Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/66/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112230476
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6112230476.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej

a sudcov JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu M. X., nar. XX.
XX. XXXX, bytom B. X., E. L. XX, zastúpený JUDr. Vladimírom Varinským, advokátom, Advokátska
kancelária Banská Bystrica, Námestie SNP 13, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o zaplatenie
18 469,32 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 27.11.2014, č. k. 14C/88/2013-249, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v prvom výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu

9 918,95 Eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 11.12.2012 do zaplatenia p o t v r d z u j ev
rozsahu sumy 26,65 Eur s 9% ročným úrokom z omeškania do zaplatenia, vo zvyšnej časti (9 892,30
Eur) rozsudok z r u š u j e a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, p o t v r d z u j e v
rozsahu 73,67 Eur, v zostávajúcej časti (8 476,70 Eur) rozsudok z r u š u j e a vracia okresnému

súdu na ďalšie konanie.

III. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vracia okresnému súdu
na ďalšie konanie.

IV. Výroku o zastavení konania o 9% úroku z omeškania ročne zo sumy 826,70 Eur sa nedotýka.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 9 918,95 Eur
spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 11.12.2012 do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Konanie v časti, v ktorej sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia 9% ročného úroku
z omeškania zo sumy 826,70 Eur od 23.06.2012 až do zaplatenia, zastavil. Ďalším výrokom žalobu
žalobcu vo zvyšnej časti zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Okresný súd po vykonaní dokazovania o uplatnenom nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom považoval za preukázané, že uznesením vyšetrovateľa
policajného zboru, Krajského úradu justičnej polície v Banskej Bystrici zo dňa 21.02.2003 bolo voči
žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
a teroristickej skupiny a pre trestný čin obchodovania s ľuďmi. Na základe takto vzneseného obvineniaOkresný súd Banská Bystrica dňa 15.03.2003 v konaní pod sp. zn. Tp/25/2003 rozhodol o nariadení
výkonu väzby nad žalobcom, ktorá trvala od 13.03.2003 do 12.08.2003, kedy bol z výkonu väzby žalobca
prepustený. Dňa 16.08.2007 bola podaná v trestnej veci žalobcu obžaloba, táto bola prejednávaná v

konaní pod sp. zn. 1T/88/2007, na základe rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica po vykonanom
dokazovaní bol vyhlásený rozsudok dňa 27.06.2011 pod č. k. 1T/88/2007-2608, podľa ktorého skutok
nie je trestným činom a žalobcu v celom rozsahu oslobodil. Tieto okolnosti medzi sporovými stranami
sporné neboli. Súd poukázal na ust. § 5 zákona č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého pre priznanie práva
na náhradu škody je potrebné splniť zákonné podmienky, musí ísť u poškodeného o vykonanie väzby,

trestné stíhanie voči nemu musí byť zastavené, resp. musí byť spod obžaloby oslobodený, a to z iných
dôvodov ako z dôvodu, že poškodený nebol zo spáchania trestného činu trestne zodpovedný, resp.
že mu bola udelená milosť, resp. že trestný čin bol amnestovaný. Poslednou podmienkou bolo, že
si poškodený väzbu nezavinil sám. Súd vyhodnotením dokazovania v zmysle uvedených zákonných
podmienok ustálil, že sú v tomto prípade splnené predpoklady pre priznanie žalobcom uplatnenej
náhrady škody, zodpovedným za túto škodu je žalovaná. Žalobca si uplatnil právo na náhradu škody na

majetku v celkovej výške 2 342,62 Eur, ktorá pozostáva z ušlého zisku vo výške 2 242,30 Eur, nákladov,
ktoré mu mali vzniknúť na základe zmluvy o zapožičané rádiostanice a príslušenstvo a nákladov na
základe zmluvy o využívaní mobilných telekomunikačných služieb. Právo žalobcu na ušlý zisk považoval
súd za dôvodné, a to v celom uplatnenom rozsahu. Vychádzal z modelu výpočtu žalobcu, keď výsledná
žalovaná suma v tejto časti predstavovala rozdiel medzi sumou, ktorá zodpovedala aritmetickému

priemeru čistého zisku dosiahnutého počas dvoch kalendárnych predchádzajúcich rokov, v ktorom bol
vzatý do väzby, t. j. v roku 2001 a 2002 a dvoch kalendárnych rokov nasledujúcich po roku, v ktorom mu
bola osobná sloboda obmedzená, t. j. v roku 2004 a 2005 na strane jednej a sumou zodpovedajúcou
čistému zisku dosiahnutému práve v tom roku, kedy bol vo výkone väzby, t. j. v roku 2003.

2. Ďalšou časťou nároku žalobcu bola škoda, ktorá mu mala vzniknúť tým, že na základe zmluvy o
zapožičanie rádiostanice a príslušenstva zo dňa 11.02.2002 bol povinný zaplatiť za prenájom tejto
rádiostanice napriek tomu, že ju nemohol v čase vykonávania väzby užívať. Súd však po vykonanom
dokazovaní konštatoval, že žalobca nepochybným spôsobom nepreukázal vznik škody v uplatnenom
rozsahu 51,32 Eur, keď žalobcovi, resp. jeho zástupkyni prenajímateľa bola vrátená jedna rádiostanica

značky V. V., výrobného čísla U. Z. Podľa zmluvy o zapožičaní rádiostanice však mal žalobca v užívaní
prenosnúrádiostanicuX.,výrobnéhočíslaU..Žalobcatedanepredložilzmluvuozapožičanírádiostanice
a príslušenstva, ktoré mu bolo vrátené, súd preto nemal možnosť preskúmať okolnosti, ktoré by tvorili
dohodu o zapožičaní takejto rádiostanice, najmä v časti výšky nájmu, resp. požičovného za tento druh
rádiostanice. Z predložených faktúr vyplýva, že v skutočnosti bolo fakturované za prenájom rádiostanice

inej značky a iného výrobného čísla za mesiac marec a apríl 2003, za ktoré bolo zaplatené nájomné v
rozsahu 1000,- Sk. Súd pre priznanie tejto náhrady nemal k dispozícii skutočnú identifikáciu predmetu
zapožičania a odstránenia logických rozporov aj v označení osoby, ktorá za uvedené nájomnú sumu
1000,- Sk uhradila.

3. Ďalším nárokom bola úhrada sumy 49,- Eur za využívanie služieb mobilných telekomunikačných
služieb na základe zmluvy s obchodnou spoločnosťou Eurotel s mesačným paušálom 26,65 Eur. Išlo o
fakturačné obdobie od 08.03.2003 do 07.04.2003 a od 08.04.2003 do 07.05.2003. Žalobca uplatnil právo
na náhradu škody za 26 dní fakturačného obdobia od 08.03.2003 do 07.04.2003 vo výške 22,35 Eur a
ceny za poskytnuté služby za celé fakturačné obdobie od 08.04.2003 do 07.05.2003 vo výške 26,65 Eur.

Pretože žalobca v konaní nepreukázal zaplatenie paušálneho poplatku za obdobie od 08.03.2003 do
07.04.2003, z ktorého uplatnil len sumu 22,35 Eur a zároveň išlo o paušálne mesačné poplatky, ktoré sa
mali uhrádzať za mesiac využívania služieb mobilnej telekomunikačnej služby a v čase od 08.03.2003
do 13.03.2003 tieto aj využívané boli. Túto čiastku (22,35 Eur) súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal,
a to z dôvodu, že nemal preukázané zaplatenie tejto sumy.

4. Ďalším nárokom bola náhrada nemajetkovej ujmy za 153 dní, kedy nad žalobcom bola vykonávaná
väzba. Žalobca ujmu vyčíslil na sumu 15 300,- Eur, tzn. 100,- Eur za každý deň vykonanej väzby.
Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že výkonom väzby nad žalobcom bolo nepochybne zasiahnuté
do jeho ústavných práv, keď jeho osobná sloboda bola v rámci trestného konania obmedzená.

Pravdivé je aj tvrdenie žalobcu, že aj následné trestné konanie vedené voči nemu bolo nedôvodné a
zasiahlo do jeho osobnosti. Skutočnosť, že výkon väzby napriek tomu, že prebehol v súlade s platnou
legislatívou upravujúcou výkon väzby, nie je v konaní podstatná. Pre občianskoprávne konanie bolo
dôvodné zaoberať sa v tomto smere len výškou uplatneného nároku. Súd poukázal na skutočnosť,že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie výšky náhrady škody tak,
ako si ju v žalobnom návrhu vyčíslil. Súd vykonal dokazovanie len potvrdením z psychiatrického
vyšetrenia žalobcu, z ktorého bolo zistené, že trpel depresívnou poruchou. Žiadne ďalšie dôkazy na

preukázanie jeho fyzického, či psychického zdravotného stavu v priamej príčinnej súvislosti s väzbou
žalobca nepredložil. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom svedkyne - priateľky žalobcu, ktorá
sprostredkovane potvrdila vedomosť o tom, že žalobca výkon väzby zle znášal, čo mu spôsobilo fyzické
aj psychické obtiaže. V tejto súvislosti však žiadne tvrdenia zo strany žalobcu v naznačenom rozsahu
produkované neboli a z tohto dôvodu neboli ani žalobcom preukazované. Súd konštatoval, že výkon

väzby za podmienok tak, ako boli skutkovo a právne zhodnotené v rámci tohto konania, preukazovali
zásah do práv chránených Ústavou SR aj napriek tomu, že výkon väzby bol realizovaný v súlade s
platnou právnou úpravou. Súd priznal žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 50,-
Eur za každý deň výkonu väzby nad ním a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú pre jej nepreukázanie
zamietol.

5. Posledným nárokom žalobcu bolo právo na zaplatenie náhrady škody v rozsahu 826,70 Eur
pozostávajúcej z dvoch úkonov poskytnutej právnej služby právnym zástupcom v rámci predbežného
prerokovania nároku. Súd konštatoval, že takýto nárok možno žalobcovi priznať, avšak v tomto prípade
neboli preukázané rozhodné skutočnosti pre jeho priznanie. Nebolo predložené splnomocnenie na
zastupovanie v takomto konaní pre Q.. Q. B. zo dňa 05.10.2011. Zároveň z potvrdení o pokladničných

operáciách zo dňa 15.03.2012, 02.04.2012 a 10.05.2012 nevyplýva dôvod a účel poskytnutia týchto
platieb v celkovom rozsahu 999,66 Eur. Z dôvodu nepreukázania rozhodných skutočností, súd v tejto
časti nárok žalobcu zamietol.

6. Súd teda priznal žalobcovi právo na zaplatenie sumy 9 918,95 Eur spolu s 9% ročným úrokom z

omeškania od 11.12.2012 do zaplatenia. K začatiu plynutia omeškania súd konštatoval, že toto môže
začať plynúť až po uplynutí 6 mesiacov, ktorú má zodpovedný subjekt na prípadné uspokojenie nároku
poškodeného v zmysle § 10 zákona č. 58/1969 Zb. Pretože negatívnu odpoveď adresoval žalovaný
žalobcovi listom zo dňa 10.12.2012, k omeškaniu došlo len od 11.12.2012. Preto súd žalobcovi priznal
úrok z omeškania od tohto termínu a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

7. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že právo na náhradu trov
konania nepriznal ani jednému z účastníkov konania, keď pomer úspechu a neúspechu bol takmer
rovnaký (správne malo byť uvedené § 142 ods. 2 O.s.p. - poznámka odvolacieho súdu).

8. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadol žalobca aj žalovaná, obaja v zákonom stanovenej
lehote.

9. Žalobca odvolaním navrhol odvolaciemu súdu zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak,
že vlastným rozsudkom žalobe v celom rozsahu vyhovie a rozhodne o trovách konania. Alternatívne

navrhuje zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu podľa § 205 ods. 2, písm. a), d), e) a f) O.s.p.
v napadnutej časti a vrátiť ho súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca odvolaním napadol tretí
výrok rozsudku okresného súdu, ktorým tento žalobu vo zvyšnej časti zamietol, ako aj štvrtý súvisiaci
výrok o náhrade trov konania. Tvrdí nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie veci, ako
aj nedostatok odôvodnenia rozsudku s tým, že tento vykazuje znaky arbitrárnosti, nezrozumiteľnosti a

nepreskúmateľnosti. K nepriznaniu nákladov vynaložených za držbu prenosnej rádiostanice poukazuje
na odstup času, keď rovnopisom zmluvy o zapožičaní tejto rádiostanice nedisponuje a nebol schopný
ju súdu predložiť, nachádza sa v dôkaznej núdzi. Napriek tomu však predloženými dôkazmi, najmä
protokolom o zapožičaní rádiostanice a príslušenstva, prvotnými daňovými dokladmi - faktúrami,
príjmovými a výdavkovými pokladničnými dokladmi, uznesením vyšetrovateľa PZ o zaistení predmetnej

rádiostanice a zápisnicou o jej vrátení dostatočne preukázal nielen existenciu takéhoto právneho vzťahu,
ale aj tú skutočnosť, že v čase bezprostredne pred obmedzením jeho osobnej slobody disponoval
zariadením - rádiostanicou typologického označenia V. V.. Na pojednávaní dostatočne hodnoverne
a racionálne vysvetlil dôvod, prečo označenie rádiostanice v protokole o zapožičaní sa nezhoduje s
označenímnajednotlivýchfaktúrach.Nesúhlasípretosozáveromsúdu,ženeuniesoldôkaznébremeno,

aké konkrétne zariadenie užíval v čase obmedzenia jeho osobnej slobody. Pre konanie nie je úplne
relevantné, aké konkrétne zariadenie mal v danom čase v držbe, resp. ktoré mu výkonom väzby bolo
znemožnené užívať, relevantné je, či v tom čase mal mať v držbe nejaké zariadenie a či bol povinný
hradiť za jeho držbu odplatu a či túto uhradil v čase, keď rádiostanicu užívať nemohol. Za irelevantnépovažuje aj zistenie, kto v skutočnosti uhradil pohľadávku a či táto vôbec bola z jeho strany uspokojená.
Má za to, že v zásade pri skutočnej škode možno rozlišovať medzi škodou, ktorá sa prejavuje vo
forme zníženia aktív poškodeného alebo zvýšenia jeho pasív. Za podstatné považuje, že protiprávnym

výkonom väzby mu bolo znemožnené riadne držať a užívať spornú rádiostanicu, skutočná škoda bola
spôsobená už vznikom zmluvného záväzku voči subjektu E. a súčasným vznikom tomu zodpovedajúcej
pohľadávky tohto subjektu voči nemu, pretože v prípade neuhradenia záväzku by sa na jeho strane
zvýšili pasíva a pokiaľ by túto pohľadávku uhradil niekto iný, vznikol by žalobcovi zákonný záväzok vydať
tejto tretej osobe bezdôvodné obohatenie.

10. Nesúhlasí ani so záverom súdu, ktorý mu nepriznal právo na náhradu časti paušálu za fakturačné
obdobie od 08.03.2003 do 07.04.2004 s tým, že nebolo preukázané, že by túto úhradu žalobca
operátorovi aj skutočne uhradil, resp. že by telekomunikačný operátor takúto úhradu prevzal od
žalobcu. V priebehu konania predložil žalobca faktúru č. XXXXXXXXXX vystavenú telekomunikačným
operátorom dňa 08.04.2003 za fakturačné obdobie od 08.03.2003 do 07.04.2003, z ktorého dôkazu je

nepochybný vznik záväzku uhradiť cenu za poskytnutie telekomunikačných služieb. Zároveň preukázal
doklad zo dňa 25.04.2003 - výdavkový pokladničný doklad preukazujúci úhradu faktúry, ktorý bol
zaradený do účtovníctva žalobcu. K tomu predkladá dodatočne fotokópiu tzv. pokladničnej príjemky zo
dňa 25.04.2003, pričom uvádza, že si uvedomuje právne následky vyplývajúce z ust. § 205a O.s.p. Je
zrejmé, že úhradu za poskytnuté telekomunikačné služby uhradil, hoci vzhľadom na vykonávanú väzbu

ich užívať nemohol. Opačný názor súdu prvej inštancie znamená nesprávny skutkový záver. Nesúhlasí
ani s podporným argumentom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého išlo o paušálne mesačné platby s
tým, že tieto v úvode fakturačného obdobia až do okamihu obmedzenia osobnej slobody (od 08.03.2003
do13.03.2003)nepochybneužíval.Ajkeďtozodôvodneniaexpressisverbisnevyplýva,pravdepodobne
mal sú na mysli spornú výšku uplatneného práva za sporné fakturačné obdobie. Poukazuje na to, že

práve z tohto dôvodu uplatnil len pomernú časť tejto ceny (za 26 dní sporného fakturačného obdobia).

11. K zamietnutiu časti uplatnenej nemajetkovej ujmy vyjadruje svoj nesúhlas, podľa názoru žalobcu je
pre jednotlivca mimoriadne náročné preukázať skutočný rozsah a intenzitu neoprávneného zásahu do
osobnej integrity jednotlivca a objektívnymi dôkazmi je to takmer nemožné. Ide o skutočnosti vnútorného

života poškodeného, ktoré iné osoby nemôžu reálne priamo vnímať, nakoľko priamym dôkazom o nich je
len vyjadrenie samotného poškodeného. Iné objektívne dôkazy o týchto skutočnostiach možno vykonať
len nepriamo, teda dôkazmi zaznamenávajúcimi spôsob konania, resp. správania sa poškodeného
pred škodovou udalosťou a po nej a pod. Do pozornosti dal samotnú žalobu v spojení s písomným
stanoviskom žalobcu zo dňa 10.03.2014 a ďalšie písomné vyjadrenia a stanoviská, kde podrobne a

precízne popísal, akým spôsobom bolo v rozhodnom čase zasiahnuté, resp. dlhodobo zasahované do
jeho osobnosti, keď nekompromisným a prakticky nezhojiteľným spôsobom boli porušené mnohé jeho
základné práva a slobody garantované mu jednotlivými ustanoveniami Ústavy SR, medzinárodnými
zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, hrubým spôsobom bolo zasiahnuté do jeho práva
na osobnú slobodu, slobodu pohybu práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, na zachovanie

listového tajomstva, práva na slobodné užívanie majetku, právo na ochranu zdravia, na rodinný život,
práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a vážnosti pred spoluobčanmi,
blízkymi osobami a známymi. Súd na tieto tvrdenia žalobcu neprihliadal a v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia sa s nimi žiadnym právne konformným spôsobom nevysporiadal. Tieto tvrdenia boli
podporne preukázané ďalšími, hoci aj nepriamymi dôkaznými prostriedkami - výpoveď svedkyne W.Z.,

lekárska správa vypracovaná psychiatrom V.. J. P., W.., ktorého pomoc vyhľadal po prepustení z väzby,
fotodokumentáciou preukazujúcou fyzický stav žalobcu pred a po obmedzení osobnej slobody. S
prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti, ako aj na to, že nikdy nebol v minulosti trestne stíhaný,
s výnimkou dotknutého trestného konania, ani priestupkovo postihnutý, viedol a vedie riadny život
bezúhonného občana, má za to, že uplatnená peňažná satisfakcia vo výške 100,- Eur za každý začatý

deň pozbavenia osobnej slobody je primeraná. Súd mu pritom priznal polovicu uplatneného práva bez
toho, aby rozhodnutie v tomto smere logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlil. Napadnuté
rozhodnutie v tejto časti javí známky nepreskúmateľnosti, čím súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi
konať pred súdom a v konečnom dôsledku porušuje jeho právo na spravodlivý súdny proces.

12. K nepriznaniu práva na náhradu nákladov v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na
náhradu škody poukazuje na skutočnosť, že využil svoje právo garantované ústavným článkom 47 ods.
2 Ústavy SR, resp. jednotlivými ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a písomne dňa
05.10.2011 splnomocnil Q.. Q. B., advokáta, aby ho v tejto veci právne kvalifikovane zastupoval. Tomutouhradil preddavok na odmenu dohodnutý vo výške 1000,- Eur a tomuto aj bezprostredne vkladom
uvedenej sumy v prospech jeho bankového účtu uhradil vo forme troch mesačných splátok. Po uhradení
preddavku Q.. B. v jeho mene spísal a podal na príslušný štátny orgán konajúci v mene žalovanej

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Dňa 06.07.2012 plnú moc udelenú Q..
B. vypovedal a zastupovaním poveril advokáta JUDr. Vladimíra Varinského. Z uhradeného preddavku
999,66 Eur uplatňuje len sumu 826,70 Eur, ktorá zodpovedá tarifnej odmene advokáta a je vyčíslená v
súlade s § 10 a nasl. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony poskytnutej
právnej služby spolu s režijným paušálom a príslušnou DPH. Pokiaľ súd prvej inštancie skonštatoval,

že právny základ pre priznanie takéhoto práva existuje, ale neboli preukázané rozhodné skutočnosti
pre jeho priznanie, pretože nebola predložená plná moc udelená Q.. Q. B., uvádza, že po podpise plnej
moci jej písomné vyhovenie ponechal Q.. Q. B., aby ho tento mohol preukázať tretím osobám, preto
žalobca rovnopisom uvedenej plnej moci nikdy nedisponoval a nedisponuje. Táto skutočnosť však bola
preukázaná aj listinným dôkazom, konkrétne žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, pretože z
nej nepochybne vyplýva, že túto v mene žalobcu vypracoval a žalovanej predložil Q.. Q. B.. Žiadosť je

vypracovaná s hlavičkou advokátskej kancelárie Q.. Q. B. a je ním osobne parafovaná. Skutkový záver
súdu o tom, že nebolo preukázané, že žalobca bol právne zastúpený Q.. Q. B., je nesprávny a nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní. Rovnako trvá na tom, že aj jednotlivé čiastkové úhrady vložené na
účet Q.. Q. B. dostatočne preukazujú, že tieto boli zaplatené v súvislosti s predbežným prerokovaním
nároku na náhradu škody. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom predložený listinný dôkaz nie

je spôsobilý tieto skutočnosti preukázať, tento svoj názor žiadnymi úvahami nepodporil, v tejto časti je
rozhodnutie nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

13. Žalobca nesúhlasí ani s rozhodnutím v časti zaplatenia úrokov z omeškania, konkrétne určením
rozhodujúceho dňa priznania úroku z omeškania, keď podľa názoru súdu omeškanie možno počítať

odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí 6-mesačnej lehoty na vybavenie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. V zmysle § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán
neuspokojí nárok poškodeného do 6 mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Následne ust. § 20 zákona zakotvuje, pokiaľ nie je
ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. V

nadväznosti na to Občiansky zákonník v ust. § 563 zakotvuje, pokiaľ čas splnenia nie je dohodnutý,
ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. S prihliadnutím na uvedené má za to, že uplatnené právo na
úrok z omeškania si voči žalovanej uplatnil v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou, teda od
23.06.2012,keďžiadosťbolažalovanejdoručenádňa21.06.2012.Právneposúdenietejtootázkysúdom

prvej inštancie považuje za nesprávne.

14. Za nesprávne považuje aj rozhodnutie o náhrade trov konania, podľa jeho názoru mu mala byť
priznaná náhrada trov konania v zmysle ust. § 142 ods. 3, veta za bodkočiarkou O.s.p. platného a
účinného v čase rozhodnutia prvoinštančného súdu. Domáhal sa zmeny rozsudku tak, že žalovaná bude

zaviazaná na zaplatenie sumy 18 469,32 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
17 642,62 Eur od 23.06.2012 do zaplatenia a priznať žalobcovi náhradu trov konania vo výške spolu
2 735,05 Eur, alternatívne navrhol zrušiť rozsudok okresného súdu a vrátiť vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

15. Žalovaná napadla rozsudok okresného súdu v časti výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
sumu 9 918,95 Eur s úrokom z omeškania 9% od 11.12.2012 do zaplatenia s poukazom na odvolacie
dôvody podľa § 205 ods. 2, písm. a), d) a f) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1, písm. f) a h) O.s.p., nakoľko
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie
na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne vec právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a
žalovanej sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Navrhla zmeniť rozsudok v napadnutej
časti a žalobu zamietnuť, prípadne zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

16. K skúmaniu predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe podľa

žalovanej okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa priklonil k tvrdeniam žalobcu a konštatoval
splnenie podmienok pre vznik práva na náhradu škody a zároveň uviedol, že nijakým spôsobom nebola
preukázaná okolnosť zavinenia väzby žalobcom podľa § 5 ods. 2, písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. Podľa
žalovanej súd prvej inštancie nedostatočne skúmal dôvodnosť tvrdení žalovanej o existencii zavineniazo strany žalobcu v rámci komplexného posudzovania otázky zavinenia v kontexte napadnutého
rozhodnutia o väzbe, kedy podľa názoru žalovanej na základe vykonaného dokazovania nebolo možné
dospieť ku skutkovému záveru súdu prvej inštancie o tom, že by žiadnym spôsobom nebolo preukázané

zavinenie väzby žalobcom. Otázku zavinenia väzby je potrebné skúmať komplexne, nielen vo vzťahu k
oslobodzujúcemu rozsudku, ako urobil okresný súd. Pokiaľ ide o vývoj dôkaznej situácie v predmetnom
trestnom konaní, má žalovaná za to, že aj vzhľadom na výsledok trestného konania, ktorým bolo
oslobodenie spod obžaloby nie pre to, že by sa skutok nestal, ale pre to, že nebol trestným činom,
potvrdzuje záver o dôvodnosti trestného stíhania, v rámci ktorého bolo potrebné vykonať všetky úkony

za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu, riadne zaobstarať a vyhodnotiť dôkazy, posúdiť skutok
a vyvodiť závery. Pri zohľadnení týchto faktorov bolo potrebné obdobne posudzovať splnenie väzobných
dôvodov i zavinenia u žalobcu. Naviac poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, kde
súd konštatoval, že výkon väzby prebehol v súlade s platnou legislatívou v tejto oblasti. Otázku zavinenia
v súvislosti s väzbou bližšie rozvíja aj judikatúra v tejto oblasti. Poukázal na rozhodnutia súdov v tomto
smere (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 14.05.2014, sp. zn. 5Co/161/2013), z ktorého je

zrejmé že „(...) pri rozhodovaní o väzbe sa nevyžaduje naprostá istota, že obvinený bude konať podľa
§ 71 Trestného poriadku, ak nebude vzatý do väzby. Na rozhodnutie o väzbe preto postačuje, že táto
hrozba s prihliadnutím na konkrétne skutočnosti je reálna. V danom prípade súd prvej inštancie zistil u
obvineného dôvody tzv. preventívnej väzby. Zmyslom tejto väzby je zaistiť osobu obvineného, u ktorej
existuje dôvodná obava vyplývajúca z konkrétnych skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý

je stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil , alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým
hrozil. Uvedený väzobný dôvod sa v určitej miere odlišuje od zvyšných dvoch väzobných dôvodov a je
založený na predpoklade, že účelom trestného stíhania je i predchádzanie trestnej činnosti“ (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 08.03.2012, sp. zn. 5Tost/7/2012).

17. K priznanej náhrade škody titulom ušlého zisku bol postup žalobcu pri určení priemernej výšky
čistého zisku v rozpore so záverom ustálenej judikatúry v tejto oblasti, ktorá má za to, že pre účely
preukázania výšky škody titulom ušlého zisku je možné vychádzať len z obdobia pred výkonom väzby,
čo žalovaná namietala už v konaní pred súdom prvej inštancie. Zohľadniac vyššie uvedené skutočnosti
je nutné dospieť k záveru, že výpočet žalobcu nebol správny, úlohou súdu bolo aplikovať taký model

výpočtu škody z titulu ušlého zisku, aby boli jednoznačne identifikovateľné právne úvahy, ktorými sa
spravoval súd pri priznaní relevantnej náhrady škody skutočne vzniknutého ušlého zisku s akcentom na
doterajšiu judikatúru (teda zohľadniť rozhodujúce obdobie - rok 2001 a 2002).

18. K priznanej náhrade nemajetkovej ujmy má za to, že aj keď výška zadosťučinenia v peniazoch je

predmetom voľnej úvahy súdu, úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská
tak, aby sa uplatnenie voľnej úvahy nestalo nepreskúmateľným a vymykajúcim sa kontrole. Základným
vodítkom je primeranosť zadosťučinenia, teda také zadosťučinenie, ktoré poskytne poškodenej osobe
vhodnú a účinnú nápravu. Na prvom mieste prichádza do úvahy zadosťučinenie formou konštatovania
porušenia práva ako jednej z foriem morálnej satisfakcie len pokiaľ takéto konštatovanie práva

nepredstavuje postačujúcu a účinnú náhradu za vzniknutú nemajetkovú ujmu, prichádza do úvahy
preskúmanie, či je možné túto nahradiť inak, napr. formou ospravedlnenia a pod. Až následne musí
súd zvážiť možnosť, či prichádza do úvahy nahradiť nemajetkovú ujmu finančne. Poukázala pritom na
judikatúru Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (uznesenie NS SR z 31.07.2012,
sp. zn. 6Cdo/37/2012, rozsudok ESĽP z 02.12.2014, č. 64195/10). Ďalej poukazuje na ustálenú

judikatúru vzťahujúcu sa na riadny výkon spravodlivosti, v zmysle ktorej všetky rozhodnutia musia uviesť
dôvody, na ktorých sú založené, a to s dostatočnou jasnosťou, povinnosťou súdu je uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých rozhodnutie založil. Táto dostatočnosť a relevantnosť sa
musí týkať ako skutkovej, tak aj právnej stránky rozhodnutia, ak ide o porušenie práva účastníka na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, čo znamená porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.

19. Poukazuje na to, že v súlade s ustálenou judikatúrou zákon nezakladá prezumpciu vzniku
nemajetkovej ujmy, povinnosťou žalobcu je uniesť dôkazné bremeno a spoľahlivo preukázať vznik
konkrétnej nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s vykonanou väzbou a tiež presne verifikovať jej
výšku. V tomto smere považuje rozhodnutie okresného súdu za nepreskúmateľné.

20. Žalovaná vytýka súdu prvej inštancie nesplnenie procesného postupu, keď podľa § 120 ods. 4
O.s.p. musí súd najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, poučiť účastníkov, že
všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorýmsa konanie končí. Súd toto nerešpektoval a opomenul vyhlásiť uznesenie o skončení dokazovania, čím
bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom. Pojednávanie pred súdom prvej inštancie
bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku, následne došlo k doručeniu záverečnej reči žalovanej

označenej ako záverečné vyjadrenie zo dňa 11.11.2014 súdu dňa 21.11.2014. Na túto reč reagoval
žalobcapísomnýmstanoviskomzodňa19.11.2014aktomutostanoviskunemalažalovanáreálnušancu
sa vyjadriť, čím došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Navrhla buď rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť alebo rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej považuje rozsudok súdu prvej inštancie v časti
napadnutej odvolaním žalovanou za vecne správny a plne právne konformný. Odvolanie označuje za
nedôvodné, účelové a tendenčné. K otázke právneho základu uplatneného nároku uvádza, že nemôže
súhlasiť s tvrdením žalovanej, že si žalobca v predmetnej trestnej veci vlastným konaním spôsobil väzbu.
Žalovaná počas celého konania neuviedla, ktorým konkrétnym konaním si mal žalobca výkon väzby

spôsobiť. Nenavrhla, neoznačila, ani nepredložila jediný dôkaz, ktorý by takéto jej tvrdenia aspoň priamo
podporoval. Žalovaná teda len dookola dogmaticky opakuje, že si žalobca mal väzbu spôsobiť sám.
PoukázalvtejtosúvislostinazjednocujúcestanoviskoplénaNajvyššiehosúduČSSRzodňa30.11.1977,
sp. zn. Plsf 3/1977, R35/1977 a zjednocujúce stanovisko občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu
ČSSRzodňa15.01.1980,sp.zn.Cpjf145/1978,R20/1981,podľaktorýchkvylúčeniunárokunanáhradu

škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe nestačí, ak v čase rozhodovania o väzbe existoval zákonný
dôvod väzby v zmysle ust. § 67 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 alebo jej trvania podľa ust.
§ 72 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, ale je potrebné, aby si obvinený takto uvalenú väzbu
aj sám zavinil. Hoci zákon č. 58/1969 Zb. len demonštratívne predpisuje, ktoré konanie obvineného je
potrebné považovať za zavinenie väzby (napr. pokus o útek), rozhodnutie vždy predpokladá aj určité

konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. K rozsudku Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 5Co/161/2013 zo dňa 14.05.2014, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie
o zamietnutí žalobného návrhu žalobcu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe práve z
dôvodu, že túto si mal zaviniť sám žalobca, v tomto prípade išlo skutočne o také konanie zo strany
žalobcu, ktoré nepochybne obavu súdu, ktorý o väzbe pôvodne rozhodoval, že žalobca bude v trestnej

činnosti pokračovať, vyvolať mohlo. U tohto žalobcu nepochybne bolo preukázané spáchanie viacerých
skutkov doterajšou minulosťou žalobcu, keď predchádzajúce trestné a priestupkové konania, ktorých bol
žalobca účastníkom, nesplnili preventívny účinok v tom zmysle, že by zamedzili ďalšiemu spoločensky
neakceptovateľnému konaniu z jeho strany, v minulosti neviedol riadny život, no za podstatné považuje,
že žalobca sám prispel k uloženiu väzby tým, že priznal spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu

pripúšťajúc,žepodvplyvomalkoholubývaagresívnyaneviekontrolovaťsvojekonanie,ktoráskutočnosť
sama o sebe dostatočne legitimizuje obavu z pokračovania a dokonania trestnej činnosti, ktorou žalobca
hrozil. Žiadne takéto, prípadne tomuto sa približujúce konanie v prípade žalobcu v tejto veci zistené a
preukázané nebolo.

22. Žalovaná zároveň robí uplatnený nárok na náhradu škody sporným čo do právneho základu
tvrdiac, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie existencie nezákonného rozhodnutia, resp.
rozhodnutia o väzbe, existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi nimi. Poukazuje na právny
záver Najvyššieho súdu SR v uznesení zo dňa 31.07.2012, sp. zn. 6Cdo 37/2012, keď z ust. § 5
zákona č. 58/1969 Zb. jednoznačne vyplýva, že zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú takýmto

rozhodnutím o väzbe vzniká už za súčasného splnenia nasledovných zákonných podmienok, a to,
že na poškodenom bola vykonaná väzba, že trestné stíhanie vedené proti nemu bolo zastavené,
alternatívne bol spod obžaloby oslobodený z iných dôvodov než, že poškodený nebol za spáchaný
trestný čin trestne zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný
a že poškodený si väzbu nezavinil sám bez ohľadu na tú skutočnosť, či rozhodnutie o väzbe bolo alebo

nebolo vydané lege artis. V tejto súvislosti poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
SR (1Cdo 68/2010, 4Cdo 183/2009, 4MCdo 15/2009), podľa ktorej ak má byť štát skutočne považovaný
za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým
priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu,
ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nespôsobiacej) interpretácii. Štát sa

teda nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukáže ako mylný, zasahujúci do
základných práv. Štát zodpovedá za škodu tak, aby každá ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným
zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Za ústavne konformný treba považovať taký výklad,
podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe,zastavením trestného stíhania, resp. oslobodením spod obžaloby z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným, má tie isté právne účinky ako zrušenie rozhodnutia o väzbe
pre jeho nezákonnosť. Zastavením trestného stíhania sa totiž konanie končí a rozhodnutie o väzbe

sa stáva bezpredmetným, nadbytočným. Zákonná väzba sa tak v konečnom dôsledku oslobodením
obžalovaného spod obžaloby stáva nezákonnou, čím sa zakladá zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenúoslobodenémuobžalovanémuvykonanouväzbou.Argumentžalovanej,podľaktoréhovýkon
väzby prebehol plne v súlade s platnou právnou úpravou, je právne irelevantný. Podľa názoru žalobcu
súd nie je oprávnený skúmať, či obmedzenie osobnej slobody žalobcu bolo vykonané v súlade so

zákonom alebo nie. Zákon v tomto smere právo na náhradu škody priznáva za splnenia zákonom
uvedených podmienok bez ohľadu na to, či rozhodnutie o väzbe, prípadne samotný výkon väzby
prebehol právne konformným spôsobom alebo nie.

23. K otázkam výšky uplatneného nároku, ktorej správnosť žalovaná namieta, žalobca uvádza, že
ustáliť výšku práva na náhradu škody predstavujúceho ušlý zisk s absolútnou úplnou presnosťou nie je

možné, vždy pôjde len o predpoklad príjmu, ktorý by poškodený bol býval dosiahol, pokiaľ by nenastala
určitá škodová udalosť. V prípade, pokiaľ je k dispozícii viac vstupných údajov o konkrétnom prípade,
je možné výšku ušlého zisku presnejšie ustáliť. Žalobca teda vyslovuje presvedčenie, že súd prvej
inštancie postupoval lege artis pokiaľ bral do úvahy nielen skutočný príjem žalobcu dosahovaný pred
výkonom väzby, ale aj skutočný príjem, ktorý dosahoval v období po jej výkone, nakoľko takto zistené

skutočnosti vytvárajú presnejší, ucelenejší a výstižnejší obraz o tom, aký príjem by pravdepodobne bol
žalobca dosiahol, pokiaľ by jeho osobná sloboda nebola väzbou obmedzená. Pokiaľ žalovaná podporne
odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 28.09.1970, sp. z. 3Cz 22/1970, poukazuje na
to, že tento nemožno na daný prípad použiť, pretože uvedené rozhodnutie sa opiera o zákon č. 82/1968
Zb. o súdnych rehabilitáciách, teda predpis, ktorý je už viac ako 25 rokov zrušený. Zároveň v uvedenom

rozhodnutí absentuje akékoľvek odôvodnenie, ktoré by žalovanou pertraktované závery zrozumiteľne
vysvetľovali. Nevyplýva z neho záver, že by pre účely určenia výšky ušlého zisku nebolo možné brať do
úvahy aj úroveň dosahovania príjmu po prepustení z výkonu väzby, ako to uvádza vo vyjadrení žalovaná.
Podstatné však je, že uvedené rozhodnutie sa nezaoberá ušlým ziskom v zmysle potencionálneho
príjmu z podnikateľskej činnosti, ale ušlým príjmom zo závislej činnosti, pri ktorom príjme existuje určitá

miera istoty jeho výšky dosahovanej v budúcnosti. Má za to, že za účelom čo možno najpresnejšieho,
a teda spravodlivého posúdenia, aký príjem by bol žalobca dosiahol v zdaňovacom období roku 2003,
bol postup súdu vecne správny a zákonný. K otázke priznanej náhrady nemajetkovej ujmy odkazuje na
svoje odvolanie voči tej časti tohto nároku, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol.

24. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podaniu žalobcu zo dňa 19.01.2015 uvádza svoje stanovisko k
jednotlivým bodom vyjadrenia žalobcu.

25. K existencii zavinenia väzby zo strany žalobcu uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie,
aj v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu žalovaná jasne a zrozumiteľne vysvetlila, prečo

má za to, že žalobca si zavinil väzbu sám a poukázala na podstatné aspekty, na ktoré je nevyhnutné
pri riešení otázky zavinenia väzby prihliadať. Zdôrazňuje, že nikdy počas celého trestného stíhania
nebola spochybnená skutočnosť, že skutok kladený žalobcovi za vinu sa stal. Rozhodnutie o väzbe nie
je rozhodnutím o vine, súd tu posudzuje iné skutočnosti, ako pri rozhodovaní o vine a treste. Závery
žalovanej reflektujú aj na uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 366/04 zo dňa 03.11.2005,

kde Ústavný súd ČR zaoberajúc sa otázkou zavinenia väzby uviedol: „Ne každé zdelení obvinení, či
vzetí do vazby, za situace, kdy trestní řízení následne nevyústilo v pravomocní odcuzijící rozsudek,
je možno považovat paušálne za nezákonné. ... na míste je v každé fázi trestního řízení zvažovať,
jak se ten který případ ve své aktuální, zejména dúkazní situaci vyvíjí, péčlivě sledovat aktuální stav
provádených dúkazú a s tím spojené úvahy přicházející jeho právní úvahu hodnocení reflektovat v

dalším procesním postupu. Ten je zapotřebí uvedeným skutečnostem přiměřit a v tom směru příjmout
příslušná rozhodnutí, ktorá nemusí vždy vést až k podání obžaloby a odsouzení obvineného. ... při
rozhodování o vzetí obviněného do vazby, nelze požadovat, aby soudce dospěl k naprosto jistému
závěru, že nebudeli obviněný vzat do vazby, uprchne nebo jse bude skrývat a bude mařit objasňování
skutečností závažných pro trestní stíhaní, či dokoná trestní čin, o který jse pokusil. ... při rozhodování o

vazbě nelze vyčkávat až do okamžiku, kdy je již jisté, že obviněný uprchne, skutočne začne ovplyvňovať
svědky, nebo spoluobviněné, či si bude počínať spůsobem uvedeným v ust. § 67 ods. 1, písm. c)
Trestního řádu. Takovou jistotu ust. § 67 ods. 1 citovaného zákona nevyžaduje.“ Za absurdné označuje
tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaná bola v konaní pasívna, neprodukovala, ani nenavrhla žiadny dôkazna preukázanie subjektívneho konania žalobcu, ktorým by si zavinil väzbu. Už v prvotnom vyjadrení zo
dňa 23.01.2014 jednoznačne odôvodnila, na základe ktorých skutočností má za to, že si žalobca zavinil
väzbu, a preto mu nevzniklo právo na náhradu škody. Navyše poukazuje na to, že dôkazné bremeno

v tomto konaní je výlučne na žalobcovi, a preto žalovaná nebola povinná označiť, či predkladať súdu
akékoľvek dôkazy.

26. K priznanej náhrade škody titulom ušlého zisku žalovaná má za to, že ušlý zisk sa prejavuje
stratou očakávaného výnosu. Nestačí len pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, s istotou musí byť

preukázané, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť škodnej udalosti) mohol žalobca dôvodne očakávať
zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Pri výške ušlého
zisku je určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému reálne malo dôjsť, zabránilo konanie
škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel. Zároveň je nutné
zohľadniť aj náklady, ktoré by žalobca musel vynaložiť na dosiahnutie tohto príjmu. Stanovenie výšky
ušlého zisku nie je ľubovoľné a musí byť vykonané tak, aby bola zistená pravdepodobná výška blížiaca

sa podľa bežného uvažovania k istote (rozsudok NS ČR z 31.01.1996, sp. zn. II.Odon 15/96). Obdobne
takéto závery verifikoval aj Najvyšší súd SR vo veci 5Cdo 246/2013 zo dňa 24.02.2016.

27. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej „CSP“),
prejednal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s §

385 ods. 1 CSP a contrario. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9 918,95 Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od
11.12.2012 do zaplatenia, potvrdil v rozsahu sumy 26,65 Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania, a
toztituluprávananáhraduškodynamajetku,konkrétnezaplatenietejtosumymobilnémuoperátoroviza
fakturačnéobdobieod08.04.2003do07.05.2003,ktorévdôsledkunezákonnejväzbynemoholvyužívať,

ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, v zostávajúcej časti rozsudok
okresného súdu (9 892,30 Eur) s poukazom na ust. § 389 ods. 1, písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 CSP
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo
zvyšnej časti zamietol, potvrdil v rozsahu 73,67 Eur ako náhrady škody z dôvodu vzniknutej zaplatením
za prenájom rádiostanice a mobilného telefónu za fakturačné obdobie od 13.03.2003 do 07.04.2003 ako

vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, v zostávajúcej časti rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu
zamietol (8 476,70 Eur), zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 389
ods. 1, písm. b) a § 391 CSP. Zároveň zrušil aj súvisiaci a odvolaním tiež napadnutý výrok o náhrade
trov prvoinštančného konania v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP.

28. Predmetom sporu je právo na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci,
konkrétne náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o väzbe a samotným výkonom väzby, keď žalobca
bol následne spod obžaloby oslobodený. Uplatnený nárok na náhradu škody bol správne posudzovaný
podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, pretože išlo o škodu spôsobenú rozhodnutím vydaným v čase

účinnosti tohto zákona (§ 27 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci - zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi). Ako je zrejmé z obsahu a rozsahu odvolania
žalobcu aj žalovanej, žalobca podal odvolanie v rozsahu, ktorým mu nebolo rozsudkom okresného

súdu v celom rozsahu vyhovené, naopak, žalovaná podala odvolanie voči rozsudku vo výroku, ktorým
žalobcovi bolo vyhovené a žalovanej bola uložená povinnosť plniť. Pretože žalovaná ako zásadnú
odvolaciu námietku spochybnila samotný základ uplatneného nároku tvrdiac nesplnenie predpokladov
pre vznik nároku na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe, považoval odvolací súd za nevyhnutné
vysporiadať sa ako s prvou s touto odvolacou námietkou.

29. Žalovaná v odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci a tvrdí, rovnako ako počas celého
konania, že táto otázka nebola správne právne posúdená. Poukazuje pritom na znenie ust. § 5 ods. 2,
písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. s tým, že pojmovým znakom predmetného ustanovenia je existencia
zavinenia väzby, ktorá automaticky bráni vzniku nároku na náhradu škody. Vytýka súdu prvej inštancie,

že otázku zavinenia väzby neskúmal komplexne, teda nielen vo svetle oslobodzujúceho rozsudku,
ako urobil súd prvej inštancie, ale predovšetkým vo vzťahu k celému trestnému konaniu, pričom bolo
potrebné podrobne verifikovať naplnenie dôvodov, pre ktoré bol žalobca v rozhodnom čase vzatý
do väzby, ako aj mieru zavinenia väzby zo strany samotného žalobcu. Podľa uvedeného zákonnéhoustanovenia - § 5 zákona č. 58/1969 Zb. má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol
spod obžaloby oslobodený, toto právo nemá ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o

útek alebo iným svojim konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia,
resp. ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto,
že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že
trestný čin bol amnestovaný. V zmysle uvedenej zákonnej úpravy preto, aby došlo k vylúčeniu nároku
na odškodnenie za väzbu, nepostačuje zákonný dôvod väzby, zároveň musí byť splnená podmienka, že

si obvinený väzbu zavinil sám. Zákon príkladmo uvádza, ktoré konanie obvineného možno považovať
za zavinenie väzby na to, aby bolo možné ustáliť, že zo strany žalobcu (tam obvineného) bol takýto
dôvod, nestačí samotné vyslovenie obavy, že obvinený napr. ujde alebo bude pokračovať v trestnej
činnosti alebo bude pôsobiť na svedkov a pod., musí však byť preukázané aj určité konanie obvineného,
ktorým on dal príčinu k týmto obavám a len v takomto prípade možno mať za to, že obvinený zavinil,
že na neho bola uvalená väzba. Nestačí samotné konštatovanie, že s prihliadnutím na dlhšie časové

obdobie, v ktorom dochádzalo k takému konaniu, potvrdenia existencie prevádzky barov, snahu o
získaniemajetkovéhoprospechu,žeobvinenýbudevtrestnejčinnostipokračovať.Odvolacísúdzistil,že
žalovaná v oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody stručne uviedla,
že nebolo v tejto veci preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.
Následne vo vyjadrení uviedla, že rozhodnutie o vzatí do väzby odôvodnil súd skutočnosťou, že s

prihliadnutím na splnenie formálnych podmienok na vzatie obvineného do väzby, ktorými sú vznesenie
obvinenia a jeho oznámenie, dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na väzbu prokurátora, má
za to, že „z dovtedy vykonaného dokazovania, najmä výsluchmi svedkýň je možné vyvodiť, že existuje
obava aj s prihliadnutím na dlhšie časové obdobie, v ktorom dochádzalo k takémuto konaniu, potvrdenia
existencie prevádzky barov, snahu o získanie majetkového prospechu, že obvinený bude pokračovať v

trestnej činnosti.“ Žalovaná z toho vyvodila, že pri starostlivom zohľadnení všetkých okolností prípadu
existovali až do prepustenia z väzby dôvody väzby, ktoré si zavinil sám žalobca. Rovnakým spôsobom
sa žalovaná vyjadrovala aj v rámci pojednávaní pred súdom prvej inštancie a vo svojej záverečnej
reči predloženej písomne. Odvolací súd túto odvolaciu námietku žalovanej neakceptuje, pretože ju
nepovažuje za dôvodnú. V danom prípade žalovaná nepreukázala žiadne také konanie, ktoré by bolo

možné považovať za zavinenie si väzby. Ani z citácie rozhodnutia o väzbe žiadne takéto konkrétne
konanie žalobcu nevyplýva. Nie bez významu v tomto prípade je aj výsledok celého trestného konania
- oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, ako aj skutočnosť, že ani
samotný žalobca / obvinený vzhľadom na svoj dovtedajší bezúhonný život nebol takou osobou, u ktorej
by dôvodne hrozilo, že bude pokračovať, resp. páchať trestnú činnosť aj v čase vyšetrovania. Odvolací

súd uzatvára, že v danom prípade po zohľadnení všetkých relevantných skutočností a okolností nebol
dôvod pre to, aby bol žalobca vylúčený z práva na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia
o väzbe a vykonania väzby tak, ako tvrdí žalovaná. Pokiaľ v tomto smere žalovaná poukazuje na to, že
nárok uplatňuje žalobca a jeho zaťažuje dôkazné bremeno, odvolací súd upozorňuje, že každá sporová
strana nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia. Je síce pravda, že dôkazné bremeno na

preukázanie uplatneného nároku leží na žalobcovi, v prípade konania však každá sporová strana nesie
dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení (ide o tzv. presúvanie dôkazného bremena). Vzhľadom
na uvedené teda odvolací súd uzatvára, že pokiaľ ide o základ uplatneného nároku na náhradu škody
podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., je daný.

30. K námietkam žalobcu proti výroku, v ktorom súd prvej inštancie zamietol jeho uplatnený nárok
na náhradu škody z titulu nepriznania zaplatenia nájomného za použitie rádiostanice a časti za
zaplatenie paušálneho poplatku za využívanie mobilných telekomunikačných služieb, odvolací súd
rozhodnutie v tejto časti považuje za vecne správne a náležite odôvodnené. Za podstatné odvolací súd
považuje zdôrazniť, že pokiaľ žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, tento musí byť preukázaný bez

akýchkoľvek pochybností. Znamená to, že musí byť preukázané bez pochybností, že žalobca uvedenú
sumu - či už za uvádzanú rádiostanicu alebo za využívanie telekomunikačných služieb zaplatil tak, ako to
tvrdí a pokiaľ nedokáže tieto svoje nároky jednoznačne preukázať, nemôže mu byť právo z titulu náhrady
škody priznané tak, ako správne vyvodil vo svojich záveroch súd prvej inštancie. Z uvedeného dôvodu
preto odvolací súd potvrdil rozhodnutie v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na

zaplatenie sumy 51,52 Eur z titulu zaplatenia za zapožičanie rádiostanice a sumy 22,35 Eur - zaplatenie
paušálneho poplatku za mobilný telefón.31. Odvolací súd tiež považoval za vecne správny a správne odôvodnený aj rozsudok v časti, v ktorej
bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 26,65 Eur s 9% úrokom z omeškania, a to z titulu
zaplatenia paušálneho poplatku za obdobie od 08.04.2003 do 07.05.2003, pretože tento nárok bol

dostatočne preukázaný, v tejto časti došlo k zmenšeniu majetku žalobcu a bola preukázaná príčinná
súvislosť s väzbou, ktorej sa žalobca v rozhodnom čase podrobil. Pokiaľ ide o určenie momentu vzniku
omeškania pre účel poplatku z omeškania, tento bude musieť súd prvej inštancie skúmať v rámci
ďalšieho konania spolu s ďalšími čiastkovými nárokmi na náhradu škody, v ktorých bol rozsudok súdu
prvej inštancie zrušený a vrátený na ďalšie konanie.

32. K ďalšej námietke žalovanej proti priznaniu nároku na ušlý zisk podľa výpočtu žalobcu, odvolací
súd túto odvolaciu námietku akceptuje a má za to, že napadnutý rozsudok v tejto časti nie je náležite
odôvodnený,konkrétneabsentujeposúdeniepríčinnejsúvislostisuplatnenouapriznanouvýškouškody.
Odvolacísúdupozorňujenato,žeotázkapríčinnejsúvislostimedziuvedenýmnezákonnýmrozhodnutím
o väzbe a vyčíslenou uplatnenou škodou ušlého zisku je v prvom rade otázkou skutkovou. Je preto

potrebné skutkové skúmanie príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu,
teda posúdenie, či medzi nezákonným rozhodnutím a ušlým ziskom je vzťah príčiny a následku. V
zmysle judikatúry (R7/1992) škodu treba izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina
škodu vyvolala. Rozhodujúca je iba vecná súvislosť príčiny a následku. Príčina vzniku škody musí
byť rozhodujúca, podstatná. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy. S touto otázkou sa súd prvej

inštancie nevysporiadal, napadnutý rozsudok je v tejto časti nedostatočne odôvodnený a ako taký je
nepreskúmateľný, a preto bol dôvod na zrušenie rozhodnutia v tejto časti s poukazom na ust. § 389
ods. 1, písm. b) CSP.

33. K námietke žalobcu o nepriznaní práva na zaplatenie nákladov spojených s predbežným

prerokovaním uplatneného nároku, odvolací súd z obdobného dôvodu ako vyššie (bod 32) poukazuje na
odôvodnenie súdu prvej inštancie, keď dôvody nepriznania tohto nároku nezodpovedajú obsahu spisu,
závery súdu prvej inštancie sú v tomto smere rozporuplné a zmätočné a nie je zjavné, ktoré rozhodné
okolnosti neboli preukázané preto, aby tento inak nesporný nárok mohol byť žalobcovi priznaný.

34. Pokiaľ ide o námietku žalobcu a zároveň námietku žalovanej v časti výroku o priznaní nemajetkovej
ujmy v rozsahu 1/2 zo žalobcom uplatnenej sumy, odvolací súd konštatuje, že odvolanie ako žalobcu,
tak aj žalovanej voči priznaniu / nepriznaniu tejto náhrady sú dôvodné. Súdna prax ustálila, že pokiaľ
aj nárok na odškodnenie väzby vznikol za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., má poškodený nárok aj na
nemajetkovú ujmu, a to aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd zverejnený v Zbierke zákonov ako oznámenie č. 206/1992 Zb. (ďalej Dohovor).

35. Rovnako pri tomto nároku musia byť preukázané všetky zákonné náležitosti pre priznanie náhrady
škody, tzn. že musí byť preukázané, že v dôsledku nezákonnej väzby (nezákonné rozhodnutie o väzbe)
a v príčinnej súvislosti s touto väzbou došlo u žalobcu k nemateriálnej ujme. Neobstojí odôvodnenie súdu

prvej inštancie, v zmysle ktorého: „V tomto konaní nie je ani úlohou skúmať oprávnenosť obmedzenia
osobnej slobody navrhovateľa a výkon väzby nad ním, otázkou zostáva občianskoprávne konanie
zaoberať sa len výškou uplatneného nároku. Takýmito úvahami sa súd riadil pri posudzovaní výšky
náhrady nemajetkovej škody.“ Súd prvej inštancie teda žiadnym spôsobom neposúdil existenciu tvrdenej
nemajetkovej ujmy u žalobcu, len stručne poukázal na výšku, ktorú si uplatnil žalobca konštatujúc, že

na takto uplatnenú výšku neuniesol žalobca dôkazné bremeno. Poukázal na dokazovanie potvrdením
zo psychiatrického vyšetrenia a výsluchom svedkyne - priateľky žalobcu so záverom, že výkon väzby
preukazoval zásah do práv chránených Ústavou SR, a preto mu priznal právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v rozsahu 50,- Eur za každý deň výkonu väzby a vo zvyšnej časti návrh ako neodôvodnený z
dôvodu nepreukázania zamietol. Odvolací súd takéto odôvodnenie považuje za nezodpovedajúce ust.

§ 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase vydania
napadnutého rozsudku. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu v tomto smere považuje odvolací
súd za nedostatočné, nedávajúce možnosť sporovým stranám na túto otázku náležitým spôsobom
reagovať. V zmysle početnej judikatúry nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je považované za
porušenie základného práva sporovej strany na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

súčasťou ktorého je požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom
a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi,
ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Za takéhoto stavu nielenže sporové strany nemajú možnosť
reagovať na napadnuté rozhodnutie pre nedostatok dôvodov, ale ani odvolací súd nemá možnosťposúdiť správnosť rozhodnutia, pretože chýbajú dôvody, na základe ktorých by mohol odvolací súd
posúdiť správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Preto aj v tejto časti napadnutého rozsudku
neostalo odvolaciemu súdu iné, ako rozsudok s poukazom na ust. § 389 ods. 1, písm. b) CSP zrušiť a

podľa § 391 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

36. V novom rozhodnutí sa musí okresný súd vysporiadať aj s námietkou žalobcu v otázke určenia
času, kedy sa žalovaná dostala do omeškania. Žalobca totiž uplatnil úrok z omeškania inak, ako bol
tento priznaný, vysvetlil, na základe akých právnych dôvodov takto posúdil omeškanie, avšak súd prvej

inštancie sa v tomto smere s jeho právnym názorom nijako nevysporiadal, čo viedlo odvolací súd k
zrušeniu rozhodnutia v tejto časti (§ 389 ods. 1, písm. b) CSP - pre nepreskúmateľnosť). Odvolací súd
však upozorňuje na existujúcu prevládajúcu judikatúru v tejto otázke.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 3 CSP.

38. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).