Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, December 7, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/21/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614204122
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8614204122.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1. V. Y., nar. XX.X.XXXX,
bytom Z.. hrdinov XXX/XX, XXX XX Z., 2. O. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.. hrdinov XXX/XX, XXX

XX Z., 3. M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. XXX, za účasti Združenia - Pomoc a ochrana
spotrebiteľa „POS", Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 343 828, zastúpeného advokátom JUDr.
Igorom Šafrankom, so sídlom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 3.476 eur s prísl., takto
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 2C/164/2014-132 zo dňa 3.2.2016

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým
rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal toho, aby súd uložil žalovaným
spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 3.476 eur s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 10.9.2012 do
zaplatenia a úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 21.8.2010 do 9.9.2012 vo výške 182,12 eura.
Žaloba bola odôvodnená tým, tým, že pohľadávka voči žalovaným v 1. až 3. rade mu bola postúpená

na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 uzatvorený s postupcom Slovenská
sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava. Dňa 15.4.2004 postupca a žalovaní v 1. a 2. rade
uzatvorili Zmluvu č. 620699297, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení
ich dodatkov (ďalej aj „VOP“). Na základe tejto Zmluvy SLSP, a. s. poskytla žalovaným v 1. a 2. rade
peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania, podmienky
pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a vo Všeobecných

obchodných podmienkach. Žalovaný v 3. rade prevzal na seba ručiteľský záväzok. Jeho pohľadávka ku
dňu postúpenia predstavovala sumu 7.287,62 eura, ktorá pozostávala z istiny 6.772,09 eura, riadneho
úroku 0,- eur, úroku z omeškania 515,53 eura a ostatného príslušenstva 0,- eur v súlade s prílohou k
zmluveopostúpení,kdepostupcaSLSP,a.s. deklaruje,ževýška ašpecifikáciapohľadávky uvedenej
v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú
sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Sumu 515,53 predstavujúcu úrok z omeškania si v tomto

konaní neuplatňuje. Uplatňuje si splátky úveru splatné od 31.8.2010 do 20.3.2014 v počte 44 a celkovej
výške 3.476,- eura. Splátky pôvodne splatné od 20.3.2014 sa stali splatnými dňa 9.9.2012, kedy vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru. Zvyšné splátky úveru si v tomto konaní neuplatňuje. Uplatňuje si úrok z
omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka počnúc dňom splatnosti každej splátky
úveru samostatne. Pri splátkach, ktorých splatnosť mala vzniknúť po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru dňa 9.9.2012 si uplatňuje úrok z omeškania od toho dňa.

Súd prvej inštancie pôvodne o žalobe rozhodol rozsudkom č.k. 2C/164/2014-74 zo dňa 14.1.2015,
ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co/183/2015-121 zo dňa 8.9.2015 zdôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Súdu prvej inštancie bolo okrem iného uložené, aby sa vysporiadal
s argumentáciou žalobcu v zmysle posúdenia toho, ktorý právny predpis na nárok vyplývajúci z
konkrétneho záväzkového vzťahu má byť aplikovaný, s argumentáciou týkajúcou sa existencie alebo

neexistencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní.
Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil existenciu skutkového stavu k vzniku záväzkového
vzťahu tak, ako bolo tvrdené v žalobe. Právny vzťah posúdil ak vzťah spotrebiteľský, argumentáciu
žalobcu o potrebe aplikácie Obchodného zákonníka mal za nedôvodnú s odkazom na ust. § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015. Dospel k záveru o tom, že postupca (Slovenská

sporiteľňa, a.s.) neukončila záväzkovoprávny vzťah uzatvorený medzi postupcom na jednej strane
a žalovanými na strane druhej, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nebola vypovedaná
zmluva, taktiež nedošlo k odstúpeniu od nej. K predčasnému ukončeniu zmluvy došlo zo strany žalobcu
oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 21.8.2012. Keďže ku dňu postúpenia
pohľadávky nebol splatný celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti) Slovenská
sporiteľňa, a.s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru vrátane úroku z neho v celosti

inému subjektu. Žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže vo vlastnej
réžiianispravovať.Vyhláseniemimoriadnejsplatnostiúverujepritomúkonom,ktorýmožnopodradiťpod
pojem spravovanie úveru. Žalobca zrejme nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného
úveru, spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy,

potom, čo bol klient voči banke nepretržite dlhšie viac ako 90 kalendárnych dní v omeškaní, uvedené
predpoklady sú predpoklady zákonné. V čase postúpenia Slovenská sporiteľňa, a.s. mohla postúpiť
iba splatné splátky, t. j. splátky splatné od 21.1.2008 do 21.3.2011. Žalobca si žalobou uplatnil z tohto
obdobia splátky splatné od 20.8.2010 do 20.3.2011. Žaloba bola na súd podaná po uplynutí trojročnej
premlčacej lehoty na čo súd podľa § 5 zák. č. 250/2007 Z.z. prihliadol a vo zvyšku podľa súdu prvej

inštancie žalobca nemal aktívnu legitimáciu v dôsledku nesplnenia podmienok ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, a preto súd žalobu zamietol.
Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. - § 2 písm.
b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 2, z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1 až 3 v znení účinnom
k 15.4.2004, § 52 ods. 2 v znení účinnom od 1.4.2015, § 100 ods. 1,

§101,§103,zustanovenia§497Obchodnéhozákonníka,zustanovenia§92ods.8Zákonač.483/2001
Z. z. o bankách a s odkazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, majúc za to, že súd prvej inštancie vo veci

nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ súd zamietol návrh z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, nerozhodol správne. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o
bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už
splatná. Pokiaľ by toto ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorým
je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Podľa žalobcu banka

môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Taktiež nie je správny záver súdu
prvej inštancie, že žalobca nemohol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. K vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti došlo ku dňu 9.9.2012 dodržaním lehoty podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. S
pohľadávkou, ktorá bola na neho postúpená Slovenskou sporiteľňou, a.s. prešlo aj jej príslušenstvo a
všetky práva s ňou spojené, aj vo Všeobecných obchodných podmienkach jeho právneho predchodcu

sú uvedené oprávnenia banky v prípade porušenia zmluvnej povinnosti klientom banky. Postúpením
pohľadávky stal sa žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa v zmysle § 488
Občianskeho zákonníka je právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Zosplatnenie dlhu
veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach, v dôsledku nesplnenia

povinnosti sa stáva splatným celý dlh, vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť nemá žiadny
vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí
výlučneodvôleveriteľa.Žalobcauviedol,žesúdupredložilrelevantnéoznámeniepostupcužalovanýmo
postúpení pohľadávky, čo zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky
a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 210/2001, žalobca uviedol taktiež, že ustanovenie § 92 ods. 8
Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, ide o
úpravuvýnimkyzbankovéhotajomstvaatotoustanovenienehovoríopodmienkachplatnostipostúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu
ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa
§ 50 ods. 1 Zákona o bankách. S nedoručením výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách môžu

byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávok. Žalobca taktiež namietal rozhodnutie o trovách konania.

3. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že s odvolaním nesúhlasí, navrhuje, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Podľa nej súd prvej inštancie

vykonaným dokazovaním dostatočne zistil skutkový stav, tento správne posúdil a správne rozhodol.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( § 34 Zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vychádzajúc z ust. § 470 ods. 1, ods. 2

veta prvá CSP, podľa ktorého ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o existencii dôvodov, pre ktoré bolo

potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.
6. V dôvodoch uznesenia č. k. 19Co/183/2015-121 z 8.9.2015, ktorým odvolací súd rozhodol o
odvolaní žalobcu tak, že rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 2C/164/2014-74 zo 14.1.2015 zrušil, bolo
uvedené, že povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude vysporiadať sa s argumentáciou žalobcu v
zmysle posúdenia toho, ktorý právny predpis nárok vyplývajúci z konkrétneho právneho vzťahu má byť

aplikovaný vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že je potrebná aplikácia Obchodného zákonníka, keďže ide o
zmluvuz15.4.2004.Vdôvodochbolotaktiežuvedené,žejepotrebnévysporiadaťsasotázkoutýkajúcou
sa existencie alebo neexistencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní.
7. Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu a jeho procesné úkony realizované v štádiu konania po
zrušení rozsudku zo 14.1.2015 neboli dôsledné a neboli ani úplné.

8. V prvom rade je potrebné uviesť, že v zmysle § 43 ods. 1 OSP platného v čase jeho rozhodovania,
bolo povinnosťou súdu vyzvať účastníka k tomu, aby neúplné podanie doplnil v lehote, ktorú mu určí.
Žalobca ako na jeden z dôkazných prostriedkov odkázal žalobou na Všeobecné obchodné podmienky,
ktoré mali byť k žalobe pripojené, avšak neboli. Na znenie Všeobecných obchodných podmienok
žalobca poukázal aj v odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie zo 14.1.2015, argumentujúc týmito

podmienkami. Súd prvej inštancie však žalobcu na odstránenie neúplnosti podania nevyzval, ani pred
rozhodnutím svojim rozsudkom zo 14.1.2015, ani po zrušení tohto rozsudku odvolacím súdom, pričom
táto okolnosť má vplyv na preskúmateľnosť rozhodnutia o nároku, ktorý je predmetom konania.
9. Úlohou súdu prvej inštancie bolo taktiež vysporiadať sa s argumentáciou žalobcu o tom, ktorý
právny predpis má byť na daný vzťah aplikovaný. Súd v napadnutom rozsudku k aplikácii Občianskeho

zákonníka, nielen vo vzťahu k možnému premlčaniu nároku odkázal na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015 konštatujúc, že v zmysle tohto zákonného ustanovenia sa
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie § 52 ods. 2 v znení, na ktoré súd poukázal (akcentujúc tretiu vetu tohto ustanovenia

„na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkov je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka“) bolo do Občianskeho zákonníka zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z., ktorý
všakvintertemporálnychustanoveniachnedávaodpoveďnamožnúkolíziunovejastarejhmotnoprávnej
úpravy. V takom prípade ako vyplýva z teórie práva, ak má byť súdom realizovaný ústavne súladne
výklad zákona, je potrebné vychádzať z princípov právneho štátu, jedným z ktorých je zákaz retroaktivity,

t. j. zákaz retroaktívneho výkladu v zmysle odmietnutia zásahu do ochrany majetkových práv zaručených
Ústavou, zásahu do legitímnych očakávaní subjektov záväzkových vzťahov.
Uvedený názor akcentoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že v našom ústavnom
poriadku sa uplatňuje zásada lex retro non agit (teda „zákon nemá spätnú účinnosť“). K definujúcim
znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý ja taktiež

významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Od zásady zákazu
retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je výnimočne možné sa odchýliť a to výslovným
pozitívnym (intertemporálnym) ustanovením. ( I. ÚS 238/04).10. V súvislosti s absenciou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu poukázal súd prvej inštancie na to, že
keďže veriteľ, ktorý úver na základe úverovej zmluvy poskytol - Slovenská sporiteľňa, a.s. nevyhlásila
mimoriadnu splatnosť úveru, nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému

subjektu. Podľa súdu prvej inštancie, keďže žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, nie
je oprávnený ani úvery spravovať vo vlastnej réžii, vyhlásenie splatnosti je pritom úkonom, ktorý možno
podradiť pod spravovanie úveru. V súvislosti s týmto názorom súdu prvej inštancie sa žiada upriamiť
pozornosť na ust. § 3 ods. 2 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období,
v zmysle ktorého bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu

svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných
od iných osôb na základe verejnej výzvy ak osobitný predpis neustanovuje inak. V konkrétnom prípade
však už úver poskytnutý bol, bankou, postupník žiadne peňažné prostriedky neposkytuje, rieši sa len
návratnosť poskytnutého úveru, s ktorou priamo súvisí je možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru ak dlžník zmluvne dohodnuté podmienky neplní. Nie je ani zrejmé z čoho, z akého ustanovenia
vyplýva, že vyhlásenie splatnosti úveru je pojmovo a významovo podraditeľné pod pojem správy úveru,

prečo by úkon súvisiaci s vyhlásením splatnosti úveru nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie
poskytovať úvery.

11. Vychádzajúc z uvedeného má odvolací súd za to, že dôvody pre zrušenie rozsudku súdu prvej
inštancie boli dané, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a písm.

c/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Úlohou súdu prvej inštancie v priebehu ďalšieho konania bude opätovne rozhodnúť o nároku
uplatnenom žalobou. Žalobcu v súlade s ust. § 129 ods. 1 CSP vyzve na odstránenie neúplnosti jeho
podania, vysporiada sa s dôvodmi, pre ktoré bol odvolacím súdom rozsudok zrušený, aj s odvolacími

námietkami žalobcu. Pri posudzovaní predpokladov pre postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom
na žalobcu sa vysporiada s ust. 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom
období, z ktorého vyplýva účel tohto zákona, vychádzajúc z účelu zákona sa pritom vykladajú aj jeho
jednotlivé ustanovenia, t. j. au ustanovenie § 92 ods. 8 zákona, ust. § 91 ods. 1 veta prvá a ďalšie a v
kontexte s nimi aj zmluvne upravené vzťahy účastníkov záväzkového vzťahu.

V novom rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania vrátane
trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.)

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.