Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/533/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210187
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312210187.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
5C/236/2012-80 zo dňa 7. októbra 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Za preukázanú považoval
okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným
orgánom.
Vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci bol dňa 20.9.2010 exekučnému súdu

doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd vykonával následne „dôležité úkony“
a rozhodol dňa 8.8.2011. Okresný súd uviedol, že prieťahy v dotknutom exekučnom konaní neboli
konštatované žiadnym z orgánov, ktorému uvedené patrí do rozhodovacej právomoci. Taktiež v zmysle
ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR nie každý prieťah možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v
konaní a nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nadväzne uzavrel, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Okresný súd „len okrajovo“ konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody, resp. nemajetkovej
ujmy a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenou ujmou a (údajným) nesprávnym úradným postupom. V tejto
spojitosti dodal, že navrhovateľ preukázateľne pred poskytnutím predmetného úveru náležite nezisťoval
majetkové a finančné pomery povinného.
Samostatným výrokom okresný súd zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatnosti rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva na zákonného sudcu a
nestranný súd. Prioritne zdôraznil, že dňa 18.9.2013 (správne 24.4.2013 - pozn. odvolacieho súdu)

prevzal navrhovateľ uznesenie Krajského súdu v Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená
z prejednania a rozhodovania súdenej veci. Následne dospel k záveru, že nebol daný dôvod pre
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (rozhodnutie v súdenej veci nezávisí ani od
otázky, ktorú konajúci súd nie je oprávnený riešiť) a taktiež neprebieha konanie, v ktorom by sa riešilaotázka majúca význam pre súdenú vec. Rovnako nebol dôvod odročiť nariadené pojednávanie, pričom
tento procesný návrh navrhovateľ uplatnil až dňa 4.10.2013 (pojednávanie bolo vytýčené na 7.10.2013
a predvolanie prevzal už dňa 18.9.2013). Okresný súd konštatoval, že dotknuté podanie navrhovateľa

nespĺňa ani náležitosti podľa § 119 O.s.p.
O trovách konania rozhodol tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si v
zákonom stanovenej lehote tieto nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Poukazoval na kontradiktórny charakter súdenej
veci a v danej spojitosti namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov protistrany,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že okresný
súd ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu; v dôsledku čoho
vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však

odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu, že

konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v

rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v

odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie
okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu
exekútorovi doručil. Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu
celkových administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď

súd svoje rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých
vystupuje identický navrhovateľ a odporca.
Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník
- povinný. „Pravým“ právnym titulom v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a
za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. V konaní navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého

posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však
dokazovanie neprípustne skrátil, pričom navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na jednej strane okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom

pre túto nečinnosť nenašiel žiadny objektívne udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však
porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je

právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostrednénaplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť; tiež
by bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo okresnému súdu doručené dňa 9.9.2013, t.j. až po
nariadení pojednávania (2.8.2013). Čiastočnou nedôslednosťou v postupe okresného súdu bolo, že
predmetné vyjadrenie nezaslal na vedomie navrhovateľovi a oboznamoval ho až na pojednávaní dňa
7.10.2013. Avšak s poukazom na to, že ide o vyjadrenie, ktoré je totožné v stovkách (až tisíckach)
obdobných vecí/konaní vedených medzi navrhovateľom a odporcom; a teda navrhovateľovi „chronicky

známe“, nejedná sa relevantnú (inú) vadu konania.

Ako už bolo uvedené, termín pojednávania v súdenej veci (na deň 7.10.2013 - pondelok) prvostupňový
súd určil 2.8.2013 a právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 18.9.2013.
Až dňa 4.10.2013 (piatok o 18.26 hod., t.j. po úradných hodinách) bol konajúcemu súdu doručený
elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu

objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. V
prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo

116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v krátkom časovom predstihu - z hľadiska
pracovných dní doslova niekoľko hodín - pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť jeho
sídla,resp.sídlajehoprávnehozástupcuodsídlakonajúcehosúdu(cca230km)faktickyzmarilefektívne
využitie ustanovenia § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navyše, (údajnú) ústavnú sťažnosť mal podať už dňa

3.6.2013, čo znamená, že o tvrdenom dôvode odročenia pojednávania musel vedieť bezprostredne po
doručení predvolania; preto dotknutá žiadosť o odročenie pojednávania je i (účelovo) oneskorenou.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v návrhu

na odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti,
ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
(napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z
27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Vzhľadom na uvedené nebolo potrebné ani vyčkať na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia
o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, ktorého základom je práve rozoberaná
(nedôvodná) námietka rozhodovania veci „vylúčeným“ sudcom.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu

vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. V súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Taktiež
je nesprávnou požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal okresný
súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa
k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či

predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu
(odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená
povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,

resp. že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založenévexekučnomspise.Zozápisniceopojednávaníjenepochybné,žedokazovaniebolovykonané
i oboznámením obsahu fotokópií podstatnej časti exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp.
zn. 13Er/835/2005, ktorý dôkaz výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 2
spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia (č.l. 82 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého okresný
súd dospel k svojmu záveru, je „exekučný spis“, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný
navrhovateľ.V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nemôže v sporovom/ /kontradiktórnom konaní nahrádzať

nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených, námietok.
Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových
podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia ohľadne
konkrétnych vecných dôvodov, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu.

Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j.
vykonávanie „dôležitých úkonov“ exekučným súdom v období medzi doručením návrhu na zmenu
exekútora a rozhodnutím z 8.8.2011; ústavné rozmery posudzovania prieťahov v konaní), na ktorých
okresný súd založil svoje meritórne rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu
odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu meritórneho rozhodnutia.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami
napadnutého rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Obdobne je úplne neopodstatnenou námietka, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy
exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi
doručil. V posudzovanej veci totiž skutkovým základom tvrdeným samotným navrhovateľom bolo
(ne)rozhodovanie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, a nie rozhodovanie o žiadosti na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, keď vytvára
odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Práve
navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu
rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nenáležitého šablónovitého/typového podávania

odvolaní. V protiklade s uvedeným, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil

napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.
Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu
konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným

sudcom (ktoré by hypoteticky okrajovo mohlo spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná
vyššie.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.