Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/258/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7818203051
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7818203051.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu I. X., J.. X.X.XXXX, O.F., Z. XXX,
zast. JUDr. Vladimírom Sidorom, Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: 42 256 593, proti žalovanému Home
Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická 147, IČO: 36 234 176, zast. AK Goliašová Gabriela, s. r. o.,
Trenčín, Piaristická 707/25, o zaplatenie 300,00 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
8Csp/80/2018-87 z 25.3.2019 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok.
Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

sumu 100,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. žalobu v prevyšujúcej časti nad 100,- eur
zamieta, III. žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou domáhal a ako ju skutkovo
a právne odôvodnil, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe, doručenom 31.1.2019 vyslovil nesúhlas so
žalobou, nakoľko nárok uplatňovaný žalobcom v tomto konaní považuje za nedôvodný a čím svoje
stanovisko odôvodnil. Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť súdneho spisu - žalobou,
pripojeným rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 12Csp/76/2017-91 z 25.4.2018, písomným vyjadrením

žalovaného k žalobe, vyjadrením žalobcu k vyjadreniu žalovaného, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi,
ktoré sú súčasťou spisu a zistil skutkový stav a citujúc znenie § 1 ods.1, § 3 ods.3, prvej a tretej vety
§ 3 ods.5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa a
vo vzťahu k cit. § 3 ods.5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, uviedol, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne
neurčitou hypotézou, ktorá nestanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané
finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku, pričom v súčasnosti sa toto zadosťučinenie
poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené predpismi na

ochranu spotrebiteľa, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik
tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva
alebo povinností dôjde. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie však nemôže dôjsť
automaticky a kedykoľvek. Toto právo, v zmysle cit. § 3 ods.5 zák. o ochrane spotrebiteľa vzniká až
po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia jeho práv alebo povinností
na súde. To, či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinností na súde spotrebiteľom
vyplynie až z právoplatného rozhodnutiu súdu vydaného vo veci samej. Uzavrel, že z vykonaného

dokazovania je zrejmé, že žalobca (spotrebiteľ) bol úspešný pri bránení si svojich spotrebiteľských
práv voči žalovanému (dodávateľ) v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Rožňava, pod sp. zn.
12Csp/76/2017 o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom. Rozsudok prvostupňového súdu
č. k. 12Csp/76/2017-91 z 25.4.2018, nadobudol právoplatnosť 13.6.2018. Právoplatným ukončenímkonania vo veci Okresného súdu Rožňava, sp. zn. 12Csp/76/2017 bol naplnený predpoklad úspešného
uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobcovi požadovať od žalovaného primerané
finančné zadosťučinenie. Žaloba o primerané finančné zadosťučinenie bola doručená tunajšiemu

súdu 25.10.2018. V súvislosti so žalobcom uplatneným nárokom na priznanie mu primeraného
finančného zadosťučinenia neobstojí námietka žalovaného o tom, že žalobcovi nesvedčí predpoklad
na jeho priznanie, pretože podľa názoru žalovaného žalobca hodnoverným a presvedčivým spôsobom
nepreukázal úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa
a že mu v súvislosti s porušením práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi vznikla určitá ujma a ani, že táto ujma mu vznikla vo výške 300,00 eur, ktoré požaduje v zmysle
finančného zadosťučinenia. Súd konštatuje, že účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Samotná povaha
primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť
predložené dôkazy o existencií ujmy. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla,
pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia

môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku
a ušlým ziskom. Náhrada škody, ako inštitút súkromného práva v podmienkach SR a konštantnej
judikatúry, sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie - sankčná funkcia náhrady škody je
taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za

protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu
a odradiť žalovaného, alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti.
Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a
judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu a
tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie

a preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných
smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“. Čo sa
týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinností, ako predpokladu pre priznanie na
primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva, alebo povinností žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany

proti dodávateľom uplatneného nároku. Pri zvážení o dôvodnosti priznania primeraného finančného
zadosťučinenia žalobcovi, ustálil, že jeho priznanie voči žalovanému je nevyhnutné pre zavŕšenie
jeho ochrany spotrebiteľa, pričom pri týchto svojich úvahách zohľadnil, že bezdôvodné obohatenie
žalovaného (dodávateľa) na úkor žalobcu, tak ako to bolo konštatované v konaní Okresného súdu
Rožňava, sp. zn. 12Csp/76/2017, boli okolnosťami spôsobilými negatívne zasiahnuť do majetkovej sféry

žalobcu (spotrebiteľa) a potenciálne ohroziť jeho sociálny i rodinný život. Vzal do úvahy aj postoj žalobcu
(spotrebiteľa), ktorý sa aj napriek jeho postaveniu slabšej zmluvnej strany vo vzťahu k žalovanému
(dodávateľovi) rozhodol brániť svoje spotrebiteľské práva a prispel tak k dosiahnutiu vyššej kvality života,
pričom nie je ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z
výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy, v podobe náhrady trov konania protistrane, v

prípade neúspechu v konaní. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu,
čo však neznamená svojvôľu pri jej určovaní, pretože pri jej stanovení je nutné zohľadniť rôzne kritériá,
a to intenzitu zásahu do spotrebiteľských práv, časové trvanie závadného konania dodávateľa, jeho
satisfakčnú, sankčnú a preventívnu funkciu. Žalovaný (dodávateľ) si vo vzťahu k žalobcovi (spotrebiteľ)
uplatňoval finančné plnenie, na ktoré nemal nárok (bezdôvodné obohatenie), čím u žalobcu vyvolal stav

právnej neistoty, ktorý musel žalobca riešiť podaním žaloby. Vzhľadom na vyššie uvedené, za primerané
okolnostiam v danom prípade súd považuje finančné zadosťučinenie vo výške maximálne 100,00 eur a
to s poukazom aj na výšku poskytnutého úveru (900,- eur) a ďalšie uvedené skutočnosti v predmetnom
konaní, hlavne na následnú bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. Táto suma zodpovedá svojmu
účelu, pretože je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale ako žalobcovi

poskytnutú satisfakciu ako spotrebiteľovi a tiež ako odmenu pre žalobcu, ktorý inicioval konanie voči
dodávateľovi, ktorý sa dopustil porušenia jeho spotrebiteľských práv. Uvedené finančné zadosťučinenie
má tiež odradiť žalovaného ako dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Určenú výšku peňažného
zadosťučinenia považoval za primeranú a dodávateľ má jednoduchú možnosť jej plateniu, prípadne aj
iným zodpovednostným následkom sa v iných úverových prípadoch vyhnúť a to tým, že bude podnikať

v rámci pravidiel, stanovených právnymi predpismi SR. Pokiaľ o výšku finančného zadosťučinenia, tak
tým, že žalovaný si vo vzťahu k žalobcovi uplatňoval finančné plnenie, na ktoré nemal nárok, vyvolal
u neho stav právnej neistoty, ktorý musel riešiť podanou žalobou. Súd preto považoval za primeranú
výšku finančného zadosťučinenia sumu 100,- eur a to aj s ohľadom na intenzitu zásahu žalovanéhodo práva žalobcu, ako spotrebiteľa. Poukázal aj na fakt, že účelom priznania primeraného finančného
zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť na jednej strane len odradenie dodávateľa od takýchto
praktík, ale na druhej strane nemá byť ani nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu. S poukazom

na vyššie uvedené žalobe v časti vyhovel, čo do výšky 100,- eur, kým v prevyšujúcej časti nad 100,- eur
žalobu zamietol ako nedôvodnú a neopodstatnenú. Výrok o trovách konania sa opiera o § 255 ods.1,2
CSP, § 262 ods.1,2 CSP.
3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný vo výroku I. a s ním súvisiaceho bodu III. z
dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm. f) a písm. h) CSP, ktoré odôvodnil nasledovne: Rozhodnutie

súdu o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia považuje za nedôvodné a nepodložené z
nasledovných dôvodov. Citoval znenie § 3 ods.5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a má
za to, že zákonné ustanovenie § 3 ods.5 zák. o ochrane spotrebiteľa, o ktoré opiera žalobca svoj
nárok na priznanie finančného zadosťučinenia vyžaduje splnenie niekoľkých podmienok zo strany
žalobcu a to: 1. Spotrebiteľ sa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom môže proti
porušiteľovi domáhať ochrany svojho práva na súde. Predpokladom toho, aby súd mohol priznať

primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľove práva a povinnosti sú porušené a sám vyvíja
iniciatívu ako túto situáciu odvrátiť a zabezpečiť si súdnym rozhodnutím ochranu. Spotrebiteľove
práva a povinnosti však úverovou zmluvou uzatvorenou so žalovaným neboli žiadnym spôsobom
poškodené, spotrebiteľ žiadne poškodenie práv neprezentoval. Predmetom konania tak zostalo výlučne
vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktorom rozhodol konajúci súd rozsudkom z 25.4.2018 sp.zn.

12Csp/76/2017 čo v žiadnom prípade nemožno vyhodnotiť ako úspešné uplatnenie porušenia práv
alebo povinností. 2. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Ďalšou podmienkou, ktorú je potrebné v zmysle
zákonnéhoustanovenia§3ods.5splniťjeporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
( t.j. zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa) a osobitnými predpismi. Okrem toho nestačí len

samotné porušenie zák. č. 250/2007 Z.z., ale súčasne aj porušenie práv alebo povinností ustanovených
inými predpismi. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol, akým spôsobom mal žalovaný práva alebo
povinnosti žalobcu ako spotrebiteľa poškodiť. Obmedzil sa len na konštatovanie, že uzatvorená úverová
zmluva nemá náležitosti podľa § 9 ods.2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čo však
nemožno považovať za porušenie práv a povinností, ktoré by mali za následok poškodenia spotrebiteľa,

nakoľko pre spotrebiteľa by z toho vyplynula len výhoda, že poskytnutý úver je pre neho bezúročný a
bez poplatkov. 3. Primerané finančné zadosťučinenie. Zo samotného pojmu primeraného finančného
zadosťučinenia vyplýva nevyhnutnosť jeho primeranosti vo vzťahu k porušenej povinnosti, jeho cieľom
má byť nastolenie akejsi rovnováhy v dôsledku porušenej povinnosti, ktorá spotrebiteľovi mala spôsobiť
škodu. Pokiaľ však súd vyhlási úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich

náležitostí (prípadne neplatnú, aj keď sa na základe nej poskytli spotrebiteľovi finančné prostriedky),
žiadna škoda spotrebiteľovi nevznikla, práve naopak, získa výhodu bezúročného a bez poplatkového
úveru, ktorý by mu neposkytla žiadna banka ani iná inštitúcia. Ak by na základe takejto skutočnosti
malo byť spotrebiteľovi priznané ešte aj primerané finančné zadosťučinenie, zastáva názor, že výklad
právnej normy § 3 ods.5 zák. č. 250/2007 Z.z. nie je správne aplikovaný. V tejto súvislosti súčasne

dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorý v rozsudku č.k. 14Co/91/2012-141 z
10.10.2013 poukázal na nedôvodnosť primeraného finančného zadosťučinenia v prípade, že úverová
zmluva bola vyhlásená za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko uvedené predstavuje pre žalovaného ako
dodávateľa dostatočnú sankciu. A tiež rozsudok OS Prešov zo dňa 20.01.2017 sp.zn. 29C/105/2016,
ktorý žalobu o primerané finančné zadosťučinenie zamietol z dôvodu, že „...súd s poukazom aj na

vyššie uvedené skutočnosti nemohol dospieť k záveru, že žalovaný pri koncipovaní a uzatvorení zmluvy
o spotrebiteľskom úvere so žalobcom nepostupoval s odbornou starostlivosťou s úmyslom poškodiť
spotrebiteľa, a preto neboli splnené podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v
zmysle § 3 ods.5 zák. č. 250/2007 Z.z. V uznesení 17Co/17/2018 z 10.4.2018 konštatoval Krajský súd
v Prešove nasledovné: „Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať

zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobkyne ako aj žalovaného,
okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia
sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni objektívne hrozila, resp. ktorá jej vznikla. Inštitút
primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenia sa žalobcu resp. na
kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a

odradzujúceho prostriedku ochrany. V uznesení 9 Co/50/2018 z 26.6.2018 uviedol Krajský súd Prešov
názor, že: „Zadosťučinenie je nárokom, ktorým sa reparujú ujmy nemateriálnej povahy. Tento aspekt
vychádza z podstaty tohto nároku, nie je preto možné pri rozhodovaní o ňom brať zreteľ na materiálne
prvky. Jeho podstatou nie je sankčná povaha, aj keď zaplatenie, keďže zadosťučinenie podľa § 3ods.5 zák. č. 250/2007 Z.z. má byť finančné a každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v aktívach
osoby, voči ktorej nárok smeruje. Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo,
civilné právo má za cieľ „len" kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Pokiaľ aj

súd v predchádzajúcom konaní vyhodnotil úverovú zmluva za bezúročnú a bez poplatkov, žalobcovi
mohla potenciálne vzniknúť len ujma za zaplatené úroky ( na ktoré sa však pri podpise úverovej
zmluvy žalobca slobodne a vážne zaviazal). Táto „ujma" mu už bola nahradená plnením na základe
rozsudku sp.zn. 12Csp/76/2017. Iná ujma žalobcovi nevznikla, žalobca ju v žalobe neuviedol, ani
inak nešpecifikoval. Je potrebné poukázať na to, že účelom a zmyslom § 3 ods.5 zákona o ochrane

spotrebiteľa je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol
uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol
úspešný. Nepostačuje však, že dodávateľ porušil svoje povinnosti." Primerané finančné zadosťučinenie
nemôže ani v zmysle vyššie citovaných rozhodnutí slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu sa
spotrebiteľov. V princípe by to znamenalo, že za jedno nedodržanie náležitostí úverovej zmluvy by bol
žalovaný postihnutý dvakrát - vydaním bezdôvodného obohatenia a priznaním primeraného finančného

zadosťučinenia, čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Ďalej citoval z rozsudku Okresného súdu
Nitra, č.k. 12C/299/2012-323, z 29.1.2014. V tejto súvislosti poznamenal, že žalobca mal skúsenosti
s uzatváraním spotrebiteľských úverov (žalobca na tunajšom súde vedie obdobné konanie voči inému
poskytovateľovi úverov), teda nešlo o spotrebiteľa, ktorý sa dostal do takej životnej situácie, že konal pri
uzatváraní úverovej zmluvy pod stresom, unáhlene a nepremyslene. (z rozsudku Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom z 18.4.2019 sp.zn. 10C/44/2017). V súvislosti s inštitútom primeraného finančného
zadosťučinenia, ktorý si žalobca - spotrebiteľ uplatňuje z úverovej zmluvy je nevyhnutným uvedomiť
si, že to bol práve žalobca, ktorý si o poskytnutie úveru žiadal, s výškou poskytnutého úveru bol
oboznámený, taktiež si bol vedomý, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje
úroky a poplatky. S celým týmto procesom žalobca ako klient vedome a dobrovoľne súhlasil podpisom

úverovej zmluvy. Následne je pre neho nepochopiteľné, aby výhodu v rýchlom získaní finančných
prostriedkov, ktorú mu poskytol pretočil na „ujmu", resp. „hrozbu ujmy", za ktorú požaduje primerané
finančnézadosťučinenie.Pretoniejezrejmému,kakémupoškodeniuprávspotrebiteľavôbecdochádza
v prípadoch, kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je,
že žalobca ako spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky (s ktorými na základe podpísanej úverovej zmluvy

počítal), ale len samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre neho výlučne výhodu a nie škodu.
Jediným poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane je samotný veriteľ. Žalovaný má v
predmete činnosti ako nebankový subjekt poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle zák. č. 129/2010
Z.z. (v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy) o spotrebiteľských úveroch patria
úroky a poplatky. V rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval na základe

úverovejzmluvyodžalobcuzaplatiťúroky.Akýbymalozmysel,abyžalovanýúmyselnenedodržalvšetky
zákonné náležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatnosťou on sám
a nie žalobca ako klient. Z nim popísaných skutočností je zrejmé, že v danom prípade žalobcovi žiadne,
ani len potenciálne riziko ujmy nehrozilo, ale z celého zmluvného vzťahu so žalovaným sa snaží len
vyťažiťvýhodyafinančnéprostriedky.Anisúdybynemalispotrebiteľovzbavovaťzodpovednostizasvoje

záväzky a následne im ešte priznať primerané finančné zadosťučinenie. Žalobca v zmluvnom vzťahu
s nim vystupoval ako spotrebiteľ - teda slabšia strana. Postavenie slabšej strany však neznamená, že
tejto bude poskytnutá bezbrehá ochrana voči dodávateľovi ako strane silnejšej, bez ohľadu na platné
právo. U spotrebiteľa ako subjektu týchto vzťahov sa vychádza z definície priemerného spotrebiteľa,
teda spotrebiteľa, ktorý má primerané množstvo informácií a je v rozumnej miere pozorný a obozretný,

a to s ohľadom na jeho sociálne a kultúrne faktory a jazykové schopnosti. Od spotrebiteľa sa teda
vyžaduje určitá miera pozornosti, ktorá má svoj obraz napríklad v tom, že spotrebiteľ musí vykonať
určité kontrolné zisťovania, aký tovar vlastne kupuje, alebo akú zmluvu uzatvára. Európsky súdny dvor
dokonca deklaroval, že sa celkovo vychádza z takého spotrebiteľa, ktorého inteligenčný kvocient nie je
na hranici demencie, ale ktorý je schopný sa slobodne rozhodnúť (C-315/92]. Záver - Na základe vyššie

uvedených skutočností navrhol, aby Krajský súd rozhodnutie Okresného súdu Rožňava z 25.3.2019
sp.zn. 8Csp/80/2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie
súdu prvej inštancie zmenil a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že I. Žalovaný interpretuje zákonné
ustanovenie § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa, o ktoré opiera žalobca svoj nárok na priznanie

finančného zadosťučinenia, a ktoré vyžaduje podľa názoru žalovaného splnenie niekoľkých podmienok
z jeho strany, ktoré žalovaný menuje a argumentuje. Považoval za potrebné poukázať v tejto súvislosti
v prvom rade na časť rozhodnutia NS SR z 14.9.2016, sp. zn. 6Cdo 389/2015 a jednoznačný výklad v
súvislosti s § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. - o ochrane spotrebiteľa a NS SR uvádza, že v súvislosti s týmtoustanovením pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
trebarozumieťúspešnéuplatneniekonkrétnehonárokuzporušeniaprávaalebopovinnosti,napr.nároku
na náhradu škody, bezdôvodného obohatenia a podobne, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne

vymedzenejzmluvnejpodmienkyvpoužívanejspotrebiteľskejzmluve. TiežRozsudokNajvyššiehosúdu
SRz30.1.2019,sp.zn.6Cdo/127/2017"Aplikujúcrežimzák.č.250/2007Z.z.jepotomnutnépoužiťjeho
§ 3 ods.5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi

zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho
cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich
práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa

ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď
na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane

spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by
bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého

jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. V preskúmavanej veci je z obsahu
spisu zrejmé, že žalobcovia ako spotrebitelia úspešne uplatnili na súde porušenie svojich práv na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, keď ich žalobe súd vo vzťahu
k tomuto nároku v celom rozsahu vyhovel. Splnil tak predpoklad, ktorý zák. č. 250/2007 Z. z. v § 3
ods.5 vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Pre úspešné uplatnenie tohto

nárokuzákonnevyžaduje,abybolmedzistranamisporzospotrebiteľskejzmluvyaanito,abyžalobcovia
preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po
právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia
žiadne osobitné podmienky nestanovuje. Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v prípade žaloby
spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods.5 zák. č. 250/2007 Z. z., zákon

nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto konaní
preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy." Bez akýchkoľvek pochybností v inom súdnom konaní
úspešne uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Primerané finančné zadosťučinenie má
plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa -
žalovaného od získavaní plnení vyplývajúcich z bezdôvodného obohatenia a jednak to treba chápať

ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno
predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite. Teda pokiaľ žalovaný tvrdí, že má byť podmienkou
to, že spotrebiteľ sa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom má proti porušiteľovi

domáhať ochrany svojho práva na súde, tiež úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi - nieje žiadna pochybnosť, že uvedené bolo v
plnom rozsahu splnené. Predmetom tohto konania je aj nárok žalobcu vyplývajúci z § 3 ods.5 zák. č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov,
ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zák. č. 250/2007 Z. z.

alebo osobitnými právnymi predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť
spotrebiteľovi ujmu. Skutočnosť, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, je právne irelevantná, keďže
pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v danom prípade postačuje iba možnosť vzniku
takejto ujmy. "...Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy, ktorá žalobkyni vznikla konanímžalovaného a je určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku takéhoto konania trpieť. Súčasne
je však aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby nekonal v súlade
so zákonom." (napr. Krajský súd Žilina sp.zn.: 6Co/99/2018 z 27.6.2018, Krajský súd Žilina sp.zn.:

6Co/22/2018 z 28.3.2018). Spotrebiteľ (žalobca) sa proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom proti porušiteľovi (žalovanému) úspešne domohol ochrany svojho práva na súde. V konaní
pod sp.zn. 12Csp/76/2017 bolo preukázané, že žalovaný (dodávateľ služby) v riešenom zmluvnom
vzťahu porušil svoju povinnosť informovať spotrebiteľa úplne pravdivo o podstatných náležitostiach resp.
informáciách o spotrebiteľskom úvere. V dôsledku neakceptovateľného postupu dodávateľa na úver

(pri prijatí záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti) zaplatil žalobca podstatne viac, než bolo jeho
povinnosťou. Táto skutočnosť sa bezpochyby odzrkadlila nepriaznivo aj v majetkovej sfére žalobcu,
prípadne majetkovej sfére jeho rodiny. Vychádzajúc z konštatovaných okolností a záverov je daný aj
právny základ nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému podľa § 3 ods.5
zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Tvrdenie žalovaného o tom, že súdom posudzovaná
zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorej je sám autorom, "....síce nemala podstatné náležitosti podľa

§ 9 ods.2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, uvedené však nemožno považovať za
porušenie práv a povinností ktoré by mali za následok poškodenia spotrebiteľa, nakoľko pre spotrebiteľa
by z toho vyplynula len výhoda, že poskytnutý úver je pre neho bezúročný a bez poplatkov." je vzhľadom
na pozíciu žalovaného ako podnikateľského subjektu, v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov
zarážajúca. Poškodí spotrebiteľa z hľadiska plnenia svojich povinnosti, služby poskytuje za odplatu

a zľahčuje svojím postojom porušenie práv spotrebiteľa, ktorý sa musel v súdnom konaní domáhať
ochrany práv, pretože žalovaný ani na predsporovú výzvu nereflektoval. Je to práve žalovaný, kto
je dôvodom produkcie sporov, pretože nedodržiava právnu úpravu a koná v rozpore s odbornou
starostlivosťou. Funkcia a podstata primeraného zadosťučinenia. Žaloba, ktorou sa oprávnená osoba
domáha primeraného finančného zadosťučinenia sa nazýva žalobou satisfakčnou, pretože primerané

zadosťučinenie je nástrojom satisfakcie, ktorej úlohou je vyrovnať narušenú rovnováhu v postavení toho,
kto právo spotrebiteľa porušil a dotknutej osoby - spotrebiteľa. Okrem satisfakčnej funkcie má primerané
finančné zadosťučinenie aj sankčnú povahu, pretože predstavuje pre toho, kto právo spotrebiteľa
porušil finančnú ujmu zodpovedajúcu sume, ktorú musí titulom primeraného finančného zadosťučinenia
spotrebiteľovi zaplatiť; táto sankčná povaha primeraného finančného zadosťučinenia má však vedľajšiu

úlohu, pretože primárna je satisfakčná povaha primeraného finančného zadosťučinenia. Napríklad z
Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/473/2016 z 31.5.2017, Krajský súd Prešov
sp.zn.: 11 Co/56/2016 z 2.5.2017, Krajský súd Prešov sp.zn.: 20Co/107/2013 z 27.3.2014, Krajský súd
Prešov sp.zn.: 19Co/169/2016 z 11.4.2017, z ktorých citoval. Žalovaný v ďalšom len polemizuje, pričom
neuvádza žiadne podstatné argumentácie k meritu veci a uzavrel, že žalobám ako je tá vo veci samej,

žalovaný ako dodávateľ, má jednoduchú možnosť (jej plateniu, prípadne aj iným zodpovednostným
následkom) sa v iných úverových prípadoch vyhnúť, a to tým, že bude podnikať v rámci pravidiel
stanovených právnymi predpismi SR. Na záver si v krátkosti dovolil dodať, že žalovaný sa síce pokúša
prostredníctvomsvojejargumentáciepresvedčiťsúdotom,žebyzadosťučinenienemalplatiťažetakáto
platba je nespravodlivá. Na druhej strane však rovnaký subjekt (žalovaný) nemal v tisícoch prípadov pri

poskytovaní úverov problém postupovať v rozpore so zákonom a tak, aby získal majetkový prospech
aj na úkor fyzických osôb - spotrebiteľov. Ak sa potom v rámci súdneho konania takýto subjekt chce
odvolávať na spravodlivosť alebo slušnosť a na to, aby súd na tieto princípy prihliadal, má za to, že tieto
princípy by mali a mohli byť len v neprospech žalovaného, ktorý svojim konaním porušuje právnu úpravu.
Navyše je potrebné uviesť, že len minimálna časť spotrebiteľov, ktorým žalovaný poskytol nezákonné

úvery,saskutočneajsvojichprávnasúdedomáhaatedavkonečnomdôsledkužalovanýzosvojejpraxe
porušovania právnej úpravy ťaží nemalé finančné prostriedky. Nepriznanie finančného zadosťučinenia
ani v takej minimálnej výške, ako sa domáha žalobca v tejto veci, by znamenalo nielen postup v
rozpore so zákonom (ktorý výslovne takýto nárok spotrebiteľovi priznáva), ale aj priame podporovanie
podnikateľských subjektov v tom, aby aj naďalej porušovali právnu úpravu, keďže „to najhoršie čo by

sa mohlo žalovanému stať“, by bola povinnosť vrátiť nezákonne získané finančné prostriedky (žiadna
sankcia alebo iné plnenie -t.j. žiadne finančné zadosťučinenie -by totiž podľa žalovaného nemalo byť
namieste). Návrh rozhodnutia - Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, navrhol, aby odvolací súd
rozhodol v zmysle „odvolania žalobcu, teda aby žalobcovi priznal plný úspech vo veci vrátane nároku
na náhradu trov konania tiež odvolacieho, vo výške 100%“.

5.Rozsudok, vo výroku II., nebol odvolaním napadnutý a tento výrok nadobudol právoplatnosť (§
367ods.1,3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.
6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžadujedôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.

7.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami

skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
8.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

9.Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené

posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
10.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne

aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
11.Na zdôraznenie správnosti odvolací súd poukazuje na stanovisko ÚS SR sp. zn. II. ÚS 229/2017-15
zo 4.4.2017, v ktorom ústavný súd zaujal totožné závery ako súd prvej inštancie v napádanom
rozhodnutí, s ktorými sa aj odvolací súd mutatis mutandis v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje

na nich. S týmito závermi plne korešponduje aj rozhodnutie KS Prešov v konaní 3Co/101/2017 zo
7.12.2017, ako aj rozhodnutie NS SR 7 Cdo 442/2015 a Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.1.2019,
sp. zn. 6Cdo/127/2017, na ktorý poukazuje aj žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu.
12.Odvolací súd zastáva stanovisko, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý vyplynul
z § 3 ods.5 zák. č. 250/2007, bol použitý správne a v primeranej výške. Toto finančné zadosťučinenie je

spôsobilé plniť funkciu preventívnu. V žiadnom prípade, jeho priznaním sa žalobca nijako nezvýhodňuje
pred žalovaným, ktorý mal uzatvoriť zmluvu v súlade s platnými právnymi predpismi, ak zistil, že zmluva
obsahuje neprijateľné podmienky tak mal sám, dobrovoľne upustiť od takého konania a mimosúdne
vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, ktorého sa musel žalobca domáhať v konaní 12Csp/76/2017.13.A tak práve inštitút náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie
preventívnych účinkov pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných
smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.

14.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
15.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

17.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18.Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto náhrada trov odvolacieho konania bola priznaná
v plnom rozsahu žalobcovi, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
19.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.