Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 14, 2019

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 41Ca/5/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117226210
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kudlovská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2019:7117226210.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Kudlovskou spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť,

IČO: 00 420 166, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka
so sídlom Nám. Biely kríž 3, P.O. Box 39, Bratislava proti žalovanému: Y. W., IČO: XX XXX XXX, so
sídlom V. S. XXX, XXX XX W., zast. PETKOV & Co s.r.o., advokátska kancelária, Mgr. Ivan Petko,
advokát a konateľ, Šoltésovej 14, 811 01 Bratislava, o zaplatenie X.XXX EUR s príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobcovi istinu 1.456 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 1.456 EUR od 6.3.2018 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamieta.

IV. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu účelne vynaložených, odôvodnených a preukázaných trov
konania v rozsahu 100 % voči žalovanému s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným
uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.12.2017 domáha voči žalovanému zaplatenia
sumy 1.456 EUR s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia.

2. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že žalovaný v roku 2016 realizoval v ním prevádzkovanom
ubytovacom zariadení verejný prenos prostredníctvom 56 kusov zvukovoobrazových zariadení
umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia V. S., W.H. XXX, na základe čoho došlo k zásahu
do výhradných autorských práv au torov, a to vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný
realizoval tzv. ďalší verejný prenos bez súhlasu autorov. V zmysle predpisov a judikatúry sa
samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovaných v
zariadeniach považuje za verejný prenos diel, teda ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené

zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenie vybavené príjmom, týmto samotným dochádza k ďalšiemu
verejnému prenosu. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 07.12.2006 je poskytovanie signálu
hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným v izbách tohto
zariadenia verejným prenosom. Preto žalobcovi vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške určenej podľa
Sadzobníkalicenčnýchodmienapodľapočtutechnickýchzariadeníužalovaného(zverejnenýchnajeho
www stránke). Žalobca pred podaním žaloby opakovane vyzýval žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré žalovaný dobrovoľne nevydal. Tvrdil, že hromadné licenčné zmluvy sa uzatvárajú na

konkrétnyspôsobalebospôsobypoužitiadielaanavšetkyaleboniektorédiela(hromadnešpecifikované
napr. fotografické diela, audiovizuálne diela, výtvarné diela..), ku ktorým daná organizácia kolektívnej
správy vykonáva správu. Poukazuje aj na § 79 ods. 1 AZ ( zákon č.185/2015 Z.z.), ktorý rieši možnosť
organizácie kolektívnej správy zastupujúcej najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 AZ na územíSR uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie
všetkých diel nositeľov správ, ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164
a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2. Ak používateľ nepreukáže, že nositeľ

práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany
udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia
predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na
výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Pokiaľ chcel žalovaný
realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových technických prostriedkov v roku 2016,

bolo jeho povinnosťou mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy,
ktoré zastupujú autorov a nositeľov práv, a teda mať súhlas na používanie predmetov ochrany, ktoré
sú súčasťou televízneho vysielania. Žalobca na svojej webovej stránke uverejňuje zoznamy nositeľov
práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2016 žalobca zastupoval na základe zmlúv o
zastupovaní 3.370 slovenských nositeľov práv. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké
typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu, rovnako ako je

to pri hromadných licenčných zmluvách. Z vyššie uvedeného je nesporné, že žalovaný bol povinný mať
uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným
prenosom, ktorú však neuzatvoril. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa
vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú
hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca vyššie uvedeným preukázal. Predmetom žaloby je vydanie

bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od obvyklej odmeny, ktorá môže byť len taká, za
akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia
získavali licenciu. Žalobca uzatvoril 300 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola
odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. V roku 2016 uzavrel s
používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčné odmena dohodnutá podľa Sadzobníka

autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a
audiovizuálnych diel, účinného od 1.1.2015. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí
si plnia svojej povinnosti. Žalobca pri určení výšky obvyklej odmeny vychádzal zo Sadzobníka žalobcu
a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho webovej

stránke. Na základe vyššie uvedeného si žalobca týmto uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016.
Sumu uplatňovaného bezdôvodného obohatenia žalobca vyčísľuje na 1.456 EUR a to podľa Sadzobníka
licenčných odmien.
3. Na tieto skutkové tvrdenia žalobca označil dôkazy : Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č.

2/2004, Oprávnenie na výkon kolektívnej správy z 18.8.2016, Informácia z www stránky žalovaného,
Výzva generálneho sekretariátu KES z 12.10.2005, Zoznam nositeľov práv zastupovaných žalobcom
na CD nosiči, Zoznam zahraničných organizácií na CD nosiči, Zmluvy o zastupovaní nositeľov práv na
CD nosiči, Recipročná zmluva so zahraničným partnerom na CD nosiči, Zoznamy predmetov ochrany
na CD nosiči, RHLZ na CD nosiči, Sadzobník žalobcu na CD nosiči, Výzva právneho zástupcu žalobcu.

4. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 5.3.2018 spolu s platobným rozkazom č.k. 41Ca/5/2017-23 zo
dňa 27.2.2018, proti ktorému žalovaný podal odpor. V odpore uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú
v celom rozsahu a navrhuje súdu, aby po vykonanom dokazovaní túto v celom rozsahu ako nedôvodnú
zamietol.
5. Žalovaný považuje žalobcom tvrdený údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za

nedostatočne tvrdený a nepreukázaný vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, k údajnej
existencii verejného prenosu, predstavujúceho neoprávnené použitie tých predmetov ochrany, ktoré
údajne žalobca spravuje, ďalej k subjektom, ktoré žalobca údajne zastupuje, a teda vôbec k existencii
kontraktačnej povinnosti žalovaného.
6. Pokiaľ ide o namietaný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, žalobca ako organizácia

kolektívnej správy v zmysle AZ zastupuje nositeľov práv podľa § 144 ods. 3 AZ vo vlastnom mene a
na účet nositeľov práv, keď predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu na úkor koho sa
získal. Žalobca je oprávnený uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv,
ktorých na základe písomnej dohody zastupuje a iba v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva. Predložením
oprávnení žalobca síce preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená vykonávať

kolektívnu správu správ, a teda je oprávnený konať v súdnych konaniach vo vlastnom mene, avšak
nepreukázal, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany
a tiež skutočnosť, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj
neoprávnene použil.7. Ak žalovaný aj vykonával verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia, nie je možné tvrdiť,
že vykonával verejný prenos práve tých diel, ktoré spravuje žalobca, a že tým žalovaný neoprávnene
zasiahol do práv práve tých nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca.

8. Žalovaný tiež považuje konanie žalobcu ako prejav právom reprobovaného zneužitia práva v
postavení monopolu zneužívajúc svoje dominantné postavenie na trhu, ktoré je súčasne aj výkonom
práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi ( § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a tiež v rozpore so
základnou zákonnou povinnosťou žalobcu vykonávať kolektívnu správu práv ním zastúpených autorov
podľa § 81 AZ „riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou“ a z toho dôvodu nepožíva za žiadnych

okolností právnu ochranu.
9. Vyjadrenie žalovaného spolu s uznesením č.k. 41Ca/5/2017 - 32 zo dňa 23.3.2018, ktorým súd zrušil
platobný rozkaz, bolo doručené žalobcovi dňa 3.4.2018, ku ktorému vo svojom podaní zo dňa 11.4.2018
doplnil svoju argumentáciu takto, že žalovaný účelovo nepopisuje pravdivo skutkový stav. Žalobca
potvrdil, že rokoval so ZHR, ktorý zastupoval svojich členov o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy
od začiatku roka 2015 ( prvé rokovanie sa uskutočnilo dňa 12.2.2015), pričom ZHR SR nepožadoval

zoznamy nositeľov práv, ale rokovanie sa týkalo výlučne výšky odmien. Žalobca opakovanie objasňoval
zástupcom ZHR dôvody výšky licenčnej odmeny vychádzajúc zo svojho Sadzobníka a ponúkal členom
ZHR pri uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40 % z ročnej licenčnej odmeny.
Zvýhodnený návrh žalobcu však ZHR neakceptoval a jeho protinávrhom bola ponuka vyplatiť licenčnú
odmenu vo výške 1.000 Eur za všetkých svojich členov (t.j. viac ako 206 prevádzok podľa tvrdenia

ZHR), ktorí poskytujú ubytovacie služby s technickými zariadeniami spôsobilými na verejný prenos (ide
o viac ako 10.000 technických zariadení podľa tvrdenia ZHR) a to za používanie všetkých diel, ku
ktorým vykonával žalobca správu a za celý rok 2015. Vzhľadom na skutočnosť, že názory žalobcu a
ZHR na obsah kolektívnej licenčnej zmluvy sa líšili do tej miery, že nebolo možné očakávať uzatvorenie
dohody, vyzval žalobca jednotlivých členov ZHR k vydaniu bezdôvodného obohatenia. Reakciou na

výzvy zaslané členom ZHR bola iniciatíva ZHR na spoločné rokovanie so žalobcom. Dňa 15.10.2015
sa uskutočnilo rokovanie v sídle žalobcu, kedy ZHR predložilo žalobcovi návrh, ktorý však žalobca
vzhľadom na jeho obsah nemohol akceptovať. Posledné rokovanie medzi žalobcom a ZHR sa konalo
v sídle žalobcu dňa 13.01.2016, kedy právny zástupca ZHR ponúkol ako ústretové riešenie zaplatenie
odmeny za členov ZHR vo výške cca 10 % ročnej licenčnej odmeny. ZHR SR teda nespochybňoval

legitimáciu žalobcu k uzatvoreniu licenčnej zmluvy, naopak, v roku 2015 zaslal svojim členom informáciu
ohľadne ich povinností vo vzťahu k žalobcovi, v ktorej výslovne konštatuje povinnosť vysporiadať si
povinnosti vyplývajúce zo zákona voči žalobcovi s tým, že ZHR pripravuje žalobu o určenie obsahu
kolektívnej licenčnej zmluvy a žiadal členov o zaslanie finančných prostriedkov v termíne do 30.09.2016
vo výške 50% licenčnej odmeny podľa Sadzobníka žalobcu, ktorú si údajne vie zdôvodniť. Nie je teda

pravdou, že k neuzavretiu licenčnej zmluvy nedošlo v dôsledku neposkytnutia informácií ZHR SR zo
strany žalobcu, ale jediným dôvodom bola nedohoda na výške licenčnej odmeny. Žalobca poukazuje
na tú skutočnosť, že medzi ním a ZHR SR nikdy neprebehli žiadne rokovania o zatvorení kolektívnej
licenčnej zmluvy za rok 2016 ( obdobie, ktoré je predmetom tohto konania).
10. Na tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal , že zo strany žalovaného došlo k verejnému

prenosu diel, žalobca v predmetnom vyjadrení uviedol, že že pri určení výšky zvyčajnej odmeny
vychádzal z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho
internetovejstránke,pričomverejnédeklarovaniezvukovoobrazovýchzariadenívubytovacomzariadení
v prípade nepravdivosti takéhoto vyhlásenia by znamenalo klamlivú obchodnú praktiku ( § 8 ods. 1
zákona č. 250/2007 Z.z.) a klamlivú reklamu ( § 45 Obchodného zákonníka).

11. Na tvrdenie žalovaného v odpore, že žalobca nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje, ku
ktorým predmetom ochrany a či tieto predmety ochrany boli žalovaným skutočne použité, žalobca
uviedol, že v zmysle § 79 ods. 1 a 5 AZ uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy za nositeľov práv
zastupovaných podľa § 164 AZ na zmluvnom základe a tiež za nositeľov práv, ktorí nie sú žalobcom
zastupovaní podľa § 164 AZ. Práve z dôvodu nemožnej, resp. veľmi obtiažnej indivuduálnej kontroly

používania predmetov ochrany a neoprávnených zásahov do práv autorov a iných nositeľov práv, je
v právnej úprave autorského zákona inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a osobitne inštitút rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy.
12. Pokiaľ sa jedná o požiadavku žalovaného predložiť zoznam všetkých nositeľov práv a predmetov
ochrany, žalobca poukazuje na Nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2186/14 bod 32, podľa ktorého by „bolo

proti zmyslu a účelu kontroly vykonávanej kolektívnym správcom, pokiaľ by takto mal určiť konkrétne
diela, ktoré boli užívateľom sprístupnené verejnosti....“
Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od zvyčajnej
odmeny. Zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytovanélicencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. V tejto súvislosti žalobca poukázal
na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 101/2011 z 24. marca 2011, v ktorom Ústavný
súd Slovenskej republiky konštatoval, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu

na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za
„rovnakú a primeranú" odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie
výšky odmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a
práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany. Uzatvorenie licenčných
zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň

považovalzadôkaztoho,žeinípoužívatelia(celkovo150)narozdielodsťažovateľa,považovaliodmenu
za primeranú. Rešpektujúc sadzobník žalobcu uzatvorilo k dnešnému dňu aj 252 používateľov dohody
o urovnaní za rok 2016. V roku 2017 uzatvorilo v súlade so sadzobníkom žalobcu už 644 používateľov
rozšírenéhromadnélicenčnézmluvya33používateľovdohodyourovnaní.Prerok2018uzatvorilozatiaľ
682 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy. Je teda zrejmé, že iní používatelia, na rozdiel
od žalovaného, ktorý vedome, sústavne a dlhodobo neoprávnene zasahuje do práv autorov, považujú

sadzobník za primeraný, oprávnený a opodstatnený.
13. Žalobca v závere svojho podania uviedol, že má za preukázané, že je vecne aktívne legitimovaný
v tomto spore, žalovaný používal predmety ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami
bez súhlasu žalobcu, a teda žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v žalobou
uplatnenej výške.

14. Žalovaný vo svojej duplike zo dňa 24.5.2018 prostredníctvom svojho právneho zástupcu doplnil
svoju argumentáciu tvrdením, že považuje doterajšie konanie súdu ( doručenie žaloby žalovanému)
za predčasné, keďže súd opomenul postupovať v súlade s ust. § 129 ods. 1 CSP. Podanie žalobcu
označené ako žaloba považuje za vadné ( neúplné) podanie vo veci samej, keď žalobca neuvádza
konkrétne skutkové tvrdenia vo vzťahu k ním uplatňovanému nároku. Vo vzťahu k povinnosti žalobcu

tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti podľa § 132 ods. 1 ako aj čl. 8 Civilného sporového
poriadku žalovaný uvádza, že žalobca procesne neúčinne ( nakoľko odkazuje na prílohu k žalobe
v rozpore s ust. § 132 ods. 2 CSP) tvrdí, že zastupuje nositeľov majetkových práv uvedených v
zozname nositeľov a súčasne procesne neúčinne tvrdí, že došlo k údajnému neoprávnenému použitiu
audiovizuálnych diel zaradených do vysielania podľa štatistiky vysielania. Nárok žalobcu na vydanie

bezdôvodného obohatenia považuje žalovaný za nedostatočne tvrdený a nepreukázaný vo vzťahu k
aktívnejvecnejlegitimáciižalobcu,kúdajnejexistenciiverejnéhoprenosupredstavujúcehoneoprávnené
použitie tých predmetov ochrany, ktoré údajne žalobca spravuje, ďalej k subjektom, ktorá žalobca
údajne zastupuje, k predmetom ochrany, ktorých správu práv údajne žalobca vykonáva a k existencii
kontraktačnej povinnosti žalovaného. V tomto kontexte žalovaný navrhuje, aby súd postupoval v zmysle

ust. § 150 ods. 2 CSP a požiadal žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia vo vzťahu k tým skutočnostiam,
kto je nositeľom majetkových práv pri jednotlivých audiovizuálnych dielach podľa štatistiky vysielania
predloženej žalobcom súdu.
15. Žalovaný tvrdí, že ust. § 79 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Autorského zákona je v rozpore s obsahom a
účelom Smernice 2001/29/EHS. Žalovaný zároveň poukazuje na skutočnosť, že Európsky súdny dvor

vo veci C - 301/15 Soulier a Doke už riešil po právnej stránke rovnakú otázku vo vzťahu i k obdobnej
právnej úprave iného členského štátu. Konštatoval rozpor so smernicou 2001/29/EHS, ktorá bráni
tomu, aby vnútroštátna právna úprava zverila autorizovanej organizácii pre výber a prerozdeľovanie
poplatkov výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a verejný prenos v digitálnej podobe obchodne
nedostupných kníh, a to aj keby umožnila autorom týchto kníh podať námietky proti výkonu tohto práva

alebo jeho výkon ukončiť za podmienok, ktoré táto právna úprava vymedzuje. Súdny dvor EÚ zdôraznil,
že ochranu priznanú predmetnou smernicou je treba vykladať extenzívne, pričom sa neobmedzuje len
na priznanie práv, ale zahŕňa aj výkon uvedených práv. Je v rozpore s právom EÚ, ak vnútroštátna
právna úprava nositeľom práv umožňuje iba podať námietky proti výkonu tohto práva alebo jeho výkon
ukončiť za podmienok, ktoré právna úprava vymedzuje. Na rovnakom mechanizme je založený aj inštitút

rozšírenej licenčnej zmluvy podľa ust. § 79 ods. 1 písm. b) AZ. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí 238/81
CILFIT potvrdil, že určitá otázka týkajúca sa výkladu práva Európskej únie sa považuje za zodpovedanú,
ak je po právnej stránke vecne identická s otázkou už predtým zodpovedanou, aj keď obsahovo môže
ísť o odlišné prípady. Žalovaný má teda za to, že na úrovni Európskej únie už bolo rozhodnuté, že taká
právna úprava, akou je úprava hromadnej licenčnej zmluvy v autorskom zákone je v rozpore s právom

EÚ, a vnútroštátny súd nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore
s právom EÚ , nakoľko takéto opatrenie nie je záväzné a účinné pre vnútroštátny právny poriadok.
Žalovaný ďalej uvádza, že vzhľadom na zrejmý rozpor inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy
podľa slovenskej právnej úpravy s právom EÚ (bližšie rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C -301/15 Soulier a Doke) a vzhľadom na povinnosť súdu neaplikovať s právom EÚ rozpornú vnútroštátnu
právnu úpravu v tomto spore je potom potrebné konštatovať, že žalobca objektívne nemôže preukázať
aktívnuvecnúlegitimáciuvsporevovzťahuknositeľompráv,ktorýchnezastupujenazmluvnomzáklade.

Judikatúra Súdneho dvora EÚ priznáva úniovej norme vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný
účinok kedy prednosť úniového práva spôsobuje neaplikovateľnosť vnútroštátnych právnych noriem v
rozpore s úniovými normami.
16. Pokiaľ ide o namietaný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, žalobca ako organizácia
kolektívnej správy v zmysle AZ zastupuje nositeľov práv podľa § 144 ods. 3 AZ vo vlastnom mene a

na účet nositeľov práv, keď predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu na úkor koho sa
získal. Žalobca je oprávnený uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv,
ktorých na základe písomnej dohody zastupuje a iba v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva. Predložením
oprávnení žalobca síce preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená vykonávať
kolektívnu správu správ, a teda je oprávnený konať v súdnych konaniach vo vlastnom mene, avšak
nepreukázal, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany

a tiež skutočnosť, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj
neoprávnene použil.
17. Na margo žalobcom predložených formulárových zmlúv žalovaný uvádza, že v dôsledku
nedostatočne určito vymedzených predmetov ochrany daných žalobcovi údajne do správy je potrebné
uvedené zmluvy považovať za absolútne neplatné právne úkony s poukazom na ust. § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka z dôvodu ich neurčitosti.
18. Ak žalovaný aj vykonával verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia, nie je možné
tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých diel, ktoré spravuje žalobca, a že tým žalovaný
neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca. Žalovaný poukazuje
na existenciu dvoch odlišných právnych vzťahov a to licenčného vzťahu a vzťahu bezdôvodného

obohatenia. Pre preukázanie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia ( § 58 ods. 1 písm.i) AZ
v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) nepostačuje skutočnosť, že v hotelovom zariadení
je TV prijímač. Ak hotel licenčnú zmluvu uzavrie, licenciou si hotel „kúpi“ možnosť. Ak ale licenčnú
zmluvu neuzavrie, na splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia nestačí existencia TV prijímača
a signálu.

19. Žalovaný taktiež nesúhlasí so žalobcom uplatňovanou čiastkou bezdôvodného obohatenia 1.456
EUR. Žalobca v žalobe uvádza, že pri určení výšky zvyčajnej odmeny vychádzal zo Sadzobníka
žalobcu a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho
internetovej stránke. Podľa žalovaného v žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu,
podľa ktorého je ním jednostranne stanovenú výšku odmeny v jeho Sadzobníku potrebné považovať

za odmenu zvyčajnú. Žalobca od 1.1.2015 začal uplatňovať voči používateľom sadzobník licenčných
odmien, ktoré sú neprimerane vysoké. Skutočnosť, že sadzby odmien uplatňovaných zo strany žalobcu
sú jedny z najvyšších v Európe uviedol vo svojom liste z roku 2015 aj Protimonopolný úrad SR.
Žalovaný je riadnym členom Zväzu hotelov a reštaurácií SR, pričom Zväz hotelov a reštaurácií SR s
LITA vedie rokovania už od roku 2015 kvôli neúmerným poplatkom, oveľa vyšším ako tie, ktoré hotely

a reštaurácie platia iným organizáciám za tzv. verejný prenos. Zväz hotelov a reštaurácií SR preto
žiadal od LITA predložiť spôsob určovania výšky licenčných odmien, alebo ekonomické zdôvodnenie
toho, prečo sú oproti iným niekoľkonásobne vyššie, avšak za dva roky LITA informácie k týmto
požiadavkám ZHR SR neposkytla. Žalovaný uvádza, že žalobca pri určení výšky žalobou uplatňovaného
bezdôvodného obohatenia vychádza zo svojho jednostranne určeného sadzobníka uplatňovaného v

roku2016.Nietžiadnychinýchzmlúv,zktorýchbysaobvykláodmenadalazistiť,nežtých,ktoréuzatvára
žalobca. Žalovaný predložil súdu analýzu licenčných odmien, ktorú si dal vypracovať ZHR SR. Jedná
sa o „Analýzu licenčných platieb spoločnosti KMPG" zo dňa 12.09.2016. Analýza bola vypracovaná
KPMG Česká republika s.r.o. na základe objednávky ZHR a samotní autori označujú materiál ako
štúdiu, pričom uvádzajú, že jej cieľom je analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym

správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú
výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom. Analýza
vychádza z porovnávania vybraných krajín, ktorými sú Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko,
Španielsko, Švajčiarsko, Česká republika a Slovenská republika. Analýza uvádza porovnania licenčných
odmien,vyberanýchúdajnevšetkýmiorganizáciamikolektívnejsprávyvporovnávanejkrajineaosobitne

porovnania licenčnej odmeny organizácií kolektívnej správy, ktoré v danej krajine údajne vykonávajú
práva autorov audiovizuálnych diel. Uplatňovanie licenčných odmien za verejný prenos audiovizuálnych
diel autorov zastúpených žalobcom je jednoznačným prejavom zneužitia dominantného postavenia
žalobcu na trhu a súčasne ide o nekalosúťažné konanie v zmysle § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka.1. Na prejednanie žaloby súd nariadil pojednávanie na deň 14.3.2019, na ktorom sa nezúčastnil
právny zástupca žalovaného, ktorý neospravedlnil neprítomnosť žalovaného ani svoju. Pojednávania sa
zúčastnila právna zástupkyňa žalobcu, ktorá uviedla, že žalobca sa v plnom rozsahu pridržiava žaloby

a písomných podaní, ktoré súdu doručil v predmetnej veci. Žalobca si v konaní uplatňuje bezdôvodné
obohatenie z dôvodu, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv autorov, pri ktorých výkon kolektívnej
správy vykonáva žalobca.
20. Súd vyhlásil rozsudok verejne, dňa 14.3.2019.
Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov priložených k žalobnému návrhu a

založených v spise a zistil nasledujúci skutkový stav:
21. Žalobca v spore preukázal aktívnu legitimáciu na podanie žaloby tým, že predložil súdu
Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010 (na dobu neurčitú) vydaného
Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (č.k. MK-663/2010-70/6165) v zmysle zákona č. 618/2003
Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, na základe ktorého žalobca
vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,

hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b/ uvedeného
Oprávnenia vykonával žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu podľa autorského zákona okrem iného aj
v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami.
22. Žalobca sa súčasne preukázal aj Oprávnením na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016

vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (č.k. MK-1587/2016-232/10421) v zmysle zákona
č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z. k literárnemu, dramatickému,
hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného
umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy práv. Toto
oprávnenie bolo vydané na dobu neurčitú.

23. Je nesporné, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia V. S. XXX, XXX XX
W., pričom sa jedná o zariadenie zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č.
277/2008 Z. z. do kategórie hotel 3*. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytuje
svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci
vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie (TV).

24. Taktiež je nesporné, že žalovaný bol povinný mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so
žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prenosom, ktorú však neuzatvoril.

Súd vec právne posúdil podľa nasledujúcich ustanovení zákonov :
25. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii

niektorých aspektov autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, článok 3 ods. 1
členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos
ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým
spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
26. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii

niektorých aspektov autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, článok 3 ods. 2
členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte
alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase
individuálne zvolenom.
27. Podľa čl. 18 citovanej Smernice táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie ustanovenia v

členských štátoch, ktoré sa týkajú spravovania práv, ako sú rozšírené licencie ochranných spoločností.
28. Podľa čl. 23 cit. Smernice táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod
týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná
na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k
verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne

iné činnosti.
29. Podľa čl. 26 cit. Smernice vzhľadom na to, že vysielatelia v rámci služieb na požiadanie sprístupňujú
svoje rozhlasové a televízne produkcie, súčasťou ktorých je hudba z komerčných zvukových záznamov,
je potrebné podporiť poskytovanie kolektívnych licencií, aby sa zjednodušilo upravenie týchto práv.
30. Podľa čl. 27 samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos

rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice.
31. Podľa § 190 ods. 1 Prechodné ustanovenia zákona č. 185/2015 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2016
ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom
vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušeniezáväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí,
ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak.
32. Vzhľadom na uvedené, pre uplatnené nároky vyplývajúce z právneho vzťahu vzniknutého pred

01.07.2016, súd aplikuje ustanovenia zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich
s autorským právom (autorský zákon) v znení účinnom do 31.12.2015 (ďalej v texte len autorského
zákona).
33. Podľa § 1 autorského zákona tento zákon upravuje vzťahy vznikajúce v súvislosti s vytvorením a
použitím literárneho a iného umeleckého diela a vedeckého diela, umeleckého výkonu, s výrobou a

použitím zvukového záznamu, zvukovo-obrazového záznamu, s vysielaním a použitím rozhlasového
vysielania a televízneho vysielania (ďalej len „vysielanie") a v súvislosti so zhotovením a použitím
databázy tak, aby boli chránené práva a oprávnené záujmy autora, výkonného umelca, výrobcu
zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu, rozhlasového vysielateľa a televízneho
vysielateľa (ďalej len „vysielateľ") a zhotoviteľa databázy. Zákon ďalej upravuje výkon kolektívnej správy
práv podľa tohto zákona.

34. Podľa § 5 ods. 14 autorského zákona verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek
technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po
drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu
nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.
35. Podľa § 18 ods. 2 písm. h/ autorského zákona autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie

diela, aj na verejný prenos diela.
36. Podľa § 18 ods. 4 autorského zákona iná osoba môže bez súhlasu autora použiť dielo len v
prípadoch ustanovených týmto zákonom.
37. Podľa § 33 ods. 1 písm. a/ autorského zákona súhlas autora sa nevyžaduje na vyhotovenie
rozmnoženiny diela zverejneného v novinách alebo v inom informačnom prostriedku o aktuálnych

udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského charakteru a na
verejný prenos s takýmto obsahom; to neplatí, ak si autor v jednotlivých prípadoch vyhradil právo
udeľovať súhlas na rozmnožovanie a na verejný prenos tohto diela.
38. Podľa § 48 ods. 1 autorského zákona organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom
uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia

nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva,
dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa
zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu.
39. Podľa § 49 ods. 1,2 autorského zákona organizácia kolektívnej správy môže uzatvoriť kolektívnu
licenčnú zmluvu s právnickou osobou, ktorá združuje používateľov diel. Kolektívnou licenčnou zmluvou

táto organizácia udeľuje súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva,
dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a za dohodnutú
odmenu. Z kolektívnej licenčnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti priamo jednotlivému členovi
právnickej osoby združujúcej používateľov diel od okamihu, keď s ňou prejaví súhlas. Ustanovenia
osobitného predpisu sa použijú primerane.

40.Podľa§56ods.1písm.g/autorskéhozákonaautor,doktoréhoprávasaneoprávnenezasiahloalebo
ktoréhoprávuhrozíneoprávnenýzásah,môžesadomáhaťnajmävydaniabezdôvodnéhoobohateniavo
výškedvojnásobkuodmeny,ktorájeobvyklázazískanielicenciepriobdobnýchzmluvnýchpodmienkach
v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
41. Podľa § 57 ods. 1 autorského zákona nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj

nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený
výkon majetkových práv autora.
42. Podľa § 78 autorského zákona účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona je kolektívne
uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca,
výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie

uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti.
43. Podľa § 79 ods. 1 autorského zákona organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo
udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy.
44.Podľa§80ods.1a9autorskéhozákonaoudeleníoprávnenianavýkonkolektívnejsprávyrozhoduje
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na základe písomnej žiadosti právnickej osoby. Ministerstvo

vedie evidenciu organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie; evidencia obsahuje názov,
sídloorganizáciekolektívnejsprávyavymedzeniekolektívnespravovanýchprávapredmetutýchtopráv,
alebo ak ide o diela, vymedzenie ich druhu.45. Podľa § 81 ods. 1 písm. j/ autorského zákona organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s
náležitouodbornoustarostlivosťouavrozsahuudelenéhooprávneniavyberaťvsúladestýmtozákonom
a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné

príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím
poriadkom.
46. Podľa § 81 ods. 3 autorského zákona organizácia kolektívnej správy zastupuje nositeľa práv vo
svojom mene a na jeho účet. Organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu bez nároku na
zisk. Organizácia kolektívnej správy je oprávnená požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov.

47. Podľa § 84 ods. 1 autorského zákona ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil
kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie
podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.
48. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.
49. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
50. Podľa § 458 ods.1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným

obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.
51. Podľa §517 ods.1., prvá veta Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.
52. Podľa §517 ods.2 cit. Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania a poplatku ustanovuje vykonávací predpis.
53. Podľa §3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

54. Podľa §563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.
55. Podľa § 162 ods. 3 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“) o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

Nazákladezistenéhoskutkovéhozvykonanéhodokazovaniasúdnárokžalobcuprávnevyhodnotiltakto:
56. Uplatnený nárok žalobcu súd posudzoval ako osobitný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorý je upravený osobitným predpisom, ktorým je autorský zákon č. 185/2015 Z. z., ktorý s účinnosťou
od 01.01.2016 zrušil zákon č. 618/2003Z. z., ktorý na daný právny vzťah aplikoval, nakoľko predmetom

konania sú uplatnené nároky za rok 2016.
57. Z právnej úpravy autorského zákona vyplýva, že organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu
správu majetkových práv za nositeľov práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe podľa § 164 AZ
v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany, kedy nositeľ práv je oprávnený vylúčiť kolektívnu
správu majetkových práv k niektorým alebo všetkým predmetom ochrany a pokiaľ tak neurobí, má sa

za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy práv nedošlo a nositeľ práv je stále zastupovaný organizáciou
kolektívnej správy. Organizácia kolektívnej správy v rámci výkonu kolektívnej správy je oprávnená a
povinná pri porušení majetkových práv nositeľa práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Rovnaký režim ochrany práv sa vzťahuje aj na tých nositeľov práv, ktorých organizácia
kolektívnej správy nezastupuje na zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o spôsob použitia predmetov

ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou.
58. Je nesporné, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle autorského zákona zastupuje
nositeľov práv podľa § 81 ods. 3 vo vlastnom mene a na vlastný účet, a to v rozsahu s ním dohodnutom
v súlade s § 81 ods. 1 písm. c) autorského zákona. Žalobca je oprávnený domáhať sa vydania údajného
bezdôvodného obohatenia podľa § 81 ods. 1 písm.i) autorského zákona vo vlastnom mene, ale v

prospech nositeľov práv. Súčasne potom v súlade s §456 prvá veta Občianskeho zákonníka sa predmet
bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený konať a
teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech(na účet) tých nositeľov práv, ktorých na
základe dohody zastupuje. Žalobca v konaní preukázal, že zastupuje nositeľov práv pri výkone správya súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu títo nositelia
práv do správy zverili.
59. Je to práve žalovaný, ktorý má podľa § 84 ods. 1 autorského zákona dôkazné bremeno ohľadom

preukázania, že ten ktorý autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, v opačnom prípade
je ako používateľ povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany organizácii
kolektívnej správy. Žalobca napriek tomu predložil zoznam autorov, ktorých zastupuje ako aj zoznam
partnerských organizácií s recipročným zastupovaním a tieto zoznamy sa nachádzajú aj na jej webovej
stránke. Rovnako žalobca preukázal uzavretie licenčných zmlúv s inými prevádzkovateľmi s licenčnom

odmenou podľa Sadzobníka. Dokazovanie navrhnuté žalovaným súd nevykonal z dôvodu, že dôkazné
bremeno je v zmysle uvedeného práve na strane žalovaného, ale aj z dôvodu, že predloženie zmlúv s
tisíckami autorov vo vzťahu k tomu ktorému dielu vysielanému množstvom TV staníc v spornom období
predstavuje práve ten typ usporiadania vzťahov medzi autormi a používateľmi diel, ktorý nahradila
kolektívna správa práv. Pokiaľ sa jedná o ďalší žalovaným navrhnutý dôkaz dopytom na TV Markíza,
TV JOJ a pod., súd považuje za neúčelné vykonávať dôkazy na potvrdenie či vyvrátenie akýchkoľvek

domnienok žalovaného nemajúcich väzbu k základu prejednávanej veci, ale spočívajúcich len na jeho
účelovej obrane.
60. Zhodným tvrdením strán sporu mal súd taktiež za preukázané, že žalovaný prevádzkoval
ubytovacie zariadenie V. S. XXX, XXX XX W. v rozhodnom období od 01.01.2016 do 31.12.2016. Je
preto preukázané, že zvukovoobrazové zariadenia nachádzajúce sa izbách ubytovacieho zaradenia

žalovaného boli spôsobilé a pripravené na šírenie diel tak, že pomocou týchto mohli diela vnímať osoby
na izbách ubytovacieho zariadenia, t.j. na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať (§ 5
ods. 14 Autorského zákona).
61. Súd zo zhodných tvrdení strán sporu má ďalej za preukázané, že žalovaný je členom ZHR SR a
osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a

povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným
prenosom, pričom v priebehu roka 2015 prebiehali medzi žalobcom a ZHR SR rokovania o podmienkach
kolektívnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania neboli úspešné a neviedli k uzatvoreniu kolektívnej
licenčnej zmluvy, ani k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2015 medzi stranami sporu. V
zmysle autorského zákona je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu udeleného

prostredníctvom licenčnej zmluvy.
62. Predmet konania má skutkový základ spočívajúci v používaní autorských diel žalovaným
prostredníctvom verejného prenosu prostredníctvom 56 kusov zvukovoobrazových zariadení
umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia patriaceho žalovanému, v období 01.01.2016 až
31.12.2016 bez zmluvného základu, pričom žalovaný za toto užívanie nezaplatil žalobcovi licenčnú

odmenu, na ktorú má žalobca, ako oprávnený na výkon kolektívnej správy práv, nárok. V zmysle §
48 ods. 1 a § 49 ods. 1 autorského zákona sa nevyžaduje špecifikácia konkrétnych diel, ale naopak
predmetné ustanovenia výslovne hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou
zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré
spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich (v danom prípade by sa

mohlo jednať napr. len o diela audiovizuálne alebo o diela výtvarné). Pokiaľ chcel žalovaný realizovať
verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových technických prostriedkov v roku 2016, bolo jeho
povinnosťou mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré
zastupujú autorov a nositeľov práv, a teda mať súhlas na používanie predmetov ochrany, ktoré sú
súčasťou televízneho vysielania. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa

vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú
hromadnú licenčnú zmluvu, čo má súd taktiež za preukázané. Žalovaný si bol vedomý, že je povinný
ako používateľ predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné zmluvy a platiť licenčné odmeny. Žalovaný
bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so žalobcom nakladal s dielami autorov a iných nositeľov
práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného

používania autorských diel, keďže zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov, resp. žalobcu ako
zástupcu autorov.
63. V konaní nebolo sporné, že žalovaný za obdobie od 01.01.2016 do 31.012.2016 nemal so žalobcom
uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá by ho
oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy spravuje práva.

64. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 1 OZ konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto
sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Záväzkový vzťah vznikne, ak sa
naplnia všetky zákonom ustanovené predpoklady na jeho vznik. Posúdenie, či došlo k vzniku právneho
vzťahu bezdôvodného obohatenia závisí od splnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej úpravyv § 451ods. 1 a 2 OZ, ktoré musia byť splnené kumulatívne. V § 451 ods. 1 OZ je vyjadrená všeobecná
zásada,že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. V § 451 ods. 2 OZ
uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia, a to majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
65. Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej
úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť
udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry,

priemysluaverejnostiakocelku.Duševnévlastníctvosapretopovažujezaintegrálnusúčasťvlastníctva.
66. Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia
za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní
financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo
multimediálne produkty a služby, ako sú služby ‚na požiadanie' sú značné. Primeraná právna ochrana
práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie

uspokojivej návratnosti týchto investícií.
67. Týmto je preukázaná dôvodnosť nároku žalobcu.
68. Žalovaný sa v spore bránil tvrdením, že inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy je v rozpore s
právnym poriadkom Európskej únie, konkrétne so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/
ES. Zmyslom a účelom inštitútu rozšírených hromadných licenčných zmlúv je reagovať na obdobné

spôsoby používania diel, ktoré sú predmetom tohto konania, kedy ide o masové použitie diel, pri
ktorom je individuálny výkon práv jednotlivými nositeľmi práv prakticky nemožný, nakoľko by bol
neprimeranenáročnýanákladysnímspojenébyďalekoprevyšovalipríjmyzlicenčnýchodmienautorov.
Inštitút rozšírených hromadných licenčných zmlúv je dôležitým právnym nástrojom aj pre samotných
používateľov tým, že im poskytuje možnosť získať oprávnenie na takéto masové použitie diel. Na

existenciu tohto inštitútu pamätal aj normotvorca žalovaným citovanej smernice, kedy v samotnom znení
smernice ( bod 18 úvodných ustanovení) uvádza, že „táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie
ustanovenia v členských štátoch, ktoré sa týkajú spravovania práv ako sú rozšírené licencie ochranných
spoločností.“ Súd poukazuje aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ o kolektívnej
správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych

licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu, konkr. na bod 12 úvodných
ustanovení,kdesauvádza,žeajkeďtátosmernicasauplatňujenavšetkyorganizáciekolektívnejsprávy
( s výnimkou hlavy III, ktorá sa vzťahuje na organizácie kolektívnej správy, ktoré spravujú autorské
práva na hudobné diela na online využívanie na multiteritoriálnom základe, nenarúša úpravy týkajúce
sa spravovania práv v členských štátoch, ako sú napríklad individuálna správa, rozšírená pôsobnosť

dohody medzi zastupujúcou organizáciou kolektívnej správy a používateľom, t.j. rozšírené kolektívne
licencie, povinná kolektívna správa, právne predpoklady zastúpenia a prevod práv na organizácie
kolektívnej správy.
69. V zmysle čl. 16 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a
účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi

tohto zákona. V predmetnom článku sa normuje princíp legality ako východisko akejkoľvek aplikácie a
interpretácie práva. Princíp legality je kľúčový ústavnoprávny princíp vyplývajúci z obsahových konotácií
materiálneho právneho štátu. Čl. 16 tak predstavuje deklaráciu princípu „viazanosti súdu a sudcu
zákonom“.
70. Žalovaný opiera svoju argumentáciu o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C - 301/15. Z

predmetného rozsudku vyplýva, že predmetom prejudiciálnej otázky bolo, či právna úprava Francúzska
týkajúca sa rozmnožovania obchodne nedostupných diel a verejného prenosu obchodne nedostupných
dielvdigitálnejpodobejevsúladesoSmernicou,pričomSúdnydvorEÚposudzovalvnútroštátnuprávnu
úpravu výlučne Francúzska a uviedol, že konkrétne podmienky zakotvené v právnej úprave Francúzska
v prípade obchodne nedostupných kníh pre daný výkon práv ( podľa názoru súdu sa teda nejedná o

skutkovo a právne totožný predmet s predmetom tohto konania) považuje za nesúladné so Smernicou.
71. Pokiaľ sa jedná o tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal existenciu verejného prenosu ako
ani neoprávnené použitie predmetov ochrany zo strany žalovaného, súd
sa pri rozhodovaní zaoberal taktiež otázkou, či v prípadoch, o aký ide vo veci samej, v ktorých
prevádzkovateľ hotela vo svojich priestoroch nainštaluje televízne prijímače, do ktorých šíri televízny

signál umožňujúci príjem televízneho vysielania, posudzovať otázku, či ide o verejný prenos podľa
pojmu ‚verejný prenos' uvedeného v článku 3 ods. 1 Smernice 2001/29 alebo článku 8 ods. 2 Smernice
2006/115, ak sprístupneným televíznym vysielaním sú dotknuté autorské práva a s nimi súvisiace právaveľkého počtu dotknutých osôb, predovšetkým skladateľov, textárov a hudobných vydavateľstiev, ale aj
výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a autorov hovorených diel, ako aj ich vydavateľov.
Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená, že

na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli
ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. V
zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom
technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená,
že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom,

tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu.
72. Smernica Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES tiež harmonizuje práva autorov na verejný
prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá
nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie
diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo
nezahŕňa žiadne iné činnosti.

73. Okrem toho podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 vnútroštátna právna úprava členských
štátov musí jednak zabezpečiť, aby pri použití zvukového záznamu vydaného na obchodné účely alebo
rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu na bezdrôtové vysielanie alebo akýkoľvek iný verejný
prenos platil používateľ jedinú primeranú odmenu, a jednak, aby sa táto odmena rozdelila medzi
dotknutých výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov.

74. K tejto námietke žalovaného súd zaujal názor, že v tomto prípade u žalovaného išlo o verejný
prenos aj vo vzťahu k izbám, ktoré v danom čase neboli obsadené klientmi v súlade so Smernicou
2001/29 z dôvodu, že v predmetnom prípade boli naplnené viaceré atribúty umožňujúce považovať daný
prenos za verejný, nakoľko išlo o transmisiu chránených diel ( prenos) neurčitému počtu potenciálnych
adresátov ( verejný), pričom súd tento pojem v zmysle platnej judikatúry Súdneho dvora EÚ ( SGAE

v. Rafael Hoteles) a odôvodnenia 23 smernice 2001/29 vykladal v širšom zmysle slova, keď samotné
zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje samo osebe verejný prenos, poskytovanie signálu
hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientov predstavuje verejný prenos.
Stanoviská zo s ú d n e j p r a x e :
75. V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že na posúdenie existencie verejného prenosu je potrebné

zohľadniť viacero dodatočných kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Keďže miera
existencie týchto kritérií môže byť v závislosti od konkrétneho prípadu značne odlišná, je potrebné ich
uplatňovať jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012,
Phonographic Performance (Ireland), C-162/10, EU:C:2012:141, bod 30 a citovanú judikatúru].
76. V zmysle judikatúry Súdneho dvora pojem „verejný prenos“ zahrňuje dva kumulatívne prvky, a

to samotný „prenos“ diela a jeho „verejný“ prenos (rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium,
C-325/14, EU:C:2015:764, bod 15 a citovaná judikatúra).Po prvé, pokiaľ ide o „prenos“, tento pojem
zahŕňa každú transmisiu chránených diel, nezávisle od technického prostriedku alebo technického
postupu, ktoré sa použili (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14,
EU:C:2015:764, bod 16 a citovanú judikatúru). Okrem toho každá transmisia a retransmisia diela, ku

ktorej dochádza pri použití špecifickej technológie, podlieha v zásade individuálnemu povoleniu autora
dotknutého diela (rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 17 a
citovaná judikatúra).Po druhé na to, aby určitý akt spadal pod pojem „verejný prenos“ v zmysle článku
3 ods. 1 smernice 2001/29, je ešte potrebné, ako bolo pripomenuté v bode 37 tohto rozsudku, aby
chránené diela boli predmetom „verejného“ prenosu.

77. V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora v prvom rade vyplýva, že pojem „verejný“ sa týka
neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahŕňa celkom významný počet osôb (pozri v
tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 37 a 38, ako aj
citovanú judikatúru). Okrem toho treba pripomenúť, že pojem „verejný prenos“ treba chápať v širšom
zmysle slova, ako to výslovne uvádza odôvodnenie 23 smernice 2001/29 (pozri v tomto zmysle rozsudok

zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i., C-607/11, EU:C:2013:147, bod 20, ako aj citovanú judikatúru).
78. V zmysle judikatúry Súdneho dvora na to, aby určitý akt spadal pod pojem „verejný prenos“, šírené
dielo musí byť sprístupnené „novej verejnosti“, teda verejnosti, ktorú autori chránených diel nezohľadnili
priudelenísúhlasunapoužívaniesvojichdielvoformeverejnéhoprenosuoriginálu(pozrivtomtozmysle
rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 40 a 42, ako aj zo 4. októbra

2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 197).
79. V tomto kontexte Súdny dvor zdôraznil nezastupiteľnú úlohu používateľa, keď rozhodol, že
na to, aby išlo o verejný prenos, je potrebné, aby tento používateľ s vedomím dôsledkov svojho
konania sprostredkoval ďalšej verejnosti prístup k chránenému dielu, a aby sa teda javilo, že bez tohtosprostredkovania by osoby predstavujúce „novú“ skupinu verejnosti v zásade nemohli mať úžitok z
vysielaného diela napriek tomu, že sa nachádzajú v oblasti pokrytej uvedeným vysielaním (pozri v tomto
zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, bod 42, ako aj zo 4. októbra

2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 195).
80. Súdny dvor teda rozhodol, že prevádzkovatelia pohostinstva, hotela alebo kúpeľného zariadenia sú
používatelia a vykonávajú verejný prenos, ak zámerne svojim zákazníkom sprostredkovávajú chránené
diela prostredníctvom vedomého sprístupnenia signálu pomocou televíznych alebo rozhlasových
prijímačov nainštalovaných vo svojich zariadeniach (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra

2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 42 a 47; zo 4. októbra 2011, Football Association Premier
League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 196, ako aj z 27. februára 2014, OSA, C-351/12,
EU:C:2014:110, bod 26).
81. Navyše, šírenie chránených diel má ziskovú povahu, keď používateľ môže mať z toho hospodársky
zisk odrážajúci sa v atraktívnosti, a teda vo zvýšenej návštevnosti zariadenia, v ktorom šíri vysielanie
(pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C-403/08

a C-429/08, EU:C:2011:631, body 205 a 206).
82. Žalovaný sa v spore tiež bránil tvrdením o neprimeranej výške odmeny určenej žalobcom.
83. Pri stanovení výšky sumy bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, súd vychádzal z výšky
licenčných odmien určených v Sadzobníku žalobcu, ktorý je vytvorený v súlade s autorským zákonom,
ako aj v závislosti od počtu technických zariadení u žalovaného. Výška bezdôvodného obohatenia sa tak

použitím Sadzobníka opiera o kritériá nastavené v súlade s autorským zákonom nasmeruje k napraveniu
a vyváženiu ujmy, ktorá použitím diel bez súhlasu autorom vznikla.
84. Žalobca hromadné licenčné zmluvy uzatvoril s 218 subjektmi a s desiatkami neoprávnených
používateľov po podaní žalôb mimosúdne dohody, pričom túto možnosť ponúkol aj žalovanému, ktorý
však na jeho návrh nereagoval. Súd poukazuje na skutočnosť, že primeranosť výšky obvyklej licenčnej

odmeny nie je oprávnený v tomto konaní skúmať. Ak mal žalovaný výhrady k výške licenčnej odmeny v
priebehu rokovaní o uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy, mal a mohol podať na súd žalobu o určenie
obsahu zmluvy v zmysle ust. § 82 AZ. V takom prípade by za splnenia ďalších zákonných podmienok
mohol používať predmety ochrany bez toho, aby porušil práva autorov. Žalovaný predmetnú právnu
úpravu nevyužil a naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti.

85. V zmysle Uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011z 24.3.2011 „ak by autori diel nemali
zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo právnické osoby
združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo,
najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských-hudobných diel, úplné vystavenie
sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej

ochrany.“
86. V zmysle sadzobníka na rok 2016 bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom
prostredníctvom technických zariadení v ubytovacom zariadení hotela 3* za zvukovoobrazové
zariadenie 26 Eur. Zo stanoviska Ministerstva kultúry SR k problematike sadzobníkov odmien a
primeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy

zo dňa 20.05.2015 adresovaného ZHR SR vyplýva, že výšku zmluvných licenčných odmien a
primeraných odmien neupravuje žiaden zákon a táto výška nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstvom.
Ministerstvo nevykonáva kontrolu vydávania sadzobníkov a organizácia kolektívnej správy je pri tvorbe
sadzobníkov povinná vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv (autorov,
výkonných umelcov atď.), ktorých sú tieto osoby členmi.

87. Výška bezdôvodného obohatenia sa v zmysle právnej úpravy odvíja výlučne od obvyklej odmeny,
ktorá vyplýva z platného sadzobníka. Je potrebné rozlišovať práva autorov, kedy je povinnosťou
používateľa získať súhlas nositeľa práv k používaniu predmetu ochrany vopred bez ohľadu na mieru
využívania tohto práva používateľom ( v takom prípade má autor právo na obvyklú odmenu) a práva
súvisiace s autorskými právami, kde v prípade získania súhlasu nositeľa práv je irelevantné do akej

miery je toto právo používateľom využívané ( autorovi patrí primeraná odmena). Z obsahu predložených
listinných dôkazov vyplýva, že žalobca mal snahu uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu,
resp.soZHRSR(ktorýchčlenomjeajžalovaný)kolektívnulicenčnúzmluvu,avšakzostranyžalovaného
a ani ZHR SR k uzavretiu zmlúv nedošlo, nakoľko žalovaný a ZHR SR mali za to, že licenčné poplatky
žalobcu sú neprimerane vysoké. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že poplatky za výkon správy

vyplývajú zo sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých používateľov predmetov ochrany. Z tohto
dôvodu nie je možné dospieť k záveru, že poplatky, ktoré boli v sadzobníku schválené a sú rešpektované
ostatnými používateľmi sú pre žalovaného neprijateľné. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj fakt, že so
žalobcom uzavrelo hromadné licenčné zmluvy 218 subjektov. Súd ďalej poukazuje na to, že uzavretiehromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel prostredníctvom verejného prenosu.
Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Nakoľko sám žalovaný
prostredníctvom webovej stránky za obdobie roka 2016 deklaroval, že vo svojom zariadení má 56 izieb

vybavených satelitnou TV, súd má za to, že žalovaný bol v tomto prípade používateľom predmetov
ochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca. Súd sa nestotožňuje s námietkami žalovaného, že
je v konaní potrebné preukázať funkčnosť televíznych prijímačov a reálne uskutočnenie verejného
prenosukonkrétnychdielkonkrétnychautorov.Takétonámietkypopierajúsamotnýzmyselaúčelprávnej
úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom organizácií kolektívnej správy. Súdna tomto mieste

poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu ČR vyslovený v rozhodnutí č. II.ÚS2186/2014 v bode 32,
kde výslovne uviedol, že predmety ochrany a ani konkrétnych autorov nie je potrebné špecifikovať.
88. Podľa § 56 autorského zákona postačuje, ak sa v konaní preukázalo, že do autorského práva sa
zasiahlo, a to neoprávneným spôsobom. V prejednávanej veci je evidentné, že zo strany žalovaného
sa tak udialo. Žalovaný ani ZHR SR, ktorého členom je žalovaný, nemajú udelený súhlas na používanie
diel, či už formou hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy. Napriek tomu má žalovaný v izbách

prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače so satelitnou TV, z čoho je zrejmé, že
svojim hosťom umožňuje prístup k predmetom ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca, a to s
plným vedomým, že tak koná neoprávnene, bez platne uzavretej licenčnej zmluvy.
Žalovaný poukazuje na existenciu dvoch odlišných právnych vzťahov a to licenčného vzťahu a vzťahu
bezdôvodného obohatenia. Pre preukázanie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia ( § 58 ods.

1 písm.i) AZ v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) nepostačuje skutočnosť, že v hotelovom
zariadení je TV prijímač. Ak hotel licenčnú zmluvu uzavrie, licenciou si hotel „kúpi“ možnosť. Ak ale
licenčnú zmluvu neuzavrie, na splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia nestačí existencia TV
prijímača a signálu.
89. Na základe uvedeného je žalovaný ako používateľ predmetov ochrany povinný zaplatiť žalobcovi

ako organizácii kolektívnej správy práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona sumu rovnajúcu
sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach
v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V konaní bolo preukázané, že žalobca uzavrel s
300 subjektmi hromadné licenčné zmluvy na rok 2016, pričom odmena bola stanovená v zmysle
platného sadzobníka žalobcu pre rok 2016. Vychádzajúc z pojmu „obvyklý“, je za obvyklú odmenu

podľa názoru súdu potrebné považovať odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu. V tejto súvislosti
súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej Únie vo veci prejudiciálnej otázky položenej
Najvyšším súdom Poľskej republiky sp.zn. C - 367/15 zo dňa 25.1.2017, v ktorom súdny dvor uzavrel:
„Článok smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv
duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou

je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré
boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením
všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku
primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo bez toho, aby
majiteľprávmuselpreukázaťexistenciuskutočnejujmy.“Spoukazomnauvedenésúduložilžalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.456 EUR z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.
90. Je potrebné dodať, že žalovaný mal možnosť uzatvoriť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, v
zmysle ktorej by žalobca poskytol žalovanému v prípade včasného uzavretia licenčnej zmluvy zľavu vo
výške 40%, žalovaný však túto možnosť nevyužil. Podľa sadzobníka platného pre rok 2016 bola ročná
odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 3* vo výške 26 Eur, čo pri počte 56

izieb vybavených satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 1.456 Eur za rok.
91. Prípadnú inú sumu výšky licenčných odmien by bolo možné určiť odborným posudkom, avšak takýto
dôkaz strany sporu nenavrhli, a súd v zmysle CSP môže vykonať iba dôkazy na základe návrhov strán
sporu.
92. Pre povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je stanovená splatnosť, žalovaný tak mal povinnosť

plniť na výzvu (§ 563 Občianskeho zákonníka).
93. Za výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo strany žalobcu súd považuje moment doručenia žaloby
žalovanému dňa 5.3.2018 (nakoľko výzvu síce žalobca súdu predložil, ale nepreukázal jej doručenie
žalovanému), preto odo dňa nasledujúceho sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou dlžnej sumy, t.j.
od 6.3.2018, pričom k tomuto dňu bola výška úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky 0,0 % ročne,

takže úrok z omeškania je po pripočítaní 5 percentuálnych bodov vo výške 5 % ročne. Súd teda priznal
aj nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy.
94. Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy
1.456 EUR titulom bezdôvodného obohatenia za verejný prenos diel v období 01.01.2016 až 31.12.2016v V. S., W. spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 6.3.2018 do zaplatenia
a žalobu v prevyšujúcej časti, t.j. o zaplatenie úroku z omeškania vo výške uplatnenej nad 5 % ročne z
dlžnejsumy,akoaj ozaplatenieúrokuzomeškaniazaobdobieod1.1.2016do5.3.2018,akonedôvodnú

zamietol.
95.Súdzáverompoukazuje nato,žeústavnýsúdvsúladesosvojoukonštantnoujudikatúrouuviedol,že
všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne
konanie (napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Aj judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (pozri rozsudok ESĽP voveci Ruiz Torijac. Španielsko z 9.decembra 1994, Annuaire, č. 303

- B).

Stanoviská zo s ú d n e j p r a x e :
96. K obvyklej výške odmeny : aj podľa ustálenej súdnej praxe (napr. rozsudky NS ČR, sp.zn.
30Cdo/1759/2011 zo dňa 21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015 zo dňa 27.01.2016) možno sadzobníku

organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej odmeny.
97. Súd na tomto mieste poukazuje aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES
o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, kde v čl. 3 ods. 2 je vyslovená požiadavka účinnosti,
primeranosti opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy, pričom tie zároveň musia byť
odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného

obchodu a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu.
98. V prípade bezdôvodného obohatenia je dlžník povinný splniť dlh prvý deň potom, ako ho o to veriteľ
požiada (NS ČR zo dňa 15. 12. 2005, sp.zn. 33 Odo 871/2005 2005).
99.Bezdôvodnéobohateniepredstavujezáväzkovýprávnyvzťah,zktoréhopohľadávkavznikátomu,na
koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Ak tento dlh (povinnosť vydať

bezdôvodné obohatenie) nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v platobnej povinnosti, je nepochybné,
že ide o dlh peňažný, s ktorého riadnym a včasným nesplnením spája ustanovenie § 517 OZ nepriaznivý
dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem plnenia aj úroky z
omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29. marca 2001, sp. zn. 25 Cdo 2895/99).
100.Súdpovažujezapotrebnéuviesť,žepokiaľideojehopovinnosťpostupovaťpodľa§158CSP,jedná

sa o konanie, v ktorom sa použijú predpisy o ochrane hospodárskej súťaže, resp. čl. 101 a 102 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie. Predmetom súdneho konania sp.zn. 38Ca/3/2017 je vydanie bezdôvodného
obohatenia, nie rozhodovanie o tom, či žalobca porušil, resp. neporušil predpisy o ochrane hospodárskej
súťaže.
101. Žalovaný navrhol, aby súd prerušil konanie v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP, do času,

kým Protimonopolný úrad SR nevyrieši otázku či konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným zneužitím
dominantného postavenia na trhu. Súd po zvážení konkrétnych okolností prípadu je toho názoru,
že neboli splnené podmienky vymedzené zákonom na prerušenie konania. V predmetnom konaní
nenastala prekážka postupu konania, pre ktorú by bolo potrebné konanie prerušiť, resp. súd nedospel
k záveru, že je potrebný výklad určitej právnej otázky, prípadne rozhodnutie o určitej právnej otázke v

intenciách § 162 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1
písm. a) CSP je nevyhnuté vykladať v intenciách § 193 CSP. Z hľadiska rozhodnutia vo veci samej súd
neposudzoval právne otázky, ktoré samy o sebe nie sú predmetom tohto konania a od ktorých vyriešenia
nezávisí rozhodnutie súdu vo veci samej.

Trovy konania :
102. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
103. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
104. Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
105. Podľa zásad o náhrade trov konania súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa
pomeru jeho úspechu v spore, t.j. 100% .106. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Košice
I., v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Podľa ust. § 365 ods.1 CSP odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods.2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods.3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).