Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/40/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816200631
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3816200631.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov

JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobkyne O.X., nar. XX.X.XXXX,
bytom D.-N., W. XXX/X, zastúpenej M.. B. N., advokátom so sídlom v N., W. X, proti žalovanému A.,
Z.., so sídlom v N., A. XX, IČO XX XXX XXX, o určenie neplatnosti úverových zmlúv a rozhodcovských
zmlúv, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 10C/12/2016-139 zo
dňa 11.12.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Okresný súd Prievidza napadnutým rozsudkom vo výroku I. určil, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 5.11.2013 je neplatná v časti, v ktorej medzi zmluvnými stranami bol dojednaný
zmluvný úrok vo výške 39,15 % ročne - sumou 626,40 eur a administratívne náklady v sume 773,60 eur
a RPMN vo výške 87,50 % ročne. Vo výroku II. určil, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 24.1.2014 je neplatná v časti, v ktorej medzi zmluvnými stranami bol dojednaný zmluvný úrok vo
výške 39,15 % ročne - sumou 114,19 eur a administratívne náklady v sume 155,81 eur a RPMN vo
výške 98,60 % ročne. Vo výroku III. určil, že Rozhodcovská zmluva zo dňa 5.11.2013 a Rozhodcovská

zmluva zo dňa 24.1.2014 uzavreté medzi zmluvnými stranami sú ako neprijateľné neplatné. Vo výroku
IV. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, ktoré je povinná zaplatiť
mu žalovaná s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

1.2 Súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie skutkovým zistením, že dňa 5.11.2013 strany sporu
uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných

prostriedkov žalovanej v sume 1.600,- eur, ktoré sa zaviazala splácať v mesačných splátkach po 250,-
eur po dobu 12 mesiacov. Zmluvný úrok predstavoval 39,15 % ročne, RPMN 87,50 %, odplata za
poskytnutie úveru 1 400,- eur, z toho administratívny poplatok 773,60 eur a zmluvný úrok 626,40 eur. Na
splatenie úveru žalovaná poukázala sumu 1 090,- eur. Zmluvné strany súčasne dňa 5.11.2013 uzavreli
rozhodcovskúzmluvuadohoduoplnenívsplátkach,vktorejbolaRPMNurčenávovýške261,44%.Dňa
24.1.2014 strany sporu uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo
poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanej v sume 350,- eur, ktoré sa zaviazala splácať v mesačných

splátkach po 62,- eur po dobu 10 mesiacov. Zmluvný úrok predstavoval 39,15 % ročne, RPMN 98,60
%, odplata za poskytnutie úveru 270,- eur, z toho administratívny poplatok 155,81 eur a zmluvný úrok
114,19 eur. Zmluvné strany súčasne dňa 24.1.2014 uzavreli rozhodcovskú zmluvu a dohodu o plnení v
splátkach, v ktorej bola RPMN určená vo výške 290,51 %. Dňa 16.6.2016 bol Stálym rozhodcovskýmsúdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž so sídlom v Bratislave vynesený rozhodcovský rozsudok
sp. zn. SRSAspA01302/16, ktorým bola žalobkyni zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXX uzavretej dňa 24.1.2014 uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 198,- eur,

úrok v sume 219,60 eur, úrok z omeškania v sume 15,87 eur, poplatok v sume 155,81 eur, úrok vo výške
39,15 % ročne zo sumy 198,- eur od 19.1.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 198,- eur od 19.1.2016 do zaplatenia, zmluvnú pokutu v sume 33,- eur, trovy mediačného konania
v sume 167,53 eur, poplatok za upomienku v sume 10,- eur a trovy rozhodcovského konania
v sume 192,07 eur v mesačných splátkach po 100,- eur.

1.3 Kým pôvodne sa žalobkyňa žalobou domáhala určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti vyššie uvedených spotrebiteľských úverov, na pojednávaní pred súdom prvej inštancie
dňa 6.9.2018 zmenila žalobu tak, že sa domáhala určenia neplatnosti oboch zmlúv o spotrebiteľskom
úvere v časti, v ktorej bol dojednaný zmluvný úrok, administratívne náklady a RPMN, ako aj určenia
neplatnosti oboch rozhodcovských zmlúv z dôvodu ich neprijateľnosti. Súd prvej inštancie uznesením

č.k. 10C/12/2016-116 zo dňa 24.9.2018 zmenu žaloby podľa § 142 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) pripustil.

1.4 Na právny vzťah zmluvných strán z oboch zmlúv súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, konkrétne

§ 1 ods. 1, ods. 2, § 2 písm. d), g), h), i), j), l) citovaného zákona, ako aj ustanovenia § 3 ods. 1, § 39,
§ 41, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka. Odkázal pritom aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola podľa čl. II zákona č.
150/2004 Z. z. prebratá do slovenského právneho poriadku a na rozsudok Európskeho súdneho dvora
z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98.

1.5 Súd prvej inštancie dojednanie administratívneho poplatku v sume 773,60 eur z poskytnutého úveru
v sume 1 600,- eur z úverovej zmluvy zo dňa 5.11.2013, ktorý predstavuje viac ako 48 % z hodnoty
úverovej istiny, považoval za neplatné podľa § 39, § 41 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre rozpor
s dobrými mravmi. Aj dojednanie administratívneho poplatku v sume 155,81 eur z poskytnutého úveru v

sume 350,- eur z úverovej zmluvy zo dňa 24.1.2014, ktorý predstavuje viac ako 44 % z hodnoty úverovej
istiny,považovalzaneplatnépodľatýchistýchustanoveníprerozporsdobrýmimravmi.Celkovénáklady
žalobkyne súd považoval za úžeru, ktorá nemôže požívať právnu ochranu (keďže definícia úžery bola
do ustanovenia § 39a Občianskeho zákonníka vložená s účinnosťou od 1.6.2014, toto ustanovenie bolo
na prejednávanú vec neaplikovateľné; súd prvej inštancie však rozpor s dobrými mravmi posudzoval

podľa § 39 Občianskeho zákonníka). Žiadať od dlžníka, ktorým je spotrebiteľ, náklady spojené s úverom
dosahujúce viac ako 48 % resp. 44 % výšky poskytnutého úveru, hodnotil súd prvej inštancie ako nekalú
obchodnú praktiku, ktorá je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
1.6 Rovnako dojednanie zmluvných úrokov vo výške 39,15 % ročne (v sume 626,40 eur v úverovej
zmluve zo dňa 5.11.2013 a v sume 114,19 eur v úverovej zmluve zo dňa 24.1.2014) považoval súd

prvej inštancie za neplatné podľa § 39, § 41 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvné úroky vo
výške 39,15 % ročne sú neadekvátne k výške úverov a predstavujú viac ako tretinu z ich hodnoty, čo
predstavuje plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Zo štatistických údajov Národnej banky Slovenska súd
prvej inštancie zistil, že priemerná úroková miera zo spotrebiteľských úverov pre kategóriu "domácnosti"
so splatnosťou do 1 roka v mesiaci november 2013 (keď bola so žalobkyňou uzavretá zmluva o

poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 5.11.2013) predstavovala 9,97 % ročne a v
mesiaci január 2014 (keď bola uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 24.1.2014)
predstavovala 11,61 % ročne. Dojednané zmluvné úroky teda viac ako o 200 % prevyšujú priemernú
úrokovú mieru zo spotrebiteľských úverov pre kategóriu "domácnosti". Takto dohodnuté náklady a úroky,
k zaplateniu ktorých sa žalobkyňa zaviazala, vykazujú znaky úžery. Totožný právny názor zaujal súd

prvej inštancie aj vo vzťahu k určeniu RPMN vo výške 87,50 % resp. 98,60 %. Zo štatistických údajov
NBS za roky 2013 a 2014 bolo zistené, že v novembri 2013 RPMN pri úveroch splatných do 1 roka
predstavovala 15,75 % a v januári 2014 bola 15,76 %. V úverových zmluvách uzavretých so žalobkyňou
bola RPMN určená v rozpore s dobrými mravmi a je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatným
dojednaním.

1.7 Totožný právny názor zaujal súd prvej inštancie aj vo vzťahu k RPMN vo výške 87,50
% v úverovej zmluve zo dňa 5.11.2013 a vo výške 98,60 % v úverovej zmluve zo dňa 24.1.2014,
keď zo štatistických údajov NBS zistil, že pri úveroch splatných do 1 roka RPMN v novembri 2013predstavovala 15,75 % a v januári 2014 predstavovala 15,76 %. Dôvod neplatnosti úverových zmlúv v
časti určenia RPMN súd videl aj v tom, že v úverových zmluvách nebola RPMN jednoznačne určená
tak, aby žalobkyňa nemala žiadne dôvodné pochybnosti o jej skutočnej výške. V úverových zmluvách

bola RPMN určená v inej výške (nižšej) než v dohodách o plnení v splátkach, v ktorých bola určená
v hodnote niekoľkonásobne prevyšujúcej jej hodnotu uvedenú v zmluvách o úvere. Týmto spôsobom
žalovaný znemožnil žalobkyni ako spotrebiteľke získať objektívne informácie o podmienkach zmluvného
vzťahu, do ktorého vstupovala. Preto súd prvej inštancie uzavrel, že RPMN nebola určená v súlade s §
19 zákona č. 129/2010 Z. z., a preto jej určenie považoval za neplatné podľa § 39 Občianskeho

zákonníka pre rozpor so zákonom.

1.8 K rozhodcovským zmluvám súd prvej inštancie uviedol, že v ich obsahu vzhliadol nekalú podmienku.
V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne,
pretože samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári predchádzalo
poskytnutiu finančných prostriedkov a uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného

dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej
zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže žalovaný, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo
vopred pripravenej formulárovej zmluve. Na základe tejto rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľ ešte pred
vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste
svojhobydliska.Akrozhodcovskázmluvadávanavýbermedzištátnymarozhodcovskýmsúdom,alepre

prípadvyvolaniarozhodcovskéhokonaniadodávateľom(akotobolovtomtoprípade)samusíspotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné dodávateľovi poskytnúť súdnu ochranu, a to ani v rámci
exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovské
zmluvy považoval súd za nekalé z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka ako aj z
pohľadu smernice 93/13/EHS a zároveň uviedol, že sú v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda sú neplatné.

2.1 Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie v celom rozsahu žalovaný a navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Odvolanie zdôvodnil
ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Žalovaný je toho názoru, že žalobkyňa nepreukázala

naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv. Ustanovenie § 137 písm. c) CSP pripúšťa
určovacie žaloby len vo vzťahu k právam a ustanovenie § 137 písm. d) CSP vo vzťahu k
právnym skutočnostiam len v prípade, ak to predpokladá osobitný predpis. Zmluvy a iné právne úkony,
ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami v zmysle § 2 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Vychádzajúc zo znenia § 137 písm. d) CSP v zásade nie sú prípustné určovacie žaloby o

určenie právnej skutočnosti s výnimkou, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

2.2 Ďalej žalovaný uviedol, že zákon v čase uzatvorenia oboch zmlúv o úvere nestanovil maximálnu
prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014, teda

obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada
najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia

peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Žalovaný poukázal na to, že u nebankových subjektov
nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Príslušný poplatok
v čase uzatvorenia oboch zmlúv o úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal,
zmluvy uzatvoril slobodne a vážne, pričom bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka, či na dané
podmienky úverových zmlúv pristúpi alebo nie. Žalovaný dal do pozornosti aj rozsudok Súdneho dvora

z 9.11.2016 vo veci C-42/15, ako aj viaceré rozhodnutia slovenských súdov.

2.3 K rozhodcovským zmluvám uviedol, že išlo o tzv. nevýhradné rozhodcovské zmluvy, nakoľko
umožňovali každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom
rozhodcovského konania alebo súdneho konania, teda nevyžadovali od žalobcu, aby spory so

žalovanýmriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.Spotrebiteľmámožnosťobrátiťsaskôrakododávateľ
na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia jeho (napr. spotrebiteľských) práv alebo má možnosť
sa brániť v rozhodcovskom konaní. Žalobca mal kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom
orgáne uplatní svoje právo. Ak veriteľ v rozhodcovských zmluvách navrhol rozhodcu, chcel len predísťproblémom pri ustanovovaní rozhodcov. S návrhom na určenie rozhodcu dlžník mohol a nemusel
súhlasiť. Žalovaný v odvolaní odmietol, že by rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná,
nakoľko rozhodcovská zmluva nie je uzatváraná vždy. V prípade predmetnej zmluvy sa teda podľa

žalovaného jedná o individuálne dojednanú podmienku, preto nemôže ísť o podmienku neprijateľnú. Je
presvedčený, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne a nemožno mať žiadne pochybnosti o jej
legitímnosti. Rozhodcovská zmluva ako dokument na samostatnom liste papiera môže, ale nemusí byť
uzavretá spolu so zmluvou o úvere. V predmetnom prípade bola uzatvorená rozhodcovská zmluva
na samostatnom liste papiera, oddelene od zmluvy o úvere, žalobca svojím podpisom vyhlásil, že s

uzatvorenímrozhodcovskejzmluvysúhlasíažebolpreduzatvorenímzmluvyosobitnepoučený o
dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný zdôraznil, že prípustnosť rozhodcovského
konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov (aj keď popiera, že by sa v
danom prípade jednalo o spotrebiteľa a o spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch). Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj
z judikatúry a odbornej literatúry. Napokon žalovaný uviedol, že súdy sú povinné skúmať konkrétne

okolnosti uzatvorenia zmluvy, ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné
chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Je potrebné klásť dôraz na skutočnosť,
že žalobca uzavrel zmluvy o spotrebiteľskom úvere dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a §
380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Aj keď žalovaný v odvolaní uviedol,

že podáva odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, z obsahu odvolania je zrejmé,
že výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 400,- eur žalovaný nenamietal, v tejto časti preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmaval.

5. K žalovaným namietanej neexistencii naliehavého právneho záujmu resp. neprípustnosti žaloby o

určenie(čiastočnej)neplatnostizmlúvodvolacísúduvádza,žepodľasúčasnejúpravy§11ods.4zákona
č. 129/2010 Z. z. (s účinnosťou od 1.1.2018) sa spotrebiteľ môže pred súdom žalobou domáhať okrem
iného aj určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Toto ustanovenie je potrebné považovať za
osobitný predpis, ktorý predpokladá § 137 písm. d) CSP ako podmienku pre prípustnosť žaloby o určenie
právnej skutočnosti. Keďže k § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. neexistuje prechodné ustanovenie,

pričom ide vo svojej podstate o procesnú právnu normu (aj keď obsiahnutú v zákone, ktorý prevažne
upravuje hmotnoprávne otázky), je potrebné toto ustanovenie aplikovať aj v súdnych konaniach, ktoré
sa začali pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia. Z toho vyplýva, že aj keby na podaní žaloby v
čase jej podania nebol daný naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) vtedy účinného Občianskeho
súdneho poriadku (resp. by bola z iných dôvodov neprípustná), od 1.1.2018 už naliehavý právny záujem

nie je potrebné skúmať a žaloba je prípustná podľa § 137 písm. d) CSP, keďže osobitný predpis (§ 11
ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z.) výslovne umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa žalobou na súde určenia
neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

6. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že v danom prípade (zrejme mal na mysli obe zmluvy o úvere)

nešlo o spotrebiteľa a o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., odvolací súd uvádza,
že nie je zrejmé, z čoho žalovaný takýto právny záver vyvodil. Okrem toho, že obidve zmluvy sú
označené nadpisom „Zmluva o spotrebiteľskom úvere“, ktorý je doplnený textom „uzavretá podľa zákona
č. 129/2010 Z. z.“, obe zmluvy spĺňajú definíciu spotrebiteľského úveru podľa § 1 ods. 2 v spojení s §
2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. (v zmluvách sa okrem iného výslovne uvádza, že peňažné

prostriedky sú poskytnuté na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikania) a nenapĺňajú znaky
žiadneho z negatívnych vymedzení spotrebiteľského úveru podľa § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z.
Preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posudzoval obe zmluvy ako zmluvy
spotrebiteľské a súčasne ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z.

7. Pokiaľ ide o neplatnosť ustanovení oboch zmlúv týkajúcich sa odplaty za poskytnutý úver (úroky,
poplatky, RPMN), odvolací súd sa stotožnil s posúdením veci súdom prvej inštancie. Obchodný zákonník
síce v § 499 umožňuje dojednať (okrem úroku) odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť
na požiadanie peňažné prostriedky, avšak v oboch zmluvách bol dojednaný poplatok označený ako„administratívny poplatok“, nie ako poplatok za dojednanie záväzku poskytnúť na požiadanie peňažné
prostriedky. Spotrebiteľ by mal znášať iba skutočné náklady spojené s poskytnutím úveru, a nie
„administratívne poplatky“ za vystavenie formulárovej zmluvy o úvere v takto neprimeranej výške (48

% resp. 44 % z poskytnutej istiny úveru), pričom žalovaný v zmluvách a ani v priebehu súdneho konania
nešpecifikoval, aké skutočné plnenie žalobca ako spotrebiteľ za tieto administratívne poplatky dostal.
Vzhľadom na nejasnosť dôvodov pre vyberanie týchto poplatkov a na ich extrémnu, neprimeranú výšku
ich možno hodnotiť ako dojednané v rozpore s dobrými mravmi.

8. Okrem toho je však potrebné posudzovať tzv. „administratívne poplatky“ spolu s úrokmi dojednanými
v oboch zmluvách ako jeden celok, tvoriaci v súhrne celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom. Tieto celkové náklady predstavovali v prípade úverovej zmluvy zo dňa
5.11.2013 spolu 1400 eur pri úverovej istine 1600,- eur poskytnutej na obdobie jedného roka (t. j. 87,5 %
úverovej istiny) a v prípade úverovej zmluvy zo dňa 24.1.2014 spolu 270 eur pri úverovej istine 350 eur
poskytnutej na obdobie 10 mesiacov (t. j. 77,1 % úverovej istiny). Je potrebné dať za pravdu súdu prvej

inštancie, že takmer stopercentné náklady na úver poskytnutý na jeden rok (resp. na menej ako rok)
predstavujú úžeru, ktorá - aj keď bola v zákone zadefinovaná až od 1.6.2014 - je v rozpore s dobrými
mravmi (aj podľa zákona účinného pred 1.6.2014) a preto je takýto právny úkon (resp. jeho časť, ktorá
je v rozpore s dobrými mravmi) neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

9. Vysoké celkové náklady vzhľadom na krátku dobu poskytnutia úveru sa odrážajú aj v ročnej
percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorá je podľa zmluvy z 5.11.2013 vo výške 87,50 % (správne
vypočítaná výška RPMN pri zaplatení úroku a poplatku po 354 dňoch od poskytnutia úveru je 91,28
%) a podľa zmluvy z 24.1.2014 dokonca vo výške 98,60 %. Je však potrebné uviesť - ako konštatoval
aj súd prvej inštancie - že v rovnaký deň ako boli uzavreté zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola ku

každej zmluve uzavretá aj dohoda o plnení v splátkach, pričom práve mesačné splátky uvedené v týchto
dohodách (na rozdiel od jednorazovej splátky na konci úverového obdobia, ktorá bola dohodnutá
v pôvodných zmluvách) navýšili hodnotu RPMN až na úroveň 261,44 % resp. 290,51 %.

10. Dohody o plnení v splátkach treba pritom považovať za neoddeliteľnú súčasť oboch zmlúv o

spotrebiteľských úveroch, keďže boli uzavreté v ten istý deň ako samotné zmluvy. Samotné zmluvy
o spotrebiteľských úveroch pritom umožňovali dlžníkovi splatiť úver (vrátane úrokov a poplatkov) buď
jednorazovo na konci úverového obdobia (v termíne konečnej splatnosti úveru) alebo aj skôr, teda aj
v mesačných splátkach. Dohoda o plnení v splátkach teda pre žalobkyňu ako dlžníka nepredstavovala
žiadnu výhodu, naopak, znamenala len zhoršenie jej postavenia tým, že sa namiesto jednorazového

splatenia úveru na konci úverového obdobia zaviazala splácať úver už skôr, v mesačných splátkach.
To sa vo výsledku prejavilo aj vo vyššie uvedenom enormnom náraste RPMN v dohodách o plnení
v splátkach oproti pôvodným zmluvám o spotrebiteľských úveroch. Preto je ťažko predstaviteľné, že
by sa spotrebiteľ sám dobrovoľne rozhodol pre podpis takýchto dohôd, pokiaľ by ich nepovažoval za
neoddeliteľnú súčasť zmlúv o spotrebiteľskom úvere (a teda de facto za podmienku poskytnutia úveru).

11. Ako vyplýva zo štatistických údajov uvedených na stránke Ministerstva financií SR (ale aj z údajov
uvedených v oboch zmluvách o spotrebiteľskom úvere a v oboch dohodách o plnení v splátkach),
priemerná RPMN spotrebiteľských úverov vo výške od 1500 do 6500 eur so splatnosťou od 6 do 12
mesiacov poskytnutých v 2. štvrťroku 2013 bola 31,72 % a priemerná RPMN spotrebiteľských úverov vo

výške do 1500 eur so splatnosťou od 6 do 12 mesiacov poskytnutých v 4. štvrťroku 2013 bola 44,79 %
(avšak keďže v januári 2014 ešte nebol k dispozícii údaj zo 4. štvrťroka 2013, relevantný bol 3. štvrťrok
2013, kedy priemerná RPMN za takéto úvery bola 50,91 %). V uvedených priemerných hodnotách
RPMN sú pritom zahrnuté nielen úvery poskytované bankami (ako naznačoval žalovaný v odvolaní),
ale aj nebankovými subjektmi vrátane samotného žalovaného - ide teda o priemer na celom finančnom

(nielen bankovom) trhu. Skutočná hodnota RPMN v predmetných zmluvách o spotrebiteľských úveroch
medzi žalobkyňou a žalovaným (vrátane dohôd o plnení v splátkach) - 261,44 % resp. 290,51 % -
teda niekoľkonásobne prevyšuje priemerné hodnoty RPMN (31,72 % resp. 50,91 %). Takúto odplatu
je možné považovať nielen za rozpor s dobrými mravmi, ale aj za konanie žalovaného v rozpore s
ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka (na ktoré odkázal žalovaný v odvolaní), keď odplata

za spotrebiteľské úvery dohodnutá v oboch zmluvách (vrátane dohôd o plnení v splátkach) podstatne
prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch.12. Napokon odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že RPMN síce zvyčajne nie je predmetom
samostatnej kontraktácie, keďže sa vypočítava podľa zákonom stanoveného vzorca, do ktorého
vstupujú ostatné hodnoty dohodnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere (hoci je možný aj taký postup

dojednávania zmluvy, pri ktorom sa dohodne výška RPMN a ostatné hodnoty vstupujúce do vzorca na
jej výpočet sa upravujú podľa takto dohodnutej RPMN), to však neznamená, že by zmluva nemohla
byť vyhlásená za neplatnú (aj) v časti, v ktorej obsahuje výšku RPMN. Ide o údaj, ktorý je súčasťou
zmluvy, pričom zákon ani judikatúra nevylučujú vyhlásenie zmluvy za neplatnú v tejto časti (tak ako v
ktorejkoľvek inej časti zmluvy).

13. Za správny považoval odvolací súd aj právny záver súdu prvej inštancie o neprijateľnosti (a
preto neplatnosti) oboch rozhodcovských zmlúv. Je zrejmé, že znenie rozhodcovských zmlúv zostavil
žalovaný vo vopred pripravenej formulárovej podobe, pričom boli uzavreté v ten istý deň ako zmluvy
o spotrebiteľských úveroch, rovnako ako vyššie uvedené, pre spotrebiteľa výrazne nevýhodné dohody
o plnení v splátkach. Tieto skutočnosti samé o sebe nasvedčujú tomu, že rozhodcovské zmluvy boli

súčasťou kontraktácie zmlúv o spotrebiteľských úveroch, teda neboli individuálne vyjednané. To, že sú
spísané na samostatnom liste papiera, samo o sebe nepreukazuje individuálnosť ich dojednania
a iný dôkaz o individuálnom vyjednaní rozhodcovských zmlúv žalovaný ako strana, ktorú zaťažovalo
toto dôkazné bremeno (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), súdu nepredložil ani nenavrhol.

14. Správne súd prvej inštancie považoval zmluvnú podmienku, ktorá formálne dáva obom zmluvným
stranám na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského
konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, za neprijateľnú zmluvnú
podmienku (k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017 sp. zn. 3Cdo
1303/2015). Odvolací súd nespochybňuje, že právna úprava i judikatúra pripúšťajú rozhodcovské

zmluvy aj v spotrebiteľských vzťahoch. Pokiaľ však nebolo preukázané, že boli vyjednané individuálne,
musia rozhodcovské zmluvy v spotrebiteľských vzťahoch umožňovať spotrebiteľovi skutočnú, nie iba
fiktívnu možnosť výberu medzi rozhodcovským a štátnym súdom. V posudzovaných rozhodcovských
zmluvách bola možnosť výberu len zdanlivá, keďže patrila len žalujúcej strane. V skutočnosti takto
formulovanou rozhodcovskou zmluvou stratil spotrebiteľ možnosť brániť sa voči nárokom dodávateľa na

príslušnom súde. Kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok je abstraktná, preto nie je rozhodujúce
to, že dodávateľ podľa týchto rozhodcovských zmlúv môže prípadný spor predložiť na rozhodnutie
rozhodcovskému alebo štátnemu súdu (a v prípade, ak ho predloží štátnemu súdu, spotrebiteľ nebude
ukrátený o možnosť brániť sa na štátnom súde). Podstatné je, že takto formulovaná rozhodcovská
doložka alebo rozhodcovská zmluva vyžaduje od spotrebiteľa (hoci „len“ v prípade, ak sa tak rozhodne

dodávateľ podávajúci žalobu na rozhodcovskom súde), aby takýto spor s dodávateľom riešil v
rozhodcovskom konaní bez možnosti voľby na strane spotrebiteľa.

15. K výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie žalovaný neuviedol konkrétny odvolací dôvod
a ani svoje odvolanie v tejto časti nijako nezdôvodnil. Odvolací súd výroko trovách ako súvisiaci výrok

preskúmal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne aplikoval
ustanovenia § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, pričom správne dospel k záveru, že žalobca bol v konaní
pred súdom prvej inštancie plne úspešný, preto má voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdil.

17. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto by mala v súlade s ustanoveniami § 396
ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP voči neúspešnému odvolateľovi (žalovanému) nárok na náhradu

trov odvolacieho konania. Žalobkyňa však bola v odvolacom konaní nečinná, žiadne trovy odvolacieho
konania jej nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).