Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/39/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717209663
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5717209663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcov: 2/ X.
M.,nar.XX.XX.XXXX,zomr.XX.XX.XXXX,naposledybytomZ.S.N.XXX,3/X.M.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom Z. S. N. XXX, 4/ H. A., rod. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. S. N. XXX, 5/ mal. F. M., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C. X., X., žalobcovia 2/ až 5/ zastúpení splnomocneným zástupcom JUDr. Jaroslavom
Čiernym, advokátom so sídlom A. XX, X., proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna
Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenej splnomocneným
zástupcom JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom W. XX, M., o náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 17C/9/2017-188 zo dňa
06. júla 2018, v spojení s opravným uznesením č. k. 17C/9/2017-241 zo dňa 04. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu, v spojení s opravným uznesením, vo výroku I. a v časti výroku VI. o trovách
konania vo vzťahu k žalobcovi 2/ zrušuje a konanie o žalobe žalobcu 2/ zastavuje.

Vo vzťahu medzi žalobcom 2/ a žalovanou nemá žiadna zo strán konania nárok na náhradu trov
konania.

Rozsudok okresného súdu, v spojení s opravným uznesením, vo výrokoch II., III., IV., VI., VII. mení
tak, že:

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 4/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur, do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 5/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- eur, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku žalobu žalobcov 3/ až 5/ zamieta.

Žalobcovia 3/ až 5/ majú voči žalovanej nárok na náhradu trov (prvoinštančného a odvolacieho) konania
v rozsahu 100 %, a to každý zo žalobcov z jemu prisúdenej sumy.

Vo výroku V., ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, zostáva rozsudok okresného súdu, v spojení s
opravným uznesením, nedotknutý. o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 17C/9/2017-188 zo dňa 06. 07. 2018, v spojení s opravným
uznesením č. k. 17C/9/2017-241 zo dňa 04. 02. 2019, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 2/

až 5/ náhradu nemajetkovej ujmy, a to žalobcovi 2/ v sume 7.500,- eur, žalobkyni 3/ v sume 7.500,-
eur, žalobkyni 4/ v sume 7.500,- eur a žalobcovi 5/ v sume 6.500,- eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcom 2/ až 4/ priznal voči žalovanej právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, žalobcovi 5/ priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu
73,34 %.
V odôvodnení konštatoval, že žalobou doručenou súdu dňa 27. 06. 2017 sa žalobcovia 2/ až 5/ domáhali

voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, každý vo výške 7.500,- eur, ktorú ujmu utrpeli
v súvislosti s úmrtím ich otca (žalobcovia 2/ až 4/) a starého otca (žalobca 5/) X. M., nar. XX. XX.
XXXX, pri dopravnej nehode dňa XX. XX. XXXX. Náhrady nemajetkovej ujmy domáhali voči žalovanej
ako povinnej plniť z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, v súvislosti s prevádzkou ktorého došlo k dopravnej nehode (konanie o žalobe

pôvodnej žalobkyne 1/ bolo na základe späťvzatia žaloby žalobkyňou 1/ uznesením okresného súdu zo
dňa 05. 02. 2018 zastavené).
Citujúc ust. § 4 ods. 1 až 4, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), § 11, § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd žalobe

vyhovel, majúc za preukázané všetky predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Súd mal rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 13T/42/2017 preukázané zavinenie dopravnej
nehody N. X. dňa XX. XX. XXXX, pri ktorej došlo k úmrtiu X. M., nar. XX. XX. XXXX, a teda mal
preukázaný protiprávny úkon spočívajúci v konaní tretej osoby. V súvislosti s uvedenou dopravnou
nehodou prišli žalobcovia 2/ až 4/ o otca a žalobca 5/ o starého otca. Úmrtie blízkej osoby je považované

za zásah do práva na súkromie, a teda aj druhá podmienka, a to existencia ujmy, bola preukázaná,
rovnako ako príčinná súvislosť medzi ujmou a protiprávnym konaním N. X..
Vychádzajúc z § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 66/2016 súd dospel k záveru, že nemajetková ujma je škodou, ktorá je krytá v zmysle ustanovení
zákona č. 381/2001 Z. z., a teda pasívnu legitimáciu žalovanej v danom spore mal tiež preukázanú.

Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádzal z toho, že bolo nenapraviteľným spôsobom
zasiahnuté do práv žalobcov, práva rodiny, práva na život, na udržiavanie blízkych rodinných vzťahov.
Žalobcovia 2/ až 4/ prišli o otca, s ktorým udržiavali intenzívny blízky vzťah, skoro každodenne sa
stretávali, spoločne riešili radosti aj starosti. Rodina nebohého bola rodinou veľmi súdržnou, v ktorej
boli silné citové väzby. Absencia jedného z rodičov bude žalobcov 2/ až 4/ sprevádzať celým ich ďalším

životom, a to aj napriek tomu, že sú už dospelí a dvaja z nich majú aj svoje vlastné rodiny. Nakoľko
súd morálne zadosťučinenie vo forme právneho postihu vodičky, ktorá spôsobila dopravnú nehodu,
nepovažoval za dostatočnú, keď vodička sa žiadnym spôsobom nesnažila zmierniť následok, ktorý
vyvolala, pozostalých nekontaktovala, neospravedlnila sa im, prihliadajúc však zároveň na to, že kolíznu
situáciu, pri ktorej zahynul nebohý X. M. zavinili obaja - vodička aj cyklista X. M., považoval za primeranú

náhradu pre žalobcov 2/ až 4/ sumu 7.500,- eur pre každého.
Pokiaľ ide o žalobcu 5/, súd vychádzal zo zistení, že nebohý X. M. sa o vnuka staral od útleho veku,
podieľal sa na jeho výchove, trávil s ním voľné chvíle. Viedol ho k futbalu, ktorý bol jeho vášňou a zaúčal
ho aj svojmu remeslu. Prihliadajúc na tieto okolnosti a skutočnosť, že primárne silnejšie je puto rodiča
a dieťaťa ako dieťaťa a starého rodiča, súd u žalobcu 5/ za primeranú považoval náhradu nemajetkovej

ujmy v sume 6.500,- eur.
O trovách konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu strán konania. Nakoľko žalobcovia 2/ až 4/ mali
vo veci plný úspech, vzniklo im voči žalovanej právo na plnú náhradu trov konania. Pokiaľ ide o žalobcu
5/, požadovaná výška náhrady bolo 7.500,- eur, súd priznal sumu 6.500,- eur, vo zvyšku žalobu zamietol,
Úspech žalobcu tak bol 86,67 %, úspech žalovaného 13,33 %. Čistý úspech žalobcu 5/ tak predstavoval

73,34 %, v ktorej výške mu súd priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výroku V., ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, podala žalovaná
z dôvodu podľa § 365 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) odvolanie, ktorým
sa domáhala jeho zmeny spočívajúcej v zamietnutí žaloby.Žalovaná namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, nesúhlasiac s interpretáciou platnej a
účinnej legislatívy súdom prvej inštancie, založenej na extenzívnom eurokonformnom výklade ust. § 4
ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.

V zmysle rozhodnutia ESD zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 sa príslušné ustanovenia právnych
predpisov členských štátov týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými
vozidlami majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného

za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Slovenská právna úprava
podľa názoru žalovanej nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného
zmluvného poistenia, preto nie je pasívne vecne legitimovaná. V tejto súvislosti poukázala na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako najvyššej súdnej autority v teritoriálnom
priestore Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 168/2009 zo dňa 20. 04. 2011 a 3Cdo 301/2012 zo dňa

31. 03. 2016.
Podľa žalovanej nie je možné stotožniť právo na náhradu škody a právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v prípade zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby (dotýkajúcej sa napr. zdravia) a obdobne
nie je možné subsumovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniknutý z dôvodu
neoprávneného zásahu do tzv. osobnostných práv pod pojem „škoda na zdraví“ uvedený v § 4 ods.

2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Povinné zmluvné poistenie kryje nároky z titulu zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného
titulu. Poisťovňa nie je oprávnená rozširovať poistné krytie v protiklade so znením zákona a v rozpore
s dlhodobým výkladom pojmu „náhrada škody.“
Nesúhlasila so stanoviskom žalobcov vo vzťahu k uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. III ÚS 666/2016, nakoľko ústavný súd sa nezaoberal hodnotením právnej stránky veci ako takej, ale
otázkou porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v kontexte čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom ani po rozhodnutí ústavného súdu nezmenil svoju dovtedajšiu
rozhodovaciu činnosť, v ktorej súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
8Cdo 219/2016 zo dňa 15. 05. 2017.

V ďalšom žalovaná namietala i závery súdu, že v danom prípade nepostačuje morálne zadosťučinenie
vo forme právneho postihu vodičky, ktorá spôsobila dopravnú nehodu, keď súd vychádzal aj zo
skutočností, že vodička sa žiadnym spôsobom nesnažila zmierniť následok, ktorý vyvolala, pozostalých
nekontaktovala, neospravedlnila sa im.
Žalovaná poukázala na to, že vodička, napriek tomu, že v konaní nebola žalovanou stranou, dobrovoľne

zaplatila žalobcom sumu 7.500,- eur, z ktorého dôvodu zobrala žalobkyňa 1/ žalobu voči nej späť. Je
tak vyvrátené tvrdenie súdu, že sa vodička žiadnym spôsobom nesnažila zmierniť následok. Samotné
uvedené konanie vodičky je podľa žalovanej dostatočnou satisfakciou za zásah do osobnostných práv
žalobcov.
Podľa žalovanej nebola v konaní dostatočne zohľadnená ani tá skutočnosť, že zosnulý bol v čase

dopravnej nehody v stave ťažkej opitosti, keď mu bola ex post nameraná hodnota promile v krvi vo
výške 2,76. V takomto stave sa pohyboval po vozovke na bicykli, pričom opakovane prechádzal z jednej
strany na druhú. Ide o tak zásadné porušenie ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka o všeobecnej
prevenčnej povinnosti, ako aj viacerých ustanovení predpisov o cestnej premávke, že v danom prípade
za žiadnych okolností nemožno pomýšľať o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď sa

zosnulý tak zásadným spôsobom pričinil o vznik škodovej udalosti. Vodičke v trestnom konaní síce bolo
konštatované porušenie povinností, nešlo však o prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti, ani iné
podobné závažné porušenie, ale o nesprávnu techniku jazdy, čo je nepochopiteľný záver vzhľadom na
skutočnosť, že vodička preukázateľne, aj na základe záverov znaleckého posudku, robila všetko čo bolo
v jej možnostiach, aby dopravnej nehode zabránila.

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Žalovaná podľa žalobcov v odvolaní opakuje argumentáciu, ktorou dôvodila v prvoinštančnom konaní a
súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou v odvolaním napadnutom rozsudku vysporiadal.
Pokiaľ žalovaná uvádza, že poisťovňa nie je oprávnená rozširovať poistné krytie aj na náhradu

nemajetkovej ujmy, žalovaná, ale aj iní poisťovatelia povinného zmluvného poistenia, tak už viackrát
urobila, mimo iného aj na podklade rozhodnutí súdov. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalovanej, že či
už Najvyšší súd Slovenskej republiky alebo súdy nižších inštancií jednoznačne vo svojej rozhodovacejčinnosti dochádzajú k záverom, že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do poistného krytia z povinného
zmluvného poistenia.
Nesúhlasili s tvrdením žalovanej, že vodička zaplatila žalobcom sumu 7.500,- eur, keď vodička nahradila

nemajetkovú ujmu len pôvodnej žalobkyni 1/ - pozostalej manželke, ostatným pozostalým nenahradila
žiadnu nemajetkovú ujmu.
Pokiaľ žalovaná uvádza, že z okolností nehody, na ktorej mal nebohý spoluvinu, zo znaleckého posudku
vypracovaného v trestnom konaní vyplýva, že z technického hľadiska sa na nehode podieľali spoločne
obaja jej účastníci, žalovaná riešila poistnú udalosť, pričom v oznámení o poistnom plnení zo dňa 02.

03. 2017 uviedla, že poškodenej X. M. uhrádza 50 % plnenia pohrebných nákladov, nakoľko podľa
názoru žalovanej v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka bola spoluvinu poškodeného 50 %. Hoci
pre nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým táto spoluvina nemá význam, s ohľadom na okolnosti
dopravnej nehody sami pristúpili na určenie miery spoluzavinenia poškodeného v rozsahu 50 % tak, ako
ho určila sama poisťovňa pri poistnom plnení pohrebných nákladov, teda vychádzali z určenia spoluviny
stanovenej žalovanou.

4. Žalovaná k vyjadreniu žalobcov nezaujala žiadne stanovisko.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie, osvojac si skutkové a právne zistenia súdu prvej
inštancie, v napadnutej časti vo vzťahu k žalobcom 3/ až 5/ rozsudok okresného súdu podľa § 388 ods.
1 C. s. p. zmenil, keď neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie alebo zrušenie v tejto časti. Vo

vzťahu k žalobcovi 2/ odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. a) C. s. p. napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušil a konanie o žalobe žalobcu 2/ podľa § 391 ods. 1, § 378 ods. 1, § 63 ods. 1, 2 vety prvej
C. s. p. zastavil.

6. Pokiaľ ide o žalobu žalobcu 2/, splnomocnený zástupca žalobcov v priebehu odvolacieho konania,

podaním doručeným okresnému súdu dňa 02. 01. 2019 oznámil, že žalobca 2/ X. M. dňa XX. XX. XXXX
zomrel.

7. Podľa § 61 C. s. p. procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju zákon priznáva.

8. Podľa § 7 ods. 1, 2 prvá veta Občianskeho zákonníka, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a
povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Smrťou táto
spôsobilosť zanikne.

9. Podľa § 63 ods. 1 C. s. p. ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí,
súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.

10. Podľa § 63 ods. 2 veta prvá C. s. p. v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor.

11. Podľa § 161 ods. 1 C. s. p. k tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

12. Podľa § 161 ods. 2 C. s. p. ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

13. Podľa § 378 ods. 1 C. s. p. na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

14. Civilný sporový poriadok ukladá súdom prihliadať z úradnej povinnosti k tomu, či sú splnené všetky

procesné podmienky, a to nielen na jeho začiatku, ale po celú dobu jeho ďalšieho priebehu, vrátane
konania na odvolacom a dovolacom súde. Nedostatok niektorej z procesných podmienok alebo jej zánik
v priebehu konania má procesné následky, ktoré sú závislé od toho, či ide o nedostatok podmienky
odstrániteľný alebo neodstrániteľný. Medzi tieto podmienky patrí aj podmienka procesnej subjektivitystrán konania podľa § 61 C. s. p. Ak strana konania, ktorá je fyzickou osobou, stratí procesnú subjektivitu
v čase po začatí konania do jeho právoplatného skončenia, posúdi súd podľa povahy veci, či má konanie
zastaviť alebo prerušiť alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide

o majetkový spor.

15. V predmetnom spore sa žalobca 2/ (rovnako ako žalobcovia 3/ až 5/) domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka v dôsledku zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti
(predstavujúceho právo na súkromie a právo na rodinný život). Právo na ochranu osobnosti je právo

osobnejpovahy,ktorézanikásmrťoufyzickejosobyaneprechádzanadedičov.Pretoakžalobca2/,ktorý
sa cítil byť poškodený zásahom proti jeho osobnosti, zomrel, v dôsledku čoho zanikla jeho spôsobilosť
byť stranou konania, musel odvolací súd konanie o žalobe žalobcu 2/ podľa § 391 ods. 1 C. s. p. zastaviť
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 98/95), keďže neprichádza
do úvahy prerušenie konania ani pokračovanie v ňom s jeho dedičmi. Odvolací súd zároveň pred
zastavením konania o žalobe žalobcu 2/ podľa § 389 ods. 1 písm. a) C. s. p. vo vzťahu k žalobcovi 2/

zrušil rozsudok okresného súdu, vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1ObdoV 7/2013 zo dňa 01. 09. 2014, v zmysle ktorého ak žalobca v priebehu odvolacieho konania
stratil spôsobilosť byť účastníkom/stranou konania, ide o neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
zaťažuje celé konanie a vedie k zastaveniu celého konania, nielen konania o odvolaní (tiež uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžo 51/2011 zo dňa 23. 10. 2012). Konanie na súde prvej inštancie a na

odvolacom súde tvoria jeden celok, preto musí by zastavené celé konanie, nielen odvolacie. Tomu musí
predchádzať zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže formálne existuje, aj keď nevyvoláva
žiadne právne účinky, pretože nenadobudlo právoplatnosť. Odvolací súd len dodáva, že i keď v zmysle
§ 237 C. s. p. je súd viazaný rozhodnutím jeho vyhlásením, uvedené sa v rámci inštančného postupu
vzťahuje na súd, ktorý dané rozhodnutie vydal, nie na odvolací súd, ktorý rozhoduje o odvolaní proti

takému rozhodnutiu, pokiaľ toto nenadobudlo právoplatnosť).

16. O trovách konania medzi žalobcom 2/ a žalovanou rozhodol odvolací súd podľa § 256 ods. 1 C.
s. p. a nakoľko k zastaveniu konania došlo z dôvodu úmrtia žalobcu 2/, a teda z objektívneho dôvodu,
na ktorom nenesie zavinenie žiadna zo strán konania, súd žiadnej zo strán konania nárok na náhradu

trov konania nepriznal.

17. Odvolací súd následne preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobcom
3/ až 5/ v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovanej.

18. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že dňa 26. 07. 2015 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej
došlo k usmrteniu otca žalobcov 3/, 4/ a starého otca žalobcu 5/ X. M., nar. XX. XX. XXXX. V súvislosti
s predmetnou dopravnou nehodou bola rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 13T/42/2017 zo
dňa 15. 05. 2017, uznaná za vinnú N. X., nar. XX. XX. XXXX. Rovnako v konaní nebolo sporené, že
motorovévozidlo,ktorévinníčkadopravnejnehodyvčasenehodyviedla,bolopovinnezmluvnepoistené

u žalovanej.

19. Na základe nesporných skutočností sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že
boli splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v konaní, ktorými sú existencia
ujmy (spočívajúca v zásahu do práva na ochranu osobnosti, konkrétne do práva na súkromie a

rodinný život), porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby
zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobcov) a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a
protiprávnym konaním. V dôsledku uvedenej dopravnej nehody spôsobenej motorovým vozidlom, ktoré
bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej, došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcov tak, že
bola narušená celistvosť ich rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom

následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti je nenapraviteľné. V
danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného § 11 Občianskeho
zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, takže primeraným zadosťučinením v danom prípade je i
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak totiž medzi
fyzickýmiosobamiexistujúsociálne,morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromného

a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do
práva na súkromie druhej z týchto osôb. Protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie,
resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu
čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inúako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)
sféra. Vychádzajúc z rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 13T/42/2017 zo dňa 15. 05. 2017, ktorým
bola N. X. uznaná vinnou z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák. v súvislosti s dopravnou

nehodou, pri ktorej došlo k úmrtiu otca a starého otca žalobcov 3/ až 5/ bola v konaní jednoznačne
preukázaná zodpovednosť vinníčky dopravnej nehody za neoprávnený zásah do práv na ochranu
osobnosti žalobcov 3/ až 5/, a to do práva na ich súkromie a rodinný život, ktorý bol smrťou ich otca a
starého otca natrvalo narušený, ku ktorému záveru správne dospel i súd prvej inštancie.

20. Žalovaná, namietajúc svoju pasívnu vecnú legitimáciu, odvolanie proti rozsudku okresného súdu
prioritneodôvodnilanesprávnymprávnymposúdenímveci,pokiaľsúdprvejinštanciedospelkzáveru,že
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa
zákona č. 381/2001 Z. z. sa vzťahuje aj na nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do práva na ochranu
osobnosti pozostalých po obeti dopravnej nehody.

21. Odvolací súd uvedenú odvolaciu námietku žalovanej nepovažuje za dôvodnú. Pre posúdenie
správnosti právneho posúdenia veci, prezentovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, bola vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej podstatná odpoveď na otázku,
či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv, predstavovaných právom na
súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode, je daná pasívna

legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Odvolací súd si v tomto smere osvojuje závery Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 zo dňa 31. 07. 2017 (uvedené rozhodnutie
bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky ako R 61/2018), ktorý konštatoval, že pod pojmom škoda (použitým v zákone č. 381/2001

Z. z.) treba pre účely tohto zákona pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem
zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej
nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za
zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom
poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým

došlo v súvislosti s touto prevádzkou a pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode
vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného
krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom
platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie (a dokonca

musí) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. Pri
výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v
komunitárnom práve, keď uvedený zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré
boli nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16. 09.
2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole

plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z
jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa
slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo
„akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za
ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (viď napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06.

05. 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Najvyšší súd uvedeným rozhodnutím nadviazal
pri posúdení právnej otázky pasívnej legitimácie žalovanej na rozsudok Súdneho dvora Európskej
Únie C-22/12 vo veci Haasová z 24. 10. 2013, v ktorom Súdny dvor vyslovil záver, že príslušné
ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a

Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za ujmu (hmotnú i nehmotnú) upravuje

vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Najvyšší súd v tomto rozsudku teda vychádza z
eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví, upraveného v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaným
v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17. 08. 2016, kde ústavný súd uviedol, že „hociSúdny dvor Európskej únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho
práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej
republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje blízkym osobám

obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z
povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. V Slovenskej
republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka (poisťovňa) ako poistiteľ
oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“ V nadväznosti na

uvedené dospel súd, s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, v súvislosti s ktorou vznikla
zodpovednosť za spôsobené škody k záveru, že aj nemajetková ujma za zásah do osobnostných
práv pozostalých je predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z.,
a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné

zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. Na označené
rozhodnutia Súdneho dvora, ústavného súdu ako aj najvyššieho súdu nadviazali ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, a to sp. zn. 2 Cdo 33/2017, 2 Cdo 41/2018, 6 Cdo 143/2017, 6 Cdo 206/2017,
6 Cdo 80/2018, 8 Cdo 6/2018, 8 Cdo 177/2018 či 7 Cdo 154/2018. Z uvedeného je zrejmé, že
právny názor v otázke pasívnej legitimácie poisťovne uvedený v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.

zn. 3 Cdo 301/2012, 4 Cdo 168/2009 a 8 Cdo 219/2016, na ktoré odkazovala žalovaná, bol jeho
neskoršou judikatúrou prekonaný. Vychádzajúc z judikátu R 71/2018 je tak v otázke vecnej pasívnej
legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej pozostalými obete dopravnej
nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla potrebné považovať za ustálenú rozhodovaciu
prax dovolacieho súdu vyššie uvedený právny názor prijatý neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu.

V zmysle uvedeného judikátu totiž patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 C. s. p.) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421
ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou
neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk

vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

22. Vychádzajúc z uvedených záverov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o
pasívnej vecnej legitimácii žalovanej. Ako čiastočne dôvodné však odvolací súd vyhodnotil odvolanie
žalovanej, pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom 3/ až 5/, nepovažujúc túto,
vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy (čo do jej intenzity a trvania) a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo (v rámci ktorých je súd povinný prihliadať na okolnosti tak na strane pôvodcu

zásahu, ako aj na strane postihnutej osoby, napr. aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu
činnosti vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu, či na strane pôvodcu neoprávneného zásahu išlo len o
určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel a pod.) za primeranú.

23. Odvolací súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy v zmysle judikatúry európskeho súdu pre ľudské

práva, prihliadal aj na výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných obdobných prípadoch.
Odvolací súd v tejto súvislosti príkladmo uvádza rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.
zn. 7C/276/2011 zo dňa 11. 05. 2016 bola žalobkyni priznaná titulom nemajetkovejujmy suma 10.000,- eur v súvislosti so smrťou jej otca pri dopravnej nehode a žalobcovi 2/ ako
maloletému vnukovi suma 3.000,- eur, rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/627/2015 <., preto im súd priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak
z prisúdenej sumy (žalobcom 3/, 4/ zo sumy 4.000,- eur, žalobcovi 5/ zo sumy 2.000,- eur). Rovnako
súd žalobcom priznal i nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď primárnou námietkou žalovanej
bol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní, ktorú odvolaciu námietku odvolací súd vyhodnotil
ako nedôvodnú, zatiaľ čo namietaná výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela len od úvahy

súdu. Žalovaná (pre prípad, ak by súd jej námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vyhodnotil
ako nedôvodnú) zároveň v odvolaní nesúhlasila s priznaním akejkoľvek náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcom,vzhľadomnaokolnostiprípaduapredovšetkýmpodielnebohéhonavznikudopravnejnehody,
v ktorom smere nebola v odvolacom konaní úspešná.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)