Rozsudok – Majetok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 5, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/121/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317010678
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamko

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1317010678.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredseduJUDr.PetaŠamkaasudcovJUDr.KarolaKováča

a JUDr. Vladimíra Buchvalda, v trestnej veci proti obžalovanému S. M., stíhaného pre prečin sprenevery
podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. 2T/99/2017 zo dňa 11.03.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 05. decembra
2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Bratislava
III sp. zn. 2T/99/2017 zo dňa 11.03.2019 v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa

obžalovaný:

S. M., A.. XX.XX.XXXX v W., trvale bytom W., W. Č.. XX, na slobode,

uznáva za vinného, že

dňa 30.05.2012 uzatvoril so spoločnosťou Volkswagen finančné služby Slovensko s.r.o. (poškodená
spoločnosť) úverovú zmluvu o autokredite č. XXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru
vo výške 14.000 euro za účelom nákupu motorového vozidla zn. Mercedes Benz Viano, Q.:K. a
zároveň zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k danému vozidlu, na základe ktorej
prešlo vlastnícke právo k vozidlu na spoločnosť Volkswagen finančné služby Slovensko s.r.o., pričom
podmienky úverovej zmluvy ako aj podmienky zmluvy o zabezpečovacom práve nedodržal, nakoľko
v roku 2013 odstránil predmetné vozidlo zo svojej dispozície a znemožnil jeho návrat do majetkovej
sféry poškodenej osoby a následne úver riadne nesplácal, v dôsledku čoho spoločnosť Volkswagen

finančné služby Slovensko s.r.o. odstúpila od úverovej zmluvy a vyzvala obžalovaného na vrátenie
vozidla, čo však obžalovaný neurobil a vozidlo poškodenej spoločnosti nevrátil, čím spôsobil spoločnosti
Volkswagen finančné služby Slovensko s.r.o. so sídlom Bratislava, Vajnorská č. 98 škodu vo výške 6.777
euro,
t e d a

prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu,

č í m s p á c h a l

prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.

Za to sa
o d s u d z u j ePodľa § 213 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, § 37 písm. h), § 36 písm. k)Tr. zák.
na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. sa obžalovanému výkon trestu podmienečne
odkladá a určuje sa skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. sa obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti vedenia motorových
vozidiel každého druhu vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd súčasne zrušuje vo výroku o treste trestný rozkaz Okresného súdu
Bratislava I z 12.09.2013 sp. zn. 0T/140/2013, právoplatného dňom 12.09.2013, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutianatentovýrokobsahovonadväzujúce,pokiaľvzhľadomnazmenu,kuktorejdošlozrušením,
stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava III bol obžalovaný S. M. uznaný vinným zo
spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na
tom skutkovom základe, že potom, čo dňa 30.05.2012 uzatvoril so spoločnosťou Volkswagen finančné
služby Slovensko s. r. o. úverovú zmluvu o autokredite č. XXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie
úveru vo výške 14.000,- € za účelom nákupu motorového vozidla zn. Mercedes Benz Viano, VIN:

K. a zároveň zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k danému vozidlu, na základe
ktorej prešlo vlastnícke právo k vozidlu na spoločnosť Volkswagen finančné služby Slovensko, s. r.
o., podmienky úverovej zmluvy nedodržiaval a úver riadne nesplácal, takže spoločnosť Volkswagen
finančnéslužbySlovenskos.r.o.odúverovejzmluvyodstúpilaavyzvalaobvinenéhonavrátenievozidla,
avšakhocisiobvinenývýzvunavrátenievozidlaprevzaldňa30.06.2015aopakovaneajdňa11.08.2015,

predmetné vozidlo doposiaľ spoločnosti Volkswagen finančné služby Slovensko s. r. o. nevrátil, čím
spôsobil spoločnosti Volkswagen finančné služby Slovensko s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 98,
IČO: XX XXX XXX škodu vo výške 6.777,- €.

Za to mu bol podľa § 213 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 37 písm. h), § 42 ods. 1 v spojení s

§ 41 ods. 1 Tr. zák. uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1
písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu
v trvaní 2 roky. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. bol obžalovanému uložený aj trest zákazu činnosti
vedenia motorových vozidiel všetkého druhu na dobu 2 roky.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 12.09.2013 sp. zn. 0T/140/2013, právoplatného dňa 12.09.2013 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na
tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil prostredníctvom

svojho obhajcu tak, že spáchanie skutku poprel, pričom sa nemohol dopustiť trestného činu sprenevery,
nakoľko v čase, keď bol vyzývaný na vrátenie vozidla týmto vozidlom už nedisponoval, pretože mu bolo
odcudzené. Krádež síce nahlásil až počas vyšetrovania, avšak vysvetlil svoje dôvody prečo tak konal.
Splátky uhrádzal aj po dobu kedy mu bolo vozidlo odcudzené a nebyť finančných problémov po uložení
trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, splátky by naďalej uhrádzal riadne a včas. Napriek tomu,

že vozidlo nemá, dlh poškodenému uhradil v celom rozsahu. Okresný súd založil výrok o vine iba na
domnienkach, že vozidlo scudzil, aby vyriešil svoje finančné ťažkosti. Tieto úvahy nemajú žiadnu oporu
vo vykonanom dokazovaní. Jeho výpoveď v súvislosti s odcudzením vozidla bola potvrdená výpoveďou
svedka U. M.. Je názoru, že nebola naplnená v jeho prípade ani subjektívna stránka stíhaného prečinu.
Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám ho oslobodil spod obžaloby.

Krajský súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie čítaním listinných dôkazov, ktoré navrhoval
oboznámiť na hlavnom pojednávaní prokurátor v podanej obžalobe, avšak pochybením okresného
súdu sa tak nestalo, pričom súd prvého stupňa z týchto listinných dôkazov vychádzal pri ustaľovaní
skutkového deja. Odvolací súd preto na verejnom zasadnutí prečítal podstatný obsah trestného

oznámenia poškodenej spoločnosti, zmluvu o autokredite, všeobecné zmluvné podmienky, zmluvuo zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, protokol o odovzdaní a prevzatí vozidla, splátkový
kalendár ako aj oznámenie o predčasnej splatnosti úveru.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol, že sa pridržiava písomných
dôvodov podaného odvolania a navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného
spod obžaloby oslobodil.

Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.

Obžalovaný uviedol, že sa pridržiava predchádzajúcich svojich výpovedí, ku ktorým chce dodať, že už
pred odcudzením motorového vozidla bola na ňom škodová udalosť v hodnote 3500 euro, ktorá nebola
pokrytápoistnýmplnením,pretoževozidlonebolopoistené.Akodošlokodcudzeniumotorovéhovozidla,
tak vychádzal z toho, že opäť bude musieť hradiť škodu on, keďže nebolo vozidlo poistené, pričom
krádežvozidlaneoznámilajztohodôvodu,abynedošlokpredčasnejsplatnostiúveru,naktoréhoúhradu

nemal finančné prostriedky. Poukazuje tiež na to, že škodu poškodenej spoločnosti uhradil, pričom svoje
finančné problémy neriešil páchaním trestnej činnosti.

Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, avšak z iných dôvodov
než uvádza obžalovaný v podanom odvolaní.

Podľa § 321 ods.1 písm. b) Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok pre chyby v napadnutých
výrokoch rozsudku.

Podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak vzniknú pochybnosti o
správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo
vykonať ďalšie dôkazy.

Podľa § 321 ods. 2 Tr. por. ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z
dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku.

Podľa § 322 ods.3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové
rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený,

alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Krajský súd je názoru, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že boli naplnené všetky
formálne znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, t. j. bez rozumných pochybností bolo
preukázané, že sa stal skutok uvedený v obžalobe, ktorý napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu

sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a bolo preukázané aj to, že sa žalovaného skutku
dopustil obžalovaný.

Výrok o vine obžalovaného zo spáchania žalovanej trestnej činnosti možno nepochybne vyvodiť z
oboznámených listinných dôkazov, ktoré preukazujú nielen skutočnosť, že obžalovaný mal k dispozícii

cudziu vec, ktorú odstránil z dispozície jej vlastníka a spôsobil mu tak škodu na jeho majetku, ale aj to, že
obhajobaobžalovanéhojenedôveryhodná,nakoľkoniejelogickáamožnojupovažovaťažzaabsurdnú.

Z trestného oznámenia spoločnosti Volkswagen Finančné služby Slovensko s.r.o. (ďalej len poškodená
spoločnosť) vyplýva, že dňa 30.09.2015 podala poškodená spoločnosť na S. M. (ďalej len obžalovaný)

trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu, ktorého sa mala uvedená osoba
dopustiť v súvislosti s uzatvorením zmluvy o autokredite a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.
Na podklade týchto zmlúv mal obžalovaný užívať motorové vozidlo, ktoré bolo vo vlastníctve poškodenej
spoločnosti, pričom v priebehu zmluvného vzťahu prestal splácať zmluvne dohodnuté splátky a ani
motorové vozidlo neodovzdal poškodenej spoločnosti ako jeho vlastníkovi. Poškodená spoločnosť

vyčíslila škodu na svojom majetku vo výške 6.777 euro.

Z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.05.2012 medzi predávajúcim H. D. a obžalovaným ako kupujúcim
vyplýva, že predmetom kúpy bolo ojazdené vozidlo Mercedes Benz Viano s tým, že kúpna cena boladohodnutá vo výške 20.000 euro, pričom časť kúpnej ceny vo výške 6000 euro bola uhradená v deň
podpisu zmluvy obžalovaným a časť kúpnej ceny vo výške 14.000 euro bola uhradená prostredníctvom
úveru od poškodenej spoločnosti.

Zo zmluvy o autokredite uzatvorenej medzi obžalovaným ako dlžníkom a poškodenou spoločnosťou
ako veriteľom vyplýva, že veriteľ poskytol sumu 14.000 euro obžalovanému na kúpu vyššie uvedeného
motorového vozidla a to dňa 30.05.2012.

Zo zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 30.05.2012 uzatvorenej medzi
poškodenou spoločnosťou ako veriteľom a obžalovaným ako dlžníkom vyplýva, že dlžník na
zabezpečenie svojho záväzku voči veriteľovi na vrátenie na základe poskytnutého úveru a na zaplatenia
príslušenstva, prevádza na veriteľa podpisom tejto zmluvy vlastnícke právo k predmetu financovania, t.
j. k vozidlu Mercedes Viano, pričom dlžník je povinný predmet financovania užívať výhradne v súlade
s jeho účelom, ďalej sa zaväzuje po celú dobu trvania tejto zmluvy predmet financovania nepreviesť

do vlastníctva tretej osoby, nezriadiť v prospech tretej osoby záložné právo a ani bez súhlasu veriteľa
predmet financovania neprenechať do užívania tretej osobe akoukoľvek formou.

Z protokolu o odovzdaní a prevzatí vozidla zo dňa 30.05.2012 vyplýva, že obžalovaný fyzicky prevzal
vozidlo Mercedes Viano a to po uhradení časti kúpnej ceny 6000 euro s tým, že výška autokreditu bola

14.000 euro.

Zo splátkového kalendára vystaveného poškodenou spoločnosťou dňa 30.05.2012 možno vyvodiť, že
obžalovanému bol stanovený harmonogram jednotlivých splátok ako aj deň ich splatnosti s tým, že doba
splácania mala byť 48 mesiacov.

Z oznámení o predčasnej splatnosti úveru zo dňa 09.04.2015 a dňa 15.07.2015, ktoré poškodená
spoločnosť opakovane doručovala obžalovanému vyplýva, že z dôvodu omeškania s úhradou splátok
došlo k predčasnému splatnosti úveru, pričom obžalovaný bol vyzvaný aby uhradil celkovú dlžnú sumu
pozostávajúcu z nesplatenej časti istiny a príslušenstva s tým, že ak dlh nebude uhradený pristúpia

k realizácii zabezpečovacieho práva na vozidlo. V súvislosti s realizáciou zabezpečovacieho práva
bol obžalovaný písomne vyzvaný, aby okamžite pristavil na adresu poškodenej spoločnosti vozidlo
Mercedes Viano.

Z uvedených listinných dôkazov možno nepochybne ustáliť, že sa stal skutok uvedený v

obžalobe, nakoľko obžalovaný mal k dispozícii vozidlo Mercedes, ktoré bolo na podklade zmluvy o
zabezpečovacomprevodevlastníckehoprávavovlastníctvepoškodenejspoločnosti,pričombolpovinný
splácať zmluvne dohodnuté splátky na základe úverovej zmluvy a zároveň mu bolo zmluvne zakázané
vykonávať také dispozície s vozidlom, ktoré by vozidlo, prípadne veriteľa (poškodenú spoločnosť) mohli
poškodiť, respektíve ktoré by smerovali k tomu, že by vozidlo dal do užívania inej osobe, respektíve

s ním naložil v rozpore s účelom zverenia. Rovnako tak z vykonaných dôkazov nepochybne vyplýva,
že obžalovaný nehradil riadne dohodnuté splátky, čo bolo dôvodom vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru a výkonu zabezpečovacieho práva, t. j. k žiadosti o odovzdanie vozidla vlastníkovi vozidla, teda
poškodenej spoločnosti. Nepochybným a nesporným je aj to, že obžalovaný poškodenej spoločnosti
neodovzdal vozidlo a škodu spôsobenú poškodenej spoločnosti uhradil až v konaní pred súdom.

Z hľadiska znakov skutkovej podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. je preto
nepochybné, že obžalovaný mal zverené k užívaniu motorové vozidlo ako predmet financovania úveru,
pričom, vo vzťahu k nemu, išlo o cudziu vec, nakoľko na podklade zmluvy o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva bolo vozidlo vo vlastníctve poškodenej spoločnosti. Obžalovaný mal teda vozidlo

v oprávnenom užívaní na podklade zmluvy a to aj so zmluvným záväzkom používať vozidlo iba na
dohodnutý účel a buď ho vrátiť vlastníkovi veci (v prípade nehradenia zmluvne dohodnutých splátok),
respektíve ho postupne splácať a tak následne nadobudnúť vlastnícke právo k vozidlu (§ 130 ods. 3 Tr.
zák.). V zmysle znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr.
zák. teda bola obžalovanému zverená cudzia vec, za ktorú sa považuje vec, ktorá nepatrí obžalovanému

vôbec alebo mu patrí iba z časti.

Podľa názoru krajského súdu vyplýva z vykonaného dokazovania aj znak „prisvojenia si cudzej veci“. V
tomto smere poukazuje odvolací súd na ustanovenie § 130 ods. 4 Tr. zák. podľa ktorého sa prisvojenímveci na účely Trestného zákona rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju
má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou.

V zmysle uvedenej definície je teda prisvojením také nakladanie s cudzou vecou, ktoré má vylúčiť
veriteľa z dispozície s vecou. V tomto smere je nutné chápať pojem prisvojenie si cudzej veci z pohľadu
poškodeného subjektu, ktorý v dôsledku konania páchateľa stratí trvalo možnosť s vecou nakladať
a vec je tak mimo dispozíciu poškodeného (spravidla vlastníka veci). Vzhľadom k uvedenému nie je
podstatné ako konkrétne páchateľ so zverenou vecou naložil, ale dôležitým, z hľadiska znakov skutkovej

podstaty trestného činu sprenevery, je iba to, že úmyselným konaním páchateľa došlo k strate možnosti
poškodeného (vlastníka veci) s vecou disponovať.

Z pohľadu výkladu pojmu prisvojenia si cudzej veci je nutné vychádzať aj pri hodnotení obhajoby
obžalovaného. Obhajoba obžalovaného bola založená na tom, že vozidlo, ktoré bolo financované
aj prostredníctvom úverovej zmluvy nemohol odovzdať poškodenej spoločnosti, nakoľko mu bolo

odcudzené už v roku 2013. Tato obhajoba obžalovaného je zjavne nelogická a nie je možné jej uveriť.
V tomto smere je nutné uviesť, že obžalovaný údajné odcudzenie vozidla v roku 2013 vôbec nenahlásil
polícii, ani poškodenej spoločnosti a ani poisťovni a to napriek tomu, že mu v tom nič nebránilo, ak by sa
tak skutočne stalo. Žiadne oznámenie o odcudzení vozidla neurobil obžalovaný ani v roku 2013, ani v
roku 2014 a s verziou o odcudzení vozidla prišiel až po roku 2015, kedy sa už viedlo trestné konanie na

podklade oznámenia poškodenej spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu by takto nekonal žiadny
racionálne (rozumne) uvažujúci človek, pretože ak je niekomu odcudzené vozidlo, ktoré mu vlastnícky
nepatrí a ktorého kúpnu cenu má splácať v pravidelných splátkach, nemá žiadne logické vysvetlenie,
aby odcudzenie vozidla zatajoval roky pred poškodenou spoločnosťou, poisťovňou, políciou, snažil sa
tak pomôcť páchateľom krádeže neobjasnením ich trestnej činnosti a nájdením vozidla a následne sa

ďalej snažil hradiť splátky za niečo (vozidlo), ktoré už reálne užívať nemohol. Takýto postup je vylúčený,
nemá žiadne opodstatnenie a je preto neuveriteľný. Obžalovaný následne v konaní pred súdom, v
snahe vysvetliť toho svoje nelogické konanie uvádzané vo svojej obhajobnej verzii, doplnil, že zatajil
odcudzenie vozidla, nakoľko si uvedomil, že nemá zaplatené poistenie vozidla, čo by znamenalo, že
by poistné nebolo poškodenej spoločnosti vyplatené. Toto vysvetlenie sa dokazovaním ukázalo ako

nepravdivé, nakoľko z písomného vyjadrenia poisťovne Uniqa a.s. vyplýva, že vozidlo Mercedes Viano
bolo poistené v ich poisťovni, pričom išlo o povinné zmluvné poistenie ako aj havarijné poistenie s
tým, že poistný vzťah trval v rozpätí rokov 2012 až 2014, t. j. v čase, keď malo byť vozidlo podľa
obžalovaného údajne odcudzené, bolo riadne poistené a nebol žiadny dôvod neobrátiť sa v prípade
krádeže vozidla na poisťovňu. Z písomného vyjadrenia poisťovne vyplýva aj to, že obžalovaný v roku

2013 neoznámil odcudzenie vozidla a nebolo ani vyplácané poistné plnenie z uvedeného poistenia.
Pokiaľ mal obžalovaný prípadne pochybnosti o tom, či je vozidlo poistené, nič mu nebránilo v tom, aby
si takúto informáciu zistil v poisťovni.

Aj na podklade týchto skutočností možno uzatvoriť, že obhajoba obžalovaného je vymyslená, je

nelogická a nemá ani oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom skutočnosť, že obžalovaný po určitý
čas pokračoval v hradení splátok malo len zakryť (zatajiť) skutočnosť, že už nemá v dispozícii vozidlo,
ktoré úmyselne odstránil natrvalo z dispozície jeho vlastníka. Páchateľ, ktorý by počas trvania úverového
vzťahu predal vozidlo, daroval ho, vyrovnal ním svoje dlhy a podobne, by nekonal inak, ako konal
obžalovaný (zatajovanie skutočnosti, že nedisponuje vozidlom, následné nesplácanie úveru a napokon

vymyslená obhajoba o odcudzení vozidla pred viacerými rokmi).

Z vykonaného dokazovania navyše možno nepochybne vyvodiť, že obžalovaný v priebehu úverového
vzťahu mal finančné problémy, nakoľko prestal splácať zmluvne dohodnuté splátky, otec obžalovaného
potvrdil, že ho obžalovaný požiadal o finančnú pomoc v objeme 10.000 euro a napokon bolo

obžalovanému aj odňaté vodičské oprávnenie v súvislosti s uložením trestu zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá, ktorý mu bol uložený v inej jeho trestnej veci. Z trestného rozkazu Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 0T/140/2013 zo dňa 12.09.2013 ako aj z trestného rozkazu Okresného
súdu Bratislava III sp. zn. 3T/82/2015 zo dňa 30.03.2015 možno zistiť, že v roku 2013 a 2014 sa
obžalovaný dopustil trestnej činnosti v súvislosti s vedením motorového vozidla, pričom ani v jednom

z posudzovaných prípadov neviedol vozidlo, ktoré bolo predmetom úverového vzťahu, ale išlo o iné
vozidlá. Aj z tejto okolnosti možno podporne vyvodiť, že obžalovaný nedisponoval vozidlom, ktoré
vlastnila poškodená spoločnosť.Pokiaľ teda obžalovaný v odvolaní namieta názor súdu prvého stupňa, že obžalovaný predmetné
vozidlo scudzil, tak nejde o špekuláciu, či domnienku okresného súdu, ale ide o názor, ktorý sa opiera
o vykonané dokazovanie ako aj o vyvrátenú obhajobu obžalovaného. Obžalovaný zjavne disponoval

s vozidlom a následne sa ho úmyselne zbavil takým spôsobom, ktoré znemožnilo jeho navrátenie
vlastníkovi (poškodenej spoločnosti), nakoľko vozidlo nebolo evidentne odcudzené a ani napríklad
zničené a podobne. Obžalovaný teda konal úmyselne, s vedomím, že odstránením vozidla z vlastnej
dispozície, bude vozidlo odstránené natrvalo aj z dispozície vlastníka vozidla a bude znemožnené, aby
vlastník vozidla mohol s vozidlom nakladať a vykonávať tak vlastnícke práva. Obžalovaný preto naplnil

všetky znaky základnej skutkovej podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. a to tak znaky
objektívnej ako aj subjektívnej stránky. Úmysel obžalovaného sa vzťahoval aj na spôsobenie väčšej
škody, t. j. na naplnenie znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty v zmysle § 213 ods. 2 písm. a) Tr. zák.,
nakoľko obžalovaný mal dostatočnú znalosť toho, akú hodnotu má vozidlo (určovanú kúpnou cenou)
a v akej výške je nesplatená časť poskytnutého úveru. Napokon, výšku spôsobenej škody, ktorú si
poškodená spoločnosť na podklade listinných dôkazov vyčíslila na sumu 6.777 euro obžalovaný ani

nenamietal a v priebehu konania pred súdom aj uplatňovanú výšku náhrady škody uhradil. Nahradenie
spôsobenej škody neznamená pritom beztrestnosť obžalovaného, pretože k úhrade škody došlo až po
dokonaní stíhaného trestného činu a teda táto okolnosť môže mať vplyv iba na výrok o treste, či náhrade
škody, avšak nie aj na výrok o vine.

Odvolací súd následne dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nejde o prečin, ktorého závažnosť
by bola nepatrná v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., nakoľko spôsob vykonania činu, jeho následok ako
aj miera zavinenia obžalovaného sú takého charakteru, že neznižujú závažnosť spáchaného prečinu,
ale práve naopak, ide o typické protiprávne konanie, pri ktorom je nutné vyvodzovať trestnoprávnu
zodpovednosť a nepostačuje napríklad len vyvodzovanie civilnej zodpovednosti, pretože konanie

obžalovaného už celkom zjavne prekročilo štandardné civilné zmluvné vzťahy a naplnilo znaky skutkovej
podstaty trestného činu.

Dôvodom kasačného rozhodnutia bola v prvom rade skutočnosť, že v napadnutom rozsudku je
nesprávne uvedené priezvisko obžalovaného a to „M.“, pričom správne priezvisko obžalovaného je „M.“.

Tohto pochybenia sa okresný súd dopustil už pri vyhlásení napadnutého rozsudku a preto neprichádzal
do úvahy postup v zmysle § 174 Tr. por., nakoľko opravu vyhotovenia rozsudku možno vykonať iba
vtedy, ak znenie vyhláseného rozsudku je v rozpore s písomným vyhotovením vyhláseného rozsudku.
V danom prípade bol rozsudok, ohľadne údaju identifikujúceho obžalovaného (priezvisko obžalovaného
je podstatným údajom slúžiacim na stotožnenie osoby), už chybne vyhlásený a preto bolo možné toto

pochybenie napraviť len zrušením napadnutého rozsudku postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.
v celom jeho rozsudku a vyhláseným nového rozsudku.

Dôvodom kasačného rozhodnutia krajského súdu bola aj skutočnosť, že v skutkovej vete uvedenej
v obžalobe, či v napadnutom rozsudku nebolo časovo vymedzené, kedy malo dôjsť k spáchaniu

stíhaného trestného činu. Odvolací súd preto toto pochybenie okresného súdu napravil tak, že do
skutkovej vety doplnil údaj, že obžalovaný odstránil vozidlo (predmet financovania) zo svojej dispozície
v priebehu roku 2013, čo možno vyvodiť z toho, že už v septembri roku 2013 jazdil na inom motorovom
vozidle (táto skutočnosť vyplýva z výrokovej časti trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 0T/140/2013), pričom citovaným rozhodnutím súdu mu bol uložený aj trest zákazu činnosti

viesť motorové vozidlá, t. j. od 12.09.2013 mal zakázané viesť akékoľvek motorové vozidlo. Tento
zákaz porušil v roku 2014, avšak opätovne na inom motorovom vozidle, než bolo vozidlo, ktoré bolo
predmetom financovania (táto skutočnosť vyplýva z trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. 3T/82/2015). Z uvedeného možno nepochybne vyvodiť, že obžalovaný sa zabavil predmetu
financovania a teda naplnil znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu už počas roku 2013.

Tieto zmeny skutkovej vety je nutné označiť len za spresňovanie skutku, za jeho podrobnejšie
vymedzenie(popísanie),nejdepretoozásadnézmenyskutkovejvety,ktorébynarúšalitotožnosťskutku,
respektíve toto spresňovanie skutku možno vykonať aj na podklade odvolania obžalovaného, pretože
nejde o zmenu v neprospech obžalovaného. V tomto smere možno poukázať aj na odbornú literatúru

(z hľadiska komparatívneho výkladu práva možno poukázať napríklad na Š., P. a kol.: Trestní řád I, II,
III, 7 vydání, C.H.Beck, 2013, s. 3089), ktorá uvádza, že zákaz reformationis in peius (zákaz zmeny
k horšiemu) nie je možné chápať tak, že by v prípade rozhodovania z podnetu odvolania podaného
výlučne v prospech obžalovaného uvedený zákaz bránil tomu, aby bol popis rozhodných skutkovýchzistení vo výroku o vine v napadnutom rozsudku doplnený o skutkové okolnosti charakterizujúce určité
znaky skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bol obžalovaný uznaný za vinného a
to o okolnosti, ktoré doposiaľ neboli v tzv. skutkovej vete výroku o vine dostatočne vyjadrené, pokiaľ

sú obsiahnuté aspoň v odôvodnení napadnutého rozsudku, respektíve je zrejmé, že ich súd vzal za
preukázané a vychádzal z nich. Takéto doplnenie rozhodných skutkových okolností totiž samo osebe
nijako nezhoršuje postavenie obžalovaného, pokiaľ sa tým nemení rozsah ani závažnosť trestnej
činnosti, nesprísňuje sa právna kvalifikácia a ani uložený trest, či nezvyšuje sa rozsah spôsobenej škody.

Pokiaľ ide o výrok o treste, tak súd prvého stupňa nepochybil, keď dospel k záveru, že obžalovanému je
nutné ukladať súhrnný trest a to vo vzťahu k výroku o treste odsúdenia Okresného súdu Bratislava I sp.
zn. 0T/140/2013, nakoľko obžalovaný odstránil vozidlo zo svojej dispozície ešte v roku 2013, čím došlo
k dokonaniu stíhaného prečinu a ide o súbeh trestných činov, za ktorý je nevyhnutné ukladať jeden trest.

Súd prvého stupňa však pochybil z hľadiska druhu ukladaného trestu, pretože dospel k záveru, že

obžalovanému je možné uložiť podmienečný súhrnný trest odňatia slobody. Krajský súd upozorňuje, že
súhrnný trest sa ukladal k odsúdeniu, ktorým bol obžalovanému uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody (pôvodne bol síce obžalovanému uložený podmienečný trest odňatia slobody, avšak ten bol
následne „premenený“ na trest nepodmienečný a preto je nutné vychádzať z toho, že obžalovaný
vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody) a súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený

skorším rozsudkom (§ 42 ods. 2 Tr. zák.). Uloženie iného druhu trestu než trestu nepodmienečného je
preto porušením ustanovenia § 42 ods. 2 Tr. zák. Z dôvodu absencie odvolania prokurátora podaného
v neprospech obžalovaného však odvolací súd nemohol toto pochybenie okresného súdu napraviť.

Odvolací súd bol preto pri ukladaní trestu obžalovanému limitovaný ustanovením § 327 ods. 2 Tr. por.,

podľa ktorého ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech
obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech, pričom uložil
obžalovanému totožný trest, aký ukladal okresný súd v napadnutom rozsudku a to pri vyrovnanom
pomere priťažujúcich ako aj poľahčujúcich okolností, nakoľko krajský súd ustálil jednu priťažujúcu
okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný spáchal viac trestných činov (to je napokon podmienka

možnosti ukladania súhrnného trestu) a jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný
nahradil spôsobenú škodu. Vzhľadom k tomu, že v rámci odsúdenia, ku ktorému bol ukladaný súhrnný
trest bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 2 roky, musel odvolací súd
podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. pojať do výroku o treste aj tento druh trestu.

S poukazom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný
prostriedok.