Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119207278
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119207278.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu E. I., nar. XX.XX.XXXX. trvalé
bytom J. XXX, XXX XX J., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sov.
Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova
2, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea
Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške
937,77 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8Csp/92/2019-64 zo dňa
08.11.2019, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
s tým, že dopĺňa výrok III. tak, že žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu
100% z prisúdenej istiny a o výške nároku rozhodne súd 1. Inštancie samostatným uznesením.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
200,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. III. Uložil
žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ustanovením § 1 ods. 1, § 3 ods. 3 a 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca úspešne uplatnil
porušenie svojho práva ustanoveného osobitným predpisom v konaní vedenom na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 12Cr/l/2016. Žalovaný ako dodávateľ zneužil svoje postavenie, nepostupoval voči

žalobcovi ako spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou, nedodržal zákon, keď použil na uplatnenie
svojich práv na rozhodcovskom súde voči nemu neplatnú rozhodcovskú zmluvu.

4. Vzhľadom na súdom vymedzené kritériá mal tento za to, že suma vo výške 200,- Eur spĺňa všetky
funkcie primeraného finančného zadosťučinenia (keďže morálnym zadosťučinením bol aj rozsudok sp.
zn. 120/1/2016 a je ním aj odôvodnenie tohto rozsudku) a teda, že bude mať dostatočný satisfakčný
charakter pre žalobcu, dostatočný sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj

generálnej prevencie, a zároveň bude odmenou pre žalobcu, že sa nekalému konaniu žalovaného
nepodrobil, ale napriek nepochybne svojej slabšej ekonomickej a právnej situácii, akú si mohol
zabezpečiť žalovaný, sa pustil do sporu s ním. V prevyšujúcej časti súd preto žalobu o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia zamietol.5. Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 2 C.s.p. Podľa tohto ustanovenia môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v

prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške (porovnaj I. ÚS 56/2017). Ide
o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je prípad prejednávanej veci. Úvaha súdu sa teda
týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do
základu uplatneného nároku. Aj v súčasnosti podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2
C.s.p. sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

6. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný a to čo do výroku I. a čo do výroku III., čo
do zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti, teda výrok II. žalovaný odvolanie nepodal. Žalovaný ako
prvý odvolací dôvod namietal, že postupom a rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva
žalovaného na spravodlivý súdny proces s tým, že odôvodnenie napádaného rozsudku neobsahuje
žiadne skutkové a právne závery nadväzujúce na vykonané dokazovanie, ktorým by sa preukázal

dôvodnosť a výške zadosťučinenia v sume 200,- Eur. Zároveň citoval ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej C.s.p.) a citoval aj z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky IV.ÚS 115/2003 k požiadavke odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súdom priznané finančné
zadosťučinenie nebolo podľa obsahu a odôvodnenia rozsudku preukázané v konkrétnych skutkových
okolnostiach, argumentačne nie je podložené a v rozsudku takým spôsobom a v rozsahu, ktorým by

zodpovedalpožiadavkámnaodôvodneniesúdnehorozhodnutiavzmysleCivilnéhosporovéhoporiadku.
Z napádaného rozsudku nevyplýva ako súd zvažoval konkrétne skutkové okolnosti, podľa ktorých
dospel k sume 300,- Eur (priznaných bolo súdom prvej inštancie 200,- Eur). Argument súdu o vyvolaní
stavu právnej neistoty uplatňovaním zrážok zo mzdy sa nejaví adekvátne. Práve vo vzťahu k tomu,
že žalobca neuhradil ani len sumu, ktorú prijal. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva pritom v čom by

mala za takýchto skutkových okolností právna neistota spočívať. Odvolanie proti výroku o trovách
konania žalovaný odôvodnil jednak tým, že napáda aj výrok vo veci samej od ktorého závisí aj výrok
o náhradu trov konania a jednak samostatne aj tým, že pri ponechaní výroku jednak v platnosti je
vzhľadom na priebeh konania, skutkové okolnosti v rozpore s účelom sporového konania priznanie
náhrady trov konania žalobcovi. Z podanej žaloby a rovnako z priebehu konania vyplýva, že žalobca

nepredložil súdu žiadne dôvody a dôkazy na ich preukázanie vtom smere, aby splnil povinnosť tvrdenia a
dôkaznú povinnosť ohľadom požadovaného nároku. Podaná žaloba čo do obsahu a uvádzaných tvrdení
neobsahovala žiadne konkrétne skutočnosti a dôvody na preukázanie požadovaného nároku. Za týchto
skutkových okolností preto nie je na mieste aplikovať princíp o tom, že výška priznaného plnenia závisela
od úvahy súdu a že danosť nároku bola preukázaná. Uvedený spôsob rozhodovania je viazaný na to,

že súd prvej inštancie kvalifikuje rozhodujúce skutkové okolnosti iným spôsobom ako ich posudzoval
žalobca pri podaní žaloby, prípadne vyjdu najavo ďalšie skutočnosti. V prejednávanej veci, ale žalobca
od počiatku neuvádzal žiadne konkrétne skutočnosti na základe ktorých sa mohol oprávnene domnievať
o danosti nároku vo výške žalovanej sumy. Právne kvalifikoval svoje odvolanie žalovaný ustanovením
§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ C.s.p. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti,

žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov 100 % trov právneho zastúpenia. Zároveň
si uplatnil aj trovy odvolacieho konania.

7. Odvolanie bolo zaslané na vyjadrenie žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu, Vyjadrenie
odvolaciemu súdu predložené nebolo.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote § 362 ods.1 C.s.p.) oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.) preskúmal rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p.

a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke
Krajského súdu v Prešove dňa 23.01.2020 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v napadnutej časti v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistenej skutočnosti vyvodil aj správne právne závery. Ani v priebehu odvolacieho

konania sa na uvedenom nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, na ktoré v plnom rozsahu v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. V tejto súvislosti
aj odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/389/2015, zo dňa
14.09.2016, v ktorom tento súd uviedol, že v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007Z.z. pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieťúspešnéuplatneniekonkrétnehonárokuzporušeniaalebopovinnosti,napr.nárokunanáhradu
škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej

zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Nemožno súhlasiť so žalovaným, že v konaní
nebolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok podľa § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z.
Preto odvolanie žalovaného v napadnutej časti nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil, že
Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 02.02.2017, č.k. 12Cr/1/2016-43, zrušil rozhodcovský rozsudok
sp. zn. RK-PC-725/15-EK zo dňa 05.01.2016 vydaný stálym rozhodcovským súdom Victoria Arbiter.

V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca úspešne uplatnil porušenie svojho práva ustanoveného
osobitným predpisom v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod. sp.zn. 12Cr/l/2016. Žalovaný
ako dodávateľ zneužil svoje postavenie, nepostupoval voči žalobcovi ako spotrebiteľovi s odbornou
starostlivosťou, nedodržal zákon, keď použil na uplatnenie svojich práv na rozhodcovskom súde voči
žalobcovi neplatnú rozhodcovskú zmluvu.

10. Súd prvej inštancie citoval z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Prešov pod sp.zn. 12Cr/1/2016,
kde v bode 32. uvedeného rozsudku je uvedené, že v tie isté dni, ako bola spísaná zmluva o
revolvingovom úvere, boli žalobcom podpísané aj rozhodcovské zmluvy, ktoré boli rovnako vypracované
na tlačive vopred pripravenom žalovaným, do ktorého sa vpisovali údaje o dlžníkoch a dátum podpisu.
Na základe žaloby vydal rozhodcovský súd dňa 05.01.2016 rozsudok v rozhodcovskom konaní v ktorom

žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel.

11. Pokiaľ ide o dôvody pre zrušenie, základným bola neplatnosť rozhodcovských zmlúv, ktoré podľa
názoru súdu neboli spôsobilé založiť právomoc rozhodcovského súdu. Rozhodcovská zmluva bola
pripravovaná ako formulárová aj keď na samostatnej listine podpísaná oboma zmluvnými stranami.

Je nesporné, že túto podpísali dlžníci spolu so zmluvou o revolvingovom úvere v ten istý deň ako
viacero spolu súvisiacich dokumentov, pričom avšak nešlo o individuálne dojednania rozhodcovskej
doložky. Rozhodcovskú doložku nemožno považovať za individuálne dojednanú, keďže bola pripravená
veriteľom na predtlačenom formulári, na ktorom sa dopĺňali len údaje spotrebiteľa aj to s dátumom dňa
žalovaného 23.12.2013, pričom samotnú zmluvu žalobcovia podpísali už dňa 16.12.2013. Predmetná

rozhodcovská doložka je síce takzvanou nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, ktorá dáva na výber
medzi viacerými rozhodcovskými súdmi a všeobecným súdom, avšak možnosť voľby bola vždy
na žalobcovi (teraz žalovanom) nakoľko žalobca je takmer vždy veriteľom. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka znemožňovala spotrebiteľovi dosiahnutie rozhodovania sporu štátnym súdom,
ak veriteľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde.

12. Rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ustanovenia o ochrane
a spotrebiteľa. V prípade, že rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy neplatná

s následkami, že rozhodcovský súd nemal právomoc vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky
rozhodovať daný spor. čím je daný dôvod v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e/ ZoSRK.

13. Rozhodcovská zmluva v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým,

že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne
na vôli dodávateľa. Na základe takejto doložky došlo k prejednaniu veci na rozhodcovskom súde.
pričom však z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca sa dôkladne nezaoberal neprijateľnými
podmienkami, spôsobom dojednania zmluvnej pokuty, či skutočne sú splnené všetky náležitosti
obligatórne vyžadované pre spotrebiteľský úver ani tým v akej výške vlastne bol dohodnutý úrok z úveru.

14. Teda na základe uvedeného súd vo veci pod sp.zn.12Cr/1/2016 dospel k záveru, že dojednanie
rozhodcovskej zmluvy je neprijateľnou podmienkou ktorá je absolútne neplatná od počiatku a preto ňou
spotrebiteľ nie je viazaný. Táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice 93/13/EHS. Zo strany žalovaného sa to javí ako

snaha vyhnúť sa súdnej kontrole podľa spotrebiteľského práva. Dojednanie rozhodcovskej zmluvy a
následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola
odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernica
93/13/EHS.15. Žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
937,77 Eur. Finančné zadosťučinenie požadoval vo výške 50% zo sumy 1.875,54 Eur, t.j. sumu 937,77

Eur, čo zodpovedá rozdielu medzi poskytnutou sumou úveru a sumou, ktorej zaplatenia sa žalovaný
dožadoval (3.375,54 Eur). Zároveň konštatoval, že bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru vyplýva z
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z.z., keďže Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c/, f/ a k/. Súd prvej inštancie pri určení výšky finančného
zadosťučinenia vychádzal z tohto, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je

odradiť nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie je potrebné
nevnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu pre žalobcu
ako spotrebiteľa, ktorý by privodil vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako opatrenia
orgánom dohľadu, ktorých sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však nemôže
predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Súd prvej inštancie mal preto za to, že suma
vo výške 200,- Eur splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, keďže morálnym

zadosťučinením bol aj rozsudku sp.zn. 12Cr/1/2016 a je ním aj odôvodnenie tohto rozsudku. Teda
bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobcu, dostatočný sankčný charakter voči žalovanému
v zmysle individuálnej ale aj generálnej prevencie a zároveň bude aj odmenou pre žalobcu, že sa
nekalému konaniu žalovaného nepodrobil, ale napriek nepochybne svojej slabšej ekonomickej a právnej
situácií, akú si mohol zabezpečiť žalovaný sa pustil do sporu s ním.

16. Hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie teda nebola ľubovoľná ako to namieta žalovaný vo svojom
odvolaní. Žalobcovi reálne hrozila ujma v prípade, že by si neuplatnil porušenie svojich práv na súde.
Výška primeraného finančného zadosťučinenia tak ako ju stanovil súd prvej inštancie nie je podľa názoru
odvolacieho súdu v rozpore s jednou zo všeobecných právnych zásad vlastných v európskej právnej

kultúre medzi ktoré patrí princíp primeranosti, a to vzhľadom na žalobcom tvrdené a prezentované
dôkazy, ktoré v konaní predložil.

17. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania. Ide skutočne o prípad,
že výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je aj prípad prejednávanej veci. Úvaha sa týka skutkových

okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia a nie čo do základu
uplatneného nároku. Teda základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom
priznaného plnenia. Súd prvej inštancie však vo výroku III. iba uviedol, že žalovaný je povinný nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Preto odvolací súd doplnil tento výrok s tým, že sa jedná o
100 % z prisúdenej sumy a že o výške nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením

(§ 224 a § 262 ods.2 C.s.p.).

18. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s ust. § 251 a § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nebola priznaná
náhrada trov odvolacieho konania z dôvodu, že mu preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania
zo spisu nevyplývajú. Neúspešný žalovaný nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Preto
odvolací súd v súlade so zásadou hospodárnosti vyslovil, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho

konania nepriznáva.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.