Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 23, 2018

Súd: Okresný súd Spišská Nová Ves
Spisová značka: 5C/13/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616208559
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Hiščáková

ECLI: ECLI:SK:OSSN:2018:7616208559.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Spišská Nová Ves sudkyňou JUDr. Denisou Hiščákovou, v spore žalobcu LITA, autorská

spoločnosť, IČO: 00420 166, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, právne zastúpeného JUDr. Dagmar
Kubovičovou,advokátkou,Nám.Bielykríž3,P.O.Box39,BratislavaprotižalovanémuHotelMETROPOL
a.s., IČO: 31 673 074, so sídlom Štefánikovo námestie 2, Spišská Nová Ves, právne zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, spol. s.r.o., Košice, Rázusova 1 v konaní o zaplatenie
1.976,- Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Zamieta sa návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) Civilného
sporového poriadku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.976,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1.477,94 Eur od 27.5.2016 do zaplatenia a zo sumy 498,06 Eur od 21.6.2016 do
zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti o zaplatenie úroku z omeškania sa žaloba zamieta.

IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorej bude
po právoplatnosti rozsudku rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasažaloboudoručenoutunajšiemusúdudňa30.5.2016domáhal,abysúdzaviazalžalovaného
na zaplatenie istiny 1.976 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 27.5.2016 do
zaplatenia a náhradu trov konania.

2. Žalobca v žalobe uviedol, že nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy podľa zákona
č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, nakoľko mu dňa

11.5.2010 bolo Ministerstvom kultúry SR udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č.
2/2004, a to a výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Postavenie organizácie
kolektívnej správy práv má žalobca aj podľa novej právnej úpravy platnej od 1.1.2016, t.j. v podľa
zákona č. 185/2015 Z.z. V zmysle uvedeného žalobca vykonáva kolektívnu správu na použitia diel ním
zastúpených autorov a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie)

prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel ide predovšetkým o použitie
prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo v
inýchpriestorochubytovacíchzariadení,vinýchprevádzkachakoreštaurácie,kaviarne,baryapodobne.
V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvomtechnických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a zariadení považuje za verejný prenos diel. Na
použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva žalobca takýmto verejným prenosom uzatvára
žalobca s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom licenčnej

odmeny je sadzobník žalobcu, a to konkrétne Časť II, sekcia B, odsek 2. Žalovaný je prevádzkovateľom
ubytovacieho zariadenia Hotel Metropol, ktoré sa nachádza na adrese Štefánikovo námestie 2, Spišská
Nová Ves, pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 3*. Žalobca má za to, že žalovaný v ním
prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom, a to
prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických

zariadení tak, ako je to uvedené vyššie. Žalobca má z webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov
voľne prístupných na internete vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným
dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v rozsahu 38 zvukovoobrazových zariadení
v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel Metropol. Podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. (nový
autorský zákon), sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pre 1. 1.2016,
pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti

za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31.12.205.
Predpisom účinným do 31.12.2015 bol zákon č. 618/2003 Z. z. (autorský zákon), podľa ktorého sa
tak posudzujú nároky žalobcu uplatňované touto žalobou. V zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. je možné
použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy, okrem
prípadov zákonných licencií. V danom prípade, nakoľko pri danom spôsobe použitia diel ide o kolektívne

spravované práva, ktoré spravuje žalobca, na takéto použitie diel autorov zastupovaných žalobcom sa
vyžaduje súhlas vo forme hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako organizáciou
kolektívnej správy a žalovaným ako používateľom diel. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie
hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácii
Slovenskej republiky (ďalej aj iba ako „ZHR SR“) osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR

k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich
autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Medzi žalobcom a ZHR SR prebiehali v roku
2015 rokovania o podmienkach hromadnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania boli neúspešné. V zmysle
§ 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. sa autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo
môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá

za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto
práva. V zmysle § 81 ods. 1 písm. i) zákona č. 618/2003 Z. z. je organizácia kolektívnej správy povinná
domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. Žalobca v zmysle vyššie uvedeného
emailom a aj písomne prostredníctvom právneho zástupcu upozornil žalovaného koncom roka 2015

na skutočnosť, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k
dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia a uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy za zvyšok
roka 2015. Nakoľko žalovaný do dňa spísania žaloby dobrovoľne žalobcovi bezdôvodné obohatenie
nevyplatil a nakoľko žalovaný naďalej neoprávnene používal predmety právnej ochrany spravované
žalobcom, žalobca si týmto uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

za neoprávnené použitie diel, a to za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015. Sumu bezdôvodného
obohatenia vyčísľuje na 1.976 Eur. Vychádza pritom zo sadzobníka licenčných odmien, podľa ktorého
je za jeden rok pri ubytovacom zariadení žalovaného, ktorým je hotel s troma hviezdičkami odmena
za zvukovoobrazové zariadenie v izbe 26 Eur. U žalovaného ide o zvukovoobrazové zariadenie v
počte 38, čo spolu predstavuje 988 Eur ročne, čo je obvyklá licenčná odmena spolu za jeden rok.

Bezdôvodné obohatenie od 1.1.2015 do 31.12.2015 je dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, ktorá
by žalobcovi prislúchala za dané obdobie pri oprávnenom použití diel žalovaným, na ktoré má žalobca
voči žalovanému nárok, teda 2 x 988 Eur = 1.976 Eur. Keďže žalovaný nevydal žalobcovi patriace
bezdôvodné obohatenie dobrovoľne, žalobcovi tým vznikol voči žalovanému tiež nárok na zákonný úrok
z omeškania.

3. V spore bol súdom vydaný platobný rozkaz č.k. 5C/13/2016-15 zo dňa 16.6.2016, proti ktorému
žalovaný podal dňa 28.6.2016 (včas) odpor s vecným odôvodnením, čoho dôsledkom bolo zrušenie
platobného rozkazu (podľa § 147 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 470 ods. 1, 2
Civilného sporového poriadku).

4. Žalovaný v podanom odpore žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že nesúhlasí
s tvrdeniami žalobcu v žalobe a má za to, že žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia nevznikol, nakoľko k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného nedošlo. Zákonnýmpredpokladom vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je samotný vznik bezdôvodného
obohatenia, čo vyžaduje reálne získanie neoprávneného majetkového prospechu na strane povinného
subjektu a zároveň majetkový úbytok na strane oprávneného subjektu v príčinnej súvislosti s týmto

neoprávneným zásahom. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že k vzniku bezdôvodného obohatenia
malo dôjsť už samotným umiestnením zvukovoobrazových zariadení v hotelových izbách. K vzniku
bezdôvodného obohatenia totiž nepostačuje len vznik možnosti bezdôvodné obohatenie získať, ale
reálne musí dôjsť k vzniku neoprávneného majetkového prospechu takým použitím predmetného
prostriedku, pri ktorom dôjde k zásahu do predmetu ochrany a zároveň k získaniu neoprávneného

prospechu. Pre posúdenie otázky či v predmetnom prípade vôbec mohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného
obohatenia je preto potrebné zistiť či dané predmety ochrany (diela) vôbec boli spôsobilé na
využitie prostredníctvom tohto zariadenia, a to aj s ohľadom na skladbu televíznych programov,
ku ktorým majú hostia žalovaného prístup. Je tak povinnosťou žalobcu uviesť a preukázať vo
vzťahu ku ktorým konkrétnym predmetom ochrany a ktorých autorov sa mal žalovaný neoprávneného
zásahu do autorských práv dopustiť, na základe ktorého malo dôjsť na jeho strane k vzniku

bezdôvodného obohatenia. Tieto skutočnosti žalobca v žalobe neuviedol, ani nepreukázal. Rovnako
žalobca nezdokladoval na základe čoho zistil, že žalovaný má disponovať 38 zvukovoobrazovými
zariadeniami.
4.1 Žalovaný v odpore ďalej namietal neprimerane vysokú výšku uplatneného nároku v čiastke 1.976 Eur
(vprípade,akbyžalobcapreukázal,ženastranežalovanéhodošlokvznikubezdôvodnéhoobohatenia).

Poukázal na ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona, v zmysle ktorého je potrebné pri
určovaní výšky bezdôvodného obohatenia pri neoprávnenom zásahu do práv autora vychádzať z výšky
odmeny obvyklej za získanie licencie za obdobných zmluvných podmienok v čase neoprávneného
zásahu. Vzhľadom na existenciu viacerých organizácií kolektívnej správy (SOZA, SLOVGRAM) nie
je možné pri určovaní výšky obvyklej odplaty vychádzať len z cenníka žalobcu, ním jednostranne

vyhláseného. Žalobcom uplatňovaná výška odplaty za jedno zvukovoobrazové zariadenie v čiastke 26
Eur je neprimerane vysoká. Zo sadzobníka organizácie kolektívnej správy SOZA vyplýva, že poplatok
za jeden zvukovoobrazový prijímač v izbe pre hostí v takej kategórii ubytovacieho zariadenia je 9,50
Eur ročne, pričom SOZA podľa bodu 6 sadzobníka poskytuje za splnenie podmienok zľavu až do
výšky 30 % zo základnej sadzby. Zo sadzobníka SLOVGRAMu a OZISu vyplýva základný poplatok

za jeden zvukovoobrazový prijímač vo výške 11 Eur, avšak tento poplatok sa určuje s ohľadom na
vyťaženosť ubytovacieho zariadenia, teda 11 Eur sa platí pri 100 % vyťaženosti hotela. Okrem toho aj
SLOVGRAM poskytuje na základe dohody s ZHR-SR členom, ku ktorým patrí aj žalovaný 35 % zľavu z
poplatku. Vzhľadom na uvedené žalobcom uplatňovaný poplatok vo výške 26 Eur žiadnym spôsobom
nezohľadňuje vyťaženosť ubytovacieho zariadenia a nemožno ho považovať za obvyklú odmenu

za získanie licencie za obdobných zmluvných podmienok. Okrem toho uplatňovanie bezdôvodného
obohatenia vo výške dvojnásobku cenníkových poplatkov žalobcu považuje žalovaný za v rozpore s
dobrými mravmi s ohľadom na to, že žalovaný vyvinul maximálne úsilie na to, aby sa so žalobcom
dohodol na uzatvorení licenčnej zmluvy, keď na rokovania so žalobcom poveril ZHR SR, pričom k
zmareniu týchto rokovaní aj uzatvorenia licenčnej zmluvy došlo v dôsledku neprimeraných platobných

podmienok žalobcu.
4.2 K odporu, ktorý je svojim obsahom vyjadrením sa žalovaného k žalobe, tento pripojil Sadzobník
SOZA a Sadzobník SLOVGRAM a OZIS, na ktoré sa v odpore odvoláva.

5. Žalobca v replike zo dňa 2.8.2016 vypracovanej v reakcii na vyššie uvedený odpor žalovaného

zotrval na tom, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv, ktoré kolektívne spravuje tým, že realizoval
ďalší verejný prenos. V danej súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 7.
decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael
Hoteles SA, sp. zn. C-306/05 (ďalej Rozsudok SD). V uvedenom konaní Súdny dvor EÚ ako odpoveď
na prejudiciálne otázky (bod 29 Rozsudku SD) výslovne uvádza, že "Hoci samotné zabezpečenie

fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práva s nimi
súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom
televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od
používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. l tejto smernice." Žalobca

v tejto súvislosti poukázal aj na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z
18.10.2005 zaslanú MZV ČR. Podľa žalobcu v zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie
a praxe sa tak samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov
ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojejprevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto
samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Z prehlásení samotného žalovaného zverejnených
na internetovej stránke žalovaného (www.hotel-metropol.sk), ako aj z údajov na www.booking.com

vyplývacelkovýpočetubytovacíchjednotiekžalovaného(38),ajto,žeizbysú
vybavenéLCDTVsosatelitnýmpríjmom.Žalobcavychádzaztoho,žedeklarovaniezvukovoobrazových
zariadení v ubytovacích jednotkách zariadenia žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá,
teda, že na izbách sú umiestnené funkčné zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní
hostia používať na účely, na ktoré sú určené, a teda že žalovaný ponúka vo svojom zariadení

ubytovaným hosťom funkčné zariadenia.
5.1 Žalobca ďalej v replike poukázal na ust. § 190 ods. 1 nového autorského zákona č.185/2015 Z.z.
účinného od 01.01.2016, resp. § 84 ods. 1 autorského zákona č. 618/2003 Z.z., podľa ktorého ak
používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v
odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje
povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy,

ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov
ochrany. Žalobca opätovne poukázal na už predložené Oprávnenie Ministerstva kultúry SR č. 2/2004,
ktorým preukázal, že má postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým

dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b) uvedeného oprávnenia vykonáva žalobca
dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami.
Podľa žalobcu používateľ je povinný plniť svoje povinností priamo oprávnenej organizácii kolektívnej
správy, pokiaľ používateľ nepreukáže, že konkrétny nositeľ práv kolektívnu správu vylúči. Plnením
povinností zo strany používateľa je nepochybne získať súhlas na použitie diela a zaplatiť licenčnú

odmenu. Z uvedeného tak vyplýva, že ak sa žalovaný chce zbaviť povinnosti plniť žalobcovi, tak sa
žalovaný dostáva do pozície nositeľa dôkazného bremena a je na žalovanom preukázať, či a v akej časti
došlo zo strany jednotlivých nositeľov práv k vylúčeniu kolektívnej správy práv. Žalobca tiež poukázal
na súdnu prax, kedy súdy v prípade žaloby organizácie kolektívnej správy a jej legitimácie sa odvolávali
na § 84 autorského zákona, napr. právoplatný rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/3/2007,

právoplatný rozsudok Okresného súdu v Galante sp. zn. 8C/83/2005 a právoplatný rozsudok Okresného
súdu v Nitre sp. zn. 15C/91/2005.
5.2 Podľa žalobcu žalovaný nesprávne interpretuje ustanovenia Občianskeho zákonníka o
bezdôvodnom obohatení keď uvádza, že musí byť preukázané reálne získanie neoprávneného
prospechu na strane povinného subjektu. Právna úprava v autorskom zákone je špeciálnou úpravou

kedy pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je postačujúce preukázať, že došlo k
neoprávnenému zásahu do autorského práva a keď je preukázané, že použitiu diela malo predchádzať
poskytnutie licencie zo strany autora, čo je prejednávaný prípad. Pri naplnení uvedených podmienok
zákonodarca pevne určil výšku bezdôvodného obohatenia.
5.3 Ďalej žalobca poukázal aj na § 81 ods. 1 písm. g) autorského zákona, v zmysle ktorého je organizácia

kolektívnej správy povinná "oznámiť tomu, kto o to písomne požiada, či zastupuje nositeľa práv a na
žiadosť a náklady žiadateľa vydať o tom písomné potvrdenie." Uviedol, že žalobca na svojej www
stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. Pre vytvorenie
predstavy o množstve subjektov zastupovaných žalobcom predložil žalobca zoznam nositeľov práv v
SR, ako aj zoznam zahraničných organizácii kolektívnej správy práv, s ktorými má žalobca recipročné

zmluvy o zastupovaní. Pokiaľ ide o zahraničné organizácie kolektívnej správy poukázal na skutočnosť,
že žalobca zastupuje v SR všetkých autorov, ktorých uvedené organizácie kolektívnej správy zastupujú
v ich domovských štátoch. Napr. DGA (Directors Guild of America - OKS z USA) zastupuje viac ako 16
tisíc režisérov, WGA (Writers Guild of America - OKS z USA) zastupuje tisícky autorov ktorých značná
časť sú scenáristi audiovizuálnych diel, Directors UK (OK S z Veľkej Británie) zastupuje takmer 6 tisíc

režisérov. Žalobca v súlade s platnými právnymi predpismi vykonáva rozúčtovanie prijatých odmien
jednotlivým autorom a nositeľom práv za každé jednotlivé použitie diela, teda za každý predmet ochrany,
pričom sa jedná o tisícky predmetov ochrany. Pre predstavu predložil štatistiku ohľadne rozúčtovania
odmien z vysielania Markízy za 8/2014 (bolo realizovaných 2.569 položiek), z vysielania JOJ za 4/2014
(bolo realizovaných 1.659 položiek) a z vysielania RTVS za 12/2014 (bolo realizovaných 3.543 položiek).

Preukazovanie konkrétnych autorov a konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielaní v
roku 2015 je z uvedeného dôvodu nereálne, objektívne nemožné. Práve pre vylúčenie takýchto situácii s
cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov je zavedený inštitút kolektívnej správy, hromadnej licenčnej
zmluvy a povinnosti plniť priamo organizácii kolektívnej správy, pokiaľ nepreukáže používateľ, žekolektívna správa bola vylúčená. V danej súvislosti žalobca poukázal na to, že žalovaný zastúpený ZHR
SR pri iných organizáciách kolektívnej správy pri uzatváraní licenčných zmlúv takéto preukazovanie
nepožadoval, čo svedčí o účelovosti tvrdenia žalobcu.

5.4 Žalobca tiež uviedol, že hromadnou licenčnou zmluvou organizácia kolektívnej správy (v danom
prípade žalobca) udeľuje používateľom súhlas na používanie predmetov ochrany, teda právo, a
nie povinnosť, používať diela verejným prenosom. Je na používateľovi do akej miery toto právo
využíva a žalobca ani nekontroluje využívanie tohto práva používateľom. Pokiaľ chcel žalovaný
realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení v roku 2015, tak bolo jeho

povinnosťou mať' uzatvorené licenčné zmluvy buď so všetkými autormi, ktorých diela sú súčasťou
televízneho a rozhlasového vysielania, čo je nereálne, alebo mať uzatvorené hromadné licenčné
zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré zastupujú autorov a nositeľov práv k dielam, ktoré
sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania. Žalobca súhlasí, že nie je jedinou organizáciou
kolektívnej správy. V Slovenskej republike pôsobí viacero organizácii kolektívnej správy. Žalobca
vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,

hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. SOZA - Slovenský ochranný zväz
autorský vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k hudobným
dielam. SLOVGRAM - nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov a zvukovoobrazových
záznamov vykonáva kolektívnu správu majetkových práv umelcov, výrobcov zvukových záznamov a

výrobcov zvukovoobrazových a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. K duplicite súhlasov teda
nedochádza, nakoľko každá organizácia kolektívnej správy zastupuje iný okruh autorov. Žalovaný
zastúpený ZHR SR uzatvoril licenčné zmluvy so SOZA a so SLOVGRAM. Žalovaný však nezískal súhlas
autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam

úžitkového umenia, ktorých diela sú podstatnou časťou televízneho vysielania. Napriek tomu nakladal
s dielami týchto autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel.
Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keďže zasahoval do práv autorov
bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu, a tak sa vystavil riziku
následkov vyplývajúcich z § 56 autorského zákona.

5.5 Žalobca poukázal na skutočnosť, že okruh ním zastupovaných autorov je veľmi široký, výrazne vyšší
v porovnaní s ostatnými uvádzanými organizáciami kolektívnej správy. V rámci svojej činnosti zastupuje
autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o režiséra, autora dialógov a autora scenára audiovizuálnych
diel), autorov literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a pantomimických
diel (diela daných autorov sú často použité ako preexistentné pre tvorbu audiovizuálnych diel alebo sú

priamo zaradené do vysielania, ide aj o autorov prekladu a úpravy dialógov pre dabing audiovizuálnych
diel), autorov výtvarných diel, fotografií a úžitkového umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych
diel, diel kostýmových výtvarníkov, alebo diel ktoré sú priamou súčasťou vysielania) a architektonických
diel (v danom prípade najmä scénografov). Obdobne tak aj podiel predmetov ochrany autorov
zastupovaných žalobcom je značne vysoký, podstatne vyšší oproti podielom predmetov ochrany autorov

zastupovaných inými organizáciami kolektívnej správy. Žalobca zastupuje autorov, ktorí sú hlavnými
pôvodcami najmä televíznej a filmovej tvorby, a to nielen slovenskej, ale aj zahraničnej, ktorá je vo veľkej
miere zastúpená v obsahu televízneho vysielania aj slovenských televíznych vysielateľov, žalobca takto
v Slovenskej republike zastupuje napríklad významnú časť americkej, francúzskej, nemeckej, talianskej,
anglickej, českej a ďalšej televíznej a filmovej tvorby (zoznam zmlúv o zastúpení je uvedený na webovej

stránke žalobcu).
5.6 Žalobca potvrdil, že medzi ním a ZHR SR prebiehali rokovania ohľadne uzatvorenia kolektívnej
licenčnej zmluvy už od začiatku roka 2015. ZHR SR vychádzajúc z platnej právnej úpravy
nespochybňoval skutočnosť, že žalobca je oprávnený k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy a
že žalovaný je povinný mať so žalobcom licenčnú zmluvu uzatvorenú. Medzi žalobcom a ZHR SR

bola sporná výška odmeny. Žalobca, vychádzajúc zo svojho sadzobníka ponúkal členom ZHR SR
pri uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40% z ročnej licenčnej odmeny, ktorú však
ZHR SR neakceptoval a jeho protinávrhom bola ponuka vyplatiť licenčnú odmenu vo výške 1.000 Eur
za všetkých svojich členov (t.j. viac ako 206 prevádzok podľa tvrdenia ZHR SR), a to za používanie
všetkých diel, ku ktorým vykonával žalobca správu za celý rok 2015. Takáto ponuka bola viac ako

neprimeraná. ZHR SR podalo aj žiadosť na Ministerstvo kultúry SR vo veci Sadzobníka žalobcu, ako aj
podnet na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, odbor zneužívania dominantného postavenia a
vertikálnych dohôd. Po prešetrení skutkového a právneho stavu a podaní vysvetlenia zo strany žalobcu
sa Protimonopolný úrad Slovenskej republiky podnetom ZHR SR ako nedôvodným nezaoberal. Žalobcapretovyzvalprostredníctvomsvojhoprávneho zástupcujednotlivýchčlenovZHRSR,tedaajžalovaného
k vydaniu bezdôvodného obohatenia.
5.7 Žalobca poukázal aj na rozdiel medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou. Licenčná

odmena, na ktorú vzniká právo autorovi diela je odplata za udelenie licencie, teda udelenie práva
používať predmety ochrany. Práva autorov používajú zvýšenú ochranu a pri ich porušení nastávajú
účinky uvedené v § 56 a nasl. autorského zákona. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv
zastúpených SOZA a žalobcom. Primeraná odmena je odmena, ktorá prislúcha nositeľom práv
súvisiacich s autorským právom a predstavuje nárok za konkrétne použitie predmetov ochrany.

Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM. Žalovaným tvrdené poskytovanie zľavy
zo strany iných organizácií kolektívnej správy poskytuje aj žalobca vo svojom sadzobníku tak ako
iné organizácie za riadne a včasné uzatvorenie licenčných zmlúv. Poukazujúc na § 81 ods. 1
písm. h) autorského zákona, podľa ktorého je organizácia kolektívnej správy povinná uzatvárať
zmluvy s používateľmi za „primeraných a rovnakých podmienok“ žalobca uviedol, že v roku 2015
uzatvoril hromadné licenčné zmluvy na rovnaké predmety ochrany ako je to v prejednávanom

prípade s 218 subjektmi - prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení a to za odmenu podľa Sadzobníka
žalobcu. Z uvedeného teda vyplýva, že v čase neoprávneného zásahu bolo obvyklé, že žalobca
pri obdobných zmluvných podmienkach - teda za udelenie súhlasu nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia na verejný prenos, poskytoval

licencie podľa svojho sadzobníka. V tejto súvislosti žalobca osobitne poukázal na Uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky II.ÚS 101/2011 z 24.marca 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že "ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských
diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za "rovnakú a primeranú"
odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za

používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by
dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany."

6. Žalovaný vo svojej duplike zo dňa 28.9.2016 uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu o tom, že
už samotným umiestnením zvukovoobrazového zariadenia v izbách ubytovacieho zariadenia dochádza

k verejnému prenosu ako jedného zo spôsobu použitia diela. Ani zo žalobcom uvádzaného rozsudku
súdneho dvora EÚ vo veci C-306/05 nemožno vyvodiť takýto záver. Z predmetného rozsudku totiž
vyplýva, že k verejnému prenosu nestačí len zadováženie si prostriedku na tento spôsob použitia
diela, ale musí dôjsť k poskytovaniu signálu prostredníctvom funkčného televízneho prijímača klientom -
ubytovaným hosťom. K verejnému prenosu preto nemôže dôjsť ak televízny prijímač nie je pripojený na

signál televízneho vysielania (napr. nie je funkčný), ani v prípade, ak tento signál nie je komu poskytovať
pre absenciu prvku verejnosti - ubytovaných klientov.
6.1 Žalovaný potvrdil, že v období od 1.1.2015 do 31.12.2015 mal na izbách hotelového zariadenia
umiestnené televízne prijímače v počte 38 kusov s príjmom televízneho vysielania. S ohľadom na
priemernú obsadenosť hotela v r. 2015, ktorá bola 31,9 % však len na najviac 13 týchto televíznych

prijímačoch mohlo reálne dôjsť k ich použitiu. Na preukázanie obsadenosti hotela predložil výpis
štatistickej evidencie HORES za obdobie r. 2015.
6.2 Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu o dôkaznom bremene žalovaného v tomto konaní s
poukazom na ustanovenie § 84 ods. 1 autorského zákona. Má za to, že predmetné ustanovenie sa
týka len dôkazného bremena ohľadom subjektu oprávneného na prijatie plnenia, avšak nie dôkazného

bremena ohľadom vzniku a výšky nároku na toto plnenie.
6.3 V súvislosti s výškou bezdôvodného obohatenia žalovaný v duplike uviedol, že žalobca ju
nepreukázal s poukazom na § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona. Uviedol, že výška odmeny, z
ktorej sa vychádza pri určení výšky bezdôvodného obohatenia musí byť obvyklá za získanie licencie pri
obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu s tým, že odmena musí zodpovedať

kritériám spravodlivosti a primeranosti s ohľadom na spôsob, rozsah, účel použitia diela. Je preto
povinnosťou žalobcu preukázať, že ním uplatňovaná odplata zodpovedá kritériám primeranosti a
obvyklosti s ohľadom na existujúce zmluvné vzhľady s prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení žalobcu,
ale aj iných organizácií kolektívnej správy. Žalobca odvodzuje primeranosť odplaty len z jeho tvrdenia
po akceptácii výšky odplaty podľa jeho sadzobníka inými prevádzkovateľmi v celkovom počte 218, ktoré

všakžiadnymspôsobomnepreukázal,nakoľkosamotnéhromadnélicenčnézmluvynepredložil.Žalobca
tak výšku odplaty odvodzuje len zo svojho sadzobníka odmien, ktorý je len jednostranne vyhláseným
cenníkom, ktorý nemá záväzný charakter. Žalovaný má za to, že je potrebné zohľadniť aj to, že s
účinnosťou od 1.1.2016 sa výška bezdôvodného obohatenia určuje len ako bežná obvyklá odmena zaposkytnutie licencie (nie vo výške jej dvojnásobku). Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že počet
autorov a predmetov ochrany v jeho prípade je vyšší ako v prípade organizácií SOZA a SLOVGRAM,
keďže nepredložil žiadne zmluvy týkajúce sa týchto autorov a predmetov ochrany, ale iba zoznam

zastupovaných autorov, ktorý nepreukazuje existenciu zmluvných vzťahov s týmito autormi. Žalovaný
uviedol, že je toho názoru, že priebeh rokovaní a ich výsledky zo ZHR SR môžu mať podstatný vplyv
na výsledok tohto konania a preto zaslal dňa 27.9.2016 oznámenie ZHR SR o spore za účelom jeho
vstupu do konania ako intervienta.

7. Žalobca využil súdom ponúknutú možnosť vyjadriť sa k duplike žalovaného a učinil tak v písomnom
vyjadrení zo dňa 20.2.2017. Uviedol, že rokovania medzi ZHR SR a žalobcom nemajú relevanciu
pre posúdenie nároku žalobcu a žalobca na nich poukázal z toho dôvodu, aby preukázal, že ZHR a
jeho členovia (teda aj žalovaný) si boli plne vedomí povinnosti uzatvoriť licenčné zmluvy so žalobcom
a že mali vedomosť o tom, že pokiaľ sa so žalobcom nedohodli na obsahu kolektívnej licenčnej
zmluvy a chcú legálne využívať predmety ochrany kolektívne spravované žalobcom, aké majú možnosti

legálneho postupu. Ohľadne preukázania samotnej existencie ďalšieho verejného prenosu v prevádzke
žalovaného poukázal aj na rozsudok Súdneho dvore EÚ zo dňa 12. Marca 2012 vo veci Phonographic
Performance (Ireland) limited protí Írsku, sp . zn. C-162/10, kedy Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálnej
otázky uviedol: ,,Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne
alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný

prenos .... " . V tejto súvislosti poukázal tiež na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych
spoločenstiev z 18.10.2005 zaslanú MZV ČR. Podľa žalobcu v zmysle právnych predpisov, judikatúry,
právnej teórie a praxe sa tak samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre
klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. Žalovaný vo svojom podaní potvrdil,
že mal na izbách hotelového zariadenia umiestnené televízne prijímače v počte 38 kusov s príjmom

televízneho vysielania. Uvedeným je podľa žalobcu preukázané, že žalovaný realizoval vo svojom
ubytovacom zariadení ďalší verejný prenos.
7.1 Vo vyjadrení žalobca ďalej uviedol, že súčasťou každého verejného prenosu v r. 2015 nevyhnutne
boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne,
fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Žalovaný pred začatím

používania nezískal súhlas ani len jediného z autorov uvedených diel a napriek tomu nakladal s
dielami týchto autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel.
Žalobca je pritom jedinou organizáciou kolektívnej správy v SR, ktorá je na základe priameho mandátu
vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR a zmlúv o zastupovaní oprávnená vykonávať
správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k vyššie uvedeným dielam. Žalovaný mal teda

povinnosť uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším
verejným prenosom, ktorú si však vedome nesplnil. Tým, že hromadnú licenčnú zmluvu neuzavrel,
realizoval ďalší verejný prenos, neoprávnene zasiahol do práv autorov a nositeľov práv zastupovaných
žalobcom. S touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie podľa
§ 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenie je kolektívne

spravovaný nárok, ktorý je v zmysle § 57 ods. 1 autorského zákona oprávnený vymáhať žalobca,
pričom podľa § 81 ods. 1 psím. i) autorského zákona je žalobca dokonca povinný sa vo vlastnom
mene domáhať vydania bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného
práva (špeciálne právna úprava, ktorá má prednosť pred Občianskym zákonníkom). Žalobca zotrval
na tom, že požiadavka žalovaného na predloženie zoznamov autorov a nositeľov práv a požiadavka

na predloženie tisícoch zmlúv o zastupovaní nositeľov práv ako aj predkladanie zoznamov predmetov
ochrany a dôkazov o ich použití je v rozpore s princípom kolektívnej správy, v kontexte platnej právnej
úpravyjenelegitímnaašikanózna. Vdanejsúvislostiopätovnepoukázalnaosobitnéinštitútyhromadnej
a kolektívnej licenčnej zmluvy ako osobitné typy licenčných zmlúv, ktorých zmysel je ten, že nevyžadujú
špecifikáciu konkrétnych diel, ale naopak výslovne hovoria o možnosti udeliť súhlas na použitie všetkých

diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich. Osobitne poukázal
na nález Ústavného súdu ČR II. US 2186/14 bod 2 a rozsudky Mestského súdu v Prahe a Krajského
súdu v Plzni, ktoré súčasne aj priložil. Tiež poukázal na písomné vyjadrenie inej organizácie kolektívnej
správy a to SOZA zo dňa 23.9.2016 v súdnom konaní v právne a skutkovo obdobnej veci, ktoré rovnako
ako prílohu predložil. Žalobca uviedol, že so všetkými nositeľmi práv uzatvára rovnaké typizované

zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na jeho webovej stránke, rovnako ako je to pri
hromadných licenčných zmluvách. Predložil zoznam niektorých použitých predmetov ochrany troch
nositeľov práv, s ktorými má uzatvorené zmluvy o zastupovaní. Žalobca tiež predložil na CD nosiči všetky
hromadné licenčné zmluvy, ktoré v r. 2015 uzatvoril a ktorými poskytol licencie na ďalší verejný prenos,z ktorých je nesporné, že licenčná odmena bola dohodnutá podľa sadzobníka odmien predloženého
s podanou žalobou. Samotný sadzobník žalobcu je používateľmi - nečlenmi, ale aj mnohými členmi
ZHR SR akceptovaný. Zdôraznil, že počet žalobcom zastupovaných autorov a nositeľov práv, ako aj

podiel predmetov ochrany autorov zastupovaných žalobcom je značne vysoký, pričom jednoznačne
najdôležitejšímkritériom,naktoromjenevyhnutnésadzobníkodmienstavaťjeváha,významacharakter
jednotlivých zložiek predmetov ochrany v rámci toho ktorého spôsobu použitia. Žalobca napokon
poukázal na to, že pre vyváženie postavenia používateľa a pre ochranu používateľa, ktorý nesúhlasí s
podmienkami príslušnej organizácie kolektívnej správy a napriek tomu chce legálne používať predmety

ochrany spravované danou organizáciou, má takýto používateľ zákonnú možnosť podať žalobu o
určenie obsahu licenčnej zmluvy. Zákonodarca teda dáva zdanlivo monopolnému a dominantnému
postaveniu organizácie kolektívnej správy korekciu.

8. K písomnému vyjadreniu žalobcu súd umožnil v poskytnutej lehote vyjadriť sa žalovanému, ktorý túto
možnosť nevyužil.

9. Podaním zo dňa 3.10.2018 žalobca predložil dôkaz, ktorý mu dovtedy nebol dostupný, a síce
Príkaznú zmluvu uzatvorenú medzi žalovaným a ZHR SR, z ktorej vyplýva, v spojitosti s jej prílohou, že
žalovaný vo svojej prevádzke v r. 2015 vykonával verejný prenos prostredníctvom technických zariadení
umiestnených v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení, poveril ZHR SR na vysporiadanie práv

a povinností vyplývajúcich mu z toho, že vykonáva verejný prenos diel používajúcich autorskoprávnu
ochranu, pričom v prílohe danej zmluvy žalovaný uvádza počet technických zariadení prostredníctvom
ktorých verejný prenos vykonáva. Uviedol, že aj tým je preukázané, že žalovaný v r. 2015 vykonával
verejný prenos predmetov ochrany spravovaných žalobcom, a to dokonca vo väčšom rozsahu
(prostredníctvom väčšieho počtu technických zariadení) než uviedol žalobca v žalobe. Žalobca v

predmetnom podaní tiež oznámil, že v skutkovo a právne obdobných konaniach mu bolo na
všeobecných súdoch vyhovené celkovo v 46 konaniach, kedy odvolacie súdy pri rozhodovaní zatiaľ vždy
rozhodnutia súdov prvej inštancie potvrdili (rozhodnutia odvolacích súdov žalobca pripojil).

10.Naprejednanievecisúdnariadilpojednávaniena23.10.2018,naktorépredvolalprávnychzástupcov

žalobcu aj žalovaného, ktorí sa na pojednávanie dostavili.

11. Žalobca na pojednávaní zotrval na podanej žalobe a doterajších písomných podaniach. V stručnosti
poukázal na podstatné okolnosti, a to že bolo preukázané, že žalovaný v roku 2015 prevádzkoval
hotel, kde uskutočňoval ďalší verejný prenos k predmetom ochrany, ktoré spravuje žalobca a v

rozsahu uvedenom v žalobe. Uvedené bolo preukázané verejným vyhlásením žalovaného, príkaznou
zmluvou, ako aj samotným písomným vyjadrením žalovaného. Takisto bolo v konaní preukázané
právne postavenie žalobcu, kde tento má jediné postavenie najmä vo vzťahu k audiovizuálnym dielam,
ktoré predstavujú podstatnú časť televíznej produkcie. Tiež bolo preukázané, že žalovaný uzatváral
hromadné licenčné zmluvy aj s inými organizáciami kolektívnej správy, napríklad vo vzťahu k hudobným

dielam, ktoré sú v správe organizácie SOZA, pričom tieto sú v televíznom vysielaní vždy súčasťou
audiovizuálnych diel. Žalovaný v konaní v zmysle § 84 autorského zákona nepreukázal vylúčenie
kolektívnej správy vo vzťahu k individuálnym autorom. Na základe uvedeného žalovaný neoprávnene
používal predmety ochrany, v dôsledku čoho autorom zastúpeným žalobcom vzniklo právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia. V konaní bol preukázaný rozsah zastupovania autorov aj rozsah predmetov

ochrany v niektorých slovenských televíznych staniciach. Výšku bezdôvodného obohatenia ustanovuje
autorský zákon ako dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, ktorá bola taktiež v konaní preukázaná,
a to v súlade so sadzobníkom žalobcu. Žalobca súdu predložil viac ako 218 hromadných zmlúv.
Pokiaľ ide o žalovaným navrhované zohľadnenie vyťaženosti resp. obsadenosti ubytovacieho zriadenia
žalovaného, nie je podľa žalobcu obvyklé toto pri určovaní licenčnej odmeny zohľadňovať a obsadenosť

ako kritérium pri určení odmeny neuplatňujú ani iné organizácie ako napr. SOZA. V tejto súvislosti
žalobca poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu sp. zn. C 367/2015 z 27.1.2017 v právnej veci
Stowarzyszenie „Olawska Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich, na predloženú
judikatúru českých súdov a napokon aj na rozhodnutia 1. stupňových či odvolacích súdov v právne
a skutkovo totožných konaniach. V citovanom rozhodnutí Európskeho súdu sp. zn. C 367/2015

Súdny dvor EÚ rozhodol, že: "Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/1ES z 29.
apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ
práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhraduspôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie
sumy odpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia
používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.“

12. Žalovaný na pojednávaní rovnako zotrval na svojich doterajších stanoviskách. Mal za to, že žalobca
nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
rovnako nepreukázal, že umiestnením prijímačov v zariadení žalovaného dochádza k verejným
prenosom, nakoľko umiestnenie samo o sebe nespôsobuje vznik bezdôvodného obohatenia. Žalovaný

má za to, že žalobca má preukázať, že na televíznych prijímačoch skutočne dochádza k poskytnutiu
signálu ubytovaným hosťom, čo vzhľadom na obsadenosť hotela nie je reálne v rozsahu uvedenom v
žalobe. Tiež má za to, že žalobca mal preukázať, že zastupuje konkrétneho autora a konkrétne predmety
ochrany. Podľa žalovaného zo žalobcom predložených dôkazov uvedené skutočnosti nevyplývajú. Vo
vzťahu k rozhodnutiam iných súdov žalovaný uviedol, že má vedomosť aj o opačnom rozhodnutí keď
bola žaloba zamietnutá, konkrétne ide o rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 19Ca/4/2017

zodňa14.5.2018,oktoréhoprávoplatnostinemážalovanývedomosť.ŽalovanýpoukázalnapríkladA.I.,
ktorá je jednou z autoriek, ktorú zastupuje žalobca, a ktorá udelila výhradnú licenciu vysielateľovi RTVS,
o čom predložil príslušnú zmluvu. Aj v prípade, že by žalobca preukázal odôvodnenosť nároku, žalovaný
namieta výšku bezdôvodného obohatenia, ktorá má vychádzať z obvyklej a primeranej odplaty, pričom
sadzobník žalobcu predstavuje jednostranné určenie cien. Množstvo subjektov uzatvorilo hromadné

licenčné zmluvy iba pod nátlakom v snahe vyhnúť sa dvojnásobnej výške bezdôvodného obohatenia,
pričom odmeny určené žalobcom sú niekoľkonásobne vyššie ako má napr. SOZA. Sú tiež vyššie
ako odmeny organizácii v iných členských štátoch EÚ, čo vyplýva aj z Analýzy vypracovanej KPMG
Česká republika, s.r.o., ktorú si dal vypracovať Zväz hotelov a reštaurácií SR (ďalej aj iba ako
„analýza“). Žalovaný ďalej uviedol, že Zväz hotelov a reštaurácií SR inicioval konanie, podal podnet

Protimonopolnému úradu, ktoré konanie ešte nie je právoplatne skončené. Výsledok tohto konania
môže byť podstatný pre toto súdne konanie. Ide o podnet vo veci podozrenia na možné zneužívanie
dominantného postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži. Z uvedeného dôvodu žalovaný
navrhol súdu prerušenie konanie, pričom predložil rozhodnutie - uznesenie Okresného súdu Bratislava I
č. k. 6C/34/2016-653 zo dňa 2.10.2018, ktorým bolo takémuto návrhu na prerušenie konania vyhovené.

13. Vo vzťahu k predloženej analýze žalobca uviedol, že táto nebola predložená v konaní včas v zmysle
§ 153 ods. 1 Civilného sporového poriadku a to s poukazom na jej zverejnenie na webovej stránke
Zväzu hotelov a reštaurácií SR už v roku 2016, ako aj z dôvodu jej medializácie. Žalovaný o nej preto
objektívne musel mať vedomosť už skôr. Napriek uvedenému žalobca uviedol, že je schopný sa k

analýze vyjadriť na pojednávaní. Pokiaľ ide o autorku I., žalobca uviedol, že táto uzatvárala zmluvu
predloženúžalovanýmažpotom,akouzatvorilazmluvusním.Poukázalna§84autorskéhozákona,ako
aj na skutočnosť, že ide o veľmi malý zlomok vo vzťahu k všetkým predmetom ochrany v správe žalobcu.
Namietalničímnepodloženétvrdeniežalovaného,žeuzatváranielicenčnýchzmlúvsadialopodhrozbou
iniciovaniasúdnychsporov.Tietotvrdeniaoznačilzaúčelové,nakoľkožiadnazmluvnástranauzatvorenú

zmluvu nespochybnila. Vo vzťahu ku konaniu pred Protimonopolným úradom žalobca uviedol, že nie je
pravdivétvrdenie,žebybolokonanievočižalobcovivedenéažalovanýopaknepreukázal.Zožalovaným
predloženého rozhodnutia vyplýva iba to, že na úrade je registrovaný podnet, pričom konanie môže
začať jedine sám Protimonopolný úrad z úradnej moci. Uvedené bolo aj odvolacím dôvodom, pre
ktorý žalobca napadol odvolaním uznesenie Okresného súdu Martin o prerušení konania, pričom toto

uznesenie bolo odvolacím súdom zrušené. Žalobca poukázal na to, že vo vzťahu k nemu ide už o tretí
podnet podaný na tomto orgáne, kde prvé dva z roku 2015 a 2016 úrad vyhodnotil tak, že konanie
nezačal a ohľadne tretieho doposiaľ konanie začaté nebolo. Vo vzťahu k rozsudku ktorým bola žaloba
zamietnutá uviedol, že ide o jedinú výnimku z ostatných približne 50 súdnych konaní, ktorých výsledok
bol v prospech žalobcu.

14.Ohľadnevčasnostipredkladaniadôkazovžalovanýuviedol,žezostranyZväzuahotelovareštaurácii
SR mali prísľub o vstupe do konania, ktorý by bol spojený aj s predkladaním listinných dôkazov. Žalovaný
sa až minulý týždeň dozvedel, že k vstupu do konania nedôjde a až potom obdŕžal listinné dôkazy na
pojednávaní predložené.

15.Žalobcakpredloženejanalýzenapojednávanípredovšetkýmviedol,žeajvzmyslesamotnejanalýze
jej výstupom je odhad vhodnej výšky poplatkov, ale nie výpočet obvyklej licenčnej odmeny. Taktiež zo
samotnej analýzy vyplýva, že zdroje na jej vypracovanie mali byť údaje poskytnuté aj samostatnýmiorganizáciami kolektívnej správy (OKS). Od žalobcu autori žiadne informácie nepožadovali, pričom
bol to práve žalobca, ktorý mal byť cieľom posudzovania výšky licenčných odmien. Poukázal na
to, že analýza obsahuje malý a účelovo vybratý počet porovnávaných krajín, ktoré vybral samotný

zadávateľ, ide iba o 8 krajín Európy. Ďalej poukázal na to, že autorsko-právna úprava v porovnávaných
krajinách je do veľkej miery odlišná v posudzovanej oblasti a preto nevyjasnenosť základných pojmov v
analýze spôsobuje veľké skreslenie. Ako príklad uviedol, že právna úprava ČR obsahuje ako zákonné
kritérium určenia licenčných odmien aj veľkosť obce v ktorej sa nachádza zariadenie alebo obsadenosť
ubytovacieho zariadenia. Taktiež v rôznych krajinách je rôzne definovaný pojem autor audiovizuálneho

diela, ktorý je kľúčovým pojmom tejto analýzy. Napríklad v ČR sa za autora audiovizuálneho diela
považuje výhradne režisér, avšak v SR je tento výpočet autorov demonštratívny, je ním najmä režisér,
autor scenára, autor dialógov a autor hudby, ktorá bola osobitne vytvorená pre audiovizuálne dielo.
Čiže za autora sa v SR považuje každá osoba, ktorá sa tvorivou duševnou činnosťou na vytvorení
audiovizuálneho diela podieľala. Taktiež samotná analýza nerozlišuje medzi licenčnými odmenami a tzv.
primeranými odmenami, ktoré sú druhovo odlišné a spájajú sa s rôznymi druhmi práv. Analýza ďalej

porovnáva sadzby na nerovnakom základe, čiže porovnáva niečo čo sa porovnávať nedá. Napríklad
ohľadne výpočtu licenčných odmien v SR analýza uvádza, že pre jej účely považuje žalobcu za
organizáciu, ktorá vykonáva správu práv iba autorov audiovizuálnych diel, pričom zvyšok portfólia
žalobcu považuje za irelevantný, čo skresľuje porovnávanie sadzieb. Je nepochybné, že dôležitou
zložkou zahraničných audiovizuálnych diel je dabing, čiže preklad a úprava dialógov, ktoré môžu byť

považované aj za literárne dielo. Autorov dabingu však zastupuje žalobca, pričom dabing je podstatnou
časťou televízneho vysielania, ktorý má autorsko-právnu relevanciu. Žalobca na zmluvnom základe
zastupuje aj producentov z USA, čo je dominantná skupina nositeľov práv. Z analýzy však vôbec nie je
zrejmé, či táto skutočnosť bola zohľadnená. Taktiež v analýze sa uvádza, že sú v nej zohľadnené všetky
zľavy, ktoré OKS poskytujú, avšak autori analýzy v nej nezohľadnili skutočnosť, že žalobca ponúkal

členom ZHR SR zľavu vo výške 40 % z licenčných odmien. Ohľadne ČR analýza uvádza, že práva
autorov audiovizuálnych diel spravuje Dilia. Ako už bolo uvedené, obsah pojmu autor audiovizuálneho
diela je v ČR odlišný a Dilia teda zastupuje iba práva režisérov, čo je podstatne užší rozsah ako je
portfólio žalobcu. Taktiež v analýze absentuje skutočnosť, že značnú časť práv autorov vizuálnej zložky
audiovizuálnych diel nezastupuje Dilia ale spoločnosť OOH-S, pričom jej sadzby analýza nezohľadňuje.

VčastitýkajúcejsaNemeckaniejevôbeczahrnutáorganizáciaBildkunst,ktorávšakzastupujerežisérov
audiovizuálnych diel a kameramanov, čiže pokiaľ analýza uvádza, že práva autorov audiovizuálnych
diel spravuje výhradne VGWord, tak toto tvrdenie je nesprávne, nakoľko táto organizácia zastupuje iba
autorov scenárov a autorov literárnych predlôh. V časti analýzy týkajúcej sa Švajčiarska ako samotná
analýza správne uvádza, tak v Švajčiarsku nie sú vôbec vyberané poplatky za prenos vysielania v

hotelových izbách, nakoľko Švajčiarsko nie je členom EÚ a nevzťahuje sa naň judikatúra Súdneho
dvora EÚ. V zmysle uvedeného je teda zaradenie Švajčiarska do analýzy účelové s cieľom výrazne
znížiť celkovú priemernú odmenu uplatňovanú v krajinách EÚ. V časti týkajúcej sa Francúzska analýza
vôbec nezahŕňa organizáciu SACD, ktorá však zastupuje najpodstatnejšiu časť autorov audiovizuálnych
diel. Taktiež analýza nezahŕňa organizácie ATAPG, SAIF, SCAM, ktoré tiež zastupujú podstatnú časť

autorov audiovizuálnych diel. Analýza uvádza iba spoločnosť SACEM, tá však zastupuje iba autorov
hudby, výkonných umelcov a výrobcov záznamu. Samotní autori v časti týkajúcej sa Francúzska podľa
vlastného tvrdenia neboli schopní ani približne určiť podiel autorov audiovizuálnych diel na celkových
licenčných odmenách. V časti týkajúcej sa Talianska analýza takisto uvádza, že nevie určiť distribúciu
poplatkov medzi autorov diel, čiže v tejto časti takisto neobsahuje žiaden relevantný výstup. V časti

Španielska analýza uvádza iba organizáciu SGAE avšak úplne absentuje spoločnosť DAMA, ktorá
zastupuje podstatnú časť audiovizuálnej tvorby najmä španielskych režisérov, scenáristov a autorov
dialógov. V časti Rakúska analýza opäť uvádza, že nie je schopná určiť podiel autorov audiovizuálnych
diel na vybratých odmenách a taktiež správne uvádza, že organizácia VDFS vyberá licenčné odmeny
za verejný prenos v hotelových zariadeniach priamo od televíznych vysielateľov a teda nie od hotelov,

avšak tieto poplatky analýza vôbec nezahŕňa. Na základe uvedeného ma žalobca za to, že analýza
porovnáva poplatky určené na nerovnakom úplne odlišnom a hrubo skreslenom základe. Všetky v
analýze uvedené licenčné odmeny uplatňované v zahraničí sú ešte znížení koeficientom, v Nemecku
2,59-krát, vo Švajčiarsku 4,40-krát, vo Francúzsku 2,28-krát, v Taliansku 1,87-krát, v Španielsku 1,62-
krát, v Rakúsku 2,75-krát a tieto znížené odmeny analýza prezentuje ako odmeny, ktoré sú v daných

krajinách platené. Na základe uvedených argumentov je analýza hrubo skresľujúca, porovnáva licenčné
odmeny na nerovnakom základe, a teda je nepoužiteľná na účely tohto konania, kedy súd potrebuje v
dokazovaní určiť obvyklú výšku licenčnej odmeny. K záveru o irelevantnosti a nepoužiteľnosti analýzypre predmetné konanie dospeli aj súdy v súdnych konaniach, na ktoré žalobca poukázal a kde mu bolo
plne vyhovené.

16. Po vyjadrení sa žalobcu k žalovaným predloženej analýze žalovaný navrhol odročiť pojednávanie
za účelom vyjadrenia sa k analýze v spolupráci s autorom analýzy. Súd žiadosti žalovaného o odročenie
pojednávania nevyhovel z dôvodu, že to bol práve žalovaný, ktorý tento dôkaz (analýzu) predložil až na
pojednávaní a žalovaný sa k nemu napriek tomu vyjadril. Predmetný dôkaz súd navyše nepovažoval za
rozhodujúci pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku.

17. Žalobca nemal návrhy na doplnenie dokazovania. Žalovaný vzhľadom na stav konania navrhol
vykonanie dokazovania ohľadne zmlúv žalobcu uzatvorených s nositeľmi práv, na základe ktorých
vykonáva kolektívnu správu k predmetom ochrany, a to v rozsahu reprezentatívnej vzorky (vyžiadaním
od žalobcu). Ohľadne skutočnosti, či konanie pred Protimonopolným úradom prebieha žalovaný navrhol
súdu vyžiadať si správu ohľadne stavu tohto konania. Na iných návrhom na doplnenie dokazovania

žalovaný netrval. Predmetné návrhy žalovaného súd zamietol z dôvodu, že ich vykonanie nepovažoval
vzhľadom na zistený stav veci za potrebné poukazujúc pritom na zásadu hospodárnosti konania.

18. Súd vykonal dokazovanie obsahom podaní strán sporu, z nich vyplývajúcich zhodných skutkových
tvrdení, predloženými listinnými dôkazmi a obsahom CD nosiča predloženého žalobcom v tomto konaní

a na nich základe zistil tento skutkový stav:

19. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy práv podľa zákona č.618/2003 Z.z. o autorskom práve
a právach súvisiacich s autorským právom, ktorý získal oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv
na základe Oprávnenia č. 2/2004 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, sekciou

médií audiovízie a autorského práva pod č. k. MK-663-2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010, a to na
výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,
hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a to povinnú kolektívnu správu podľa
§ 78 ods. 3 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom

aj v odbore káblová retransmisia literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického,
audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela
úžitkového umenia, ako aj dobrovoľnú kolektívnu správu podľa uvedeného zákona v odbore verejného
prenosu vyššie uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami.

20. Nespornou skutočnosťou v konaní bolo, že žalovaný bol v roku 2015 prevádzkovateľom
ubytovacieho zariadenia Hotel Metropol ako zariadenia v štandarde hotel 3*. Nespornou skutočnosťou
sa po vyjadrení žalovaného zo dňa 28.9.2016 stala aj skutočnosť, že ubytovacie zariadenie Hotel
Metropol v roku 2015 disponoval 38 izbami, ktoré boli vybavené televízorom so satelitným príjmom
(podľa žalobcom predloženej príkaznej zmluvy a jej prílohy z roku 2015 bol Hotel Metropol vybavený

až 51 zvukovoobrazovými prijímačmi a 1 veľkoplošnou obrazovkou). Nespornou skutočnosťou napokon
bolo aj to, že žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky a splnomocnil
ZHR SR k jeho zastupovaniu pred organizáciou kolektívnej správy vo veci usporiadania práv a
povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným
prenosom, pričom v priebehu roka 2015 prebiehali medzi žalobcom a ZHR SR rokovania o podmienkach

kolektívnej licenčnej zmluvy, ktoré však neviedli k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, ani k
uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2015 medzi stranami sporu.

21. Podľa štatistického indexu za obdobie roku 2015 zo dňa 3.10.2016 bola obsadenosť izieb v
ubytovacom zariadení žalovaného na úrovni 31,9 %.

22. Podľa Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických,
choreografických a audiovizuálnych diel, ktorý vypracoval žalobca na rok 2015, a to podľa časti II. písm.
B bod 2, je základná sadzba v izbe ubytovacieho zariadenia hotela 3* za ďalší verejný prenos vysielania
(retransmisia) prostredníctvom technického zariadenia, ktorým je zvukovoobrazové zariadenie 26 Eur.

Podľa časti I. bodu 7 predmetného sadzobníka v prípade, že používateľ použije dielo bez uzatvorenia
licenčnej zmluvy, čím sa dopustí porušenia autorských práv je povinný zaplatiť LITA náhradu ujmy podľa
§ 56 ods. 1 písm. f) až do výšky 200% základnej sadzby uvedenej v časti II. V zmysle predmetnéhosadzobníka je možné používateľovi poskytnúť zľavu zo základnej sadzby, prípadne dohodnúť osobitné
podmienky, pričom sadzobník upravuje aj bližšie podmienky za akých je uvedené možné.

23. Zo stanoviska Ministerstva kultúry SR k problematike sadzobníkov odmien a primeraných odmien
za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy zo dňa 20.05.2015
adresovaného ZHR SR vyplýva, že výšku zmluvných licenčných odmien a primeraných odmien
neupravuje žiaden zákon a táto výška nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstvom. Ministerstvo
nevykonáva kontrolu vydávania sadzobníkov a organizácia kolektívnej správy je pri tvorbe sadzobníkov

povinná vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv (autorov, výkonných
umelcov atď.), ktorých sú tieto osoby členmi. Ďalej ministerstvo uviedlo, že v praxi nemôže dôjsť
k prípadu, že by používateľ platil dvakrát za to isté, lebo jeden nositeľ nemôže byť pre ten istý
predmet ochrany zastupovaný viacerými organizáciami kolektívnej správy. Vo vzťahu k uplatňovaniu
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C306/05 SGAE proti Rafael Hotels, SA ministerstvo
skonštatovalo, že samotné poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov

klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky
prenosu signálu verejný prenos. Ak teda hotelové zariadenie umiestnením TV prijímačov v izbách
umožňuje ubytovaným klientom prístup k chránenému obsahu, uskutočňuje tým verejný prenos.

24. Z prípisu Protimonopolného úradu SR číslo listu: 3186/PMÚ/ SR/2015 zo dňa 14.7.2015 bolo

ministrovi kultúry SR oznámené, že LITA od 1.1.2015 vyhotovila nový sadzobník autorských odmien,
ktorého sadzby sú vyššie ako sadzby stanovené sadzobníkom odmien OZIS (Ochranné združenie
interpretov Slovenska), ako aj to, že úrad získal informácie, podľa ktorých je výška licenčných odmien
vyberaných LITA pre používateľov, ktorými sú ubytovacie zariadenia a stravovacie zariadenia jedna z
najvyšších v Európe.

25. Dňa 19.12.2016 podal Zväz hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky na Protimonopolný úrad
SR písomné podanie OZNÁMENIE podľa ust. 25 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane
hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o
organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov, vo veci podozrenia na možné zneužívanie dominantného postavenia Podnikateľa
(žalobcu) jeho činnosťou v hospodárskej súťaži. V uvedenom podaní Zväz poukázal aj na to, že požiadal
spoločnosť KPMG o vypracovanie komparatívnej analýzy s cieľom porovnať systémy kolektívnej správy
vo vybratých krajinách Európy a tiež a najmä výšku uplatňovaných licenčných odmien vo vzťahu k
použitiu audiovizuálnych diel a citoval závery z tejto analýzy. Zároveň týmto podaním v zmysle ust.

§ 25 ods. 2 druhá veta zákona o ochrane hospodárskej súťaže požiadal Protimonopolný úrad SR o
písomné upovedomenie o ďalšom postupe v danej veci v zákonnej lehote 2 mesiace od doručenia
tohto oznámenia. Najmä žiadal, aby ho Protimonopolný úrad SR po vykonaní prešetrenia skutočností
uvedených v tomto oznámení upovedomil, či v danej veci zistil dôvod na začatie konania a či za základe
uvedeného začína konanie vo veci zneužívania dominantného postavenia Podnikateľom.

25.1 Súdu nebola v priebehu konania predložená písomnosť Protimonopolného úradu SR, z ktorej by
vyplynula reakcia úradu na vyššie uvedené oznámenie ZHR SR.

26. Žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomnou výzvou zo dňa 07. 10. 2015 vyzval
žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia na zaplatenie sumy z dôvodu, že žalobca opakovane

vyzýval žalovaného k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy na používanie audiovizuálnych
literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických diel a diel výtvarného umenia pri
ich verejnom šírení. Výška bezdôvodného obohatenia k 30. 09. 2015 podľa uvedenej výzvy mala
byť 1.477,94 Eur, pričom vychádzala zo sadzobníka žalobcu. Zároveň bol žalovaný touto výzvou
upozornený, že ak v lehote 10 kalendárnych dní od obdržania tejto výzvy nezaplatí uvedenú sumu, bude

právny zástupca žalobcu nútený podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods.
1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z..
26.1 Žalobca uviedol, že dokladom o doručení predmetnej písomnosti žalovanému nedisponuje, avšak
predložil odpoveď žalovaného zo dňa 19.10.2015, ktorá je nepochybne reakciou na predmetnú výzvu.

27. Žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne návrhom zo dňa 27.5.2106 navrhol žalovanému
mimosúdne vysporiadanie vzťahov, v rámci čoho žalovanému navrhol zaplatenie bezdôvodného
obohatenia vo výške ročnej licenčnej odmeny a úhradu nákladov právneho zastúpenia za dva právneúkony. Na prijatie návrhu poskytol žalovanému lehotu 20 dní a súčasne mu zaslal rovnopis žaloby
podanej na súde.
27.1 Žalobca uviedol, že dokladom o doručení predmetnej písomnosti žalovanému nedisponuje.

28. Z dokumentu ZHR SR s názvom „Stručný prehľad pre členov zväzu o povinnostiach a poplatkoch
organizáciám kolektívnej správy“ zo dňa 26.05.2015 vyplynulo, že ZHR SR mal uzatvorenú rámcovú
dohodu s organizáciou kolektívnej správy SLOVGRAM a s organizáciou kolektívnej správy SOZA v
tom čase rokovania o podmienkach pre členov zväzu neboli ukončené, ZHR SR v danom smere ďalej

konal. ZHR SR v predmetnom dokumente odporučil svojim členom licenčnú zmluvu s LITA neuzatvárať,
nakoľko sadzobník LITA nezohľadňuje obsadenosť zariadení a výšku odmien ZHR SR považuje za
neprimerane vysokú.

29. Žalobca predložil na CD nosiči ako príklad 13 zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv a
jednu recipročnú zmluvu, ako aj zoznam použitých (niektorých) predmetov ochrany troch nositeľov práv

(I.,L.,I.)vroku2015.Žalobcauvedenouformoutiežpredložilvšetkyhromadnézmluvyuzatvorenévroku
2015, ktorými poskytol licencie na ďalší verejný prenos (s 218 subjektmi), ktoré boli uzatvorené podľa
sadzobníka žalobcu. Žalobca predložil na CD nosiči aj štatistiku vysielania na vybraných slovenských
televíznych staniciach v roku 2015 v rozsahu 2.023 strán.

30. Z vyjadrenia SOZA číslo 1236/2016 zo dňa 23.9.2016 k výzve Okresnému súdu v Považskej
Bystrici bolo zistené, že vo veci otázky preukazovania zoznamu autorov a práv, ktorých SOZA
zastupuje táto uviedla, že pred uzatvorením hromadnej licenčnej zmluvy nepreukazovala žalovanému
v uvedenom konania na uvedenom súde zoznam autorov a nositeľov práv, ktorých zastupuje, ani
zoznamy predmetov ochrany, ku ktorých vykonáva kolektívnu správu práv, nakoľko jej táto povinnosť

nevyplýva z platného autorského zákona. SOZA iba na svojom webe zverejnila, viedla zoznam všetkých
zastupovaných členov a čakateľov, ktorých na základe dohôd o zastupovaní zastupovala pri výkone
kolektívnej správy práv a tento zoznam bol prístupný širokej verejnosti.

31. Žalovaným boli súdu predložené tri Zmluvy o vytvorení audiovizuálneho diela a o udelení licencie na

jeho použitie uzatvorené podľa zákona č. 618/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov medzi Rozhlas
a televízia Slovenska a A. I. ako autorom. Podľa uvedených zmlúv autor udelil RTVS výhradnú licenciu
na všetky spôsoby použitia tam uvedených troch diel, najmä aj na verejný prenos diela akýmkoľvek
spôsobom vrátane vysielania a káblovej retransmisie. Na zmluvách je uvedený dátum 26.5.2014,
30.6.2014 a na jednej zo zmlúv dátum uvedený nie je.

32. Podľa § 190 ods. 1 zákona NR SR č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon, ustanoveniami tohto zákona
sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane
nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich
sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú

inak.

33. Podľa § 79 ods. 1 zákona NR SR č. 618/2003 Z.z. Autorský zákon, v znení neskorších zmien a
doplnkov (ďalej iba ako „AZ“), organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené
oprávnenie na výkon kolektívnej správy.

34. Podľa § 79 ods. 1 AZ, účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona (ďalej len "kolektívna
správa") je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv
výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa
a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti.

35. Podľa § 78 ods. 2 AZ, kolektívna správa je zastupovanie viacerých osôb, ktoré
a) majú majetkové práva k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, zvukovo-obrazovému
záznamu alebo k vysielaniu (ďalej len "predmet ochrany"),
b) vykonávajú majetkové práva na základe tohto zákona ( § 50 a 55) alebo

c) na základe zmluvy získali výhradnú licenciu na celé trvanie majetkových práv k predmetu ochrany a
pre územie Slovenskej republiky s právom udeliť sublicenciu (ďalej len "nositelia práv") na ich spoločný
prospech, a to pri výkone ich majetkových práv k zverejneným alebo na zverejnenie ponúknutým
predmetom ochrany, ak iný ako kolektívny výkon týchto práv nie je dovolený ( odsek 3) alebo je neúčelný;za predmet ochrany ponúknutý na zverejnenie sa považuje taký predmet ochrany, ktorý nositeľ práva
písomne oznámi príslušnej organizácii kolektívnej správy na účely zaradenia takéhoto predmetu do
registra predmetov ochrany.

Kolektívnou správou nie je dočasné zastupovanie nositeľov práv pri výkone ich majetkových práv, ak je
dovolený aj iný ako kolektívny výkon týchto práv.

36. Podľa § 78 ods. 3 AZ, povinne kolektívne spravovanými majetkovými právami sú:
a) právo na odmenu pri ďalšom predaji originálu diela výtvarného umenia ( § 19 ods. 1),

b) právo na náhradu odmeny ( § 24 ods. 4 a 5 a § 69 ods. 3),
c) právo udeľovať súhlas na káblovú retransmisiu diela [ § 18 ods. 2 písm. h)]; to sa nevzťahuje na tie
práva k predmetom ochrany, ktoré sú obsiahnuté vo vysielaní vysielateľa a vysielateľ ich vykonáva na
základe zákona, licenčnej zmluvy alebo inej obdobnej zmluvy,
d) právo výkonného umelca a výrobcu zvukového záznamu na primeranú odmenu za káblovú
retransmisiu ich predmetov ochrany podľa § 65; to sa nevzťahuje na tie práva k predmetom ochrany,

ktoré sú obsiahnuté vo vysielaní vysielateľa a vysielateľ ich vykonáva na základe zákona alebo licenčnej
zmluvy,
e) právo autora alebo výkonného umelca udeľovať súhlas na vypožičanie [ § 18 ods. 2 písm. c) a § 63
ods. 2 písm. e)],
f) právo autora a výkonného umelca na primeranú odmenu za vypožičanie ( § 18 ods. 7 a § 63 ods. 4),

g) právo výkonného umelca na dodatočnú odmenu podľa § 63 ods. 5.

37. Podľa § 79 ods. 4 AZ, kolektívna správa sa vykonáva najmä v týchto odboroch:
a) verejné vykonanie diela,
b) verejný prenos predvedením predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami,

c) vysielanie predmetu ochrany,
d) káblová retransmisia predmetu ochrany,
e) verejné rozširovanie originálu predmetu ochrany alebo jeho rozmnoženín nájmom a vypožičiavaním,
f) vyhotovenie rozmnoženiny predmetu ochrany pre osobnú potrebu,
g) vyhotovenie rozmnoženiny diela prostredníctvom reprografického zariadenia alebo iného technického

zariadenia,
h) ďalší predaj originálu diela výtvarného umenia,
i) použitie predmetu ochrany, za ktoré sa uhrádza primeraná odmena.

38. Podľa § 79 ods. 5 AZ, kolektívnu správu vykonáva organizácia kolektívnej správy, a to sústavne, vo

vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a ako hlavný predmet činnosti.

39. Podľa § 5 ods. 11 AZ, sprístupňovanie verejnosti je verejný prenos diela takým spôsobom, aby k
nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí.

40. Podľa § 5 ods. 14 AZ, verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými
prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo
bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli
vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.

41. Podľa § 5 ods. 6 AZ, káblová retransmisia diela je súčasný, nezmenený a úplný verejný prenos
vysielaného diela prostredníctvom káblového alebo mikrovlnného systému uskutočňovaný inou osobou,
ako je pôvodný vysielateľ.

42.Podľa§5ods.22 AZ,zamestnaneckédielojedielo,ktoréautorvytvorilnasplneniesvojichpovinností

vyplývajúcich mu z pracovnoprávneho vzťahu, služobného vzťahu alebo zo štátnozamestnaneckého
vzťahu k zamestnávateľovi alebo z pracovnoprávneho vzťahu medzi družstvom a jeho členom.

43. Podľa § 50 ods. 1 AZ, majetkové práva autora k zamestnaneckému dielu vykonáva vo svojom mene
a na svoj účet zamestnávateľ, ak nie je dohodnuté inak. Zamestnávateľ môže právo výkonu majetkových

práv autora postúpiť tretej osobe len so súhlasom autora; to neplatí, ak ide o predaj podniku alebo
samostatnej organizačnej zložky podniku.44. Podľa § 5 ods. 2 AZ, audiovizuálne dielo je dielo, ktoré je vnímateľné prostredníctvom technického
zariadenia ako rad súvisiacich obrazov, či už sprevádzaných zvukom, alebo nie, ak je určené na
uvádzanie na verejnosti; originálom audiovizuálneho diela je prvý zvukovo-obrazový záznam tohto diela

určený na uvádzanie na verejnosti. Za spoluautorov tohto diela sa považujú najmä hlavný režisér, autor
scenára, autor dialógov a autor hudby, ktorá bola vytvorená osobitne pre toto dielo.

45. Podľa § 55 ods. 2 AZ, ak nie je dohodnuté inak, majetkové práva autorov k audiovizuálnemu
dielu vykonáva výrobca originálu audiovizuálneho diela, ak od autorov audiovizuálneho diela písomnou

zmluvou získal súhlas na vyhotovenie originálu tohto diela a dohodol sa s nimi na odmene za vytvorenie
diela a na odmene a spôsobe jej určenia osobitne za jednotlivé použitie tohto diela podľa § 18 ods. 2;
na dohodu o odmene za použitie diela sa primerane vzťahuje ustanovenie § 45.

46. Podľa § 18 ods. 2 písm. g), h) AZ, autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä
na verejné vykonanie diela a verejný prenos diela.

47. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

48. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

49. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva
nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane

ustanovenie § 442a ods. 2.

50. Podľa § 442a ods.2 Občianskeho zákonníka, pri porušení alebo ohrození práva duševného
vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť
inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase

neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva,
ktoré môžu byť predmetom prevodu.

51. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého
právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške

dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v
čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

52. Podľa § 57 ods. 1 AZ, nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ výhradnej
licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon majetkových práv

autora.

53. Podľa § 45 ods. 1 AZ, dohodnutá odmena alebo spôsob jej určenia musí zodpovedať spôsobu,
rozsahu, účelu a času použitia diela.

54. Podľa § 45 ods. 4 AZ, ak nie je v licenčnej zmluve dohodnutá odmena ani spôsob jej určenia, ani
nie je v licenčnej zmluve uvedené, že sa licencia udeľuje bezodplatne, a ani to z jej účelu nevyplýva,
platí, že autor má právo na odmenu vo výške, ktorá je obvyklá v čase uzavretia licenčnej zmluvy pri
obdobných zmluvných podmienkach.

55. Podľa § 84 ods. 1 AZ, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu
svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ
je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie
kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore
použitia predmetov ochrany.

56. Podľa § 84 ods. 2 AZ, ak niektoré z práv podľa § 78 ods. 3 písm. c) a e) nie sú v Slovenskej republike
spravované organizáciou kolektívnej správy, používateľovi vznikne právo na použitie týchto predmetovochrany, ak vytvára rezervný fond na úhradu odmeny za takéto použitie. Ustanovenie § 45 ods. 1 sa
použije primerane.

57. Podľa § 82 ods. 1 AZ, ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne s používateľom na
uzavretí licenčnej zmluvy alebo hromadnej licenčnej zmluvy alebo s právnickou osobou združujúcou
používateľov na uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy, ktorou udelí súhlas na použitie predmetov
ochrany, ku ktorým spravuje práva podľa tohto zákona (ďalej len "spravované predmety ochrany"),
môže, ak ide o licenčnú zmluvu alebo hromadnú licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo

používateľ, a ak ide o kolektívnu licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo právnická osoba
združujúca používateľov predmetov ochrany požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny za
použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd. Súd pri určení obsahu zmluvy prihliada na druh
spravovaného predmetu ochrany, spôsob, rozsah a účel jeho použitia, na čas, v ktorom sa spravovaný
predmet ochrany bude používať, a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h)..

58. Podľa § 82 ods. 2 AZ, používateľ môže použiť spravované predmety ochrany, ak podá návrh na
začatie konania podľa odseku 1 najneskôr v lehote 30 dní, odkedy začal používať spravované predmety
ochrany, alebo odkedy mu zaniklo právo na použitie spravovaných predmetov ochrany a zároveň v
súlade s odsekom 3
a) sa dohodne s organizáciou kolektívnej správy na ukladaní peňažných prostriedkov za použitie

spravovaných predmetov ochrany na osobitný účet v banke alebo pobočke zahraničnej banky vedený
organizáciou kolektívnej správy podľa § 81 ods. 1 písm. u) alebo
b) preukáže v tejto lehote organizácii kolektívnej správy
1. záručnou listinou vznik bankovej záruky za splnenie záväzku na zaplatenie peňažných prostriedkov
za použitie spravovaných predmetov ochrany alebo

2. notárskou zápisnicou uloženie peňažných prostriedkov za použitie spravovaných predmetov ochrany
do notárskej úschovy alebo
3. uznesením súdu prijatie peňažných prostriedkov za použitie spravovaných predmetov ochrany do
úschovy súdu.

59. Podľa § 82 ods. 3 AZ, používateľ je povinný splniť podmienky podľa ods. 2 písm. a) alebo písm. b)
vo výške a v lehotách podľa poslednej dohodnutej licenčnej zmluvy, hromadnej licenčnej zmluvy alebo
kolektívnej licenčnej zmluvy, a ak taká nie je, najmenej raz za tri kalendárne mesiace vo výške podľa
platného a účinného sadzobníka odmien a primeraných odmien organizácie kolektívnej správy.

60. Podľa § 162 ods. 1 zákona NR SR č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len ako „ CSP“) ,
súd konanie preruší, ak
a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť,
b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych
predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh

na začatie konania,
c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

61. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

62. V konaní bolo preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu
ochranu a kolektívne uplatňovanie práv zastúpených nositeľov ochrany. Autorské právo predstavuje

absolútne právo, ktoré sa zameriava na ochranu výsledkov tvorivej duševnej činnosti autorov, ktorá
sa v empirickom vyjadrení prejavuje vytvorením diela. Autorské právo vzniká okamihom, kedy je dielo
vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami (§ 15 AZ). Týmto okamihom sa na autora viažu oprávnenia,
ktoré mu umožňujú slobodne sa rozhodnúť o spôsobe použitia diela. Autorské právo v sebe zahŕňa
nielen právo autora na použitie jeho diela, ale aj právo udeľovať súhlas na jeho použitie inej osobe a

právo určiť si odmenu za udelenie tejto možnosti. Pre špecifickosť tvorivej duševnej činnosti autorov
musel zákonodarca prijať takú právnu úpravu, ktorá by umožnila podporu, ochranu a ďalší rozvoj tejto
tvorivej činnosti a to prostredníctvom kolektívnej správy práv autorov diel. S prihliadnutím na rozvoj
techniky šírenia informácií nemajú samotní autori reálnu možnosť zistiť, skontrolovať, alebo si overiťrozsah použitia ich diel inými používateľmi a získať od nich zodpovedajúcu odmenu, ktorú môžu použiť
nasvojuďalšiutvorbu.Abysazabránilosvojvôlipoužívateľovazjednodušilsystémochranyprávautorov,
bol zavedený inštitút kolektívnej správy práv, ktorý zabezpečuje majetkové vyrovnanie práv autorov s

používateľmi ich diel, pričom organizácia kolektívnej správy je povinná konať s odbornou starostlivosťou,
v rozsahu udeleného oprávnenia a vykonávať správu a ochranu práv autorov ako svoju hlavnú činnosť.
Organizácia kolektívnej správy práv eviduje zoznamy autorov ako aj predmetov ochrany a uzatvára
s používateľmi diel tzv. hromadné licenčné zmluvy, ktorými za odmenu udeľuje súhlas na použitie
diel. Používatelia tým získajú istotu legálneho používania predmetov ochrany a autori získajú finančné

prostriedky, ktoré im umožnia ďalší rozvoj ich tvorivej duševnej činnosti.

63. Dominantnou funkciou kolektívnej správy práv je zastupovanie oprávnených osôb, a to ex lege
v prípade majetkových práv, ktoré organizácia kolektívnej správy spravuje povinne zo zákona bez
možnosti voľby oprávnených osôb, alebo zmluvne na základe zmlúv o zastúpení, ktorou oprávnené
osoby môžu poveriť organizáciu kolektívnej správy správou ďalších svojich majetkových práv k

predmetom autorskoprávnej ochrany.

64. K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal že zastupuje práve tých nositeľov práv a vo vzťahu
k tým konkrétnym dielam, ktoré boli predmetom vysielania v r. 2015, súd uvádza, že žalobca predložil
Oprávnenie č. 2/2004 vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon činnosti organizácie
kolektívnej správy vo vzťahu k správe majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,

dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a to povinnej kolektívnej
správy podľa § 78 ods. 3 AZ, okrem iného aj v odbore káblová retransmisia k uvedeným dielam, ako aj
dobrovoľnej kolektívnej správy podľa uvedeného zákona v odbore verejného prenosu vyššie uvedených
diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Niet preto pochýb, že žalobca je organizáciou

kolektívnej správy pre príslušné práva, teda aj pre káblovú retransmisiu a verený prenos uvedených diel.
Žalobca navyše príkladom doložil aj zmluvy o zastupovaní s konkrétnymi autormi.

65. Správa majetkových práv, ktoré žalobca ako organizácia kolektívnej správy vykonáva predstavuje
inštitút nepriameho zastúpenia, keď organizácia kolektívnej správy vystupuje vo vlastnom mene, ale

na účet zastúpeného. Plnenia ktoré takto organizácia nadobudne od tretích osôb je povinná previesť na
zastúpených. Bez ohľadu na to, či žalobca zoznam autorov, prípadne zmluvy s nimi predložil alebo nie,
je to práve žalovaný, ktorý má podľa § 84 ods. 1 AZ dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že
ten ktorý autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv. V opačnom prípade je žalovaný ako
používateľ premetu ochrany povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany

organizácii kolektívnej správy. Nositeľ práva je oprávnený výslovne vylúčiť kolektívnu správu svojich
výhradných majetkových práv okrem tých, o ktorých autorský zákon explicitne a bez výnimky stanovuje,
že sú povinne kolektívne spravované (porovnaj: Lazíková: J. JUDr. Ing.. PhD, : Autorský zákon;
Komentár , IURA EDITON spol. s r.o., člen skupiny Wolters Kluwer Bratislava 2013, str. 447). Žalobca
napriek existencii tejto vyvrátiteľnej domnienky súdu predložil zoznam autorov ktorých zastupuje, ako

aj zoznam partnerských organizácií s recipročným zastupovaním a tieto zoznamy sa nachádzajú aj na
jeho webovej stránke.

66.Súdtiežpoukazujena §78ods.2AZadefinovaniepojmukolektívnaspráva,ktorým jezastupovanie
viacerých osôb, okrem iného aj tých, ktoré vykonávajú majetkové práva na základe zákona (§ 50

zamestnanecké dielo a § 55 audiovizuálne dielo) na ich spoločný prospech, a to pri výkone majetkových
práv zverejneným alebo na zverejnenie ponúknutým predmetom ochrany, ak iný ako kolektívny výkon
týchto práv nie je dovolený (odsek 3) alebo je neúčelný. Pritom i tieto osoby spadajú pre tieto účely pod
legislatívnu skratku nositeľ práv (§ 78 ods. 2 AZ). Inými slovami uvedené zákonné ustanovenia určuje
subjektívnyrozsahnepriamehozastúpeniaorganizáciamikolektívnejsprávy atedavymedzujenositeľov

práv, ktoré organizácia kolektívnej správy zastupuje, pričom medzi týchto nositeľov tak zaraďuje aj
zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnaneckému dielu, ako aj výrobcu originálu audiovizuálneho diela, ak
nietmedziaautormiaudiovizuálnehodielainejdohody.Pretoajnatietosubjektysavzťahujeúprava§84
ods. 1 AZ a vyvrátiteľná domnienka o ich zastupovaní prostredníctvom organizácie kolektívnej správy,kým sa výslovne nepreukáže opak, teda výslovne vylúčenie priamo dotyčnou osobou, že táto si neželá
výkon kolektívnej správy jej práv. Žalovaný žiaden dôkaz o výslovnom vylúčení u žiadnej konkrétnej
osoby nepredložil a ani nenavrhol.

67. Žalovaný tiež namietol, že žalobca nepreukázal, že by na strane žalovaného v rozhodujúcom
období došlo k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania, a to vzhľadom na počet televíznych
prijímačov a obsadenosť ubytovacieho zariadenia. S uvedenými námietkami sa súd nestotožnil a
súhlasí s názorom žalobcu, že v zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa už

samotnéposkytovaniesignáluprostredníctvomtechnickýchzariadenípreklientovubytovacíchzariadení
považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené
zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k
ďalšiemuverejnémuprenosu.VtejtosúvislostisúdpoukazujenarozsudokSúdnehodvoraEÚzodňa07.
decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) cla Rafael Hoteles
SA, sp. zn. C-306/05, ktorý vo svojom bode 29 uvádza, že "Hoci samotné zabezpečenie fyzických

zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práva s nimi súvisiacich
právvinformačnejspoločnosti,poskytovaniesignáluhotelovýmzariadenímprostredníctvomtelevíznych
prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej
techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. l tejto smernice." Rovnako tak

rozsudok Súdneho dvore EÚ zo dňa 12. Marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited
proti Írsku, sp . zn. C-162/10, konštatuje, že „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje
v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, je
„používateľom“, ktorý uskutočňuje „verejný prenos“ vysielaného zvukového záznamu v zmysle článku
8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom

práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného
vlastníctva.“ Každá z 38 izieb zariadenia žalovaného bola vybavená televíznym prijímačom spôsobilým
uskutočniť „verejný prenos“ v zmysle vyššie citovanej judikatúry európskeho súdu. S poukazom na
uvedené závery SDEÚ nie je počet hostí rozhodujúci, rovnako ako nie je rozhodujúce to, či hostia
žalovaného možnosť sledovania TV využijú alebo nie.

68. Súd mal preukázané, že v roku 2015 prebiehali medzi sporovými stranami resp. ich zástupcami
rokovania o uzatvorení hromadnej licenčnej zmluvy, na základe ktorej mal byť žalovanému udelený
súhlas na použitie predmetov ochrany verejným prenosom, tieto však boli neúspešné pre zásadné
rozpory ohľadom výšky licenčnej odmeny. Žalovaný v uvedenom období roku 2015 používal predmety

ochrany žalobcom bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy, dopustil sa neoprávnených zásahov
do práva autorov a nositeľov práv zastúpených žalobcom, s ktorým konaním sa priamo spája nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný tak zotrval v pozícii porušovateľa práv autorov, ktorým
poskytuje ochranu nielen autorský zákon, ale aj medzinárodné zmluvy a dohovory, ako napr. čl. 1 ods.
1 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva. čl. 1 9 Bernského dohovoru o ochrane

literárnych a umeleckých diel, Rímskeho dohovoru a z práva únie je to Smernica 2004/48 a Smernica
európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES. V neposlednom rade požívajú práva autorov ochranu
vysokých súdnych autorít, o čom svedčí judikatúra SDEÚ.

69.Žalovanývyslovilpodozrenie,žepostupakýmžalobcavroku2015 určovalvýškylicenčnýchodmien,

ktorými súčasne odôvodňuje aj výšku uplatňovaného bezdôvodného obohatenia, je indíciou zneužitia
jeho dominantného postavenia žalobcu na trhu. V dane súvislosti poukázal na upozornenie ministra
kultúry SR protimonopolným úradom SR. Súd sa s uvedeným podozrením žalovaného nestotožnil
a poukazuje na skutočnosť, že kompetentný orgán , ktorého náplňou je aj ochrana hospodárskej
súťaže doposiaľ žiadne relevantné konanie v tejto súvislosti nezačal. V prípade, že by takého konanie

začaté bolo, mal by o tom vedomosť minimálne žalobca, ale vzhľadom na komunikáciu s ZHR SR aj
žalovaný. Navyše mechanizmus tvorby licenčnej odmeny podľa AZ má v sebe zahrnutý aj obranný
prvok pre subjekt, ktorý má záujem o použitie predmetov ochrany podľa autorského práva, pokiaľ nie je
uzrozumený s licenčnou odmenou stanovenou podľa sadzobníka autorských odmien žalobcu. Ten je
obsiahnutý v § 82 AZ, podľa ktorého mal žalovaný v danom období možnosť obrátiť na príslušný súd,

aby tento určil obsah prípadnej hromadnej licenčnej zmluvy vrátane odmeny za použitie spravovaných
predmetov ochrany. Postupom podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia mohol žalovaný dosiahnuť
požívanie uvedených predmetov ochrany aj bez príslušného sankčného postihu v podobe uplatnenia
nároku na bezdôvodné obohatenie.70. V zmysle ust. § 56 ods. 1 písm. g) AZ sa žalobca môže domáhať nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia až vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny. Je nesporné, že v roku 2015 malo 218 zariadení

hotelového typu so žalobcom uzatvorené hromadné licenčné zmluvy, ktoré pri určovaní licenčných
odmien vychádzali zo sadzobníka žalobcu. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by na území Slovenska
pôsobil nejaký používateľ práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia, ktorý by mal licenčnú odmenu za využívanie práv práve k týmto dielam určenú iným

spôsobom, než podľa Sadzobníka žalobcu, napríklad rozhodnutím súdu postupom podľa § 82 AZ. Je
zrejmé,žetýchto218zariadeníhotelovéhotypunemalostoutosadzbouzásadnýproblémasožalobcom
hromadné licenčné odmeny uzatvorili.

71. V danej súvislosti súd poukazuje na to, že kolektívna ochrana majetkových práv ich nositeľov je
založená na ich ochrane za rovnakých podmienok (§ 81 ods. 1 písm. d) autorského zákona). Nie je

právompoužívateľapredmetuochranystanovovaťhodnotutýchtochránenýchprávanivýškuodmenyza
použitie predmetov ochrany, pretože nie sú nositeľmi týchto práv. Primeranosť výšky obvyklej licenčnej
odmeny súd nie je oprávnený v tomto konaní skúmať. Súd opätovne poukazuje na zákonnú možnosť
podať žalobu o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 82 Autorského zákona. Iba v takom prípade by
za splnenia ďalších zákonných podmienok bol žalovaný oprávnený používať predmety ochrany bez

toho, aby porušoval práva autorov. Žalovaný však žalobu o určenie obsahu zmluvy nepodal a naďalej
porušoval svoje zákonné povinnosti a práva autorov, preto je povinný žalobcovi vydať bezdôvodné
obohatenie.

72.Vzhľadomnaexistenciuvyššiespomínaných218 uzatvorenýchhromadnýchlicenčnýchzmlúv,ktoré

pri určovaní licenčných odmien vychádzali zo sadzobníka žalobcu, a zároveň nepreukázanie existencie
hromadných licenčných zmlúv, ktoré by mali licenčnú odmenu za využívanie práv k týmto dielam, ktoré
spravuježalobcaurčenúinýmspôsobom,nežpodľasadzobníkažalobcu,súddospelkzáveru,žetýmbol
určený východiskový bod pre stanovenie odmeny uvádzanej v Sadzobníku žalobcu, ktorá bola použitá
žalobcom na výpočet bezdôvodného obohatenia uplatneného ním v tomto spore, ako odmeny obvyklej

na trhu podnikateľských subjektov a zároveň sa tým stanovil aj základ pre výpočet výšky bezdôvodného
obohatenia vyplývajúcej z platnej právnej úpravy.

73. Analýzu licenčných platieb hotelových a reštauračných zariadení kolektívnym správcom vo
vybraných krajinách Európy zo Septembra 2016 vypracovanú spoločnosťou KPMG Česká republika,

s.r.o. súd nepovažoval za dôkaz, ktorý by mal spôsobilosť zmeniť názor súdu na určenie pojmu
obvyklej odmeny na území Slovenskej republiky. Uvedená analýza vykazovala rad nedostatkov, na ktoré
podrobne poukázal žalobca, na ktoré žalovaný nedokázal reagovať (napriek tomu, že tento dôkaz sám,
predkladal). Naznačené nedostatky podľa súdu značne spochybňujú závery analýzy.

74. Pokiaľ ide o samotnú výšku bezdôvodného obohatenia podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak
pri porušení práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie
peňažnejnáhradysapoužijeprimeraneustanovenie§442aods.2,t.j.výškanáhradysaurčínajmenejvo
výške odmeny, ktorá by za získanie licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
Všeobecný právny predpis teda v danom prípade určuje spôsob určenia bezdôvodného obohatenia pri

porušení práva duševného vlastníctva, ako aj dolnú hranicu jeho výšky, nie však jeho hornú výšku. Z
taktoformulovanéhozneniajezrejmé,žesamotná sumabezdôvodnéhoobohateniazatakétoporušenie
práva môže prevýšiť licenčnú odmenu, ktorú by porušiteľ mal inak platiť, pokiaľ by konal v súlade so
zákonom, teda mal platne uzavretú licenčnú zmluvu. V roku 2015 túto výšku bezdôvodného obohatenia
AZ stanovil na dvojnásobok obvyklej odmeny. Súladnosť tejto výšky bezdôvodného obohatenia

s európskou úpravou ochrany duševného vlastníctva osvedčuje aj Rozsudok Súdneho dvora EÚ
sp.zn. C-367/2015 v právnej veci Stowarzyszenie "Olawska Telewizja Kablowa" proti Stowarzyszenie
Filmowców Polskich, kedy Súdny dvor EÚ rozhodol, že: "Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom
zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa

ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto
práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu,
alebo zaplatenie sumy odpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť ztitulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu
skutočnej ujmy.“

75. Vzhľadom na vyššie uvedené tak žalobca vypočítal výšku bezdôvodného obohatenia správne, keď
postupujúc v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ ju určil sumou 1.976 Eur, t.j. 26 Eur x 38 x 2.

76. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa 162 ods. 1 písm. a) CSP súd zamietol ako
nedôvodný. Konanie Protimonopolného úradu vo veci podnetu žalovaného, týkajúceho sa posúdenia,

či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá
žiadny vplyv na predmet sporu, ktorého meritom je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie výška
licenčnej odmeny, ktorú žalovaný namietol. Ako bolo uvedené vyššie, výšku licenčnej odmeny mohol
súd preskúmavať jedine v žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 autorského zákona. Právomoc
určiť alebo posúdiť výšku odmeny nemá ani Protimonopolný úrad v konaní o spomínanom podnete.

77. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

78. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

79. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom od 1.2.2013, výška úrokov z omeškania

je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

80. Podmienkou omeškania dlžníka je splatnosť dlhu. Nárok veriteľa je splatný vtedy, keď dlžník plnenie,
na ktoré je povinný, musí splniť. Splatnosť sa môže určiť určitým dátumom alebo lehotou. Ak deň

splatnosti dlhu nie je dohodnutý alebo inak určený, môže splatnosť dlhu privodiť veriteľ tým, že požiada
dlžníka o splnenie dlhu (Fekete, I: Občiansky zákonník 3. Zväzok Veľký komentár, 2. Aktualizované a
rozšírené vydanie Bratislava: Eurokódex 2015, str. 416).

81. V danom spore bolo preukázané, že žalobca si nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia voči

žalovanému čo do sumy 1.477,94 Eur uplatnil prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomnou
výzvou zo dňa 07. 10. 2015, ktorej dátum doručenia žalovanému ale nevedel preukázať. Žalobca však
preukázal, že žalovaný mu na predmetnú výzvu odpovedal písomne listom zo dňa 19.10.2015, z čoho je
zrejmé, že k uvedenému dátumu výzvou žalobcu nesporne disponoval. Čo do rozdielu medzi žalovanou
sumou 1.976 Eur a vyššie uvedenou sumou 1.477,94 Eur, t.j. čo do sumy 498,06 Eur si žalobca voči

žalovanému nárok uplatnil až žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 30.5.2016, a žalovanému dňa
20.6.2016 spolu s platobným rozkazom.

82. Nárok na úrok z omeškania z celkovej žalovanej sumy 1.976 Eur si žalobca uplatnil počnúc od
27.5.2016 (deň spísania žaloby). V zmysle vyššie uvedeného bol v tom čase žalovaný v omeškaní s

peňažným plnením len čo do sumy 1.477,94 Eur. Do omeškania s plnením sumy 498,06 Eur sa žalovaný
dostal až dňom nasledujúcim po doručení mu žaloby, nakoľko až túto bolo možné považovať za výzvu na
plnenie aj tejto časti sumy istiny. Súd preto čo do sumy 1.477,94 Eur priznal žalobcovi úrok z omeškania
počnúcod27.5.2016,t.j.ododňakedysihouplatnilačodosumy498,06Eurpočnúcododňa21.6.2016.
V prevyšujúcej časti uplatneného úroku z omeškania súd žalobu zamietol.

83. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

84. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

85. Podľa § 262 ods. 1CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.86.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

87. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

88. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1
CSP a v spore úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania.

Súd nezistil dôvody pre aplikáciu § 257 CSP.

89. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde

Spišská Nová Ves, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala

vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.