Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/124/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718203373
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8718203373.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Branislav Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: B. P., H.. XX.XX.XXXX,
C. D. S. S., S. XX, právne zast. Mgr. Marekom Tauberom, advokátom so sídlom Spišská Nová Ves,
Hviezdoslavova11protižalovanému:HomeCreditSlovakia,a.s.sosídlomPiešťany,Teplická7434/147,
IČO:36234176,právnezast.:AdvokátskakanceláriaGOLIAŠOVÁGABRIELAs.r.o.sosídlomTrenčín,
1. mája 173/11, o zaplatenie 2.399,92 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Poprad zo dňa 17.05.2019 č.k. 7Csp/74/2018-55 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Priznáva sa žalobkyni náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, o výške
ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.399,92 eur spolu s 5,00 %-ným ročným úrokom z
omeškania zo sumy 2.399,92 eur od 10.10.2018 až do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých
rozhodne súd uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Citoval ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“), § 10
ods. 2 písm. h) Smernice ES a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, § 451 ods. 1

a 2, § 456 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobkyňou
a žalovaným bola uzavretá zmluva o úvere, túto zmluvu možno právne kvalifikovať ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá sa ako spotrebiteľský
právny vzťah spravuje ustanoveniami ZoSÚ. Po preskúmaní predmetnej zmluvy konštatoval, že v
konaní prostriedkami procesného útoku i procesnej obrany (podľa predložených listinných dôkazov)

bolo preukázané, že uzatvorená zmluva o úvere neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm.
f) ZoSÚ dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru a v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Z obsahu zmluvy o úvere nie je zrejmá doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere atermín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Nepostačuje údaj v zmluve „lehota splatnosti 84
mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci“. Zmluva neobsahuje vôbec
údaj o rozdelení splátky spotrebiteľa na časť istiny, úrokov, poplatkov, nie je zrejmé, čo jednotlivá

splátka predstavuje. Zmluva neobsahuje ustanovenie, na základe ktorého určí, ako budú úhrady na
jednotlivé položky priraďované. Samotné uvedenie iba výšky splátky celkovo nezodpovedá dikcii zákona
o povinnosti veriteľa rozčleniť splátku na istinu, úroky a poplatky. Na základe uvedeného ustálil, že
zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) ZoSÚ, preto je úver podľa §
11 ods. 1 potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Titulom bezúročnej a bezpoplatkovej

zmluvy o úvere žalobkyňa zaplatila sumu 5.399,92 eura a bol jej poskytnutý úver vo výške 3.000 eur.
Rozdiel vo výške 2.399,92 eura predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný žalovaný vydať
žalobkyni v zmysle § 451 a 456 Občianskeho zákonníka. Považoval argumentáciu žalovaného ohľadne
postúpenia pohľadávky (na spoločnosť AB 1 B. V.), ktorá je predmetom tohto konania, na iný subjekt a
namietanej absencie pasívnej legitimácie žalovaného za účelovú, keďže v danom prípade počas celého
konania nebola súdu zmluva o postúpení pohľadávky žalovaným preukázaná. Žalobkyni nebola táto

zmluva doposiaľ preukázaná, a to pôvodným žalovaným ani postupníkom, bola jej doručená len výzva z
30.03.2016 na plnenie inému subjektu a poukaz na Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 12.09.2012,
ani nemohlo dôjsť, pretože zmluva o úvere bola uzavretá až dňa 25.06.2013, teda neskôr ako údajné
postúpenie pohľadávky tvrdené žalovaným. Ak teda nedošlo k prevodu práv z úverovej zmluvy, žalovaný
je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní.

4. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku(ďalejlen„CSP“)tak,žežalobkyni,ktorábolavsporevcelomrozsahuúspešná,priznalnáhradu
trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd postupom podľa § 262 ods.
2 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Nesúhlasil s názorom súdu
prvej inštancie o absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zastáva názor,
že aj s prihliadnutím na zmenu rozhodovacej praxe krajských súdov je potrebné náležitosti podľa § 9
ods. 2 písm. k) a f) ZoSÚ (v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy) vykladať

eurokonformne. Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 konštatoval, že
Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť
do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Úmyslom
zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ, bolo transponovať
Smernicu v celom rozsahu. Úmyslom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané

ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. Poukázal na názor
prezentovaný v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/172/2018 podľa ktorého pokiaľ ust.
§ 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie
len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k ZoSÚ v žiadnom prípade nevyplýva,

že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku
zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako
súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Zároveň v prejednávanej veci termín konečnej
splatnosti úveru teda nebolo nevyhnutné určiť konkrétnym dátumom, ako to nesprávne uzavrel súd
prvej inštancie, ale postačilo vymedzenie iným určitým spôsobom, ktoré bez akýchkoľvek ťažkostí a

pochybností umožňovalo spotrebiteľovi tento dátum identifikovať. Ďalej sa žalovaný sa podporne bránil
voči uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia námietkou premlčania v zmysle ust. §
100 ods. 1) v spojitosti s ods. 2) Občianskeho zákonníka o premlčaní majetkových práv žalobcu. Žalobca
uhradil sumu požičanej istiny pri ÚZ XXXXXXXXXX vo výške 1.600 eur splátkou zo dňa 12.11.2014.
S ohľadom na vyššie uvedené, nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je po dátume

12.11.2016 premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe. Žaloba bol na súd doručená dňa 27.06.2018.
Záverom žalovaný zotrval aj na svojom doterajšom stanovisku v súvislosti s nedostatkom pasívnej
legitimácie v tomto konaní. Žalovaný súdom spochybnený rozpor v dátumoch jednotlivých listín už pred
súdom prvej inštancie ozrejmil chybou v písaní. Aj napriek uvedenej chybe je žalovaný toho názoru, že
predmetná pohľadávka bola postúpená na spoločnosť AB 1 B. V. platne, nakoľko z hmotnoprávneho

úkonu je viac ako zrejmé, že k postúpeniu reálne platne došlo. Podľa názoru žalovaného chyby v písaní,
či v počítaní samy o sebe nespôsobujú neplatnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti žalovaný
uviedol, že nebol povinný žalobkyni predložiť zmluvu o postúpení pohľadávky, nakoľko jej postúpenie
pohľadávky riadne oznámil, čo potvrdila aj samotná žalobkyňa. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvodyžalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancienaďalšiekonanie,prípadneabyrozhodnutiesúduprvejinštanciezmeniltak,žežalobuzamieta
a priznal žalovanému náhradu trov konania.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá považovala jeho odvolacie námietky za
nedôvodné. Považovala námietku premlčania za absolútne nedôvodnú a právne irelevantnú. Žalovaný
pri odôvodnení vznesenej námietky premlčania podal súdu nepravdivé skutkové okolnosti. Subjektívna
premlčacia doba v danom prípade začala plynúť dňa 03.09.2016 a uplynula dňa 03.09.2018. Vzhľadom

na to, že žaloba bola podaná dňa 27.06.2018, jej nárok nie je premlčaný. Ďalej považovala námietku
pasívnej legitimácie za nedôvodnú a právne neopodstatnenú. Žalovaným „dodatočne vysvetlený“ rozpor
v dátumoch jednotlivých listín je zjavne účelový a prispôsobený stavu veci. Navrhla potvrdiť rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznať jej voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 100 %.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej

stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník a žalovaný ako

veriteľ uzavreli dňa 25.06.2013 úverovú zmluvu R. U. K., na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý
bezúčelový úver vo výške 3.000, eur, ktorý sa zaviazala splácať v 84 mesačných splátkach vo výške
91,18 eura mesačne, úroková sadzba bola vo výške 32,54 % ročne, hodnota RPMN bola od 37,10 %
do 38,6 %, priemerná hodnota RPMN 19,47 %, celková čiastka splatná spotrebiteľom 7.633,92 eura,
lehota splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci.

10. Uzatvorená Uzáverová zmluva zo dňa 25.06.2013 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc
z postavenia žalobcu ako dlžníka a žalovaného ako veriteľa zo Zmluvy v zmysle § 1 ods. 2 a § 2 písm.
a) a b) ZoSÚ a že je namieste aplikovať ZoSÚ.

11.Kzáverusúduprvejinštancieochýbajúcejnáležitostipodľa§9ods.2písm.k)ZoSÚuvádzaodvolací
súd nasledovné.

12. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

13. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ a rozsudkom Súdneho dvora vo veci
C-42/2015HomeCreditSlovakia,a.s.aKláraBiróováodvolacísúdpoukazujenapriamyúčinoksmerníc.

Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce

jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v
spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice
priamovočištátuakosubjektuzodpovednémuzanesprávneimplementovaniesmernice.Problémnastalv súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd totiž na jednej strane
má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití všetkých aplikačných
metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy, aby nedošlo v

sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a navyše aj proti
princípom súkromného práva akými je aj princíp právnej istoty.

14. Dôležitý je tiež výklad rozsudku súdneho dvora vo veci C-42/15 a Smernice 2008/48/ES, pretože sa
zdá, že súdny dvor mal „eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len

vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru
podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných
údajov pre výpočet RPMN.

15. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k) § 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu.

16. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má

význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových

nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

18. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia
zmluvy medzi stranami sporu boli aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského
úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve
musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok.
V danom prípade Úverová zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným obsahovala
výšku anuitných splátok, a to v sume 91,18 eura a počet mesačných splátok 84.

19. Odvolací súd má za to, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na
horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem,
a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je v prípade absencie náležitosti
špecifikáciesplátokpodľaistiny,úrokovapoplatkovjepotrebnéposkytnutýúverpovažovaťzabezúročný

a bez poplatkov.

20. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné

pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS

SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).
2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankácha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.
3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi

súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
1.odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,
2.odporoval by princípu právnej istoty,
3.nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ

za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť

v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm. j/, príloha II., 2.).“

21. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/155/2011

zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom

zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá

priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

22. Novelizácia zákona č. 129/2010 Z.z. vykonaná zákonom č. 279/2017 Z.z. (s účinnosťou od

01.05.2018) zmenila ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) tak, že aktuálne znie: „Zmluva o spotrebiteľskom
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku,
počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

23. Zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne z logiky vyššie opísaných zmien možno
nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského úveru a termínom „frekvencia splátok“ (od
01.05.2018) len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/ jednotlivých splátok bez požiadavky ich
rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným poplatkom.

24. Z uvedeného teda vyplýva, že až s účinnosťou od 01.05.2018 (§ 25j zákona č. 129/2010 Z.z.)
došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné členenie splátok
už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec sa však týka skutkového
a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z.

25. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia vs. Klára Bíroová dňa
09.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej úprave
stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti než vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice.
Tento zámer zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 01.05.2018, kedy zosúladil text

vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia teda/ale nie je možné hovoriť o riadnej
transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy.26. Zhrnúc doteraz konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať
smernicu do právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu,
ktorý až do kvalifikovanej zmeny právneho poriadku účinnej od 01.05.2018 nastavil vyššiu miery ochrany

spotrebiteľa než Smernica.

27. Nadväzne, pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR
sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný
Najvyšší súd v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018) výklad

nie je absolútny a nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s
nepriamym účinkom smerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa
vykladať transponované normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou.

28. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú (okrem iného) v tom, že (takýmto výkladom) nesmú
byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty, preto eurokonformný výklad

nemôže byť contra legem, ďalej že vnútroštátne právo má byť posúdené ako celok, tiež že vnútroštátne
ustanovenia môžu byť vykladané len za použitia vnútroštátnym právnym poriadkom akceptovaných
výkladových metód (bližšie pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-282/10 Dominguez, kde Súdny
dvor EÚ konštatuje v prípade nemožnosti dosiahnuť nepriamym účinkom súlad vnútroštátneho práva
s normou EÚ, možnosť účastníka poškodeného nesúladom vnútroštátneho práva dovolať z tohto titulu

sa náhrady škody).

29. Z opísaného teda rezultuje konečný záver, že princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký
výklad rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná
výkladom contra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 01.05.2018 k jednoznačnej

zmene formulácie textu spornej právnej normy).

30. Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to
nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho účelu.

31. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Súdnemu dvoru
EÚ uznesením č.k. 20Co/22/2019 zo dňa 12.06.2019, a ktorá sa okrem iného týka aj výkladu contra
legem. V bode B spomínaného uznesenia sa odvolací súd pýta: „I. Či účinky smerníc a k nim príslušnej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie ako Rasmussen, C-441/14, EU:C:2016:278, Pfeiffer, C-397/01
až C-403/01, EU:C:2004:584 body 113 a 114, Kücükdeveci, C-555/07, EU:C:2010:21, bod 48, Impact,

C-268/06, EU:C:2008:223, bod 100; Dominguez, C-282/10, bod 25,27, a Association de médiation
sociale, C-176/12, EU:C:2014:2, bod 38, bránia takej vnútroštátnej praxi, podľa ktorej k záveru o
eurokonformnom výklade dospel vnútroštátny súd bez vykonania výkladových metód? (1) II. Ak po
použití výkladových metód akými sú najmä teleologický výklad, autentický výklad, historický výklad,
systematický výklad, logický výklad (metóda a contrario, metóda reductione ad absurdum) a po použití

vnútroštátneho poriadku ako celku s cieľom dosiahnuť cieľ v článku 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice
2008/48 (ďalej aj „Smernica“) dospeje súd k záveru, že eurokonformný výklad smeruje k stavu contra
legem, či v takom prípade porovnávajúc napríklad vzťahy pri diskriminácii alebo ochrane zamestnancov
(2) možno priznať uvedenému ustanoveniu Smernice na účely ochrany podnikateľov voči spotrebiteľom
pri úverových vzťahoch priamy účinok a ponechať ako neuplatnené euronekonformné ustanovenie

zákona?“

32. Na základe opísaných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu
aplikovaných noriem (nález Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 341/2007 z 01.08.2008) k záverom uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý svoj základ nachádza v

úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného právneho poriadku SR
v znení účinnom do 01.05.2018 a pristúpil ku konštatovaniu/potvrdeniu vecnej správnosti meritórneho
výroku napadnutého rozsudku.

33. Z uvedených dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalobkyni, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ.

34. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2 písm.
f) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy vyžadujúce v zmluve o spotrebiteľskom úvereuvádzať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov.

35. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

36. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,

kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky

právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje

práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená

na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

37. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú
harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona

povinnosťtzv.úplnejharmonizácieporušila.To,žeSúdnydvorEurópskejúnievoveciC-42/2015potvrdil,
že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto
konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne
transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej

úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

38. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka
trvaniazmluvyoúvere“žiadnymvýkladomniejemožnévyvodiťpožiadavku,abyzmluvauvádzalatermín

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

39. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva musí obsahovať
„dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie

tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje
požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“
pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.

40. Doba trvania zmluvy a počet splátok sú dve odlišné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré
ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v ust. § 9 ods. 2 písm. f) (doba trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a v ust. § 9 ods. 2 písm. k) (počet splátok). Aj Smernica Európskeho
parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere rozlišovala dĺžku trvania zmluvy
o úvere (článok 10 ods. 2 písm. c)) a počet splátok (článok 10 ods. 2 písm. h)).Počet splátok teda

nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, a preto pri písmene f) citovaného zákona iný výklad
než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo neprichádza do úvahy. Keďže zmluva
túto náležitosť neobsahuje, poskytnutý úver sa v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

41. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď považoval úver

poskytnutý žalobkyni za bezúročný a bez poplatkov a následne priznal žalobkyni nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi sumou žalobkyňou splateného úveru a istinou
poskytnutého úveru.

42. Žalovaný v odvolaní vzniesol námietku premlčania nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného

obohatenia v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Podľa žalovaného začala plynúť
subjektívna premlčacia doba dňa 12.11.2014, keď žalobkyňa zaplatením splátky k tomuto dátumu
preplatila istinu úveru vo výške 3.000 eur a uplynula dňa 12.11.2016. Podľa žalovaného tak žalobu
žalobkyňa podala po uplynutí premlčacej doby dňa 27.06.2018.

43. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

44. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

45. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

46. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom sporovom konaní vychádza z tzv. neúplného apelačného
systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky

procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie,
je obmedzený.

47. Ust. § 154 CSP vyjadruje princíp koncentrácie, čo sa týka možnosti strán sporu produkovať
skutočnosti a dôkazy najneskôr do momentu vyhlásenia rozhodnutia súdom prvej inštancie, ktorým

sa dokazovanie končí, čo znamená, že strana je v možnosti predkladať tvrdenia a navrhovať dôkazy
v ďalšom konaní obmedzená. Na skutočnosti a dôkazy predložené neskôr, odvolací súd prihliadnuť
môže len výnimočne, za podmienok stanovených v § 366 CSP. Súd prvej inštancie doručil vyjadrenie
žalobkynezodňa16.01.2019žalovanémustým,žehopoučilosudcovskejkoncentráciipodľa§153ods.
2 CSP, že na neskôr predložené prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nemusí

prihliadať. Ďalej bol žalobca poučený v zmysle § 154 CSP o tom, že prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany môže uplatniť najskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie
končí. Uznesenie bolo doručené žalobcovi dňa 02.05.2019. Vyjadrenie žalobkyne s poučením bolo
doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 07.03.2019.

48. Námietka premlčania ako prostriedok procesnej obrany sa netýka procesných podmienok konania
a ani vylúčenia sudcu. Pretože v danom spore nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie ex offo skúmať,
či právo žalobkyne nie je premlčané, nemôže byť námietkou premlčania ani preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Taktiež nejde o prostriedokprocesnej obrany, ktorý žalovaný bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalovaným vznesená námietka premlčania je novotou, ktorú
podľa § 366 CSP nemožno v odvolaní použiť.

49. Odvolací súd dodáva, že ak by aj prijal tvrdenie žalovaného o začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby od dňa preplatenia istiny úveru, je zmätočné a nedôvodné jeho tvrdenie o uhradení
sumu požičanej istiny pri Úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX vo výške 1.600 eur splátkou zo dňa
12.11.2014 a uplynutí 2-ročnej premlčacej doby po dátume 12.11.2016. Z obsahu spisu nepochybne

vyplýva, že suma istiny pri Úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX je 3.000 eur a splátkou zo dňa 12.11.2014
podľa výpisu z karty klienta o splácaní úveru, (ktorý predložila žalobkyňa a jeho pravosť žalovaný pred
súdom prvej inštancie nepoprel) splatila iba časť istiny vo výške 1.622,06 eura. Subjektívna premlčacia
doba teda nemohla začať plynúť od dátumu 12.11.2014 a skončiť 12.11.2016, a teda nárok žalobkyne
na vydanie bezdôvodného obohatenia sa nemohol v tejto dobe premlčať.

50. K tvrdeniu žalovaného o tom, že relevantným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky
dlžníkovi je preukázaný nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaného, odvolací súd poukazuje
na obsah oznámenia o postúpení pohľadávky z 30.03.2016, v ktorom je postupovaná pohľadávka
identifikovaná zmätočným spôsobom. Predmetom postúpenia má byť pohľadávka postupcu (D. L. K.,
B.. K.., S.) z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.06.2013, postúpená na obchodnú spoločnosť

AB 1 B.V., na základe zmluvy zo dňa 12.09.2012. Ku dňu postúpeniu 12.09.2012 teda postupovaná
pohľadávka (vzniknutá až 25.06.2013) ešte neexistovala, preto oznámenie o postúpení vyhotovené
30.03.2016 nemôže vyvolať žiadne právne účinky, najmä za situácie, ak žalovaný pred súdom prvej
inštancie neodstránil tuto zmätočnosť predložením samotnej zmluvy o postúpení pohľadávok, na
základe ktorej malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné

bremeno.

51. Za tohto stavu odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne
správny.

52. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni, ktorá podala vyjadrenie k odvolaniu odvolací súd priznal
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, pričom o výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).