Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 9, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3CoE/232/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708200441
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6708200441.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: T. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R.
E. XX, XXX XX D., vedenej pod sp. zn. EX 6937/07 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD.,
Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o vymoženie pohľadávky oprávneného

vo výške 916,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen
č. k. 20Er/29/2008-11 zo dňa 07.11.2011, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa ust. § 58
ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len Exekučného poriadku) s poukazom na § 45 ods. 1 písm. c, ods. 2/ zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní). V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave,
sp. zn. SR 6817/07 zo dňa 27.09.2007. Rozhodcovský súd zaviazal v rozsudku povinného na úhradu
istiny s príslušenstvom, ktoré pozostávalo z úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne, t. j. 91,25 %
ročne z dlžnej sumy. Zo samotného rozhodcovského rozsudku nie je možné posúdiť ani rozlíšiť, čo tvorí
samotnú istinu a čo sú poplatky a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností, a preto nie je možné
posúdiť ani ich primeranosť a súlad so zákonom, a teda zastaviť exekúciu len v časti. S poukazom

na uvedené preto exekučný súd zastavil exekúciu v plnom rozsahu najmä z dôvodu, že rozhodnutie
rozhodcovského súdu, ktoré zaväzovalo povinného na úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne je
rozhodnutím, ktoré zaväzuje na plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, čo je
dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní
aj bez návrhu.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. V odvolaní v podstate
argumentoval tým, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, okrem iného aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, kde je vymedzený
úrok z omeškania. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší
zmluvné podmienky. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného
dokazovania tak počas rozhodcovského konania, ako aj počas konania pred súdom prvého stupňa

pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov podľa
oprávneného nie je neprimeraná a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to ajvzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému a s
ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Navyše ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov

nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu
zmluvné strany dohodnúť. V tomto smere oprávnený poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Obdo 3/96 zo dňa 16.05.1996, 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, 2 Obdo 26/2004 zo dňa
22.09.2005, 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005, na judikát Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12 Cmo
95/2005 a ďalšie rozhodnutia. Oprávnený tiež namietal, že súd v danom prípade posudzoval vec, o

ktorej už raz právoplatne rozhodol, a to pri udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom v tomto
konaní exekučný titul uznal za súladný. Vzhľadom na uvedené preto navrhol, aby krajský súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 03.09.2012
označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený navrhol,
aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej Únie predložil
prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia

písm.q)ods.1prílohysmerniceRady93/13/EHDz5.4.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Pokiaľ ide o ďalšie argumenty a dôvody obsiahnuté v návrhu na prerušenie konania a označené
oprávneným ako „doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, odvolací súd sa už nimi
nezaoberal, a to s poukazom na ust. § 205 ods. 3/ O.s.p., podľa ktorého môže odvolateľ rozšíriť, v akom
rozsahu sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4/ O.s.p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni

vyhovieť.

Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust.
§ 212 ods. 1/ O.s.p. a postupom podľa § 214 ods. 2/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania napadnuté
uznesenie v zmysle § 221 ods. 1 písm. h, ods. 2/ O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhom oprávneného na
prerušenie konania v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o

založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve

aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej

únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či

otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo

sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie

ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie

Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považujeza potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,

a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už

zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona, a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Zospisovéhomateriálujezrejmé,žeoprávnenýsadomáhalvykonaniaexekúcienazákladeexekučného
titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 6817/07 zo dňa 27.09.2007.

Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu
poskytnutého úveru dlžníkovi na základe Zmluvy o úvere zo dňa 20.02.2007.

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1, 2),
akoajZákonaorozhodcovskomkonaní(§45ods.1,2)jezrejmé,žesúdjepovinný,atovkaždomštádiu

vedenia exekúcie- obzvlášť pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora dôsledne skúmať, či sú
splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým či podklad, na základe
ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. Exekučný súd má teda zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka alebo aj bez

návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj

bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s
cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Exekučný súd napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil s poukazom na
to, že rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré zaväzovalo povinného na úrok z omeškania vo výške
91,25 % ročne je rozhodnutím, ktoré zaväzuje na plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým
mravom. Uvedené závery však krajský súd považuje za predčasné a nezodpovedajúce obsahu spisu.
Z doposiaľ predložených listinných dôkazov totiž nie je zrejmé, či rozhodcovský rozsudok je spôsobilým

exekučným titulom, nakoľko doposiaľ súd nemá dôkaz o tom, či rozhodcovská zmluva, ktorá mala
založiť legitimitu rozhodcovského rozsudku a na základe ktorej by si rozhodcovský súd mohol vyvodiť
svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť, v danom prípade vôbec bola medzi zmluvnými stranami
dojednaná. Právnou argumentáciou a dôvodmi odvolania, ktorými odvolateľ spochybňuje závery súduo neprimeranosti úroku z omeškania sa potom odvolací súd osobitne nezaoberal, keďže existencia
platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy je elementárnym, nevyhnutným predpokladom platnosti
rozhodcovského rozsudku v akejkoľvek exekučnej veci, pokiaľ bol predložený ako exekučný titul.

Vychádzajúc z ustanovení § 4 ods. 1, 2/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní totiž
rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve
a musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská
zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených

listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej
formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť len vyhlásením zmluvných strán za podmienok uvedených
v odseku 2 uvedeného zákona.

Súčasťou predloženého spisového materiálu nie je rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy a

absentuje aj samotná Zmluva o úvere, preto nie je možné preskúmať, či rozhodcovská zmluva nemala
v danom prípade formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovský súd síce v piatom odseku
svojho rozhodnutia „cituje" dojednanie rozhodcovskej doložky a uvádza, že táto je obsiahnutá v bode
17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere, uvedené tvrdenia
však odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje za doposiaľ nepreukázané zo

strany oprávneného.

Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd napadnuté uznesenie z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa
ustanovenia § 221 ods. 2/ O.s.p. na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude potrebné, aby sa exekučný súd postupe zameral predovšetkým na ozrejmenie, či
predložený rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní vôbec mohol nadobudnúť právne
účinky, pretože za predpokladu, ak by právomoc rozhodcovského súdu bola založená na rozhodcovskej
zmluve, ktorá platne uzatvorená nikdy nebola, bolo by nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok

bol vydaný v rozpore so zákonom a ako nulitný právny akt nemôže byť spôsobilým exekučným titulom

Len v prípade, ak by mal exekučný súd hodnoverne v konaní preukázané, že rozhodcovská zmluva bola
platne uzatvorená, je oprávnený skúmať samotný obsah rozhodcovskej zmluvy z hľadiska naplnenia
kritérií spotrebiteľského práva a zákonnosti priznaného plnenia podľa ustanovení § 45 ods. 1 a 2/ zákona

o rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.