Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Friday, September 28, 2018

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 1T/185/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514010286
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Uhlár
ECLI: ECLI:SK:OSSL:2018:8514010286.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa, samosudca JUDr. Erik Uhlár, na hlavnom pojednávaní dňa 28. septembra
2018vStarejĽubovni,vtrestnejveciobžalovanéhoF..X.A.preprečinohrozeniapodvplyvomnávykovej
látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný F.. X. A., nar. XX.XX.XXXX v N. Y., trvale bytom E. XXX, okres N. Y.,

j e v i n n ý , že

dňa 24.11.2013 v čase okolo 16:00 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. BMW 5, striebornej farby,
tabuľka s evidenčným číslom SL XXX BC po ulici Okružnej v Starej Ľubovni, odkiaľ pokračoval v
jazde na Námestie gen. Štefánika, popri budove Gymnázia Terézie Vansovej smerom na Námestie sv.
Mikuláša a následne na ulicu Prešovskú v Starej Ľubovni, kde za čerpacou stanicou Jozefína Guregová -
Família, na ulici Prešovskej v Starej Ľubovni, prudko stočil s vozidlom doprava, následkom čoho prednou

časťou narazil do betónového múrika, pričom počas celej doby bol prenasledovaný hliadkou Obvodného
oddelenia PZ Stará Ľubovňa v zložení práp. Ing. Peter Petruš a stržm. Slavomír Liščinský, ktorí
obžalovaného po neuposlúchnutí výzvy na vystúpenie z motorového vozidla a predloženie dokladov
potrebných k vedeniu a prevádzke motorového vozidla vybrali von z osobného vozidla, na ruky mu
priložili služobné putá a podľa § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore ho
zaistili. Následne v čase okolo 16:25 hod. v Starej Ľubovni na ulici Prešovskej po vyššie uvedenej

dopravnej nehode, ktorej bol obžalovaný účastníkom ako vodič osobného motorového vozidla zn. BMW
5 evidenčné číslo SL XXX BC, bol obžalovaný členom hliadky Okresného dopravného inšpektorátu
OR PZ Stará Ľubovňa, nstržm. Milanom Kičurom, vyzvaný, či je ochotný sa podrobiť dychovej skúške
prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi, či nie je pod vplyvom alkoholu, s čím
obžalovaný súhlasil, na čo bol poučený o spôsobe vykonania dychovej skúšky, a to tak, že dychovú
skúšku vykoná nepretržite jedným dychom, kým prístroj neprestane vydávať zvukový signál alebo
do pokynu policajta „stop“. Po tomto poučení vykonával dychovú skúšku dvakrát, ale neúspešne,

pretože ju úmyselne nevykonal tak, ako bol poučený. Následne po opätovnom poučení stržm. Milanom
Kičurom o spôsobe vykonania dychovej skúšky, opakoval obžalovaný dychovú skúšku trikrát, ale taktiež
neúspešne, pretože ju opäť úmyselne nevykonal tak, ako bol poučený. Na základe toho bol stržm.
Milanom Kičurom obžalovaný poučený o tom, že nakoľko marí dychovú skúšku bude predvedený na
lekárske vyšetrenie spojené s odberom krvi alebo iného biologického materiálu a následne
bol obžalovaný posadený do služobného motorového vozidla PZ zn. KIA CEED ev. číslo SL 785 AM,

z ktorého počas dokumentovania dopravnej nehody ušiel, čím zmaril ďalšie možnosti na vykonanie
vyšetrení, či nie je pod vplyvom alkoholických nápojov alebo iných návykových látok,

t e d a

pri výkone činnosti, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu
na majetku, sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou

skúškou, ako aj sa odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo inéhobiologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené
s nebezpečenstvom pre jeho zdravie,

č í m s p á c h a l

prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona.

Z a t o m u s ú d u k l a d á :

Podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, za použitia
§ 38 ods. 2 Trestného zákona, pri nezistení poľahčujúcich okolností podľa § 36 Trestného zákona ani
priťažujúcich okolností podľa § 37 Trestného zákona, peňažný trest vo výške 3.000,- eur /tritisíc eur/.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona súd ustanovuje obžalovanému pre prípad, že by výkon uloženého

peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody na 10 /desať/ mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 17.12.2014 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa súdu obžalobu na F.. X. A. pre
prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona (ďalej iba „Tr. zák.“),
ktorého sa mal obžalovaný dopustiť tak, ako je uvedené v skutkovej vete podanej obžaloby (resp. vyššie

vo výrokovej časti tohto rozsudku).

Súd vo veci vykonal hlavné pojednávanie, pričom na ňom vykonal dokazovanie tak, ako je podrobne
zaznamenané v príslušných zápisniciach o hlavnom pojednávaní v spise.

Súd po celom vykonanom dokazovaní, vyhodnotení jednotlivých dôkazov jednotlivo i v ich vzájomnej
súvislosti, dospel k záveru, že skutok kladený obžalovanému za vinu bol spáchaný, spáchal ho
obžalovaný, ktorý svojim konaním naplnil všetky pojmové znaky prečinu ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona.

Prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. sa dopustí ten, kto pri
výkone činnosti uvedenej v ods. 1 § 289 Tr. zák. sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej
látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne
podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu či nie
je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho

zdravie.

V konaní bolo preukázané, že obžalovaný, za okolností ako sú uvedené v úvode skutkovej vety
tohto rozsudku, viedol 24.11.2013 v meste Stará Ľubovňa osobné motorové vozidlo BMW 5 ev. č. SL
XXXBC, teda vykonával činnosť, v súvislosti s výkonom ktorej sú oprávnení príslušníci policajného

zboru vyžadovať od neho podrobenie sa dychovej vyšetreniam či nie je ovplyvnený návykovou látkou,
kde navyše v tomto prípade príslušná hliadka PZ zasahovala vo vzťahu k obžalovanému práve na
základe oznámenia o tom, že vozidlo má viesť pod vplyvom alkoholu. Čo sa týka skutočnosti, že
uvedené vozidlo v rozhodnom čase viedol obžalovaný, a že išlo skutočne o osobu obžalovaného pri
vykonávaní následných úkonov príslušníkmi PZ, uvedené vyplýva jednak z výpovede svedkov Petruša a

Liščinského, ktorí poukazovali na to, že pri zásahu vykrikoval čo od neho chcú a kto je, ako aj z prečítanej
výpovede svedka I. I. a tiež z prečítanej výpovede manželky obžalovaného, F.. O. A., ktorá poukázala
na to, že obžalovaný asi o 16:00 hod. prišiel po ich deti k jej rodičom a následne asi o 16:30 hod. išla po
deti nakoľko jej vrátnik z Gas Familia volal, že jej manžela držia policajti.

Pre úplnosť, ani samotný obžalovaný, ktorý po prednesení obžaloby na hlavnom pojednávaní učinil po
poučení podľa ustanovení § 257 Tr. por. vyhlásenie, že je nevinný, výslovne nepoprel svoju prítomnosť
v dotknutom vozidle a pri následných úkonoch na mieste samom, resp. nepreukázal či ani len netvrdil,
že v rozhodnom čase bol niekde úplne inde a teda, že by vozidlo BMW riadila iná osoba a teda že by
iná osoba bola na mieste samom podrobovaná príslušným úkonom zo strany zasahujúcich príslušníkov

PZ. Uvedené skutočnosti v podstate potvrdzuje i samotné právoplatné rozhodnutie OR PZ, ODI StaráĽubovňasp.zn.ORPZ-SL-ODI2-81/2014-Pzodňa13.6.2014týkajúcesauznaniaobžalovanéhovinným
z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v súvislosti i s narazením do múrika pri
čerpacej stanici, čo je uvádzané i v skutkovej vete podanej obžaloby.

Z výpovedí svedkov Kičuru, Petruša, Liščinského, Dufalu a Krompaščíka následne vyplýva, že
obžalovaný pri príslušných úkonoch, ktoré za účasti uvedených svedkov ako príslušníkov PZ boli
vykonávané, javil známky požitia alkoholu (svedkovia poukazovali na to, že nevedel artikulovať, stáť na
nohách, tackalo ho, bolo alkohol z neho cítiť, rozprával nesúvisle). Ich výpoveďami bolo tiež preukázané,

že svedok, nstržm. Kičura obžalovaného pred podrobením vyšetreniu dychovou skúškou poučil tak,
že obžalovaný má fúkať do prístroja plynule jedným dychom kým prístroj neprestane vydávať signál
alebo kým samotný nstržm. Kičura nepovie stop. Svedok Kičura podrobne popísal priebeh jednotlivých
dychových skúšok vykonávaných obžalovaným a poukázal na to, že vzhľadom na obžalovaným
opakované nevykonávanie týchto skúšok podľa poučenia, ktoré mu dal, poučil obžalovaného, že bude
podrobený lekárskemu ošetreniu spojenému s odberom krvi alebo iného biologického materiálu za

účelom zistenia požitia alkoholu, alebo iných návykových látok. Tieto skutočnosti v zásade potvrdzuje i
výpoveď svedka Petruša, ktorý poukázal na to, že o spôsobe vykonania dychovej skúšky poučil svedok
Kičura obžalovaného viackrát a že obžalovaný nefúkal takú dlhú dobu ako mal, ale kratšie, že svedok
Kičura poučil obžalovaného, že na odber krvi pôjde aby sa zistilo či nepožil alkohol. Rovnako z výpovede
svedka Liščinského vyplýva, že obžalovaný nevykonával dychové skúšky ako bol poučený ale iba

prefukoval a to opäť i po donesení meracieho prístroja hliadky ODI, a že obžalovaný bol poučený, že
pôjde na odber krvi, i za akým účelom, s čím mal vyjadriť súhlas kývnutím hlavy. Z výpovede svedka
Dufalu je zrejmé, že svedok Kičura obžalovaného poučoval o zákonnom postupe dychovej skúšky, po
ktorom obžalovaný opakovane fúkal mimo náustka a krátko, boli mu dané opakované poučenia a bol
vyrozumený o lekárskom vyšetrení na odber krvi z toho dôvodu, že maril dychovú skúšku. Obdobne

svedok Krompaščík uviedol, že najprv obžalovaného vyzval či je ochotný sa podrobiť dychovej skúške
veliteľ realizačnej hliadky, t.j. svedok Petruš, obžalovaný ju však vykonával akoby ju maril, kde raz fúkal
silno až akoby pľul, potom slabo, následne ho poučil o dychovej skúške svedok Kičura ale ani potom
nefúkal ako bol poučený a následne bol obžalovaný poučený, že ak bude mariť dychovú skúšku, tak
pôjde na odber krvi. Použitie i meracieho prístroja hliadky ODI vyplýva i z výpovede svedka H., ktorý

uviedol, že poň prišiel svedok Kičura do auta.

Svedok Kičura ďalej poukázal na to, že po poučení obžalovaného o lekárskom ošetrení s odberom krvi
alebo iného biologického materiálu za účelom zistenia požitia alkoholu svedkovia Liščinský a Petruš
umiestnili obžalovaného do ich služobného vozidla. Svedok Petruš uviedol, že potom sa i so svedkom

Liščinským vzdialili od služobného vozidla, kde šli k príslušníkovi, ktorý dokumentoval nehodu, pričom
po návrate k ich autu zistil, že obžalovaný v ňom nie je, čo obdobne potvrdil i svedok Liščinský.
Hliadka v zložení svedkov Dufalu a Krompaščíka v tom čase na danom mieste už nebola, nakoľko
bola, i podľa výpovedí menovaných svedkov, vyslaná k inej veci. Zostávajúcci príslušníci PZ následne
neúspešne hľadali obžalovaného v okolí miesta činu. I keď v čase umiestňovania do služobného vozidla

mal obžalovaný spútané ruky za chrbtom, vyšetrovacím pokusom vykonaným dňa 28.10.2014 bolo
preukázané, že z daného vozidla mohol i za takej situácie bez pomoci inej osoby uniknúť.

V dôsledku preukázateľného úteku obžalovaného zo služobného vozidla polície následne teda
nebolo možné podrobiť obžalovaného lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného

biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou. V tomto smere nemožno akceptovať
námietky prednesené obhajcom v záverečnej reči 28.9.2019) o odchode z miesta dokumentovania
nehody v dôsledku zmätku, animozity, preľaknutia, nedostatku informácií a pod., nakoľko je z vyššie
uvedeného zrejmé, že obžalovaný bol náležite poučený svedkom Kičurom o ďalšom postupe - s čím
navyše i podľa obhajoby vyjadril súhlas; v prípade nejakého iného dôvodu na jeho strane pre opustenie

vozidla mohol príslušníkov hliadky podľa súdu privolať, vysvetliť čo potrebuje a pod..

Na základe vyššie uvedených skutočností je preukázané, že skutok kladený obžalovanému za vinu
spáchal obžalovaný, ktorý ním naplnil všetky pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., osobitne s ohľadom na skutočnosť, že celé jeho

konanie ako je popísané vyššie nepochybne bolo robené v priamom úmysle to - ktoré vyšetrenie v
zásade odmietnuť.V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že k odmietnutiu jednak podrobiť sa vyšetreniu na zistenie návykovej
látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou, ako aj k odmietnutiu podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu
odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou,

došlo v danom prípade síce nie nejakým výslovným prejavom zo strany obžalovaného, ale jeho aktívnym
konaním, ktorého výsledok bol v konečnom dôsledku totožný ako by nastal v prípade, že by sa
obžalovaný v jednom či druhom smere výslovne vyjadril, že príslušné vyšetrenie odmieta. V dôsledku
svedkami popísaného konania obžalovaného pri dychových skúškach nebolo možné dospieť k takouto
skúškou očakávanému výsledku, teda k náležitému zisteniu na mieste samom či obžalovaný požil

alkoholické nápoje a viedol vozidlo pod ich vplyvom, alebo naopak. V dôsledku úteku obžalovaného
zo služobného auta PZ vyvolal obžalovaný situáciu, kedy už nemohol byť (vediac po poučení svedkom
Kičurom aký úkon bude potrebné vykonať) ani vyzvaný aby sa podrobil príslušnému lekárskemu
vyšetreniu a aby toto bolo následne vykonané. V oboch prípadoch tak obžalovaný jednoznačne
deklaroval, hoci neverbálne, že príslušné vyšetrenia odmieta.

Neodmietnutievyššieuvedenýchúkonovvýslovnýmprejavom,resp.formálnysúhlasobžalovanéhosich
vykonaním (napr. prikývnutím hlavou) avšak následné také správanie obžalovaného, ktorého výsledkom
bolo, že práve v dôsledku len tohto jeho správania a konania nebol jednak zistený výsledok (či už do
zisteniaovplyvnenianávykovoulátkoukladnýalebozáporný)vyšetreniadychovouskúškou,resp.jednak
nebolo možné obžalovaného už ani predviesť na lekárske vyšetrenie a vyzvať ho na podrobenie sa mu,

je v konečnom dôsledku odmietnutím príslušných vyšetrení.

V tomto smere v obžalobe, ako i v tomto rozsudku v skutkovej vete, používané v súvislosti s dychovými
skúškami pojmy „marí“, resp. „zmaril“ iba vyjadrujú konkrétny spôsob odmietnutia podrobiť sa vyšetreniu
na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou, resp. konkrétny spôsob odmietnutia

podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie
je ovplyvnený návykovou látkou.

K otázke, či by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre zdravie obžalovaného treba
poznamenať, že takýto záver možno vyvodiť najskôr pri lekárskom vyšetrení odberom krvi alebo iného

biologického materiálu, a to na základe odborného posúdenia príslušného lekára, ktorý by daný odber
mal vykonať. Takémuto možnému nebezpečenstvu nesvedčí v danom prípade ani svedkami popísané
konanie obžalovaného čo sa týka vedenia motorového vozidla, snahy po náraze a prítomnosti policajnej
hliadky pri vozidle vedenom obžalovaným ešte z miesta s vozidlom odísť, ale ani v konaní uvádzané
údajné zdravotné problémy obžalovaného v rozhodnom čase, a to jednak vzhľadom na ich povahu a

jednak vzhľadom na to, že napriek všetkému neboli v konaní riadne a objektívne preukázané čo do
samotnej ich danosti v rozhodnom čase.

V tomto smere o účelovosti poukazov na príslušné zdravotné problémy svedčí, odhliadnuc od
samotného konania obžalovaného bezprostredne pred jeho zaistením, predchádzajúcim pokusom o

vykonanie príslušných vyšetrení dychovou skúškou, aj to, že obžalovaný podľa výpovede jeho manželky
po skutku prišiel domov až o dva dni, kde nie je žiaden záznam o jeho hospitalizácii či poskytovaní
odbornej lekárskej pomoci mu v danej dobe iným spôsobom. Ďalej svoju ošetrujúcu lekárku obžalovaný
navštívil až 27.11.2013, pričom nálezy z pohotovostnej lekárskej služby z 24.11.2013 predložil svojej
všeobecnej lekárke až 28.11.2013 (viď výpoveď svedka MUDr. Hovanovej z 28.10.2014 - č.l. 109 spisu,

v kontexte jej výpovede a postupu podľa § 264 Tr. por. na hlavnom pojednávaní dňa 11.5.2016 - č.l. 517
spisu). Lekárska správa - nález z 24.11.2013 (č.l. 112 spisu) pritom nie je podpísaná žiadnym lekárom a
navyše ošetrenie obžalovaného na Ústavnej pohotovostnej službe Ľubovnianskej nemocnice n.o. dňa
24.11.2013 nepotvrdzuje ani príslušnou zdravotnou poisťovňou predložený výpis z účtu obžalovaného
ako poistenca za obdobie 1.1.2013 - 31.12.2013 vo vzťahu k Ľubovnianskej nemocnici n.o. (č.l. 162-164

spisu) kde nie je zaznamenaná žiadna platba príslušnému zariadeniu za dňa 24.11.2013 obžalovanému
poskytnutú zdravotnú starostlivosť, obžalovaný nie je uvedený ani v knihe ošetrených za obdobie
dňa 24.11.2013 (č.l. 172 - 175 spisu) kedy lekársku službu prvej pomoci pre dospelých vykonával v
Ľubovnianskej nemocnici n.o. MUDr. František Kratka (č.l. 531 spisu).

Pre úplnosť k ďalším námietkam predneseným v konaní obhajcom obžalovaného vo vzťahu k otázke
viny, resp. procesného postupu príslušníkov PZ 24.11.2013, ktoré prípadne nie sú už vyššie uvedenými
dôvodmi zodpovedané, súd uvádza:- k námietkam obhajoby (ešte v zmysle záverečnej reči obhajcu obžalovaného na hlavnom pojednávaní
dňa 24.11.2016) o rozpore ustanovenia § 289 ods. 2 Tr. zák. so zásadami trestného konania,
predovšetkým so zásadou prezumpcie neviny a právom obžalovaného na svoju obhajobu, na to, že

právo neprispievať k vlastnému usvedčeniu sa v prvom rade viaže na rešpektovanie vôle obvineného,
resp. podozrivého, či osoby kontrolovanej v súvislosti s výkonom príslušnej činnosti, mlčať a neprispieť
k vlastnému usvedčeniu ani iným aktívnym konaním, avšak je nepochybné, že dotknutú osobu možno
v zákonom predpokladaných prípadoch podrobiť tomu, aby strpela určité úkony, napr. v danom
prípade vyšetrenie dychovou skúškou či odobratie krvi alebo iného biologického materiálu za účelom

lekárskeho vyšetrenia či nie je ovplyvnená návykovou látkou pri výkone činností, na ktoré odkazuje
§ 289 ods. 2 Tr. zák., a to i ak by ho výsledky toho - ktorého z týchto vyšetrení usvedčovali z
protiprávneho, dokonca trestného konania, pretože záujem spoločnosti na tom, aby príslušné činnosti
neboli vykonávané pod vplyvom týchto látok a s tým súvisiaca kontrola dodržiavania uvedenej povinnosti
osobami vykonávajúcimi príslušné činnosti, vzhľadom na následky aké by to inak mohlo mať či už
na živote a zdraví ľudí alebo na majetku, mnohonásobne prevyšuje záujem jednotlivca neprispievať

k svojmu obvineniu/usvedčeniu a preventívne kontrolovanie dotknutých osôb v tomto smere si tento
záujem spoločnosti vyžaduje. Súčasne treba poukázať na to, že aktívna činnosť dotknutej osoby je v
tomto smere pri vyšetrení dychovou skúškou viac než minimálna a pri lekárskom vyšetrení odberom krvi
alebo iného biologického materiálu doslova pasívna. Ak dotknutá osoba také úkony odmietne, nakoľko
ju k nim nemožno donucovať, tak vzhľadom na to, za akým účelom sú vyžadované, sa práve týmto

dopustí trestného konania.
- k námietkam k postupu a o pochybeniach príslušníkov PZ spočívajúcich v porušení ustanovení §
8 ods. 2 a § 19 ods. 6 zákona č. 171/1993 Z.z., súd poznamenáva, že policajt je pri vykonávaní
služobnej činnosti spojenej so zásahom do práv alebo slobôd osoby (ktorým jej zaistenie nepochybne
je) povinný túto osobu hneď, ako je to možné, poučiť o jej právach, ktoré sú ustanovené v zákone alebo

v inom všeobecne záväznom právnom predpise (§ 8 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z.), pričom v zmysle
výpovede svedka Ing. Petra Petruša, obžalovaný bol zaistený z dôvodu podľa § 19 ods. 1 písm. b/
zákona č. 171/1993 Z.z., konkrétne pre neuposlúchnutie výzvy verejného činiteľa (t.j. § 47 ods. 1 písm. a/
zákona č. 372/1990 Zb.), ktorého sa odmietaním vystúpenia z motorového vozidla na výzvy zasahujúcej
hliadky mohol v zásade dopustiť, prečo však v tomto smere nakoniec zrejme nebolo vedené príslušné

priestupkové konanie (vzhľadom na obsah prečítaných lustrácií obžalovaného v registri priestupkov)
je už vecou následného vyhodnotenia tohto konania príslušnými orgánmi; v zásade však samotné
zaisťovanie obžalovaného za okolností popisovaných svedkami Petrušom a Liščinským (osobitne tiež
s ohľadom na podrobnosti vyplývajúce zo záznamu tejto hliadky z 24.11.2013 z č.l. 183 - 184 spisu)
bolo z pohľadu súdu oprávnené. Z pohľadu súdu, osobitne čo do poukazov obhajoby na poučenia o

možnostipožiadaťadvokátaoposkytnutieprávnejpomocivsúvislostisozaistením,vzhľadomnapovahu
predpokladaného úkonu, ktorý mal byť na mieste vykonaný už vzhľadom na samotný obsah oznámenia
daného hliadke, pre ktoré sa snažila obžalovaného zastaviť, teda dychovú skúšku na zistenie požitia
alkoholu, pristúpenie príslušníkov PZ k tomuto v zásade neodkladnému úkonu bez prítomnosti obhajcu
neznamená z pohľadu súdu také porušenie práv obžalovaného, v dôsledku ktorého by prípadne mal byť

ipso facto úkon spočívajúci vo vyšetrení dychovou skúškou, resp. i prípadne po ňom nasledujúce úkony,
považovaný za nezákonný (nemožno vylúčiť, že by sa prípadný obžalovaným uvedený advokát nebol
dostavil ihneď na miesto samé, nemožno zaujať názor, že bez jeho prítomnosti takúto skúšku nebolo
možné vykonať, a pod.).

Nazákladevyššieuvedenýchdôvodovsúdobžalovanéhouznalvinnýmzospáchaniaskutkuuvedeného
v obžalobe, pričom spôsob spáchania skutku mal súd preukázaný tak, ako bol uvedený v skutkovej vete
podanejobžaloby,kdesúdvtomtorozsudkuvskutkovejvetelenvzáverevypustilformuláciu„anásledne
bol zaistený“, uvedenú pred popisom jeho posadenia do služobného motorového vozidla PZ, nakoľko
je zrejmé, že k zaisteniu obžalovaného došlo zo strany príslušníkov PZ už po neuposlúchnutí ich výziev

obžalovaným na vystúpenie z ním vedeného vozidla a predloženie dokladov a následnom vytiahnutí
obžalovaného z motorového vozidla a použití pút. Rovnako súd v skutkovej vete uviedol tiež plné znenie
ev. č. služobného motorového vozidla PZ, do ktorého bol obžalovaný po nevykonaní dychových skúšok
posadený.

Čo sa týka druhu a výšky trestu je súd názoru, že v danom prípade nie je potrebné pôsobiť za účelom
dosiahnutia účelu trestu na obžalovaného trestom odňatia slobody, hoci aj nespojeným s jeho priamym
výkonom, ale účel trestu možno dostatočne dosiahnuť uloženým trestom peňažným, ktorého výška
dostatočne v danom prípade zabezpečí prevenciu jednak v rovine individuálnej, ako aj generálnej. Vtomto smere pri určovaní druhu a výšky trestu prihliadol súd i na dobu, ktorá uplynula od samotného
spáchania skutku. Peňažný trest uložený obžalovanému je z pohľadu súdu, vzhľadom na skutočnosti
zistené z výsluchu obžalovaného, obžalovaným možné vykonať (hoci aj prípadnými splátkami tohto

trestu postupom podľa § 430 Tr. por.) bez nejakého vážneho vplyvu na odôvodnené potreby jeho rodiny
(§ 34 ods. 3 Tr. zák.). Výška uvedeného uloženého trestu zároveň z pohľadu súdu náležite zodpovedá
povahe spáchaného trestného činu a jeho následkom. Čo sa týka náhradného trestu odňatia slobody,
ten bol ustanovený obžalovanému pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu bol úmyselne
zmarený, a to vo výmere 10 mesiacov, ktorú jednak vo vzťahu k povahe a spôsobu spáchania skutku,

tiež vo vzťahu k výške uloženého peňažného trestu, ďalej k skutočnosti, že na strane obžalovaného
nie sú v tejto veci zistené ani priťažujúce, ani poľahčujúce okolnosti, ako aj vo vzťahu k sadzbe trestu
odňatia slobody vyplývajúcej z § 289 ods. 2 Tr. zák., súd považuje za primeranú.

Len pre úplnosť treba uviesť, že pri určovaní výšky peňažného trestu súd vychádzal zo zistených
osobných, zárobkových, majetkových pomerov obžalovaného. Nemožno v tomto prípade výšku

peňažného trestu odvodzovať od výšky základného imania spoločností, v ktorých je konateľom
obžalovaný. Základné imanie hoci bolo splatné v príslušnej výške, je majetkom samotných dotknutých
spoločností a samo osebe nijako nevypovedá o tom, či čisté obchodné imanie, ktoré je tiež v zásade
majetkom spoločností a nie ich konateľa či spoločníkov, prevyšuje výšku záväzkov daných spoločností.

Súd v danom prípade nepovažoval, najmä s ohľadom na dobu, ktorá od samotného spáchania skutku
už uplynula, ako aj vzhľadom na samotnú výšku uloženého peňažného trestu, už za dôvodné uložiť
súčasne i trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Uloženie uvedeného druhu trestu je v zmysle § 61
ods. 2 Tr. zák. možné (v zmysle znenia § 61 ods. 2 Tr. zák. súd „môže“ uložiť taký druh trestu) vzhľadom
na dopustenie sa trestného činu obžalovaným práve v súvislosti s vykonávaním takej činnosti, avšak

s ohľadom na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom na povahu práce obžalovaného a s tým nevyhnutne
spojenú potrebu častých ciest za účelom obchodných rokovaní ako vyplynulo z výpovede obžalovaného
(čo nebolo nijako spochybnené), je súd názoru, že v danom prípade súčasné uloženie i trestu zákazu
činnosti, popri vyššie uvedenom, vo vzťahu k obdobným prípadom podstatne prísnejšom peňažnom
treste, nie je v súčasnosti nevyhnutné. Je pritom pravdou to, že počas trestného stíhania sa obžalovaný

podľa evidenčnej karty vodiča dopustil piatich priestupkov na úseku cestnej premávky. Osobitne však v
tomto smere súd poukazuje na to, že pred vyhlásením rozsudku z 24.11.2016 v tejto veci, sa naposledy
obžalovaný dopustil priestupku 12.4.2016 a od uvedenej doby ďalší priestupok obžalovaný spáchal
až 25.1.2018, pričom išlo o nepoužitie bezpečnostného pásu pri jazde motorovým vozidlom, teda o
priestupok, ktorým v zásade neohrozoval iné osoby. Uvedené teda z pohľadu súdu nesvedčí o nejakej

chorobnej nenapraviteľnosti obžalovaného.

To, že obžalovanému v tejto veci nie je uložený i samotný trest zákazu činnosti súčasne nebude mať
v budúcnosti, v prípade, že by zo strany obžalovaného došlo k opätovnému spáchaniu trestného činu
podľa§289Tr.zák.ajehoodsúdeniu,zanásledok,žebyvtakomprípadenebolomožnéuložiťmutakýto

druh trestu postupom podľa § 61 ods. 3, resp. ods. 5 Tr. zák. (kde už z tam uvedených formulácií „uloží“
vyplýva kogentnosť uloženia takého druhu trestu), nakoľko pre postup podľa uvedených ustanovení je
rozhodujúce spáchanie, teda opätovné spáchanie trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 Tr. zák. vodičom dopravného prostriedku a skutočnosť, že už za taký čin bol páchateľ ako
vodič dopravného prostriedku odsúdený (§ 61 ods. 3 Tr. zák.), resp. dvakrát odsúdený (§ 61 ods. 5 Tr.

zák.) - a nie či mu v predchádzajúcom prípade bol alebo nebol uložený i trest zákazu činnosti. Navyše
zahladenie odsúdenia za trestný čin podľa § 289 Tr. zák. nemá na postup podľa § 61 ods. 3 či ods. 5
Tr. zák. vplyv.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom súde Stará Ľubovňa

do 15 dní od oznámenia tohto rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho,
komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až
doručenie rozsudku. Ak sa rozsudok oznamuje tak obžalovanému, ako aj jeho obhajcovi a zákonnému
zástupcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie. Odvolanie má odkladný
účinok.Ak Trestný poriadok neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť a) prokurátor pre
nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka
okrem

výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera
spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.
Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

V neprospech obžalovaného môže rozsudok napadnúť odvolaním prokurátor; len čo do povinnosti na
náhradu škody má toto právo aj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Podľa § 308 ods. 2 Tr. por. v prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť okrem
obžalovaného a prokurátora i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ,
osvojenec, manžel a druh. Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného. Ak je obžalovaný
pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená,

môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný zástupca alebo
jeho obhajca.
Iným osobám uvedeným v § 308 ods. 2 okrem prokurátora sa končí lehota tým istým dňom ako
obžalovanému.
Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo sa odvolania výslovne vzdať.