Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/114/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717208536
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8717208536.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: N. C., Y.. XX.XX.XXXX, E.
K.. F. XXX/XX, I., proti žalovanému: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA so sídlom Boulevard
Hausmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP
PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava,
IČO: 47 258 713, právne zast.: Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s.r.o., so sídlom Ružinovská
42, Bratislava, IČO: 36 862 169, o vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl., o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 08.11.2018 č.k. 9Csp/151/2017-203 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch II. III. a V.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:

„I. Konanie v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia v sume prevyšujúcej 560,64 eur a konanie v
časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.500,- eur zastavuje.

II. Určuje, že úver zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXXXXX zo dňa 19.8.2010 uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov.

III. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXXXXX zo dňa 19.8.2010
bezdôvodné obohatenie vo výške 560,64 eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

V. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.“

2. Citoval ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj ako „ZoSÚ“) a
§ 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2 a § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že mal za preukázané, že medzi žalobcom a právnym predchodcom
žalovaného bola dňa 19.08.2010 uzavretá okrem úverovej zmluvy vo forme splátkového predaja aj
zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a žalobcovi bola za tým účelom poskytnutá kreditná
karta, a túto zmluvu možno právne kvalifikovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 52 a nasl.Občianskeho zákonníka, ktorá sa ako spotrebiteľský právny vzťah spravuje ustanoveniami ZoSÚ. Po
preskúmaní predmetnej zmluvy súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní prostriedkami procesného
útoku i procesnej obrany bolo preukázané, že uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje

v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru a v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. Ustálil, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. f) a k) ZoSÚ, preto je úver podľa § 11 ods. 1 potrebné považovať za bezúročný a
bez poplatkov. Titulom bezúročnej a bezpoplatkovej zmluvy o revolvingovom úvere žalobca zaplatil

žalovanému sumu 1160,91 eura (v období od 15.08.2017 do 15.08.2014) titulom istiny a poplatkov
a čerpal poskytnuté peňažné prostriedky prostredníctvom platobnej kreditnej karty vo výške 597,21
eura. Rozdiel vo výške 563,70 eura predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. K
námietke premlčania nároku vznesenej žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia uplatnené žalobcom nie je premlčané. Vychádzal zo záveru, že pre začiatok
behu subjektívnej premlčacej lehoty sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť o tom, že

na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom, kto ho získal. V danom prípade v konaní bolo
zistené, že žalobca sa o vzniku bezdôvodného obohatenia z tejto zmluvy dozvedel dňa 07.07.2017,
kedyžalobcavyzvalžalovanéhonamimosúdnevyrovnanieavráteniebezdôvodnéhoobohatenia.Pokiaľ
ide objektívnu premlčaciu lehota dospel k záveru, že v danom prípade plynie 10-ročná objektívna
premlčacia lehota z dôvodu úmyselného bezdôvodného obohatenia. V danom prípade bolo preukázané,

že žalovaný sa úmyselne bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. Žalovaný ako nebankový subjekt
má dlhodobo v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov, a teda bolo jeho povinnosťou poznať a
dodržiavať právne predpisy týkajúce sa poskytovania úverov. V čase uzatvárania zmluvy už niekoľko
rokov platila právna úprava spotrebiteľských úverov, podľa ktorej žalovaný mal v spotrebiteľských
úveroch uvádzať aj konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, termíny, počet, splatnosť splátok istiny.

Súd zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo
dňa 19.8.2010 je neplatná, keďže má za to, že došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy s poukazom na
vzájomný kontraktačný proces zmluvných strán v zmysle § 37, 43 a 44 OZ.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilného sporového poriadku tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, keď úspešný
žalobca nežiadal priznať náhradu trov konania a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy nevznikli a
neúspešný žalovaný nemá nárok na nárok na náhradu trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. III. a V. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Svoje

odvolanie odôvodnil podľa ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a), b), h) a f) CSP. Namietal, že v predmetnom
súdnom konaní neboli splnené procesné podmienky, a to odo dňa začatia tohto konania, t.j. od podania
žaloby žalobcom, zároveň nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého
došlo ku zmene označenia žalovaného, bolo žalovanému znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca označil ako

žalovaného spoločnosť BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA pobočka zahraničnej banky TWIN
CITY A, Karadžičova 2, 812 36 Bratislava, IČO: 47 258 713, ktorý nemá právnu subjektivitu. Súd prvej
inštancie sa absolútne odchýlil od znenia ustanovení § 60, 61, 62, 161 ods. 2 CSP, keď neprihliadol
na nedostatok procesných podmienok ani na námietky žalovaného, týkajúce sa nedostatku procesnej
spôsobilosti u žalobcom označeného žalovaného. Vo vzťahu k absencii údaja o dobe trvania a o

termíne konečnej splatnosti ako podstatnej náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ v prípade
revolvingoveho spotrebiteľského úveru poukázal na čl. IV. „Doba trvania ZoRSÚ a zánik ZoRSÚ“ ods.
IV.-4.-1 Všeobecných obchodných podmienok žalovaného k zmluve o spotrebiteľskom úvere a zmluve
o revolvingovom spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého F. poskytuje klientovi ÚR na dobu neurčitú.
Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie aj pokiaľ ide o záver, že

Úverová zmluva neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
revolvingového spotrebiteľského úveru. A to najmä s poukazom na rozsudok Súdneho dvora zo dňa
09.11.2016 vo veci C-42/15. Zdôraznil, že aj Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že v zmluvách
uzatváranýchpodľaZoSÚnemožnooddodávateľovžiadať,abyvnichuvádzalipresnýrozpisplánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).

Namietal, že výrok č. II. rozsudku súdu prvej inštancie nie je určitý ani zrozumiteľný, nakoľko je v
ňom uvedený pojem „úver“ len všeobecne, opomínajúc, že na základe Úverovej zmluvy boli žalobcovi
poskytnuté dva spotrebiteľské úvery - 1. ako tzv. klasický spotrebiteľský úver na nákup spotrebného
tovaru podľa časti B) Úverovej zmluvy a 2. ako revolvingový spotrebiteľský úver podľa časti C1) aC) Úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie ďalej dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keď v bode 25. odôvodnenia svojho rozsudku konštatoval, že „V danom prípade
v konaní bolo zistené, že žalobca sa o vzniku bezdôvodného obohatenia z tejto zmluvy dozvedel

dňa 07.07.2017.“ Taktiež nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že o údajnom bezdôvodnom obohatení sa
dozvedel dňa 05.08.2017 (podaním žaloby). Uvedenému tvrdeniu žalobcu odporuje aj ním predložený
listinný dôkaz - odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 22.08.2016 na žiadosť žalobcu zo dňa
12.07.2016. Žalovanému nie je zrejmé, na základe akých skutočností a dôkazov dospel súd prvej
inštancie k záveru o preukázaní úmyselného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného; v tomto

smere sa v konaní pred súdom prvej inštancie nevykonali žiadne dôkazy. Navrhol odvolaciemu súdu
zrušiť rozsudok a konanie zastaviť alternatívne zmeniť a žalobu zamietnuť alternatívne zrušiť rozsudok
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý považoval odvolacie námietky žalovaného za
nedôvodné a plne sa stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny.

7. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného žalobca zotrval v celom rozsahu na podanom odvolaní.

8. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu sa žalovaný plne stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Žalobca sa žalobou zo dňa 15.08.2017 domáhal určenia, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o
úvere č. XXXXXXXXXXXXXX z 19.08.2010 je bezúročný a bez poplatkov, ďalej, že Zmluva o úvere zo
dňa 19.08.2010 je neplatná a ďalej, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo
výške 836,03 eura a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2500 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a na náhradu trov konania. Ako žalovaného v žalobe označil BNP PARIBAS PERSONAL

FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, Twin City A, Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47258713.

12. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi právnym predchodcom
žalovaného F. a žalobcom bola dňa 19.08.2010 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere a
revolvingovom úvere a o vydaní kreditnej karty, na základe ktorej poskytol právny predchodca

žalovaného žalobcovi spotrebiteľský úver vo forme splátkového predaja a to na sumu 206,10 eura, ktorý
mal žalobca splácať v 9 mesačných splátkach po 24,50 eura a ďalej mu bol poskytnutý revolvingový
úver v sume 700 eur formou využívania kreditnej karty ako spotrebiteľský úver na dobu neurčitú s ročnou
úrokovou sadzbou 26,28 %, RPMN 38,95 % s výškou mesačnej splátky 28 eur, výberom z bankomatu
v SR s poplatkom 2,29 eura a poplatkom za správu úveru 2,70 eura. Celkovú čiastku, ktorú mal žalobca

zaplatiť bola 1.212,30 eura.

13. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že spoločnosť F., s ktorou žalobca uzavrel úverovú
zmluvu zo dňa 19.08.2010, zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 29.09.2016 a právnym nástupcom tejto
spoločnosti je spoločnosť BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, Boulevard Haussmann 1, Paríž

750 09, Francúzska republika. Ďalej bolo v Obchodnom registri zistené, že BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47258713 je od 01.01.2016
podnikom zahraničnej osoby (organizačnou zložkou podniku zahraničnej osoby).14.Žalovanývodvolanínamietal,ževpredmetnomsúdnomkonanínebolisplnenéprocesnépodmienky,
nakoľko žalobca podal žalobu voči osobe - pobočke zahraničnej banky, ktorá nemá právnu subjektivitu,
pričom ide o taký procesný nedostatok konania, ktorý nemožno odstrániť. Zároveň namietal nesprávny

procesný postup súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého došlo ku zmene označenia žalovaného.
Uvedeným postupom mal tak znemožniť žalovanému uskutočniť jeho procesné práva v takej miere, že
bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.

15. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10.11.2017, č.k.

9Csp/151/2017-100 vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia svoje podanie
zo dňa 15.08.2017 opravil a doplnil svoju žalobu o správne označenie žalovaného uvedením označenia
zahraničnej osoby, tak ako je uvedená v obchodnom registri a následne uvedením obchodného mena
organizačnej zložky zahraničnej osoby. Zároveň ho poučil, že v opačnom prípade žalobu žalobcu
odmietne. Žalobca písomným podaním zo dňa 23.11.2017 v stanovenej lehote doplnil svoju žalobu
o označenie žalovaného: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA so sídlom Boulevard Hausmann

1, 75009 Paríž, Francúzsko, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS
PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47
258 713.

16. Porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má

za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré jej poskytujú predpisy
upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny procesný postup v zmysle
§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva.

17. Podľa § 161 ods. 1 až 3 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné
podmienky"). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho

odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa
konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví.

18. Súčasná judikatúra všeobecných súdov v rozličných prípadoch pripúšťa nepresnosti v označovaní
strán sporu ako na strane žalobcu, tak aj na strane žalovaného, ktoré možno a treba odstrániť za

predpokladu,žeoichidentiteniesúžiadnepochybnostianehrozínebezpečiezámenysinýmisubjektmi.
Opak tohto postupu by bol len prepiatym formalizmom, ktorý nutne vedie k zjavnej nespravodlivosti.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v danej veci mal povinnosť vyzývať žalobcu
na opravu označenia žalovaného a správne konal so žalovaným tak, ako je tento uvedený v záhlaví

rozsudku. Pokiaľ žalobca označil v žalobe žalovaného ako BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA,
pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47 258 713, išlo o nepresnosť
v označení žalovaného. Súd videl nepresnosť v tom, že žalobca - spotrebiteľ bez právneho zastúpenia
bezpochyby chcel žalovať právneho nástupcu spoločnosti F., (s ktorým uzavrel samotnú úverovú
zmluvu) a ktorým je práve BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA so sídlom Boulevard Hausmann

1, 75009 Paríž, Francúzsko, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS
PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47
258 713, pričom však označil len samotnú pobočku žalovaného, sídliacu na území Slovenskej republiky.

20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že vyššie uvedeným postupom súdu prvej

inštancie neboli porušené práva žalovaného tak, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces.

21. Uzatvorené zmluvy o spotrebiteľskom úvere a revolvingovom úvere a o vydaní kreditnej karty zo
dňa 19.08.2010 sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z postavenia žalobcu ako dlžníka a

právneho predchodcu žalovaného ako veriteľa zo Zmluvy v zmysle § 1 ods. 2 a § 2 písm. a) a b) ZoSÚ
a je namieste aplikovať ZoSÚ.22.Kzáverusúduprvejinštancieochýbajúcejnáležitostipodľa§9ods.2písm.k)ZoSÚuvádzaodvolací
súd nasledovné.

23. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

24. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ a rozsudkom Súdneho dvora vo veci
C-42/2015HomeCreditSlovakia,a.s.aKláraBiróováodvolacísúdpoukazujenapriamyúčinoksmerníc.
Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc

v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v
spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice

priamovočištátuakosubjektuzodpovednémuzanesprávneimplementovaniesmernice.Problémnastal
v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd totiž na jednej strane
má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití všetkých aplikačných
metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy, aby nedošlo v
sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a navyše aj proti

princípom súkromného práva akými je aj princíp právnej istoty.

25. Dôležitý je tiež výklad rozsudku súdneho dvora vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože sa
zdá, že súdny dvor mal „eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len
vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru

podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných
údajov pre výpočet RPMN.

26. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k) § 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu.

27. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má

význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu, špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových

nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

29. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia
zmluvy medzi stranami sporu boli aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského
úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve
musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok.
V danom prípade Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala výšku anuitných splátok, a to v sume24,50 eura, počet mesačných splátok 9 a termín splatnosti mesačnej splátky k 15. dňu v mesiaci. Zmluva
o revolvingovom spotrebiteľskom úvere obsahovala len výšku mesačnej splátky 28 eur.

30. Odvolací súd má za to, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na
horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem,
a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je v prípade absencie náležitosti
špecifikácie splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný
a bez poplatkov.

31. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá

taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS
SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).

2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.
3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi

súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
1.odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,
2.odporoval by princípu právnej istoty,
3.nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ

za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o

splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm. j/, príloha II., 2.).“

32. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/155/2011
zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval

právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci

sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

33. Novelizácia zákona č. 129/2010 Z.z. vykonaná zákonom č. 279/2017 Z.z. (s účinnosťou od
01.05.2018) zmenila ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) tak, že aktuálne znie: „Zmluva o spotrebiteľskom
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku,počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

34. Zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne z logiky vyššie opísaných zmien možno
nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského úveru a termínom „frekvencia splátok“ (od
01.05.2018) len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/ jednotlivých splátok bez požiadavky ich
rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným poplatkom.

35. Z uvedeného teda vyplýva, že až s účinnosťou od 01.05.2018 (§ 25j zákona č. 129/2010 Z.z.)
došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné členenie splátok
už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec sa však týka skutkového
a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z.

36. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia vs. Klára Bíroová dňa
09.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej úprave
stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti než vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice.
Tento zámer zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 01.05.2018, kedy zosúladil text
vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia teda/ale nie je možné hovoriť o riadnej

transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy.

37. Zhrnúc doteraz konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať
smernicu do právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu,
ktorý až do kvalifikovanej zmeny právneho poriadku účinnej od 01.05.2018 nastavil vyššiu miery ochrany

spotrebiteľa než Smernica.

38. Nadväzne, pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR
sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný
Najvyšší súd v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018) výklad

nie je absolútny a nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s
nepriamym účinkom smerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa
vykladať transponované normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou.

39. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú (okrem iného) v tom, že (takýmto výkladom) nesmú

byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty, preto eurokonformný výklad
nemôže byť contra legem, ďalej že vnútroštátne právo má byť posúdené ako celok, tiež že vnútroštátne
ustanovenia môžu byť vykladané len za použitia vnútroštátnym právnym poriadkom akceptovaných
výkladových metód (bližšie pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-282/10 Dominguez, kde Súdny
dvor EÚ konštatuje v prípade nemožnosti dosiahnuť nepriamym účinkom súlad vnútroštátneho práva

s normou EÚ, možnosť účastníka poškodeného nesúladom vnútroštátneho práva dovolať z tohto titulu
sa náhrady škody).

40. Z opísaného teda rezultuje konečný záver, že princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký
výklad rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná

výkladom contra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 01.05.2018 k jednoznačnej
zmene formulácie textu spornej právnej normy).

41. Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to
nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho účelu.

42. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Súdnemu dvoru
EÚ uznesením č.k. 20Co/22/2019 zo dňa 12.06.2019, a ktorá sa okrem iného týka aj výkladu contra
legem. V bode B spomínaného uznesenia sa odvolací súd pýta: „I. Či účinky smerníc a k nim príslušnej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie ako Rasmussen, C-441/14, EU:C:2016:278, Pfeiffer, C-397/01

až C-403/01, EU:C:2004:584 body 113 a 114, Kücükdeveci, C-555/07, EU:C:2010:21, bod 48, Impact,
C-268/06, EU:C:2008:223, bod 100; Dominguez, C-282/10, bod 25,27, a Association de médiation
sociale, C-176/12, EU:C:2014:2, bod 38, bránia takej vnútroštátnej praxi, podľa ktorej k záveru o
eurokonformnom výklade dospel vnútroštátny súd bez vykonania výkladových metód? (1) II. Ak popoužití výkladových metód akými sú najmä teleologický výklad, autentický výklad, historický výklad,
systematický výklad, logický výklad (metóda a contrario, metóda reductione ad absurdum) a po použití
vnútroštátneho poriadku ako celku s cieľom dosiahnuť cieľ v článku 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice

2008/48 (ďalej aj „Smernica“) dospeje súd k záveru, že eurokonformný výklad smeruje k stavu contra
legem, či v takom prípade porovnávajúc napríklad vzťahy pri diskriminácii alebo ochrane zamestnancov
(2) možno priznať uvedenému ustanoveniu Smernice na účely ochrany podnikateľov voči spotrebiteľom
pri úverových vzťahoch priamy účinok a ponechať ako neuplatnené euronekonformné ustanovenie
zákona?“

43. Na základe opísaných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu
aplikovaných noriem (nález Ústavného súdu sp.zn. III.ÚS 341/2007 z 01.08.2008) k záverom uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý svoj základ nachádza v
úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného právneho poriadku SR
v znení účinnom do 01.05.2018 a pristúpil ku konštatovaniu/potvrdeniu vecnej správnosti meritórneho

výroku napadnutého rozsudku.

44. Nakoľko v Zmluve absentuje uvedenie špecifikácie splátok na istinu, úroky a poplatky a v zmluve
nie sú uvedené ani termíny splátok, je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalobcovi, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v

zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

45. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto

sa na jeho úkor obohatil.

46. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

47. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie, podľa ktorého rozhodujúcim pre začiatok jej plynutia je deň, kedy sa spotrebiteľ skutočne
dozvedel o bezdôvodnom obohatení.

48. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba
dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla
s poukazom na to, že mala poznať právo. Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť
povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom
obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

49. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,,dozvie" sa potiera rozdiel
medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade
rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu
na úroveň ich mysle.(OGH 3Ob592/77 „Na slabomyseľnosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný

menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“.

50. „Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je

pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného.“ (Pozri rozhodnutie NS
SR sp. zn. 3Cdo/145/2004, sp. zn. 1Cdo/67/2011, R 25/1986) .

51. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť „advokátom“, aj
keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie
že plnila.52. Pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak
právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z

bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia
a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale
„dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia (do pozornosti tiež Nález ÚS ČR
II. 2460/17 zo dňa 19.03.2018).

53. V prejednávanej veci súd prvej inštancie pri stanovení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty vychádzal zo dňa 07.07.2017, kedy žalobca vyzval žalovaného na mimosúdne vyrovnanie
a vrátenie bezdôvodného obohatenia, keď neprijal tvrdenie žalobcu, že o vzniku bezdôvodného
obohatenia sa dozvedel podaním žaloby na súd, a to dňa 15.08.2017. Odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie vychádzal z písomnej listiny predloženej žalobcom spoločne so žalobou označenej
ako Mimosúdna dohoda o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.598,70 eura (č.l. 95 spisu),

ktorú adresoval žalobca žalovanému. Poukaz žalovaného na listinný dôkaz - odpoveď Ministerstva
spravodlivostiSRzodňa22.08.2016nažiadosťžalobcu,nepovažovalodvolacísúdzarelevantný,keďže
aj v prípade, ak by sa počítal začiatok subjektívnej premlčacej doby od tohto dátumu, stále by bola
podaná žaloba v rámci subjektívnej premlčacej lehoty. Žaloba bola podaná dňa 15.08.2017.

54. Pokiaľ ide o 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, odvolací súd konštatuje, že žalovaný ako osoba
podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby,
a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti
má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, teda jeho povinnosťou bolo
poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov.

55. Pokiaľ ide o vyriešenie otázky, či na daný prípad je potrebné aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú
objektívnu premlčaciu dobu, odvolací súd poukazuje na no, že žalovaný je obchodnou spoločnosťou,
je poskytovateľom spotrebiteľských úverov na profesionálnej báze, preto sa predpokladá u tejto
spoločnosti vyššia odborná úroveň a dodržiavanie právnych predpisov vzťahujúcich sa na poskytovanie

spotrebiteľských úverov. Žalovaný pri uzatváraní zmlúv koná evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia
zisku, preto takýto subjekt nesie aj oveľa väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní
úveru a dôsledky z porušenia týchto zákonných povinností. V čase uzatvárania zmluvy žalobcu so
žalovaným už niekoľko rokov platili ustanovenia o spotrebiteľských úveroch. Ak žalovaný obchádzal
zákon o spotrebiteľských úveroch neuvedením všetkých požadovaných náležitostí, toto jeho konanie

sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez
právneho dôvodu. Aj keby súd pripustil, že žalovaný nechcel dojednať zmluvu so žalobkyňou v snahe
získať prospech, ťažko je možné uveriť, že žalovaný nevedel, čo môže takýmto konaním spôsobiť a pre
prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Konanie žalovaného nemožno hodnotiť inak, ako
konaniezameranénazískaniebezdôvodnéhoobohateniabezprávnehodôvoduminimálnesnepriamym

úmyslom získať majetkový prospech. Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s
10-ročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo, t.j. kedy boli zo
strany žalobcu vykonané jednotlivé úhrady splátok úveru. Žaloba bola podaná na súd dňa 15.08.2017,
pričom ešte 10-ročná objektívna premlčacia doba neuplynula od uzavretia samotných úverových zmlúv.
Z uvedeného vyplýva, že 10-ročná objektívna premlčacia doba neuplynula.

56. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na písomné pripomienky Komisie EÚ k návrhu na začatie
prejudiciálneho konania podaného tunajším súdom vo veci Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-485/19, podľa
ktorých článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že

mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenia
bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením spotrebiteľa na základe nekalej zmluvnej podmienky,
má pre uplatnenie objektívnej premlčacej doby desať rokov od momentu, keď k bezdôvodnému
obohateniu došlo povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

57. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (do porov. napr. uznesenie Ústavného súdu SR z
23.6.2004 sp. zn. III.ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na uvádzané skutočnosti má za to, že
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám určeným v ust. § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakýchdôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalovaného, ktoré
nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

58. Za tohto stavu odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch
II., III. a v súvisiacom výroku V. o trovách konania ako vecne správny.

59. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca bol úspešný, no v priebehu

odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho

konania.

60. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).