Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Tuesday, July 4, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obo/9/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1004116824
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1004116824.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej

a členov senátu JUDr. Anny Markovej a JUDr. Dariny Ličkovej v právnej veci žalobcu v právnej veci
žalobcu: J. F., Z., zast.: JUDr. Petrom Kubíkom, advokátom, Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda, IČO:
37 988 620, proti žalovaným: 1/ J&T ASSET MANAGEMENT, a. s., Lamačská cesta 3, 841 04 Bratislava,
IČO:31399941,2/Ing.B.X.,X.,zast.AdvokátskoukanceláriouRELEVANS,s.r.o.,Dvořákovonábrežie
8/A, 811 02 Bratislava, 3/ Československá obchodná banka, a. s., Michalská 18, 815 63 Bratislava,
IČO: 36 854 140 (pôvodne Československá obchodní banka, a. s., pobočka zahraničnej banky v SR,
IČO: 30 805 066), zast. JUDr. Allanom Böhmom, advokátom, Advokátska kancelária Böhm & Partners,

Jesenského 2, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 437 068,18 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. novembra 2007, č. k. 3Cbm/61/04-382, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolacie konanie sa voči žalovanému 1/ z a s t a v u j e .
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cbm/61/04-382 z 20.
novembra 2007 v znení opravného uznesenia č. k. 3Cbm/61/04-403 z 25. februára 2008 p o t v r d
z u j e .
III. Žalovaní 2/ a žalovaný 3/ m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa

žalobca domáhal voči žalovaným zaplatenie istiny 13 167 116,-- Sk s príslušenstvom (v prepočte 437
068,18 eura s príslušenstvom).

2. Súd prvej inštancie rozhodol tak s odôvodnením, že žalovaný 1/ ako správca reštitučného otvoreného
podielového fondu (ďalej ROPF) prostredníctvom žalovaného 2/ ako člena štatutárneho orgánu
správcovskej spoločnosti 18. februára 2003 priamym predajom vopred určenému záujemcovi cez Burzu
cenných papierov, a. s., Bratislava, odplatne previedol z majetku podielového fondu odporcu 1/ do

majetku Poštovej banky, a. s., Bratislava a podielových fondov Prvej penzijnej, a. s., Bratislava, 179 889
ks akcií emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava (ďalej SLSP, a. s.) v nominálnej hodnote 1 000,--
Sk/akcia, ISIN SK 1110001445, za jedinú záujemcami ponúknutú cenu 1 700,-- Sk za akciu, teda celkom
za cenu 305 811 300,-- Sk. Žalovaný 3/ vykonával v danom čase na základe zmluvy so žalovaným 1/
funkciu depozitára a 18. februára 2003 dal súhlas žalovanému 1/ na predaj akcií.

3. Žalobca ako vlastník podielov ROPF mal za to, že uvedeným predajom akcií došlo k porušeniu

zákona č. 385/1999 Zb. o kolektívnom investovaní. Porušenie videl najmä v tom, že Erste Bank der
Österreichischen Sparkassen AG, Wien (ďalej len Erste Bank) nadobudla podiel 87,18% na základnom
imaní spoločnosti SLSP, a. s., v menovitej hodnote 5 556 896 000,-- Sk za kúpnu cenu 17 899 344 800,--
Sk. Z uvedeného vyplýva, že Erste Bank v r. 2001 za jednu akciu SLSP, a. s., v menovitej hodnote 1000,-- Sk reálne vyplatila čiastku 3 221,-- Sk. Dňa 22. septembra 2003 bol na Burze cenných papierov
Bratislava, a. s., uzatvorený priamy obchod s akciami SLSP, a. s., v počte 179 889 ks za cenu 3 250,--
Sk za akciu. Podľa žalobcu sa jednalo o identické akcie, ktoré ROPF previedol na spoločnosť Poštová

banka, a. s., za cenu 1 700,-- Sk za akciu. Celkový rozdiel medzi kúpnou cenou, za ktorú Erste Bank
kúpila 179 889 ks akcií emitenta SLSP, a. s., a za ktorú tieto akcie predal žalobca 1/ z majetku ROPF, je
suma 278 827 950,-- Sk. Dňa 15. apríla 2004 nadobudla Erste Bank podpisom zmluvy s Ministerstvom
financií SR o kúpe akcií ďalších 10% základného imania SLSP, a. s., za cenu cca 2,9 mld. Sk, čo je cca
4 550,-- Sk za akciu. Z toho vyplýva, že majoritný akcionár SLSP, a. s., spoločnosť Erste Bank nikdy

nenakupovala akcie SLSP, a. s., za cenu, ktorá by bola nižšia ako 3 221,-- Sk za akciu. Podľa obsahu
podaní žalobcu žalovaní 1/ a 2/ boli povinní postupovať v súlade s ustanoveniami zákona o kolektívnom
investovaní v znení neskorších noviel. Keďže takto nepostupovali, porušili svoje povinnosti vyplývajúce z
uvedeného zákona, a to tým, že nevykonali riadnu analýzu ekonomickej výhodnosti predaja uvedených
akcií, nevykonali riadne zistenia reálneho dopytu a najvýhodnejšej ceny akcií, akcie boli predané priamo
už vopred určenému záujemcovi a nesplnili si predtým povinnosť anonymnej ponuky týchto cenných

papierov na verejnom trhu cenných papierov, nesplnili povinnosť predať cenný papier za najvýhodnejšiu
cenu, neponúkli tieto cenné papiere na odpredaj majoritným vlastníkom SLSP, a. s. Pre tieto porušenia
povinností vyplývajúce z cit. zákona Úrad pre finančný trh rozhodnutím č. GRUFT 113/2004/SANE z 24.
februára 2004 uložil žalovanému 1/ pokutu vo výške 2 000 000,-- Sk.

4. Krajský súd ďalej z obsahu spisu zistil, že ku dňu vzniku škodovej udalosti portfólio ROPF tvorilo 713
852 347 ks podielových listov celkovej hodnote 1 160 723 917,-- Sk. Čiže hodnota za 1 ks podielového
listu bola 1 626,-- Sk. Ku dňu vzniku škodovej udalosti žalobca vlastnil 13 532 000 ks podielových listov
ROPF, čiže jeho podiel na portfóliu ROPF v danom čase bol 1,89%. Žalobca mal za to, že hrubým
porušením príslušných ustanovení cit. zákona v prípade priameho predaja 179 899 ks akcií SLSP, a. s.,

za cenu 1 700,-- Sk za akciu, dňa 18. februára 2003 mu bola ako podielnikovi ROPF spôsobená škoda
vo výške 5 214 082,-- Sk. Táto škoda vznikla tým, že v prípade priameho predaja akcií SLSP, a. s., z
majetku ROPF do majetku Erste Bank za cenu 3 250,-- Sk za akciu, by bol výnos vyšší o sumu 278 827
950,- Sk. Vzhľadom na to, že v portfóliu ROPF v kritickom čase bol podiel žalobcu 1,89%, je 1,89% z
čiastky 278 827 950,-- Sk v sume 5 269 849,-- Sk, o ktorú čiastku by sa zvýšila hodnota podielových

listov žalobcu v ROPF. Toto je aj suma, ktorú žalobca uplatňuje ako náhradu škody.

5. S odvolaním sa na ust. § 373 Obchodného zákonníka, § 420 Občianskeho zákonníka a § 13 ods.
4 zákona o kolektívnom investovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal
zodpovednosť za škodu voči žalovanému 1/. Táto zodpovednosť žalovaného 1/ voči žalobcovi

ako podielnikovi bude daná, ak budú naplnené a žalobcom preukázané objektívne predpoklady
zodpovednosti za škodu, t. j. existencia porušenia právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nimi. Žalovaný 1/ sa nedopustil žiadneho porušenia povinnosti, z ktorého by mohla žalobcovi
vzniknúťnejakáškoda.Predmetnéakciebolipredanézanajvýhodnejšiucenuakúbolomožnédosiahnuť
v danom čase a za daných okolností, čo v spore bolo preukázané. Tvrdenie, že akcie boli predané

po viac ako siedmich mesiacoch za cenu 3 250,-- Sk za kus, nie je samo osebe tvrdením, ktoré by
poukazovalo na to, že žalobcovi vznikla nejaká škoda. Škoda by mohla žalobcovi vzniknúť vtedy, ak by
v čase realizácie predaja akcií bolo možné tieto predať za vyššiu cenu. Nie je naplnený ani predpoklad
zodpovednosti za škodu, t. j. existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody,
nakoľko nedošlo k žiadnemu porušeniu povinnosti a tým, že nebola porušená povinnosť, nemohla škoda

vzniknúť.

6. Žalobca sa proti žalovanému 2/ domáhal náhrady škody za porušenie povinností pri výkone funkcie
člena predstavenstva žalovaného 1/, ktorý zodpovedá podielnikom za vzniknutú škodu (§ 57 prvá
veta ZKI). Žalobca mal za to, že žalovaný 2/ tým, že dňa 18. februára 2003 zadal pokyn na predaj

cenných papierov za cenu 1 700,-- Sk za kus, nekonal s náležitou starostlivosťou, lebo sa nezaoberal pri
rozhodovaní a nezohľadnil všetky dostupné informácie, týkajúce sa predaja akcií. Najmä mal vedieť, že
analýza ekonomickej výhodnosti predaja akcií SLSP za cenu 1 700,-- Sk je nesprávna a nepodložená.
Krajský súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, v čom spočíva porušenie povinnosti člena
predstavenstva pri výkone jeho funkcie.

7. Krajský súd nezistil zodpovednosť za škodu ani u žalovaného 3/. Tento nemohol spôsobiť
bezprostredne škodu podielnikom ROPF. Udelenie súhlasu žalovaným 3/ ako depozitára smerovalo k
odsúhlaseniu limitnej ceny, ktorá zodpovedala hodnote predmetných cenných papierov majetku ROPF.Udelenie súhlasu neznamenalo povinnosť žalovaného 1/ v postavení správcu ROPF akcie predať v
limitnej cene a nemalo vplyv na zákonné povinnosti iných subjektov podieľajúcich sa na predaji. Škoda
podielnikom ROPF nemohla vzniknúť, nakoľko aj pred predajom akcií SLSP, a. s., bola hodnota týchto

akcií stanovená na 1 700,-- Sk a aj po ich predaji sa hodnota podielových listov nezmenila. Ak by nejaká
škoda aj vznikla, môže spočívať len v ušlom zisku pre nedosiahnutie najvýhodnejšej ceny, ktorú bolo
možné dosiahnuť v prospech otvoreného podielového fondu. Za dosiahnutie najvýhodnejšej ceny pri
predaji akcií, ktorú bolo možné dosiahnuť v prospech ROPF, však nezodpovedá žalovaný 3/, nakoľko to
nie je jeho zmluvná, ani zákonná povinnosť. Medzi podielnikmi ROPF a depozitárom neexistoval žiadny

záväzkovo-právny vzťah, ktorý bol upravený v Obchodnom zákonníku, a preto ani náhrada škody voči
žalovanému 3/ nemôže byť upravená Obchodným zákonníkom. Súd neuznal zodpovednosť žalovaného
3/ ani podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, lebo miera zavinenia žalovaného 3/ tu nie je.

8. O náhrade trov konania Krajský súd v Bratislave rozhodol podľa výsledku sporu v súlade s § 142 ods.
1 O. s. p. Žalovaným l/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili. Žalovanému 3/

priznal náhradu trov za právne zastupovanie advokátom vo výške 361 698,60 Sk.

9. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie s poukazom na ustanovenia § 205 odsek 2 písm.
a/, c/, d/ a f/ O. s. p. Namietal, že predložil v prvostupňovom konaní dôkazy, z ktorých vyplýva, že v
čase realizácie predmetného obchodu bolo možné predať akcie SLSP za cenu 3 221,-- Sk za jeden

kus majoritnému akcionárovi SLSP - Erste Bank, ktorá mala o akcie záujem. Pokiaľ by žalovaní svoje
zákonné a zmluvné povinnosti splnili riadne, došlo by k predaju akcií SLSP, a. s., z majetku ROPF za
cenu 3 221,-- Sk/kus, čo je o 1 521,-- Sk/kus viac oproti kúpnej cene akcií v predmetnom obchode.
Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy, čím mu odňal
možnosť konať pred súdom, a to pripojenie trestných spisov vedených na Okresnom riaditeľstve PZ

Bratislava I, pripojenie spisov Úradu pre finančných trh o výkone dohľadu nad činnosťou žalovaného
1/ a žalovaného 3/, uložiť žalovaným 1/ a 3/ predložiť súdu zmluvu o výkone činnosti depozitára, ktorá
by preukázala existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 3/, výsluch svedkyne JUDr. L.
O., odborníčky na oblasť kolektívneho investovania. Nakoľko súd nevykonal navrhnuté dôkazy, neúplne
zistil skutkový stav veci, a preto skutkové závery súdu prvej inštancie uvedené v predmetnom rozsudku

neobstoja.

10. Žalobca poukázal na právoplatné rozhodnutie Úradu pre finančných trh (ďalej len ÚFT) ako orgánu
dohľadu, číslo GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 a jeho odôvodnenie s tým, že po veľmi
dôkladnom šetrení bola žalovanému 1/ uložená pokuta v celkovej výške 2 000 000,-- Sk za porušenie §

35 ods. 1 a § 36 odsek 2 zákona o kolektívnom investovaní. Poukázal tiež na právoplatné rozhodnutie
ÚFT číslo GRUFT-126/2004/SANE z 23. novembra 2004, v ktorom vyslovil

22. O odvolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom č. k.
6Obo/84/2008-428 zo dňa 19. 02. 2009 v spojení s opravným uznesením č. k. 6Obo/84/2008-450 zo
dňa 14. apríla 2009, ktorým napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cbm/61/04-382
z 20. novembra 2007 v znení opravného uznesenia č. k. 3Cbm/61/04-403 z 25. februára 2008
potvrdil a žalovaným priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V dôvodoch

rozhodnutia uviedol, že v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu poukazuje na zistený skutkový
stav súdom prvej inštancie. Osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia, ako aj právne posúdenie. K
námietkam uvedeným v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie na prejednanie veci samej nariadil
viackrát pojednávanie, na ktorých umožnil stranám sporu, teda aj žalobcovi, splniť zákonnú povinnosť
uloženúv§120ods.1O.s.p.,označiťapredložiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdení.Súdvšaknieje
viazaný dôkaznými návrhmi účastníkov. Je oprávnený posúdiť a rozhodnúť o tom, ktoré z navrhovaných

dôkazov vykoná. Žalobca v odvolaní vytkol krajskému súdu, že nevykonal navrhované dôkazy, ktorými
by preukázal svoj uplatnený nárok. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom navrhované dôkazy
(vyžiadanie trestného spisu, spisu z Úradu pre finančný trh, predloženie zmluvy o výkone depozitára
od žalovaných) by mali preukázať skutočnosti, ktoré jednak neboli v konaní sporné a jednak nimi
nemohli byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody. Nevykonanie

navrhovaných dôkazov teda neznamená procesné pochybenie súdu s právnym následkom odňatia
možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 2 písm. f/ O. s. p., na ktoré ustanovenie
žalobca v odvolaní poukázal. Súd prvej inštancie sa oboznámil s rozhodnutím Úradu pre finančný
trh, Bratislava z 24. februára 2004, č. GRUFT-113/2004/SANE, z ktorého zistil, že žalovaný 1/ pri
nakladaní s 179 889 kusmi akcií emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, dňa 18. februára 2003

ich predajom za 1 700,-- Sk/kus porušil povinnosť spravovať majetok podielového fondu s odbornou
starostlivosťou v zmysle zákona o kolektívnom investovaní. Z toho dôvodu mu bola uložená pokuta.
Súd prvej inštancie sa tiež oboznámil s písomným odborným stanoviskom znalca z odboru ekonómia a
manažment, odvetvie financie, Ing. Dušana Uhera z 26. októbra 2007 predloženého žalobcom (č. l. 311
spisu), s výpoveďami svedkov a s písomnými stanoviskami strán sporu k prejednávanej veci. Aj podľa

názoru odvolacieho súdu žalobca jednoznačne nepreukázal, že škoda, ktorú žalobca vyčíslil sumou
13 167 116,-- Sk, mu vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti konať v zmysle zákona o
kolektívnom investovaní žalovaným 1/. Nebolo žalobcom preukázané a nevyplýva to ani z rozhodnutia
Úradu pre finančný trh, že by v danom čase žalovaný 1/ pri dodržaní všetkých podmienok a spôsobov
podľa cit. zákona dosiahol predajom akcií vyššiu trhovú cenu, než za ktorú akcie v skutočnosti predal.

Tiež nebolo jednoznačne žalobcom preukázané, že predmetné akcie by žalovaní za cenu 3 221,-- Sk/
akcia mohli predať majoritnému akcionárovi Erste Bank. Vzhľadom na to, že na cenu akcií pôsobia rôzne
okolností na kapitálovom trhu, cena závisí od osobných pomerov predávajúceho alebo kupujúceho (viď
znalecký posudok Ing. D. Uhera), odvolací súd prisvedčil žalovaným 1/ a 2/, že žalobcom určená cena
akcie 3 221,-- Sk za 1 kus v čase predaja akcií 18. februára 2003 sa bez ďalšieho javí ako špekulácia.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal
existenciu škody, ani príčinnú súvislosť medzi porušením záväzku žalovanými a vznikom škody. Pretože
nezistil základné zákonné predpoklady pre priznanie uplatneného práva na náhradu škody v zmysle
§ 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka voči všetkým žalovaným, vecne správne žalobu zamietol. Z
uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie vo veci samej podľa §

219 O. s. p. potvrdil. Odvolací súd preskúmal aj výšku priznanej náhrady trov konania žalovanému 3/.
Zistil, že tieto boli priznané na základe jeho vyúčtovania z 20. novembra 2007 (č. l. 369). Odvolací súd
vyúčtované trovy pokladal za účelne vynaložené.

23. Proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré najvyšší súd ako súd

dovolací uznesením č. k. 1ObdoV/20/2012-571 zo dňa 26. 09. 2013 odmietol. V odôvodnení uviedol,
že žalobca nebol postupom súdu prvej inštancie, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie
procesných práv daných Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností tvrdenie dovolateľa, že
mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie je opodstatnené. Vzhľadom na to, že
v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia žalobcom tvrdených procesných vád v zmysle ust. §

237 písm. f/ O. s. p., a že najavo nevyšla ani žiadna iná vada uvedená v ust. § 237 O. s. p., dovolací
súd v ďalšom vychádzal z toho, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ust. § 237 O. s.
p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s.
p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nieje dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti (právne posúdenie veci).

24. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom III. ÚS
627/2015-36 zo dňa 2. februára 2016 obe vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zrušil a
vec vrátil najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie. V rozhodnutí vytkol arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nenáležité odôvodnenie spočívajúce v nesprávnom
vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácii a aplikácií relevantnej

právnej úpravy. Uviedol, že spôsob, akým sa s neobstaraním a následným nevykonaním navrhnutých
dôkazov, ktoré, ako je na prvý pohľad zrejmé, smerujú k zisteniu subjektu, resp. subjektov zodpovedných
za škodu - vychádza z chybného vyhodnotenia predložených rozhodnutí úradu v rozpore s § 135 ods. 1
O.s.p.,resp.zichignorovaniavšeobecnýmisúdmivkonaní,apretoniejeakceptovateľné.Právnyzáver
najvyššieho súdu, že vyžiadanie trestného spisu, spisu úradu a predloženie zmluvy o výkone depozitára
od žalovaných by smerovalo k preukázaniu skutočností, ktoré neboli v konaní sporné a nemohli nimi

byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody, ako aj to, že je v súlade
so zákonom, že krajský súd celkom opomenul existenciu rozhodnutí, ktoré preň záväzným spôsobom
riešia predbežnú otázku zodpovednosti za protiprávne konanie, nemôže obstáť. Naopak, uviedol, že
najvyšší súd ponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam
a obe napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu preto nespĺňajú požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti.

25. Vec po vrátení ústavným súdom na ďalšie konanie o odvolaní žalobcu je vedená najvyšším súdom
ako súdom odvolacím pod sp. zn. 5Obo/9/2016.

26. V priebehu odvolacieho konania po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie, najvyšší súd
doručil žalobcovi vyjadrenie žalovaného 3/ k odvolaniu žalobcu (č. l. 405 - 415) , a taktiež doručil
žalovaným reakciu žalobcu na vyjadrenie žalovaných 1/ a 2/ k odvolaniu žalobcu (č. l. 424 - 426).

27. Žalobca v reakcii zo dňa 11. 07. 2016 na vyjadrenie žalovaného 3/ uviedol, že z nálezu ústavného
súdu jednoznačne vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací i dovolací pochybil,
keď si neosvojil závery vyjadrené v rozhodnutiach Úradu pre finančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE z
24. 02. 2004 a č. GRUFT-126/2004/SANE z 23. 11. 2004. Uvedené pochybenie je možné identifikovať
aj v prípade rozhodnutia Krajského súdu Bratislava, ktorý taktiež opomína existenciu uvedených

právoplatných rozhodnutí úradu, ktoré záväzným spôsobom riešia predbežnú otázku zodpovednosti za
protiprávne konanie. V čítaní žalobcu uznesenie ústavného súdu znamená, že niet pochýb o tom, že
zo strany žalovaných došlo k porušeniu ich zákonných povinností. Podľa žalobcu už ostáva len presne
určiť, ktorý z nich, resp. v akej miere zodpovedá za porušenie týchto zákonných povinností, a zistenie
ďalších skutočností potrebných na priznanie práva na náhradu škody. Podľa ústavného súdu bolo

povinnosťou všeobecných súdov, v súlade s návrhmi žalobcu doplniť dokazovanie smerujúce práve k
zisteniu subjektov zodpovedných za škodu a k výške škody. Všeobecné súdy však uvedené zanedbali,
a nielen, že nevykonali žalobcom navrhnuté dôkazy, ktoré sú (boli) relevantné z hľadiska určenia vyššie
uvedených predpokladov zodpovednosti za škodu (ústavný súd spomína osobitne trestné spisy, spisy
Úradu pre finančný trh, zmluvu o výkone depozitára uzatvorenú medzí žalovaným 1/ a žalovaným 2/),

ale s týmito dôkazmi, resp. ich nevykonaním sa ani nevysporiadali v odôvodneniach svojich rozhodnutí.
Podľa žalobcu ústavný súd naznačil, že v dôsledku protiprávneho konania žalovaných nepochybne
vznikla žalobcovi škoda, majetková ujma. Úlohou všeobecných súdov teda bude doplniť dokazovanie o
dôkazné prostriedky navrhnuté žalobcom v rozsahu potrebnom na zistenie spôsobenej škody. Vo svetle
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky teda argumenty žalovaného 3/ uvedené vo vyjadrení

ohľadne nevykonaných dôkazov, nesprávnych skutkových zistení nesprávneho právneho posúdenia
vecí,neobstoja.Žalobcavyslovilpresvedčenie,žeokolnostiprípaduumožňujúvýškuškodyjednoznačne
určiť. Ak by to však nebolo možné, poukázal na spôsob určenia výšky škody uvedený v rozhodnutí
Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 1430/13 zo dňa 24. 07. 2014. Zdôraznil okolnosti toho
prípadu, a to : že v rozhodnutiach Úradu pre finančný trh sa uvádza, že reštitučný fond mohol predať

akcie Slovenskej sporiteľne, a. s., jej majoritnému akcionárovi Erste Bank, pričom tento bol vo februári
2003 ochotný zaplatiť za akcie Slovenskej sporiteľne cenu 3221 Sk/akcia, čím by získal reštitučný fond
pri predaji vyššiu sumu o 278 827 950 Sk; v lete 2002 sa uskutočnilo rokovanie medzi zástupcami
Erste Bank a Reštitučného investičného fondu, a. s. (pred jeho premenou na otvorený podielový fond),ale fondom ponúkaná cena za akcie Slovenskej sporiteľne vysoko presahovala privatizačnú cenu 3
221,-- Sk/akcia; v dôsledku uvedeného „letného rokovania“ následne došlo no jeseň 2002 k rozhodnutiu
vrcholných orgánov Erste Bank o akceptovateľnej cene 3 221,-- Sk/akcia za akcie Slovenskej sporiteľne

(ktorá presne odpovedala verejne známej privatizačnej cene, ktorú zaplatila Erste Bank už skôr), pokiaľ
budú fondom akcie Slovenskej sporiteľne ponúknuté na predaj - keby teda správca fondu oslovil Erste
Bank pred predajom akcií Slovenskej poisťovne, mohol získať takú istú cenu, akú za akcie Slovenskej
sporiteľne získal štát; žalovaný 2/ pred predajom akcií Slovenskej sporiteľne z majetku reštitučného
fondu však vôbec neoslovil hlavného záujemcu Erste Bank, aj keď si bol vedomý, že majoritný akcionári

sú prirodzenými záujemcami o kúpu minoritných podielov. Namiesto toho zavádzal podielnikov, aj
verejnosť, že k takým rokovaniam dochádza. Depozitár ČSOB mohol byť tiež zavádzaný, ale v každom
prípade pri výkone svojej dozornej povinnosti sám zlyhal. K námietke žalovaného 3/ o nedostatku
pasívnej legitimácie s poukazom na ust. § 24 ods. 1 zák. č. 594/2003 Z. z. o kolektívnom investovaní,
podľa ktorého priama zodpovednosť depozitára voči podielnikom vznikla až od 01. 01. 2005, pričom
dovtedy bola zodpovednosť len depozitára voči správcovskej spoločnosti, žalobca uviedol, že osobitný

predpis, akým zákon o kolektívnom investovaní je, vylučuje použitie všeobecného predpisu (v tomto
prípade obchodného o občianskeho zákonníka), ak nastane hypotéza osobitnej právnej normy. Ak táto
hypotéza nastane, daný prípad spadá pod aplikáciu osobitnej, špeciálnej právnej normy. Nie je však
vylúčené subsidiárne použitie všeobecnej právnej normy na hypotézy odlišné od špeciálnej normy zo
predpokladu, že sú splnené hypotézy všeobecnej právnej normy. Ak sa stretnú právne predpisy rovnakej

právnej sily v postavení lex generalis a lex specialis, lex specialis neruší lex generalis, len vylučuje jeho
aplikáciu na prípady uvedené v lex specialis. Subsidiárne však stále je možná aplikácia lex generalis.
Vzhľadom na uvedené žalobca je toho názoru, že je daná pasívna legitimácia žalovaného 3/ minimálne
s prihliadnutím na všeobecnú právnu úpravu zodpovednosti zo škodu podľa § 420 Obč. zákonníka.
Navrhol preto zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

28. Žalovaný 3/ podal dňa 24. 02. 2017 písomné vyjadrenie k podaniam žalobcu zo dňa 13. 02.
2009 a 11. 07. 2016. V ňom uviedol, že nedal dňa 13. 02. 2003 súhlas s predmetným obchodom
(čo má byť obchod uskutočnený 18. 02. 2003 - predaj 179 889 ks akcií Slovenskej sporiteľne, a.
s., z majetku žalovaného 1/ na Poštovú banku, a. s. a podielových fondov Prvej penzijnej, a. s., za

cenu 1700,-- Sk/akcia), ako to nesprávne tvrdí žalobca v odvolaní, ale žalovaný 3/ súhlasil s predajom
akcií emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s. („SLSP“) v počte 179 889 ks za cenový limit 1700,-- Sk/
akcia. Teda žalovaný 3/ schvaľoval anonymný obchod a nie konkrétny obchod. Podľa žalovaného
3/ žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že ak by žalovaní splnili svoje zákonné a zmluvné
povinnosti riadne, došlo by k predaju akcií SLSP z majetku ROPF za cenu 3 221,-- Sk/kus. Na danú

vec nie je možné aplikovať rozhodnutie Ústavného súdu ČR II. ÚS 1430/13 zo dňa 24. 07. 2014,
pretože rieši určenie škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Žalovaný 3/ nespochybňuje rozhodnutie Úradu pre finančný trh č. GRUFT-126/2004/SANE zo dňa 23.
11. 2004 a sám vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd pochybil, keď nesprávne právne
posúdil neexistenciu porušenia právnej povinnosti žalovaného 3/ podľa § 20 ods. 1 zák. č. 385/1999

Z. z. Toto pochybenie však nemá vplyv na správnosť zamietnutia žaloby voči žalovanému 3/ z dôvodu
absencie pasívnej legitimácie žalovaného 3/, nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby
voči žalovanému 3/ a neexistencie všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu. K námietke o
nevykonaní dôkazov, žalovaný 3/ uviedol, že sám žalobca na pojednávaní pred súdom prvej inštancie
dňa 20. 11. 2007 vyhlásil, že netrvá na vykonaní iných dôkazov, ako boli súdom vykonané. Vyslovil

nesúhlas s tvrdením žalobcu, že by ústavný súd skonštatoval existenciu škody vo svojom rozhodnutí.
Do kompetencie ústavného súdu to ani nepatrí. Ústavný súd rozhodol o porušení základného práva
žalobcu na ochranu vlastníctva ako dôsledku porušenia základného práva na súdnu ochranu v spore,
ktorého predmetom je majetkové právo. Predmetom konania na ústavnom súde nebolo rozhodovanie
o porušení povinností žalovaných, ani o vzniku škody. Žalobcom zhrnuté okolnosti prípadu v podaní

zo dňa 11. 07. 2016 nemajú podľa žalovaného 3/ oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd je v tomto
konaní viazaný len výrokovou časťou rozhodnutí Úradu pre finančný trh, t. j. tým, že bol spáchaný
správny delikt, a kto ho spáchal. Poukázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 06. 05. 2008, v
ktorom v časti C opísal jednotlivé dôkazy vykonané v konaní, ktoré vyvracajú žalobcom tvrdený skutkový
stav. Žalovaný 3/ zotrval na námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby voči

žalovanému 3/ a na nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 3/. Poukázal na ust. § 24 ods. 1 zákona
o kolektívnom investovaní, z ktorého vyplýva, že depozitár zodpovedá správcovskej spoločnosti za
škody spôsobenej porušením povinností vyplývajúcich z tohto zákona a zo zmluvy o výkone činnosti
depozitára pri výkone svojej činnosti, a to aj po jej skončení. Žalobca opiera svoj nárok na náhradu škodypráve pre porušenie povinnosti žalovaného 3/ uvedenej v § 20 ods. 1 zákona o kolektívnom investovaní
(za ktorej porušenie mu aj Úrad pre finančný trh uložil sankciu rozhodnutím GRUFT-126/2004/SANE).
Nastalatedahypotézaosobitnejprávnejnormy,apretoniejemožnépoužiťvšeobecnúnormu.Depozitár

za porušenie povinnosti podľa zákona o kolektívnom investovaní zodpovedá výlučne správcovskej
spoločnosti a nie podielnikom. Správcovská spoločnosť mala vymáhať škodu od depozitára, ktorá
vznikla porušením povinnosti depozitára. V danom prípade absentuje zodpovednostný vzťah medzi
žalobcomažalovaným3/.Vpodrobnostiachďalejodkázalnasvojepredchádzajúcepísomnévyjadrenia.
Naviac poukázal na to, že vzniesol námietku premlčania sa časti uplatnenej sumy, a to 265 526,95 eura,

nakoľko žalobca v premlčacej dobe uplatnil len pohľadávku nadobudnutú od spoločnosti KORFIN, s. r.
o.,podľazmluvyopostúpenípohľadávkyzodňa14.02.2006,ktorávšaksmerovalalenvočižalovanému
1/, a preto z tejto pohľadávky nie je voči žalovanému 3/ aktívne legitimovaný. Žalobca nepreukázal, že by
osoby, ktoré postúpili priamo alebo prostredníctvom spoločnosti KORFIN, s. r. o., na neho pohľadávky,
boli podielnikmi ROPF. V prípade, že by súd uznal zodpovednosť žalovaného 3/ za škodu, poukázal na
potrebu aplikácie § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka (delená zodpovednosť). Inak navrhol rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdiť z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k žalovanému
3/.

29. Uvedené vyjadrenie žalovaného 3/ bolo zaslané ostatným stranám sporu na vedomie.

30. V písomnom podaní zo dňa 19. 04. 2017 žalobca podal stanovisko k predchádzajúcemu vyjadreniu
žalovaného 3/. Uviedol, že všeobecný súd je viazaný rozhodnutím Úradu pre finančný trh a poukázal
na str. 15 nálezu Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 627/2015-36 zo dňa 02. 02. 2016, kde ústavný
súd podľa žalobcu jednoznačne ustálil priamu súvislosť medzi rozhodnutím Úradu pre finančný trh o
uložení sankcie zo spáchanie správneho deliktu a subjektom zodpovedným za škodu, ktorá žalobcovi

vznikla. Z vyjadrenia žalovaného 3/ nie je zrejmé, prečo by porušenie povinnosti vyplývajúcej z
osobitného predpisu nemohlo mať za následok zodpovednosť za škodu podľa všeobecného predpisu.
Porušenie povinnosti vyplývajúcej z jedného právneho predpisu môže mať svoj „dopad“ v podobe škody
vzniknutej podľa iného, všeobecného predpisu. Poškodený sa môže dovolávať porušenia zmluvnej
povinnosti aj v prípade, že nie je škodcovým spolukontrahentom. Ustanovenie § 420 o všeobecnej

zodpovednosti za škodu sa použije vždy, ak konkrétny prípad spôsobenia škody nespadá pod niektoré
iné ustanovenie Občianskeho zákonníka o náhrade škody, ktoré ustanovuje osobitné podmienky
(predpoklady) zodpovednosti zo škodu (§ 421 a nasl. Občianskeho zákonníka), alebo ak zodpovednosť
za škodu nie je osobitne upravená v inom zákone. Žalobca preto trvá na svojej aktívnej legitimácii, aj
na pasívnej legitimácii žalovaného 3/. Všeobecné súdy v zmysle nálezu ústavného súdu by opätovne

mali posúdiť existenciu všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu, avšak už vychádzajúc z
právoplatných rozhodnutí Úradu pre finančný trh, konštatujúcich nielen porušenie povinnosti žalovaného
v prvom a treťom rade, ale v podstate aj vznik škody na strane podielnikov žalovaného 1/. Ak by ústavný
súd mal za to, že porušením povinností žalovaných (t. j. predajom akcií Slovenskej sporiteľne, a. s., pod
cenu) škoda nevznikla, nemohol konštatovať ani porušenie práva žalobcu na vlastníctvo. Ústavný súd

predaným akciám pripisuje určitú majetkovú hodnotu, ktorá je ako vlastníctvo chránená ústavou. Predaj
týchto akcií bezdôvodne pod cenu znamená zásah do právo žalobcu vlastniť majetok. Dva predpoklady
- porušenie povinností žalovaných o existencia škody - už podľa názoru ústavného súdu sú ustálené,
úlohousúdovbudezistiťexistenciuďalšíchvykonanímdoplnenéhodokazovania.Knámietkepremlčania
žalobca uviedol, že o žalovaného 3/ žalobu rozšíril podaním zo dňa 02. 05. 2005 a na sumu 13 167

116,-- Sk žalobu rozšíril dňa 17. 02. 2006. Nadobudnutie pohľadávky na náhradu škody bolo oznámené
aj žalovanému 3/ dňa 11. 05. 2007 v súlade s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo s prihliadnutím na
ustálenú judikatúru postačuje na aktívnu legitimáciu žalobcu na vymáhanie takéhoto nároku a pasívnu
legitimáciu žalovaného v treťom rade, bez potreby ďalšieho preukazovania nadobudnutia pohľadávky
(samotná existencia pohľadávky tvorí predmet konania vo veci samej). V prípade potreby žalobca je

však pripravený preukázať súdu nadobudnutie pohľadávky voči žalovanému 3/ predložením oznámení
o postúpení pohľadávok doručených žalovanému 3/. V doterajšom priebehu konania k tomu nedošlo z
dôvodu, že konanie bolo ukončené súdom prvej inštancie ešte pred tým, než sa mohlo dostať do fázy
preukazovania nadobudnutia pohľadávok žalobcom.

31. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 19. 04. 2017 bolo zaslané ostatným stranám v spore
na vedomie.32. Podaním zo dňa 17. 05. 2017 sa žalovaný 2/ vyjadril k stanoviskám žalobcu, ako aj reagoval na
nález Ústavného súdu zo dňa 02. 02. 2016. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu tak,
že konanie voči žalovanému 1/ zastaví a rozsudok krajského súdu vo výroku týkajúcom sa žalovaného

2/ a 3/ potvrdí ako vecne správny. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že
žalovaný 1/ zanikol bez právneho nástupcu výmazom z obchodného registra dňa 06. 02. 2012, čím
stratil procesnú subjektivitu. Tento nedostatok podmienky konania nie je možné odstrániť, a preto je
potrebné odvolacie konanie voči žalovanému 1/ zastaviť. Ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie
všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného 2/ za škodu. Žalobca svoj nárok opiera o ust.

§ 57 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní (ďalej len ZKI) a o § 194 ods. 9 Obchodného
zákonníka. V rozhodnutiach Úradu pre finančný trh GRUFT-113/2004/SANE a GRUFT-126/2004/
SANE riešia porušenie povinností žalovaného 1/ a žalovaného 3/. O porušení povinnosti žalovaného
2/ sa v týchto rozhodnutia nehovorí. V pôsobnosti Úradu pre finančný trh bol aj dohľad nad činnosťou
člena predstavenstva správcovskej spoločnosti (§ 60 ZKI) a ak by zistil porušenie mohol členovi
predstavenstva podľa § 61 ods. 1 ZKI uložiť sankciu. Čo sa nestalo. Všeobecné súdy podľa ústavného

súdu riadne nevyhodnotili tieto rozhodnutia Úradu pre finančný trh, inak by museli konštatovať porušenie
povinností podľa ZKI u žalovaného 1/ a žalovaného 3/. Záver o porušení povinnosti žalovaného 2/
však z týchto rozhodnutí nemožno vyvodiť. Žalovaný 2/ preukázal , že konal pri výkone funkcie člena
predstavenstva s náležitou starostlivosťou. Pomocou odborného aparátu žalovaného 1/ si obstaral
analýzu ekonomickej výhodnosti obchodov a o jej správnosti nemal dôvod pochybovať. Žalovaný 2/

nebol z titulu svojej funkcie povinný vykonať všetky kroky , ktoré boli spojené s predajom akcií Slovenskej
sporiteľne, a. s., osobne. Pri posudzovaní, či žalovaný 2/ postupoval pri výkone svojej činnosti s
náležitou starostlivosťou, sa nemôže skúmať výsledok činnosti žalovaného 2/, ale samotná činnosť.
To znamená, či si žalovaný 2/ obstaral všetky relevantné a dostupné informácie pre uskutočnenie
rozhodnutia o predaji Akcií SLSP. Tieto informácie si žalovaný 2/ nemusel obstarávať sám - mohol tieto

úlohy vykonávať aj zamestnanec spoločnosti alebo tieto úlohy mohol delegovať na inú osobu, pokiaľ
mala taká osoba potrebnú odbornú spôsobilosť. Nedostatky pri predaji akcií Slovenskej sporiteľne, a.
s. (SLSP) vytýkané v rozhodnutí Úradu pre finančný trh (ÚFT) ÚFT-113/2004, by bolo možné pričítať
priamo žalovanému 2/ vtedy, ak : a) žalovaný 2/ postupoval pri predaji Akcií SLSP bez toho, aby si
buď sám alebo prostredníctvom odborne spôsobilého aparátu obstaral všetky podstatné a dostupné

informácie o tom, ako postupovať pri predaji Akcií SLSP (prípadne že obstaraním takýchto informácií
poveril nekvalifikované osoby), alebo b) žalovaný 2/ svojvoľne nezohľadnil získané informácie, alebo
c) žalovaný 2/ nedostatočne kontroloval činnosť poverených osôb. Analýzou boli poverení zamestnanci
spoločnosti - vedúci odboru portfólio manažmentu a zamestnanci odboru. Ako vedúci zamestnanec (a
súčasne aj člen predstavenstva) musel mať p. Ing. Boris Čarakčiev potrebnú odbornú spôsobilosť na

výkon svojej funkcie, čo vyplýva aj z personálnych požiadaviek na činnosť správcovskej spoločnosti
(pozri§7ods.5ZKI).Tútoodbornúspôsobilosťajmal.Tútoskutočnosťpreukázalžalovaný2/písomným
prehlásením Ing. Borisa Čarakčieva zo dňa 03. 09. 2007. Žalovaný 2/ postupoval na základe takto
vyhotovenej analýzy ekonomickej výhodnosti obchodov a zadal pokyn na predaj akcií SLSP za cenu 1
700,-- Sk/akcia. Kontrola činnosti vedúceho odboru portfólio manažmentu bola vykonaná. O tom svedčí

aj skutočnosť, že pred tým, než žalovaný 2/ zadal pokyn na predaj akcií SLSP, mal k dispozícii aj
súhlas depozitára, pričom depozitár sa vyjadroval práve k predaju akcií SLSP postupom podľa analýzy
zamestnancov odboru portfólio manažmentu. Žalovaný 2/ preto nemohol mať rozumné pochybností o
tom, či zamestnanci odboru si riadne plnili svoje pracovné úlohy a získali všetky dostupné informácie
potrebné pre rozhodnutie o tom, či by bolo možné dosiahnuť predaj akcií SLSP za cenu vyššiu ako 1

700,-- Sk /akcia, a pri vypracovaní analýzy ekonomickej výhodnosti obchodov nedošlo k akýmkoľvek
pochybeniam alebo opomenutiam. S ohľadom na rozhodnutie ÚFT 113/2004 žalovaný 2/ by mohol
rozpoznať pochybenia alebo opomenutia pri plnení úloh odboru portfólio manažmentu len vtedy, ak by
zistil, že v danom čase bolo možné predať akcie SLSP za cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk/akcia, pretože bol
iný záujemca o akcie SLSP, ktorý bol ochotný zaplatiť za ne v danom čase vyššiu cenu, alebo nebolo

vôbec nevyhnutné v danom čase predať akcie SLSP a neskorším predajom by bolo možné dosiahnuť
predaj akcií SLSP za cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk/akcia. Vznik škody na majetku v podielovom fonde
a už vôbec nie výšku škody nie je možné vyvodiť z rozhodnutia ÚFT 113/2004, ani z rozhodnutia ÚFT
126/2004. V zmysle Nálezu ÚS SR a § 135 O. s. p. (dnes § 193 C. s. p.) sú tieto rozhodnutia pre
konajúci súd záväznými v otázke, že bol spáchaný správny delikt a kto ho spáchal. Správnym deliktom,

o ktorom rozhodol ÚFT v rozhodnutí ÚFT 113/2004 a rozhodnutí ÚFT 126/2004, však bol samotný
postup, ktorý predchádzal predaju akcií SLSP dňa 18. 02. 2003. Predmetom posudzovania v konaní
pred Úradom pre finančný trh nebol výsledok činnosti správcovskej spoločnosti a depozitára - ÚFT
neskúmal, či vznikla škoda a v akej výške. Vychádzajúc z rozhodnutia ÚFT 113/2004 a rozhodnutia ÚFT126/2004 to znamená, že v tomto konaní by musel žalobca preukázať, že ak by žalovaný 1/ a žalovaný
3/ neporušili svoje povinnosti spôsobom uvedeným vo výrokoch predmetných rozhodnutí ÚFT, mohol
by žalovaný 1/ predať akcie SLSP Erste Bank za cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk za akciu. Z vykonaného

dokazovania však vyplýva, že Erste Bank nebola ochotná v rozhodnom čase (okolo 18. 02. 2003) kúpiť
Akcie SLSP, pretože to nebolo v súlade s jej taktikou. Erste Bank chcela najskôr odkúpiť väčšie balíky
akcií Slovenskej sporiteľne, a. s. (ďalej aj „SLSP“) od Európskej banky pre obnovu a rozvoj (19,99%)
a od Ministerstva financií SR (10%), ktoré v danom čase ešte nemala odkúpené. (Dôkaz: výpoveď
Mgr. V.). Hodnota akcií SLSP sa v rozhodnom čase (okolo 18. 02. 2003) pohybovala v rozmedzí od 1

600,-- Sk do 2 006,-- Sk za akciu, a teda cena, ktorá bola dosiahnutá predajom Akcií SLSP dňa 18.
02. 2003, bola práve v tomto rozmedzí. (Dôkaz: Znalecký posudok č. 22/2007 vyhotovený znaleckou
organizáciou ZNALEKON, s. r. o.). Ak by v rozhodnom čase (okolo 18. 02. 2003) žalovaný 1/ zohľadnil
finančné ukazovatele z neauditovanej účtovnej závierky SLSP k 31. 12. 2002, prehľad nárastu vnútornej
hodnoty na jednu akciu, postavenie SLSP na trhu a predpokladaný budúci vývoj vnútornej hodnoty
akcií SLSP (pozri písm. b) druhá odrazka výrokovej častí rozhodnutia ÚFT 113/2004), nebolo by možné

rozumne predpokladať, že bude dosiahnutý predaj akcií SLSP za cenu 3 250,-- Sk za akciu dosiahnutú v
septembri 2003. Nárast vnútornej hodnoty akcií SLSP k 31. 12. 2002 totiž nie je určujúcim pre stanovenie
hodnoty akcií SLSP. Cena 1 700,-- Sk za akciu zodpovedala trhovej hodnote Akcií SLSP, keďže bola
v rozmedzí stanovenom znaleckou organizáciou ZNALEKON, s. r. o. Preto nebolo možné rozumne
očakávať, že by ktokoľvek iný zaplatil za Akcie SLSP inú, vyššiu cenu. Porušenie vlastníckeho práva

žalobcu vyslovil ústavný súd v dôsledku porušenia práva na spravodlivé súdne konanie. Ak by totiž
nebolo porušené právo sťažovateľa (žalobcu) na spravodlivé súdne konanie, a ak by v konaní vo veci
bol žalobca úspešný, mohol sa jeho majetok zväčšiť o súdom priznaný nárok. Porušenie vlastníckeho
práva žalobcu videl ústavný súd teda v tom, že v súdnom konaní si žalobca uplatňoval pohľadávku na
náhradu škody, ktorá spadá do kategórie majetku. Vecné posudzovanie prípadu samozrejme nebolo

predmetom konania pred ústavným súdom. Nesprávny je ďalej aj názor žalobcu vo vyjadrení zo dňa
15. 07. 2016, že v tomto prípade je možné aplikovať závery, ktoré prijal Ústavný súd ČR v náleze,
sp. zn. II. ÚS 1430/13, zo dňa 24. 07. 2014. Závery Ústavného súdu ČR sú zjavne aplikovateľné
len v prípadoch nárokov uplatňovaných podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, nakoľko argumentácia Ústavného súdu ČR vychádza najmä z ústavnoprávneho

výkladu základného práva podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (právo na náhradu
škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu, štátneho orgánu a iného orgánu verejnej správy alebo
nesprávneho úradného postupu). Ústavný súd ČR argumentuje ďalej judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudsképrávavoveciachnárokovnanáhradumajetkovejujmyspôsobenejneprimeranoudĺžkoukonania,
a ďalej § 136 O. s. p. a § 2955 nového českého občianskeho zákonníka. K svojej zodpovednosti podľa

§ 194 ods. 9 Obch. zák. žalovaný 2/ uviedol, že z jazykového znenia § 194 ods. 9 Obch. zák. je zrejmé,
že veriteľ spoločnosti je oprávnený uplatniť priamo proti členom predstavenstva nároky spoločnosti na
náhradu škody. Je tým daná osobitná aktívna vecná legitimácia veriteľov spoločnosti uplatňovať nároky,
ktoré patria spoločnosti. Oprávnenie veriteľa spoločnosti uplatňovať nárok spoločnosti na náhradu škody
voči členovi predstavenstva nemení nič na tom, že veriteľom z pohľadávky na náhradu škody voči

členovi predstavenstva je výhradne spoločnosť. Oprávnenie veriteľa uplatňovať nárok spoločnosti na
náhradu škody voči členovi predstavenstva je závislé od existencie nároku spoločnosti voči členovi
predstavenstva na náhradu škody a existencie nároku veriteľa voči spoločnosti. Pokiaľ pohľadávka
spoločnosti voči členovi predstavenstva zanikne, zanikne tým aj právo veriteľa spoločnosti voči členovi
predstavenstva podľa § 194 ods. 9 Obch. zák. A to aj v prípade, že k zániku pohľadávky spoločnosti voči

členovi predstavenstva dôjde inak, ako jej splnením. V tomto prípade nárok spoločnosti - žalovaného
1/ na náhradu škody spôsobenej porušením povinností pri výkone funkcie člena predstavenstva voči
žalovanému 2/ zanikol. Dôvodom je zánik žalovaného 1/, v ktorom vykonával žalovaný 2/ funkciu člena
predstavenstva. Zanikla dokonca aj pohľadávka žalobcu na náhradu škody voči žalovanému 1/ (ak boli
splnené podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného 1/). Zánik tejto pohľadávky je tiež dôsledkom

zániku žalovaného 1/ bez právneho nástupcu. Preto - ak aj vznikla zodpovednosť žalovaného 2/ za
škodu podľa § 194 Obch. zák., oprávnenie žalobcu uplatniť si nárok na náhradu škody voči žalovanému
2/ podľa §194 ods. 9 Obch. zák. zaniklo dňom 06. 02. 2012. Žalovaný 2/ ďalej vo svojom vyjadrení
uviedol, že nárok podielnika voči členovi predstavenstva podľa § 57 ZKI vznikne vtedy, ak hodnota
majetku v podielovom fonde, ktorý spravuje správcovská spoločnosť, klesla v dôsledku porušenia

povinností člena predstavenstva. Rozdiel medzi § 57 ZKI a § 194 ods. 9 Obch. zák. sa prejavuje v
tom, že nároky voči členom predstavenstva môžu uplatňovať popri sebe správcovská spoločnosť aj
podielnici, pričom podielnici nemusia preukazovať, že nemôžu svoj nárok na náhradu škody uspokojiť z
majetku správcovskej spoločnosti. Žalovaný 2/ tvrdí, že ustanovenie § 57 ZKI je potrebné vykladať tak,že nároky podielnikov voči členom predstavenstva správcovskej spoločnosti sú závislé od existencie
vzťahu podielnikov k majetku v podielovom fonde, na ktorom mala vzniknúť škoda. Inými slovami,
nároky podielnikov voči členom predstavenstva sú závislé od toho, či sú držiteľmi podielových listov. Do

majetku reštitučného podielového fondu patrili v tomto prípade nielen akcie SLSP, ale aj výnosy z ich
predaja. Pokiaľ ich predajom dňa 18. 02. 2003 za cenu 1 700,-- Sk/akcia ušiel podielnikom výnos, ktorý
mohol byť inak dosiahnutý, potom tento ušlý výnos by predstavoval škodu na majetku v podielovom
fonde. Pohľadávka na náhradu škody na majetku v podielovom fonde je inou majetkovou hodnotou,
pričom táto majetková hodnota by patrila všetkým podielnikom (§ 57 ZKI). Podľa § 28 ods. 1 ZKI

podielový list predstavuje právo podielnika na zodpovedajúci podiel na majetku v podielovom fonde a
právo podieľať sa na výnose z tohto majetku. Inými slovami jedine podielový list oprávňuje na výplatu
hodnoty majetku podielového fondu. Keďže do majetku v podielovom fonde patrí aj nárok podielnikov
na náhradu škody voči členovi predstavenstva (a samozrejme aj nárok podielnikov na náhradu škody
voči správcovskej spoločnosti podľa § 13 ZKI), podielový list predstavuje aj podiel každého podielnika
na tomto nároku na náhradu škody voči členom predstavenstva. Preto platí, že podielnik má právo

na náhradu škody voči členom predstavenstva len za podmienky, že má podielové listy. Ak mu boli
vyplatené podielové listy, podielové listy zanikajú (§ 28 ods. 4 ZKI). Po vyplatení podielových listov už
nemá (bývalý) podielnik žiaden podiel na majetku podielového fondu. Po vyplatení podielových listov už
bývalému podielnikovi nepatrí ani podiel na náhrade škody na majetku v podielovom fonde. Náhrada
škody na majetku v podielovom fonde patrí totiž len tým, ktorým patrí majetok v podielovom fonde,

a to v závislostí od ich podielu na majetku v podielovom fonde. Ak sa správcovská spoločnosť zruší
s likvidáciou, podielnikom sa vyplatí ich podiel na majetku v podielovom fonde a všetky záväzky z
hospodáreniasmajetkomvpodielovomfondevyrovnávadepozitár(§19ods.3ZKI),vrátaneprípadných
záväzkov, ktoré vznikli v dôsledku porušenia povinností správcovskej spoločnosti pri hospodárení s
majetkom v podielovom fonde. Postavenie podielnikov teda aj v tomto prípade zanikne. Nárok na

náhradu škody voči žalovanému 1/, ktorý je predmetom tohto konania (ak vôbec existuje), patril len
podielnikom reštitučného otvoreného podielového fondu. Najneskôr zánikom žalovaného 1/ tento nárok
zanikol, nakoľko všetci podielnici boli vyplatení ešte pred zánikom žalovaného 1/ (§ 19 ods. 4 ZKI).
Preto platí, že žalobca nie je v čase vydania rozhodnutia súdu v tomto konaní vecne legitimovaný
na uplatňovanie nároku na náhradu škody voči žalovanému 2/ podľa § 57 ZKI. Nesvedčí mu totiž

postavenie podielnika, a to v celom rozsahu uplatneného nároku. Pokiaľ chce žalobca tvrdiť, že po
zrušení žalovaného 1/ mu bolo vyplatené menej -z dôvodu škody na majetku v podielovom fonde, ktorá
vznikla ešte pred zrušením žalovaného 1/ (ak vôbec vznikla) - potom prípadné právo na doplatenie jeho
podielu má len voči depozitárovi ( § 19 ods. 3 ZKI). Toto právo žalobca nemá voči členom predstavenstva
žalovaného1/-zožiadnehozákonnéhoustanovenianevyplývapovinnosťčlenovpredstavenstvavyplatiť

podielnikom ich podiel na majetku v podielovom fonde. Po zániku žalovaného 1/ nenesie žalovaný
2/ žiadnu zodpovednosť voči podielnikom. Podľa žalovaného 2/ žalobca neuniesol dôkazné bremeno
vo vzťahu k otázke, že mu ku dňu 17. 02. 2006 (kedy podal zmenu žaloby) patrila pohľadávka nad
sumu 5 269 849,-- Sk, resp. 174 926,94 eura (t. j. pohľadávka v sume 7 897 267,-- Sk, resp. 262
141,24 eura, ktorú mal nadobudnúť postúpením od podielnikov). Žalobca nepredložil do konania žiadnu

zmluvu o postúpení pohľadávky podielnikov na náhradu škody proti žalovanému 2/, z ktorej by vyplývalo,
že k postúpeniu pohľadávok došlo. V konaní boli predložené len oznámenia o postúpení pohľadávky,
ktoré boli doručované žalovanému 2/ až v priebehu roku 2007, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Či
došlo k postúpeniu uplatňovanej pohľadávky nad rozsah sumy 5 269 849,-- Sk na žalobcu, ako aj
(nadväzujúca) otázka, kedy k takému postúpeniu došlo, zostali v konaní sporné. Pohľadávka proti

žalovanému 2/ nad rozsah sumy 5 269 849,-- Sk nebola uplatnená včas. Účinky zmeny veriteľa - mohli
nastať voči žalovanému 2/ až doručením oznámení o postúpení pohľadávky, t. j. v priebehu roku 2007.
V čase podania zmeny žaloby nedošlo k účinnej zmene veriteľa. Pôvodní podielnici ako jediní veritelia
pohľadávky si však svoju pohľadávku proti žalovanému 2/ neuplatnili včas. Tým došlo k premlčaniu
nároku,atoeštepredtým,nežnastaliúčinkyzmenyvosobeveriteľapohľadávokvočižalovanému2/.Na

zodpovednosť členov predstavenstva za škodu podielnikov na majetku v podielovom fonde podľa § 57
ZKI sa totiž vzťahuje úprava Občianskeho zákonníka. Podstatným je teda zodpovedanie otázky, či vzťah
medzi správcovskou spoločnosťou a podielnikmi je obchodnoprávny alebo občianskoprávny. Zmluvou
týkajúcou sa cenných papierov sú len zmluvy upravené v zákone č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch.
Zmluva medzi podielnikmi a správcovskou spoločnosťou sa uzatvárala podľa ZKI, a teda nie je zmluvou

týkajúcou sa cenných papierov. ZKI nestanovil, že sa na vzťah správcovskej spoločností a podielnika
uplatní podporne Obchodný zákonník. Z týchto dôvodov sa zodpovednosť správcovskej spoločnosti za
škodu nebude posudzovať podľa tretej časti Obchodného zákonníka. Rovnako by to muselo platiť aj pre
zodpovednosť členov predstavenstva voči podielnikom podľa § 57 ZKI, pokiaľ by sa posudzovala akospoločná zodpovednosť popri správcovskej spoločnosti. Vznik nárokov podielnikov na náhradu škody
voči správcovskej spoločnosti a aj voči členom predstavenstva, ako aj premlčanie týchto nárokov by
sa preto posudzovali podľa Občianskeho zákonníka. Nároky pôvodných podielnikov (od ktorých mal

žalobca údajne nadobudnúť pohľadávku v rozsahu sumy 7 897 267,-- Sk) sa premlčali ešte v r. 2006
uplynutím 2 rokov odo dňa, keď sa dozvedeli o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Obč.
zák.). O týchto okolnostiach sa totiž museli pôvodní podielnici dozvedieť prinajmenšom z rozhodnutia
ÚFT 113/2004, ktoré bolo vydané dňa 24. 02. 2004.

33. Vyjadrenie žalovaného 2/ zo dňa 17. 05. 2017 bolo doručené ostatným stranám v spore.

34. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací [podľa § 470 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zrušení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ako súdu odvolacieho č. k. 6Obo/84/2008-428 zo dňa 19. 02. 2009 a uznesenia Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikyakosúdudovolaciehoč.k.1ObdoV/20/2012-571zodňa26.09.2013nálezom

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 627/2015-36 zo dňa 2. februára 2016, opätovne prejednal
podané odvolanie žalobcu podľa ustanovenia § 379 C. s. p. (v rozsahu podaného odvolania) a § 380
ods. 1 C. s. p. (viazaný odvolacími dôvodmi), a to s nariadením odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

35. Odvolanie žalobcu bolo podané pred l. júlom 2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“), odvolací súd preto postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. a
posudzoval právne účinky tohto odvolania v zmysle príslušných ustanovení O. s. p.

36. V čase vrátenia veci na najvyšší súd (dňa 06. 04. 2016) bolo zistené, že pôvodne označený žalovaný

3/ - Československá obchodní banka, a. s., pobočka zahraničnej banky v SR, IČO: 30 805 066 - zanikol
na základe dobrovoľného výmazu z obchodného registra dňa 14. 01. 2015 (vložka č. 168/B Obchodného
registra Okresného súdu Bratislava 1). Vzhľadom k tomu, že všetky jeho práva a povinnosti vzniknuté
do 31. 12. 2007 prevzala Československá obchodná banka, a. s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO:
36 854 140 (vložka č. 4314/B Obchodný register Okresného súdu Bratislava 1), odvolací súd v zmysle

v tom čase účinného ust. § 107 ods. 4 O. s. p. pokračoval ďalej v konaní s týmto právnym nástupcom,
ako so žalovaným 3/.

37.Ďalejbolozistené,žežalovaný1/zanikolbezprávnehonástupcunazákladedobrovoľnéhovýmazuz
obchodného registra dňa 07. 02. 2012 (vložka č. 887/B Obchodného registra Okresného súdu Bratislava

I).

38. Výmazom z obchodného registra žalovaný 1/ stratil procesnú subjektivitu (§ 61 C. s. p.), nakoľko
stratil spôsobilosť na práva a povinnosti, a keďže zanikol bez právneho nástupcu, nebolo možné
pokračovať ďalej v odvolacom konaní ani so žalovaným 1/, ani so žiadnym jeho právnym nástupcom.

Z tohto dôvodu najvyšší súd podľa ust. § 378 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 161 ods. 1 a 2 a § 64
C. s. p. odvolacie konanie voči žalovanému 1/ vo výroku I. tohto rozsudku zastavil. V ďalšom konaní
rozhodoval už len o žalobe žalobcu voči žalovaným 2/ a 3/.

39. Najvyšší súd v zmysle záverov nálezu ústavného súdu požiadal podľa § 189 C. s. p. Národnú banku

Slovenska (keďže Úrad pre finančný trh bol dňa 1. januára 2006 zrušený a jeho pôsobnosť prešla na
Národnú banku Slovenska) o zapožičanie spisov, v ktorých boli vydané rozhodnutia Úradu pre finančný
trh č. GRUFT-126/2004/SANE zo dňa 23. 11. 2004 a č. GRUFT-113/2004/SANE zo dňa 24. 02. 2004,
ako aj Okresné riaditeľstvo Policajného zboru BA I, Úradu justičnej a kriminálnej polície Bratislava I o
zapožičanie spisov ČVS: ORP-252/OEK-B1-2004 Zi a ČVS: ORP-74-183/JKP-2004-I. Zároveň v zmysle

§ 189 C. s. p. vyzval žalovaného 3/ na predloženie Zmluvy o výkone činnosti depozitára, ktorú mal
uzavretú žalovaný 3/ (resp. jeho predchodca) so žalovaným 1/ počas rokov 2001 - 2003.

40. Národná banka Slovenska na výzvu najvyššieho súdu reagovala len zaslaním rozhodnutia Úradu
pre finančný trh č. GRUFT-126/2004/SANE. Bez bližšieho vysvetlenia nepredložila požadované spisy

Úradu pre finančný trh.

41. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru BA I, Úradu justičnej a kriminálnej polície Bratislava I v
reakcii na výzvu najvyššieho súdu uviedlo, že v prílohe zapožičiava vyšetrovací spis v trestnej vecivedenej na tunajšom útvare pod ČVS: ORP-252/OEK-B1-2004, v ktorej bolo vyšetrovanie skončené
meritórnym rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 22. 01. 2007 pod č. k.
IV/6 GPt 17/06-46. Čo sa týka druhého najvyšším súdom uvádzaného čísla spisu, t. j. ORP-74-183/

JKP-2004-1, uviedlo, že podľa tvaru spisového označenia (nesprávne označeného ako ČVS) by sa v
tomto prípade malo jednať o číslo (správne by malo byť označené ako Č. p.), pod ktorým bola predmetná
trestná vec, resp. jej súvisiaca časť, pôvodne zaprotokolovaná po jej prvotnom zaevidovaní na tunajšom
útvare, pričom následne po jej pridelení príslušnému vyšetrovateľovi PZ bola preprotokolovaná pod
vyššie spomínané ČVS: ORP-252/OEK-B1-2004. Tento vyšetrovací spis aj najvyššiemu súdu zaslalo

ako prílohu k písomnej reakcii na výzvu súdu.

42. Žalovaný 3/ v reakcii zo dňa 15. 05. 2017 na výzvu najvyššieho súdu uviedol, že žalovaný
3/ nedisponuje Zmluvou o výkone činnosti depozitára, ktorú mal uzavretú žalovaný 3/ (resp. jeho
predchodca) so žalovaným 1/ počas rokov 2001-2003. Z uvedeného dôvodu predloženie požadovanej
listiny nie je možné. Predmetná zmluva sa už nenachádza v archíve spoločnosti žalovaného 3/. Podľa

§ 75 zákona o cenných papieroch je povinný obchodník s cennými papiermi uchovávať záznamy o
obchodoch a ďalšiu dokumentáciu týkajúcu sa ním poskytovaných služieb najmenej päť rokov. Zmluvný
vzťah medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ bol ukončený 28. 05. 2004. Po doručení rozhodnutia
dovolacieho súdu bola zložka skartovaná.

43. Žalobca k vyjadreniu žalovaného 2/ zo dňa 17. 05. 2017 na pojednávaní pred odvolacím súdom
uviedol, že zodpovednosť žalovaného v 2/ rade vyplýva z jeho postavenia ako štatutárneho orgánu
žalovaného 1/ v čase prevodu akcií, žalovaný 2/ bol vybraná ako odborne spôsobilá osoba s tým,
že mal plnú zodpovednosť konať tak, aby sa nakladalo s majetkom s odbornou starostlivosťou a
v súlade so ZKI. Úrad pre finančný trh skonštatoval, že zodpovední pracovníci vedeli, že porušujú

povinnosti vo vzťahu k majetku podielnikov, a preto je žalovaný 2/ ako člen predstavenstva žalovaného
1/ zodpovedný. Z toho vyplýva aj príčinná súvislosť, keďže nekonal s odbornou starostlivosťou, čím
došlo k nevýhodnému predaju akcií SLSP. To, že mu nebola uložená pokuta Úradom pre finančný
trh (ÚFT) na jeho zodpovednosť nemá vplyv, veď ÚFT sa obrátil na orgány činné v trestnom konaní,
aby jeho konanie prešetrili. Zodpovednosti ho nezbavuje ani interná analýza žalovaného 1/ vykonaná

podriadenými zamestnancami žalovaného 2/, za ktorých činnosť žalovaný 2/ zodpovedal. Žalovaný 2/
vedel, že Erste Bank má záujem o kúpu akcií, čo dokazuje aj oznámenie ÚFT. Zodpovední zamestnanci
podliehali kontrole žalovaného 2/ a on mal posúdiť všetky podmienky predaja. Aj z výpovede žalovaného
2/ vyplýva, že obvyklým postupom by bolo ponúknutie akcií majoritnému akcionárovi. Čo sa týka
rozsahu a vzniku škody žalobca vychádzal z rozhodnutia ÚFT, ako aj z jeho podania v rámci trestného

oznámenia a zotrval na svojom právnom posúdení veci. Poukázal aj na rozhodnutie ústavného súdu,
ktorý konštatoval zásah do vlastníckeho práva. Opätovne odmietol námietku premlčania, a taktiež podľa
neho zánik žalovaného 1/ nemá vplyv na zánik zodpovednosti žalovaného 2/, pretože k vzniku nároku
došlo ešte počas existencie žalovaného 1/. V tejto súvislosti poukázal na § 194 ods. 2 Obch. zákonníka.
K vyjadreniu žalovaného 3/ len uviedol, že zotrváva na písomnom stanovisku zo dňa 09. 04. 2017. V

ostatnom sa v plnom rozsahu pridržal svojich predchádzajúcich písomných stanovísk a vyjadrení vo
veci.

44. Žalovaný 2/ a žalovaný 3/ na pojednávaní pred odvolacím súdom zotrvali na svojich
predchádzajúcich písomných vyjadreniach k odvolaniu.

45. Najvyšší súd na nariadenom odvolacom pojednávaní dňa 04. 07. 2017 podľa § 384 C. s. p. v
potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise na č. l. 14, č. . 27, č.
l. 29, č. l. 30, č. l. 31, č. l. 68, č. l. 72 - 77, č. 1. 114-115, č. 1. 131, č. 1. 157, č. 1. 159, č. l. 211, č. 1. 212,
č. 1. 262-265, č. l. 311, znaleckým posudkom č. 22/2007, č. 1.322, č. 1. 325, č. 1. 328, č. 1. 329, č. 1.

337, č. 1. 339, č. 1. 342, č. 1. 343, č. l. 345, č. 1. 347, č. l. 351, č. l. 357, č. 1. 358, č. l. 359, č. 1. 360, č.
1. 361, č. 1. 362, č. 1. 363, č. 1. 364 a doplnil dokazovanie pripojeným vyšetrovacím spisom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru BA I, Úradu justičnej a kriminálnej polície Bratislava I ČVS: ORP-74-183/
JKP-2004 a v ňom založených listinných dôkazov a vykonaných výsluchov svedkov. Dôkaz navrhovaný
žalobcom - Zmluvou o výkone činnosti depozitára, nebolo možné v odvolacom konaní vykonať, nakoľko

žalovaný 1/ neexistuje, teda od neho nie je možné zmluvu získať a žalovaný 3/ predmetnú zmluvu
skartoval. Naviac treba uviesť, že žiadna zo strán sporu existenciu zmluvy o výkone činnosti depozitára
nespochybnila. K vykonaniu dôkazu osobitným vyšetrovacím spisom ORP-74-183/JKP-2004-1 najvyšší
súd uvádza, s poukazom na odpoveď Okresného riaditeľstva policajného zboru Bratislava 1, že tentobol preprotokolovaný pod ČVS: ORP-252/OEK-B1-2004, a teda jeho obsah bol oboznámený v rámci
oboznamovania obsahu ČVS: ORP-252/OEK-B1-2004. Spisy Úradu pre finančný trh, v ktorých boli
vydané rozhodnutia č. GRUFT-126/2004/SANE zo dňa 23. 11. 2004 a č. GRUFT-113/2004/SANE zo

dňa 24. 02. 2004 neboli odvolaciemu súdu zo strany Národnej banky Slovenska, na ktorú od 01. 01.
2006 prešla pôsobnosť zrušeného Úradu pre finančný trh, predložené. Strany sporu po oboznámení
tejto skutočnosti odvolacím súdom na pojednávaní dňa 04. 07. 2017 netrvali na ich predložení, preto
odvolací súd ďalej od požadovania ich zapožičania upustil. Odvolací súd mal pre svoje rozhodovanie
k dispozícii obe právoplatné rozhodnutia úradu pre finančný trh a považoval ich vzhľadom na rozsah

dokazovania inými dôkazmi založenými v spise, ako aj v pripojenom trestnom spise ČVS: ORP-252/
OEK-B1-2004, pre zistenie rozhodujúcich skutočností za postačujúce. Z týchto rozhodnutí v zmysle
záverov ústavného súdu pri rozhodovaní aj vychádzal (ústavný súd vytkol všeobecnému súdu, že
existenciu týchto právoplatných rozhodnutí opomenul).

46.Odvolacísúdvrozsahu,vktoromdokazovanieneopakovalaaninedopĺňal,vychádzalzoskutkového

stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 C. s. p.). Nevykonal však dôkaz výsluchom JUDr. L. O.,
ktorého nevykonanie žalobca v odvolaní namietol, pretože sa mala vyjadriť k otázke obchodných praktík
a zvyklostí pri stanovení ceny pri predaji akcií z podielového fondu, avšak nebola priamo prítomná pri
žiadnej skutočnosti majúcej vplyv na skutkové okolnosti prípadu. Vykonanie tohto výsluchu by bolo v
danom prípade nadbytočné. Nevykonanie tohto dôkazu nebolo vytknuté odvolaciemu súdu ani v náleze

ústavného súdu.

47. Z rozhodnutia Úradu pre finančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE zo dňa 24. 02. 2004 odvolací
súd zistil, že žalovaný 1/ porušil povinnosť vyplývajúcu mu ako správcovskej spoločnosti z ust. §
35 ods. 1 v spojení s § 35 ods. 3 zák. č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní (ZKI), keď

nenakladal so 179 889 ks akcií emitenta SLSP v majetku podielového fondu s označením J&T
ASSET MANAGEMENT správcovská spoločnosť, a. s., Reštitučný otvorený podielový fond s odbornou
starostlivosťou a spôsobmi uvedenými v § 35 ods. 3 ZKI, prostredníctvom ktorých by predal akcie SLSP
za najvýhodnejšiu cenu, ktorú bolo možné dosiahnuť v prospech reštitučného fondu a predal akcie dňa
18. 02. 2003 za jedinú záujemcami ponúknutú cenu 1 700,-- Sk. Ďalej odvolací súd zistil, že žalovaný 1/

porušil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 36 ods. 2 ZKI tým, že pri tomto predaji nepostupoval s odbornou
starostlivosťou a bez preukázateľných dôvodov dňa 18. 02. 2003 predal uvedené akcie za jedinú
záujemcami ponúknutú cenu 1 700,-- Sk, hoci v tom čase nebol dôvod na okamžitý predaj akcií SLSP
za účelom zabezpečenia dostatočnej likvidity majetku v reštitučnom fonde, pretože finančné prostriedky
nachádzajúce sa v majetku v reštitučnom fonde v čase predaja akcií postačovali na pokrytie finančných

záväzkov spoločnosti a v tom čase doručených žiadostí podielnikov fondu o vyplatenie vrátených
podielových listov a lehota podľa § 36 ods. 4 ZKI, dávala dostatočný časový priestor žalovanému 1/, aby
s odbornou starostlivosťou vykonal opatrenia na zosúladenie hodnoty podielu akcií SLSP na hodnote
majetku reštitučného fondu podľa ust. § 33 ods. 1 ZKI.

48. S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 627/2015-36 zo dňa 02. 02. 2016
je týmto rozhodnutím (výrokom) odvolací súd viazaný v zmysle § 193 C. s. p. (pôvodne § 135 ods. 1 O.
s. p.), a to v rozsahu, že došlo k porušeniu konkrétnych povinností vyplývajúcich zo ZKI a kto sa tohto
porušenia dopustil, t. j. žalovaný 1/.

49. Z rozhodnutia Úradu pre finančný trh č. GRUFT-126/2004/SANE zo dňa 23. 11. 2004 odvolací súd
zistil, že žalovaný 3/ porušil ust. § 20 ods. 1 druhá veta zák. č. 385/1999 Z. z. (ktoré je porušením aj
podľa ust. § 87 ods. 1 zák. č. 594/2003 Z. z. tým, že nepreveril, či cena 1 700,-- Sk, za ktorú žalovaný 1/
chcel predať akcie SLSP z majetku podielového fondu, je tá najvýhodnejšia, akú bolo možné dosiahnuť v
prospech reštitučného fondu a dňa 18. 02. 2003 udelila písomný súhlas na predaj akcií SLSP na základe

žiadosti žalovaného 1/ zo dňa 18. 02. 2003, nekonala s odbornou starostlivosťou a výlučne v záujme
podielnikov reštitučného fondu.

50. S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 627/2015-36 zo dňa 02. 02. 2016
je týmto rozhodnutím (výrokom) odvolací súd viazaný v zmysle § 193 C. s. p. (pôvodne § 135 ods. 1 O.

s. p.), a to v rozsahu že došlo k porušeniu konkrétnych povinností vyplývajúcich zo ZKI a kto sa tohto
porušenia dopustil, t. j. žalovaný 3/.51. Z rozhodnutia Generálnej prokuratúry č. IV/6 GPt 17/06-46 zo dňa 22. 01. 2007 nachádzajúceho
sa vo vyšetrovacom spise Okresného riaditeľstva Policajného zboru BA I, Úradu justičnej a kriminálnej
polície Bratislava I ČVS: ORP-74-183/JKP-2004 odvolací súd zistil, že bolo zastavené trestné stíhanie

pre skutok právne posúdený ako trestný čin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa §
255 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ konajúci za spoločnosť
žalovaného 1/ na tom skutkovom základe, že dňa 18. 02. 2003 v rozpore s ust. § 35 ods. 1, ods.
3, ods. 4 zák. č. 385/1999 Z. z. odplatne previedol priamym predajom cez Burzu cenných papierov
Bratislava, a. s., z majetku Reštitučného otvoreného podielového fondu do majetku Poštovej banky, a.

s. a anonymného kupca spolu 179 889 kusov akcií Slovenskej sporiteľne, a. s., Bratislava, v cene 1
700,-- Sk za jednu akciu, hoci podiel vlastného imania Slovenskej sporiteľne, a. s., Bratislava, na jednu
akciu bol v čase prevodu približne 2 100,-- Sk na jednu akciu, čím spôsobil podielnikom Reštitučného
otvoreného podielového fondu škodu najmenej nie nepatrnú, pretože nie je tento skutok trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci. V rozhodnutí bolo okrem iného uvedené, že vo vyšetrovacom spise
sa nachádza listinný dôkaz, z ktorého vyplýva, že hodnota majetku Slovenskej sporiteľne, a. s., na jednu

akciu predstavovala k 31. 12. 2001 sumu 1 566,-- Sk, a to podľa slovenských účtovných štandardov,
pričom podľa medzinárodných účtovných štandardov hodnota tohto majetku predstavovala sumu 1
812,-- Sk. Spoločnosť PALČO BROKERS, o. c. p. , a. s., stanovila vnútornú hodnotu akcií SLSP k
polroku 2002 na sumu 1 636,-- Sk na jednu akciu, pričom konkrétnu hodnotu akcii neuviedla, pretože
určujúcim faktorom na stanovenie reálnej ceny akcií by bola ponuka a dopyt klientov. S predmetnými

akciami na Burze cenných papierov Bratislave sa neobchodovalo, čo bolo potvrdené aj vyjadrením
Burzy cenných papierov. Z toho dôvodu nebol na spomínané akcie stanovený žiaden kurz. Z dôkazov
vykonaných v uvedenom konaní generálna prokuratúra dospela k záveru, že žalovaný 1/ dostatočne
deklaroval záujem predať 2,8% balík akcií SLSP. O predaji mala vedomosť aj spoločnosť Erste Bank.
O úmysle predať akcie ju informovali zástupcovia reštitučného investičného fondu. Je pravdou, že išlo

o iný subjekt než Reštitučný otvorený podielový fond, no spoločnosti Erste Bank bol dostatočne známy
vlastník týchto akcií a nič nebránilo tomu, aby aj zástupcovia tejto spoločnosti iniciovali rokovania o
predaji akcií. Zvýraznila aj skutočnosť, že žiadny zákon a ani iný všeobecne záväzný právny predpis
neukladá správcovi podielového fondu povinnosť ponúknuť akcie majoritnému akcionárovi. Zástupcovia
správcu fondu naviac o neúspešnosti rokovaní s predstaviteľmi Reštitučného investičného fondu a

Erste Bank vedeli a mohli sa teda dôvodne domnievať, že Erste Bank o kúpu akcií nemá záujem.
Rovnako nemožno namietať samotné načasovanie obchodu, pričom ani v tomto smere zákon, ale ani
iný všeobecne záväzný právny predpis neukladá správcovi podielového fondu žiadne obmedzenia.
Žalovaný 1/ predal podľa generálnej prokuratúry akcie so ziskom, nakoľko tieto nadobudla za nákupnú
hodnotu 1 000,-- Sk za jednu akciu. Erste Bank síce mala v čase predaja akcií vyčlenených 3 250,--

Sk na nákup jednej akcie, táto skutočnosť však podľa generálnej prokuratúry neznamená, že Erste
Bank by za jednu akciu aj túto sumu zaplatila. V rámci obchodných zvyklostí sa totiž kúpna cena odvíja
aj od taktiky pri obchodnom jednaní, ako aj ďalších schopností obchodníka uzatvárajúceho konkrétny
obchod. Nemožno tiež opomenúť, že Ing. B. X. o vyčlenení tejto sumy nevedel a ani nemohol vedieť,
nakoľko išlo o výhradne vnútornú záležitosť banky. Vykonaným dokazovaním nebolo vôbec preukázané,

že by akýkoľvek subjekt kúpil akcie za vyššiu cenu, než boli napokon predané. V tomto prípade však za
žiadnych okolností nemožno podľa generálnej prokuratúry za škodu považovať rozdiel medzi cenou, za
ktorú nadobudla akcie spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., spoločnosť Erste Bank a cenou, za ktorú
predal akcie žalovaný 1/. Nemožno opomenúť, že spoločnosť Erste Bank akcie nadobudla s časovým
odstupom takmer pol roka a naviac došlo aj k zmene ďalších okolností majúcich vplyv na hodnotu

akcií, napr. k zmene strategického záujmu banky. Spôsobenie škody a jednoznačné a nepochybné
preukázanie jej výšky je pritom pri uvedenom trestnom čine obligatórne. V tomto prípade nielenže
nedošlo k preukázaniu škody, ktorú by bolo možné dávať do príčinnej súvislosti s porušením zákona o
kolektívnom investovaní, ale aj na stanovenie hodnoty akcií existujú viaceré pohľady. Stanovenie škody
musí byť pritom objektívne vyčísliteľné a nemôže vychádzať z hypotetických dohadov. Vzhľadom na

tieto podstatné okolnosti mala generálna prokuratúra za to, že nie je možné konštatovať, že štatutárnym
zástupcom spoločnosti žalovaného 1/ bola podielnikom Reštitučného otvoreného podielového fondu
spôsobená škoda.

52. Z uvedeného rozhodnutia a ani z obsahu spisu ČVS: ORP-74-183/JKP-2004 nevyplýva, že by v

trestnom konaní bolo konštatované porušenie povinnosti žalovaného 2/ a ani vznik škody (keďže pre
daný trestný čin sa spôsobenie škody vyžaduje, bolo predmetom posudzovania aj vznik škody). Tvrdenie
žalobcu v rámci jedného z podaní vo veci, že zo spisu vyplýva porušenie povinnosti žalovaného 2/, sa
vzhľadom na obsah tohto spisu a záverov konečného rozhodnutia, podľa odvolacieho súdu nepotvrdilo.53. V uvedenom trestnom konaní boli vypočutí aj viacerí svedkovia, ktorých výpovede boli založené aj
v tomto súdnom spise a boli čítaním vykonané (svedecká výpoveď p. H., p. V., p. T.) a čítaním bola

doplnená zápisnica z výsluchu svedka p. N..

54. Svedok F. N. (prokurista Erste Bank) síce vo svojej výpovedi uviedol, že na základe uznesenia
predstavenstva Erste Bank zo dňa 10. 06. 2002 bola stanovená najvyššia cena za akciu Slovenskej
sporiteľne, a. s., vo výške 3 300,-- Sk a v nasledujúcom roku bola na základe uznesenia predstavenstva

zo dňa 01. 09. 2003 cena za akciu stanovená vo výške 3 350,-- Sk, avšak nevedel uviesť, či túto cenu
Erste Bank žalovanému 1/, resp. zástupcom Restitučno-investičného fondu, a. s., pri rokovaniach o
predaji 2,8% balíka akcií Slovenskej sporiteľne, a. s., v roku 2002 (jediné rokovanie dňa 12. 07. 2002)
aj ponúkla. Uviedol, že Erste Bank neponúkla nič, len pri rokovaní v júli 2002 reagovala na ponuku
zástupcov investičného fondu, a keďže cena prevyšovala stanovený limit (nevedel si spomenúť, aká
bola cena, len sa domnieval, že 3 600,--Sk/akcia), rokovanie bolo ukončené a ďalšie rokovania sa

neuskutočnili. Uviedol, že snahou Erste Bank bolo získať 100% akcií Slovenskej sporiteľne, a. s., pričom
toto získavanie sa uskutočnilo postupne v časovom horizonte asi 4 rokov. Uviedol, že aj vo februári 2003
by Erste Bank bola schopná a ochotná za akcie Slovenskej sporiteľne, a. s. zaplatiť cenu 3 300,-- Sk.
O rokovaniach sa zápisnica nevyhotovovala. Spomenul si, že rokovania sa okrem neho zúčastnili p.
Ovesny-Straka (za SLSP), p. Osuský, p. Vlčan a ešte 2-3 osoby.

55. Svedok H. (pôvodne predseda predstavenstva Reštitučno-investičného fondu a. s.) popísal uvedené
rokovania s Erste Bank obdobne. Uviedol, že Erste Bank neponúkla žiadnu cenu za ponúknutý balík
akcií Slovenskej sporiteľne, a. s., pričom bola oslovená s predpokladom, že ako majoritný akcionár bude
mať záujem o jeho nadobudnutie. Zástupcovia Reštitučno-investičného fondu pri rokovaniach navrhovali

cenu 2 700,-- Sk až 3 400,-- Sk za jednu akciu, pričom termín transakcie nebol spomínaný. Uviedol, že
zástupcovia Erste Bank nemali záujem o kúpu tohto balíka, pričom v rámci rokovaní nenavrhli žiadnu inú
cenu,anižiadneinépodmienky,zaakýchbyboliochotníakciekúpiť.Ztakéhotoichpostojapretovyvodili
záver, že Erste Bank nemá záujem o kúpu týchto akcií. Záverom výpovede uviedol, že žalovaného 2/
informoval po stretnutí so zástupcami Erste Bank o tom, že Erste Bank nemá záujem o predmetný balík

akcií SLSP za cenu ponúkanú na stretnutí.

56. Svedok Mgr. V. (riaditeľ úseku právnych služieb Slovenskej sporiteľne, a. s.) uviedol, že spoločnosť
Erste Bank v tom čase neprikladala veľký význam diskusii o cene akcií Slovenskej sporiteľne, a. s.,
ktorú by bolo možné dosiahnuť zo zástupcami Reštitučného investičného fondu. Naviac cena akcií sa

z pohľadu Erste Bank pohybovala nad hranicu, na ktorú bola táto spoločnosť ochotná ísť, avšak pri
jednaní so zástupcami Reštitučného investičného fondu nenavrhovala vlastnú cenovú požiadavku, za
ktorú by bola ochotná akcie kúpiť. Potvrdil, že rokovanie prebehlo 12. 07. 2002. Erste Bank v tom čase
reagovala na ponúkané ceny, nenavrhovala vlastnú cenovú požiadavku v rámci cenovej taktiky, nakoľko
v tom čase musela kúpiť 2 väčšie balíky akcií. V septembri 2003 v snahe zakončiť nadobudnutie 100%

akcii Slovenskej sporiteľne, a. s., Erste Bank akceptovala ponúknutú cenu 3 250,-- Sk/akcia.

57. Svedkyňa T. M. ako zástupkyňa ÚFT v trestnom konaní uviedla, že sa pridržiava trestného
oznámenia, ktoré ÚFT podalo, ako aj skutočností uvedených v rozhodnutí o uložení pokuty pre
žalovaného 1/, ktoré z časti zopakovala. V prípade akcií Slovenskej sporiteľne, a. s., sa s týmito

akciami na burze cenných papierov neobchodovalo. Jedinou možnosťou, ako mohla správcovská
spoločnosť predať akcie za najvýhodnejšiu cenu, bolo ponúknuť ich potencionálnym investorom a
následne zistiť najvýhodnejšiu cenu. Správcovská spoločnosť tieto kroky podľa ÚFT nevykonala a
spomínané akcie predala za jedinú záujemcom ponúknutá cenu. Ak by boli akcie predané priamo
majoritnému akcionárovi, výnos z predaja by bol vyšší o 278 827 950,-- Sk.

58. Z písomného vyhlásenia p. Borisa Čarakčieva, ktorý v rozhodnom čase pôsobil ako člen
predstavenstva žalovaného 1/ a zároveň bol vedúcim odboru portfólio managementu uviedol, že
v zmysle organizačného poriadku žalovaného 1/ člen predstavenstva pri plnení úloh správcovskej
spoločnosti konať odborne a starostlivo pri predaji aktív podielového fondu mal zadať príslušnému

odboru vypracovať analýzu ekonomickej výhodnosti predaja a postupu pri predaji, pričom v danom
prípade žalovaný 2/ ho o takú analýzu v súvislosti s predajom akcií SLSP dňa 18. 02. 2003 ako
vedúceho odboru portfólio managementu požiadal. Následne člen predstavenstva mal zabezpečiť dopyt
nadepozitára,čijemožnépristúpiťkpredaju.Zabezpečiťvypracovanieanalýzy ekonomickejvýhodnostipredaja bolo úlohou B. Čarakčieva, ako aj predloženie záverov analýz a stanoviska depozitára
predstavenstvu žalovaného 1/. Uvedenú analýzu p. Čarakčiev spracoval so znalosťou vnútornej hodnoty
akcií SLSP vyplývajúcej z poslednej auditovanej účtovnej závierky spoločnosti. Uviedol, že spoločnosť

avizovala od apríla 2002 do februára 2003 záujem o predaj akcií SLSP a napriek tomu nedošla ponuka
na ich odkúpenie za cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk. Akcie boli v tom čase nelikvidné, išlo o minoritný balík
bez vplyvu na riadenie spoločnosti.

59. Z vyššie uvedeného vyhlásenia vyplýva, že žalovaný 2/ v zmysle organizačného poriadku

žalovaného 1/ požiadal pred predajom predmetných akcií dňa 18. 02. 2003 o vypracovanie analýzy
výhodnosti tohto predaja príslušný odbor a táto analýza bola vypracovaná. Zároveň bol vypracovaný aj
dopyt pre depozitára, či je možné pristúpiť k predaju za cenový limit 1 700,-- Sk/akcia. Nedá sa preto
konštatovať, že by zo strany žalovaného 2/ došlo k porušeniu povinnosti člena predstavenstva.

60. Z prehľadu obchodov s akciami emitenta SLSP, a. s., v období od 01. 01.2001 do 31. 12.

2003 vystavených Burzou cenných papierov v Bratislave dňa 26. 10. 2007 vyplýva, že s akciami sa
obchodovalo 05. 04. 2001 a 14. 09. 2001 za cenu 1 000,-- Sk/akcia, ďalej dňa 18. 02. 2003 za cenu 1
700,-- Sk/akcia, dňa 21. 08. 2003 za cenu 1 750,-- Sk/akcia, dňa 19. 09. 2003 za cenu 1 770,-- Sk/akcia
a za cenu 1 850,-- Sk/akcia a dňa 22. 09. 2003 za cenu 3 250,-- Sk/akcia. Do februára 2003 teda cena
akcií od r. 2001 nepresiahla 1 000,-- Sk/akcia.

61. Z listu Erste Bank adresovaného žalobcovi dňa 25. 03. 2003 vyplýva, že žalobca mal vedomosť v
tomtočaseoprevodepredmetnýchakciíazisťovalbližšieinformácieotransakcii.ErsteBankmuuviedla,
že v minulosti rokovala s vlastníkmi týchto akcií, ale cena, za ktorú jej boli ponúknuté, nevyhovovala
záujmom akcionárov Erste Bank. Na dopyt žalobcu zo dňa 09. 03. 2003 tlačová hovorkyňa Erste Bank

p. Cygonková žalobcovi v liste zo dňa 26. 03. 2003 uviedla, že Erste Bank nedostala možnosť akcie
Slovenskej sporiteľne, a. s., od Reštitučno-investičného fondu, a. s., odkúpiť, pretože jej nebol odkup
ponúknutý. Toto stanovisko hovorkyne nie je celkom presné vzhľadom na predchádzajúce rokovania o
kúpe cenných papierov v r. 2002, ale zrejme sa týkalo konkrétnej ponuky odkupu dňa 18. 02. 2003.

62. Zo znaleckého posudku č. 22/2007 spoločnosti ZNALEKON, a. s., súd zistil, že trhová hodnota
predmetných akcií bola ku dňu 18. 02. 2003 v rozmedzí 1 600,-- Sk/akcia do 2 006,-- Sk/akcia. Na cenu
akcií pri prevode dňa 22. 09. 2003 mal vplyv značne zmenený trhový stav s akciami bankových inštitúcií
(aj akcií Erste Bank), ako aj niekoľkodňové časové rozpätie od predchádzajúceho obchodu s akciami. V
záveroch znalecká organizácia uviedla, že sa dňa 18. 02. 2003 nedalo očakávať, že by sa dosiahla pri

predaji predmetných akcií cena vyššia ako 1 700,-- Sk/akcia. Akcie neboli likvidné, nebola daná ponuka
na priamy predaj pred 18. 02. 2003 za cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk. Cena 3 200,-- Sk/akcia z roku 2001,
kedy Erste Bank nadobudla 87,17% akcií SLSP, v sebe zahŕňala prirážku z nadobudnutia majority -
rozhodujúceho vplyvu na riadenie spoločnosti.

63. Z odborného stanoviska znalca Ing. Dušana Uhera vyplýva, že vytkol pri znaleckom odhade
všeobecnej hodnoty akcií spoločnosťou ZNALEKON zrážku za minoritný podiel vo výške 50%, pričom
uviedol, že táto zrážka mala byť minimálna v rozpätí od 0% do 50% s prihliadnutím na ziskovosť, stabilitu
hospodárenia, akcionárskej štruktúry Slovenskej sporiteľne, a. s. Odporučil tiež aktualizovať vstupné
informácie, nakoľko znalecký posudok vychádzal z podkladov rokov 2000/2001, pričom v roku 2001 bol

v Slovenskej sporiteľni naštartovaný ozdravný proces, čo malo vplyv na hodnotu akcií. Uviedol tiež, že
najvýhodnejšia cena za akcie nemusí byť na úrovni všeobecnej hodnoty akcií. Najvýhodnejšia cena by
mala vzísť na burze z ponuky a dopytu.

64. Po zopakovaní a doplnení dokazovania odvolacím súdom žalobca uviedol, že ďalšie návrhy na

vykonanie dokazovania nemá, keďže ďalšie dôkazy nie je možné vykonať. Z vykonaných dôkazov podľa
žalobcu vyplynulo porušenie povinností žalovaného 2/ a 3/. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia
ÚFT, kde je porušenie podrobne popísané. Za porušenie povinnosti žalovaného 1/ zodpovedá podľa
žalobcu žalovaný 2/. Z výpovede p. N. vyplynulo, že Erste Bank mala záujem o kúpu akcií za cenu
3 200,-- - 3 300,-- Sk . Žalovaný 3/ nikdy nepoprel (hoci zmluvu nepredložil), že by vykonával

činnosť depozitára a na jeho vzťah k žalobcovi je potrebné aplikovať Obchodný zákonník. Žalovaný 3/
nepreukázal, že by s náležitou odbornou starostlivosťou zisťoval, o aký obchod sa malo jednať, a dal
súhlas s týmto obchodom v priebehu jedného dňa. Navrhol preto žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi
nárok na náhradu trov konania.65. Žalovaný 2/ k vykonaným dôkazom pred odvolacím súdom uviedol, že žalovaný 2/ neporušil žiadnu
povinnosť člena štatutárneho orgánu. Pri prevode balíka akcií na Poštovú banku disponoval takými

rozhodujúcimi skutočnosťami, z ktorých mal možnosť prijať uvedené rozhodnutie. V tom čase mal
vedomosť, že Erste Bank nemá záujem o kúpu akcií za sumu 2 900,-- Sk/akcia, taktiež mal vedomosť
o hodnote majetku pripadajúceho na akcie z audítorskej správy SLSP. Konzultoval tiež s depozitárom
výškucenyakcií.Nemalvedomosťotom,žeErsteBankmalačasovústratégiukúpuakcií,aaniakúcenu
je ochotná predložiť. Uviedol, že len z budúceho vývoja nie je možné tvrdiť, že by sa v rozhodnom čase

ErsteBankspravovalarovnako.Vofebruári2003ErsteBankvlastnila67%akciíSLSP,čojejumožňovalo
kontrolu nad SLSP. Bola vedomosť o tom, že Erste Bank mala záujem o kúpu akcií od ostatných
akcionárov, ako boli FNM a Medzinárodná obchodná banka, ale v tom čase boli len v rokovaniach s
neistým koncom, a ak by nenadobudla balík akcií od FNM a Medzinárodnej obchodnej banky nemala
by Erste Bank záujem o minoritný balík žalovaného 1/, lebo by jej nepriniesol žiadne výhody. To, že v
septembri 2003 Erste Bank kúpila akcie vyplýva z toho, že už vlastnila akcie od FNM a Medzinárodnej

obchodnej banky, a preto mala záujem o dokúpenie zvyšného balíka. O porušení povinnosti by sa mohlo
uvažovať vtedy, keby 18. 02. 2003 bola známa obvyklá cena akcie z anonymných obchodov, čo sa však
nestalo. Ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemal.

66. Žalovaný 3/ k vykonaným dôkazom uviedol, že sa preukázala absencia pochybenia žalovaného 3/, a

to z dôvodu, že aj v trestnom konaní, ako aj z listinných dôkazov v súdnom konaní vyplýva, že riadne určil
limitnú cenu akcie, ktorá vychádzala z dostupných informácií na finančnom trhu a neodlišovala sa od
ceny zistenej v trestnom konaní, dokonca bola vyššia. Preukázalo sa, že jediný majoritný akcionár nemal
záujem na odkúpenie akcií, nebol sám schopný určiť cenu za balík akcií v rozhodnom čase a odkúpenie
minoritného podielu nebolo jeho stratégiou. V rozhodnom čase nereflektoval na žiadne známe okolnosti

o záujme predať akcie emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s., zo strany žalovaného 1/. Ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania nemal.

67. Ako vyplýva z obsahu spisu žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 19. 10. 2004 domáhal voči
žalovanému 1/ a žalovanému 2/ zaplatenia náhrady škody vo výške 5 269 849,--Sk s prísl. vzniknutej

v dôsledku priameho predaja dňa 18. 02. 2003 cez Burzu cenných papierov Bratislava, a. s., 179 889
ks akcií emitenta Slovenskej sporiteľne, a. s. (SLSP) o nominálnej hodnote 1 000,-- Sk, ISIN akcií SK
1110001445 za cenu 1 700,-- Sk z majetku ROPF vopred určenému záujemcovi - do majetku Poštovej
banky, a. s. (cena úhrnom bola 305 811 300,-- Sk). Podľa žaloby spoločnosť Erste Bank v roku 2001
nadobudla 87,18% balík na základnom imaní spoločnosti SLSP za sumu 3 221,-- Sk/akcia. Dňa 22.

09. 2003 bol na Burze cenných papierov Bratislava, a. s., uzavretý obchod s akciami SLSP v počte
179 889 ks za cenu 3 250,-- Sk/akcia. Išlo o identické akcie, ktoré ROPF previedol na Poštovú banku,
a. s. Cenový rozdiel medzi kúpnou cenou, za ktorú Erste Bank nadobudla 179 889 ks akcií SLSP
a cenou, za ktorú tieto akcie predal ROPF Poštovej banke, bol 278 827 950,-- Sk. Žalobca preto v
žalobe tvrdí, že keby vo februári 2003 ROPF predal akcie Erste Bank, bol by o tento cenový rozdiel

výnos z predaja vyšší. Poukázal na rozhodnutie Úradu pre finančný trh č. GRUFT 113/2004/SANE z
24. 02. 2004, ktorým úrad uložil žalovanému 1/ pokutu vo výške 2 000 000,-- Sk za závažné porušenie
zákona o kolektívnom investovaní, a to § 35 ods. 1, 3, 4 a § 36 ods. 2 zák. č. 385/1999 Z. z. (ďalej
ZKI). Žalobcovi ako podielnikovi ROPF bola podľa žaloby spôsobená škoda 5 214 082,-- Sk (1,89% z
čiastky 278 827 950,-- Sk), keďže jeho podiel v ROPF bol v rozhodnom čase 1,89%. Žalovaný 2/ bol

v rozhodnom čase členom a predsedom predstavenstva, a tak podľa § 13 ods. 4 ZKI žalovaný 1/ ako
správcovskáspoločnosťapodľa§57ZKIžalovaný2/akočlenpredstavenstvasprávcovskejspoločnosti,
zodpovedajú spoločne podielnikom za vzniknutú škodu.

68. Zo spisu ďalej vyplýva, že dňa 03. 05. 2005 požiadal žalobca o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka

do konania, a to pôvodne žalovaného 3/- Československá obchodní banka, a. s., pobočka zahraničnej
banky v SR (predchodcu žalovaného 3), ktorý ako depozitár nesie voči podielnikom za prípadnú škodu
spôsobenú správcovskou spoločnosťou tiež zodpovednosť, a to s poukazom na § 87 ods. 2 zák. č.
594/2003 Z. z. z 03. 12. 2003. Súd prvej inštancie pristúpenie žalovaného 3/ pripustil.

69. Podaním doručeným súdu dňa 17. 02. 2006 žalobca rozšíril výšku uplatnenej náhrady škody na
sumu 13 167 116,-- Sk (čo je v prepočte 437 068,18 eura) s prísl., a to z dôvodu, že na základe zmluvy
o postúpení zo dňa 14. 02. 2006 za symbolickú 1,-- Sk získal od spoločnosti KORFIN, s. r. o., práva
na vymáhanie náhrady škody proti žalovanému 1/ od ďalších 59 podielnikov ROPF, poškodených vdôsledku tých istých skutočností ako žalobca. Z týchto podielov a podielu žalobcu mu vyplýva nárok
4,813% z celkovej škody 278 827 950,-- Sk, čo je zvýšená suma 13 167 116,-- Sk (čo je v prepočte
437 068,18 eura ). K podaniu pripojil Zmluvu o postúpení pohľadávky majiteľov podielových listov

spravovaných žalovaným 1/ voči žalovanému 1/ uzavretú medzi žalobcom a spoločnosťou KORFIN,
spol. s r. o., dňa 14. 02. 2006. Táto zmluva (č. l. 72 a nasl.) bola žalovanému 1/ doručená dňa 17.
02.2006, ako aj oznámenie žalobcu o postúpení práv podielnikov na neho (č. l. 78).

70. Podaním doručeným súdu dňa 12. 02. 2007 žalobca doplnil tvrdenia o porušení povinností

žalovaných, a to u žalovaného 1/, ktorý zodpovedal podľa § 13 ods. 4 ZKI, ide o porušenie povinností
§ 31 ods. 2 písm. a/, b/, c/, § 31 ods. 3, § 35 ods. 1, 3, 4 a § 36 ods. 2, u žalovaného 2/ porušenie
povinnosti uvedenej v § 51 ods. 1 ZKI a § 194 ods. 5 Obch. zák. a u žalovaného 3/ porušenie povinnosti
uvedenej v § 20 ods. 1, § 23 ods. 1 písm. a/, § 23 ods. 3 písm. b/, § 23 ods. 5, 6, 7 ZKI. Poukázal tiež
na to, že žalovanému 3/ bola rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. GRUFT-126/2004/SANE zo dňa
23. 11. 2004 uložená pokuta 250 000,-- Sk za porušenie povinnosti § 20 ods. 1 druhá veta ZKI, keďže

nepreveril, či cena 1 700,-- Sk/akcia SLSP, za ktorú chcel žalovaný 1/ z majetku ROPF akcie predať,
je tá najvýhodnejšia a dňa 18. 02. 2003 udelil písomný súhlas na predaj akcií SLSP. Nekonal teda s
odbornou starostlivosťou a v záujme podielnikov.

71. Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

72. Podľa ust. § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na

náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď
došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

73. Vzhľadom na vyššie uvedené a okamih podania žaloby možno konštatovať, že žaloba na zaplatenie
5 269 849,-- Sk s prísl. (v prepočte 174 926,94 eura) bola podaná voči žalovanému 2/ (voči žalovanému

1/ bolo odvolacie konanie zastavené, takže vo vzťahu k nemu odvolací súd už dôvody k veci samej
ďalej neuvádza) v premlčacej lehote. Žalovaný 2/ však namietol, že v rozšírenom rozsahu bola žaloba
podaná už po uplynutí premlčacej lehoty. Rovnako žalovaný 3/ v konaní namietol, že voči nemu bola
žaloba podaná po premlčacej lehote v celom rozsahu.

74. Odvolací súd po preskúmaní týchto námietok dospel k záveru, že v danom prípade je námietka
premlčania dôvodná. Podľa tvrdenia žalobcu mala škoda vzniknúť pri nevýhodnom predaji akcií dňa 18.
02. 2003 porušením povinností podľa zákona o kolektívnom investovaní. Objektívna premlčacia lehota
podľa § 106 ods. 2 Obč. zák. mala uplynúť dňom 18. 02. 2006. Voči žalovanému 3/ rozšíril žalobu v
pôvodnom rozsahu podaním zo dňa 03. 05. 2005, t. j. ešte pred uplynutím trojročnej objektívnej, ale aj

dvojročnej subjektívnej lehoty na podanie žaloby v tejto časti (nakoľko o porušení povinnosti depozitára
sa dozvedel z rozhodnutia ÚFT č. BRUFT-126/2004/SALE zo dňa 23. 11. 2004. Rozšírenie žaloby na
sumu 13 167 116,-- Sk (čo je v prepočte 437 068,18 eura) podal žalobca síce dňa 17. 02. 2006, t. j.
deň pred uplynutím objektívnej premlčacej lehoty, avšak aktívnu legitimáciu v tom čase preukazoval len
Zmluvou o postúpení uzavretou so spoločnosťou KORFIN, s. r. o., dňa 14. 02. 2006 a jej predmetom

bolo postúpenie len pohľadávok od spoločnosti KORFIN, s. r. o., voči žalovanému 1/. V tomto rozšírení
žaloby žalobca vôbec netvrdil, že uzavrel zmluvy o postúpení pohľadávok na náhradu škody zo dňa 03.
02. 2006 voči žalovaným 2/ a 3/ s jednotlivými 59 podielnikmi (ktorých mená sú uvedené aj v zmluve o
postúpení pohľadávok zo dňa 14. 02. 2006). Táto skutočnosť vyvstala v súdnom konaní až v priebehu
roku 2007, keď žalovaný 2/ v podaní na č. l. 164 uviedol, že dňa 23. 05. 2007, dňa 10. 06. 2007 a

ďalej, mu boli doručené oznámenia o postúpení pohľadávok voči žalovaným 2/ a 3/ z podielnikov ROPF
na žalobcu zo dňa 03. 02. 2006. Žalovaní 2/ a 3/ tiež podali dňa 24. 03. 2007 trestné oznámenie,
v ktorom uviedli, že v priebehu roku 2007 (naposledy 24. 07. 2007) im boli doručené oznámenia od
54 podielnikov zo dňa 03. 02. 2006 o tom, že títo podielnici postúpili dňa 03. 02. 2006 pohľadávky
na náhradu škody voči žalovanému 2/ a 3/. Žalovaní namietli platnosť tohto postúpenia pohľadávok a

ich riadne nepreukázanie. Keďže postúpenie pohľadávky dovtedy nepreukazoval postupca (jednotliví
podielnici), ale postupník, mohli sa oprávnene domáhať predloženia zmlúv o postúpení pohľadávok
(§ 526 Obč. zákonníka). Zmluva o postúpení pohľadávok podielnikov voči žalovanému 2/ a 3/ nebola
žalobcom predložená ani k podaniu o rozšírení žaloby a ani následne v priebehu konania. Z obsahuspisu vyplynulo, že oznámenia o postúpení pohľadávok boli žalovanému 2/ doručované až v priebehu
roku 2007, teda že účinky oznámení mohli nastať až v roku 2007, pričom pôvodní podielníci si predtým
postúpenú pohľadávku voči žalovaným neuplatnili. Žalovaný spochybnil ich obsah v rozsahu okamihu

uskutočnenia postúpenia pohľadávok. Svoje tvrdenia o antidatovaní zmlúv o postúpení pohľadávok
doložil aj vyhláseniami niektorých podielnikov (p. D. - č. l. 339, p. B. - č. l. 337, p. G. - č. l. 343, p.
B. - č. l. 347 ) o tom, že zmluvu o postúpení pohľadávok voči žalovanému 2/, ako aj oznámenie o
postúpení pohľadávky adresované žalovanému 2/ podpisovali až v roku 2007. Dokonca bolo zistené, že
oznámenie p. F. G. zo dňa 03. 02. 2006, ktoré malo byť ňou podpísané, podpísal jej manžel, pričom p. G.

zomrela v roku 2003. Toto spochybňuje hodnovernosť žalobcovho tvrdenia, ako aj čestných vyhlásení
na č. l. 358-364, že v čase rozšírenia žaloby na 13 167 116,-- Sk (čo je v prepočte 437 068,18 eura)
bol nositeľom uplatnenej pohľadávky v rozšírenej časti voči žalovanému 2/ a 3/ na základe zmluvy o
postúpení pohľadávky zo dňa 03. 02. 2006, a teda, že ju uplatnil s účinkami neplynutia premlčacej
lehoty. Pochybnosti potvrdzuje aj skutočnosť, že v podaní zo dňa 14. 02. 2006, ktorým žalobca rozšíril
žalobu o 7 897 267,-- Sk (čo je v prepočte 262 141,24 eura) na 13 167 116,-- Sk (čo je v prepočte

437 068,18 eura), nebola ani len zmienka o uzavretí zmlúv s jednotlivými podielnikmi o postúpení
pohľadávok voči žalovaným 2/ a 3/, hoci tieto zmluvy podľa uvádzaného dátumu v oznámení o postúpení
mali byť uzavreté už dňa 03. 02. 2006. Žalobca tvrdenia o existencii zmlúv o postúpení pohľadávok
voči žalovaným 2/ a 3/ uviedol až v podaní zo dňa 11. 09. 2007 ako reakciu na námietky žalovaného
2/ voči doručovaným oznámeniam o postúpení pohľadávok v priebehu roku 2007. Žalobca v konaní

súdu hodnoverne nepreukázal, že ku dňu rozšírenia žaloby, resp. ku dňu 18. 02. 2006 ako posledného
dňa premlčacej lehoty boli na neho postúpené od 59 podielnikov (podľa zoznamu uvedeného v podaní
žalobcu zo dňa 11. 09. 2007) pohľadávky na náhradu škody voči žalobcovi 2/ a žalobcovi 3/. Zmluvu o
postúpení pohľadávok zo dňa 03. 02. 2006 a ani oznámenia o postúpení pohľadávok od menovaných
podielníkov zo dňa 03. 02. 2006 súdu nepredložil. Žalovaný 2/ hodnovernosť tvrdenia žalobcu o uzavretí

týchtozmlúvdňa03.02.2006vyhláseniaminiektorýchpodielnikovspochybnil.Žalobcatietopochybnosti
ničím nevyvrátil. Možno preto dospieť k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca ku dňu
17. 02. 2006 bol nositeľom pohľadávok na náhradu škody od 59 podielníkov ROPF voči žalovaným
2/ a 3/. Nebolo preukázané, že k postúpeniu pohľadávok na náhradu škody voči žalovaným 2/ a
3/ z podielnikov na žalobcu došlo ku dňu uplynutia objektívnej premlčacej lehoty (do 18. 02. 2006).

Žalobca tvrdenia o existencii týchto zmlúv ako nové skutkové okolnosti uplatnil v konaní až dňa 11.
09. 2007, oznámenia o postúpení pohľadávok boli žalovaným doručované až v roku 2007, čo je po
uplynutí objektívnej premlčacej lehoty. Skutočnosť, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávok voči
žalovanému 2/ a 3/ z 59 podielnikov uvedených v podaní doručenom súdu dňa 11. 09. 2007 (zoznam
podielníkov je totožný so zoznamom podielnikov v Zmluve o postúpení pohľadávok na č. l. 72 uzavretej

dňa 14. 02. 2006 so spoločnosťou KORFIN), nebola preukázaná v rámci celého súdneho konania a
ani skutočnosť, že išlo o podielnikov investičného fondu. Žalobca aktívnu legitimáciu v rozšírenej časti
žaloby nepreukázal a žiadne návrhy na doplnenie dokazovania v tomto smere nemal, tvrdiac, že nemal
možnosť navrhovať k tejto otázky dôkazy pre postup súdu. S týmto tvrdením nemožno súhlasiť, pretože
po spochybnení postúpenia pohľadávok mal možnosť navrhnúť alebo predložiť dôkazy, a napokon už

pri rozšírení žaloby mal tvrdiť relevantné skutočnosti, na základe ktorých žalobu rozširuje a predložiť k
týmto tvrdeniam dôkazy, prípadne ich vykonanie navrhnúť. Toto však žalobca neurobil.

75. Odvolací súd dospel k záveru, že pohľadávku v rozsahu rozšírenej žaloby na 13 167 116,-- Sk
(čo je v prepočte 437 068,18 eura), t. j. pohľadávku vo výške 7 897 267,--Sk (čo je v prepočte 262

141,24 eura) na základe zmlúv o postúpení pohľadávok od jednotlivých podielnikov (ktoré súdu neboli
hodnoverne preukázané, ani príp. oznámeniami o postúpení, zo strany postupníkov) žalobca uplatnil
až 11. 09. 2007 (č. l. 266), čo je po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty (po 18. 02. 2006). V čase,
keď rozšírenie žaloby uplatnil na súde bez tvrdení o postúpení pohľadávok voči žalovaným 2/ a 3/ od
podielníkov (dňa 17. 02. 2006), nebol vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nositeľom tohto práva

nebol veriteľom, ale len pôvodní podielnici, ktorí však na súde toto právo neuplatnili. Premlčanie časti
uplatneného nároku o zaplatenie 7 897 267,-- Sk (čo je v prepočte 262 141,24 eura) voči žalovaným 2 / a
3/ je bez ďalšieho dôvodom pre zamietnutie žaloby v tejto časti. Odvolací súd konštatuje, že žalovaní 2/ a
3/ uplatnili námietku premlčania v tejto časti úspešne. Premlčaný nárok nie je možné žalobcovi priznať (§
100ods.1Obč.zák.),apretorozsudoksúduprvejinštancievzamietavomvýrokutýkajúcomsatejtočasti

nároku, odvolací súd potvrdil ako vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Vzhľadom na záver o
premlčanínárokuvčastiozaplatenie7897267,--Sk(čojevprepočte262141,24eura)anepreukázania
aktívnej legitimácie žalobcu v tejto časti, odvolací súd ďalej neskúmal existenciu predpokladov vzniku
tohto nároku na náhradu škody, nakoľko by to bolo neúčelné.76. Na nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému 2/ odvolací súd aplikuje ako všeobecnú normu
Občiansky zákonník a z. č. 385/1999 Z. z. ako špeciálnu normu, nakoľko žalobca ako podielnik si uplatnil

voči žalovanému 2/ ako členovi predstavenstva správcovskej spoločnosti nárok na náhradu škody
vzniknutú podielnikovi porušením povinností žalovaného 2/ vyplývajúcich zo zákona o kolektívnom
investovaní (z. č. 385/1999 Z. z.). V zmysle § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť
zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že
porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Záväzkovým vzťahom

sa myslí v danom prípade obchodnozáväzkový vzťah. Žalobca so žalovaným 2/ nebol v žiadnom
obchodnozáväzkovom vzťahu. Na náhradu škody, ktorá nevznikla z obchodnozáväzkového vzťahu,
alebo ktorá nevznikla porušením povinností vyplývajúcich z Obchodného zákonníka (§ 757 Obch. zák.),
nie je možné aplikovať Obchodný zákonník. V danom prípade však náhrada škody voči žalovanému
2/ mala byť spôsobená porušením povinností vyplývajúcich zo zákona o kolektívnom investovaní z. č.
385/1999 Z. z. a aj zodpovednostný vzťah je odvodzovaný z príslušného ustanovenia tohto zákona

o kolektívnom investovaní, preto sa obchodný zákonník nepoužije. Ak dôjde k porušeniu povinností
vyplývajúcich z iného právneho predpisu, použije sa tento predpis, prípadne platí všeobecná právna
úprava § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obchodnoprávny vzťah vniká v zmysle § 261 ods. 3 písm.
a/ Obchodného zákonníka medzi členom predstavenstva spoločnosti (v danom prípade žalovaný 2/)
a obchodnou spoločnosťou (v danom prípade žalovaný 1/), pričom ide o absolútny obchodnoprávny

vzťah. Zmluvná zodpovednosť za škodu, ako aj mimozmluvná zodpovednosť za škodu spôsobenú
obchodnej spoločnosti členom predstavenstva porušením povinnosti sa podľa § 373 a nasl. a § 757
Obchodného zákonníka bude spravovať všeobecnou právnou úpravou zodpovednosti za škodu v
Obchodnom zákonníku, pokiaľ osobitná právna úprava odsekov 6 až 8, prípadne osobitná zákonná
úprava (napr. § 67f a § 67k, § 11 ods. 2 a 4 ZKR) neustanovuje inak.

77. Na nárok uplatnený voči žalovanému 3/ odvolací súd taktiež aplikuje Občiansky zákonník ako
všeobecnú normu a zák. č. 385/1999 Z. z. ako špeciálnu normu, nakoľko žalobca ako podielnik si
uplatnil voči žalovanému 3/ ako depozitárovi nárok na náhradu škody vzniknutej podielnikovi voči
žalovanému 3/ z porušenia povinností depozitára uvedených v z. č. 385/1999 Z. z. (ZKI). Ako už bolo

uvedené v zmysle § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu,
je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo
spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Záväzkovým vzťahom sa myslí v danom prípade
obchodnozáväzkový vzťah. Žalobca so žalovaným 3/ nebol v žiadnom záväzkovom vzťahu. Žalovaný 3/
bol v záväzkovom vzťahu so žalovaným 1/. Na náhradu škody, ktorá nevznikla z obchodnozáväzkového

vzťahu (§ 373), alebo ktorá nevznikla porušením povinností vyplývajúcich z Obchodného zákonníka
(§ 757), nie je možné aplikovať Obchodný zákonník. V danom prípade však náhrada škody voči
žalovanému 3/ mala byť spôsobená porušením povinností vyplývajúcich zo zákona o kolektívnom
investovaní z. č. 385/1999 Z. z. a aj zodpovednostný vzťah je odvodzovaný z príslušného ustanovenia
tohto zákona o kolektívnom investovaní, preto aplikovať Obchodný zákonník na daňový vzťah nie je

možné.

78. Žalobca v priebehu konania rozšíril svoje tvrdenia o porušení povinnosti žalovaného 2/ ako člena
predstavenstva vyplývajúcej z § 194 ods. 5 Obchodného zákonníka. Dôvodil tým aj potrebu aplikovať
na daný vzťah Obchodný zákonník. Z tohto ustanovenia vyplýva členovi predstavenstva akciovej

spoločnosti povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou, ktorá zahŕňa povinnosť
vykonávať ju s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov. Z
ustanovenia § 194 Obchodného zákonníka však vyplýva, že pri porušení povinnosti z ods. 4 sú povinní
členovia predstavenstva podľa § 194 ods. 6 Obch. zák. spôsobenú škodu nahradiť spoločnosti (v danom
prípade by to bol žalovaný 1/). V zmysle § 194 ods. 9 Obch. zákonníka nároky spoločnosti na náhradu

škody voči členom predstavenstva môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti,
ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. V danom prípade by musel mať žalobca
postavenie veriteľa žalovaného 1/ (žalovaný 1/ zanikol bez právneho nástupcu) a musel by existovať
nárok na náhradu škody spôsobenej žalovanému 1/ porušením povinností vyplývajúcich z ust. § 194
ods. 4 Obch. zákonníka žalovaným 2/, ktorý nie je možné uspokojiť z majetku spoločnosti. V danom

prípade však žalobca neuplatňuje nárok spoločnosti na náhradu škody voči členovi predstavenstva v
zmysle § 194 ods. 9 Obchodného zákonníka, ale svoj vlastný nárok (prípadne postúpený nárok) na
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením povinnosti žalovaného 2/. Vzhľadom k tomu na nárokuplatnený žalobcom sa predmetné ustanovenie Obchodného zákonníka a ani Obchodný zákonník (pozri
aj bod 76) nevzťahuje.

79. Z vykonaného dokazovania pred odvolacím súdom vyplynulo, že síce Erste Bank mala uznesením
predstavenstva schválený cenový limit za akcie Slovenskej sporiteľne, a. s., vo výške 3 300,-- Sk/akcia,
avšak v rozhodnom období a ani na predchádzajúcom rokovaní uskutočnenom v júli 2002 uvedenú
sumu zástupcom žalovaného 1/ Erste Bank neponúkla. Išlo teda len o interné rozhodnutie Erste Bank, o
ktorom žalovaný 1/, žalovaný 2/ a ani žalovaný 3/ nemali vedomosť (opak v konaní preukázaný nebol).

Ani z výpovedí svedkov nevyplynulo, že by z postoja Erste Bank bol pre žalovaných zrejmý jej záujem
vo februári 2003 nadobudnúť predmetné akcie Slovenskej sporiteľne, a. s., za cenu 3 300,-- Sk/akcia,
resp. nebol zrejmý záujem Erste Bank nadobudnúť akcie Slovenskej sporiteľne, a. s., od žalovaného
1/ v danom čase za žiadnu cenu. Erste Bank pritom, ako vyplynulo z korešpondencie s p. Osuským
(predsedom predstavenstva RIF) z júna 2002 (č. l. 131), ako aj z následného osobného rokovania
popísaného svedkami : N., H., V., vedela o záujme žalovaného 1/ predať akcie emitenta Slovenská

sporiteľňa, a. s. Z dokazovania vyplynulo, že svoju ponuku na kúpu týchto akcií žalovanému 1/ nedala,
pričom v tom čase nadobudnutie akcií emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s., od žalovaného 1/ nebolo
jej prioritou a rokovania bez definovania ceny, za ktorú by akcie kúpila, ukončila. V konaní teda nebolo
jednoznačne preukázané, že by Erste Bank dňa 18. 02. 2003 skutočne aj predmetné akcie za cenu 3
221,-- Sk/akcia od žalovaného kúpila. Tvrdenie žalobcu, z ktorého odvodzuje svoj nárok na náhradu

škody, je teda len hypotetické. Nepotvrdzuje ho ani skutočnosť, že Erste Bank neskôr predmetné akcie
odkúpila za cenu 3 250,-- Sk, pretože predaj sa uskutočnil po uplynutí dlhšieho časového obdobia a
nastaní ďalších skutočností - nadobudnutie väčšieho počtu akcií emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s.,
od tretích subjektov.

80. Podľa ust. § 119 zák. č. 594/2003 Z. z., ktorým zákonom bol s účinnosťou od 01. 01. 2004 zrušený
zákon o kolektívnom investovaní z. č. 385/1999 Z. z., ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj
nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších
predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.

81. Podľa ust. § 120 zák. č. 594/2003 Z. z. odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa porušenia
právnych predpisov, vnútorných predpisov a rozhodnutí úradu zistené v činnosti osôb podliehajúcich
dohľadu, ku ktorým došlo podľa doterajších predpisov a o ktorých sa neviedlo konanie podľa doterajších
predpisov, posudzujú a prejednávajú podľa tohto zákona, ak ide o také porušenia, ktoré sa posudzujú

ako porušenia aj podľa tohto zákona.

82. Podľa § 13 ods. 4 zák. č. 385/1999 Z. z. správcovská spoločnosť je zodpovedná podielnikom,
ktorých majetok v podielovom fonde spravuje, za všetky škody vzniknuté v dôsledku neplnenia alebo
nedostatočného plnenia svojich povinností vyplývajúcich zo zákona alebo zo štatútu podielového fondu.

Voči úradu sa nemôžu uplatniť nároky podielnikov na náhradu škody z dôvodu porušenia zákona
správcovskou spoločnosťou.

83. Podľa § 31 ods. 2 zák. č. 385/1999 Z. z. pri správe majetku v otvorenom podielovom fonde je
správcovská spoločnosť povinná najmä a) hospodáriť s majetkom v otvorenom podielovom fonde s

odbornou starostlivosťou v súlade so zameraním investičnej stratégie vymedzenej v štatúte otvoreného
podielovéhofonduapridodržanípravidielobmedzeniaarozloženiarizikaustanovenýchtýmtozákonom,
b) dbať na ochranu záujmov podielnikov a uprednostňovať záujmy podielnikov pred vlastnými záujmami
a záujmami akcionárov správcovskej spoločnosti, c) zastupovať záujmy podielnikov pri vymáhaní škody,
ktorú im pri výkone svojej činnosti spôsobil depozitár porušením alebo nedostatočným plnením svojich

povinností, ktoré mu vyplývajú z tohto zákona a zo zmluvy na výkon činnosti depozitára.

84. Podľa § 57 zák. č. 385/1999 Z. z. členovia predstavenstva, ktorí spôsobili podielnikom podielového
fondu porušením svojich povinností pri výkone funkcie člena predstavenstva škodu, zodpovedajú
podielnikom za túto škodu spoločne a nerozdielne. Ustanovenia zmluvy medzi správcovskou

spoločnosťou a členom predstavenstva alebo ustanovenia stanov správcovskej spoločnosti vylučujúce
alebo obmedzujúce zodpovednosť člena predstavenstva za škodu sú neplatné.85. Z rozhodnutia Úradu pre finančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE zo dňa 24. 02. 2004 nevyplýva
záver o porušení povinnosti žalovaného 2/. V zmysle § 60 ods. 1 písm. e/ zák. č. 385/1999 Z. z. spadal
žalovaný 2/ ako člen predstavenstva žalovaného 1/ pod pôsobnosť úradu pri výkone dohľadu a úrad v

zmysle § 61 ods. 1 mohol pri zistení porušenia povinností uvedených ZKI, v štatúte podielového fondu,
v stanovách správcovskej spoločnosti, v povolení udelenom podľa tohto zákona, alebo pri porušení
osobitných právnych predpisov upravujúcich ich povinnosti (Obchodný zákonník, Občiansky zákonník
a pod.), alebo pri nesplnení opatrení uložených právoplatným rozhodnutím úradu, a) uložiť opatrenia na
nápravu zistených nedostatkov, lehotu na ich splnenie a povinnosť v určenej lehote informovať úrad o

ich splnení, najmä mohol uložiť zmenu a podmienky zmeny činnosti depozitára, núteného správcu alebo
likvidátora a výmenu osôb v orgánoch správcovskej spoločnosti, b) pozastaviť na vymedzenú dobu a
vo vymedzenom rozsahu nakladanie s majetkom v podielovom fonde, vydávanie podielových listov a
súčasne určiť núteného správcu majetku na túto dobu, c) uložiť pokutu (§ 62), d) nariadiť správcovskej
spoločnosti uzavretie hospodárenia s majetkom v podielovom fonde, e) rozhodnúť o skončení činnosti
správcovskej spoločnosti, f) odňať povolenie udelené podľa tohto zákona a súčasne určiť núteného

správcu.

86. V konaní nebolo preukázané a ani tvrdené stranami sporu, že by ÚFT viedol voči žalovanému
2/ konanie pre porušenie povinnosti ZKI (ani pôvodného ZKI ani podľa nového právneho predpisu
v zmysle § 120 zák. č. 594/2003 Z. z.). Z uvedeného možno uzavrieť, že ani ÚFT nebolo zistené

konkrétne porušenie povinnosti žalovaného 2/, a to ani podľa právnej úpravy z roku 1999 a ani právnej
úpravy z roku 2003. Zistené (z uvedených rozhodnutí ÚFT) bolo porušenie povinností vyplývajúcich
zo ZKI pre žalovaného 1/ ako správcovskej spoločnosti (ten však zanikol výmazom z obchodného
registra) a porušenie povinností depozitára, t. j. žalovaného 3/, vyplývajúcich zo ZKI. U žalovaného 2/
nebolo zistené porušenie povinností ani v konaní o trestnom oznámení podanom na žalovaného 2/

tak žalobcom, ako aj Úradom pre finančný trh, vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru
BA I, Úradu justičnej a kriminálnej polície Bratislava I pod ČVS: ORP-74-183/JKP-2004, a nebolo
zistené ani spôsobenie škody podielnikom zo strany žalovaného 2/ podielníkom ROPF. Generálna
prokuratúra trestné stíhanie z týchto dôvodov zastavila. S tvrdením žalobcu, že za porušenie povinnosti
konštatovanejÚFT nastranežalovaného1/zodpovedážalovaný2/,nemožnovdanomprípadesúhlasiť.

Žalovaný 1/ mal 2 členov predstavenstva, taktiež viacerých zodpovedných odborných zamestnancov
(inak by nemal povolenie od ÚFT v zmysle § 6 ZKI) a celkovo vo veci prevodu akcií emitenta Slovenská
sporiteľňa, a. s., konalo viacero osôb, a to v rámci rokovaní s Erste Bank v roku 2002, ďalej v rámci
vypracovania odbornej analýzy pred uskutočnením prevodu dňa 18. 02. 2003 a zabezpečením súhlasu
depozitára s cenovým limitom za akciu. V konaní bolo preukázané, že žalovaný 2/ vychádzal z odbornej

analýzy zodpovedného odborného aparátu, ďalej vychádzal z informácii svedka Osuského o výsledkoch
rokovaní s Erste Bank - o nezáujme Erste Bank kúpiť predmetné akcie emitenta Slovenská sporiteľňa,
a. s., od žalovaného 1/, ako aj vychádzal zo skutočností, že sa s akciami Slovenskej sporiteľne, a. s.,
neobchodovalo. Obranu žalovaného 2/, ktorú produkoval v priebehu súdneho konania, odvolací súd
vyhodnotil ako presvedčivú (logickú a vychádzajúcu z vykonaných dôkazov), a teda úspešnú. Pred tým,

než žalovaný 2/ dal pokyn na predaj 179 889 ks akcií emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s., mal analýzu
zamestnancovodboruportfóliomanažmentmalsúhlasdepozitáraspredajomtýchtoakciízacenovýlimit
1 700,-- Sk/akcia. Žalovaný 2/ nemal rozumné pochybnosti o tom, že by bol predaj akcií za cenu 1 700,--
Sk v danom čase ekonomicky nevýhodný. Z vykonaného dokazovania teda nie je možné jednoznačne
dospieť k záveru, že by konkrétne žalovaný 2/ porušil svoju povinnosť konať pri prevode akcií emitenta

Slovenská sporiteľňa, a. s., s odbornou starostlivosťou. Porušenie povinnosti je jedným zo základných
predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák. a existencia tohto
predpokladu na strane žalovaného 2/ nie je preukázaná.

87. Naviac možno prisvedčiť tvrdeniu žalovaného 2/, že do majetku v podielovom fonde patrí aj nárok

podielnikov na náhradu škody voči členovi predstavenstva (a samozrejme aj nárok podielnikov na
náhradu škody voči správcovskej spoločnosti podľa § 13 ZKI). Podielový list potom predstavuje aj podiel
každého podielnika na tomto nároku na náhradu škody voči členom predstavenstva. Podielnik má právo
na náhradu škody voči členom predstavenstva len za podmienky, že má podielové listy. Ak mu boli
vyplatené podielové listy, podielové listy zanikajú (§ 28 ods. 4 ZKI). Po vyplatení podielových listov

už nemá (bývalý) podielnik žiaden podiel na majetku podielového fondu a ani na náhrade škody na
majetku podielového fondu. Náhrada škody na majetku v podielovom fonde patrí totiž len tým, ktorým
patrí majetok v podielovom fonde, a to v závislostí od ich podielu na majetku v podielovom fonde. Ak sa
správcovská spoločnosť zruší s likvidáciou, podielnikom sa vyplatí ich podiel na majetku v podielovomfonde a všetky záväzky z hospodárenia s majetkom v podielovom fonde vyrovnáva depozitár (§ 19
ods. 3 ZKI), vrátane prípadných záväzkov, ktoré vznikli v dôsledku porušenia povinností správcovskej
spoločnosti pri hospodárení s majetkom v podielovom fonde. Postavenie podielnikov teda aj v tomto

prípade zanikne. Žalobca nie je v čase vydania rozhodnutia súdu v tomto konaní vecne legitimovaný
na uplatňovanie nároku na náhradu škody voči žalovanému 2/ podľa § 57 ZKI, nakoľko mu nesvedčí
postavenie podielnika, a to v celom rozsahu uplatneného nároku.

88. Ak žalobcovi po zrušení žalovaného 1/ bolo vyplatené menej, napr. z dôvodu škody na majetku v

podielovom fonde, ktorá mala vzniknúť ešte pred zrušením žalovaného 1/ má právo na doplatenie jeho
podielu voči depozitárovi (§ 19 ods. 3 ZKI, avšak takýto nárok žalobca neuplatnil), ale nie voči členom
predstavenstva. Zo žiadneho zákonného ustanovenia totiž nevyplýva povinnosť členov predstavenstva
vyplatiť podielnikom ich podiel na majetku v podielovom fonde.

89. Vyššie uvedené dôvody (nepreukázanie existencie všetkých predpokladov pre priznanie nároku

na náhradu škody, nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu), spolu s úspešne uplatnenou námietkou
premlčania, sú dôvodom pre zamietnutie žaloby žalobcu voči žalovanému 2/ v celom rozsahu. Odvolací
sú preto konštatuje správnosť výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby proti
žalovanému 2/, a preto v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

90. Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 385/1999 Z. z. depozitár zodpovedá správcovskej spoločnosti za škody
spôsobené porušením povinností vyplývajúcich z tohto zákona a zo zmluvy na výkon činnosti depozitára
pri výkone svojej činnosti, a to aj po jej skončení.

91. V zmysle § 119 zák. č. 594/2003 Z. z. nároky vzniknuté do účinnosti tohto zákona z právnych

vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravujú predchádzajúcim právnym
predpisom, čo je v danom prípade zák. č. 385/1999 Z. z. S poukazom na vyššie uvedené ustanovenia
odvolací súd dospel k záveru, že zák. č. 385/1999 Z. z. v ust. § 24 neupravoval priamu zodpovednosť
depozitára voči podielnikom. Takúto zodpovednosť upravil až zák. č. 594/2003 Z. z. v § 87 ods. 2.
Depozitár v zmysle zák. č. 385/1999 Z. z. zodpovedal za škodu spôsobenú porušením svojich povinností

správcovskej spoločnosti. Správcovská spoločnosť bola povinná vymáhať náhradu škody od depozitára
podľa § 31 ods. 2 písm. c/ zák. č. 385/1999 Z. z. a niesla v tomto rozsahu za nesplnenie tejto povinnosti
zodpovednosť voči podielnikom. Nakoľko žalobca si uplatňuje nárok voči žalovanému 3/ ako nárok
na náhradu škody spôsobenú podielnikovi neplnením povinnosti depozitára vyplývajúcej zo zák. č.
385/1999 Z. z. zo vzťahu vzniknutého za účinnosti tohto zákona, možno konštatovať, že na uplatnenie

tohto práva nie je voči depozitárovi aktívne legitimovaný (§ 24 ods. 1 zák. č. 385/1999 Z. z.).

92. Naviac v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného
3/, ktoré bolo definované v rozhodnutí Úradu pre finančný trh č. GRUFT-126/2004/SANE zo dňa 23.
11. 2004, teda že v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla žalobcovi žalobou uplatnená škoda.

Nebolo preukázané, že by pri dodržaní tejto povinnosti žalovaného 3/ boli predmetné akcie v rozhodnom
čase predané za cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk/akcia, resp. že by ich bola kúpila Erste Bank za cenu
3 221,-- Sk/akcia. V konaní nebola preukázaná existencia relevantného záujemcu o predmetné akcie
za sumu vyššiu ako 1 700,-- Sk/akcia. Bolo preukázané, že Erste Bank nemala v tom čase o kúpu
predmetných akcií od žalovaného 1/ záujem, odkúpenie tohto počtu akcií od žalovaného 1/ nebolo jeho

stratégiou. V rozhodnom čase Erste Bank nereflektovala na žiadne známe okolnosti o záujme predať
akcie emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s., zo strany žalovaného 1/. Z uvedených dôvodov odvolací súd
dospel k záveru, že ani pri nároku žalobcu na náhradu škody uplatneného voči žalovanému 3/, nebola
preukázaná existencia všetkých predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody (§ 420 ods. 1
Obč. zák.). Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného 3/ a vznikom

uplatnenej škody.

93.Uvedenéskutočnosti,spolusúspešneuplatnenounámietkoupremlčania(podľadôvodovuvedených
vyššie ) sú dôvodom na zamietnutie žaloby voči žalovanému 3/ v celom rozsahu, a teda dôvodom na
potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby voči žalovanému 3/. Odvolací súd

vyhovel odvolacím námietkam žalobcu týkajúcim sa nedostatkom v dokazovaní (doplnil a zopakoval
dokazovanie), ako aj námietkam týkajúcim sa nesprávnosti záverov o porušení povinností žalovaného
1/ a žalovaného 3/ z rozhodnutí Úradu pre finančný trh. Z dôvodov vyššie uvedených však neprisvedčil
odvolacím námietkam o aplikácii príslušných ust. Obchodného zákonníka na nárok na náhradu škody,ako aj na jeho premlčanie, ďalej neprisvedčil námietkam o porušení povinnosti žalovaného 2/ a o
naplnení všetkých predpokladov na náhradu škody u žalovaného 3/.

94. K odvolaniu žalobcu voči výroku o náhrade trov konania žalovaného 3/ odvolací súd uvádza, že
náhrada trov konania bola priznaná na základe vyčíslenia právneho zástupcu žalovaného 3/ zo dňa 20.
11. 2007 a v ňom uvedenej špecifikácie úkonov právnej služby na č. l. 369. Súd prvej inštancie priznal
náhradu trov vo výške 361 698,60 Sk za 8 úkonov právnej služby a odmenu 39 050,-- Sk/úkon, 1 úkon
za odmenu vo výške 50%, t. j. za 19 525,-- Sk a 1 úkon za odmenu vo výške 25%, t. j. za 762,50 Sk.

K odmene za úkony právnej služby súd prvej inštancie priznal žalovanému 3/ aj 19% DPH, nakoľko
právny zástupca žalovaného 3/ je platiteľom DPH a 3x režijný paušál vo výške 164,-- Sk/úkon a 6x
režijný paušál vo výške 178,-- Sk. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že úkony uvedené v špecifikácii a
priznané súdom prvej inštancie vo vyššie uvedenom rozsahu, boli vykonané účelne a výška priznaných
trov zodpovedá vyhláške č. 655/2004 Z. z. (úkony boli vykonané po 01. 01. 2005). Z tohto dôvodu možno
konštatovať, že odvolanie žalobcu proti výroku o náhrade trov konania je nedôvodné.

95. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k
žalovaným 2/ a 3/, ako vo výroku vecne správne podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

96. Žalovaní 2/ a 3/ mali v odvolacom konaní plný úspech majú preto podľa § 255 ods. 2 C. s. p. v

spojení s § 396 ods. 1 O. s. p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

97. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu. c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. d) v tej istej
vecisaužprvprávoplatnerozhodlo,alebovtejistejvecisaužprvzačalokonanie.e)rozhodovalvylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany‚ podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisovo rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje

podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody
možnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania(§434C.s.p.).Vdovolanínemožno
uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a
dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).