Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 17, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8218201712
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8218201712.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Intrum Slovakia s. r. o.,
so sídlom Mýtna 48 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeným JUDr. Jánom Šoltesom,
advokátom,Mýtna48,O.O.BOX205,81000Bratislavaprotižalovanej:B.K.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
W. XXX, XXX XX X., o zaplatenie 4.395,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov č. k. 5Csp/72/2018-88 zo dňa 07. 02. 2019, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. V konaní namiesto s doterajším žalobcom Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy
1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155 pokračuje s jeho právnym nástupcom Intrum Slovakia s.r.o.,, so

sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154.

II. Nepriberá do odvolacieho konania občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, IČO:
42 362 962, so sídlom 811 02 Bratislava, Šafárikovo nám. 7.

III. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.

IV. Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozhodol, cit. :

,,I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1.592,89 Eur s úrokom z omeškania vo výške
5,05% ročne zo sumy 23,11 Eur od 4.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.12.2015 do
zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.02.2016 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 41,31 Eur od 19.03.2016 do zaplatenia,
zo sumy 41,31 Eur od 19.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.05.2016 do zaplatenia,

zo sumy 41,31 Eur od 19.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.07.2016 do zaplatenia,
zo sumy 41,31 Eur od 19.08.2016 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.09.2016 do zaplatenia,
zo sumy 41,31 Eur od 19.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.11.2016 do zaplatenia, zo
sumy 41,31 Eur od 19.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.01.2017 do zaplatenia, zo
sumy 41,31 Eur od 19.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.03.2017 do zaplatenia, zo
sumy 41,31 Eur od 19.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.05.2017 do zaplatenia, zo
sumy 41,31 Eur od 19.06.2017 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.07.2017 do zaplatenia, zo

sumy 41,31 Eur od 19.08.2017 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.09.2017 do zaplatenia, zo
sumy 41,31 Eur od 19.10.2017 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.11.2017 do zaplatenia, zo sumy
41,31 Eur od 19.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.01.2018 do zaplatenia, zo sumy
41,31 Eur od 19.02.2018 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.03.2018 do zaplatenia, zo sumy41,31 Eur od 19.04.2018 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.05.2018 do zaplatenia, zo sumy
41,31 Eur od 19.06.2018 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.07.2018 do zaplatenia, zo sumy
41,31 Eur od 19.08.2018 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.09.2018 do zaplatenia, zo sumy

41,31 Eur od 19.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 41,31
Eur od 19.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 41,31 Eur od 19.01.2019 do zaplatenia, všetko mesačnými
splátkami vo výške 30,00 Eur splatnými vždy k 25. dňu kalendárneho mesiaca počnúc právoplatnosťou
tohto rozsudku až do úplného vyrovnania, pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia
ktorejkoľvek splátky riadne a včas.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.“

2. Citoval ustanovenia § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1

a 2 a § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ“).

3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že mal za preukázané, že medzi žalobcom ako
veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola dňa 14. 04. 2015 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere,

na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 4.420 eur, ktorý sa žalovaná zaviazla
splatiť v 107 splátkach po 88,08 eura mesačne, vrátené poistného vo výške 3,58 eura. Konštatoval,
že predmetná zmluva o úvere je vzhľadom na povahu účastníkov zmluvného vzťahu, t. j dodávateľ a
spotrebiteľ,zmluvouspotrebiteľskouavzťahujúsanaňuustanovenia§52až54Občianskehozákonníka
a zároveň ZoSÚ a to v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Dospel k záveru, že žalobca v

konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by preukázal, že ako veriteľ pred uzatvorením zmluvy o
spotrebiteľskom úvere so žalovanou skúmal jej schopnosť splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods.
1 ZoSÚ. Z tvrdenia samotného žalobcu vyplýva, že vychádzal iba z existujúcich interných úverových
výdavkov žalovanej vo výške 0,00 eur a z čistého príjmu žalovanej vo výške 334,55 eura mesačne,
pri hrubej mzde vo výške 476,93 eura, pričom k údaju o čistej, resp. hrubej mzde žalovanej dospel

iba výpočtom z minimálneho príspevku za posledných 7 mesiacov do II. dôchodkového piliera. Veriteľ
nekonal s odbornou starostlivosťou pri plnení svojej zákonnej povinnosti skúmať schopnosť žalovanej
splácať spotrebiteľský úver, keďže v konaní nepreukázal, aby akýmkoľvek spôsobom zisťoval výšku
pravidelných výdavkov žalovanej a jej rodiny pozostávajúcej z piatich maloletých detí a vplyv týchto
výdavkov na posúdenie reálnej schopnosti žalovanej riadne a včas splácať poskytnutý úver. Žalobca

v zmysle § 11 ods. 2 v spojení s § 7 ods. 1 ZoSÚ pred poskytnutím úveru ako veriteľ neposúdil so
zákonom vyžadovanou odbornou starostlivosťou bonitu klienta prostredníctvom preukázania hlavne
jeho výdavkov a súčasne prostredníctvom nahliadnutia do príslušných databáz o spotrebiteľoch, čo súd
považoval za hrubé porušenie povinnosti zisťovania bonity klienta s odbornou starostlivosťou. Uvedené
má za následok, že poskytnutý úver je bez úrokov a poplatkov a zároveň, že žalobca ako veriteľ

nebol oprávnený úver predčasne zosplatniť. Ku dňu rozhodnutia súdu zostala nezaplatená časť siedmej
splátky vo výške 23,11 eura a ďalších 38 splátok po 41,31 eura (splatné od 18.12.2015 do 18.01.2019),
celkovo dlžné splátky úveru ku dňu rozhodnutia súdu vo výške 1.592,89 eura a v tomto rozsahu súd prvej
inštancie žalobe vyhovel. Vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 2.802,57 eura (rozdiel medzi žalovanou
sumou 4.395,46 eura a priznanou sumou 1.592,89 eura) s úrokom z omeškania považoval žalobou

uplatnený nárok za nedôvodný. Vzhľadom na finančnú, sociálnu a rodinnú situáciu žalovanej bol súd
prvej inštancie toho názoru, že je dôvodné umožniť žalovanej splatiť priznanú istinu v splátkach vo výške
30 eur, keďže nie je v jej schopnostiach uhradiť ju jednorazovo.

4. Na základe uvedeného konštatoval, že žalobca mal úspech v pomere 36,24 % (1.592,89 eura)

a neúspech v pomere 63,76 % (2.802,57 eura). V zmysle § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) pomerne úspešnejšia žalovaná má voči žalobcovi nárok
na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 27,52 % (63,76 % - 36,24 %). Keďže však zo spisu vyplýva,
že žalovanej žiadne trovy konania nevznikli, súd stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal,
že zamietnutie nároku žalobcu v časti druhého výroku odporuje doterajšiemu priebehu súdneho konania
a v tejto súvislosti porušenie postupu podľa § 138 CSP v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti namietal,
že neeviduje výzvu súdu (v akejkoľvek podobe, či forme) podľa § 129 CSP, vo forme uznesenia, kdeby súd prvej inštancie vyzval žalobcu na opravu a/alebo doplnenie. Takúto výzvu, resp. uznesenie,
v napadnutom rozsudku neuvádza ani súd prvej inštancie. Namietal preto, že zamietnutie nároku
žalobcu v časti druhého výroku odporuje doterajšiemu priebehu súdneho konania. Vo vzťahu k záveru

súdu prvej inštancie, že veriteľ zanedbal odbornú starostlivosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ uviedol, že
zo samotného rozhodnutia nevyplýva, že by žalobca nemal žiadne údaje o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa, a ani že by žalobca neprihliadol na údaje z príslušnej databázy. Súd
od žalobcu nepožadoval údaje o výdavkoch žalovaného, tieto napokon v § 7 odsek ZoSÚ účinného
v čase uzavretia úverovej zmluvy ani uvedené nie sú. To, že nemožno zamieňať registre a databázu,

celkom jednoznačne vyplýva z § 11 ZoSÚ, kde sa uvádzajú registra a databáza, kedy i konajúci
súd na § 11 poukazuje a tohto rozdielu si je preto vedomý. Prípadný záver súdu o tom, že žalobca
na niečo neprihliadol, preto nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nie je ničím podložený a ani
právne odôvodnený. Podľa žalovaného sa za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra

na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.“ pokiaľ veriteľ disponuje
niektorým z údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, nemožno uzatvoriť, že by
konal, postupoval bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, lebo
to by nemohol disponovať žiadnym z tu uvedených údajov. Osobitne poukázal na to, že súd od žalobcu
podklady k výdavkom žalovaného a databázam nežiadal. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym

procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd svoje rozhodnutie vzhľadom na zákonnú
úpravu tak CSP (osobitne § 138, § 129 odsek 1 CSP ), ale i ZoSÚ v čase uzavretia úverovej zmluvy
nijako a uvedené vyššie nijako bližšie neodôvodnil. Týmto odvolaním napadnutý rozsudok je postihnutý
vadou nepreskúmateľnosti a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, najmä vo vzťahu k tomu, čo

uviedol v samotnom žalobnom návrhu. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zmenil
rozhodnutie v napadnutej časti tak, že žalovanú zaviaže voči žalobcovi na zaplatenie sumy 2.802,57
eura s príslušenstvom, alternatívne, aby zrušil rozsudok v napadnutej časti a vec vrátil na ďalšie konanie
a nove rozhodnutie.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie , ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej

stránke nadriadeného súdu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Vzhľadomnato,žepočasodvolaciehokonaniadošlokpostúpeniupredmetnejpohľadávkyzožalobcu
Všeobecná úverová banka, a.s., Bratislava na obchodnú spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831
154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa

14. 04. 2015, čo bolo odvolaciemu súdu oznámené dňa 16. 10. 2019. Súčasne bola daná aj žiadosť
o zmenu strany sporu, keď namiesto pôvodného žalobcu mala vstúpiť do konania spoločnosť Intrum
Slovakia s.r.o.

8. Podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 80 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s

ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť,
aby do konania na jeho miesto, alebo na miesto žalovaných vstúpil ten, na koho boli tieto práva, alebo
povinnosti prevedené, alebo na koho prešli.

9. V zmysle uvedeného odvolací súd vyhovel návrhu žalobcu podľa § 80 ods. 2 CSP, lebo bolo

preukázané, že po začatí konania došlo k prevodu práv, o ktorých sa v konaní jedná, pričom Intrum
Slovakia s.r.o. vyslovil súhlas so vstupom do konania namiesto pôvodného žalobcu. Bolo preto
rozhodnuté tak, že súd pokračuje v konaní s právnym nástupcom žalobcu Všeobecná úverová banka,
a.s., Mlynské nivy 1, Bratislava, a to so spoločnosťou Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom
Mýtna 48, Bratislava. Z § 80 ods. 1 a 2 CSP je jednoznačne zrejmé, že navrhnúť súdu, aby do konania na

miesto žalobcu vstúpil ten, na koho boli práva prevedené alebo na koho prešli, je oprávnený iba žalobca.
Bez takéhoto návrhu žalobcu pripustiť zmenu v osobe žalobcu nemožno, a to ani v prípade, ak sa iná
osoba stala hmotnoprávnym veriteľom žalovaného (viď uznesenie Ústavného súdu SR z 23.05.2018,
sp. zn. II. ÚS/263/2018).10. Dňa 07.02.2019 doručil subjekt občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV súdu prvej inštancie v rámci odvolacieho konania návrh na pribratie do konania na

podporu žalovaného. Inštitút pribratia osobitného subjektu do konania v zmysle § 95 CSP predstavuje
nový ochranný prvok v civilnom procese v prospech strán, na ochranu ktorých sú tieto osobitné subjekty
určené. O pribratí do konania podľa § 95 rozhoduje s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať,
súhlasí. Súd prípadnému návrhu strany alebo osobitného subjektu vyhovieť nemusí, ak to nepovažuje
za potrebné, alebo naopak, aj bez návrhu môže osobitný subjekt pribrať do konania so súhlasom strany,

na ochranu práv ktorej má vystupovať. Kritériom na rozhodnutie súdu o pribratí osobitného subjektu
do konania je potreba ochrany práv strany. Je zrejmé, že žalovaná bola v odvolacom konaní úspešný,
preto odvolací súd nepovažoval za potrebné pribrať do konania združenie vzniknuté na ochranu práv
spotrebiteľov a do konania ho nepribral.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

12. Vo veci nie je možné stotožniť sa s tvrdením právneho predchodcu žalobcu o potrebe aplikácie
ustanovenia § 138 CSP na prejednávanú vec. Podľa tohto ustanovenia, ak zo skutočností tvrdených v
žalobe je po predbežnom právnom posúdení zrejmé, že žaloba je zjavne nedôvodná, súd vyzve žalobcu
na späťvzatie žaloby. Na tento účel môže súd žalobcu vyslúchnuť.

13. Cieľom inštitútu zjavne nedôvodnej žaloby je zrýchlenie a zhospodárnenie civilného sporového
konania. Keďže záver o nedôvodnosti žaloby je určitou prejudiciou výsledku sporu, treba aplikáciu tohto
ustanovenia starostlivo zvážiť. Civilný sporový poriadok definíciu zjavne nedôvodnej žaloby neobsahuje.
Za zjavne nedôvodnú žalobu možno považovať žalobu, ktorou sa uplatňuje zaniknutý nárok alebo nárok

neexistujúci, prípadne nezmyselný nárok alebo žalobu podanú predčasne, nakoľko žalovaná suma ešte
splatná nie je.

14. V prejednávanej veci žaloba podaná žalobcom sa za zjavne nedôvodnú označiť nedá. Predmetom
sporu je nárok vyplývajúci z úverovej zmluvy, ktorá bola uzatvorená platne, pričom je zrejmé, že

žalovaná si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy neplnila. Žalobca si voči žalovanej uplatnil nárok,
ktorý považoval za splatný. Ku dňu rozhodnutia súdu zostávala nezaplatená časť siedmej splátky vo
výške 23,11 eura a ďalších 38 splátok po 41,31 eura, celkovo dlžné splátky úveru ku dňu rozhodnutia
súdu vo výške 1.592,89 eura a v tomto rozsahu súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Vo zvyšnej
časti o zaplatenie sumy 2.802,57 eura s úrokom z omeškania považoval žalobou uplatnený nárok

za nedôvodný, opierajúc sa o záver o bezúročnosti poskytnutého úveru, rovnako ako aj z dôvodu
nedostatku splatnosti zvyšnej časti uplatneného nároku V prípade čiastočného zamietnutia žaloby
nemožno hovoriť o zjavne nedôvodnej žalobe, nakoľko podanie zjavne nedôvodnej žaloby má za
následok zamietnutie žaloby v celom rozsahu.

15. Odvolacia námietka právneho predchodcu žalobcu spočívajúca v namietanom nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie týkajúceho sa možného postupu podľa § 129 ods. 1 CSP nie je dôvodná. V danom
prípade podanie žalobcu spĺňalo zákonom stanovené náležitosti, teda obsahovalo údaje, ktoré vyžaduje
zákon, ktoré sú nevyhnutné pre identifikáciu podania, ale aj pre identifikáciu postupu súdu. Žaloba
spĺňala všetky náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom, pričom nešlo o podanie vadné

či už po stránke jeho neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti. Súd môže pristúpiť k poučovacej povinnosti
a výzve, len pokiaľ je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, pričom tieto náležitosti sa môžu týkať
len procesného práva, nie otázok práva hmotného. Nebol daný dôvod vyžadujúci vyzývať žalobcu na
odstránenie neexistujúcich vád podania.

16. Odvolací súd sa vyporiadal aj s odvolacou námietkou žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia
predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je prerozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje
na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria
A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

17. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty

strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preskúmateľný. Súd prvej
inštancie vysvetlil, z akých dôvodov zamietol žalobu žalobcu v časti, keď dostatočne vysvetlil na základe

akých kritérií posudzoval skúmanie bonity žalovanej právnym predchodcom žalobcu a prečo dospel k
záveru o hrubom porušení povinnosti odbornej starostlivosti overovania bonity klienta. Odôvodnenie
jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné
konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie

práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje
rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

19. Odvolateľ ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010).

20. Podľa § 7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred
zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä

dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak
je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo
cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

21. Podľa § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa §
7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa

alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

22. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ

pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

23. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informáciía vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity

a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,

ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

24. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190) posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo

strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade
celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/48,
t.j. preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany
spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny
dvorrozhodol,žeakbysasankciazánikunárokunaúrokyoslabilaaleboúplneznefunkčnila,nevyhnutne

by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca
2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo
veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej).

25. „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého před

negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek, neboť
předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a osob
na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední
řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti
o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto

zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při
posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu,
že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s
odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně
nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech.

Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. ... Odborná péče předpokládá
údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele
dlužníka (srov. Wachtlová, L a Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů
č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185).
Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například

státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a
existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a
tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho
příjmech a výdajích“ (porovnaj rozsudok Nejvyššího soudu ČR 33 Cdo/2178/2018 zo dňa 25.07.2018).

26. V súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa odvolací súd poukazuje na aj doplňujúci návrh, ktorým
sa mení a dopĺňa Zákon č. 129/2010 Z.z., v ktorom sa okrem iného uvádza cit.: „Za hrubé porušenie
povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať povrchné skúmanie
schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v rozpore s odbornou
starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa na vytvorenie zdania

väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší úver, ako je schopný
splácať.“

27. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať
na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno

na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať
(napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného
plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkovmesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti
spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna.
Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr.

možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a
pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje
záväzkyriadnesplácať.ZtextuZoSÚvyplýva,žeinformácieprerozhodnutiedodávateľaotom,čizmluvu
uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako

z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava
z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich
dostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.Zadostatočnésapovažujú
iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o
žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a
pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať

si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane
spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez
akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí

okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu
výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu
sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na

ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity
klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je
nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto
zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a
ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť

vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

29. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu na základe výzvy súdu prvej inštancie tvrdil,
že vychádzal z existujúcich interných úverových výdavkov žalovanej vo výške 0,00 eur a z čistého príjmu
žalovanej vo výške 334,55 eura mesačne, pri hrubej mzde vo výške 476,93 eura, pričom k údaju o čistej,

resp. hrubej mzde žalovanej dospel iba výpočtom z minimálneho príspevku za posledných 7 mesiacov
do II. dôchodkového piliera.

30. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so súdom
prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade došlo zo strany právneho predchodcu žalobcu k

hrubému porušeniu svojej povinnosti pri overovaní bonity žalovanej ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1
v spojení s § 11 ods. 2 druha veta ZoSÚ. Právny predchodca žalobcu si na základe získaných informácií
nemohol vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalovanej, nakoľko ten zhromaždil o žalovanej
len iste množstvo informácií o jej prijme, aj to len na základe matematického výpočtu.

31. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pri overovaní bonity žalovanej nemal právny predchodca
žalobcu k dispozícii údaje o výdavkoch žalovanej, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti
žalovanej o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Odvolací súd zastáva názor, že príjem
klientaarodinnýstavmôžebyťajvyhovujúce,alepokiaľveriteľnepoznácelkovýobjemvýdavkovklienta,
nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby

žalobca skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej, potrebnej
pre posúdenie schopnosti žalovanej splácať dlh zo zmluvy.

32. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou
veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, je poskytnutie úveru spotrebiteľovi bez dostatočného alebo

kvalifikovaného preverovania jeho schopnosti splácať úver ľahkomyseľnosťou dodávateľa, ktorá musí
ísť jednoznačne na jeho ťarchu; s dôsledkami upravenými v ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. Pre účely posúdenia
splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálnafinančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval
k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.

33. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

34.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu

odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho

konania.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).