Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 16, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/100/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4616205310
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4616205310.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobcov : 1/ C. J., nar. X.X.XXXX,
bytom R. D. č. XXX, štátny občan SR, v 2/ W. J., nar. XX.X.XXXX, bytom R. D. č. XXX, štátny občan
SR, obaja právne zastúpení Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač s.r.o., so sídlom Ružinovská
42, Bratislava, IČO: 36 862 169, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľka advokátka JUDr.
Viktória Nagyová Tenkáč proti žalovaným: 1/ FINANC PARTNERS s.r.o., IČO: 36 783 323, so sídlom
Jesenského 230/7, Partizánske, právne zastúpený: Mgr. René Nguyen, advokát so sídlom Moyzesova
471/1, 958 01 Partizánske, v 2/ Imagination , spol. s r.o., IČO: 44 150 083, so sídlom Jilemnického

58/1714, Partizánske, v 3/Mgr. Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. D. č. XXX, W., občan SR, zastúpená :
S.. Jozef Dudzík & JUDr. Kristína Gerová, Advokátske združenie ,Škultétyho 1597/7, Topoľčany, o
určenie neplatnosti zmluvy o úvere a o určenie neplatnosti dražby , o odvolaní žalobcov v 1/ a 2/
rade a žalovaného v 1/rade proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 12. decembra 2018 č.k.
5C/247/2016 - 264 v spojení s opravným uznesením č.k. 5C/247/2016- 327 zo dňa 28. januára 2019,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

Žalobcovia v 1/ a 2/rade a žalovaný v 1/rade nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 7. júna 2017 č.k. 5C/247/2016 - 167 (v poradí prvým) zamietol
žalobu. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1/, 2/ a 3/rade priznáva právo na náhradu trov
konania vo výške 100%.

2. Žalobcovia podali proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie. Krajský súd v Nitre
uznesením č.k. 7Co/327/2017 -220 zo dňa 28. júna 2018 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3.1 Napadnutým rozsudkom č. k. 5C/247/2016- 264 zo dňa 12. decembra 2018 (v poradí druhým)
súd prvej inštancie žalobu žalobcov o určenie, že Zmluva o úvere č. 543/2013 zo dňa 28.08.2013
uzatvorená medzi žalobcami a žalovaným v 1/rade je neplatná zamietol. Ďalším výrokom ( II.) určil, že
Dražba vykonaná žalovaným v 2/rade dňa 20.6.2016 o 11,00hod. v Hoteli KORUNA, ČSA 4655/3, 955
01 Topoľčany, je neplatná. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu

trov konania právo.

3.2 V odôvodnení rozsudku poukázal na zistený skutkový stav, z ktorého zistil, že žalovaný v 1/rade
poskytol žalobcom ako dlžníkom úver vo výške 13.000 eur na základe zmluvy o úvere č. 543/2013uzatvorenej dňa 28.8.2013 s úrokmi 21,144% ročne s tým, že istinu v sume 13.000 eur budú čerpať
dlžníci pri podpise zmluvy, ktorá im bude poskytnutá na účet dlžníka č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený
vo C. a.s. Z časti istiny poskytnutého úveru sa dlžníci zaviazali uhradiť svoj záväzok voči C. a. s.

vyplývajúci zo zmluvy č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX zo dňa 26.03.2001, a to v sume zostatku 7 701,76
eura. Žalobcovia sa zaviazali úver splácať v splátkach po 270 eur mesačne. Zmluva o úvere bola
zabezpečená Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 28.8.2013 ( V 2485/13-82/14) záložným
právom žalovaného v 1/rade k nehnuteľnostiam v kat. úz. R. D. vedeným na LV č. XXX ako parc. č. XXX/
X - zast. plochy a nádvoria o výmere XXXmX a parc. č. XXX/X- záhrady o výmere XXXmX a rodinného

domu s.č. XXX postaveného na parc. č. XXX/X , ktorých vlastníkmi boli žalobcovia v 1/a 2/rade.
Žalobcovia poskytnutý úver riadne nesplácali, preto boli troma výzvami vyzvaní na zaplatenie dlžnej
sumy, následne došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru a zároveň boli vyzvaní na zaplatenie
dlžnej sumy 21.582,04 eura v lehote 15 dní. Žalovaný v 1/rade oznámil žalobcom dňa 08.10.2015
začatie výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby podľa zák.č. 527/2002Z.z. a vyzval ich na
úhradu pohľadávky s príslušenstvom v sume 21.953,62 eura. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný

v 1/rade ako navrhovateľ dražby poskytol dňa 08.10.2015 písomné Vyhlásenie navrhovateľa dražby
o spôsobilosti predmetu dražby a pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú navrhuje výkon
dražby a dňa 08.10.2015 bola medzi žalovaným v 1/rade ako navrhovateľom dražby a žalovaným v 2/
rade ako dražobníkom uzavretá Zmluva o vykonaní dražby. Podľa tohto vyhlásenia bola identifikovaná
pohľadávka s dátumom splatnosti pohľadávky 04.10.2015, výška pohľadávky ku dňu 08.10.2015 bola

21.953,62 eur, z toho výška istiny 12.875 eur a výška príslušenstva 9.078,62 eur. Súdna znalkyňa Ing.
Jana Hurtišová v znaleckom posudku č.122/2016 určila všeobecnú hodnotu predmetu dražby na sumu
49.900 eur. Znalecký posudok č. 122/2016 bol doručený žalobcom v 1/ aj 2/rade dňa 18.05.2016.
Dňa 20.06.2016 sa konala dražba v Hotely Koruna v Topoľčanoch, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti
žalobcov v 1/ a 2/rade. V zmysle notárskej zápisnice N420/2016, NZ 22062/2016, NCRIs22680/2016

bol vydražiteľovi - žalovanej v 3/rade udelený na dražbe príklep za cenu 45.000 eur, ktorú žalovaná
v 3/rade uhradila, čím sa stala výlučným vlastníkom predmetu dražby. O. J. splnomocnený zástupca
W. J. vzniesol na dražbe námietky z dôvodu, že dražobník nedodržal ustanovenia § 12 ods. 5 zák.č.
572/2002 Z.z.

3.3 Súd prvej inštancie sa opätovne najskôr zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení neplatnosti tejto zmluvy podľa § 137 písm. c) CSP a dospel k záveru, že právo
dotknutej osoby, domáhajúcej sa svojej ochrany prostredníctvom žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vyplýva priamo z ustanovenia zák.č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch s
účinnosťou od 1.1.2018, a to z ustanovenia §11 ods.4. Preto sa následne zaoberal predmetnou zmluvou

o úvere a skonštatoval, že i keď je uzavretá podľa §497 a nasl. Obchodného zákonníka, jedná sa o
zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka aj podľa zák. č. 129/2010 Z.z.
Uviedol, že predmetná zmluva o úvere obsahuje náležitosti v zmysle § 9 ods.1, 2 zák.č. 129/2010 Z.z.
dôvodiac, že priemerná hodnota RPMN v čase uzavretia predmetnej zmluvy predstavovala 23,34% a
úrok 21,144%,ktorýjetiežvsúladesodplatoupožadovanounafinančnomtrhu včaseuzavretiazmluvy,

keď priemerné úrokové miery na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v období 08/2013 boli 14,54%
a úroková miera vo výške 21,144% ju neprekračuje viac ako dvojnásobne. Preskúmaním obsahu
zmluvy však zistil, že neprijateľnou podmienkou, spôsobujúcou značnú nerovnováhu a hrubý nepomer
vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov je
ustanovenie článok VI. bod 1 zmluvy, ( týkajúci sa zmluvnej pokuty ) a článok IX. (uznanie dlhu).

Poukázal na ust. § 41 OZ v spojení s § 39 OZ dôvodiac, že predmetná zmluva o úvere nie je neplatná
v celom rozsahu, pretože uvedené ustanovenia zmluvy, ktoré súd považuje s poukazom na vyššie
uvedené dôvody za neplatné, možno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, a preto žalobu žalobcov v
1/a 2/rade o určenie, že Zmluva o úvere č. 543/2013 zo dňa 28.08.2013 je neplatná, ako nedôvodnú
zamietol.

3.4 Súd prvej inštancie posudzoval ďalší nárok žalobcov v 1/ a 2/rade, a to určenie neplatnosti Dražby
konanej dňa 20.6.2016. Uviedol, že žalobcovia dodržali zákonom stanovenú lehotu na podanie žaloby
o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Poukázal na to, že jednou z podmienok dobrovoľnej dražby je
aj splatná a preukázaná pohľadávka čo do dôvodu i výšky, pričom pre realizáciu dražby postačuje len

vyhlásenie veriteľa v tomto smere. Žalobcovia v 1/a 2/rade v konaní okrem iného namietali, že žalovaný
v 1/rade nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a hrubo porušil taxatívne uloženú právnu
povinnosť vyplývajúcu z § 7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. neskúmal riadne bonitu klientov. Súd
preto v konaní skúmal, či si žalovaný v 1/rade ako veriteľ riadne splnil svoju povinnosť uvedenú v§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. pretože nesplnenie tejto podmienky má pritom významný dopad
na splatnosť pohľadávky, čo vyplýva z § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Z tohto ustanovenia
jednoznačne vyplývajú dve sankcie pre veriteľa, a to v závislosti od toho, či pri skúmaní schopnosti

spotrebiteľa splácať úver, veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou alebo išlo dokonca o hrubé
porušenie povinnosti podľa §7 ods. 1. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný v 1/rade mal vedomosť ,
že žalobcovia majú poskytnutým úverom uhradiť predovšetkým iný úver vo V.Ú.B. a.s. , ktorý neboli
schopní splácať , preto je obzvlášť namieste riadne preverenie schopnosti dlžníkov splácať úver. Je
zrejmé , že žalovaný v 1/rade overoval bonitu žalobcov iba čestnými vyhláseniami žalobcov o výške

ich príjmu , keď žalobkyňa v 1/rade čestne prehlásila dňa 28.08.2013, že je zamestnaná, jej príjem
predstavuje 580 eur mesačne, iné úvery a pôžičky nespláca, nevykonávajú sa jej zrážky zo mzdy, je
schopná splácať úver formou mesačnej splátky 270eur a má jedno nezaopatrené dieťa. Žalobca v 2/
rade čestne prehlásil rovnaké skutočnosti ako jeho manželka s tým rozdielom, že vykonáva činnosť
ako samostatne zárobkovo činná osoba, jeho príjem predstavuje 1.500 eur mesačne. Vzhľadom na
uvedené súd konštatoval, že žalovaným v 1/rade nebola zisťovaná výška príjmov žalobcov potvrdením

od zamestnávateľov, výška výdavkov žalobcov a pod. za účelom, či budú schopní splácať úver.
Zdôraznil, že spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje,
tátopovinnosťvšaknezbavujeveriteľakonaťsodbornoustarostlivosťou,tedavyžiadaťsiodspotrebiteľa
potrebné informácie a potvrdenia a aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť.

3.4 Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný v 1/rade nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa §7 ods.1 zák.č. 129/2010Z.z., keď neskúmal u žalobcov v 1/a 2/rade schopnosť
splácať spotrebiteľský úver. Preto podľa §11 ods.2 v spojení s §7 ods.1 zák.č. 129/2010 Z.z. žalovaný
v 1/rade ako veriteľ priamo zo zákona nemohol požadovať od spotrebiteľov - žalobcov v 1/ a 2/

rade jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a teda zaplatenie celého úveru mohol požadovať od
žalobcov najskôr po splatnosti poslednej splátky úveru dohodnutej v zmluve. Keďže neprichádzalo do
úvahy jednostranné zosplatnenie úveru, mohol žalovaný v 1/rade vymáhať od žalobcov iba jednotlivé
splatné splátky úveru, čo má dopad na výkon záložného práva. Zdôraznil, že jednou z podmienok
dražby je aj splatná a preukázaná pohľadávka čo do dôvodu i výšky. Keďže nebola splnená podmienka

danej splatnej a preukázanej pohľadávky čo do dôvodu i výšky ( pravosť, výška a splatnosť pohľadávky),
súd rozhodol, že Dražba konaná dňa 20.6.2016 o11,00 v Hoteli Koruna , ČSA 4655/3, 955 01 Topoľčany
neplatná. O nároku na náhradu trov konania rozhodol § 255 ods. 2 CSP, pretože strany sporu mali vo
veci iba čiastočný úspech. Vo výroku I. mali úspech žalovaní v 1/až 3/rade a vo výroku II. žalobcovia v
1/a 2/rade , preto súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1/ a 2/rade, a to proti
zamietajúcemu výroku (I.) a výroku o trovách konania ( III). Namietali právnu kvalifikáciu súdu
prvej inštancie, keď súd ustálil, že predmetná zmluva o úvere nie je neplatná v celom rozsahu,
pretože ustanovenia zmluvy, ktoré súd považuje s poukazom na vyššie uvedené dôvody za neplatné,

možno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Uviedli, že súd pritom mal vykonaným dokazovaním
bez pochybností preukázané, že žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaný v 1.rade, svoje povinnosti pri uzatváraní Zmluvy o
úvere obmedzil iba na to, že v identický deň, t.j. 28.augusta 2013, keď Zmluvu o úvere so žalobcami
uzavrel, im dal vyplniť a podpísať Vyhlásenia o schopnosti splácania úveru. Napriek skutočnosti, že

vyhlásenia obsahujú vyhlásenia, že splátky iných úverov predstavujú 0 eur mesačne, zrážky zo mzdy 0
eur mesačne, žalovaný v 1.rade mal vedomosť o tom, že tieto údaje nie sú pravdivé, pretože žalobcovia
v tomto čase ešte nemali ani splatený predchádzajúci hypotekárny úver vo VUB a v Liste vlastníctva č.
XXX bolo už v tom čase zapísaných niekoľko exekučných konaní postihujúcich majetok žalobcov ako
dlžníkov, žalovaný v 1.rade uzatvoril zmluvu o úvere so žalobcami dňa 28.08.2013. Teda bez toho že by

starostlivoskúmalaposudzovalbonituaschopnosťplneniazáväzkovdlžníkov,atonajmädokladovaním
príslušných dokumentov k žiadosti o úver. Z uvedeného dôvodu sa domnievajú, že rovnako je možné
ustáliť názor, že už pri uzatváraní Zmluvy o úvere č. 543/2013 dňa 28.08.2013 boli naplnené všetky
okolnosti, pre ktoré v zmysle §37, §39 ale najmä §39a OZ je zmluva ako celok absolútne neplatná a
nie iba jej jednotlivé ustanovenia. Navrhli preto zmeniť výrok I. rozsudku a určiť, že zmluva o úvere je

neplatná a zároveň priznať žalobcom trovy konania v rozsahu 100%.

5. Odvolanie podal aj žalovaný v 1.rade, a to proti vyhovujúcemu výroku ( II) a výroku o trovách konania
( III). Bol toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam, keď konštatoval, že žalovaný v 1/rade konal bez odbornej starostlivosti a
porušil ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. V tejto súvislosti poukázal na to, žalobcovia nikdy
nespochybňovali obsah predložených čestných prehlásení a žiadosti o úver, pričom uviedli sumu ich

príjmov a oboznámili žalovaného v 1/rade s existenciou úveru vo VÚB a.s. Tieto čestné prehlásenia
korešpondovali s dokumentmi ( pracovná zmluva, výpisy z bánk), ktoré žalobcovia predložili žalovanému
1/, teda zohľadňovali skutočné príjmy žalobcov v danom čase. Uviedol, že tieto čestné prehlásenia
majú rovnakú váhu ako potvrdenia o príjmoch, daňové priznania a pod., ktoré žalobcovia v skutočnosti
tiež predložili žalovanému v 1/rade pred poskytnutím úveru. Sami žalobcovia na pojednávaní potvrdili

výšku svojich príjmov v danom čase. Ďalej zdôraznil, že zhodnotenie bonity žalobcov tiež vyplýva zo
skutočnosti, že žalovaný v 1/rade poskytol žalobcom úver vo výške 13 000 eur s výškou splátky 270 eur
oproti žiadosti žalobcov, v ktorej žiadali úver vo výške 15 000 eur so splátkou úveru 360 eur. Žalovaný v
1/rade teda pri poskytovaní úveru konal s odbornou starostlivosťou, a preto aj vyhlásenie žalovaného v
1/rade ako navrhovateľa dobrovoľnej dražby považuje za platné. Záverom namietal konštatovanie súdu
prvej inštancie v bode 68 rozsudku, pretože žalobcovia žalovanému nikdy neuviedli, že neboli schopní

splácať svoj úver vo VÚB a.s. Žalobcovia sami chceli tento úver splatiť predčasne. Navrhol, aby súd
zmenil napadnutý rozsudok vo výroku II tak, že zamietne žalobu žalobcov o určenie neplatnosti dražby.

6.1 Žalobcovia po uplynutí odvolacej lehoty doručili prostredníctvom novej právnej zástupkyne
odvolaciemu súdu doplnenie argumentácie odvolania a vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v 1.rade. V

rámci doplnenia právnej argumentácie odvolania poukázali na to, že v súvislosti s neplatnosťou celej
úverovej zmluvy, sú v zmluve aj ďalšie neprijateľné podmienky, a to v čl. VI bod 2 ( týkajúci sa poplatku 30
eur za každú upomienku) a tiež čl. VI bod 3 ( povinnosť zaplatiť sumu 100 eur za každú zmenu zmluvy).
Poukázalinato,ževzmluvejenesprávneuvedenápriemernáRPMNvovýške23,24%,pretožezadruhý
štvrťrok 2013 bola priemerná RPMN 11,67%. Rovnako namietali, že ani RPMN poskytnutého úveru nie

je v zmluve uvedené správne, pretože podľa zmluvy o úvere je RPMN poskytnutého úveru 23,32% ,
čo by však platilo len v tom prípade, ak by všetky splátky boli vo výške 270,- eur. Posledná splátka
bola uvedená vo výške 264,21 eura, teda správny údaj o výške RPMN je 23,31 %. Boli toho názoru,
že početnosť neprijateľných zmluvných podmienok v spojitosti s nesprávne uvedenou priemernou
RPMN, ako aj samotnou RPMN poskytnutého úveru, odôvodňujú nielen neplatnosť zmluvy o úvere

v časti, prípadne bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ale aj jeho neplatnosť ako celku. Uviedli, že
ak je zmluva o úvere neplatná, vzhľadom na svoju akcesoritu nemohlo existovať ani záložné právo
k nehnuteľnostiam, teda ani dražba nemôže byť platná. Ďalej poukázali na výrazný nepomer medzi
hodnotou zálohu a zabezpečovanou pohľadávkou, pričom v prípade záložného práva na nehnuteľnosť,
ktoré zabezpečuje pohľadávku aj s prípadným príslušenstvom, je neprimeraným zabezpečením, ak je

hodnota zálohu viac ako dvojnásobkom výšky dlhu. V prípade bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru,
resp. aj o jeho neplatnosti, rozdiel medzi hodnotou pohľadávky a hodnotou zálohu je niekoľkonásobný,
pretože pri istine 13.000 eur a hodnote zálohu oceneného v priebehu dražby v sume 50.000 eur , ide
takmer štvornásobný rozdiel.

6.2 K odvolaniu žalovaného v 1/rade žalobcovia uviedli, že nemali v úmysle uviesť nepravdivé tvrdenia
o svojich pomeroch, avšak upozorňovali žalovaného v 1/ rade, že žalobca v 1/rade je živnostník a jeho
príjem je nestály. Žalovaný v 1/rade si však vystačil s podpísanými čestnými prehláseniami a neskúmal
príjmy žalobcov v určitom období pred uzavretím zmluvy o úvere, nežiadal ich o kópiu daňového
priznania, potvrdenie od zamestnávateľa o trvaní pracovného pomeru, výpis z bankového účtu a pod.

Zastali názor, že v tomto prípade ide o hrubé porušenie podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, keď žalovanému v 1/
rade stačili čestné prehlásenia žalobcov ako zámienka skúmania ich bonity. Uviedli, že ak žalovaný v
1/ rade tvrdí, že skúmal doklady predložené od žalobcov (výplatné pásky a pod.), poukazujú na výpoveď
žalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 29.10.2018, že nevedel nájsť doklady , ktoré mali predložiť
žalobcovia k zmluve. V tejto časti teda žalovaný v 1/ rade neuniesol dôkazné bremeno.

7. Žalovaná v 3/rade vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobcovia klamstvom získali pôžičku od
žalovaného v 1.rade, teda úmyselne klamali, aby získali neoprávnený majetkový prospech. Žalobkyňa
pritom pracovala ako vedúca dielne a žalobca pracoval v zahraničí, na dvore mali drahé auto. V
súčasnosti je predmetný dom prázdny a chátra. Ona sama sa zadĺžila a žije v podnájme.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v celom
rozsahu, vrátane výroku o trovách konania potvrdiť, a to s poukazom na ust. § 387 ods. 1 CSP.

9. Predmetom konania je žaloba doručená súdu prvej inštancie dňa 20.7.2016, ktorou sa žalobcovia
proti žalovaným v 1 /až 3/rade domáhali po zmene petitu žaloby určenia, že Zmluva o úvere č. 543/2013
zo dňa 28.08.2013 uzatvorená medzi žalobcami a žalovaným v 1/rade je neplatná a určenia, že dražba
vykonaná žalovaným v 2/rade dňa 20.6.2016 o 11,00 hod. v hotely KORUNA, ČSA 4655/3, 955 01
Topoľčany je neplatná. Žalobu odôvodnili tým, že uzavreli dňa 28.8.2013 zmluvu o úvere č. 543/2013,

na základe čoho žalovaný v 1/rade poskytol žalobcom úver vo výške 13.000 eur, pričom časť úveru vo
výške 7.701,76 eur im poskytol na splatenie predchádzajúceho dlhu vo VUB banke a.s. Súčasťou tohto
záväzkového vzťahu bolo jeho zabezpečenie Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
zo dňa 28.8.2013. Žalovaný v 1/rade vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru v sume 29.154,21 eura
s odvolaním sa na článok IX. Zmluvy, v ktorom zo strany žalobcov došlo k uznaniu dlhu. V máji 2016
doručil dražobník- žalovaný v 2/rade Oznámenie o dobrovoľnej dražbe č. 26/2015 zo dňa 16.5.2016.

Žalobca v 2/rade zistil, že mu dražobník nedoručil v zmysle §12 ods.5 zák.č. 572/2002 Z.z. znalecký
posudok ani uvedené oznámenie, čím porušil uvedené ustanovenie právneho predpisu, v dôsledku čoho
nemôže ani dobrovoľnú dražbu realizovať. Žalovaný v 1/rade ako veriteľ poskytol žalobcom pôžičku vo
výške 13.000 eur, a o niekoľko mesiacov realizoval výkon záložného práva v hodnote 29.154,21 eur,
čo je viac ako dvojnásobok poskytnutého plnenia.

10. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní žalobcov v 1/ a 2/rade a žalovaného v 1/rade viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania podľa § 379 CSP, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie
vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne

posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Po vrátení veci odvolacím súdom sa súd prvej inštancie zameral na skúmanie prípadnej neplatnosti
úverovej zmluvy a zistenie, či veriteľ slpnil svoju povinnosť ohľadne žalobcami namietanej povinnosti o
neskúmaní bonity spotrebiteľov ( žalobcov) pred uzatvorením predmetnej úverovej zmluvy.

12. Žalovaný v 1/rade svojím odvolaním napadol rozsudok v časti určenia, že dražba zo dňa 20.6.2016
je neplatná. Namietal posúdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný v 1/rade nepostupoval s odbornou
starostlivosťou a neskúmal riadne bonitu žalobcov pred uzatvorením úverovej zmluvy - schopnosť
splácať spotrebiteľský úver v zmysle ust. §7 ods.1 zák.č. 129/2010 Z.z.. Dôsledkom uvedeného je potom
sankcia uvedená v ust. §11 ods.2 spočívajúca v tom, že žalovaný v 1/rade ako veriteľ priamo zo zákona

nemohol požadovať od spotrebiteľov - žalobcov v 1/ a 2/rade jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. Odvolací súd sa stotožnil s podrobným odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý poukázal na
to, že žalovaný v 1/rade v konaní vedel predložiť iba čestné prehlásenia žalobcov. Z nich vyplynulo, že
žalobkyňa v 1/rade prehlásila, že je zamestnaná, jej príjem predstavuje 580 eur mesačne, iné úvery a
pôžičkynespláca,nevykonávajúsajejzrážkyzomzdy,jeschopnásplácaťúverformoumesačnejsplátky

270eur a má jedno nezaopatrené dieťa. Žalobca v 2/rade čestne prehlásil rovnaké skutočnosti s tým, že
vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba a jeho príjem predstavuje 1.500 eur mesačne.
Žalovaný v 1/rade poukazoval na to, že tieto čestné prehlásenia boli podložené ďalšími dokumentmi -
pracovnou zmluvou, bankovými výpismi žalobcov, uvedené však v konaní predložiť nevedel. Rovnako
nevedel preukázať ako sa oboznámil s výdavkami žalobcov, ktoré nikde neboli uvedené. Žalovaný

mal vedomosť len o úvere žalobcov vo VÚB, a.s., keďže jeho splatenie bolo podmienkou poskytnutia
predmetného úveru. Skutočnosť, že žalovaný v 1/rade neposkytol žalobcom ako žiadateľom úver v nimi
požadovanej výške 15 000 eur so splátkami v sume 360 eur mesačne, ale vo výške 13 000 eur so
splátkami 270 eur mesačne, nepreukazuje jeho tvrdenie, že žalovaný v 1/rade dôkladne preskúmal
schopnosť žalobcov splácať spotrebiteľský úver. Naopak súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaný

v 1/rade skúmanie bonity klientov oprel len o vypísané čestné prehlásenia bez toho, aby tieto podložil
ďalšími listinnými dôkazmi.13. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 18. decembra
2014 vo veci C 449/13: „Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že veriteľ je pred uzavretím
zmluvy o úvere povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií

získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Smernica 2008/48 neuvádza vyčerpávajúci zoznam informácií, pomocou ktorých musí veriteľ
ohodnotiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a ani nespresňuje, či musia byť tieto informácie skontrolované
a akým spôsobom. Naopak znenie článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vo svetle jej odôvodnenia 26
priznáva veriteľovi mieru voľnej úvahy pri určení, či informácie, ktoré má k dispozícii, sú dostatočné

na potvrdenie úverovej bonity spotrebiteľa a či ju musí overiť aj inými prostriedkami. Z toho vyplýva,
že veriteľ musí po prvé v každom prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či
sú uvedené informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto
súvislosti sa môže dostatočný charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia
zmluvy o úvere, osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť
prostredníctvom dokumentov preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že

veriteľ zohľadní aj staršie informácie o finančnej situácii záujemcu na úver, ktorými môže disponovať.
Obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa však nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k ním nie
sú pripojené dôkazy. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné na tretiu otázku odpovedať, že článok
8 ods. 1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej
bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú

tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak
neukladá veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom.“

14. S poukazom na vyššie citovaný rozsudok Súdneho dvora bolo správne konštatovanie súdu prvej
inštancie, že žalovaným v 1/rade nebola dostatočným spôsobom zisťovaná výška príjmov žalobcov,

keď sa uspokojil iba s nimi vypísaným čestným prehlásením bez overenia týchto údajov potvrdením od
zamestnávateľov, rovnako nebola nijakým spôsobom zisťovaná výška výdavkov žalobcov. Žalovaný v
1/rade nepochybne nekonal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalobcov splácať
predmetný úver a tým došlo k porušeniu ust. § 7 ods. 1 zák.č. 129/2010 Z.z.. Dôsledkom uvedeného
je potom sankcia uvedená v ust. §11 ods.2 , v zmysle ktorého veriteľ, ktorý nekonal s odbornou

starostlivosťou nie je oprávnený požadovať od dlžníka jednorazové splatenie úveru, ale iba splatné
splátky úveru. Súd prvej inštancie potom dospel k správnemu záveru, že nebola splnená základná
požiadavka dobrovoľnej dražby a to pravosť, výška a splatnosť pohľadávky. V nadväznosti na uvedené ,
odvolací súd dopĺňa, že nie je správna ani námietka žalobcov, že malo ísť o hrubé porušenie povinností
veriteľa podľa § 7 ods. 1, za ktoré sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom

bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, pretože z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalovaný v 1/rade zisťoval bonitu žalobcov formou spísania čestného
prehlásenia dlžníkov. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd uzavrel, že odvolanie
žalovaného v 1/rade v uvedenej časti ( výroku II ) rozsudku nie je dôvodné.

15. Žalobcovia svojím odvolaním napadli výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo zamietnuté
určenie neplatnosti úverovej zmluvy č. 543/2013 zo dňa 28.08.2013. Boli toho názoru, že skutočnosť,
že žalovaný v 1/rade neskúmal starostlivo bonitu dlžníkov má rovnako vplyv aj na posúdenie neplatnosti
úverovej zmluvy ako celku a nielen jej jednotlivých častí. S uvedeným názorom sa odvolací súd
nestotožnil, pretože ako už bolo uvedené vyššie, nedostatočné skúmanie schopnosti dlžníkov splácať

úvermazanásledok to,ževeriteľniejeoprávnenýpožadovaťoddlžníkajednorazovésplatenieúveru(§
11 ods. 2). Nie je možné vychádzať zo záveru, že v dôsledku neplatnosti dražby z dôvodu neexistencie
veriteľom deklarovanej výšky a splatnosti pohľadávky, treba považovať aj samotnú úverovú zmluvu za
neplatnú. Súd prvej inštancie riadne preskúmal námietky žalobcov vznesené v konaní, ktoré sa týkali
údajnej neplatnosti úverovej zmluvy a zaoberal sa aj neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktoré v

odôvodnení rozhodnutia presne označil. Preskúmal predmetnú zmluvu z hľadiska obsahu náležitostí
vyžadovaných ust. § 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. dôvodiac, že podstatné náležitosti sú riadne
uvedené v úverovej zmluve. Odvolací súd sa stotožnil aj s jeho závermi, že výška úroku 21,144% je
primeraná a nemožno ju považovať za rozpornú s dobrými mravmi alebo nezákonnú, keď v uvedenom
čase boli priemerné úrokové miery obdobných spotrebiteľských úverov vo výške 14,54%. Súd prvej

inštancie správne skonštatoval, že jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktoré označil za neprijateľné zmluvné
podmienky ( čl. VI bod 1, čl. X) možno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, a to s poukazom na ust.
§ 41 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť
právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu aleboz okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Neplatnosť uvedených ustanovení úverovej zmluvy, ktoré sa netýkajú hlavných náležitostí teda nemôžu
spôsobiť neplatnosť celej zmluvy.

16. Žalobcovia podaním zo dňa 7.6.2019 doplnili svoje odvolanie o ďalšiu právnu argumentáciu.
Odvolací súd však zistil, že žalobcovia podali odvolanie v riadnej odvolacej lehote dňa 27.12.2018, ktorý
bol aj posledným dňom odvolacej lehoty. Doplnenie odvolacích dôvodov po uplynutí odvolacej lehoty
však nie je prípustné, a to s poukazom na ust. § 365 ods. 3 CSP, podľa ktorého odvolacie dôvody

a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolací súd len dodáva, že žalobcovia doplnili odvolacie dôvody okrem iného o ďalšie náležitosti
neplatnosti zmluvy o úvere, a to uvedenie nesprávnej výšky RPMN a priemernej výšky RPMN v zmluve
zo strany veriteľa. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí, napriek tomu,
že žalobcovia uvedené údaje v konaní nenamietali, zaoberal aj s výškou RPMN a výškou priemernej
RPMN. Aj v prípade, že by niektorý z uvedených údajov bol v zmluve uvedený nesprávne, je potrebné

si uvedomiť, že nesprávne uvedenie výšky napr. priemernej RPMN, by malo za následok bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru, ale nie absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy. S poukazom na vyššie citované
ust. § 365 ods. 3 CSP odvolací súd sa nezaoberal doplnenými odvolacími dôvodmi uvedenými v podaní
žalobcov zo dňa 7.6.2019. Zmena alebo dopĺňanie odvolacích dôvodov prichádza do úvahy u tzv.
„bezvadného odvolania“, t.j. ktoré obsahuje odvolacie dôvody, avšak len do uplynutia odvolacej lehoty.

17. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne
zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, preto považoval odvolanie žalobcov v
1. a 2. rade ako i odvolanie žalovaného v 1/rade za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu, vrátane výroku o trovách konania, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. O trovách konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255
ods. 2 CSP. Keďže v odvolacom konaní neboli úspešní ani žalobcovia a ani žalovaný v 1/rade ( pomer
ich úspechu a neúspechu v odvolacom konaní bol rovnaký), odvolací súd rozhodol, že žalobcovia v 1/
a 2/rade a žalovaný v 1/rade nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, §

421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).