Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 18, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/184/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718203642
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5718203642.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobkyne:
C. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. R. XXXX/XX, E. - P., právne zastúpenej: JUDr. Peter
Celec, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 51 762 986, so sídlom v Martine, M. R. Štefánika 36, proti
žalovanému: Žilinský samosprávny kraj, IČO: 37 808 427, so sídlom v Žiline, Komenského 48, o
zaplatenie 710 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 6C/35/2018-140
zo dňa 19.06.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému sa nepriznal nárok na náhradu
trov konania.
Žalobou doručenou súdu dňa 10.10.2018, na ústredný portál verejnej správy elektronicky doručenom
dňa 08.10.2018, sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 530 eur s úrokom z
omeškania zo sumy 530 eur od 06.10.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uviedla, že je
výlučnou vlastníčkou pozemku Parcely registra C-KN evidované na katastrálnej mape parcelné číslo

658/194 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 60 m2, zapísaného na LV č. XXXX, vedeného
Okresným úradom Martin, katastrálny odbor, pre k. ú. W., mesto E., okres E. (ďalej len „pozemok“ alebo
„nehnuteľnosť“). Predmetnú nehnuteľnosť nadobudla kúpnou zmluvou zo dňa 01.04.2008. Žalovaný je
výlučným vlastníkom stavby súpisného čísla XXXX, postavenej na Parcele registra C-KN evidované
na katastrálnej mape parcelné číslo 658/33, zapísanej na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom
Martin, katastrálny odbor, pre k. ú. W., mesto E., okres E. (ďalej len „stavba“). Zo stavby vo výlučnom
vlastníctve žalovaného zasahuje do pozemku vo výlučnom vlastníctve žalobkyne časť stavby - pergola.

Vlastníctvo tejto konštrukcie žalovaný nepopiera a je medzi stranami nesporné, o čom svedčí aj
písomné vyjadrenie žalovaného. Z rozhodnutia Okresného úradu Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky
zo dňa 14.02.2018, sp. zn. OÚ-ZA-OVBP2-2018/002123/Kod, v spojení s rozhodnutím mesta Martin
zo dňa 24.05.2017, sp.zn. SÚ-34560/104857/2017, vyplýva, že žalovaný ako stavebník má zámer
o stavebné úpravy na uvedenej stavbe, súčasťou ktorých má byť aj rekonštrukcia pergoly, ktorá je
spojená so strechou budovy a zasahuje na pozemok vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. vzniklo dňa 01.07.2009 v prospech žalovaného ako vlastníka stavby susediacej s

pozemkom žalobkyne vecné bremeno, kde žalobkyňa ako povinná z vecného bremena je povinná
strpieť stavbu na jej pozemku. Zákon č. 66/2009 Z. z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod
stavbu v podobe náhradného pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámernej
zmluvy a tiež existenciu pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby súceho na zámenu. Až neuplatnenieuvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o
nariadení pozemkových úprav. Osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len
vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových

úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia
náhradného pozemku v obvode úprav alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho
splnenia troch podmienok, ktorým je to, že 1/ v bode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely
poskytnutia náhrady, 2/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej
výmere a 3/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku. Žalovaný ani jednu z

alternatív, ktorú umožňuje zákon, žalobkyni neponúkol. Podľa vyjadrenia žalovaného zo dňa 20.04.2018
je žalovaný ochotný pozemok buď odkúpiť alebo spolupracovať pri technickom riešení pozemku. Ani
jednu z takýchto možností zákon č. 66/2009 Z. z. nepozná. Žalobkyňa má za to, že jej vznikol nárok
na náhradu za obmedzenie jej vlastníckeho práva k pozemku, ktoré v súčasnosti trvá už takmer 10
rokov. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd žalobu zamietol, nakoľko má za to, že nie
je dôvodná. V prejednávanom spore sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala vydania bezdôvodného

obohatenia vo výške 710 eur za obdobie dvoch rokov predchádzajúcich dňu podania žaloby. Medzi
stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa je vlastníčkou pozemku, ku ktorému vzniklo s účinnosťou
od 01.07.2009 na základe zákona č. 66/2009 Z. z. zákonné vecné bremeno v prospech žalovaného
ako oprávneného, ktorý je vlastníkom stavby, knižnice súp. č. XXXX zapísanej na LV č. XXXX. Zákon
č. 66/2009 Z. z. je evidentne jedným zo spôsobom vzniku vecného bremena tak, ako to predpokladá

ust. § 151o ods. 1 OZ. V zmysle ust. § 4 ods. 1 a 2 Zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo vo verejnom
záujme k pozemku vo vlastníctve žalobkyne právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom
je držba a užívanie pozemku pod stavbou (pergolou), vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu
stavby, a to ku dňu účinnosti zákona, t.j. k 01.07.2009. Nie je rozhodujúce, že uvedené vecné bremeno
nie je zapísané na LV, nakoľko takýto zápis (záznam) má len deklaratórny charakter. Keďže došlo k

vzniku zákonného vecného bremena, nárok žalobkyne za obmedzenie vlastníckeho práva nie je možné
posudzovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Žalovaný predmetný pozemok neužíva bez
právneho dôvodu, ale v súlade so zákonom. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia mohol
vzniknúť žalobkyni len za obdobie od nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému pozemku do
vzniku zákonného vecného bremena (01.07.2009), ktorého sa v tomto konaní nedomáha. Zákon č.

66/2009 Z. z. neupravuje komplexnú úpravu o zriadení vecných bremien, resp. neupravuje nárok na
náhradu za zriadenie vecného bremena. Neupravuje poskytovanie náhrad za vzniknuté zákonné vecné
bremeno formou pravidelnej odplaty za užívanie, avšak stanovuje podmienky usporiadania vlastníckych
vzťahov k pozemkom zastavaných stavbami, ktoré prešli do vlastníctva obcí alebo vyšších územných
celkov s cieľom nastoliť poriadok v majetkovoprávnych vzťahov, ktoré neboli doposiaľ upravené žiadnym

právnym predpisom. Preto je potrebné aplikovať všeobecnú úpravu podľa občianskeho zákonníka
v zmysle ust. § 128 ods. 2 OZ. Požadovaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva však
nemôže byť priznaná podľa § 128 ods. 1 OZ. Ustanovenie § 128 OZ v ods. 1 upravuje podmienky
dočasného (prechodného) obmedzenia vlastníckeho práva, zatiaľ, čo ods. 2 sa týka trvalých obmedzení
vlastníckeho práva. Žalobkyňa požadovala náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva ako opakujúce

sa plnenie za konkrétne vymedzenú dobu. Na takéto plnenie jej však nevznikol nárok. Žalobkyňa
sa stala vlastníčkou pozemku v roku 2008, následne od 01.07.2009 došlo na základe zákona k
obmedzeniu jej vlastníckeho práva zriadením časovo neobmedzeného zákonného vecného bremena
„in rem“. Uvedeným dňom, t.j. účinnosťou predmetného zákona vznikol žalobkyni nárok na odplatu
za zriadenie vecného bremena, ktorá je však jednorazová a nie vo forme opakovanej renty. Uvedené

vyplýva aj zo spôsobu výpočtu takejto náhrady v súlade s vyhl. MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku (Príloha č. 3, bod F.). Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o
bezodplatnom zriadení vecného bremena. Obmedzenie vlastníckeho práva bez primeranej náhrady nie
je možné. Takýto výklad je v rozpore s Ústavou SR a Listinou základných práv a slobôd. Zákon č.
66/2009 Z. z. rieši (pro futuro) majetkovoprávne usporiadanie vlastníctva k pozemkom pod stavbami,

ktoré prešli zo štátu na územnú samosprávu, poskytnutím náhradného pozemku, čo je podmienené
súhlasom (ochotou) vlastníka pozemku aj stavby alebo vykonaním pozemkových úprav, ktoré konanie
je legitimovaný iniciovať jedine vlastník stavby (žalovaný). Stranám však nič nebráni, aby si vlastnícke
vzťahy usporiadali aj iným spôsobom, napr. odkúpením zaťaženého pozemku tak, ako to navrhoval
žalovaný. Do času usporiadania vlastníckych vzťahov vznikol žalobkyni nárok na jednorazovú odplatu

za zriadenie (časovo neobmedzeného) vecného bremena, nie na vydanie bezdôvodného obohatenia v
zmysle žalobného návrhu. Keďže súd ustálil, že žalobkyni vznikol len nárok na jednorazovú náhradu
za zriadenie vecného bremena, ktoré vzniklo dňom účinnosti citovaného Zákona, t.j. 01.07.2009, v
neposlednom rade musel prihliadnuť aj na námietku premlčania vznesenú žalovaným na pojednávaní.Nárok žalobkyne je majetkovým právom a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá
žalobkyni uplynula dňom 01.07.2012. Vzhľadom k tomu, že žaloba bola doručená dňa 08.10.2018, resp.,
súd pripustil zmenu žaloby uznesením zo dňa 14.05.2019, nárok žalobkyne je bez ohľadu na ďalšie

skutočnosti premlčaný. Žalobkyňa si bola už v čase uzavretia kúpnej zmluvy vedomá, že jej vlastnícke
právo je obmedzené existenciou pergoly, horúcovodu, VN a NN kábla. Už v čase účinnosti Zákona
si mohla uplatňovať nárok na náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena. Pokiaľ žalobkyňa
poukazovala na niektoré rozhodnutia súdov SR, súd niektoré z nich nepovažuje za aplikovateľné
v tomto spore a vo vzťahu k ostatným sa nestotožňuje s vysloveným právnym názorom, ktorý ani

nepovažuje za ustálený. Rozhodovacia prax súdov je v obdobných veciach odlišná (napr. rozsudok
KS v Prešove zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 19Co/12/2017) a doposiaľ podľa vedomosti súdu nebolo
vydané zjednocujúce stanovisko k danej problematike. Zohľadňujúc vyššie uvedené skutočnosti súd
nemal inú možnosť ako žalobu zamietnuť. Aj v prípade (bez ohľadu na premlčanie nároku), ak by
sa súd riadil zásadou, že sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia a žalobkyňa nebola
povinná právne kvalifikovať svoj nárok, aj v takom prípade by súd nemohol žalobe vyhovieť, nakoľko

nemal jednoznačne preukázaný nárok žalobkyne. Žalobkyňa svoj nárok opierala o znalecký posudok,
ktorým bola stanovená výška ročného nájmu, ktorý je ekvivalentom výšky bezdôvodného obohatenia,
avšak žalobkyni nemohol vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže právny dôvod
obmedzenia jej vlastníckeho práva existuje. Pre určenie všeobecnej hodnoty vecného bremena bolo
nutné vychádzať z Prílohy č. 3 bod F. Vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty

majetku. Súd nemôže nahradiť takýto dôkaz vlastnou úvahou, najmä, ak je možné výšku nároku riadne
určiťznaleckýmposudkom.Akbysúdvychádzalzvlastnejúvahy,mohlobytoneprimeranezvýhodňovať
jednu zo strán. Výška všeobecnej hodnoty vecného bremena je determinovaná rôznymi faktormi, ktoré
je nutné zohľadniť. Okrem jednorazovej odmeny za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným
bremenom žalobkyni ako vlastníčke pozemku nepatrí aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za

jeho užívanie tak, ako si ho uplatnila žalobou. Žalobkyňou uplatnený nárok (ňou opísané rozhodujúce
skutočnosti, dôkazy) je nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia bez ohľadu na to, ako by bol
pomenovaný. O trovách konania súd rozhodol v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami tak, že
úspešnémužalovanémunepriznalnároknanáhradutrovkonania,nakoľkožalovanýsinároknanáhradu
trov konania neuplatnil a súd z obsahu spisového materiálu nemal preukázaný vznik akýchkoľvek trov

na jeho strane.

2. Proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. S názorom súdu žalobkyňa nesúhlasí, považuje právny názor
súdu za nesprávny a najmä ústavne nekomfortný. Je pravdou, že zákon č. 66/2009 Z. z. pozná iba

dva spôsoby usporiadania vzťahov stavby k pozemku: poskytnutie náhradného pozemku alebo konanie
o pozemkových úpravách. V jednom aj druhom prípade však musí takéto konanie iniciovať vlastník
stavby, teda žalovaný, čo však nesporne neurobil. Vlastník pozemku je tu teda doslova rukojemníkom
vlastníka stavby, teda žalovaného. Zákon č. 66/2009 Z. z. nepozná žiadne iné usporiadanie a už
vôbec nepozná jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena. Nie je možné opomenúť, že

zákon č. 66/2009 Z. z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného
pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou,
ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho na zámenu. Až neuplatnenie
uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o
nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je

len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových
úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia
náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho
splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na
účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo

nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku. Na tomto
mieste je treba uviesť, že žalovaný ani jednu z alternatív, ktorú umožňuje zákon č. 66/2009 Z. z.
žalobkyni neponúkol, t.j. neboli naplnené podmienky §3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak potom zákon
č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych
vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne

na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za
nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s
citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou
Slovenskej republiky. Za predpokladu, že uskutočnený zásah do vlastníckych práv sa týka tej istejalebo porovnateľnej veci, „primeraná náhrada“ sa za vyvlastnenie môže byť vyššia, ako „primeraná
náhrada“ za nútené obmedzenie vlastníckych práv. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri
vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných

platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým tých
obmedzení práv vlastníka, v ktorých prípade možno očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý
čas. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nesprávnym právnym posúdením a ústavne nekomfortným
výkladom zákona nesprávne posúdil vec, žalobkyňa žiada, aby odvolací súd napádaný rozsudok zmenil
tak, že žalovaný je povinný do troch dní zaplatiť žalobkyni sumu 710 eur s príslušenstvom a priznal

náhradu trov konania v rozsahu 100%, alternatívne aby súd napádaný rozsudok v zmysle §389 ods.1
písm. c) CSP zrušil a vrátil súdu prvého stupňa, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy
(čítanie listín - znaleckého posudku), ktorými žalobkyňa preukazovala výšku primeranej náhrady za
obdobie dvoch rokov pred podaním žaloby.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril, že všetky argumenty, o ktoré žalobca opiera svoje

odvolacie dôvody, boli žalobcom uplatnené už pred súdom prvej inštancie. Žalovaný má za to, že súd
prvej inštancie sa s týmito argumentmi v napadnutom rozsudku riadne vysporiadal (vykonal všetky
dôkazy), čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný má ďalej za to, že právne
posúdenie súdom prvej inštancie je správne a súladné s Ústavou SR ako aj účelom zákona č. 66/2009
Z. z., pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v súlade s čl. 20

ods. 4 Ústavy SR dospel k záveru, že vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. je odplatné, že
táto odplata má povahu jednorazového plnenia a že nárok na túto odplatu sa ako každé iné majetkové
právo premlčuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 66/2009 Z. z. vyplýva, že úmyslom zákonodarcu pri
prijatí zákona č. 66/2009 Z. z. bolo riešiť problematiku majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva
k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli zo štátu na územnú samosprávu, v rámci pozemkových

úprav ako štandardnom nástroji usporiadania vlastníctva v tom ktorom katastrálnom území, ktoré
zohľadňuje historický vývoj pozemkového vlastníctva na Slovensku. Zákonodarca predpokladal, že
nárokyvlastníkovpozemkov,ktorésanachádzajúpodstavbamidelimitovanýminaúzemnúsamosprávu,
budú s konečnou platnosťou vysporiadané v rámci konania o pozemkových úpravách vykonávaných
podľa zákona č. 330/1991 Zb. V rámci pozemkových úprav budú vlastníkom pozemkov ponúknuté

iné náhradné pozemky alebo vyrovnanie v peniazoch. Pri prijatí zákona č. 66/2009 Z. z. sa teda
predpokladalo, že v rámci konania o pozemkových úpravách sa docieli napráva nezákonného stavu z
minulého štátneho režimu a preto zákonodarca uzákonil trvanie vecné bremeno len do času vykonania
týchto úprav. Uzákonením dočasného vecného bremena chcel štát nepochybne poskytnúť územnej
samospráve ochranu pred vymáhaním finančných plnení právnym titulom bezdôvodného obohatenia.

Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak na súdený prípad neaplikoval
žalobcom uvádzaný Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 42/2015 zo dňa 12. 10. 2016, v ktorej veci
Ústavný súd SR posudzoval súlad zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike s čl. 20 ods. 4 Ústavy
SR a dospel k záveru, že náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zákona o tepelnej energetike
môžemaťpovahuopakujúcehosaplnenia,atiežniektoréďalšiežalobcomuvádzanérozhodnutiasúdov,

nakoľko sa nedajú aplikovať v tomto spore. Žalovaný má na základe všetkého uvedeného za to, že
rozsudok súdu prvej inštancie a konanie, ktorému mu predchádzalo, netrpí vadami, ani nesprávnym
právnym posúdením veci a preto navrhuje, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu

v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení
s ust. § 219 ods. 3 CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z
dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,

ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa

odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
odvolateľ aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné,

neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto
napadnutý rozsudok okresného súdu, potvrdil ako vecne správny.
10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

11. Žalobkyňa podanou žalobou požadovala náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva ako opakujúce

sa plnenie za konkrétne vymedzenú dobu. Žalobkyňa sa stala vlastníčkou pozemku v roku 2008,
následneod01.07.2009došlonazákladezákonakobmedzeniujejvlastníckehoprávazriadenímčasovo
neobmedzeného zákonného vecného bremena „in rem“. Odvolací súd je názoru, že dňom účinnosti
zákona č. 66/2009 Z. z. vznikol žalobkyni nárok na odplatu za zriadenie vecného bremena. Odplata má
charakter jednorázového vyrovania a neposkytuje sa vo forme opakovanej renty.

12. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného vo svojom vyjadrení k odvolaniu, ktorý
uvádza, že zákon č. 66/2009 Z. z. rieši (pro futuro) majetkovoprávne usporiadanie vlastníctva k
pozemkom pod stavbami, ktoré prešli zo štátu na územnú samosprávu, poskytnutím náhradného
pozemku, čo je podmienené súhlasom (ochotou) vlastníka pozemku aj stavby alebo vykonaním

pozemkových úprav, ktoré konanie je legitimovaný iniciovať jedine vlastník stavby (žalovaný).

13. Z dôvodovej správy k zákonu č. 66/2009 Z. z. skutočne vyplýva, že úmyslom zákonodarcu pri
prijatí zákona č. 66/2009 Z. z. bolo riešiť problematiku majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva
k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli zo štátu na územnú samosprávu, v rámci pozemkových

úprav ako štandardnom nástroji usporiadania vlastníctva v tom ktorom katastrálnom území, ktoré
zohľadňuje historický vývoj pozemkového vlastníctva na Slovensku. Zákonodarca predpokladal, že
nárokyvlastníkovpozemkov,ktorésanachádzajúpodstavbamidelimitovanýminaúzemnúsamosprávu,
budú s konečnou platnosťou vysporiadané v rámci konania o pozemkových úpravách vykonávaných
podľa zákona č. 330/1991 Zb. V rámci pozemkových úprav budú vlastníkom pozemkov ponúknuté

iné náhradné pozemky alebo vyrovnanie v peniazoch. Pri prijatí zákona č. 66/2009 Z. z. sa teda
predpokladalo, že v rámci konania o pozemkových úpravách sa docieli napráva nezákonného stavu z
minulého štátneho režimu a preto zákonodarca uzákonil trvanie vecné bremeno len do času vykonania
týchto úprav. Uzákonením dočasného vecného bremena chcel štát poskytnúť územnej samospráve
ochranu pred vymáhaním finančných plnení právnym titulom bezdôvodného obohatenia.

14. Zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov neuvádza, že vecné bremeno, ktoré vzniklo podľa § 4 citovaného zákona vzniká za náhradu, jepotrebné vychádzať aj z článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a z článku 20 ods. 4 Ústavy
SR. Uvedené vecné bremeno vzniká „in rem“ a vzťahuje sa na každého vlastníka vecným bremenom
zaťaženého pozemku, z čoho možno vyvodiť, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je

jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia (renty). Zákon explicitne neupravuje opakujúce sa
plnenia z práva na primeranú náhradu z takéhoto zákonného vecného bremena. Ak by uvedené bolo
úmyslom zákonodarcu, takáto úprava prípadného opakujúceho sa plnenia by bola v zákone presne
stanovená expressis verbis. Účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z. došlo k vzniku vecného bremena na
predmetnejnehnuteľnosti.Tedaprimeranánáhradabybolatitulomvznikuvecnéhobremena,čovylučuje

možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie takéhoto pozemku. Vlastníkovi
pozemku takáto náhrada za nútenú obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle ochrany základných práv
a slobôd vyplývajúcich jednak z Ústavy SR, ako aj z Listiny základných práv a slobôd a Protokolu k
Dohovoru a tiež aj s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane vlastníctva, náhrada
patrí. Táto náhrada sa však môže požadovať a byť priznaná iba v rámci zákona, nevylučujúc aplikácie
inštitútu premlčania. Ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné súhlasiť s odvolateľom, aby ním

uplatnenéprávonemalobyťposudzovanépodľaustanoveníObčianskehozákonníkaopremlčaní,keďže
aj odvolací súd má za to, že ide o jednorazovú náhradu. Takýto záver vyplýva zo skutočností, že ide
o vecné bremeno vzniknuté zo zákona, nie z prípadného protiprávneho stavu, z ktorého by napríklad
vyplýval nárok na bezdôvodné obohatenie.

15. Nárok žalobkyne je majetkovým právom a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe,
ktorá žalobkyni uplynula dňom 01.07.2012. Žaloba bola doručená dňa 08.10.2018, resp., súd pripustil
zmenužalobyuznesenímzodňa14.05.2019,atedanárokžalobkynejebezohľadunaďalšieskutočnosti
premlčaný. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok NS SR zo 14.04.2016, sp. zn. 3
Cdo/49/2014.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods.
1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

17. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods.

1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalovaného,
avšak žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil a odvolaciemu súdu z obsahu spisového
materiálu nebol preukázaný vznik akýchkoľvek trov na jeho strane, preto odvolací súd rozhodol, že
žalovanému nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Poučenie o odvolaní: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)