Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 10, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoE/25/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2206208962
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2206208962.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr.
Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: T. Y., nar. XX.X.XXXX,
adresa Z. M., A.. M. R. XXXX/XX, pre vymoženie 844,45 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie,
vykonávanej súdnym exekútorom: Mgr. Vladimír Cipár, so sídlom Bratislava, Vazovova 9, pod sp. zn.

EX 455/2006, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo č.k.
7Er/721/2006-27 dňa 6.8.2013 voči výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúci
a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a v časti

zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

III. Povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou exekúciu vedenú u súdneho
exekútora Mgr. Vladimíra Cipára pod spis. značkou EX 455/2006 vyhlásil za neprípustnú, druhou

výrokovou vetou exekúciu vedenú u súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára pod spis. značkou EX
455/2006 zastavil, treťou výrokovou vetou uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť náhradu trov exekúcie
vo výške 96,29 Eur k rukám súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára do 3 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia a štvrtou výrokovou vetou zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

2. Svoje rozhodnutie vo výroku o zastavení exekúcie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 1,

ods. 2 písm. d), § 57 ods. ods. 1 písm. g), ods. 2, § 58 ods. 1 z. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.3.2017 (Exekučného poriadku, ďalej tiež „EP“), § 45 ods. 1,
2 z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZORK“), § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až 4, §
54 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako i ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z
5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne súd prvej inštancie argumentoval
tým, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 1061/06 zo dňa 16.5.2006. Vymáhaný nárok vznikol zo
zmluvy o úvere č. 1620369, uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 26.9.2006, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru, obsahujúce v bode 17 rozhodcovskú doložku.
Právny vzťah medzi účastníkmi úverovej zmluvy posúdil súd prvej inštancie ako spotrebiteľský, preto z
úradnej povinnosti skúmal prijateľnosť zmluvnej podmienky, rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť
legitimituprepredloženýexekučnýtitul.Zistil,žepredmetnározhodcovskádoložkanebolaspotrebiteľom

osobitne vyjednaná, spotrebiteľ totiž mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Zároveň núti spotrebiteľaneodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá
sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, preto
je ako taká v zmysle § 53 ods. 4 OZ neplatná. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený

ako exekučný titul, je preto právne neúčinný, nulitný, nespôsobilý vyvolať právne následky, nakoľko bol
vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Vzhľadom na uvedené vyhlásil súd exekúciu za
neprípustnú a podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 ju zastavil.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

vcelomrozsahuzrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie,aleboabyodvolacísúdkonanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) prerušil
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné
prejudiciálne otázky:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky

spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,

ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

4. Dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP), že súd
svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. d) OSP), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 205
ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ OSP), že súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

5. Odvolateľ namietal, že exekučný súd oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom (teda poukázal
aj na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP), pretože neumožnil
účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. Oprávnený nemal možnosť predniesť
svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. V
prípade ak súd aplikoval smernicu Rady 93/13/EHS, musela táto aplikácia zodpovedať interpretácii

uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ, kedy poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 140/2010,
ako aj na rozsudok z 21.2.2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória
Csipau. V jeho zmysle musia byť záruky kontradiktórnosti uplatňované tak základnom ako aj v
exekučnom konaní. V danom prípade však exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/
EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im

možnosť sa k nej vyjadriť, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku
povinného. Exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice
93/13/EHS, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej spotrebiteľ musí riešiť spory s dodávateľom, ak tak
navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou
podmienkou, pretože vzhľadom na judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu

Českej republiky, by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia
čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS musia byť úplne zjavné. V tomto smere poukázal na rozsudky
Spolkového súdneho dvora z 13.1.2005, III ZR 265/3 a zo dňa 19.5.2011, III ZR 16/11 a rozhodnutia
Ústavného súdu Českej republiky: uznesenie z 11.10.2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12; uznesenie z5.10.2011, sp. zn. II. ÚS 3057/10; a dôvodil, že súdy týchto členských krajín EÚ pristupujú k výkladu
článku 3 ods. 1 smernice zásadne odlišne, ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd. V
zmysle nemeckej a českej jurisprudencie pritom samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na

základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán. Ak súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v znení ako je uvedené vyššie v ods. 3 tohto
odôvodnenia. Oprávnený v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

13CoE/44/2012 zo dňa 24.5.2012, v ktorom sa uvádza, že exekučné konanie nemožno zastaviť z
dôvodu, že došlo k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej doložky. Ak exekučný súd už vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných fázach exekúcie posudzoval
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie
z takéhoto dôvodu je nezákonné. Exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak
spotrebiteľ potom, čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa nekalého a nezáväzného

charakteru podmienky. V danom prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa
uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek tomu ju aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho
dvora EÚ a smernicu Rady 93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho
o uplatnenie neprijateľnosti- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené
Súdnym dvorom EÚ. Ak súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie

podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto
podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto

podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť
po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? Je takého oznámenie o
posúdení podmienky ako možne neprijateľnej voči spotrebiteľovi vždy povinné od súdu vrátane výzvy
na prejavenie zámeru uplatniť túto podmienku?“ Ďalej oprávnený v odvolaní poukazoval na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011, v zmysle ktorého skúmanie

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie má svoje limity,
ktorými sú jednak limity preskúmavania rozhodcovského rozsudku vyplývajúce z ustanovení § 40 ods.
1 písm. a) a b) ZORK a tiež predmetom skúmania môže byť len plnenie vyplývajúce z rozhodcovského
rozhodnutia, teda nie okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu exekučného titulu. Oprávnený ďalej uviedol,
že súd porušil zákonné pravidlo podľa § 58 ods. 2 EP, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a na spravodlivý súdny proces, čím odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Predovšetkým súd
nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť. Podľa oprávneného
súd prekročil svoju právomoc, keď sa na základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako
exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná

nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval potom, čo už raz súlad
exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný súd
je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci

v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd
sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný rozhodcovský súd
len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť

svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je
možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom.
Extenzívnainterpretáciaustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadku,takakojuvdanejveciuskutočnil
exekučnýsúd,jevrozporesústavnýmprávomveriteľanasúdnuochranuaprávomnaspravodlivýsúdny
proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom

právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna
istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami
rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať doprávnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej
istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť
princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím

lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozhodnutie rozhodcovského súdu
právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o
rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a
rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom.
Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a
exekučnýsúdjenímviazaný.Anivrámciposudzovaniasplneniazákonnýchpredpokladovprepoverenie
súdnehoexekútoranavykonanieexekúcie,niejeexekučnýsúdoprávnenýposudzovaťvecnúsprávnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby odvolací súd
podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu

Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Rozhodnutiesúdujenesprávnetiežpreto,lebovdanomprípadenebolpodanýnávrhnazačatiekonania,

hocibolpotrebný.Exekučnýsúdtotižaplikovalustanovenie§45ods.2Zákonaorozhodcovskomkonaní
tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu
nedostatky v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd
môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len
na návrh účastníka konania, pričom je limitovaný ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom

konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku
rozhodcovského súdu. Prvoinštančný súd svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred
súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval
procesné zásady súdneho konania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality,
pretože nebol oprávnený začať konanie z úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo

na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zaobchádzal odlišne s povinným
na jednej strane a s oprávneným na strane druhej, v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl.
14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s
oprávneným nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov. Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní,

zásada kontradiktórneho súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy
v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený
skutkový stav relevantnú právnu normu - ustanovenie § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní
a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní, interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Oprávnený nebol informovaný,

že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať
na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal
možnosť vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a
tvrdení, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Rozhodnutím exekučného súdu
ďalej bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. Zákona o

rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku
prípustné odvolanie. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
náležite dokazovanie pre záver, že rozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa značne
nevýhodné, resp. že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je
obmedzená ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok.
Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré
nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv

spotrebiteľa, skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj
na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či
je rozhodcovská doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny.Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka), že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci
majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej

veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá
vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa všeobecného ustanovenia
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa
nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvoinštančný súd
nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený

totižposkytujeklientompeňažnéprostriedkynazákladezmluvyoúverepodľa§497anasl.Obchodného
zákonníka a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa
§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným
zákonníkom. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná
percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti

oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľkočinnosťoprávnenéhonepatrídopôsobnostitohtozákona.Súdprvéhostupňamalďalejvzmysle
odvolania oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdiť neprimeranosť úrokov z omeškania,
poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienok. Dôvodil, že exekučný súd nie je
oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. § 45 ods. 1 písm. a) ZORK, teda

podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je §
268 Občianskeho súdneho poriadku, § 57 Exekučného poriadku. Poukazoval na to, že ustanovenia §
57 ods. 1 písm. g), resp. ust. § 57 ods. 2 alebo § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2
ZORK si vzájomne odporujú, v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori. Keďže neskoršou právnou
úpravou sú ustanovenia ZORK, majú sa aplikovať tie, exekúciu teda nemožno zastaviť podľa § 57

Exekučného poriadku. Navyše exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a
platnéhoexekučnéhotitulu,ktorýnaďalejexistujeazostávaplatným,právoplatnýmavykonateľným.Súd
exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie, pričom nenastali žiadne nové právne ani skutkové
okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K podanému návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku uviedol, že právny základ danej veci a jeho

interpretácia Súdnym dvorom EÚ a všeobecným súdom má viacero nejasností. Dôvodil, že podľa jeho
názoru smernica Rady 93/13/EHS nebráni riešeniu sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní. Poukazoval na to, že slovenské znenie smernice Rady 93/13/EHS je v ustanovení písm. q)
ods. 1 jej prílohy nesprávne v časti „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.“ Kým podľa slovenskej verzie smernice sa zdá, ako keby

sa atribút neupravenosti právnymi predpismi vzťahoval k sporom, podľa ostatných jazykových verzií, sa
atribút neupravenosti právnymi predpismi týka rozhodcovského konania. To znamená, že spotrebiteľská
zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže,
ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať
príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.

z., ktoré je upravené právnymi predpismi a rozhoduje sa v ňom podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť
toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou.
Prvoinštančný súd sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/
EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere. Preto je potrebné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ Súdny dvor EÚ.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,
platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej
právnej veci, t. j. súdom proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zásadne
však platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek

štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR.
Oprávnený trval na legitimite predloženého exekučného titulu a žiadal, aby na základe uvedených

argumentov odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil
a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne
otázky.6. Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),

ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu

existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z.z.
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou -účastníkom (§ 37 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017),

v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 57 ods. 1 písm. g/ EP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v
§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom

(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu
nie je možné priznať úspech, keďže uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne

správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

9. Nakoľko výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol návrh na zmenu súdneho
exekútora, nebol odvolaním oprávneného napadnutý, je v tejto časti uznesenie súdu prvej inštancie
právoplatné a nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

10. Odvolací súd v prvom rade skúmal, či súd bol oprávnený zaoberať sa neprijateľnosťou zmluvnej
podmienky - rozhodcovskej doložky, keďže vo veci už vydal poverenie, čím uznal exekučný titul za
súladný so zákonom.

11. V zmysle § 44 ods. 2 EP súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

12. V zmysle § 44 ods. 1 ZORK, tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po
uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto
predpisom je Exekučný poriadok.

13. V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37
má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

14. V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanoveniasúd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

15. Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória
však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť
rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda
že riadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť

rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe
judikovaného nároku, o ktorom nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým
orgánom.

16. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je
napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho

väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne
právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli.
Napríklad v § 7 Trestného poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 193 CSP. Uvedené normy
svedčia o tom, že materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov
existujúznejvýnimky.Určenietýchtodôvodovarozsahu,vakomsanaúčinkymateriálnejprávoplatnosti

nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť
zákonodarcom zvoleného riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo
medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm.
a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR).

17. Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou
ust. § 226 až 230 CSP vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne
nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému
rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 226 až 230 CSP v týchto
prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných

rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie
mimoriadnych opravných prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove
konania v občianskom súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

18. Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na

rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by
súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v

zmysle § 35 ZORK v spojení s § 226 až 230 CSP viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok
preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s
§ 226 až 230 CSP redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského
rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa

§ 40 ZORK.

19. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje
osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených
výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý

mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť
exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §
35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne

právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 226 až 230 CSP a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZORK, aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na
zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)
ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoréje objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

20. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský
rozsudok nebol teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto
záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné

i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne
orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich verejnou mocou (v
tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému
občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). Zákonodarca vo
vyššie citovanom ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného

súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne.

21. Podľa Zákona o rozhodcovskom konaní ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré

je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu
rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia.
Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky
pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal

poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by
súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu
exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na
vykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie
žiadosti o jej udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu

konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala
v súlade so zákonom.

22. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný.

23. Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok“.

24. Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o
požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv
uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje
aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu

zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10.

25. Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva,
že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského

rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor
rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať
aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom,
ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomtozmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,
bod 53)“.

26. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial
a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie

k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi
nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/

EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad
Súdny dvoj stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie

obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.

27. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený

ipovinnýatoužvštádiurozhodovaniaožiadostiexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,
ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom a zároveň i
príp. rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi a nekalú povahu tejto doložky.

28. Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom súd prvej inštancie správne
sústredil prvoradú pozornosť na preskúmanie rozhodcovskej doložky.

29. Z obsahu spisu bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa
26.9.2006 zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,

obsahujúce v článku 17. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a)
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v
Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa Občianskeho súdneho

poriadku. Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky. To
neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd.

30. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od
25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

31. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka
v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa

§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

32. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

33. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v
čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom

zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale
nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zákona č. 634/1992 Zb.
v uvedenom znení, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

34. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.

§ 23a zákona č. 634/1992 Zb.

35. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy. Pretože povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa.

36. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné

posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl. OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc
zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom
prípade ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný
zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných

ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa.

37. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej

len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3
tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré
sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

38. Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1).
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší
(ods. 2).

39. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľaakoslabšejzmluvnej
strany.

40. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale
predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnúpodmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať

mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia
pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva
bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom
období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

41. Súdny dvor EÚ v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil,
že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý

by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

42. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i

v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s
ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale

vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka,
ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie

sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka
dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na

ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných
sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do
akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem
toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku
zmluvného vzťahu.

43. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil
režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho
výpočtu neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v

§ 53 ods. 1 OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu
uvedeného v Občianskom zákonníku.

44. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú
doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale
predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O
doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy,
ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ako je
tomu v danom prípade, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,

spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor,
že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,
pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský
súd.45. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej
zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska

vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť.

46. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním
návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere
už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom.

47. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a

nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv
sťažovateľa nedošlo.

48. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom súdu prvej

inštancie je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe
rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský
súd, pričom výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti
riešiť spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v
ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

49. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore

s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia
predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou
od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky
vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej
zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia

jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ
i Ústavného súdu SR.

50. Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom

do 31.12.2007 je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá
rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc
rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol
predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky -
materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZORK
podľa § 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol
totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná
rozhodcovská zmluva.

51. Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takomprípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený

výkon rozhodnutia neprípustný.

52. Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo
dňa 21.03.2012, kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc
rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty
než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta
sund“ (práva patria bdelým). Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
je konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.

53. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti civilného súdneho sporu, bolo potom už nadbytočným zaoberať
sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

54. S poukazom na vyššie uvedené bolo dôvodným, aby súd prvej inštancie exekúciu s použitím § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a ju zastavil. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

55. Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, teda aj
vo výroku o náhrade trov exekúcie, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné odvolacie
dôvodyprotivýrokuotrováchexekúcieneuvádzal,podanýmodvolanímbolnapadnutýajvýrokotrovách,
pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.

56. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov exekúcie však už nemohlo byť predmetom
prieskumu odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného
poriadku, z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším

súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s
§ 374 ods. 4 veta tretia OSP, s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie v
napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie súd
prvého stupňa znovu rozhodol.

57. Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

58. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor

Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

59. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom RadyES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

60. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu

dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

61. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

62. V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá

právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo po tomto dátume, z tohto hľadiska
by bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

63. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka
komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu
relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o

otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že

táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

64. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom

dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platneso spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i
Najvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených

dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore.

65. Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu

neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku

škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol

transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a
nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutýchnazákladezmluvykuškodespotrebiteľa,budejupovažovaťzaneprijateľnú,atobezohľadu

na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo
všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods.
1 prílohy Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,

ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv
spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom
nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo

výlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva,kčomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

66. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

67. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém

ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo

strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikátevo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia

posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

68.Nazákladeuvedenéhomožnodôjsťkzáveru,ženiejedôvodmaťpochybnostiotom,ževnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s

článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

69. Oprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušiť
a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má
tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,

vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii,
aleboajtak,žetakátopodmienkasaaplikujeajvtedy,akspotrebiteľneoznámilsúdu,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

70. Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ,

pretože vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd
je oprávnený ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom
vzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej
sa oprávneného. Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta
Korčkovská uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o

návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,
ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie

prebehlo bez účasti dlžníka, preto v zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol
oprávnený posudzovať aj bez návrhu nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o
úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada oprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ
je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie
zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ.

71. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

72. Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle §
109 ods. 1 písm. b) OSP, aktuálne § 162 ods. 1 písm. b) CSP s tým, že by mal podať Ústavnému súdu
SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 vetaprvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok.

73. V zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

74. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.

75. Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania

jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to
z hľadiska ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na
exekúcii zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci
súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu

odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale i ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods.
1 Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.

Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

76. V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu

k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale súd prvej inštancie tieto práva
účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne

rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše súd prvej inštancie závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a s ktorými mal oprávnený možnosť sa oboznámiť.

77. K odňatiu možnosti oprávneného konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný
súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu, mal exekučný súd len
možnosť, nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci.
Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom

z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina obsahujúca túto doložku (úverová
zmluva a jej všeobecné podmienky), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie.
Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním
sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou
otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním

alebooznámenímobsahubyzatýchtookolností,akoajsprihliadnutímnamožnosťodvolaciehokonania,
bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania.

78. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach
ústavných sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS

533/2013, v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého
postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v
posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom
stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súduodvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný
súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp

kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 47 charty dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

79. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému povinnému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP,

použitých s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím
sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2
CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

80. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešný povinný bol v odvolacom konaní pasívny,
nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu
mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

81. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných

ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac
podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani
analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis
alebo iuris).

82. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania povinného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

83. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že povinnému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

84. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).