Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 23, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/26/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817010637
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8817010637.2

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PetraTobiašaasudcovJUDr.Moniky
Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.1.2020, v trestnej veci proti
obžalovanej O. N. pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr.
zákona, o odvolaní krajského prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.
13T/151/2017 zo dňa 06.05.2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie krajského prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku obžalovanú ppráp. O. N.,
nar. XX.XX.XXXX vo X. O., trvale bytom P. č. XXX, okr. X. nad Topľou, služobne zaradenú vo funkcii
starší referent Obvodného oddelenia PZ F., pre skutok právne posudzovaný ako prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, ktorého sa mala dopustiť tak, že

- na Obvodnom oddelení PZ v F. M. po tom, ako dňa 06.11.2014 v súvislosti s výkonom svojej právomoci
a postavením, ukončila priestupkový spisový materiál vedený pod č. ORPZ-VT-OPP5-272/2014-P vo
veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona NR SR č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien a doplnení, správou o výsledku objasňovania priestupku
podľa § 60 ods. 3 písm. d) Zákona o priestupkoch z dôvodu preukázania, že ho spáchal P. Z., nar.

XX.XX.XXXX, na základe pokynu nadriadeného, ktorý vydal v súvislosti s výkonom svojej právomoci a
postavením, pozmenila obsah uvedeného priestupkového spisu tak, že z neho vybrala rozhodnutie o
zaistení P. Z. zo dňa 01.11.2014 č. DU: 617/2014, ktorý spracovali npráp. R. a práp. U. O., záznam o
podaní oznámenia U. Z., nar. XX.XX.XXXX podľa § 59 ods. 3 zákona o priestupkoch zo dňa 01.11.2014,
ktorý poznačil práp. U. O., záznam o podaní vysvetlenia U. Z., nar. XX.XX.XXXX podľa § 60 ods. 2
Zákona o priestupkoch zo dňa 01.11.2014, ktorý poznačil práp. U. O., a následne správu o výsledku

objasňovania priestupku, rozhodnutie o zaistení osoby, záznam o podaní vysvetlenia a záznam o podaní
oznámenia nahradila novými, pričom v nich pozmenila obsah tak, aby bol priestupok proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch prekvalifikovaný na priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch, pričom tieto vymenené
písomnosti podpísala v mene ich spracovateľov a dňa 11.11.2014 podľa § 60 ods. 3 písm. a) Zákona
o priestupkoch záznamom odložila vec priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods.

1 písm. a) Zákona o priestupkoch a umožnila tak P. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. M. č. XX
vyhnúť sa právnym následkom za jeho protiprávne konanie, čím konala v rozpore s § 58 zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a s nariadením Prezidenta PZ č. 7/2002 o
prejednávaní a objasňovaní priestupkov, pričom porušila základné povinnosti policajta podľa § 48 ods.
3 písm. a), písm. f) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov PZ, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších zmien a doplnkov,

spod obžaloby oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom.Proti tomuto rozsudku podal, v zákonom stanovenej lehote, odvolanie prokurátor krajskej prokuratúry,
ktoré súčasne písomne odôvodnil. V dôvodoch odvolania, poukazujúc na odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa uviedol, že nie je pochýb o spáchaní žalovaného skutku obžalovanou a ten spĺňa znaky

prečinu zneužívania právomocí verejného činiteľa. K aplikácii § 10 ods. 2 Tr. zákona uviedol, že toto
ustanovenie sa použije, keď skutok nebude zodpovedať ani dolnej hranici typovej závažnosti činu, teda
ani najľahším bežne sa vyskytujúcim prípadom tejto skutkovej podstaty trestného činu. V danom prípade
išlo vo svojej podstate o falšovanie dôkazov a pozmeňovanie úradných spisov, čo je typický prípad
zneužívania právomoci verejného činiteľa a patrí podľa názoru prokuratúry medzi jeho najzávažnejšie

prípady. Obžalovanej môže k prospechu slúžiť akurát pohnútka a miera zavinenia, keď konala pod
vplyvom a na príkaz zástupcu riaditeľa X. L., avšak, ani to neospravedlňuje jej konanie, keďže na
verejných činiteľov sa kladú vyššie nároky a v prípade takéhoto rozkazu je tu nielen možnosť, ale aj
povinnosť podľa § 48 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. odoprieť splnenie pokynu.

Podľa názoru prokurátora, okolnosti, ktoré možno brať do úvahy pri aplikácii § 10 ods. 2 Tr. zákona,

sa týkajú objektívnej a subjektívnej stránky prečinu. Naproti tomu okresný súd okrem toho používa
argumentáciu opretú o dôvody, ktoré nezáviseli od vôle obžalovanej a netýkajú sa jej konania. Pokiaľ
okresný súd konštatoval, že želaný výsledok poškodenej priestupkom U. Z. bolo možné dosiahnuť
aj riadnym a zákonným spôsobom, k tomu prokurátor uviedol, že účel nesvätí prostriedky a že bez
ohľadu na to mala obžalovaná postupovať zákonným spôsobom a vec uzavrieť v zmysle vykonaného

dokazovania. K súdom naznačenému postupu podľa § 60 ods. 3 písm. a/ zákona o priestupkoch
však nedošlo, preto úvahy súdu o pravdepodobnom vyriešení veci vo výsledku rovnakým spôsobom
sú iba špekuláciami. Ani zmena výpovede U. Z. a dodatočné podanie vysvetlenia by nemali samy
osebe za následok odloženie veci, ale jednak by musela svoju zmenu výpovede riadne odôvodniť a
jednak obžalovaná by sa s touto dodatočnou výpoveďou musela v rámci dôkaznej situácie vysporiadať.

Súčasne by sama U. Z. sa mohla vystaviť podozreniu z krivého obvinenia z priestupku. Ani následný,
súdom prezumovaný priebeh správneho konania, nemôže byť vopred jasný a taktiež je okolnosťou,
ktorá vôbec nesúvisí s konaním obžalovanej. Je tiež irelevantné vyhodnocovať v rámci súdneho
konania o trestnom čine obžalovanej, aký postih (pokuta do 33,- eur, resp. pokuta do 99,- eur) by
hrozil P. Z. a tiež dôsledky takéhoto postihu v rámci jeho pracovnoprávnych vzťahov, ktoré sú až

sekundárnymi dôsledkami nesúvisiacimi s konaním obžalovanej a s hodnotením závažnosti jej činu.
Takto sa P. Z. vyhol právnym následkom za svoje konanie s prospechom, že nebolo riadne vykonané
objasňovanie priestupku a nebola vec predložená na správny orgán. Skutočnosť, že ho obžalovaná
nepoznala a nemala k nemu žiadny vzťah, je vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu
irelevantná.Navrholnapadnutýrozsudokzrušiťavrátiťvecsúduprvéhostupňanaopätovnéprejednanie

a rozhodnutie.

K odvolaniu prokurátora sa vyjadrila obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu, pričom uviedla,
že považuje rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým ju súd oslobodil spod obžaloby predovšetkým s
poukazom na § 10 ods. 2 Tr. zákona za vydaný v súlade so zákonom a so zásadou náležitého zistenia

skutkového stavu veci. Závažnosť prečinu určujú presne stanovené kritériá a to spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, miera zavinenia a pohnútka páchateľa, pričom ide
o taxatívny výpočet skutočností ovplyvňujúcich závažnosť prečinu. Kritériá, pomocou ktorých sa určuje
závažnosťprečinov,sanetýkajúvšetkýchštyrochznakovskutkovejpodstatytrestnéhočinu.Tietokritériá
sa netýkajú subjektu trestného činu, čím sa zvýrazňuje rovnosť všetkých pred zákonom, pričom niektoré

okolnosti týkajúce sa osoby sú vyjadrené v priťažujúcich a poľahčujúcich okolnostiach (§ 36 a § 37 Tr.
zákona). Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona, je záverom
právnym, ktorý záver sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného
dokazovania rovnako ako záver o objektívnych a subjektívnych znakoch prečinu. Skutočnosti významné
pre právny záver i tom, či tu je materiálny korektív prečinu, musia byť predmetom dokazovania práve

tak, ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného činu.

Vzhľadom na uvedený výklad tzv. materiálneho korektívu je podľa názoru obžalovanej zrejmé, že v
prípade skutku, ktorý sa jej kládol za vinu, je nevyhnutné jeho použitie najmä s prihliadnutím na okolnosti
jeho spáchania, nakoľko motívom a pohnútkou obžalovanej nebolo privodenie škody, či prospechu sebe

alebo inému, ale jednoducho splnenie pokynu nadriadeného vtedajšieho zástupcu OO PZ F. M. X. L.,
pretože k prerobeniu priestupkového spisu prišlo na základe jeho pokynu, čo potvrdzujú nielen výpovede
svedkov,aleajlistinnýdôkaz-lístočekspísomnýmpokynom,akoajskutočnosť,žesasoznamovateľkou
priestupku U. Z. obžalovaná vôbec nepoznala a teda úmysel privodiť neoprávnený prospech inémunebol počas súdneho konania preukázaný, naopak bol vyvrátený vykonanými dôkazmi. Obžalovaná
nebola stotožnená so splnením daného pokynu - prerábaniu podkladov v priestupkovom spise sa bránila
tým, že zástupcu riaditeľa OO PZ X. L. upozorňovala, že sa to nedá a v zmysle zákona informovala

vyššieho nadriadeného. Navonok teda obžalovaná prejavila vôľu a vykonala kroky potrebné k zvráteniu
protiprávneho stavu, ktorý mal nastať. Priestupkový spis P. Z. obžalovaná prerobila na základe priameho
pokynu nadriadeného X. L. a pod jeho nátlakom.

Zároveň nemožno podľa jej názoru súhlasiť s argumentáciou krajského prokurátora, že prvostupňový

súd pri odôvodňovaní svojho záveru o nepatrnej závažnosti konania obžalovanej nepoužíva
argumentáciu opretú o kritéria uvedené v § 10 ods. 2 Tr. zákona, ale používa argumentáciu opretú o
iné okolnosti, ktoré buď nijako nezávisia od vôle obžalovanej a od jej konania alebo opretú o okolnosti,
ktoré sa žiadnym spôsobom priamo netýkajú konania obžalovanej a nemožno ich ani v širšom význame
zaradiť medzi okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, pretože v tomto prípade nejde o okolnosti, za
ktorých bol čin spáchaný, ale o jeho následky, ktoré boli spôsobené konaním obžalovanej. Pod pojmom

následok sa tu nemá na mysli len primárny následok v podobe porušenia alebo ohrozenia chráneného
záujmu, ale aj ohrozenie a porušenie ďalších náhodných vedľajších objektov. Obžaloba považuje za
prospech, ktorý bol pánovi Z. zadovážený konaním obžalovanej to, že sa jej konaním vyhol prejednaniu
priestupku a prípadne aj postihu za jeho spáchanie. V tomto smere vedľajším následkom spáchaného
skutkuboloporušeniezáujmuchránenéhozákonomnariadnompotrestanípáchateľovpriestupkov.Teda

v tejto súvislosti správne súd poukazuje na to, že postihom za priestupok podľa § 49 ods. 2 Zákona o
priestupkoch, ktorý by hrozil pánovi Z. bola pokuta a to do 33 eur za priestupok podľa ods. 1 písm. a) a pri
pôvodnej právnej kvalifikácii podľa § 49 ods. 1 písm. d) by predstavovala pokuta sumu do 99 eur. Pokiaľ
sa týka pracovného zaradenia pána Z., ktorý ako vyplynulo z dokazovania, bol príslušníkom hasičského
a záchranného zboru, ani v tejto súvislosti by jeho prípadné postihnutie za priestupok nemalo vplyv na

záver o jeho bezúhonnosti, nakoľko za bezúhonného sa v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona NR SR č.
315/2001oHasičskomazáchrannomzborevzneníneskoršíchpredpisovpovažujenaúčelytohtozákon
občan, ktorý nebol právoplatne odsúdený za úmyselné trestné činy v tomto ustanovení uvedené, teda
prípadné postihnutie za priestupok by nemalo vplyv na jeho bezúhonnosť, ktorej strata by bola prípadne
dôvodom na skončenie jeho služobného pomeru. Vo vyššie naznačenom smere teda spôsob spáchania

činu,jehonásledky,okolnosti,zaktorýchbolčinspáchaný,mieruzavineniaapohnútkupáchateľamožno
bez pochybností prijať záver o jeho nepatrnej závažnosti. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie Krajskej
prokuratúry Prešov zo dňa 07.05.2019 v zmysle § 319 Tr. poriadku zamietol ako nedôvodné a rozsudok
Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 13T/151/2017, zo dňa 06.05.2019 potvrdil.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým krajský prokurátor
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku
a dospel k záveru, že odvolanie krajského prokurátora nie je dôvodné.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že súd
prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostatočné a potrebné dôkazy na objasnenie
skutkového stavu tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. poriadku
a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ust. § 2 ods. 12

Tr. poriadku, pričom vykonané dokazovanie bolo z pohľadu krajského súdu mimoriadne podrobné a
vyčerpávajúce.

Proti rozsahu vykonaného dokazovania v zásade nič nenamieta ani krajský prokurátor vo svojom
odvolaní, nesúhlasí však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil a ako konanie

obžalovanej následne právne posúdil, predovšetkým čo sa týka splnenia podmienok pre aplikáciu ust.
§ 10 ods. 2 Tr. zákona.

Okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie, ktoré postačuje na rozhodnutie vo veci
samej, a to výsluchom obžalovanej, svedkov U. O., X. L., R. V., L. V., U. V., P. I., U. K., V. U. a

U. Z., prečítaním ďalších svedeckých výpovedí z prípravného konania. Ďalej vykonal dokazovanie
oboznámením listinných dôkazov a to priestupkového spisu OO PZ F. M. č. ORPZ-VT-OPP5-272/2014-
P, denníka priestupkových spisov, záznamov z knihy fonografov a hlásení, denníka priestupkových
spisov, spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/177/2016, záznamu zo služby aoperatívneho zisťovania a listín súvisiacich s podnetom na trestné stíhanie, predovšetkým rozhodnutia
a záznamu o zaistení P. Z. s popisom skutku, záznamu o podaní oznámenia U. Z., fotokópie listiny z
č. l. 7, na ktorej je rukou napísaný pokyn zástupcu riaditeľa obžalovanej na prerobenie spisu, správy o

výsledku objasňovania priestupku, návrhu na prejednanie priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona
o priestupkoch, záznamu o odložení veci a späťvzatia návrhu na prejednanie veci.

Prvostupňový súd tiež v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr. poriadku
podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia

oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania
za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne
odporovali. Odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu považuje krajský súd za obsiahle, podrobné
a presvedčivé, keď súd prvého stupňa sa vyjadril ku všetkým podstatným okolnostiam dôležitým pre
rozhodnutie vo veci samej a k rozsahu vykonaného dokazovania nemá krajský súd žiadne pripomienky.

V prvom rade krajský súd uvádza, že súd prvého stupňa správne ustálil skutkový priebeh konania
obžalovanej, o ktorom neboli žiadne pochybnosti a skutočnosť, že sa stal skutok, ktorý sa kladie
obžalovanej za vinu, nenamietala žiadna z procesných strán. Aj podľa názoru krajského súdu
vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo preukázané, že obžalovaná sa dopustila konania, ktoré
formálne spĺňa znaky trestného činu. Obžalovaná po formálnej stránke naplnila všetky znaky skutkovej

podstaty prečinu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona,
keďže skutočne vykonávala svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu ako verejný činiteľ,
aby zabezpečila inému neoprávnený prospech a to tak, že na OO PZ v F. M. dňa 6.11.2014
ukončila priestupkový spis pod č. ORPZ-VT-OPP5-272/2014-P vo veci priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch správou o výsledku objasňovania,

pričom na pokyn nadriadeného pozmenila obsah spisu, keď zo spisu vybrala rozhodnutie o zaistení P.
Z., záznam o podaní oznámenia U. Z., záznam o podaní vysvetlenia U. Z., všetko zo dňa 1.11.2014 a
následne tieto dokumenty nahradila novými tak, aby bol priestupok pôvodne kvalifikovaný podľa § 49
ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch kvalifikovaný ako priestupok podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o
priestupkoch, teda aby zo skutkovej vety priestupku bolo odstránené použitie násilia, čo malo vplyv na

ďalší postup pri objasňovaní priestupku a jednoduchšie vybavenie priestupku v prospech z priestupku
obvineného P. Z..

Obžalovaná sa k spáchaniu samotného skutku v podstate v plnej miere priznala vo svojich výpovediach,
pričom je zo spáchania skutku, ktorý sa jej kladie za vinu, ďalej usvedčovaná predovšetkým výpoveďami

svedkov X. L., U. O., rovnako U. K., ktorý s ňou situáciu riešil po tom, čo sa o prípad začala zaujímať
inšpekcia,R.V.,ktorýpočuloproblémenaoddeleníaP.I.aU.V.,ktoríotompočulitiežsprostredkovane,
nepriamo aj výpoveď svedkyne U. Z.. O konaní obžalovanej svedčia aj listinné dôkazy a to predovšetkým
rozhodnutie OO PZ v F. M. č. 617/2014 z 1.11.2014 a jeho originál, kde už je uvedená iná právna
kvalifikácia priestupku a chýba podpis svedka V., ďalej o tom svedčí aj samotný pokyn zástupcu L. na

čl. 7 vo vzťahu k obžalovanej, ako aj rozhodnutia o zaistení osoby P. Z., správy o výsledku objasňovania
priestupku, kde pôvodne je uvedená kvalifikácia priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o
priestupkoch a s návrhom na predoženie veci okresnému úradu, avšak bez podpisu nadriadeného, ako
aj nové rozhodnutie o zaistení P. Z. už so zmeneným popisom priestupku, podpísané O. a návrh na
prejednanie priestupku tiež podpísaný O. s vynechaním fyzického napadnutia poškodenej jej manželom,

čo svedčí o zmenách v dokumentácii dodatočne a korešponduje to s popisom udalostí obžalovanou, že
už pozmenené dokumenty podpísala ona za svojho druha O. a za V. podpísať odmietla.

Prvostupňový súd tiež podrobne a vyčerpávajúco zdôvodnil, ktoré povinnosti policajta obžalovaná
porušila a ako mala konať zákonným spôsobom, pokiaľ malo dôjsť k zmene kvalifikácie priestupku,

aby bol takýto postup zákonný, čo obžalovaná neurobila, pričom, ak vedela, že je pokyn nadriadeného
nezákonný, mala postupovať v súlade so zákonom a zákonným postupom splnenie nezákonného
pokynu odmietnuť. Z tohto pohľadu teda nemožno konanie obžalovanej ospravedlniť a vylúčiť
protiprávnosť jej konania len preto, že konala na príkaz a pod tlakom nadriadeného.

Na strane druhej, keďže sa jedná o prečin, krajský súd zdôrazňuje, že pri skúmaní, či obžalovaný
v konkrétnom prípade svojim konaním naplnil všetky znaky stíhaného prečinu, je konajúci súd,
vychádzajúc z ust. § 10 ods. 2 Tr. zákona povinný vždy skúmať nielen formálne hľadisko, teda či
obžalovaný po formálnej stránke naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu tak,ako sú definované v Tr. zákone, ale aj stránku materiálnu, teda či ide o tak závažné konanie, ktoré
presahuje mieru nepatrnosti, a teda či svojou závažnosťou dosahuje intenzitu trestného činu, teda či
závažnosť takéhoto konania je vyššia ako nepatrná. K takémuto posúdeniu pristúpil aj súd prvého

stupňa, pričom dospel k záveru, že v danom prípade je namieste aplikovať uvedené ustanovenie a
konanie obžalovanej, formálne vykazujúce znaky prečinu, z materiálneho hľadiska posúdiť ako konanie
snepatrnouzávažnosťou.Stakýmtoposúdenímsastotožnilajkrajskýsúd,ktorývplnejmierepoukazuje
na veľmi podrobné dôvody napadnutého rozsudku, pričom uvádza nasledovné.

V absolútnej väčšine prečinov aj po takomto skúmaní nie je možné použitie materiálneho korektívu,
jeho aplikácia by mala byť ojedinelá a mala by závisieť od okolností konkrétneho prípadu, po zvážení
zákonom požadovaných aspektov, ktoré definuje predmetné ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák. Závažnosť
prečinu určujú zákonom vymedzené kritériá a to spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti,
za ktorých bol čin spáchaný (pôjde najmä o poľahčujúce a priťažujúce okolnosti), miera zavinenia
a pohnútka páchateľa. Ide o taxatívny výpočet skutočností ovplyvňujúcich závažnosť prečinu. Na

rozdiel od kritérií, ktoré boli určujúce pre vymedzenie stupňa spoločenskej nebezpečnosti podľa
predchádzajúceho Tr. zákona, kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinov, sa netýkajú
všetkých štyroch znakov skutkovej podstaty trestného činu. Tieto kritériá sa netýkajú subjektu trestného
činu, čím sa zvýrazňuje rovnosť všetkých pred zákonom, pričom niektoré okolnosti týkajúce sa osoby
sú vyjadrené v priťažujúcich a poľahčujúcich okolnostiach. Uvedené kritériá pritom nemožno hodnotiť

izolovane, ale v ich súhrne, bez toho, aby niektoré boli preceňované na úkor iných. Je preto potrebné
tieto hľadiská posúdiť vo vzťahu k závažnosti prečinu v prejednávanej veci.

Z hľadiska spôsobu vykonania činu a jeho následkov je v prospech obžalovanej potrebné poukázať
na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaná nekonala z vlastnej iniciatívy, ale na

pokyn nadriadeného, ktorý bol opakovaný a nadriadený na pokyne trval, pričom sama obžalovaná si
uvedomovala, že takýto postup bude v rozpore so zákonom, bránila sa tomu, oddiaľovala splnenie
pokynu a snažila sa presvedčiť zástupcu, aby sa to vykonalo zákonnou cestou. Taktiež sa zverila svojmu
druhovi a kolegovi O. a žiadala o radu, ako situáciu riešiť. Navyše, podľa vlastných tvrdení bola vzniknutú
situáciu riešiť aj u riaditeľa OO PZ L. V., ktorý ju ale poslal preč. Svedok V. síce k tejto skutočnosti,

že za ním bola obžalovaná v tejto veci, vo svojej výpovedi uviedol, že si nepamätá, aby za ním bola,
avšak krajský súd nemá dôvod neuveriť tvrdeniu obžalovanej, ktorá hodnoverne a podrobne popísala
celý skutkový dej, pričom pokiaľ by si bol riaditeľ istý, že za ním nebola, neuviedol by alibisticky, že si to
nepamätá, ale tvrdil by jednoznačne, že za ním nebola. Nakoniec síce obžalovaná pokyn splnila, čo bolo
chybou, avšak tu treba zdôrazniť, že bola neskúsenou pracovníčkou na nízkej pracovnej pozícii a pod

tlakom nadriadeného a z obáv pred možnými nepríjemnosťami sa radšej podvolila, hoci mohla a mala
využiť možnosti, ktoré pripúšťa zákon a ktorými by sa mohla dopracovať k rovnakému výsledku konania.
Práve táto skutočnosť je dôležitá aj pre posúdenie následku konania obžalovanej, keď na jednej strane
nastal následok v podobe porušenia objektu, teda svojím konaním nepochybne porušila zákon a teda
narušila záujem spoločnosti na riadnom a zákonnom výkone funkcie verejného činiteľa, na strane druhej

z toho plynúci sekundárny následok v podobe získania výhody pre P. Z. bol prakticky zanedbateľný,
keďže jeho manželka a súčasne poškodená nemala záujem na jeho postihnutí a aj keby sa vec vybavila
zákonným spôsobom, došlo by pravdepodobne v konečnom dôsledku k odloženiu veci a teda by P. Z.
postihnutý v konečnom dôsledku nebol. Obžalovaná svojím nezákonným konaním akoby zjednodušila
a urýchlila výsledok, ktorý vo výsledku spočíval v odložení priestupkovej veci.

Tvrdenie svedka L., že on žiadny takýto pokyn nedával, je jednak vyvrátené dôkazom, jeho pokynom
na čl. 7, na ktorom bolo rukou napísané, že „rozhodnutia prerob tak aby tam nebolo násilie, iba
nadávky urob čisto na 49/1a NAVRH. Potom ho zoberie späť, volala Maja“, s tým, že bol podpísaný
nečitateľným podpisom, a jednak, aj samotná obžalovaná, pokiaľ by od neho naozaj dostala pokyn

iba dopočuť poškodenú, teda upraviť skutok zákonnou cestou, by nemala žiadny dôvod ani motív to
urobiť neštandardnou a nezákonnou cestou, čím by sa sama bezdôvodne vystavila hrozbe neskoršieho
závažného postihu, čo nedáva zmysel. Tieto tvrdenia zástupcu majú skôr za cieľ vyviniť sa zo situácie a
celú zodpovednosť preniesť na obžalovanú. Je pritom preukázané, že aj voči nemu sa vedie v súvislosti
s touto vecou trestné stíhanie už vo fáze súdneho konania na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod

sp. zn. 12T/177/2016. Navyše, nelogické je aj tvrdenie zástupcu L., že písomný pokyn na prerobenie
spisu bol síce ním písaný, avšak bol len informatívnou poznámkou pre jeho samého a teda nebol
adresovaný obžalovanej, nakoľko sa spis aj s týmto lístočkom k obžalovanej reálne dostal a v prípade,
ak by to bola iba poznámka pre jeho potreby, nemal by dôvod ho podpisovať. Z vykonaného dokazovaniatiež nepriamo vyplýva blízky vzťah zástupcu L. s rodinou Z., keď boli dlhé roky susedia a poznajú sa
navzájom aj ich rodinní príslušníci, pričom tieto skutočnosti svedok vo svojej výpovedi priznáva, ale
súčasne bagatelizoval ich vzájomný vzťah. Je však zrejmé, že to bol práve on, kto mal, resp. mohol

mať záujem pomôcť p. Z. s vyriešením priestupku manžela, samotná obžalovaná k nej ani k jej rodine
nemala žiadny rodinný, ani iný bližší vzťah. Aj samotná p. Z. sa ohľadom ďalšieho riešenia priestupku
preukázateľne obrátila priamo na zástupcu L..

Z hľadiska okolností, za ktorých bol čin spáchaný, tu treba v zmysle ustálenej judikatúry hodnotiť

predovšetkým poľahčujúce a priťažujúce okolnosti podľa § 36 a § 37 Tr. zák. V tomto prípade na strane
obžalovanej by nebola prítomná žiadna priťažujúca okolnosť, naopak, práve pri tomto posudzovaní
okolností spáchania skutku je možné zohľadniť aj určité okolnosti týkajúce sa osoby obžalovanej
ako subjektu trestného činu, ktorý nie je osobitným samostatným kritériom pri aplikácii materiálneho
korektívu, ale tieto okolnosti sú zaradené medzi poľahčujúcimi okolnosťami. Krajský súd vzhliadol u
obžalovanejviacerépoľahčujúceokolnosti,atožespáchalatrestnýčinvdôsledkunedostatkuvedomostí

alebo skúseností (predovšetkým skúseností), pod vplyvom nátlaku a tiež, že viedla pred spáchaním
skutku riadny život. V tejto súvislosti sa javí ako nevyhnutné zdôrazniť, že motívom obžalovanej k
tomu, aby v konečnom dôsledku splnila pokyn zástupcu riaditeľa a prerobila spis, bola jej dôvodná
obava z možných nepríjemností na pracovisku, ktoré by jej hrozili od zástupcu L. a ktoré mali spočívať
predovšetkým v tom, že by im aj s jej druhom U. O. plánoval spoločné služby, čo by im podstatne

sťažovalo starostlivosť o ich maloletú dcéru, pričom takéto konanie zo strany zástupcu sa už v minulosti
voči nej udialo, teda mala zlú osobnú skúsenosť. Aj z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na
obvodnom oddelení v F. M. nebola dobrá pracovná atmosféra, keď oddelenie bolo zo strany jeho vedenia
vedené skôr autoritatívne a despoticky a keď sa niečo povedalo, tak to muselo aj byť vykonané, pričom
zástupcaaniriaditeľnemaliradi,akimniektoodporoval.Tietoskutočnostiohľadomnegatívnejatmosféry

na pracovisku potvrdili okrem samotnej obžalovanej vo svojich výpovediach aj svedkovia O., I. a tiež
svedok U. K., ktorý mal takisto problémy s vedením oddelenia, podozrievali ho, že to on oznámil túto
vec inšpekcii a dokonca podal žiadosť o odchod z polície, nakoniec sa však rozhodol zostať. Rovnako
nemožno opomenúť, že obžalovaná, hoci trvala na svojej nevine, sa ku skutku v podstate priznala a tiež
pri vyšetrovaní inšpekčnou službou sama popísala svoje konanie tak, ako sa reálne stalo.

Nakoniec je nevyhnutné posúdiť aj mieru zavinenia páchateľa a jeho pohnútku, keď síce je prítomný
úmysel obžalovanej (konanie bolo zavinené, keďže nakoniec sa sama rozhodla nezákonné pozmenenie
spisu vykonať), avšak miera jej úmyselného zavinenia a taktiež „úmyslu zadovážiť inému neoprávnený
prospech“ ako súčasť subjektívnej stránky je podstatným spôsobom znížená z dôvodu, že konala,
hoci nezákonne, na príkaz svojho nadriadeného, teda iniciatíva nevzišla od nej samotnej, ale od

nadriadeného a prakticky bola k svojmu konaniu dotlačená, teda primárnym páchateľom by mal byť
ten, ktorý jej tento postup prikázal uskutočniť. Čo sa týka pohnútky, obžalovaná síce vykonávala
svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, ale jej pohnútka pomôcť obvinenému P. Z. v získaní
neoprávnenéhoprospechu,abytentobolmiernejšiepostihnutý,resp.nebolpostihnutýzasvojpriestupok
vôbec, nebola z jej strany prakticky žiadna. Správne súd prvého stupňa zohľadnil fakt, že obžalovaná sa

s obvineným z priestupku nepoznala a dokonca ho najprv poznala iba pod prezývkou a ani s poškodenou
Z. sa nepoznala bližšie osobne, len profesionálne, takže jej pohnútka pomôcť P. Z. je minimálne otázna.

V tejto súvislosti nemožno súhlasiť ani s obhajobou, že u obžalovanej nie je splnená podmienka
zavineniaakozákladnéhoznakuskutkovejpodstatytrestnéhočinu,keďžekonalapodnátlakom,nakoľko

aj v takomto prípade je výsledné konanie, keď sa rozhodla, že splní pokyn, aby nemala problémy,
konaním zavineným, v tomto prípade úmyselným, kedy vôľová zložka a jej prejav vo vonkajšom svete
bolivzhode,stým,ževkonečnomdôsledkuchcelakonaťtak,akokonalabezohľadunato,aképôvodné
okolnosti ju k tomuto konaniu viedli a čo tomu predchádzalo, nepochybne však z hľadiska zavinenia
konala úmyselne. Tieto okolnosti však boli súdom zohľadnené v rámci aplikácie § 10 ods. 2 Tr. zákona

pri skúmaní miery zavinenia a pohnútky obžalovanej.

Nemožno tiež opomenúť ani skutočnosť, že sa jedná o skutok spáchaný v mesiaci november 2014,
od ktorého spáchania uplynula doba 5 rokov a takáto dĺžka trvania konania, hoci nie je mimoriadna,
v kombinácii s vyššie uvedenými okolnosťami, len umocňuje dôvod pre posúdenie spoločenskej

závažnosti konania ako nepatrnej. Obžalovaná je navyše stále aj v súčasnosti v služobnom pomere,
vykonávajúcou službu na OO PZ F. M., pričom aj zo služobných hodnotení vyplýva, že obžalovaná si plní
svoje povinnosti svedomite a kvalitne, je dobre hodnotenou príslušníčkou policajného zboru, nadriadenývyzdvihol jej disciplinovanosť a odbornosť. Bola síce aj disciplinárne potrestaná, ale za menej závažné
porušenie služobnej disciplíny. V súčasnosti je na materskej dovolenke so svojím druhým dieťaťom.

Vo vzťahu k odvolacím dôvodom prokurátora krajský súd považuje za potrebné poukázať na príliš
formalistické ponímanie zo strany prokuratúry. Na jednej strane je potrebné prisvedčiť krajskému
prokurátorovi v tom zmysle, a to nespochybňuje ani súd prvého stupňa, že obžalovanú samo osebe
neospravedlňuje to, že sa podrobila nezákonnému pokynu a že aj keby zákonným postupom bol
dosiahnutý rovnaký výsledok, bola povinná postupovať pri objasnení priestupku zákonným spôsobom,

zvlášťakopríslušníčkapolicajnéhozboruvpostaveníverejnéhočiniteľa.Nastranedruhej,tietookolnosti
musí súd prvého stupňa pri celkovom posúdení veci brať do úvahy a nemôže na skutok nazerať
izolovane, bez posúdenia v širších súvislostiach. Nakoniec, aj okresný súd bol toho názoru, že formálne
znaky žalovaného prečinu naplnené boli, t. j. aj okresný súd videl určitý, aspoň možný prospech pre P.
Z., inak by sa ani z formálneho hľadiska nejednalo o prečin, lebo by neboli naplnené základné znaky
skutkovej podstaty trestného činu, ako ich definuje § 326 Tr. zákona, avšak súčasne posudzoval tento

prečin z hľadiska jeho závažnosti. Čo sa týka odvolacej námietky týkajúcej sa prezumovania výsledku
priestupkového konania, základným dôkazom vo vzťahu k priestupku bolo oznámenie o priestupku zo
strany samotnej U. Z. a teda bola to práve ona, ktorej vyjadrenie a výpoveď by sa brali v prevažnej miere
do úvahy pri objasňovaní priestupku. Pokiaľ by ona prišla a urobila by doplnenie oznámenia, kde by
upresnila,čosastalo,snajväčšoupravdepodobnosťoubydošlokprekvalifikáciipriestupkunaľahší(§49

písm. a/ zákona o priestupkoch), kde by po jej následnom späťvzatí, keďže takto kvalifikovaný priestupok
sa prejednáva na návrh poškodenej osoby, ktorý bolo možné podľa zákonnej úpravy v tom čase vziať
späť, bola by vec odložená už na oddelení bez predloženia správnemu orgánu. Tento predpokladaný
záver krajský súd nepovažuje iba za nepodloženú špekuláciu súdu prvého stupňa, nakoľko aj tento
hypotetickýzávermáurčitúoporuvovykonanomdokazovaní,keďjezrejmé,žesamotnáoznamovateľka

chcela stiahnuť priestupok a sama sa dožadovala vyriešenia veci tak, aby nebola vec prejednaná. Z
tohto pohľadu potom aj tvrdený prospech pre P. Z., obvineného z priestupku, je viac-menej nepatrný a
oslabený je zároveň aj úmysel obžalovanej jemu takýto prospech zadovážiť.

Hodnotiac teda jednotlivé, vyššie uvedené hľadiská, majúce vplyv na posudzovanie závažnosti konania

obžalovanej, vykazujúceho inak formálne znaky prečinu zneužívania právomocí verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, a to najmä spôsobený následok, ale aj okolnosti, za ktorých
bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa a tiež okrajovo aj dobu viac ako 5 rokov,
ktorá uplynula od spáchania skutku, dospel krajský súd k záveru, že závažnosť konania obžalovanej
z materiálneho hľadiska je nepatrná a preto v prejednávanej veci nepôjde o trestný čin. V konaní

obžalovanej išlo, podľa názoru krajského súdu, o ojedinelé zlyhanie za vyššie špecifikovaných okolností,
ktoré si nutne nevyžadujú, aby konaním obžalovanej narušené chránené spoločenské vzťahy, boli
naprávané trestnoprávnou represiou. Navyše, podľa názoru krajského súdu, samotné prejednanie veci
pred súdom, ako aj trestné stíhanie obžalovanej a to po dobu niekoľkých rokov, malo na obžalovanú
dostatočný výchovný efekt, aby sa v budúcnosti takéhoto konania vyvarovala.

Záverom ešte krajský súd považuje za potrebné uviesť, že konanie obžalovanej by mohlo a malo
byť posudzované ako disciplinárne previnenie policajta v súlade s ust. § 52 zákona č. 73/1998 Z.z.
o policajnom zbore a mala byť riešená v disciplinárnom konaní podľa uvedeného zákona s uložením
primeraného disciplinárneho opatrenia, ktoré by bolo plne zodpovedajúce porušeniu povinností, ktorého

sa dopustila, k čomu však nedošlo a v súvislosti so žalovaným skutkom disciplinárne riešená nebola.
Vzhľadom na to, že za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie len do dvoch rokov
odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia, v súlade s ust. § 57 zákona o policajnom zbore, v
súčasnosti už nebolo možné vec postúpiť príslušnému orgánu na disciplinárne konanie.

Za takéhoto stavu, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je aj krajský súd toho názoru, že
skutok, ktorý sa obžalovanej kladie za vinu, nie je trestným činom, teda v danom prípade bolo dôvodné
obžalovanú spod obžaloby oslobodiť v súlade s ust. § 285 písm. b/ Tr. poriadku a v tomto ohľade je
rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd ako súd odvolací odvolanie krajského prokurátora postupom
podľa § 319 Tr. por. zamietol ako nedôvodné.
jednohlasnePoučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.