Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/100/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118203740
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8118203740.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Branislava Breza a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanej: U. Š., A.. XX.XX.XXXX, W. L.
XXX, XXX XX, v konaní o zaplatenie 4.473,50 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č. k. 14Csp/63/2018-70 zo dňa 28.06.2019 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, cit.:

„I. žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 3.820,55 EUR spolu s 5 % - tným ročným úrokom z
omeškania od 02.03.2018 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 2,14 EUR a nezaplatené poplatky
za poistenie vo výške 3,86 EUR, v lehote 60-tich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

II. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

III. priznáva žalobcovinároknanáhradutrovkonaniavočižalovanejvrozsahu70%stým,žeovýške
tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.“

2. Citoval ustanovenia § 7 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“), § 132 ods.
1 až 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že strany sporu uzavreli dňa 29.07.2016
spotrebiteľskú zmluvu, ktorá musí obsahovať obligatórne zákonné náležitosti, pričom v danom prípade
absentuje uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN, keďže všeobecné údaje, ktoré sú
uvedené v zmluve, túto podmienku nespĺňajú. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že v zmluve je
nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nakoľko pri výške mesačnej splátky
80,56 eura a počte splátok 96, táto suma predstavuje 7.733,76 eura a nie 7.798, 48 eura, ako je to v

zmluve, čo pri výklade, že pokiaľ táto suma nie je uvedená v správnej výške, možno to považovať, akoby
nebola uvedená, tiež zakladá záver o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd
prvej inštancie zároveň poukazuje na to, že žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal skúmanie
bonity žalovanej z hľadiska jej príjmov a výdavkov. Žalobca súdu predložil iba jediný doklad tzv. „I. H. -Y.“, z ktorého má pravdepodobne vyplývať, aké úvery žalovaná splácala v čase uzavretia tejto zmluvy,
teda že žalovaná splácala ďalšie 3 spotrebné úvery a 2 hypotekárne úvery s celkovým dlhom minimálne
50.000 eur. Poukázal na to, že za týchto okolností je úplne paradoxné, že banka poskytla žalovanej

ďalší úver. Z predložených listinných dôkazov vôbec nevyplýva, akým spôsobom skúmal žalobca príjmy
žalovanej, resp. ani ostatné výdavky. Takéto skúmanie považoval za nedostatočné a vyhodnotil ho ako
hrubé porušenie povinností vyplývajúcich z ustanovení ZoSÚ, čo má za dôsledok, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy (§ 132 ods. 2 CSP), a teda žalobca mal v súvislosti so skúmaním bonity textovo

opísať, akým spôsobom túto bonitu skúmal tak, aby bolo úplne jasné, čo zistil a následne pripojiť aj
listiny,zktorýchvychádza.Žalobcažiadneďalšiedokladynepredložil,pričomtátojehopovinnosťvyplýva
z ustanovenia (§ 132 CSP), teda žalobca má nie len povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť.
Žalovaná doposiaľ zaplatila z titulu predmetného úveru sumu 1.208,40 eura, z čoho suma 28,95 eura
predstavuje poplatok za poistné a rozdiel predstavuje sumu 1.179,45 eura, a keďže žalovanej bol
poskytnutý úver vo výške 5.000 eur, rozdiel týchto súm predstavuje výšku 3.820,55 eura, na zaplatenie

ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalovanú spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania odo dňa
nasledujúceho po zosplatnení úveru.

4. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie zaviazal žalovanú, ako fyzickú osobu na zaplatenie
relatívne vysokej sumy, umožnil jej dlhšiu, 60 dňovú lehotu na splatenie dlhu z dôvodu, aby žalovaná

mala prípadne dostatočný časový priestor na zabezpečenie finančných prostriedkov na splatenie dlhu,
pričom nerozhodoval o úhrade dlhu v splátkach, nakoľko žalovaná sa pojednávania nezúčastnila a
žiadnym spôsobom v tomto smere neprejavila aktivitu.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie na základe ustanovení § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1

a 2 CSP a pomerne úspešnejšiemu žalobcovi, ktorý mal úspech v rozsahu 85 % a neúspech v rozsahu
15 %, priznal voči pomerne neúspešnejšej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 %.

6. Proti zamietavému výroku rozsudku a výroku o trovách konania podal žalobca včas odvolanie. Vo
vzťahu k absencii uvedenia predpokladov použitých pre výpočet RPMN žalobca uviedol , že všetky

predpoklady použité na výpočet RPMN v zmluve uvedené sú. Ide o nasledovné: výška úveru, dátum
prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka,
poplatok za poskytnutie úveru, dátum zmluvy. Zákon nepožadoval a ani v súčasnosti nepožaduje,
uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady pre výpočet
RPMN špeciálne v zmluve označovať. Zákon stanovuje, že sa majú tieto predpoklady v zmluve uviesť,

čo banka splnila. Žalobca je toho názoru, že celkové náklady spotrebiteľa zodpovedajú násobku počtu
splátok (96) a výšky splátok (78,63 eura) a súčtu s poplatkom za poskytnutie úveru (250 eur), t.j. 7798,48
eura. Uvedené je v súlade s § 2 ods. g) zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého poistenie sa zarátava do
celkových nákladov iba vtedy, ak spotrebiteľ musel poistnú zmluvu uzavrieť. Súd do celkových nákladov
započítaval aj poistné, čo je v rozpore so zákonom a na základe uvedeného dospel k nesprávnemu

záveru, že suma celkových nákladov je v zmluve uvedená nesprávne. Ďalej žalobca namietal záver
súdu prvej inštancie, že nedostatočne posúdil schopnosť žalovaného splácať úver. Pri posudzovaní
schopnosti žalovaného splácať úver žalobca posúdil príjmy a výdavky žalovanej na základe údajov
uvedených v žiadosti o spotrebný úver a taktiež na základe údajov o výške príjmu žalovaného z reportu
zo Sociálnej poisťovne a na základe údajov z reportu zo Spoločného registra bankových informácií

(SRBI). Podmienka hrubého porušenia povinností nebola naplnená, nakoľko žalobca v žiadnom prípade
neposudzoval schopnosť žalovanej splácať úver ani bez akýchkoľvek údajov o jej príjmoch, výdavkoch
či rodinnom stave (ako dôkaz bol súdu predložený report zo Sociálnej poisťovne) a ani bez nahliadnutia
do príslušnej databázy (ako dôkaz bol predložený report zo SRBI). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené
skutočnostiježalobcatohonázoru,žejehoodvolaniejedôvodné,keďžejedanýodvolacídôvodvzmysle

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v zamietnutom rozsahu a
žalovanú zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal
aj náhradu trov konania a trov odvolacieho konania

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok napadnutého
rozsudku,ktorýmsúdprvejinštanciežalobuvprevyšujúcejčastizamietol,akoajsúvisiacivýrokotrovách
konania. Keďže výrok, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel, žalovaná v odvolaní nenapadla, nebol preto
v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa §
7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver.

11. Podľa § 7 ods. 1 zákona 129/2010 Z.z., veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

12. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej

databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

13. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné

opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity

a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,

ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

14. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,

EU:C:2014:190) posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo
strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade
celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/48,
t.j. preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany
spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny

dvorrozhodol,žeakbysasankciazánikunárokunaúrokyoslabilaaleboúplneznefunkčnila,nevyhnutne
by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca
2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD
vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej).Vzhľadom na vyššie uvedené nároky,ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené
vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje
právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli

splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná
na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že
bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ .

15. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný

brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré
možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti
očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti,
poistného plnenia a pod.). Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza
z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej
istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ

dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne
zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ
vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ
zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za
účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných

spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných
zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a
rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať.

16. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ

schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť
veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa
konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si
zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako

situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti

nepostačuje.

17. Žalobca tak v žalobe, ako aj v odvolaní tvrdil, že bonitu klientov zisťoval na základe žiadosti
žalovanej o poskytnutie úveru, reportu zo Sociálnej poisťovne, údajov zo Spoločného registra bankových
informácií a Nebankového registra klientskych informácií (SRBI/NRKI). Ako správne podotkol súd prvej

inštancie, žalobca ako dôkaz skúmania bonity žalovanej predložil len písomnú listinu - I. H. - Y., podľa
ktorej s dátumom poslednej aktualizácie dňa 30.06.2016 mala žalovaná splácať dva spotrebné úvery
a dva hypotekárne úvery s celkovou mesačnou splátkou vo výške 243 eur a celkovou výškou sumy
zostávajúcich splátok 21.477 eur. Z obsahu podaní nevyplýva, že by žalobca vyhodnotil uvedené
skutočnosti vo vzťahu k posúdeniu výdavkov žalovanej. Žalobca zároveň nepredložil iné relevantné

dôkazy, na ktoré poukázal vo svojich podaniach. Teda ani report zo Sociálnej poisťovne, na ktorý
poukázal v svojom odvolaní. V súvislosti s unesením dôkazného bremena odvolací súd poukazuje na
bod 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

18. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie tak vyplýva, že žalobca zhromaždil o žalovanej

len isté množstvo informácií o jej výdavkoch v podobe splátok úveru. Žalobca si na základe získaných
informácií nemohol vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalovanej, nakoľko vôbec nepoznal
jej pravidelný mesačný príjem ani výšku celkových výdavkov okrem splátok úveru. Z dikcie zákona:
„posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva,
že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez

porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa.

19. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe
považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby žalobcaskúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej, potrebnej pre
posúdenie schopnosti žalovanej splácať dlh zo zmluvy. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno
charakterizovaťakoposudzovanieschopnostisplácaťúververiteľombezúdajovosociálno-ekonomickej

situáciispotrebiteľa(bezzistenejvýškyčisamotnejexistenciepravidelnéhomesačnéhopríjmužalovanej
a jej výdavkov), čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Za daného
stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
je správny.

20. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004, sp. zn. III.ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami

žalobcu tykajúcimi sa predpokladov použitých na výpočet RPMN a celkovej čiastky úveru, ktoré
vzhľadom na vyššie konštatovanú bezúročnosť a bezodplatnosť nemohli spôsobiť zmenu právneho
posúdenia veci.

21. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej

časti, t.j. vo výroku II. a súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny, postupom podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

22.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu

odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania

nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).