Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/23/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514203862
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8514203862.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátuJUDr.MichalaBoroňaaJUDr.BranislavaBrezuvprávnejvecižalobkyne:Q.E.,K..XX.XX.XXXX,
O. I. XXXX/X, XXX XX W. Ľ., právne zastúpenej: JUDr. Marián Geleneky, advokát, Garbiarska 20, 064
01 Stará Ľubovňa, proti žalovanému: E. O., K.. X.X.XXXX, O. S. XXX, právne zastúpenému: JUDr.
Slavomír Firment, advokát, 17. novembra 14, 064 01 Stará Ľubovňa, v konaní o zriadenie vecného
bremena s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k.
5C/202/2014-206 zo dňa 5.12.2018 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I.

II. Mení sa rozsudok vo výroku II. o trovách konania tak, že náhrada trov konania sa stranám sporu
nepriznáva.

III. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, cit.:

„I. Súd určuje, že žalobkyňa nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré

pozostáva z práva užívania pivnice, ktorá je postavená na parcele č. KN-C XXX/X o výmere 34 m2,
druh pozemku zastavené plochy a nádvoria vedenej na LV č. XX Okresným úradom W. Ľ., katastrálny
odbor, katastrálne územie S., pre obec S. pod rodinným domom súp. č. XXX, spočívajúce v povinnosti
žalovaného strpieť užívanie predmetnej pivnice, a to na uskladnenie poľnohospodárskych produktov,
využívanie zriadených inžinierskych sietí - domácej vodárne, prípojky verejného vodovodu, plynovej a
elektrickej prípojky a odpadu. Vecné bremeno je zriadené bezodplatne.

II.Žalovanýjepovinnýnahradiťžalobkynitrovykonaniavrozsahu100%,oktorejvýškebuderozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 151n ods. 1, 2, § 151o ods. 1, § 135c a § 135a ods.
1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Zároveň citoval ust. § 115 a § 116 Občianskeho zákonníka č.
141/1950 Zb. a § 132a ods. 1 a 135a OZ v účinnosti od 1.1.1992.

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že predovšetkým sa zaoberal námietkou nedostatku
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko v prípade zistenia, že tento nie je
daný, existoval by dôvod pre zamietnutie žaloby bez rozhodnutia v merite veci. Pri skúmaní naliehavého
právneho záujmu vždy ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodná a či je nástrojom pre odstráneniespornosti práva, alebo vyvoláva len zbytočné konanie, ktoré by neriešilo spornosť nároku žalobcu. Z
ustálenej judikatúry slovenských súdov vyplýva, že ak je potrebné zosúladiť stav užívací so stavom
právnym, je daný naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby. Žalobkyňa odôvodnila naliehavý

právny záujem tým, že v spornej pivnici má inžinierske siete nevyhnutné aj pre rodinný dom v jej
vlastníctve. Poukázala na závery rozhodnutia Okresného súdu Stará Ľubovňa v sp.zn. 2C/210/2010 a
doručenú výzvu na vypratanie pivnice zo strany žalovaného, resp. ešte ich rodičov. Bez rozhodnutia
súdu vo vzťahu k spornej pivnici by bolo jej právo ju užívať ohrozené. Preto súd prvej inštancie dospel
k záveru, že naliehavý právny záujem žalobkyne na podanej žalobe je daný. Následne súd pristúpil k

posúdeniu otázky, či žalobkyňa vydržala právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve
užívať spornú pivnicu. Vecné bremeno je vecným právom, ktoré obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti
v prospech niekoho iného, ktorý je povinný niečo strpieť, zdržať sa niečoho, resp. niečo vykonať.
Právo zodpovedajúce vecnému bremenu je spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo
patrí k určitej osobe. K vydržaniu vecného bremena dochádza v prípade, keď oprávnený držiteľ,
t.j. ten, kto vykonáva právo pre seba v dobrej viere o tom, že mu právo patrí, využíva toto právo

nepretržite po dobu 10 rokov. Do tejto doby sa započítava doba, počas ktorej toto právo oprávnene
vykonával aj právny predchodca. Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov
pôvodného nadobudnutia práva. Základnými podmienkami vydržania sú oprávnená držba, plynutie
zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Tieto podmienky musia byť splnené
kumulatívne. Tak v minulej právnej úprave, aj v súčasnej právnej úprave je oprávnenosť držby jednou z

podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním. V pochybnosti sa má za to, že držba je oprávnená.
Dobrá viera je istý psychický stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania.
Musí však ísť o vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a zo všetkých okolností
vyplýva, že považuje to svoje právo za oprávnené. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie,
je treba vždy hodnotiť nielen zo subjektívneho, ale aj z objektívneho hľadiska. Dobrá viera zaniká v

okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom,
že mu vec patrí. Oprávnená držba sa nemusí opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol
domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam
v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. U vecného bremena možno rozumieť len taký právny
úkon, ktorým sa vecné bremeno zriaďuje, a to je dohoda o zriadení vecného bremena, ktorý môže trpieť

vadou, teda formálnymi nedostatkami a nemusí byť perfektný. Občiansky zákonník, ktorý platil v čase od
1.1.1951 do 31.3.1964 č. 141/1950 v § 115 až § 118 upravoval nadobudnutie vlastníckeho práva alebo
iného vecného práva k nehnuteľnostiam vydržaním s tým, že vydržacia lehota pri nehnuteľnosti bola
10 rokov. Občiansky zákonník č. 40/1964, ktorý zrušil Občiansky zákonník z roku 1950, nadobudnutie
vlastníckeho práva, resp. vecného bremena vydržaním, vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia

vlastníckeho práva titulom vydržania bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1992 Zb.
od 1.4.1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený len na občanov a rovnako aj predmet
vydržania bol obmedzený len na vydržanie vlastníckeho práva k pozemkom. Až novelou Občianskeho
zákonníka č. 509/1991 Zb., ktorá nadobudla účinnosť od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V
súvislosti s vydržaním, či už pozemku alebo práva, ktoré zodpovedalo vecnému bremenu, predmetná

novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonanej aj pred 1.1.1999.

4. Pri hodnotení podmienok na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu súd dospel k
záveru,žespornápivnicajespôsobilýpredmetvydržania.Vykonanýmdokazovanímmalzapreukázané,
že spornú pivnicu užívala žalobkyňa a jej právni predchodcovia minimálne od 40-tych rokov minulého

storočia, pričom už len sama žalobkyňa po smrti svojich rodičov užívala pivnicu najneskôr od smrti
matky, t.j. od XX.X.XXXX. Pochybnosť o tom, že ju užívali spolu s rodičmi pred smrťou neexistovala.
Za tohto stavu mal prvoinštančný súd za preukázané splnenie zákonom požadovanej vydržacej lehoty
10 rokov s tým, že žalobkyňa po započítaní držby jej právnych predchodcov, najneskôr ku dňu
právoplatnosti dedičského rozhodnutia po nebohej mame sp.zn. DXXX/XX, DnotXXX/XX splnila všetky

podmienky na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Následne sa súd prvej inštancie
zaoberal splnením podmienky oprávnenej držby, pričom v tomto smere bolo vzhľadom na námietky
žalovaného potrebné vyriešiť otázku nadobúdacieho titulu, na základe ktorého by vzniklo tvrdené právo,
ako aj otázku dobrej viery žalobkyne. V tomto smere súd prvej inštancie zohľadnil dohodu o užívaní
pivnice medzi právnymi predchodcami strán sporu. Dohoda bola uzavretá medzi blízkymi rodinnými

príslušníkmi,matkasdcérouajejzaťom,pričombabkažalobkyneQ.K.bolazároveňbabkouajprávnych
predchodcov pôvodných žalovaných, teda rodiny G.. Medzi týmito právnymi predchodcami strán sporu
išlo o dlhodobé spolunažívanie. Takisto je potrebné uviesť, že nikto zo žijúcich osôb nebol pri uzavretí
tejto dohody medzi babkou žalobkyne a jej dcérou so zaťom prítomný osobne. Celý spor tak ohľadnevlastníckeho práva k parcele CKN XXX/X a de facto aj k pivnici na nej postavenej bol riešený pred
Okresným súdom Stará Ľubovňa sp.zn. 2C/210/2010, a to aj ohľadne vydržania práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu. Vyplynulo z neho, že táto dohoda bola urobená ústne z dávnej minulosti, pričom

každá strana si interpretuje túto dohodu tak, ako to vykladali jej právni predchodcovia a do určitej miery aj
tak,akojejtovyhovuje.Zohľadnilvýchodiskávsnahečonajspravodlivejšievyriešiťvzťahstránsporutak,
aby mali pevný právny základ pre svoje spolužitie bez ďalších sporov a situácií, keď sa vlastnícke práva
k nehnuteľnostiam, ktorých sa spor týka, zmenili, rodinné vzťahy medzi susedmi už neexistujú, resp. nie
sú také blízke ako v čase dohody medzi právnymi predchodcami strán sporu. Ohľadne spornej pivnice

a pozemku, na ktorom je postavená, už bolo v minulosti viacero sporov. Súd dal za pravdu žalovanému,
že v tvrdeniach žalobkyne absentuje tvrdenie o nadobúdacom titule o vstupe do držby. Pokiaľ ide
o dohodu medzi babkou a babkinou dcérou a zaťom, táto však vyplýva jednak zo spisu Okresného
súdu Stará Ľubovňa sp.zn. 2C/210/2010, ako aj z vyjadrení svedkov prof. X. G. a Z. W.. Existencia
tejto dohody napokon ani nebola sporná, sporný ostal jej obsah. V čase dohody medzi právnymi
predchodcami strán sporu, ku ktorej došlo za platnosti uhorského práva, právny poriadok nepoznal

vecné bremená a poznal len reálne bremená a služobnosti. Uvedená skutočnosť však vzhľadom na
okolnosti tohto prípadu a dlhodobé užívanie plynúce právnymi predchodcami žalobkyne nevylučuje,
aby nemohlo vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu, najmä po zmene právnej úpravy tzv.
Stredným Občianskym zákonníkom z roku 1950. Takisto je potrebné súhlasiť so žalovaným, že zahrnutie
pivnice do dedičského konania po právnych predchodcov žalobkyne je vzhľadom na výsledok konania

sp.zn. 2C/210/2010 bezpredmetné. Uvedené je však dôležité pri posudzovaní a vyhodnocovaní dobrej
viery právnych predchodcov žalobkyne.

5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že babka žalobkyne na základe
dohody so svojou dcérou a zaťom žila v domnení, že sporná pivnica im vlastnícky patrí. Z tvrdenia

svedkyne Z. W. totiž vyplýva, že pozemok pod touto pivnicou sčasti patril aj babke žalobkyne a babka
žalobkyne prispela aj finančne na stavbu tejto pivnice. Babka žalobkyne totiž na mieste spornej pivnice
mala svoju pôvodnú pivnicu vyhĺbenú do zeme. Tomu nasvedčujú aj závery, keď otec žalobkyne a syn
nebohej starej mamy Š., staval v 60-tych rokoch nový murovaný dom na mieste starého dreveného
domu a existujúcu už spornú pivnicu v polovici užívali. Keďže otec žalobkyne ani žalobkyňa neboli

osobne účastní dohody medzi starou mamou a jej dcérou so zaťom, mohli vychádzať len z toho, čo
stará mama rozprávala matke žalobkyne a táto zase žalobkyni samotnej. V tomto ich nepochybne
utvrdzovalo, že im sporná pivnica vlastnícky patrí aj dlhodobé užívanie tejto pivnice od 40.-teho roku
minulého storočia až do 80.-tych rokov minulého storočia, teda do smrti babky. Toto presvedčenie otca
žalobkyne a následne žalobkyne potvrdzujú dedičské rozhodnutia, v ktorých v znaleckom posudku pri

dedení bola oceňovaná aj sporná pivnica. Zároveň je významné aj to, že v tejto pivnici boli inštalované
aj siete, to znamená meracie zariadenia pre vodu, elektrinu a dokonca aj plyn. Dôležité pre súd prvej
inštancie bolo aj to, že po celú dobu vlastníctva susediacich nehnuteľností žalobkyne a rodinou G.
neexistoval žiaden dôkaz o tom, že by rodina G. písomne alebo ústne žiadala o vypratanie tejto pivnice
žalobkyňou, resp. jej právnou predchodkyňou. Spor vznikol až vtedy, keď rodina G. tento dom predala a

bolo potrebné novým vlastníkom zabezpečiť nejakú právnu istotu o tom, že pivnica už nepatrí žalobkyni.
Až vtedy bola žalobkyňa oficiálne vyzvaná na vypratanie nehnuteľnosti. Jedine svedok Y.. F. tvrdil, že
už matka žalobkyne mala byť vyzvaná na vypratanie pivnice, ale toto vedel len z počutia, osobne nemal
žiadne poznatky o takomto úkone. Súd prvej inštancie mal teda za preukázané, že počnúc babkou
žalobkyne a jej mamou a žalobkyňou samotnou boli preukázané okolnosti dobromyseľnosti ich držby k

tejtopivnici,ataksplnenépodmienkyzozákonatýkajúcesavydržaniaprávazodpovedajúcehovecnému
bremenu spočívajúceho v práve žalobkyne užívať spornú pivnicu na uskladnenie poľnohospodárskych
produktov a zavedených inžinierskych sietí. Preto prvoinštančný súd žalobe vyhovel. Je potrebné tiež
uviesť,žesúdprirozhodovanívychádzalzpetitužaloby,ktorýbolpripustenýakozmenanávrhuzostrany
žalobkyne. Ako uvádzal v svojom rozhodnutí, vecné bremeno môže pôsobiť in personam a rovnako

in rem. Z obsahu petitu žaloby je zrejmé, že toto právo žiadala žalobkyňa určiť v jej prospech, čiže in
personam, nie v prospech nehnuteľnosti. Z vyššie uvedeného sporu je zrejmé, že dohoda o užívaní
pivnice bola uzavretá medzi najbližšou rodinou a týkala sa len rodinných príbuzných. Skutočnosť, že by
malo vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu in rem jednak nevyplýva z vykonaných dôkazov,
ale predovšetkým žalobkyňa sa takéhoto určenia ani nedomáhala. Námietku žalovaného, že dohoda

medzi babkou žalobkyne a jej dcérou a zaťom sa mala týkať iba jej osoby a že takisto zaniklo smrťou
starej mamy nepovažoval za dôvodnú, keďže z vykonaného dokazovania bolo zistené, že užívania
tejto pivnice sa ujala jej dcéra, následne žalobkyňa, obsah takejto dohody nebol v priebehu konania
preukázanýaodsmrtibabky,viacako20rokov,nebolonijakozabránenéužívaťpivnicumatkežalobkynealebo žalobkyni samotnej. Súd prvej inštancie poznamenal, že presvedčenie žalobkyne o tom, že pivnica
patrí jej rodine, je zrejmé aj z jej argumentácie k žalobe. Pivnicu postavili jej právni predchodcovia,
právni predchodcovia žalovaného stavali časť rodinného domu aj na pozemku starej mamy a práve z

tohto dôvodu, že zabrali pozemok aj časť dovtedy existujúcej pivnice starej mamy, ktorá bola výstavbou
rodinného domu právnym predchodcom žalovaných zlikvidovaná, je zrejmé, že novovybudovaná pivnica
priamo súčasne so stavbou rodinného domu právnych predchodcov žalovaného slúžila pre obe rodiny.
Jednak bola táto pivnica priečkou rozdelená a jednak k nej existovali dva vchody. Všetky tieto okolnosti
utvrdili súd prvej inštancie o tom, že nárok žalobkyne je dôvodný.

6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Žalobkyňa bola v konaní úspešná, preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania,
preto jej súd prvej inštancie priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému, o výške ktorých bude
rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Odôvodnil svoje
odvolanieust.§365ods.1písm.h)CSPa§365ods.1písm.f)CSP.Domnievalsa,žesúdprvejinštancie
vychádzal pri rozhodnutí z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov
dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam. Na základe vykonaných dôkazov a ich vyhodnotením je
žalovaný presvedčený, že súd prvej inštancie nemohol dospieť k rozhodnutiu, ktorým určil, že žalobkyňa

nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Naopak, žalobu ako nedôvodnú bolo
potrebné zamietnuť. Je nepochybné, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti, na ktorej sa pivnica nachádza,
sa zmenilo. Rodinné vzťahy boli už prerušené, keďže žalovaný nie je osobou blízkou k osobe žalobkyne.
Súd prvej inštancie v svojom rozhodnutí konštatuje, že sa snažil o čo najspravodlivejšie rozhodnutie,
no zjavne sa nezaoberal podstatou problému a to, že dojednanie o užívaní pivnice, ku ktorej došlo

medzi starou mamou žalobkyne a jej dcérou a zaťom, malo len dočasný charakter. To jasne vyplýva z
výpovede prof. X. G.. Pivnicu mohla užívať len stará matka žalobkyne. Nemožno súhlasiť so závermi
súdu prvej inštancie v tom, že bola preukázaná dohoda o užívaní pivnice blízkych rodinných príbuzných
a smrťou žalobkyne by toto oprávnenie zanikalo. Pokiaľ nebol preukázaný jednoznačne obsah dohody,
keďže účastníci tej dohody už nežijú a nežijú ani svedkovia tejto dohody, podľa názoru žalovaného,

nemožno vyvodiť vydržanie práva zodpovedajúce vecnému bremenu zo strany žalobkyne aj bez
právneho titulu len preto, že viac ako 20 rokov jej nebolo bránené v užívaní pivnice. Podľa názoru
žalovanéhoabsentujeakékoľvekpreukázaniedohodyprávnychpredchodcovstránsporuooprávnenosti
užívania pivnice. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z domnelého právneho stavu, tento môže byť
veľmi rizikový pre tretie osoby, ktoré tieto práva nikdy nedojednali a samotné dlhodobé užívanie pivnice

nemôže nahradiť alebo dodatočne zhojiť absenciu dohody medzi oprávnenou a povinnou. Žalovaný
je presvedčený, že takýto postup súdu nie je správny. Dôsledkom skutočnosti, že po smrti vlastníčky
domu právnej predchodkyne žalovaného boli dedičia nečinní a problém nastal až po prevode tohto
rodinného domu na žalovaného, samo o sebe nemôže znamenať nadobudnutie práva vecného bremena
titulom vydržania. Samotné užívanie pivnice ešte neznamená, že je žalobkyňa aj držiteľkou tohto

vecného práva. Žalobkyňa sa vyjadrovala aj v konaní o vlastníctvo pozemku pod pivnicou sp.zn.
2C/210/2010predOkresnýmSúdomStaráĽubovňa.Poukazovalanato,žesajednáopivnicupostavenú
v roku 1933 jej právnymi predchodcami a právnymi predchodcami žalovaného. Žiadnym spôsobom
nepreukázala nadobúdací titul, neexistuje žiadna ústna ani písomná dohoda medzi ňou a pôvodnými,
prípadne súčasnými vlastníkmi domu, v ktorom býva žalovaný. Sama žalobkyňa toto ani nikdy netvrdila.

Domnieval sa, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, a preto je potrebné žalobu zamietnuť. Pokiaľ
sa žalobkyňa bránila dedičskými konaniami po nebohých rodičoch Š. K. a matke R., rodenej Q. v tom,
že ocenená bola aj pivnica v znaleckom posudku pri hodnote nehnuteľnosti, ktoré dedili po nebohých
rodičoch, táto obrana neobstojí vo vzťahu k žalovanému, resp. jeho právnym predchodcom. Dôvodom je
táskutočnosť,žeanižalovanýanijehoprávnipredchodcovianeboliúčastníkmitýchtodedičskýchkonaní

a nemohli nijakým spôsobom ovplyvniť priebeh, prípadne zahrnutie majetku do znaleckého posudku.
Rovnako sa domnieva žalovaný, že sa súd prvej inštancie dôsledne nezaoberal právnymi predpismi,
ktoré platili na území Slovenskej republiky v čase, kedy došlo k užívaniu tejto spornej pivnice zo strany
právnych predchodcov žalobcov, keďže sa tak malo stať ešte za čias uhorského obyčajového práva,
neskôr Stredného Občianskeho zákonníka a následne Občianskeho zákonníka po novele, ktorý platí až

do súčasnej doby. Pokiaľ by sa teda malo hodnotiť toto právo v čase platnosti uhorského obyčajového
právaakoslužobnosť,potomprávoužívaniapriosobnejslužobnostisanesmelopreviesťnatretiuosobu,
natretiuosobusamohlopostúpiťlenprávopožívania,čojeužívaťvecabraťznejajúžitky.Podľanázoru
žalovaného, išlo o služobnosť, ktorá patrila len osobne starej mame žalobkyne. Možno konštatovať ajrozpornosť vo výpovedi svedkyne Z. W., ktorá vypovedala aj v konaní vedenom na Okresnom súde
Stará Ľubovňa pod sp.zn. 2C/210/2010 v tom smere, že tam považoval súd prvej inštancie jej výpoveď
za rozpornú a súd prvej inštancie v tomto konaní sa nezaoberal vierohodnosťou výpovede svedkyne.

Nepovažuje za preukázané, že babka žalobkyne žila v domnení, že jej sporná pivnica vlastnícky patrí.
Bolo by to v rozpore s rozhodnutím vo veci 2C/210/2010 Okresného súdu Stará Ľubovňa, keď tam ustálil
súd prvej inštancie, že došlo reálne k darovaniu časti pozemku, ktorý patril babke žalobkyne v prospech
jej dcéry a zaťa, ktorí postavili na časti jej pozemku rodinný dom, vrátane tejto murovanej pivnice. Tak
vlastnícky uspeli právni predchodcovia žalovaného vo vzťahu k pozemku. Mnohé tvrdenia, ktoré odzneli

z úst žalobkyne alebo vypočutých svedkov, ktorých navrhla žalobkyňa vypočuť, sú účelové, nepravdivé,
v podstate len rokmi opakovanou verziou príbehu, ktorý im najviac vyhovoval.
Žalovaný sa odvolal zároveň aj voči výroku II. tohto rozsudku, teda priznaného nároku na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % v prospech žalobkyne. Žalovaný sa domnieva, že sú splnené podmienky pre
použitie ust. § 257 CSP, kedy je možné toto ustanovenie použiť pre zmiernenie dôsledkov právnych
noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania zamenením moderačného práva súdu. Dôvody hodné

osobitného zreteľa sú v tom, že žalovaný, resp. jeho rodičia ako pôvodne žalovaní od začiatku konania
uvádzali, že informáciu o neoprávnenosti užívania pivnice žalobkyňou dostali od predchádzajúcich
spoluvlastníkov rodinného domu, ktorý nadobudli kúpnou zmluvou v roku 2009. Právni predchodcovia
žalovaného, pôvodní dedičia z rodiny G., ich ubezpečili, že odovzdajú im fyzicky aj pivničné priestory,
ktoré užívajú tretie osoby, v danom prípade žalobkyňa a v tejto súvislosti bola aj pozastavená kúpna

cena v hodnote 3.000,- eur, kým sa nedoriešia práve tieto vzťahy, ako aj časť vlastníctva pozemku pod
touto spornou pivnicou. Z toho vyplýva záver, že žalovaní nezavinili celú situáciu, boli označení ako
strana sporu, boli ubezpečení predávajúcimi, že veci budú vyriešené v ich prospech, a preto považujú
za nespravodlivé, aby znášali trovy konania. S poukazom na uvedené navrhli žalovaní zamietnuť
žalobu v celom rozsahu, teda zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a súčasne priznať náhradu trov

prvostupňového aj odvolacieho konania.

8. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Považovala za správny a spravodlivý rozsudok súdu
prvej inštancie. Prvou základnou námietkou v odvolacom konaní je tá okolnosť, že súd prvej inštancie
nemal zobrať do úvahy výpoveď prof. X. G.. Predmetné tvrdenia o užívaní pivnice len v prospech starej

matky spolu s jej dcérou a zaťom počas trvania jej života je nepravdivé, zavádzajúce a skreslené.
Predmetná sporná pivnica je postavená na pôvodnom mieste starej pivnice právnych predchodcov
žalobkyne a bola súčasťou pozemnoknižnej zápisnice XXX parcela F XXXXX, ktorá bola vo výlučnom
vlastníctve jej právnych predchodcov na základe darovacej zmluvy z roku 1968. Pôvodná parcela
F XXXXX tvorila súvislý obdĺžnikový celok bez žiadneho odskoku, ako je to teraz vyznačené. Táto

okolnosť vyplýva zo starých pozemnoknižných máp a práve na tejto parcele bola postavená pivnica,
ktorú postavili ešte starí rodičia žalobkyne. Na časti tejto parcely rodina G., teda právni predchodcovia
žalovaného, vybudovali základy rodinného domu, čo potvrdila svedkyňa pani Z. W. a pomerne za
zvláštnych okolností, keď právni predchodcovia žalobkyne boli na lúkach a zdržiavali sa tam celý týždeň,
bolapostavenáajspornápivnica.Keďsazprácenapolivrátili,základytohtodomousapostaviliajvčasti

pôvodného pozemku F XXXXX a následne bola uzavretá dohoda, ktorá túto okolnosť zohľadnila, bola
vybudovaná pivnica, ktorá bola priečkou rozdelená a užívaná tak právnymi predchodcami žalobkyne,
ako aj právnymi predchodcami žalovaného. V dedičskom konaní po rodičoch žalobkyne táto okolnosť,
že pivnica sčasti je využívaná aj zo strany právnych predchodcov žalobkyne sa tiež prejednávala.
Čiže dohoda právnej predchodkyne žalobkyne v minulosti, v čase, keď stavali právni predchodcovia

žalovaného rodinný dom, bola jasne preukázaná a so súhlasom boli v tejto pivnici zriadené už v
neskoršom období inžinierske siete, kde sa tieto dodnes nachádzajú. Túto pivnicu právni predchodcovia
žalobkyne a žalobkyňa samotná užívali nerušene až do času, kedy právni predchodcovia žalovaného
sa rozhodli rodinný dom predať. Pokiaľ by to tak nebolo, generácia po smrti starej matky zo strany
právnych predchodcov žalovaného by si uplatňovala svoje práva a neumožnila by v 70.-tych rokoch

zaviesť inžinierske siete do tejto pivnice. Jednoznačne bola z oboch strán vnímaná ako pivnica, ktorá
sčasti je užívaná a patrí rodine právnej predchodkyne žalobkyne. Samotné vchody, vstupy, predelenie
tejto pivnice len svedčí o tvrdeniach žalobkyne. Pivnica sa nachádza až do dnes s menšími úpravami
v rovnakom stave ako v čase, keď bola realizovaná. Ak žalovaný teraz tvrdí, že neexistovala žiadna
dohoda, ani právny titul oprávnenosti držby zo strany žalobkyne, považuje to za veľmi nespravodlivé.

Súd prvej inštancie sa riadne vyporiadal aj s platnými právnymi predpismi, aj s obsahom žaloby, čo
znamená, že či ide o vecné bremeno, či sú splnené všetky zákonom stanovené podmienky a či išlo o
vecné bremeno in personam, či in rem. V konaní o vlastníctvo k parcele XXX/X o výmere 34 m2, druh
pozemku - zastavané plochy a nádvoria vedené na LV č. XX na Okresnom úrade W. Ľ., katastrálneúzemie S. pod rodinným domom súp. č. XXX je zrejmé, že okrem poľnohospodárskych produktov sa
v tejto pivnici nachádzajú aj inžinierske siete, teda domáca vodáreň, elektrický ohrievač vody, prípojky
verejného vodovodu, plynová prípojka a elektrická prípojka, rovnako odpad. Z týchto dôvodov považuje

rozhodnutie súdu prvej inštancie za spravodlivé a vecne správne.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10.Podľa§151nods.1zákonač.40/1964Občianskyzákonník(ďalejajOZ),vecnébremenáobmedzujú
vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať

alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej
nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.
Podľa § 151n ods. 2 OZ, vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s
vlastníctvom veci na nadobúdateľa.
Podľa § 151o ods. 1 OZ, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení

s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu
alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva
(vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným
bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.
Podľa § 135a ods. 1 OZ účinného od 1.4.1983, vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného

vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a
nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo
zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).
Podľa § 135c OZ účinného od 1.4.1983, vecné bremená vznikajú zo zákona, rozhodnutím oprávneného
orgánu, písomnou zmluvou a na základe závetu; právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno

nadobudnúť aj výkonom práva (§135a). Na účinnosť zmluvy, z ktorej sa nadobúdajú práva
zodpovedajúce vecným bremenám, je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností
zapísaných na LV č. XX k.ú. S., a to okrem iného rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcelách

KN C XXX/X a XXX/X a parcely KN C XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 34 m2, na ktorej
je postavená pivnica, ktorá je predmetom sporu. Právni predchodcovia žalovaného X. G. a Q.Y. G.,
rod. V. začali v roku 1933 so stavbou tohto rodinného domu, ktorého časť je postavená aj na parcele v
súčasnosti vedenej ako parcela KN C XXX/X a ktorá v čase začatia výstavby zodpovedala časti parcely
mpč. XXX, ktorú vlastnila Q. K., rod X. v podiele 3 a jej manžel X. K. v podiele 1. Q. K., rod. X. bola

vydatá dvakrát. Z jej prvého manželstva s p. V. pochádzali dve deti, okrem iného aj dcéra Q. V., ktorá
sa vydala za X. G.. Z druhého manželstva Q. K., Y.. X. pochádzajú X deti, okrem iného W. Š. K., ktorý
je otcom žalobkyne. Po niekoľkých rokoch od ukončenia stavby domu sa Q. K., Y.. X. dohodla s X.
G. U. Q. G., Y.. V. (t.j. s dcérou a zaťom), že bude využívať časť pivnice pod ich rodinným domom,
ktorá bola najneskôr v 40.-tych rokoch minulého storočia predelená priečkou a ktorá je predmetom tohto

sporu. Túto potom využívala a využívali ju aj rodičia žalobkyne (či už pred alebo aj po smrti Q. K.)
a v súčasnosti aj žalobkyňa. Vzťahy medzi Q. K. a jej dcérou a zaťom boli dobré, ohľadne užívania
pivnice neboli spory. V konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 2C/210/2010 bolo určené, že
parcela KN C XXX/X patrí do bezpodielového spoluvlastníctva X. G. U. Q. G., Y.. V. a že do dedičstva
po neb. Q. K. a jej manžela X. K. patrí podiel vo výške 1 z parcely KN C XXX/X pre každého z nich.

Zároveň bolo v uvedenom konaní zistené, že pivnica je tvorená základmi rodinného domu súp. č. XXX,
že tento rodinný dom bol postavený vcelku a že bol postavený minimálne s tichým súhlasom pôvodným
pozemnoknižných vlastníkov. Ohliadkou na mieste samom prvoinštančný súd zistil, že rozostavenie
rodinných domov žalobkyne a žalovaného zodpovedá fotografiám, ako sú na č.l. 73-74 spisu, že vstup
do pivnice je len z letnej kuchyne, ktorá je pristavená k domu žalovaného a v ktorej dožili Q. K. aj jej

manžel X. K. a že v spornej pivnici je bojler, z ktorého je zabezpečená teplá voda do letnej kuchyne,
darling, ktorý je napojený na studňu a aj prívod obecnej vody, ktorou sa zásobuje tak letná kuchyňa, ako
aj rodinný dom žalobkyne. Takisto je do pivnice zavedená elektrina.12. Predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť zistenie, že počas vydržacej doby držiteľ
skutočne bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie
toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať

len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu
bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu taký právny titul nasvedčuje. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať
zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec
prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého
možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci (obdobne porovnaj rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3Cdo/17/2016).

13. Medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť,
ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa totiž
nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak zároveň nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami
objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Cdo/260/2008).

14. Dobromyseľnosť ako kategória patriaca do vnútornej sféry držiteľa môže byť v praxi subjektívne
držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších skutkových okolností, a to právne relevantných, ale aj
irelevantných. Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu
vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Z hľadiska dobromyseľnosti

držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť,
ktorá má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého - putatívneho) nadobudnutia vlastníctva.
Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky
riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej
ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo

(porovnaj obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/17/2016).

15. V danom prípade súd prvej inštancie jasne a konkrétne vysvetlil, akými úvahami sa spravoval
pri rozhodnutí vo veci a z ktorých vykonaných dôkazov vyvodil svoje závery. Dospel k záveru, že
sporná pivnica ako spôsobilý predmet vydržania bola užívaná žalobkyňou a jej právnymi predchodcami

minimálne od 40-tych rokov minulého storočia, pričom už len samotná žalobkyňa užívala pivnicu
najneskôr od smrti svojej matky, t.j. od 31.5.1998 a túto užívala spolu s rodičmi aj pred ich smrťou.
Vzhľadom na uvedené prvoinštančný súd správne skonštatoval splnenie zákonom vyžadovanej 10-
ročnej vydržacej doby. Samotná žalobkyňa ku dňu právoplatnosti dedičského rozhodnutia po jej
nebohej matke na tamojšom súde vedenom pod sp.zn. D XXX/XX o započítaní držby svojich právnych

predchodcov splnila všetky podmienky na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Zároveň potrebnú lehotu pre vydržanie tohto práva by do vtedy splnili aj rodičia žalobkyne a rovnako
aj stará matka žalobkyne.

16. V súvislosti s oprávnenosťou držby prvoinštančný súd správne riešil nielen otázku nadobúdacieho

titulu, na základe ktorého vzniklo tvrdené právo, ale aj otázku dobrej viery žalobkyne, resp. jej právnych
predchodcov. V snahe o čo najspravodlivejšie vyriešenie vzťahov medzi stranami sporu tak, aby tieto
mali zároveň pevný základ pre ďalšie spolužitie bez ďalších sporov za situácie, keď sa vlastnícke
práva k nehnuteľnostiam zmenili, pričom rodinné vzťahy medzi susedmi už neexistujú, resp. nie sú
také blízke a ohľadne spornej pivnice a pozemku, na ktorom je postavená, už bolo v minulosti viacero

sporov, zdôraznil, že pri svojom rozhodnutí zohľadnil viacero skutočností. Dohoda o užívaní pivnice
medzi právnymi predchodcami strán sporu bola dohodou medzi blízkymi rodinnými príslušníkmi. Medzi
týmito právnymi predchodcami pritom išlo o dlhodobé spolužitie. Nikto z dnes žijúcich osôb však osobne
prítomný pri dohode medzi babkou žalobkyne s jej dcérou a zaťom nebol. Táto dohoda bola urobená v
dávnejminulosti,najneskôrzačiatkom40-tychrokovminuléhostoročia,atovústnejforme,pričomkaždá

strana túto dohodu interpretuje spôsobom, akým im to bolo predostreté ich právnymi predchodcami.
Prvoinštančný súd konštatoval ako titul vstupu do držby práve dohodu medzi babkou a babkinou dcérou
a zaťom. Správne konštatuje prvoinštančný súd, že existencia tejto dohody vyplýva z vyjadrení svedkov
V.. X. G. U. Z. W., ako aj z obsahu tamojšieho spisu sp.zn. 2C/210/2010 s tým, že existencia tejto dohodynapokon ani nebola sporná. Sporný bol len jej obsah. Aj odvolací súd má za to, že predmetnú dohodu
je potrebné zohľadniť, a to s poukazom tak na blízke rodinné vzťahy v čase uzavretia dohody, ale aj v
snahe o spravodlivé vyriešenie sporu.

17.Nakoľkootecžalobkyne,anižalobkyňaneboliosobneprítomnípriuzavretídohodymedziichmamou,
resp. babkou a jej dcérou a zaťom, správne uzavrel súd prvej inštancie, že títo mohli obsah dohody
odvodzovať len zo správania svojej mamy, resp. babky. Z vykonaného dokazovania aj odvolaciemu
súdu vyplynul záver, že babka žalobkyne na základe dohody so svojou dcérou a jej zaťom žila v

domnení, že sporná pivnica jej vlastnícky patrí, a to aj s poukazom na dlhodobé užívanie pivnice babkou
žalobkyne minimálne od 40-tych rokov minulého storočia do jej smrti v 80-tych rokoch. Hoci v dedičských
rozhodnutiach po otcovi a matke žalobkyne nebola pivnica priamo uvedená, zo znaleckých posudkov
vyhotovených v týchto dedičských konaniach je zrejmé, že do ocenenia majetku poručiteľa bola
zahrnutá aj táto sporná pivnica. Hoci následne bolo tamojším súdom v konaní pod sp.zn. 2C/210/2010
rozhodnuté, že žalobkyňa nie je vlastníčkou pozemku KN C XXX/X, ani pivnice na nej postavenej,

obstojí konštatovanie súdu prvej inštancie, že takmer 70 rokov (najneskôr od začiatku 40-tych rokov
minulého storočia do roku 2009) žila žalobkyňa a pred ňou jej právni predchodcovia v domnení, že sú
vlastníkmi pivnice, teda, že majú všetky práva vyplývajúce z vlastníctva vecí, ktoré zahŕňa tak držbu
veci, ako aj právo vec užívať. Táto domnienka vyplývala z konkrétnej dohody medzi babkou žalobkyne
a jej dcérou a zaťom a hoci dedičské rozhodnutie nie je dohodou medzi vlastníkom nehnuteľnosti a

držiteľom veci, ktoré by sa malo týkať práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, je logické, že ak
sa niekto cíti ako vlastník, nemá dôvod riešiť dohodu s iným o vecnom bremene a to až do času,
kým sa nepreukáže, že vlastníkom v skutočnosti nie je. Správne preto postupoval súd prvej inštancie,
keď držbu takejto nehnuteľnosti vyvolanú reálnou dohodou medzi právnymi predchodcami držiteľa
a vlastníkom nehnuteľnosti hodnotil ako držbu oprávnenú. Rovnako nie je logické, aby držiteľ dal

zapísať vecné bremeno do katastra nehnuteľností za stavu, ak existuje presvedčenie držiteľa o jeho
vlastníctve a držiteľ je dobromyseľný s poukazom na aspoň putatívny právny titul. Z týchto dôvodov
sa aj odvolací súd prikláňa k záveru súdu prvej inštancie, že vzhľadom na všetky okolnosti predmetnej
právnej veci a presvedčenie nielen rodičov žalobkyne, ale aj samotnej žalobkyne o vlastníctve pivnice,
ktoré mohli odvodzovať zo správania a vyjadrení ich matky, resp. ich babky, prikláňa sa aj odvolací súd

k záveru, že hoci by aj nebolo možné akceptovať túto dohodu medzi babkou žalobkyne a jej dcérou
a zaťom o užívaní pivnice ako nadobúdací titul vstupu žalobkyne do oprávnenej držby, je v spojení
s dedičskými rozhodnutiami po rodičoch žalobkyne preukazujúcimi dobrú vieru rodičov žalobkyne, že
pivnicu užívajú v súlade s právom, možné akceptovať dobromyseľnosť držby zo strany žalobkyne
aj bez konkrétneho nadobúdacieho titulu. V danom prípade ide o výnimočný putatívny právny titul

súdnou praxou v odôvodnených prípadoch akceptovaný. Napokon aj z konania právnych predchodcov
žalovaného vyplýva, že túto dobromyseľnosť držby akceptovali, keď nijako nenamietali užívanie pivnice
žalobkyňou, ani jej rodičmi a to až do času, kedy začali predávať rodinný dom, pod ktorým je pivnica
postavená. Ani právni predchodcovia žalovaného nevedeli uviesť, čo presne bolo obsahom dohody, na
základe ktorej začala pivnicu užívať babka žalobkyne.

18. Odvolací súd akceptuje tvrdenie žalovaného v odvolaní, že len samotné užívanie veci nemôže
spôsobiť vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, avšak v predmetnej právnej veci vzhľadom
na špecifické okolnosti sa prikláňa k názoru súdu prvej inštancie, že právo zodpovedajúce vecnému
bremenu vzniklo. Skutočnosť, že by v minulosti existovali spory ohľadne užívania pivnice do času

predaja rodinného domu preukázaná nebola. Jedine svedok dr. F. uvádzal, že matka žalobkyne bola
na vypratanie pivnice vyzvaná, avšak súd prvej inštancie náležitým spôsobom objasnil, prečo jeho
výpoveď v tejto časti nezohľadnil (pričom s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje). Nakoniec
aj v čase zavádzania inžinierskych sietí do spornej pivnice v 70.-tych rokoch minulého storočia
právni predchodcovia žalovaného ich inštaláciu odobrili. Možno teda konštatovať, že z vykonaného

dokazovania nevyplynulo, že by niekto mal námietky voči užívaniu pivnice žalobkyňou, resp. jej rodičmi
do času predaja rodinného domu.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal aj odvolací súd za preukázané, že boli splnené všetky
podmienky pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúcemu v práve žalobkyne

užívať spornú pivnicu na uskladnenie poľnohospodárskych produktov a zavedených inžinierskych sietí.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti (vo výroku I.) ako
vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.21. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 CSP a
v konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd však

má za to, že v danom prípade je potrebné zohľadniť špecifickosť a výnimočnosť predmetnej právnej veci
a je dôvodné preto aplikovať ust. § 257 CSP (podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov
konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa).

22. Účelom ust. § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu

trov konania, keď aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v situácii, keď sú v konaní naplnené
zákonné predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak z osobitných dôvodov súd náhradu trov
konania neprizná. Základným predpokladom pre použitie tohto ustanovenia je preukázanie dôvodov
hodnýchosobitnéhozreteľa,kedyjepotrebnévšímaťsiajokolnosti,ktoréviedlistranysporukuplatneniu
práva na súde a ich postoj v konaní.

23.Žalovanývodvolaníuviedol,žeonaajjehorodičiaakopôvodnežalovaníodpočiatkusporuuvádzali,
že informáciu o neoprávnenosti užívania pivnice žalobkyňou dostali od svojich právnych predchodcov,
predchádzajúcich podielových spoluvlastníkov rodinného domu č. XXX, ktorí ich ešte pred uzatvorením
kúpnej zmluvy zo dňa 20.7.2009 ubezpečili, že na prevádzanom rodinnom dome neviaznu žiadne vecné
bremená, čo potvrdili aj v písomne vyhotovenej zmluve zo dňa 20.7.2009 v čl. II. ods. 2. S poukazom na

vyjadrenia pôvodných vlastníkov nehnuteľnosti žalovaný a predtým aj jeho rodičia vstúpili do konania,
v ktorom ani osobne vo svojej výpovedi nemohli nič zásadné a relevantné uviesť, mohli len navrhovať
dôkazy vo forme výsluchov svedkov - pôvodne žijúcich spoluvlastníkov, čo aj urobili, veriac, že títo mali
pravdu, keď tvrdili, že žiadne vecné bremená na pivnici neviaznu. Celý spor vlastne „zavinili“ právni
predchodcovia strán sporu.

24. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad
ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú
tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ
neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery

strany sporu, či nízky príjem (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Štefček, Ficová,
Baricová, Mäsiarkinova, Bajánková, Tomášovič a kol., C.H.Beck, 2016, str. 942).

25. Vzhľadom na postoj účastníkov a okolnosti tvrdené žalovaným v odvolaní, postoj strán sporu,
špecifickosť a výnimočnosť predmetnej právnej veci, jej povahu a okolnosti sporu má odvolací súd za to,

že bude spravodlivé, ak si každá zo strán v spore bude znášať svoje trovy. Uvedené skutočnosti odvolací
súd hodnotí ako dôvod hodný osobitného zreteľa, a preto náhradu trov konania úspešnej žalobkyni
výnimočnenepriznalarozsudoksúduprvejinštancievovýrokuII.otrováchkonaniazmeniltakpostupom
podľa § 388 CSP.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 257 CSP
rovnakoakovsúvislostisrozhodovanímotrováchprvoinštančnéhokonaniaatoajzrovnakýchdôvodov.

27. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).