Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 27, 2020

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/13/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117201765
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3117201765.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu Stengl Consulting, s.r.o. so sídlom
Sumbalova 1/A, 841 04 Bratislava, IČO: 35 785 616, právne zastúpeného: Miškolci Legal, advokátska
kancelária s. r. o., so sídlom Tajovského 37, 811 04 Bratislava, IČO: 47 253 967, proti žalovanému ZTS
- VÝSKUM A VÝVOJ, a.s.,
so sídlom Lieskovec 598/75, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 36 299 782, právne zastúpenému: I.. J.
S., advokátka, so sídlom E. XX, XXX XX C.,
o zaplatenie 69.392,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín č. k. 36Cb/26/2017-116 zo dňa 8. augusta 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Trenčín č. k. 36Cb/26/2017-181 zo dňa 28. februára 20019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 36Cb/26/2017-116 v spojení s opravným uznesením č. k.
36Cb/26/2017-181 výrokom I. zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 69.392,64 Eur
s 0,05 % denným úrokom z omeškania zo sumy 14.376,96 Eur od 28.02.2014 do 13.01.2016, zo sumy
129.392,64 Eur od 01.01.2016 do 06.12.2016, zo sumy 109.392,64 Eur od 07.12.2016 do 14.12.2016
a zo sumy 69.392,64 Eur od 15.12.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 168 ods.
1, § 171 ods. 2, § 407
ods. 3 CSP, § 269 ods. 2, § 536 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a výrokom II. žalobcovi
priznal proti žalovanému náhradu 100 % trov konania s poukazom na § 255 ods. 1 CSP. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, že žalobca sa v žalobe proti žalovanému domáhal zaplatenia
sumy 69.392,64 Eur s 0,05 % denným úrokom z omeškania zo sumy 14.376,96 Eur od 28.02.2014
do 13.01.2016, zo sumy 129.392,64 Eur od 01.01.2016 do 06.12.2016, zo sumy 109.392,64 Eur
od 07.12.2016 do 14.12.2016 a zo sumy 69.392,64 Eur od 15.12.2016 do zaplatenia, paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur a náhrady trov konania.
Uviedol, že dňa 25.03.2013 uzatvoril so žalovaným Zmluvu o poskytovaní poradenských služieb,
podľa ktorej sa zaviazal poskytovať žalovanému poradenské služby v rozsahu definovanom v čl. I
bode 2 zmluvy, najmä vypracovať žiadosť o nenávratný finančný príspevok z Operačného programu
Konkurencieschopnosť a Hospodársky rast, ako aj poskytovať poradenské a konzultačné činnosti pri
vypracovaní žiadosti o potrebnej dokumentácie a zabezpečovať projektový manažment, vrátane procesu
verejného obstarávania. Podľa čl. IV bodu 2 zmluvy si strany dohodli odmenu vo výške 3 % z celkovej

výšky schválených finančných prostriedkov, pričom odplata bola podľa nasledujúceho bodu zmluvy
uvedená bez dane z pridanej hodnoty, o ktorú sa suma odplaty pre žalobcu navyšuje. Podľa čl. IV bodu 7
zmluvy bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi odplatu v troch splátkach. Napriek tomu, že v zmysle čl.
IV bodu 7 písm. b) zmluvy bol žalobca oprávnený vystaviť faktúru po pripísaní finančných prostriedkov
na základe prvej žiadosti o platbu, žalobca tak spravil až po pripísaní finančných prostriedkov na základe
poslednej žiadosti o platbu, kedy si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na odplatu podľa čl. IV bodu
7 písm. b), c) zmluvy len jednou faktúrou č. 150076. Zmluva
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku medzi žalovaným a riadiacim orgánom bola podpísaná
dňa 29.01.2014 na celkovú sumu 3.993.600,- Eur. Následne po splnení zmluvných podmienok vystavil
žalobca žalovanému dňa 20.02.2014 faktúru č. 140006 na sumu 14.376,96 Eur s DPH, splatnú dňa
27.02.2014 a dňa 17.12.2015 faktúru č. 150076 na sumu 129.392,64 Eur s DPH, splatnú dňa 31.12.2015.
Žalovaný si svoju povinnosť uhradiť žalobcovi celú dlžnú sumu v zmysle Zmluvy o poskytovaní
poradenských služieb, napriek viacerým výzvam zo strany žalobcu, nesplnil. Faktúru č. 140006, splatnú
dňa 27.02.2014, na sumu 14.376,96 Eur s DPH žalovaný uhradil po lehote splatnosti dňa 13.01.2016.
Faktúru
č. 150076, splatnú dňa 31.12.2015, na sumu 129.392,64 Eur s DPH uhradil žalovaný po lehote splatnosti,
a to dňa 06.12.2016 v sume 20.000,- Eur (400,- Eur + 19.600,- Eur) a dňa 14.12.2016 v sume 40.000,-
Eur, pričom zostávajúcu sumu 69.392,64 Eur doposiaľ neuhradil. Okresný súd Trenčín vydal v spore
platobný rozkaz č. k. 36Cb/26/2017-26 zo dňa 03.04.2017, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej
lehote odpor s odôvodnením. Uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cb/26/2017-35 zo dňa
09.05.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10.06.2017, bol označený platobný rozkaz v zmysle §
267 ods. 3 CSP, z dôvodu podaného odporu, zrušený. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a žalobcu
zaviazať na zaplatenie sumy 69.392,64 Eur titulom bezdôvodného obohatenia tým, že žalobca nesplnil
podmienku pre vznik povinnosti žalovaného zaplatiť mu odplatu, nakoľko svojou činnosťou schválenie
finančných prostriedkov nezabezpečil, a teda žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie odplaty, je potom
nutné považovať plnenie, ktoré doposiaľ žalovaný poskytol žalobcovi a žalobca ho prijal, za bezdôvodné
obohatenie na strane žalobcu, ktoré je žalobca povinný žalovanému vydať. Žalovaný má teda voči
žalobcovi pohľadávku v sume 74.376,96 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu,
ktoré vzniklo tým, že žalovaný poskytol žalobcovi plnenie dňa 13.01.2016 v sume 14.376,96 Eur, dňa
06.12.2016 v sume 20.000,- Eur a dňa 14.12.2016 v sume 40.000,- Eur, a to napriek tomu, že žalobcovi
nevzniklo právo podľa čl. IV bodu 2 Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb na zaplatenie odmeny.
Prijatie tejto sumy potvrdil sám žalobca, a nie je medzi stranami sporné. Uznesením Okresného súdu
v Trenčíne č. k. 36Cb/26/2017-97 zo dňa 12.06.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14.07.2018, bolo
zastavené konanie o vzájomnej žalobe žalovaného
o zaplatenie sumy 69.392,64 Eur. V odpore proti platobnému rozkazu žalovaný namietal nesplnenie
zmluvnej podmienky, dohodnutej v čl. IV bode 2 Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb zo
strany žalobcu, keďže, podľa neho, získanie predmetného nenávratného finančného príspevku žalobca
nezabezpečil svojou činnosťou. Podľa žalovaného, za zabezpečenie schválenia finančných prostriedkov
nemožno považovať poradenské služby dohodnuté v čl. I bode 2 písm. a) - d) Zmluvy o poskytovaní
poradenských služieb. Takúto obranu žalovaného súd však posúdil ako účelovú, nakoľko žalovaný
neuviedol, akou konkrétnou činnosťou mal žalobca zabezpečiť schválenie predmetných finančných
prostriedkov. Vzhľadom k tomu, že čl. IV bod 2 je súčasťou Zmluvy
o poskytovaní poradenských služieb, v ktorej sa žalobca zaviazal na vykonanie činnosti dohodnutej v čl.
I bodoch 1, 2 uvedenej zmluvy, mal súd zato, že schválenie predmetných finančných prostriedkov mal
žalobca zabezpečiť činnosťou ním realizovanou práve podľa čl. I bodov 1, 2 označenej zmluvy. Okrem
toho, v spore nebola preukázaná povinnosť žalobcu vykonávať pre žalovaného inú (mimozmluvnú)
činnosť, ktorou by bol mal žalobca zabezpečiť pre žalovaného schválenie finančných prostriedkov. Na
pojednávaní dňa 08.08.2018 žalovaný poukazoval na to, že, podľa čl. I bodu 2 písm. c) Zmluvy o
poskytovaní poradenských služieb, bol žalobca povinný vypracovať viacero žiadostí o platbu, pričom
žalobca v skutočnosti vypracoval iba jednu žiadosť o platbu, v dôsledku čoho nevykonal všetky zmluvne
dohodnuté poradenské služby, a teda mu nevznikol nárok na zaplatenie celej zmluvne dohodnutej
odplaty. Podľa žalovaného, vznik nároku žalobcu na zmluvne dohodnutú odplatu bol v čl. IV bode 7
zmluvy viazaný (podmienený) na vypracovanie dvoch žiadosti o platbu, a to "prvej"
a "poslednej". Uvedené tvrdenie žalobcu súd posúdil taktiež ako účelové. Podľa názoru súdu, strany
sporu si podmienky pre vznik nároku na odplatu vo výške 3 % z celkovej výšky schválených finančných
prostriedkov dohodli v čl. IV bode 2 Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb, pričom v čl. IV bode
7 uvedenej zmluvy bola dohodnutá splatnosť odplaty. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný
predmetné finančné prostriedky získal,

a teda podmienka získania finančných prostriedkov podľa čl. IV bodu 2 zmluvy bola splnená. Druhou
podmienkou pre vznik práva na zaplatenie odplaty podľa čl. IV bodu 2 zmluvy bolo zabezpečenie
schválenia finančných prostriedkov činnosťou žalobcu. Predmetom záväzku žalobcu podľa čl. I bodu
1 Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb bolo poskytovanie poradenských služieb, ktoré boli
vymedzené v čl. I bode 2 pod písm. a) - d) uvedenej zmluvy. Z obsahu čl. I bodu 2 písm. c) zmluvy však
nevyplýva povinnosť žalobcu vypracovať najmenej dve žiadosti o platbu. Podľa označeného zmluvného
ustanovenia bolo povinnosťou žalobcu poskytnúť žalovanému projektový manažment po podpise zmluvy
o NFP, pričom
z účelu Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb, ktorým bolo vykonanie poradenských služieb
žalobcom potrebných k získaniu nenávratného finančného príspevku, možno vyvodiť záver, že pokiaľ
zmluvné strany zahrnuli pod projektový manažment po podpise zmluvy
o NFP aj "vypracovanie žiadostí o platbu na základe účtovných dokladov predložených klientom", mali
tým na mysli povinnosť žalobcu vypracovať v tomto prípade taký počet žiadostí o platbu, aký bude
potrebný pre získanie predmetných finančných prostriedkov. Teda, ak by boli potrebné dve alebo viacero
žiadostí o platbu, žalobca by ich bol povinný podľa čl. I bodu 2 písm. c) zmluvy vypracovať. V tomto
prípade však bola potrebná pre získanie predmetných finančných prostriedkov iba jedna žiadosť o
platbu, takže žalobca mohol a bol povinný v zmysle zmluvy vypracovať iba jednu žiadosť o platbu.
Žalobca
v tomto prípade predsa nemohol vypracovať dve žiadosti o platbu, keďže predmetné finančné prostriedky
žalovaný získal už na základe jednej žiadosti o platbu. Vzhľadom k tomu mal súd zato, že v tomto
prípade žalobca riadne poskytol žalovanému zmluvne dohodnuté plnenie podľa čl. I bodu 2 písm. c)
druhej odrážky Zmluvy o poskytovaní poradenských činností už vypracovaním jednej žiadosti o platbu.
Takémuto záveru súdu neodporuje ani ustanovenie čl. IV bodu 7 písm. b), c) Zmluvy o poskytovaní
poradenských služieb, ktoré podmieňuje splatnosť odplaty pripísaním finančných prostriedkov na
základe "prvej" a "poslednej" žiadosti o platbu. Z označeného zmluvného ustanovenia, za použitia
výkladových pravidiel obsiahnutých v § 261 ods. 1 Obch. zák., je zrejmé, že cieľom zmluvných strán
bola splatnosť odplaty až po pripísaní predmetných finančných prostriedkov na účet žalovaného, pričom
však v spore nebolo preukázané, že by k dohode o úhrade odplaty v splátkach došlo
v dôsledku toho, že by jednotlivé splátky mali zodpovedať určitej časti plnenia poskytnutého žalobcom.
Takýto predpoklad vylučuje aj to, že poradenské služby boli v čl. I bode 2 rozčlenené do štyroch skupín
(písm. a - d), pričom poradenské služby nie sú pod písmenami b) a c) rozčlenené tak, aby výsledkom
(ukončením) poskytnutia služieb uvedených v každej
z týchto skupín bola vypracovaná žiadosť o platbu, keďže proces verejného obstarávania predstavuje
iba jednu časť (podmienku) plnenia žalovaného zo Zmluvy o poskytnutie nenávratného finančného
príspevku, ktorá však sama osebe (bez činnosti zahrnutých aj pod písm. b), napr. vypracovanie žiadosti
o platbu) nespĺňa podmienky pre poskytnutie finančných prostriedkom z NFP. Je potrebné prihliadnuť
aj na to, že v spore nebola preukázaná výzva zo strany žalobcu pre žalovaného na vypracovanie druhej
žiadosti o platbu, ani žiadna reklamácia žalobcom poskytnutého zmluvného plnenia. Žalovaný až do
podania odporu dňa 05.05.2017 žalované plnenie nerozporoval, ani nenamietal žalovanú faktúru, pričom
ani v odpore neuviedol konkrétnu činnosť (vypracovanie druhej žiadosti o platbu), ktorú žalobca, podľa
neho, v zmysle Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb nevykonal. Takúto námietku vzniesol až na
pojednávaní dňa 08.08.2015. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd zato, že žalobca poskytol
žalovanému plnenie, dohodnuté v čl. I bodoch 1, 2 Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb, riadne
a včas, na základe čoho vznikla žalovanému, podľa čl. IV bodu 2 zmluvy povinnosť uhradiť žalobcovi
zmluvne dohodnuté odplatu vo výške 3 % z celkovej výšky schválených finančných prostriedkov. Súd
podotkol, že predmetné finančné prostriedky boli pripísané na účet žalovaného, z čoho vyplýva, že boli
aj schválené. V tomto prípade bola podaná iba jedna žiadosť o platbu, a teda, v zmysle čl. IV bodu 7
písm. b), c) zmluvy je "prvou" a zároveň i "poslednou" žiadosťou
o platbu. Žalovaný doteraz neuhradil žalobcovi zmluvne dohodnutú odplatu v sume 69.392,64 Eur,
fakturovanú faktúrou č. 150076, a preto súd v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zák. a čl. IV bodu 2 a čl. IV
bod 7 písm. b), c) Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
69.392,64 Eur. Žalovaný je so zaplatením odplaty v sume 69.392,64 Eur v omeškaní, a preto súd podľa
§ 369 ods. 1 Obch. zák. a čl. IV bodu 9 Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb zaviazal žalovaného
i na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z omeškania 0,05 % denne zo sumy 14.376,96 Eur od
28.02.2014 do 13.01.2016, zo sumy 129.392,64 Eur od 01.01.2016 do 06.12.2016, zo sumy 109.392,64
Eur od 07.12.2016 do 14.12.2016 a zo sumy 69.392,64 Eur od 15.12.2016 do zaplatenia
a v zmysle § 369c ods. 1 Obch. zák. aj na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených

s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur. Žalobca zmluvne dohodnutú odplatu vyfakturoval žalovanému
faktúrami č. 130016 v sume 3.000,- Eur (spracovateľský poplatok), č. 140006
v sume 14.376,96 Eur (prvá splátka odplaty), ktoré žalovaný aj uhradil, a tiež faktúrou
č. 150076 v sume 129.392,64 Eur (druhá splátka odplaty), z ktorej žalovaný doteraz uhradil sumu
60.000,- Eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaný predmetné faktúry a zmluvné plnenie žalobcu, poskytnuté
na základe Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb, až do podania odporu nerozporoval, mal súd
zato, že žalovaný čiastočnou úhradou zmluvne dohodnutej odplaty, fakturovanej uvedenými faktúrami,
v zmysle § 407 ods. 3 Obch. zák. uznal aj zvyšok dlhu, ktorý bol vyfakturovaný faktúrou č. 150076. Je
potrebné prihliadnuť aj na to, že na liste žalobcu zo dňa 11.03.2016 je otlačkom pečiatky žalovaného
(ktorú žalovaný nespochybnil) potvrdená správnosť zostatku pohľadávky k 31.12.2015, fakturovanej
faktúrou č. 150076
v sume 129.392,64 Eur, z čoho takisto vyplýva, že žalovanú pohľadávku nerozporoval.
V zmysle § 323 ods. 1 Obch. zák. uznanie záväzku, urobené spôsobom požadovaným zákonom,
zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Vzhľadom
na vyvrátiteľnosť domnienky ("predpokladá sa"), dlžník má naďalej možnosť preukázať, že záväzok
nevznikol, prípadne že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti (tým, že dlžník
uznal záväzok) prešlo na dlžníka. Žalovaný
v spore toto dôkazné bremeno neuniesol, keďže nepreukázal, že by žalovaný záväzok netrval. Súd
nevykonal dokazovanie oboznámením sa s písomným vyhotovením SMS komunikácie strán sporu,
nakoľko žalovaný s vykonaním takéhoto dôkazu nesúhlasil a v spore nebola preukázaná zákonnosť
získania takéhoto dôkazu. Okrem toho, uvedený dôkaz súd považoval za nadbytočný, nakoľko mal za
preukázané uznanie žalovaného záväzku v zmysle § 407
ods. 3 Obch. zák. a tiež splnenie zmluvných a zákonných podmienok pre vznik nároku žalobcu na
zaplatenie zmluvne dohodnutej odplaty. V spore bol predložený výpis
z Centrálneho registra zmlúv - Zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
č. KaHR-111SP-1201/0756/154, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že predmetná Zmluva o
poskytnutí nenávratného finančného príspevku bola uzavretá a že v tomto prípade bola vypracovaná a
podaná len jedna žiadosť o platbu, v dôsledku čoho súd nevykonal dokazovanie listinami - Zmluvou o
poskytnutí nenávratného finančného príspevku
a žiadosťou o platbu. S ohľadom na to, že predmetné finančné prostriedky boli žalovanému na
základe žiadosti o platbu poskytnuté, súd tiež nevykonal dokazovanie výpisom zo systému finančného
riadenia, keďže nenávratný finančný príspevok mohol byť žalovanému poskytnutý len na zákale riadnej
a úplnej žiadosti o platbu. Súd nevykonal dokazovanie ani výsluchom konateľa žalobcu, žalovaného,
ani svedkyne I. P., nakoľko poskytnutie zmluvného plnenia zo strany žalobcu mal súd dostatočne
preukázané inými dôkazmi ako je uvedené v odôvodnení rozsudku. Žalobca mal v konaní o žalobe
plný úspech, preto mu súd proti žalovanému priznal náhradu 100% trov konania o žalobe o zaplatenie
69.392,64 Eur
s príslušenstvom.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a to s poukazom na
§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil keď
dospel k záveru, že uhradenie žalovaným faktúry č. 130016 vystavenej žalobcom na ťarchu žalovaného
vo výške 3.000,- Eur, uhradenie žalovaným faktúry 140006 vystavenej žalobcom na ťarchu žalovaného
vo výške 14.376,96 Eur a čiastočnú úhradu žalovaným faktúry č. 150076 vystavenej žalobcom na
ťarchu žalovaného vo výške 129.392,64 Eur a list žalobcu zo dňa 11.03.2016 opatrený pečiatkou
žalovaného je uznaním dlhu žalovaným v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Poukázal na §
407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorý ustanovuje, že ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto
plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
Uvedené zákonné ustanovenie spája s čistočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania
zvyšku záväzku v dobe jeho uznania so splnením určitých podmienok. Čiastočné plnenie ale nemusí
byť uznaním záväzku vždy. Musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade
usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Neukladá dlžníkovi, či a kedy
má prejaviť či inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky. Pokiaľ teda dlžník
neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, nemožno z takejto skutočnosti vyvodiť,

že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu, resp. záväzku voči veriteľovi. Uvedené vyplýva z rozsudku Najvyššieho
súdu ČR z 28. apríla 2011, č. k. 23 Cdo 1336/2010-141. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR č. k.
32 Odo 1248/2005. V konaní pred súdom prvej inštancie nevyšlo z hľadiska skutkového najavo nič, čo
by nasvedčovalo tomu, že toto plnenie bolo poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom
prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Ohľadom existencie
takýchto skutočností nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie vedené žiadne dokazovanie, ktoré
by nadväzovalo na akékoľvek skutkové tvrdenia žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný dlh uznal
čiastočným zaplatením, potom žalobcu zaťažovalo aj bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné ohľadom
ďalších okolností, z ktorých možno na uznanie dlhu usudzovať. Samotná skutočnosť, že žalovaný
neprejavil nesúhlas s celkovou pohľadávkou žalobcu ešte sama o sebe neprestavuje takú okolnosť, z
ktorej možno usudzovať, že čiastočným uhradením pohľadávky žalovaný dlh uznal. Taktiež skutočnosť,
že list žalobcu zo dňa 11.03.2016 bol opatrený pečiatkou žalovaného neznamená ani uznanie dlhu
žalovaným ale ani takú okolnosť, ktorú predpokladá § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka a z ktorej
by sa dalo usudzovať, že plnenie bolo poskytnuté za takých okolností z ktorých vyplýva uznanie
aj zvyšku dlhu. Žalovaný ma za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď dlh považoval za uznaný
čiastočným uhradením bez toho, aby v konaní bolo preukázané, že sa tak stalo za okolností, z ktorých
je možno usudzovať, že touto úhradou žalovaný dlh uznal aj čo do jeho zvyšku. Keďže žalobca
nepreukázal, že žalovaný dlh uznal, mal súd vychádzať z toho, že žalovaný dlh voči žalobcovi neuznal.
Je nepochybné, že vznik práva na odmenu bol medzi stranami sporný. Poukázal na rozsudok NS SR
z 22.09.2010 sp. zn. 3M Cdo 6/2010. Má za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno ohľadom rozhodujúcich skutočností pre vznik práva na odmenu, potom súd prvej inštancie
nesprávne preniesol povinnosť tvrdenia a dôkazného bremena na žalovaného, aby tvrdil a preukázal
skutočnosti odôvodňujúce skutkový a právny záver, že žalobcovi právo na odmenu nevzniklo. Súd prvej
inštancie mal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné
ohľadom rozhodujúcich skutočností pre vznik práva na odmenu. Absenciu týchto tvrdení a následkom
toho i absenciu k nim prislúchajúcim dôkazných prostriedkov zo strany žalobcu žalovaný namietal počas
celého konania pred súdim prvej inštancie. Súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď žalobcovi
nárok na odmenu priznal bez toho, aby bolo v spore žalobcom tvrdené a preukázané, že splnil všetky
podmienky na vznik tohto nároku. Skutkový stav nebol riadne zistený. Žalovaný ma za to, že týmto
odvolaním napadnutý rozsudok nemožno v odvolacom konaní potvrdiť ako vecne správny. Navrhol, aby
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 11.12.2018. Uviedol,
že zotrváva na všetkých svojich tvrdeniach, ktoré uviedol vo svojich písomných podaniach vrátane
prednesu na pojednávaní konanom dňa 08.08.2018 a argumentáciou žalovaného uvedenú v jeho
odvolaní zo dňa 29.10.2018 považuje za nesprávnu a účelovú a túto v celom rozsahu popiera. Poukázal
na ustanovenia § 323 ods. 1, 2, § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Uviedol, že na rozdiel od
uznania záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré musí byť vykonané písomne, uznanie
záväzku podľa 323 ods. 2 je uskutočnené konkludentne, a to čiastočnou úhradou záväzku dlžníka, t.
j. žalovaným. Tvrdenia žalovaného o povinnosti žalobcu dokazovať ďalšie okolnosti, z ktorých možno
na uznanie dlhu usudzovať, sú nesprávne. V prípade súdneho sporu je to práve dlžník, teda žalovaný,
ktorý musí s ohľadom na § 192 CSP vyvrátiť takúto domnienku uznania záväzku v dôsledku čiastočného
plnenia a teda žalovaný musí súdu predložiť dôkazy o tom, že uvedený záväzok nikdy nevznikol, resp.
neskôr zanikol. Uvedené vyplýva aj z rozsudku
z Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07.05.2003 sp. zn. 29 Odo 180/2003. Žiaden dôkaz vyvracajúci
domnienku uznania záväzku žalovaný nikdy nepreložil. Žalovaný až do podania odporu nikdy
nespochybnil nárok žalobcu na jeho odmenu, nenamietal fakturované plnenia alebo ich výšku a
nevzniesol námietku alebo reklamáciu voči plneniu zmluvy o poskytovaní poradenských služieb, ale
svoj záväzok voči žalobcovi postupne so značeným oneskorením po splatnosti uhradil vo viacerých
splátkach. Vzhľadom na nespočetné množstvo súdnych rozhodnutí, ale aj názory publikované v
odbornej literatúre, je rozhodnutie správne. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uznanie záväzku nebolo
jedinou a rozhodujúcou skutočnosťou pre rozhodnutie súdu, ale na základe vykonaného dokazovania a
predložených dôkazov mal súd za preukázané ďalšie podstatné a rozhodujúce skutočnosti a samotné
uznanie záväzku bolo pre okresný súd podporným dôkazom. Tvrdenia žalovaného, že súd nesprávne
postupoval a nezákonne preniesol bremeno tvrdenia a bremeno dokazovania na žalovaného, je
preto nesprávne. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28.04.2011 sp. zn. 23
Cdo 1336/2010-141. Závery vyplývajúce z uvedeného rozsudku však nie je možné aplikovať na toto

súdne konanie, nakoľko skutkové okolnosti sú v oboch prípadoch diametrálne odlišné. Žalobca má
za to, že jeho nárok na zaplatenie zostávajúcej časti dlžnej sumy vo výške 69.392,64 Eur nie je
založený len na domnienke uznania záväzku žalovaným, aj keď takáto domnienka je nepochybne
silným dôkazom, ale na splnení jeho záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o poskytovaní poradenských
služieb zo dňa 25.03.2013. Z citovaného ustanovenia zákona o pomoci a podpore je nepochybné,
že finančné prostriedky sa schvaľujú už na základe žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného
príspevku, a teda už momentom tohto schválenia došlo zo strany žalobcu k splneniu druhej podmienky
uvedenej v článku IV. bod 2 zmluvy, t. j. k zabezpečeniu schválenia finančných prostriedkov činnosťou
žalobcu. V zmysle článku IV. bod 2 zmluvy má žalobca nárok na odplatu vo výške 3 % z celkovej výšky
schválených finančných prostriedkov. Výplata odplaty žalobcovi bola podmienená tým, že žalovaný získa
finančné prostriedky. Z doteraz vykonaného dokazovania je nesporné, že žalovanému boli vyplatené
finančné prostriedky. Je toho názoru, že počet žiadostí o platbu je bezvýznamný, nakoľko ich počet
nemal vplyv na celkovú výšku nenávratného finančného príspevku, ktorý žalovaný v dôsledku činnosti
žalobcu získal. Podanie len jednej žiadosti o platbu nemalo vplyv na výšku nenávratného finančného
príspevku žalovaného, ktorý mu bol vyplatený a teda nedošlo ani k zníženiu nároku žalobcu na jeho
odmenu v zmysle článku IV. bod 2. zmluvy. Žalobca nemohol vypracovať dve alebo viaceré žiadosti o
platbu, keďže nenávratný finančný príspevok bol žalovanému vyplatený už na základe jednej (prvej a
zároveň aj poslednej) žiadosti o platbu. Tvrdenie žalovaného, že žalobca v konaní neuviedol skutočnosti
a nenavrhol dôkazy sú zavádzajúce, keďže žalobca už vo svojom vyjadrení k odporu žalovaného zo
dňa 07.06.2017 navrhol vypočuť žalobcu a svedka. Okresný súd k ich výsluchu nepristúpil, nakoľko
považoval takéto dokazovanie vzhľadom na dostatočne preukázané zmluvné plnenie zo strany žalobcu
za nadbytočné. Akékoľvek iné tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní a spochybňujúce poskytnutie
služieb žalobcom sú neprípustné, nakoľko boli uvedené žalovaným až po vydaní rozsudku súdu prvej
inštancie bez splnenia podmienok uvedených v § 366 CSP. Navrhol, aby krajský súd Trenčín rozsudok
ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania tak, ako budú dodatočne
vyčíslené.

4. K vyjadreniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný podaním zo dňa 03.01.2019. Žalovaný má za to,
že záväzok neuznal, a to ani explicitne ani implicitne, t.j. čiastočným splnením v zmysle § 407 ods. 3
Obchodného zákonníka. S uznaním záväzku podľa § 407
ods. 3 Obchodného zákonníka úzko súvisí rozlíšenie pojmov čiastočné plnenie a dielčie plnenie. K
rozlíšeniu čiastočného a dielčieho plnenia sa vyjadril Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn.
32 Cdo 1008/2009 v ktorom uzavrel, že o „plnění částečné jde tehdy, jestliže dlužník poskytne věřiteli
na plnění svého závazku pouze část předmětu plnění (například v případě peněžitého plnění nezaplatí
celou fakturovanou částku, nýbrž pouze její část), aniž by z dohody stran, z právního předpisu nebo
z rozhodnutí soudu (či jiného státního orgánu) rozdělení na takové části vyplývalo. Takovou povahu
nemá dílčí plnění, o něž se jedná v případě, kdy závazek je podle dohody stran, ze zákona nebo
z rozhodnutí soudu (či jiného státního orgánu) rozdělen na několik relativně samostatných, zřetelně
oddělených plnění, která samostatně (většinou postupně) dospívají (například plnění dluhu sjednané
ve splátkách)." Z citovaného ustanovenia zmluvy o poskytovaní poradenských služieb je zrejmé, že sa
jednalo o tri dielčie, relatívne samostatné plnenia, ktoré mali vzniknúť postupne
a v závislosti od splnenia rôznych podmienok, v rôznej výške a s rôznou splatnosťou.
V zmysle čl. IV. ods. 7 zmluvy o poskytovaní poradenských služieb mal teda žalobca vystaviť na ťarchu
žalovaného postupne tri faktúry, a to vždy po tom, čo nastane dohodnutá skutočnosť, na ktorú bolo
právo vystaviť faktúru naviazané (podpis zmluvy o poskytnutí NFP, pripísanie finančných prostriedkov
na základe prvej žiadosti o platbu a nakoniec pripísanie finančných prostriedkov na základe poslednej
žiadosti o platbu). Podľa čl. IV. ods. 7 zmluvy o poskytovaní poradenských služieb sa teda jednalo
jednoznačne o tri dielčie plnenia. Podkladom na ich zaplatenie mali byť tri osobitné faktúry. Žalobca
však prvú žiadosť o platbu nevypracoval, a teda na základe prvej žiadosti o platbu neboli žalovanému
pripísané žiadne finančné prostriedky. Žalobcovi nevzniklo právo na vystavenie faktúry podľa čl. IV. ods.
7 písm. b) zmluvy o poskytovaní poradenských služieb na 40 % celkovej odmeny. Žalobca,
v rozpore s čl. IV. ods. 7 zmluvy o poskytovaní poradenských služieb, vystavil faktúru
č. 150076 na sumu 129.392,64 Eur, čo predstavovalo 90 % odmeny. Táto faktúra teda,
v rozpore so zmluvou o poskytovaní poradenských služieb, v sebe zahrňovala (i) odmenu vo výške 40 %
na ktorú mohla byť vystavená faktúra len po pripísaní finančných prostriedkov na základe prvej žiadosti
o platbu a predstavovala sumu 57.507,84 Eur ako jeden dielčí záväzok

a (ii) odmenu vo výške 50 % na ktorú mohla byť vystavená faktúra len po pripísaní finančných
prostriedkov na základe poslednej žiadosti o platbu a predstavovala sumu 71.884,80 Eur ako druhý
dielčí záväzok. Tým, že žalobca v rozpore so zmluvou
o poskytovaní poradenských služieb vystavil len jednu faktúru na dve dielčie plnenia (40 % a 50 %
odmeny) spojil tak dva samostatné dielčie záväzky do záväzku jedného. Žalobca však takto postupovať
nemohol, nakoľko zmluva o poskytovaní poradenských služieb obsahovala jednoznačnú dohodu o troch
dielčích záväzkoch. Žalovaný podal len jednu žiadosť o platbu,
a to poslednú žiadosť o platbu. Žalobca mal teda právo vystaviť faktúru len na 50 % odmeny, teda na
sumu 71.884,80 Eur, pričom sa podľa zmluvy jedná jednoznačne o dielčie plnenie. Úhradu vykonanú
žalobcom vo výške 60.000,- Eur nemožno z tohto dôvodu považovať za čiastočné splnenie záväzku vo
výške 129.392,64 Eur ale len za čiastočné plnenie dielčieho záväzku podľa čl. IV. ods. 7. písm. c) zmluvy
o poskytovaní poradenských služieb, ktorý predstavuje 50 % odmeny. Žalovaný teda neplnil vôbec (ani
čiastočne) dielčí záväzok podľa čl. IV. ods. 7. písm. b) zmluvy o poskytovaní poradenských služieb, ktorý
by predstavoval
40 % odmeny v sume 57.507,84 Eur. Prenesenie dôkazného bremena o neexistencii dlhu na žalovaného
tak neprichádzalo do úvahy. Pred uzatvorením zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
dochádza ku schváleniu žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, pričom toto
schválenie a ani uzatvorenie samotnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku ešte
nezakladá právo prijímateľa na jeho vyplatenie. Uvedené vyplýva zo zákona č. 528/2008 Z.z., a to
konkrétne z § 12 ods. 1, § 14 ods. 4, § 15 ods. 2. Z citovaných ustanovení príslušného právneho
predpisu je teda zrejmé, že pred uzatvorením zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
nedochádza k schváleniu finančných prostriedkov ale k schváleniu žiadosti o poskytnutie nenávratného
finančného príspevku. Aby prijímateľ získal nenávratný finančný príspevok je najskôr potrebné, aby bola
schválená žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, uzatvorená zmluva o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku a po uzatvorení zmluvy
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku je nevyhnutné projekt najskôr zrealizovať
(v celosti alebo po častiach), následne predložiť žiadosť o platbu, ktorá podlieha schváleniu
a až na základe schválenej žiadosti o platbu sú finančné prostriedky považované za schválené a až na
základe takéhoto schválenia môžu by prijímateľovi aj vyplatené (teda ich prijímateľ
v skutočnosti získa). Schválenie žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku
a schválenie finančných prostriedkov sú dva rozdielne inštitúty, pričom schválenie žiadosti
o poskytnutie nenávratného finančného príspevku je pre získanie finančných prostriedkov podmienkou
síce nutnou, nie však ani zďaleka postačujúcou. Ustanovenie § 14 ods. 5 upravuje obsah výrokovej časti
rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie NFP. Skutočnosť že suma NFP je v rozhodnutí uvedená
je logická, nakoľko rozhodnutie
o schválení žiadosti o poskytnutie NFP je vyústením schvaľovacieho procesu o žiadosti, ktorou žiadateľ
žiada o konkrétnu výšku príspevku na konkrétny projekt. Skutočnosť že imanentnou zložkou výroku
takéhoto rozhodnutia je i výška NFP nemení nič na veci, že samotné rozhodnutie o schválení žiadosti
o poskytnutie NFP nezakladá ešte nárok prijímateľa na poskytnutie NFP, čo žalovaný zdôvodnil § 15
ods. 1, 2, 4 zák. č. 528/2008 Z.z. Ďalej poukázal na § 2 písm. a), b), d), f), g) zákona č. 528/2008 Z.z.
Z citovaných ustanovení relevantného právneho predpisu je zrejmé, že NFP sa poskytuje prijímateľovi
na základe zmluvy uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom návrh tejto zmluvy sa
posiela len tomu prijímateľovi, ktorého žiadosť o poskytnutie NFP bola schválená rozhodnutím podľa §
14 cit. zákona. Ďalej je zrejmé, že prijímateľ realizuje projekt v súlade so zmluvou, pričom príspevkom sú
tie prostriedky, ktoré sú prijímateľovi poskytnuté podľa zmluvy (teda nie rozhodnutia o schválení NFP).
Je teda nepochybné, že rozhodnutie
o schválení žiadosti o poskytnutie NFP nie je tou právnou skutočnosťou (hoc i obsahuje sumu NFP),
ktorá by zakladala prijímateľovi nárok na vyplatenie NFP. Schválenie žiadosti
o poskytnutie NFP formou rozhodnutia znamená len toľko, že prijímateľovi bude zaslaný návrh zmluvy
o poskytnutí NFP. Právne vzťahy (vrátane vzniku nároku na poskytnutie NFP
a samotného poskytnutia NFP) sa však riadia zmluvou o poskytnutí NFP a nie rozhodnutím
o schválení žiadosti o poskytnutie NFP. Vo všetkých týchto aktivitách sa vyžaduje aktívna participácia
prijímateľa (žalovaného), pričom sa jedná o veľmi rôznorodé a náročné činnosti, ktorých obsah a rozsah
je pre každý projekt iný a vyjde najavo až v priebehu realizácie projektu. Preto presná špecifikácia
takýchto činností nie je vopred možná a ani účelná.
V každom prípade len tieto aktivity sú tými činnosťami, ktoré vedú ku schváleniu finančných prostriedkov
a ich získaniu prijímateľom (žalovaným). Aby žalobcovi vznikol nárok na odmenu bol žalobca, podľa čl.
IV. ods. 2 zmluvy o poradenskej činnosti, povinný svojou činnosťou zabezpečiť schválenie finančných

prostriedkov pre žalovaného. Žalobca bol teda povinný (okrem presne špecifikovaných činností
uvedených v čl. 11 zmluvy o poskytnutí poradenskej činnosti) vykonávať i všetky tie poradenské činnosti
(i) pri realizácii projektu, (ii) pri vypracúvaní žiadostí o platbu, CiM) pri poskytovaní súčinnosti žalovaného
ako prijímateľa kontrolným orgánom pri výkone administratívnej kontroly a kontroly na mieste
v súvislosti so žiadosťou o platbu, ktoré bolo možné, čo do ich obsahu a rozsahu identifikovať len
postupne tak, ako sa postupne projekt realizoval. Žalovaný poukázal na vyššie citovaný Systém
finančného riadenia, z ktorého je zrejmé, že môže nastať situácia, keď prijímateľovi bude na základe
žiadosti o platbu schválený a na tom základe i získa nižší príspevok ako je dohodnutý v zmluve o
poskytnutí NFP (a uvedený v rozhodnutí o schválení žiadosti
o poskytnutie NFP) alebo dokonca nezíska príspevok vôbec, a to i napriek tomu, že mu bolo vydané
rozhodnutie o schválení žiadosti o poskytnutie NFP a má uzatvorenú zmluvu
o poskytnutí NFP. Výška NFP uvedená v rozhodnutí o schválení žiadosti o poskytnutie NFP nemusí
byť vôbec totožná so schválenými a získanými finančnými prostriedkami na základe žiadosti o platbu
(môže byť 1 nižšia alebo dokonca rovnajúca sa nule). Z formulácie čl. IV. ods. 2 zmluvy o poskytovaní
poradenských služieb je zrejmé, že odmena žalobcu je viazaná (čo do výšky ako aj vzniku samotného
nároku na odmenu) na schválenie a získanie schválených finančných prostriedkov, čo v procese
poskytovania prostriedkov zo zdrojov EÚ systémom refundácie znamená, že prijímateľ (žalovaný) získa
finančné prostriedky len v takej výške, ktorá je schválená výlučne na základe žiadosti o platbu a v procese
schvaľovania žiadosti o platbu. Aby teda žalobcovi nárok na dohodnutú odmenu vznikol, mal svojou
činnosťou prispieť k schváleniu žiadosti o platbu a tým získaniu finančných prostriedkov žalovaným.
Ďalej je žalovaný toho názoru, že bolo povinnosťou žalobcu, aby v konaní preukázal, že včas a riadne
poskytol žalovanému všetky plnenia dohodnuté v čl. 1. bod 1, 2 zmluvy. Žalobca v konaní neuniesol ani
bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazné ohľadom rozhodujúcej skutočnosti, či včas a riadne poskytol
všetky plnenia podľa čl. 1. bod 1, 2 zmluvy. V konaní bolo preukázané len, že žalobca participoval na
vypracovaní žiadosti
o poskytnutie NFP (teda čiastočné plnenie podľa čl. I. bod 2 písm. a) zmluvy) a jednej žiadosti o
platbu (teda čiastočné plnenie podľa čl. I. bod 2 písm. c) zmluvy). Vykonanie žiadnych ďalších činností
dohodnutých v čl. 1. bod 2. zmluvy nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie zo strany žalobcu tvrdené
konkrétnymi tvrdeniami a teda ani žalobcom preukázané. Žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani
bremeno dôkazné, ohľadom rozhodujúcej skutočnosti, a to že poskytol žalovanému včas a riadne všetky
dohodnuté plnenia a súčasne, že splnil všetky podmienky pre vznik nároku na dohodnutú odmenu.
Navrhol Krajskému súdu v Trenčíne, aby Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/26/2017 -116
zo dňa 8.8.2018 zmenil tak, že žalobu zamieta a žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 04.02.2019. Uviedol, že zotrváva
na všetkých svojich tvrdeniach. Argumentáciu žalovaného považuje za nesprávnu a účelovú a túto
v celom rozsahu popiera. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 1008/2009. V
posudzovanom prípade však nešlo o dielčie plnenie, ak to uviedol žalovaný, ale o plnenie čiastočné.
Žalovaný faktúru číslo 150076 čiastočne uhradil v sume 60.000,- Eur a jej uhradením došlo k uznaniu
dlhu žalovaným. Žalobca uviedol, že pokiaľ by suma fakturovaná faktúrou číslo 150076 v sebe zahŕňala
žalovaným namietané dva dielčie záväzky podľa článku IV. bod 7. písm. b) a c) zmluvy, tak samotná
úhrada vykonaná žalovaným v sume 60.000,- Eur voči faktúre číslo 150076 prevyšovala sumu druhej
splátky (druhého dielčieho záväzku) o 2.492,16 Eur a práve táto prevyšujúca časť zaplatená žalovaným
by bola započítaná na tretiu splátku (tretí dielčí záväzok). Tým, že žalovaný
v skutočnosti zaplatil 60.000,- Eur na úhradu faktúry číslo 150076, vyrovnal v celom rozsahu sumu
rovnajúcu sa druhej splátke vo výške 57.507,84 Eur a čiastočne uhradil tretiu splátku
v sume 2.492,16 Eur, čím uznal celý dlh voči žalobcovi. Argumentácia žalovaného, že žalobca nemal
právo vystaviť spoločne len jednu faktúru na dve dielčie plnenia (40 % a 50 % z celkovej odmeny)
nemá žiadnu oporu v zmluve uzatvorenej medzi spornými stranami. Nárok na splátku 40 % z celkovej
odmeny vznikol žalobcovi po pripísaní finančných prostriedkov na základe prvej žiadosti o platbu. Nárok
na splátku 50 % z celkovej odmeny vznikol žalobcovi po pripísaní finančných prostriedkov na základe
poslednej žiadosti
o platbu. Tým, že žiadosť o platbu bola jedna a išlo zároveň o prvú a aj poslednú žiadosť
o platbu, tak faktúra číslo 150076 bola vystavená žalobcom na sumu vo výške 90 %
z celkovej odmeny priznanej žalobcovi článkom IV. bod 2. zmluvy. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo
dňa 03.01.2019 nad rámec skutočností uvádzaných vo svojom odvolaní zo dňa 29.10.2018 uviedol
rozsiahlu argumentáciu týkajúcu sa samotného vyplatenia príspevku, ako aj systému finančného

riadenia. Uvedené skutočnosti sú však pre posúdenie nároku žalobcu na odmenu irelevantné, nakoľko
vysvetľujú postup v súvislosti s vyplácaním už skôr schváleného finančného príspevku. Ako už žalobca
s poukazom na ustanovenia zákona
č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva uviedol vo svojom
vyjadrení zo dňa 11.12.2018, samotné schválenie nenávratného finančného príspevku, na ktoré bola v
zmysle článku IV. bod 2 zmluvy aj viazaná odmena žalobcu, sa uskutočňuje ešte pred podpisom zmluvy
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku,
a to schválením žiadosti o nenávratný finančný príspevok, pričom rozhodnutie o schválení tejto žiadosti
v zmysle § 14 ods. 5 písm. e) zákona č. 528/2008 Z. z. obsahuje najmä výšku schválenej pomoci alebo
podpory. Uvedené ustanovenie zákona zároveň vyvracia tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení zo dňa
03.01.2019, že pred uzatvorením zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku nedochádza
k schváleniu finančných prostriedkov. Rozhodnutie o schválení takejto žiadosti totiž v sebe obsahuje
aj výšku schválených finančných prostriedkov, z čoho je zrejmé, že schválením žiadosti o nenávratný
finančný príspevok dochádza k samotnému schváleniu tohto nenávratného finančného príspevku
pre žalovaného. Skutočnosti uvádzané žalovaným v jeho vyjadrení zo dňa 03.01.2019 sa netýkajú
schválenia finančných prostriedkov, ale ich následného vyplácania po realizácii projektu alebo jeho
príslušnej časti. Žalobca v celom rozsahu pridržiava svojej argumentácie uvedenej vo svojom vyjadrení
k odvolaniu zo dňa 11.12.2018. Zároveň žalobca uviedol, že v súčasnosti je takáto argumentácia
žalovaného irelevantná aj z dôvodu, že finančný príspevok už bol žalovanému aj vyplatený. Na základe
vykonaného dokazovania a predložených písomných vyjadrení vrátane prednesov strán na predbežnom
prejednaní sporu dňa 08.08.2018 je nepochybné, že žalobca poskytol riadne a včas žalovanému
všetky služby, na poskytnutie ktorých sa zaviazal. Žalovaný nikdy, okrem počtu žiadostí o platbu,
nespochybnil poskytnutie služieb v zmysle zmluvy žalobcom, dokonca na predbežnom prejednaní sporu
dňa 08.08.2018 vyhlásil, že činnosť žalobcu bola vykonávaná správne (strana 7 zápisnice). Žalovaný
práve vďaka činnosti žalobcu získal nenávratný finančný príspevok, ktorý mu bol aj vyplatený. Žalobca
si splnil všetky svoje povinnosti, na splnenie ktorých sa v zmluve zaviazal. Naopak je to stále žalovaný,
ktorý neoprávnene odmieta zaplatiť žalobcovi zostávajúcu časť odmeny. Rozsiahla argumentácia
žalovaného týkajúca sa vyplácania nenávratného finančného príspevku, ako aj hypotetické možnosti
jeho nepriznania alebo zníženia uvedené v jeho vyjadrení zo dňa 03.01.2019, neodôvodňujú odmietnutie
vyplatenia odmeny žalobcovi. Príspevok žalovanému vyplatený bol a až po jeho vyplatení si žalobca
uplatňuje nárok na zostávajúcu časť jeho odmeny. Navrhol, aby Krajský súd v Trenčíne rozsudok
Okresného súdu Trenčín zo dňa 08.08.2018, sp. zn. 36Cb/26/2017-116, ako vecne správny potvrdil
a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania tak, ako budú dodatočne vyčíslené.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods.
1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a
jemu predchádzajúceho konania.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred
súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Vychádzal
zo skutkových zistení ustálených v konaní súdom prvej inštancie (§ 383 CSP).

8. K procesnému postupu odvolacieho súdu. ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 3 CSP, miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Trenčíne v lehote najmenej 5 dní pred jeho
vyhlásením, dňa 20.01.2020 a na webovej stránke Krajského súdu v Trenčíne, na základe čoho boli
splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku odvolacím súdom.

9. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci,
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) a

b) CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v
konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných
právach
a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci,
pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. Postupom súdu prvej
inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP a odvolací
súd sa s týmto odôvodnením stotožňuje a konštatuje jeho správnosť. Súd prvej inštancie zistil skutkový
stav na základe náležite vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov. Jeho právne posúdenie má
oporu v správnej aplikácii právnych predpisov.

11. V čl. I. ods. 1. zmluvy o poskytovaní poradenských služieb zo dňa 25.03.2013 sa žalobca ako
poskytovateľ zaviazal žalovanému ako klientovi poskytovať poradenské služby bližšie špecifikované
v ods. 2 tohto článku a klient sa zaviazal zaplatiť poskytovateľovi odplatu, spracovateľský poplatok a
uhradiť náklady účelne vynaložené v súvislosti
s poskytovaním predmetných poradenských služieb za podmienok uvedených v zmluve. Poradenské
služby špecifikované v čl. I. ods. 2. zmluvné strany špecifikovali ako vypracovanie žiadosti o nenávratný
finančný príspevok (písm. a/), pričom pod vypracovaním žiadosti o nenávratný finančný príspevok
sa rozumie taktiež kompletná dokumentácia žiadosti a kompletizácia príloh, ďalej ako poradenská
a konzultačná činnosť (písm. b/), ktorú je poskytovateľ povinný poskytovať v prospech klienta pri
vypracovaní žiadosti i potrebnej dokumentácie, ako aj projektový manažment po podpise zmluvy
o nenávratný finančný príspevok (písm. c/) a ako zabezpečenie procesu verejného obstarávania
zahŕňajúce konkrétne vymedzené činnosti (písm. d/).

12. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, hodnotil otázku, ktorú žalovaný považoval v spore
o peňažné plnenie zo zmluvy za spornú a pre spornosť tejto otázky ku dňu rozhodnutia veci samej
nesplnil svoj záväzok zaplatiť žalobcovi odplatu za poskytované služieb, v kontexte obsahu celej
zmluvy o poskytovaní poradenských služieb zo dňa 25.03.2013. Obsah uzavretej zmluvy predstavuje
vzájomnú dohodu o právach a povinnostiach v rozsahu dohody o predmete zmluvy (čl. I.), o právach
a povinnostiach zmluvných strán
(čl. II.), o podmienkach mlčanlivosti a zachovávania obchodného tajomstva (čl. III.),
o odplate poskytovateľa a o nákladoch súvisiacich s poskytovaním služieb (čl. IV.)
a záverečné ustanovenia (čl. V.).

13. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvej inštancie uvedeným v napadnutom
rozsudku. Žalovaný uzavrel zmluvu o poskytnutí NFP s riadiacim orgánom dňa 29.01.2014 na celkovú
sumu 3 993 600 Eur, ktorá bola žalovanému na základe tejto zmluvy vyplatená. Vyplatením sumy
nenávratného finančného príspevku riadiacim orgánom žalovanému vznikla povinnosť v súlade s čl.
IV. ods. 2 zmluvy zaplatiť žalobcovi dohodnutú odplatu vo výške 3 % z celkovej výšky schválených
finančných prostriedkov, ktorých schválenie zabezpečil poskytovateľ svojou činnosťou. Žalovaný v
rámci obrany pred súdom prvej inštancie, a rovnako aj v odvolacom konaní, výrazne zdôrazňoval práve
dojednanie podľa čl. IV. ods. 2 zmluvy, podľa ktorého bola jeho povinnosť zaplatiť dohodnutú odplatu
žalobcovi viazaná aj na činnosť žalobcu spočívajúcu v zabezpečení schválenia finančných prostriedkov
pre žalovaného. Takto prezentovaný výklad písomne prejavenej vôle žalovaného v zmluve v súdnom
konaní nepovažuje odvolací súd pri hodnotení rozsahu vykonanej činnosti žalobcu pre žalovaného za
dohodnutú zmluvnú podmienku, ktorá bola okrem riadneho
a včasného splnenia predmetu zmluvy ďalšou podmienkou ovplyvňujúcou a podmieňujúcou povinnosť
žalovaného zaplatiť žalobcovi časť dohodnutej odplaty podľa čl. IV. ods. 7 zmluvy. V zmluvnom vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným žalobca zabezpečil schválenie získania finančných prostriedkov svojou
činnosťou pre žalovaného práve tým, že riadnym
a včasným vykonaním poradenských služieb v zmysle uzatvorenej Zmluvy o poskytovaní poradenských
služieb zo dňa 25.03.2013 žalovanému riadiaci orgán schválil žiadosť žalovaného o poskytnutie
nenávratného finančného príspevku a uzavrel so žalovaným zmluvu
o poskytnutí toho nenávratného finančného príspevku, pričom nie je sporné, že žiadosť, jej obsah
a podklady k nej vrátane poradenskej a konzultačnej činnosti vypracoval a poskytoval žalovanému
žalobca. Zabezpečiť schválenie finančných prostriedkov pre žalovaného

v kontexte s celým obsahom uzavretej zmluvy mal a mohol žalobca vykonávať a vykonať len v rozsahu
čl. I. ods. 1., 2. zmluvy. Žalovaný netvrdil žiadne skutočnosti, ktoré špecifikujú obsah nevykonanej
činnosti žalobcom ako dôvod nezaplatenia odplaty. Proces hodnotenia
a schvaľovania podanej žiadosti vrátane podkladov k nej vykonáva len riadiaci orgán.
V rámci hodnotenia dôkazov preto neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že ohľadom účelu zmluvy neboli
tvrdené žiadne skutočnosti a vykonané žiadne dôkazy. Účel uzavretej zmluvy
o poskytovaní poradenských služieb, ktorým sa súd prvej inštancie zaoberal pri hodnotení dôkazov a
ktorý zohľadnil pri rozhodovaní, vyplýva z obsahu zmluvy a zo špecifikácie predmetu zmluvy podľa čl. I.
ods. 1., 2. a práv a povinností zmluvných strán podľa čl. II. zmluvy. Uzavretie zmluvy, riadne a včasné
splnenie predmetu zmluvy žalobcom, uzavretie zmluvy o poskytnutí NFP medzi žalovaným a riadiacim
orgánom a vyplatenie sumy žiadaného príspevku riadiacim orgánom žalovanému sú nespornými
tvrdeniami
a preukázanými skutkovými zisteniami.

14. K ďalším odvolacím dôvodom hmotno-právneho charakteru za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací
súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu
stotožňuje. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku
súdu prvej inštancie, ale len pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je
nevyhnutné zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento
postup odvolacieho súdu je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého ...„ Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého ...„ pokiaľ v odvolacom
konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.

15. Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa aplikácie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka a s tým
súvisiace dôkazné bremeno posúdil odvolací súd ako nedôvodné. Čiastočné plnenie záväzku má účinky
uznania zvyšku dlhu, ak nemožno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok dlhu. Žalovaný
nesprávne vykladá ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka z pohľadu dôkazného bremena.
Žalobca preukázal, že žalovaný dlh čiastočne plnil. Žalobca nebol povinný preukazovať ďalšie okolnosti,
z ktorých by bolo možné usudzovať uznanie dlhu. Pokiaľ žalovaný neprejavil nesúhlas so zvyškom dlhu,
tento nesúhlas žalobcovi nijako neoznámil a ani zo žiadnych úkonov žalovaného tento nesúhlas nie je
možné vyvodiť, súd prvej inštancie správne vyvodil právny záver, že čiastočným zaplatením žalobcovej
pohľadávky žalovaný uznal aj zvyšok dlhu. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že so zvyškom dlhu neprejavil súhlas,
bolo to jeho dôkazné bremeno, nakoľko každá zo strán si nesie dôkazné bremeno svojich tvrdení. List
žalobcu zo dňa 11.03.2016 opatrený pečiatkou žalovaného nie je uznaním dlhu, avšak z jeho obsahu
nie je možné vyvodiť, že by žalovaný zvyšok dlhu neuznával, resp. rozporoval.

16. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích tvrdení konštatuje, že v odvolacom konaní nezistil žiadne
dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z
obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad jeho rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo
výroku I. vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych
noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

17. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
II. o nároku na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady
zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj
u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.
Žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu patrí podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa
§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom
(§ 429 ods. 1 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on May 2, 2020. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.