Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/133/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119206941
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119206941.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.
Moniky Juskovej a JUDr. Zlaty Simkovej, v spore žalobkyne: V.. U. P., O.. X.X.XXXX, V. Z.. Š. X, P.,
právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35792752,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o

primerané finančné zadosťučinenie 880,75 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 16Csp/88/2019-32 zo dňa 15.10.2019 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia
vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 400 eur všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, §
52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky

zákonník).
Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, podľa ktorej sa žalovaná domáhala sumy 880,75 eura
a trov právneho zastúpenia z dôvodu primeraného finančného zadosťučinenia za porušenie jej
spotrebiteľskýchpráv,keďbolaúspešnávkonaníprotižalovanémuovydaniebezdôvodnéhoobohatenia
v konaní sp. zn. 14C 56/2016 Okresného súdu Prešov a 2Co 6/2018 v konaní Krajského súdu Prešov.
V odôvodnení uviedol, že Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 14 C 56/2016-46 zo dňa 11.10.2017 súd

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 880,75 eur s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia,
určil neprijateľnosť zmluvných podmienok a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 2 Co 6/2018-68 zo dňa 28.5.2018 vyššie uvedený
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Dôvodnosť nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie odôvodnil tým, že zo strany
žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé

privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení pôžičky a teda k strate finančných
prostriedkov. Žalovaný zneužil svoje postavenie tým, že do zmluvy nezahrnul všetky náležitosti v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch, čo spôsobilo, že bol právoplatne zaviazaný vydaním bezdôvodného
obohatenia, čoho sa však v skoršom konaní musela domáhať žalobkyňa žalobou.
Skonštatoval, že predmetnú vec nespojil s inými konaniami vedenými na tamojšom súde, nakoľko všetky
konania sa nachádzajú v určitých štádiách, čo by to-ktoré konanie neúmerne predĺžilo a teda spojenie

veci by nebolo hospodárne.Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal z názoru, že minimálna výška
primeraného finančného zadosťučinenia na to, aby bola odradzujúca pre dodávateľa by mala byť nad
50 % sumy, o ktorú by chcel potenciálne dodávateľ spotrebiteľa pripraviť. Za primeranú preto považoval

sumu 400,- eur, a to s ohľadom na intenzitu zásahu žalovanej do práva žalobkyne ako spotrebiteľa, ktorá
síce nie je v rovnakej numericky vyjadrenej výške, avšak ako primerané zadosťučinenie je dôvodná.
Účelompriznaniaprimeranéhofinančnéhozadosťučineniapriporušeníprávniejeodradeniedodávateľa
od nekalých praktík a nie je ani nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu, pričom žalovanej už
bolo bezdôvodné obohatenie v sume 880,75 eura vydané.

Z týchto dôvodov súd vyhovel žalobe v časti sumy 400,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešná,
preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku, s výnimkou zamietavého výroku, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný. Namietal porušenie právo na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že súd prvej inštancie

sa nevysporiadal so všetkými argumentami žalovaného, a to pokiaľ ide o základ žalovaného nároku
a jeho výšky. V tejto súvislosti poukázal na konkrétne vyjadrenia k žalobe, a to že nie je dôvodné,
aby sa nárok na primerané finančné zadosťučinenie chápali ako odplata za iniciovanie viacerých
konaní namiesto jedného, resp. aby samotný nárok na finančné zadosťučinenie neuplatnil jednou
žalobou, ale vždy v takom počte, aký zodpovedá počtu pôvodne iniciovaných konaní. Ak primerané

finančné zadosťučinenie sa má chápať ako odmena spotrebiteľovi za to, že sa pustil do sporu s
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom, potom postup, kedy spotrebiteľ namiesto jednej žaloby
podáva niekoľko, nemôže znamenať, že nárok na finančné zadosťučinenie by mal vzniknúť v rozsahu
rovnajúcom sa násobku počtu podaných žalôb. Vo vzťahu k priznanej výške primeraného finančného
zadosťučinenia namietal absenciu konkrétnych preukázaných skutkových okolností, ktoré súd prvej

inštancie pri rozhodnutí zohľadnil. Rozhodnutie nie je argumentačne podložené v rozsahu, ktorý by
zodpovedal požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
vo vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol. Uplatnil si trovy konania.

3. Žalobkyňa sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 CSP
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contratio, pričom dospel k záveru, že
rozhodnutie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorým je Slovenská republika viazaná. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky implikované aj v čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie rozhodnutia je tou časťou, v ktorej súd

vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákon stanovuje
zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP) tak, aby z neho bola
zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť, spravodlivosť. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z
pohľaduprávaneúspešnejstranynamietaťkonkrétneskutkovéaleboprávnezáverysúdupriuplatňovaní
opravných prostriedkov. Je nevyhnutné, aby text odôvodnenia nebol len popisný a formálny, ale aby

naopak obsahoval jasné a logické argumenty, ktoré sú konzistentné a navzájom si neodporujú.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,
akoajodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutiaauplatnenýmiodvolacíminámietkami,odvolacísúdzistil,
že napadnutý rozsudok nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v zmysle §
220 ods. 2 CSP, lebo ani základ a ani výška priznanej náhrady primeraného finančného zadosťučinenia

vo výške 400,- eur nie je preskúmateľná a nie je zrejmé s akými konaniami súd prvej inštancie predmetnú
vec nespojil.

6. Odvolací súd nespochybňuje možný základ nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie
v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Je nesporné, že v konaní

vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14C/56/2016 žalobkyňa úspešne uplatnila svoj
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 880,75 eura. V odôvodnení rozhodnutia č.k.
14C/56/2016-46 zo dňa 11.10.2017 súd konštatoval, že: „Podstatnou okolnosťou je, že v návrhu zmluvy
je RPMN za úver 70,01 % a RPMN pri poskytnutí revolvingu vo výške 63,32 % a v akceptácii návrhuje to však už 69,72 % (dokonca menej ako ročná úroková sadzba - 70,01 %) resp. 60,49 %, čo má
za následok, tak ako už súd uviedol, že zmluva nevznikla, nakoľko prijatie návrhu obsahuje zmenu, čo
sa považuje za nový návrh, ale tento už žalobkyňou akceptovaný nebol, preto je zmluva neplatná a

v takomto prípade je každý z účastníkov zmluvy povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Zo žaloby vyplýva, čo ani žalovaný nerozporoval, že žalobkyni bola reálne poskytnutá celkovo suma
1.284,25 EUR a doposiaľ zaplatila sumu 2.322,75 EUR a žalovaný jej ešte vrátil preplatok 157,74 EUR,
čo predstavuje rozdiel v sume 880,75 EUR, ktorú súd priznal žalobkyni ako dôvodnú z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho

po doručení žaloby žalovanému. Totožný záver o uložení povinnosti žalovanému vydať žalobkyni
bezdôvodné obohatenie, by vyplynul aj na základe skutočnosti, že úroková sadzba, tak ako to vyplýva
zo samotnej zmluvy predstavuje 70,01 % ročne, čo je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko priemerná úroková sadzba poskytovaná bankovými subjektmi
v uvedenom čase, t.j. vo februári r. 2012, predstavovala 15,10 % ročne, pričom pokiaľ by súd pripustil
argumentáciu, že pri poskytovaní úverov nebankovými subjektmi je potrebné akceptovať vyššiu mieru

rizika, a teda aj pripustiť vyššie úroky (podľa názoru Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/151/2013
zo dňa 25.9.2013, nie viac ako 100 %), tak v danom prípade je zmluvný úrok vyšší o cca 460 %, teda
je nepochybné, že dohoda o úrokoch v predmetnej zmluve je neplatná z dôvodu už citovaného rozporu
s dobrými mravmi, čo by taktiež zakladalo povinnosť žalobkyne vrátiť iba poskytnuté plnenia. Rovnaký
záver vyplýva aj zo skutočnosti, že zmluva neobsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa zákona

129/2010 Z.z., minimálne predpoklady použité pre výpočet RPMN a konečnú splatnosť úveru, nakoľko
vyjadrenie splatnosti úveru (počtu splátok), v danom prípade 42, nie je údaj, ktorý je pre spotrebiteľa
jasný a nepochybný a konečná splatnosť úveru mala byť uvedená konkrétnym dátumom t.j. dňom,
mesiacom a rokom. Zmluva taktiež neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, pričom aj vzhľadom na argumentáciu žalovaného, súd poukazuje na to, že slovenská právna

úprava naďalej obsahuje túto obligatórnu náležitosť, pričom absencia vyššie citovaných zákonných
náležitostí má taktiež za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.Z odôvodnenia
rozhodnutia č.k. 12Csp/136/2017-56 zo dňa 10.04.2018 je preto zrejmé, že žalovaný ako dodávateľ sa
v zmluvnom vzťahu so žalobkyňou dopustil porušenia jeho povinností vyplývajúcich mu z ust. § 53 ods.
1, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,

pričom ide o zákonné ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľa.“
Zákon predpokladá naplnenie zákonných predpokladov, ktoré prvoinštančný súd musí mať jednoznačne
zistené a v rozsudku musia byť riadne popísané.
Z odôvodnenia prvoinštančného rozhodnutia je individualizácia základu nároku žalobkyne
nepreskúmateľná, pretože neuviedol, ktorého porušenia práva a povinnosti sa dopustil žalovaný a boli

základom pre priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni.

7.Zobsahuodôvodneniapriznanejvýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianiejezrejmé,zakých
tvrdení a dôkazov a zistených skutkových okolností súd vychádzal pri posudzovaní rozsahu nároku
žalobkyne. Z obsahu odôvodnenia nevyplýva, akými právnymi úvahami sa súd riadil, keď žalobe z časti

vyhovel čo do sumy 400,- eur. Súd prvej inštancie síce uviedol, že pri úvahe o výške primeraného
finančného zadosťučinenia vychádzal z intenzity zásahu žalovanej do práva žalobkyne ako spotrebiteľa,
avšakz odôvodneniarozhodnutianevyplýva,čiaakožalobkyňapociťovalaujmuspôsobenúžalovaným,
zktoréhotvrdeniabyvyplývalaintenzitatohtozásahu.Súdnijakobližšienešpecifikovalanekonkretizoval
skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobkyňa má nárok práve na sumu v rozsahu 400,-

eur, ani intenzitu zásahu do práva žalobkyne, ktorú pre určenie rozsahu jej nároku na primerané finančné
zadosťučinenie považoval za rozhodnú.
Z hľadiska výšky priznávaného primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňa musí tvrdiť a označiť
dôkazy na individualizáciu nároku. Pre určenie výšky nároku musí objektívne, vzhľadom na povahu,
intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku preukázať, ako ho pociťovala a prežívala.

Následne prvoinštančí súd pri stanovovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy odôvodní priznanú výšku
presvedčivo, lebo výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa spočíva na úvahe súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná. Pri stanovení výšky treba
vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobkyne ako aj
žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobkyne. Pri určení výšky finančného

zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni objektívne hrozila, resp. ktorá jej vznikla.
Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp.
na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany.8. Odvolací súd považoval rozhodnutie za nepreskúmateľne aj v bode 23 napadnutého rozsudku,
kde uviedol, že predmetnú vec nespojil s inými konaniami vedenými na tamojšom súde z dôvodu

hospodárnosti konania. Nie je jasné, o aké konkrétne konanie ide, či ide o konania vo vzťahu k žalobkyni
alebo žalovaného, alebo len jedného z nich, a nie je zrejmé ani akého skutkového stavu sa týkajú, a či
teda nejde o ďalšie nároky žalobkyne voči žalovanému.

9. Keďže rozsudok je vo vyhovujúcom výroku nepreskúmateľný, odvolací súd ho vrátane výroku o

trovách konania postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

10. V ďalšom konaní preto bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne sa zaoberať základom a
výškou uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle právneho názoru odvolacieho
súdu a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, a to aj vo vzťahu k spomínaným iným konaniam, tak aby

zodpovedalo požiadavkám vyjadreným v ust. § 220 ods. 2 CSP.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v rozhodnutí
vo veci samej (§ 396 ods. 3 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP).

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.