Rozhodnutie Judgement was issued on Thursday, February 4, 2015

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 10C/246/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210211259
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Júlia Henteková
ECLI: ECLI:SK:OSKN:2015:1210211259.18

Rozhodnutie

Okresný súd Komárno v právnej veci žalobcu : PARADISO Slovakia s.r.o., so sídlom Nová Osada
2,Dunajská Streda, IČO: 34103406, v konaní zastúpený JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom so
sídlom Račianska 66, Bratislava, proti žalovanému : Slovenská republika - Ministerstvo financií SR, so
sídlom Štefaničova 5, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym rozhodnutím a úradným
postupom, sudkyňou JUDr. Júliou Hentekovou, takto

r o z h o d o l :

Súd konanie v časti o zaplatenie 3.017,94 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,75% ročne od
3.6.2009 do zaplatenia z a s t a v u j e .

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 56,50 Eur v lehote 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II. dňa 20.5.2010 domáhal zaviazania
žalovaného na zaplatenie 67.934,74 Eur titulom náhrady škody, ktorá bola vyvolaná nezákonnými
rozhodnutiami a úradným postupom Colného riaditeľstva a colného úradu Komárno (Trnava) spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,75% ročne od 3.6.2009 do zaplatenia a trov konania, ktoré

pozostávajú z trov právneho zastúpenia. V žalobe uviedol, že nárok na náhradu škody predložil na
predbežné prerokovanie Ministerstvu financií SR, ktoré ho aj prerokovalo, avšak náhradu škody z
požadovaného titulu označilo za nedôvodný bez bližšieho zdôvodnenia. Štyridsiatimi rozhodnutiami
sp. značky 1153/2002 - 556100 a sp. zn. 1768/2001 - 556100 až 1806/2001 - 556100 zo dňa
18.6.2002 Colný úrad Komárno vymeral mu colný dlh v celkovej výške 5.275.800,-Sk, z toho clo
vo výške 4.977.170,-Sk a DPH vo výške 298.640,-Sk. Proti týmto rozhodnutiam podal odvolanie,

ktoré bolo Colným riaditeľstvom SR zamietnuté rozhodnutím č. 43594/2002-890102. Bol toho názoru,
že rozhodnutia Colného úradu Komárno mali byť ako nezákonné zrušené, preto podal žalobu na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva, aj rozhodnutí Colného úradu Komárno.
NajvyššísúdSRzrušilnapadnutérozhodnutieColnéhoriaditeľstvarozsudkom sp.zn.5Sž172/2002zo
dňa 30.9.2003. Rozhodnutia colného úradu neboli zrušené a keďže tie boli predbežne vykonateľné, jeho
povinnosť zaplatiť colný dlh vo vyššie uvedenej výške trvala aj naďalej. Colné riaditeľstvo SR opätovne

vovecirozhodlozamietnutímjehoodvolaniaazároveňpotvrdilorozhodnutiacolnéhoúradurozhodnutím
sp. zn. 54256/2003 zo dňa 2.4.2004. Následne podal na Krajskom súde v Trnave žalobu na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva a rozhodnutí Colného úradu. Krajský súd rozsudkom sp.
zn. 14S/44/2004 zo dňa 10.3.2005 zrušil rozhodnutie Colného riaditeľstva. Colné riaditeľstvo podalo
proti rozsudku odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.1.2007
prvostupňový rozsudok potvrdil. Na základe tohto rozsudku Colné riaditeľstvo rozhodnutia Colného

úradu Komárno ako nezákonné zrušilo rozhodnutím č. 39617/2007 zo dňa 29.10.2007 a vec vrátilo na
ďalšie konanie Colnému úradu Trnava, ktorý po zániku Colného úradu Komárno sa stal miestne a vecnepríslušným konať vo veci. Colný úrad Trnava rozhodnutím č. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008 konanie
zastavil. Zaplatený colný dlh mu bol vrátený až dňa 21.2.2008. Nezákonnými rozhodnutiami Colného
úradu Komárno a postupom Colného riaditeľstva SR mu vznikla škoda v celkovej výške 67.934,74 Eur,

ktorá sa skladá z úrokov zaplatených za čerpanie finančných prostriedkov z kontokorentného účtu,
ktoré boli použité na zaplatenie jednotlivých splátok vymeraného colného dlhu. Takto zaplatil na úrokoch
22.604,60 Eur a ďalších 11.311,45 Eur Dexia banke ako úroky za zloženú colnú zábezpeku, ktorú musel
zložiť na účet colného úradu. Za bankovú záruku zaplatil poplatky vo výške 10.360,72 Eur. Všetky
tieto platby súviseli so zaplatením a zabezpečením colného dlhu a boli vyvolané nezákonným postupom

a nezákonným rozhodnutím Colného riaditeľstva, ako aj Colného úradu, rovnako ako boli vyvolané
aj platby za poskytnuté právne služby, ktoré by inak nepotreboval a za ktoré zaplatil 23.525,19 Eur.
Rovnakozaplatilsumu132,78Eurzasprávnepoplatkyzažiadosťoodkladplateniacolnéhodlhu.Všetky
tieto platby sú škodou, pretože boli vyvolané nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov a medzi
týmito rozhodnutiami a škodou je príčinná súvislosť. Nebyť týchto rozhodnutí by nebol musel vyššie
uvedené finančné prostriedky vynaložiť a jeho majetok by sa o tieto finančné prostriedky nezmenšil. Svoj

právny nárok na náhradu škody opieral o ustanovenie §3 ods. 1 písm. a) a b), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 18 ods. 1, 2,3 Zákona č. 514/2003 Z.z. S poukazom na ustanovenie § 3 Vládneho
nariadenia č. 87/95 Z.z. si uplatnil aj úrok z omeškania zo sumy 67.934,74 Eur vo výške 9,75% ročne od
3.6.2009, nakoľko bol toho názoru, že žalovaný sa dostal s plnením do omeškania najneskôr nasledujúci
deň po tom, čo mu bol doručený návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Škodu uplatnenú žalobcom titulom trov právneho zastúpenia právny zástupca žalobcu upresnil na
pojednávaní konanom 10.10.2010. Uviedol, že so žalobcom mali uzatvorenú písomnú Zmluvu o
poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.12.2002 (čl.184), podľa ktorej v prípade plného úspechu má nárok
na odmenu vo výške 10% z hodnoty prejednávanej veci, t.j. zo sumy 4.977.160,-Sk, z čoho 10% činí

497.716,-Sk. Trovy právneho zastúpenia uplatnené v tomto konaní fakturoval žalobcovi faktúrou č. 3 vo
výške 118.404,-Sk bez DPH za: prevzatie zastúpenia, podanie žaloby a za účasť na pojednávaniach na
Krajskom súde v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 14S/44/2004 ; po 23.250,-Sk, 2x režijný paušál
po 136,-Sk a 1x 150,-Sk, stratu času za 6 polhodín 1.500,-Sk, za podanie odvolania a zastúpenie na
odvolacom pojednávaní pred NS SR sp. zn. 1Sž-o-KS/71/05 po 23.250,-Sk, režijný paušál 1x 150,-Sk

a 1x 178,-Sk, t.j. spolu 118.404,-Sk + 19% DPH 22.497,-Sk.

Na pojednávaní konanom dňa 10.10.2011 žalobca žalobu v časti o zaplatenie škody titulom trov
právneho zastúpenia v sume 1.503,68 Eur s príslušenstvom vzal späť, súd konanie v tejto časti
zastavil.Písomnýmvyjadrenímkprednesužalovanejnapojednávaní9.4.2014 (čl.400)došlokďalšiemu

čiastočnému späťvzatiu žaloby na škode titulom úrokov z omeškania v sume 3.017,94 Eur ( 90.918,41
Sk) spolu s uplatneným úrokom z omeškania. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom uplatnená
škoda činí 63.413,12 Eur, ktorú si uplatňuje spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75% ročne od
3.6.2009 do zaplatenia.

Žalovaný proti čiastočnému späťvzatiu žaloby námietky nemal, preto súd s poukazom na ustanovenie
§ 96 ods.1 O.s.p. konanie v časti o zaplatenie 3.017,93 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,75%
ročne od 3.6.2009 do zaplatenia zastavil.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil, žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom písomnom vyjadrení

zo dňa 13.8.2010, tiež na ústnych pojednávaniach uviedol, že žalobca v colných konaniach v postavení
deklaranta na Colnom úrade Komárno podal colné vyhlásenia, ktorými navrhol prepustiť tovar -
biely cukor 800 ton do colného režimu voľný obeh. Deklarovaným kódu „CZ“ v colných vyhláseniach
uplatnil nárok na priznanie preferencie s ohľadom na pôvod tovaru. V rámci následnej kontroly po
prepustení tovaru do navrhnutého režimu České colné orgány vykonali verifikáciu deviatich účtovných

dokladov (faktúr), kde bolo zistené, že na faktúrach uvedený tovar nespĺňal podmienky preferenčného
zaobchádzania. Tento výsledok bol oznámený CR SR dňa 8.3.1999 a 26.11.1999. S touto skutočnosťou
bol oboznámený aj žalobca, ktorý vo svojom písomnom stanovisku uviedol, že odberateľom tovaru,
ktorý bol vyrobený v Cukrovari a rafinérii cukru, a.s. Dobrovice v Českej republike, bola spoločnosť
Pain Impex s.r.o. Nymburg. Tovar bol určený pre bulharského odberateľa, ktorý kúpnu cenu neuhradil

a preto tovar bol ponúknutý jemu. Kúpnu zmluvu uzatvorili 28.6.1998. Miestom plnenia bola železničná
stanica v Podunajských Biskupiciach odkiaľ bol tovar preložený na kamióny a prepravený do Dunajskej
Stredy. Domnieval sa, že pochybnosti o pôvode tovaru vznikli tým, že po jeho preložení na kamióny
požiadal o následnú verifikáciu tovaru tak, ako bol naložený a preclený u výrobcu podľa priloženýchnákladných listov a nie tovaru v kamiónoch. Ministerstvo financií ČR - Generálne riaditeľstvo Ciel v
Prahe v liste zo dňa 30.5.2000 označenom „Výsledok následnej verifikácie“ uviedlo, že : „z prehlásenia
výrobcu - Cukrovar a rafinérie cukru a.s. Dobrovice vyplýva, že nemôže s istotou prehlásiť, že tovar,

ktorý firma Pain Impex predala na Slovensko, skutočne pochádza z ich výroby, pretože tento obchod
sa uskutočnil bez ich vedomia ..., a vzhľadom k tejto skutočnosti výrobca pôvod vyvezeného tovaru
nepotvrdil“. Teda tovar nemožno považovať za pôvodný v ČR v zmysle podmienok ustanovených
Protokolom. Zistenie colných orgánov v ČR odôvodňovalo a bolo podkladom pre začatie konania vo
veci porušenia colných predpisov voči žalobcovi dňom 26.1.2000 pre colný delikt z dôvodu, že žalobcovi

bol tovar prepustený do režimu na základe nepravdivých údajov v colných vyhláseniach prijatých v čase
od 1.7. 1998 do 8.7.1998. Za uvedené konanie bolo žalobcovi uložená pokuta vo výške 10.000,-Sk
a zároveň bolo začaté konanie vo veci dodatočného vymerania colného dlhu. Colný úrad Komárno na
základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v pôvodných colných konaniach došlo k vymeraniu
nižšej sumy cla, ako je suma cla dlžná na základe právnych predpisov, preto rozhodnutiami zo dňa
18.6.2002 clo v správnej výške žalobcovi dodatočne vymeral. Dorubené clo bolo predmetom konania

na NS SR, KS v Trnave, CR SR, Colného úradu Trnava a bolo ukončené rozhodnutím Colného úradu
Trnava č. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008, ktorým rozhodnutím konanie bolo zastavené. Žalobca
si v žalobe uplatnil škodu v celkovej výške 67.934,74 Eur, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti so
splatením colného dlhu v splátkach - úroky, zo zloženia colnej zábezpeky - úroky, poplatkov za bankovú
záruku, poplatkov za poskytnutie právnych služieb a správnych poplatkov za podanie žiadosti za odklad

platenia cla. Vo vzťahu k zaplateniu colného dlhu v splátkach uviedol, že ide o jednu z foriem zaplatenia
colného dlhu, pre ktorú sa rozhodol sám žalobca, to znamená, že pri vstupe do právneho vzťahu s
príslušným peňažným ústavom si musel byť vedomý, že poskytnutie uvedenej služby je spojené s
určitým navýšením poskytnutých finančných prostriedkov. V prípade úrokov, ktoré si uplatnil žalobca
za čerpanie finančných prostriedkov z kontokorentného účtu, z ktorého platil colný dlh v splátkach a

k úrokom zaplateným banke zo zloženej colnej zábezpeky uviedol, že žalobca mal právo požiadať
colný úrad o odloženie vykonateľnosti prvostupňových rozhodnutí, ktorými mu bol colný dlh dodatočne
vymeraný, a to už v čase, keď mu uvedené rozhodnutia boli oznámené. Poukázal aj na to, že Krajský
súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S 44/2004 zo dňa 10.3.2005 odložil vykonateľnosť rozhodnutí colných
orgánov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca neuskutočnil všetky zákonom ustanovené postupy a úkony

za účelom zabránenia vzniku škody. V súvislosti s trovami právneho zastúpenia poukázal na Zákon č.
58/1969 Zb., ktorý v žiadnom ustanovení neuvádza, že do trov konania sa zahrňujú aj trovy právneho
zastúpenia. Až Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 18 ods. 3 stanovil, že trovy právneho zastúpenia
sú súčasťou trov konania. Dával do pozornosti súdu aj rozsudok NS SR sp. zn. 1Sž-o-KS 71/2005
zo dňa 23.1.2007, ktorým súd žalobcovi náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania

nepriznal z dôvodov osobitného zreteľa. Zastával názor, že v danom prípade nezákonné rozhodnutia
colnýchorgánovnebolivydané,pretoškodažalobcovivsúvislostisvydanímrozhodnutícolnýchorgánov
nevznikla a preto nie je splnená zákonom ustanovená podmienka na uplatnenie nároku na náhradu
škody, a to príčinná súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Okrem vyššie
uvedených namietal aj premlčanie pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto konaní s poukazom na

ustanovenie § 22 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí
za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie tohto práva
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.
Na základe žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia CR SR č. 43594/2002 zo
dňa 21.10.2002 Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sž 172/2002 zo dňa 30.9.2003 rozhodnutie CR

SR zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Právo na uplatnenie náhrady škody žalobca si mal uplatniť v
trojročnej premlčacej dobe, ktorá mu začala plynúť dňom doručenia zrušujúceho rozhodnutia NS SR z
30.9.2003 a uplynula v roku 2006. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi už v roku 2006 zaniklo právo na
uplatnenie náhrady škody. K trovám konania poukázal aj na rozhodnutie NS SR 5Sž/172/2002, ktorým
boli žalobcovi priznané trovy konania vo výške 83.340,-Sk (2.766,38 Eur za právne služby poskytnuté

v rokoch 2002, 2003) od Colného riaditeľstva SR. Ku kontokorentnému úveru od Tatra banky uviedol,
že Zmluva o úvere bola uzatvorená 28.11.2001, pričom Colný úrad Komárno domeral žalobcovi colný
dlh vo výške 5.275.800,-Sk až dňa 18.6.2002. Žalobca si zobral úver vo výške 20.000.000,-Sk z ktorého
15.000.000,-Skzobralnafinancovaniesvojichprevádzkovýchpotrieb. Zdôraznil,žežalobcomvykázané
úroky uplatnené vo výške 22.604,60 Eur, ktoré mal zaplatiť Tatra banke a Dexia banke sú úrokmi za

celý poskytnutý úver vo výške 25.000.000,-Sk za obdobie od roku 2006 do 28.2.2008, pričom doteraz
predloženými dokladmi žalobca preukázal iba to, že Tatra banke zaplatil 40 splátok po 49.600,-Sk .
Zo spôsobu výpočtu úrokov od dátumu každej splátky uhradenej colnému úradu k dátumu vrátenia
zaplatených splátok colným úradom, do 21.2.2008 vyplýva, že sa jedná o výpočet úrokov z omeškaniaa nie o úroky z úveru a takéto úroky žalobca od štátu požadovať nemôže, pretože štát sa do omeškania
nikdy nedostal. Do omeškania sa dostal jedine colný úrad. O takto vzniknutej škode žalovaný sa mohol
dozvedieť výlučne zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňom 2.6.2009 a

podľa § 10 Zákona č. 58/1969 Zb. v prípade opodstatnenosti nároku mal možnosť odškodniť
žalobcu do 6 mesiacov. K sume 340.768,74 Sk uplatnenej za úroky za zloženú colnú zábezpeku
zaplatenej Dexia banke uviedol, že žalobca predložil súdu iba potvrdenie Dexia banky aká bola výška
úrokových sadzieb za jednotlivé roky a o zaplatenej sume úrokov z celého úveru poskytnutého žalobcovi
vo výške 25.000.000,-Sk. Zdôraznil pritom, že ide o obdobie kedy mal žalobca odloženú vykonateľnosť

rozhodnutí colného úradu a napriek tomuto dobrovoľne splácal colný dlh.

Súd vykonal vo veci dokazovanie okrem výsluchu právneho zástupcu žalobcu a žalovaného aj výpisom
žalobcu z obchodného registra, rozhodnutiami Colného úradu Komárno sp. zn. 8116/2002-550110 (k
zaplateniu cla domeranej rozhodnutím č. 1806/2002-556100 zo dňa 18.6.2002) 8124/2002-550110 ,
8125/2002-550110 8154/2002-550110, 8115/2002-550110, 8153/2002-550110, 8151/2002-550110,

8152/2002-550110, 8149/2002-550110 , 8150/2002-550110 , 8148/2002-550110 , 8147/2002-550110 ,
8146/2002-550110 8144/2002-550110, 8145/2002-550110, 8141/2002-550110, 8142/2002-550110,
8143/2002/550110, 8140/2002-550110, 8132/2002-550110, 8133/2002-550110 , 8134/2002-550110 ,
8135/2002-550110, 8136/2002-550110, 8137/2002-550110, 8138/2002/550110, 8139/2002-550110,
8120/2002-550110, 8123/2002-550110, 8127/2002-550110, 8128/2002-550110 , 8126/2002-550110,

8117/2002-550110, 8118/2002-550110, 8119/2002-550110, 8129/2002-550110, 8130/2002-550110,
8131/2002-550110, 8121/2002-550110, 8122/2002-550110 zo dňa 12.8.2002, ktoré nadobudli
právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 16.8.2002, žiadosťou žalobcu o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Colného riaditeľstva v spojení s rozhodnutiami
Colného úradu Komárno zo dňa 28.5.2009, dôkazom o doručení žiadosti Ministerstvu financií SR dňa

2.6.2009, rozsudkom NS SR č. 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.1.2007, rozhodnutím Colného úradu
Trnava č. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008, potvrdením Tatra banky o výške zaplatených úrokov z
kontokorentného úveru, prehľadom úrokových sadzieb Tatra banky platných pre kontokorentný úver ÚZ
č. 1479/2001, výpismi z www stránky Národnej banky Slovenska, potvrdením Dexia banky Slovensko
a.s. o výške úrokových sadzieb a o sumách zaplatených úrokov na kontokorentnom úvere č. 50/004/06,

Dodatkom č. 1 k Zmluve o kontokorentnom úvere č.1479/2001 uzatvorenej medzi Tatra bankou
a.s. a žalobcom, Zmluvou o podmienkach poskytnutia záruky č. 603.864 a spôsobe zabezpečenia
pohľadávok banky - Zmluvou o otvorení vkladového účtu - Zmluvou o zabezpečovacom postúpení
pohľadávky uzavretej medzi Tatra bankou a.s. a žalobcom, Záručnou listinou č. 603.864 Tatra banky
a.s., potvrdením Tatra banky a.s. o poplatkoch na bankovú záruku č. 603.864, faktúrami advokáta JUDr.

Ondreja Krempaského za poskytnutie právnej pomoci č. 08/07/2002, 1/01/2003, 08/01/04, Zmluvou o
poskytnutí právnej pomoci uzavretej medzi JUDr. Ondrejom Krempaským a žalobcom dňa 16.12.2002,
oznámením Ministerstva financií SR zo dňa 23.11.2009 o prerokovaní nároku na náhradu škody,
žiadosťou žalobcu o povolenie zaplatenia časti colného dlhu v splátkach, rozhodnutím Colného úradu
Komárno č. 8154/2002-550110 zo dňa 12.8.2002 vo veci povolenia zaplatiť časť dovoznej platby v

splátkach, rozhodnutím Colného riaditeľstva SR sp.zn. 3961/2007 zo dňa 29.10.2007, rozsudkom KS v
Trnave sp.zn. 14S/44/2004-37 zo dňa 10.3.2005, rozhodnutím Colného riaditeľstva SR č. 54256/2003 zo
dňa 2.4.2004, rozsudkom NS SR sp.zn. 5Sž 172/02 zo dňa 30.9.2003, rozhodnutím Colného riaditeľstva
SR sp.zn. 43594/2002 zo dňa 21.10.2002, výsluchom svedkyne Z.. J. Y. a rozhodnutím Colného úradu
Komárno č. 1805/2001-556100 zo dňa 18.6.2002. Vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový

a právny stav veci :

Predmetom konania je náhrada škody spôsobená žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym
úradným postupom Colného úradu Komárno a Colného riaditeľstva SR. Túto škodu žalobca v žalobe
vyčíslil sumou 67.934,74 Eur ( z toho na úrokoch zo splátok colného dlhu 22.604,60 Eur, na úrokoch

za zloženú colnú zábezpeku 11.311,45 Eur, za bankovú záruku 10.360,72 Eur , za právne služby
23.525,19 Eur a za správny poplatok za žiadosť o odklad vykonateľnosti 132,78 Eur), po čiastočnom
späťvzatí žaloby sumou 63.413,12 Eur. Pozostáva z úrokov úveru na colný dlh v celkovej výške
19.856,67 Eur zaplateného v sume 6.938,72 Eur z kontokorentného úveru poskytnutého žalobcovi
Tatra bankou, a.s. a v sume 12.647,95 Eur Dexia bankou Slovensko, a.s. , ďalej z úrokov z colnej

zábezpeky v sume 11.311,45 Eur uhradenej Dexia banke Slovensko, a.s., z poplatkov vo výške
10.360,71 Eur za bankovú záruku, za právne služby v sume 19.003,58 Eur a zo správneho poplatku
132,78 Eur. Táto škoda podľa žalobcu vznikla dorubením cla v sume 5.275.800,-Sk štyridsiatimi
rozhodnutiami Colného úradu Komárno sp. zn. 1153/2002-556100, sp. zn. 1768/2002-556100 až1806/2002-556100 zo dňa 18.6.2002 v rozpore s platnými právnymi predpismi. Tieto rozhodnutia
Colného úradu žalobca napadol odvolaním. Jeho odvolanie bolo rozhodnutím Colného riaditeľstva SR
sp. zn. 43594/2002-890102 zo dňa 21.10.2002 (čl.152) zamietnuté a zároveň boli potvrdené napadnuté

rozhodnutia Colného úradu Komárno. Žalobca podal na Najvyšší súd SR žalobu o preskúmanie
zákonnosti tohto rozhodnutia Colného riaditeľstva SR a jeho zrušenia z dôvodu nezákonnosti. Súčasne
žiadal zrušiť aj 40 prvostupňových rozhodnutí Colného úradu Komárno. NS SR rozsudkom sp. zn.
5Sž 172/02 zo dňa 30.9.2003 (čl. 149) zrušil rozhodnutie Colného riaditeľstva SR a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 83.340,-

Sk na účet JUDr. Ondreja Krempaského. V odôvodnení rozsudku uviedol, že Colné riaditeľstvo sa
dôsledne nevysporiadalo s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v podaných odvolaniach, predovšetkým s
námietkami ohľadne vzniku colného dlhu a tvrdením, že dlžníkom mala byť tiež osoba, ktorá mu poskytla
informácie (§ 196 ods.3 veta druhá colného zákona). Napadnuté rozhodnutie Colného riaditeľstva
považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Po opätovnom posúdení a zhodnotení
námietok žalobcu Colné riaditeľstvo rozhodnutím zo dňa 2.4.2004 sp. zn. 54256/2003 (čl.140) opätovne

potvrdilo rozhodnutia Colného úradu Komárno a odvolanie zamietlo. Nakoľko s týmto rozhodnutím
žalobca nesúhlasil, podal žalobu na Krajský súd v Trnave, ktorý rozsudkom sp.zn. 14S/44/2004-37
zo dňa 10.3.2005 (čl.133) rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zo dňa 2.4.2004 č. 54256/2003 zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Colné riaditeľstvo SR zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania
v sume 73.576,- Sk do rúk JUDr. Ondreja Krempaského, zároveň odložil vykonateľnosť rozhodnutia

Colného riaditeľstva SR z 2.4.2004 č. 54256/2003 majúc za to, že okamžitým výkonom napadnutého
rozhodnutia by hrozila vážna ujma žalobcovi. V odôvodnení rozsudku vyslovil názor, že žalovaný sa
náležite nevysporiadal s úlohou uloženou mu NS SR v rozsudku č.k. 5Sž 172/02 zo dňa 30.9.2003,
a to predovšetkým s námietkou ohľadne vzniku colného dlhu a tvrdením žalobcu, že dlžníkom mala
byť tiež osoba, ktorá poskytla informácie, a to v zmysle § 196 ods. 3 veta druhá Colného zákona,

ktorá skutočnosť je sama o sebe spôsobilou na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Ďalej krajský
súd poukázal na to, že správne orgány oboch stupňov nevykonali dostatok dôkazov na preukázanie
spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti vzniku colného dlhu v zmysle § 220 ods. 4,5 Colného
zákona, pretože potvrdenie výrobcu tovaru - cukru Cukrovaru a rafinérii cukru, a.s., Palackého 1,
Dobrovice, ČR, nemôže byť jediným dôkazom o pôvode tovaru najmä s poukazom, že označená

spoločnosť vo svojom vyjadrení oznámila skutočnosť, že nemôže potvrdiť, že predmetný tovar bol u
nej vyrobený, z ktorého vyjadrenia jednoznačne vyplýva, že danú skutočnosť nepotvrdil ani nevylúčil.
Bolo povinnosťou žalovaného skúmať ďalšími dôkazmi preukázanie existencie pôvodu tovaru a za tým
účelom si vyžiadať stanovisko predajcu PAIN IMPEX s.r.o. Nymburg. Zaoberať sa s vecou v širších
súvislostiach a vyžiadať si stanovisko českej strany na preukázanie pôvodu tovaru, ktorý označená

spoločnosť predávala pred predajom žalobcovi a za tým účelom, pokiaľ existujú odobraté vzorky tohto
tovaru, prípadne i znaleckým dokazovaním skúmať zhodu tovaru, ktorý vystavila Hospodárska komora
Českej republiky ako certifikáty o pôvode tovaru v prospech spoločnosti PAIN IMPEX s.r.o. Nymburg za
účelom predaja tovaru konečnému odberateľovi Boyana import - export LTD Sofia Bulharsko. Okrem
uvedených krajský súd poukázal na to, že žalovaný sa nezaoberal skúmaním podmienky prekludovania

nároku z úradnej povinnosti, pretože pokiaľ ide o verifikáciu faktúry č. 25/98 zo dňa 30.6.1998 výsledok
verifikácie bol známy dňa 8.3.1999 a vzhľadom k tomu, že sa začalo správne konanie dňa 26.1.2000
a prvýkrát rozhodol o dorubení colného dlhu dňa 18.6.2000, dorubenie dlhu na základe označenej
faktúry treba považovať za prekludované. Pokiaľ ide o ďalšie faktúry vychádzajúc z výsledkov verifikácie,
doručené žalovanému dňa 26.11.1999, treba mať za to, že v tejto časti nárok na dorubenie colného dlhu,

keďže Colný úrad v Komárne vo veci rozhodol dňa 18.6.2002, nemožno považovať za prekludovaný.
Krajský súd vyslovil právny názor, že pokiaľ správne orgány na základe doplnenia dokazovania dospejú
k názoru, že sú splnené zákonné podmienky na dorubenie colného dlhu v zmysle § 220 ods. 4, 5
Colného zákona, zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že údaje o pôvode tovaru žalobca
uviedol výslovne na základe oznámenia o pôvode tovaru svojho predajcu, a to spoločnosti PAIN IMPEX

s.r.o. Nymburg, z ktorých dôvodov je založená zodpovednosť za vznik predmetného colného dlhu
označenej spoločnosti ako ďalšieho dlžníka v zmysle § 196 ods. 3 Colného zákona. Colné riaditeľstvo
SR podalo proti rozsudku KS v Trnave odvolanie, ktoré bolo prejednané Najvyšším súdom SR pod
sp. zn. 1 Sž-o-KS 71/2005 (čl.52). Rozsudkom z 23.1.2007 bol rozsudok krajského súdu potvrdený
z dôvodu, že najvyšší súd dospel k záveru že odvolanie žalovaného nie je spôsobilé

jednoznačne spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Vytýkal žalovanému, t.j. CR SR, že v
predmetnej veci bolo jeho povinnosťou presne konkretizovať skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov na
základe ktorých rozhodoval. Bolo jeho povinnosťou označiť konkrétne ustanovenia a pre zrozumiteľnosťaj s čiastočnou alebo úplnou citáciou, preto bolo nedostatočné v napadnutom rozhodnutí len poukázať
na existenciu medzinárodných dohôd (Dohoda medzi SR a ČR č. 199/1993 Z.z. o vytvorení colnej únie,
Dohoda medzi Vládou SR a Vládou ČR z 22.2.1993 uverejnené v oznámení Ministerstva zahraničných

vecí SR pod č. 118/1994 Z.z. o pravidlách pôvodu tovaru a metódach administratívnej spolupráce
vrátane protokolov a príloh, ktoré sú jej súčasťou) bez toho, aby pre účely predmetného rozhodnutia
bolo náležite objasnené okrem iného, či a prečo po vytvorení colnej únie a spoločného colného územia
zostala zachovaná ochranná funkcia medzi zmluvnými stranami, či naďalej vzájomný dovoz a vývoz bol
koordinovaný, ktorým ustanovením bolo záväzným spôsobom určené kto má žiadať sprievodné doklady

k vývozu a ktoré konkrétne ustanovenie konkrétneho predpisu vyžaduje použitie presne stanovených
dokladov. Správnemu orgánu vytýkal nedostatočne zistený skutkový stav, jeho rozhodnutie považoval
za predčasné. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania napadnutý rozsudok zmenil tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania
rozhodol tiež tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Pri rozhodovaní o trovách
prvostupňového ako aj odvolacieho konania vychádzal z ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. Náhradu

trov žalobcovi nepriznal z dôvodov osobitného zreteľa, za ktoré považoval dôvodné pochybnosti o
postupe žalobcu bona fidae pri uplatňovaní svojich nárokov v predmetnom konaní. Následne Colné
riaditeľstvo SR rozhodnutím sp. zn. 39617/2007 zo dňa 29.10.2007 ( čl.125) rozhodnutia Colného úradu
Komárno zn. 1153/2002-556100 a zn. 1768/2001-556100 až 1806/2001-556100 zo dňa 18.6.2002 zrušil
a vec vrátil Colnému úradu Trnava ako vecne príslušnému správnemu orgánu (právnemu nástupcovi

zaniknutého Colného úradu Komárno) na nové prejednanie a rozhodnutie. Z dostupných dokladov
Colného úradu Trnava predloženého súdu colným úradom, ako aj z vyššie uvedených rozhodnutí
správneho orgánu a súdov vyplýva, že žalobca podal colné vyhlásenia, ktorými navrhol prepustiť tovar
- biely cukor v množstve 800 ton do režimu voľný obeh. Colný úrad Komárno jeho žiadosti vyhovel. V
colných vyhláseniach žalobca uplatnil nárok na priznanie colnej preferencie s ohľadom na pôvod tovaru-

Česká republika. Prílohami jednotlivých colných vyhlásení predkladanými v rámci colných konaní
boli faktúry, ktorých súčasťou bolo vyhlásenie vývozcu o pôvode tovaru. V rámci následnej kontroly
po prepustení tovaru do voľného obehu bola prostredníctvom českých colných orgánov vykonaná
verifikácia faktúry č. 28/98, ktorou sa zistilo, že na nej uvedený tovar nespĺňa podmienky preferenčného
zaobchádzania. Výsledok verifikácie bol doručený Colnému riaditeľstvu SR 8.3.1999. Následne bola

vykonaná i verifikácia ostatných 39 účtovných dokladov s výsledkom doručeným CR SR dňa 26.11.1999.
Dňa 22.6.1999 bol žalobca zastúpený konateľom spoločnosti Z.. W. F. oboznámený s výsledkom
verifikácie. Podľa konateľa odberateľom tovaru vyrobeného v Cukrovari a rafinérii cukru, a.s. Palackého
1, Dobrovice, ČR bola česká spoločnosť PAIN IMPEX s.r.o. Nymburg a bol určený pre konečného
odberateľa Boyana Import - Export LTD Sofia Bulharsko. Bulharský kupujúci však neuhradil kúpnu

cenu, preto zásielka bola ponúknutá na odkúpenie žalobcovi, ktorý následne uzavrel kúpnu zmluvu so
spoločnosťouPainImpexs.r.o. TovarbolnaželezničnejstanicivPodunajskýchBiskupiciachpodcolným
dohľadom preložený na kamióny a následne prepravený do Dunajskej Stredy, kde bol navrhnutý na
prepustenie do colného režimu voľný obeh. Ministerstvo financií ČR vzhľadom na prehlásenie výrobcu
zaujalo stanovisko, že cukor nemožno považovať za pôvodný v ČR v zmysle podmienok ustanovených

Protokolom (vzhľadom na prehlásenie výrobcu Cukrovaru Dobrovice, že nemôže istotou prehlásiť, že
cukor ktorý firma Pain Impex predala na Slovensko, skutočne pochádza z ich výroby, pretože tento
obchod sa uskutočnil bez ich vedomia). Vzhľadom na toto stanovisko Ministerstva financií ČR boli začaté
konaniavoveciporušeniacolnýchpredpisovžalobcomaColnýúradKomárno rozhodnutiamič. 1768až
1806/2001-556100 a č. 1153/2002-556100 dodatočne vymeral žalobcovi colný dlh podľa § 196 ods.

1 písm. a) a ods.3 a § 220 ods.4,5 Colného zákona č. 180/1996 Z.z. úhrnom vo výške 5.275.800,- Sk.

Colný úrad Trnava rozhodnutím sp. zn. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008 konanie vo veci dodatočného
vymerania colného dlhu za tovar - cukor biely kryštál v množstve 800.000 kg voči PARADISO Slovakia
s.r.o. zastavil pretože odpadol dôvod konania v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty na jeho dodatočné

vymeranie v zmysle § 220 ods.5 Colného zákona, ktorá lehota uplynula dňom 14.10.2007 (čl. 60).
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 25.1.2008.

Podľa § 196 ods. 1 Zákona č. 180/1996 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku povinnosti zaplatiť dovoznú
platbu colný dlh pri dovoze vznikne a) prepustením tovaru, ktorý podlieha clu, do voľného obehu,

b) prepustením tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, do režimu dočasného použitia s čiastočným
oslobodením od dovozného cla.Podľa § 196 ods. 2, 3 citovaného zákona colný dlh vznikne prijatím colného vyhlásenia. Dlžníkom je
deklarant. Ak sa colné vyhlásenie na prepustenie do niektorého z režimov uvedených v odseku 2 koná
na základe informácií, v dôsledku ktorých sa dlžné clo alebo jeho časť nevybralo, osoba, ktorá tieto

informácie poskytla a ktorá si bola vedomá alebo si mala byť vedomá, že informácie nie sú pravdivé,
je tiež dlžníkom.

Podľa § 220 ods. 1 Colného zákona každú sumu dovozného alebo vývozného cla, daní a iných platieb
pri dovoze, ktorá zodpovedá colnému dlhu (ďalej len „suma cla“), musí colný orgán vymerať ihneď po

oznámení všetkých údajov a predložení dokladov, ktoré sú potrebné na jeho vymeranie. Colný orgán
zapíše sumu cla do svojich účtovných dokladov a písomne ju oznámi deklarantovi..

Podľa § 220 ods. 4,5 Colného zákona ak sa vymerala suma cla nižšia, ako je suma cla, ktorá
zodpovedá colným predpisom, colný orgán vymeria sumu cla, ktorá sa má vybrať alebo ostáva na
vybratie dodatočne, a to do troch kalendárnych dní odo dňa, v ktorom sa o tejto skutočnosti dozvedel.

Colný dlh je možné dodatočne určiť do troch rokov od roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa odseku
4 prvýkrát vymerať.

Podľa § 27 ods. 1, 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1.7.2004 zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona

sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred účinnosťou
tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona sa spravuje doterajšími predpismi (Zákonom č. 58/1969).

Nakoľko škoda uplatnená v tomto konaní mala vzniknúť žalobcovi čiastočne za účinnosti Zákona č.
58/69 Zb. (účinného od 1.7.1969 do 30.6.2004, a to vydaním rozhodnutí Colného úradu Komárno zo dňa
18.6.2002) a čiastočne za účinnosti zákona č.514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 1.7.2004 zaplatením
úrokov z úveru a colnej zábezpeky) súd cituje príslušné ustanovenia v znení účinnom pred 1.7.2004,

aj po 1.7.2004.

Podľa § 1 ods. l veta prvá Zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v konaní
správnom, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o

rozhodnutie o väzbe alebo treste, ktoré vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie ( ďalej len
štátny orgán ).

Podľa § 18 ods.1,2 Zákona č. 58/69 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia

úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods.1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

O nárokoch podľa tohto zákona rozhodujú podľa § 26 citovaného zákona súdy.

Podľa § 1 ods. 1,2 Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny

orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 3 citovaného zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.Podľa § 4 ods. 1, 2 citovaného zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Ako výnimku z ustanovenia odseku

1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným
bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§
3 ) zrušené alebo zmenené.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom.

Podľa § 18 ods. 1,2 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods.

1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1
sa nemožno zbaviť.

Podľa§1písm.a)ac)Zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
mociaozmeneniektorýchzákonovvzneníúčinnomod1.1.2009do31.12.2010 tentozákonupravujea)
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, c) predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa § 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie
a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je štátny orgán.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1,2 Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 Zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho

časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť
požadovanú výšku úhrady podľa odseku 1 a 2 .

Podľa § 18 ods. 1-3 citovaného zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o

treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak
tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy
právnehozastúpeniavovýškeustanovenejosobitnýmpredpisom. Súčasťoutrovkonanianiesúnáklady

na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia.

Podľa § 25 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy
upravené v tomto konaní osobitným predpisom (Občiansky zákonník).

Podľa § 420 ods.1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Listom zo dňa 5.8.2002 sa žalobca obrátil na Colný úrad Komárno o povolenie zaplatenia časti colného
dlhu v splátkach. Jeho žiadosti colný úrad vyhovel rozhodnutiami zo dňa 12.8.2002 a povolil mu zaplatiť

časť dovoznej platby (cla) domeranú 40 rozhodnutiami Colného úradu Komárno zo dňa 18.6.2002 v
splátkach, a to každým rozhodnutím vymerané clo 99-mi splátkami po 1.240,- Sk vždy do posledného
kalendárneho dňa a poslednú splátku v sume 1.669,- Sk do 31.12.2010 .

Žalobca žiadosťou zo dňa 28.5.2009 doručenou Ministerstvu financií dňa 2.6.2009 (čl. 48) požiadal

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Colného
riaditeľstva v spojení s rozhodnutiami Colného úradu Komárno v zmysle § 15 Zákona č. 514/2003 Z.z.
Škodu spôsobenú štátom vyčíslil sumou 67.934,74 Eur a zároveň si uplatnil aj úrok z omeškania vo
výške dvojnásobku základnej sadzby ECB (čl. 48). Ministerstvo financií listom č. MF/018145/2009-241
zo dňa 23.11.2009 (čl.121) oznámilo žalobcovi, že po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu

škody sa zistilo, že návrh žalobcu je neopodstatnený, nie sú splnené podmienky na uplatnenie nároku
na náhradu škody voči štátu v zmysle Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci.

Zákon rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s

výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi, a to :
1) zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 až § 17,
2) zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 18 a §19 citovaných
zákonov.
Nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom

Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v
správnom konaní alebo v trestnom konaní. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa
vždy posudzuje so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Na uplatnenie nároku na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím musia byť splnené tri podmienky, a to: 1.nezákonnosť
rozhodnutia,
2.právoplatnosť rozhodnutia a 3. vyčerpanie všetkých riadnych opravných prostriedkov.Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná
príslušným orgánom, ktorý je podľa procesným predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie
pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú.

Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil alebo zrušil.
Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je v danom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne
zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán. Zodpovednosť štátu je daná iba
v prípade, ak poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Iná právna
konštrukciabyviedlakobchádzaniuzákladnéhoprocesnéhoinštitútu,ktorýmriadneopravnéprostriedky

nepochybne sú. Z tejto všeobecnej zásady sa však pripúšťa výnimka: ak ide o prípady hodné osobitného
zreteľa; ak bolo vydané ničotné rozhodnutie, čiže také rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom nad rámec
jeho určených právomocí alebo ak rozhodnutie je vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť. V
týchtoprípadochjenevyhnutnépripustiťmožnosť,žedôjdekuškodeešteskôr,akosastanerozhodnutie
právoplatným.
Pojem nesprávneho úradného postupu zákon nevymedzuje taxatívne, len uvedením príkladov. Úradný

postup spravidla nie je možné právnym predpisom upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal
všetko, čo je potrebné pri výkone verejnej moci. Všeobecne možno nesprávnosť úradného postupu
charakterizovať ako porušenie postupu stanoveného právnymi normami, teda činnosťou orgánov a nie
rozhodovacou činnosťou. Z uvedeného vyplýva, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané
inou činnosťou tých orgánov (ktoré zákon uvádza) než rozhodovacou činnosťou. Pri zodpovednosti za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom teda musí ísť o porušenie pravidiel predpísaných
právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to pri takých úkonoch, ktoré sú
realizované v rámci rozhodovacej činnosti, avšak sa bezprostredne neodrazia v obsahu vydaného
rozhodnutia. O zodpovednosti za takto vzniknutú škodu môže ísť iba za splnenia toho predpokladu,
že poškodenému vznikla škoda t.j. majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá je v príčinnej

súvislosti s uvedeným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je formou zodpovednosti štátu za činnosť tých, ktorí plnia úlohy štátnych orgánov uvedené v § 1
ods.1. Nesprávnosť úradného postupu možno charakterizovať ako porušenie postupu stanoveného
právnymi normami. Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné rozlišovať nárok uplatnený podľa § 18
ods.l citovaného zákona od nároku uplatneného podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Otázku,

či došlo k nesprávnemu úradnému postupu, je potrebné vždy posúdiť podľa okolností konkrétneho
prípadu. Úradný postup nespočíva vo vydaní rozhodnutia a s rozhodnutím dokonca nemusí vôbec
súvisieť. Všeobecne možno povedať, že nesprávnym úradným postupom je porušenie poriadku postupu
predpísaného právnymi normami..

Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bližšie nedefinuje pojem škody a
ani neupravuje rozsah jej náhrady, preto treba aplikovať ustanovenie § 442 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 442 ods.1,3 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk). Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a je to možné a účelné,

uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci musia byť splnené zákonné
predpoklady vzniku k tejto zodpovednosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sú : 1/
existencia nesprávneho úradného postupu, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi vznikom škody

a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa Zákona č. 514/2003 a 58/1969 Zb.
Z.z. je zodpovednosťou objektívnou, ktorej sa nemožno zbaviť (viď. § 3 ods. 2 citovaného zákona),
čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme

úmyslu alebo nedbanlivosti, ale stačí preukázať vznik škody a to, že táto je výsledkom činnosti
príslušnéhoorgánuštátu.Právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa
pritom rozumie majetková ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, fyzickej alebo právnickej
osobe, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, ako všeobecným ekvivalentom a spočíva v

zmenšení existujúceho majetku poškodeného alebo predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba
vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho,
ženavráteniedopredošléhostavuniejemožné,aleboúčelné.Medziprotiprávnymúkonomavzniknutou
škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Pojem príčinnej súvislosti treba chápať ako súhrn príčin,ktoré viedli k vzniku škody. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Vzťah príčiny a následku musí
byť priamy, bezprostredný a neprerušený, nestačí, ak je sprostredkovaný. Existencia príčinnej súvislosti

musí byť vždy bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

V tomto konaní žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nesprávnymi
rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom správneho orgánu. Za škodu spôsobenú rozhodnutím
a postupom colných orgánov zodpovedá podľa § 4 ods.1, písm. c) Zákona č. 514/2003 Ministerstvo

financií SR, čiže v danom prípade je daná pasívna legitimácia žalovaného. Dôkazná povinnosť v tomto
spore zaťažuje žalobcu, ktorý je povinný preukázať všetky tri základné atribúty vzniku zodpovednosti
štátu za škodu.

Vykonaným dokazovaním súd dospel k názoru, že právny nárok žalobcu je nedôvodný. Navrhnutými
a vykonanými dôkazmi nemal za preukázané, že nesprávnym úradným postupom správneho orgánu

bola žalobcovi spôsobená majetková ujma uplatnená v tomto konaní, za ktorú by zodpovedal žalovaný.
Súd zdôrazňuje, že konanie o domeraní cla rozhodnutím Colného úradu Trnava zo dňa 25.1.2008
(čl.60) nebolo zastavené z dôvodu, že správny orgán vykonaným dokazovaním mal preukázané, že
k vymeraniu cla došlo v rozpore s platnými právnymi predpismi, ale pre preklúziu tohto nároku. Z
odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že dôvodom pre zastavenie konania je zánik práva,

ktoré nastalo v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty na dodatočné vymeranie colného dlhu podľa §
220 ods. 5 Colného zákona. Proti tomuto rozhodnutiu zákon pripúšťa odvolanie, avšak žalobca toto
svoje právo nevyužil. Nezákonnosť rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená žalobcovi škoda, musí
byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorým však
konajúci súd nie je. Okresný súd v občianskom súdnom konaní otázku nezákonnosti rozhodnutí Colného

úradu Komárno nie je oprávnený riešiť ani ako otázku predbežnú. Ak by žalobca napadol zastavujúce
rozhodnutieColnéhoúraduTrnavazaúčelomdoriešeniaotázky,čirozhodnutia ColnéhoúraduKomárno
zo dňa 12.8.2002 o domeraní cla podľa § 220 ods.4,5 Zákona č. 180/1996 Z.z. sú v rozpore s Colným
zákonom a vec by bola právoplatne ukončená v jeho prospech, súd by mal dôkaz o príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom správneho orgánu a vznikom škody. Z dostupných dokladov

colného úradu však vyplýva, že clo bolo žalobcovi domerané na základe údajov poskytnutých žalobcom.
Neobstojí tvrdenie žalobcu, že v súvislosti s konaním colných úradov mu vznikla škoda na úrokoch
na úvere vyzdvihnutých v Tatra banke, a.s. a Dexia banke Slovensko, a.s, keďže Colný úrad Komárno
mu domeral colný dlh vo výške 5.275.800,-Sk uzneseniami zo dňa 18.6.2002, pričom žalobca Zmluvu
o úvere č. 1479/2001 (čl. 228) uzavrel s Tatra bankou, a.s dňa 28.11.2001vo výške 20.000.000,-Sk

financovanie prevádzkových potrieb, teda skôr, než mu bolo dorubené clo. Z uvedeného logicky vyplýva,
že tento úver si nebral na uhradenie colného dlhu. Dodatkom č.l zo dňa 29.7.2002 k tejto zmluve (čl.240)
bol navýšený úver na 25.000.000,- Sk, dodatkom č. 2 na 30.000.000,- Sk. Medzi účastníkmi nebola
sporná iba tá skutočnosť, že colný dlh žalobca splácal od októbra 2002 do 1.1.2006 v mesačnej výške
49.600,- Sk (1.646,42 Eur) z kontokorentného úveru č. p1479/2001 poskytnutej Tatra bankou, a.s. a

následne z kontokorentného úveru od Dexia banky Slovensko, a.s. poskytnutej Zmluvou č. 50/004/06
(čl.250). Colný dlh zaplatený na základe rozhodnutí Colného úradu Komárno z 18.6.2002 mu bol vrátený
po zastavení colného konania dňa 21.2.2008.

Podľa názoru súdu žalobca nevyužil všetky zákonné možnosti mu dané na oddialenie povinnosti zaplatiť

vymerané clo. Mohol požiadať o odklad vykonateľnosti rozhodnutí Colného úradu Komárno o domeraní
cla až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, keďže pochyboval o ich vecnej správnosti a takto by
mu nevznikli žiadne výdavky na úroky z kontokorentného úveru a colnej zábezpeky. V tejto súvislosti súd
poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave z 10.3.2005, ktorým súd zrušil rozhodnutie Colného
riaditeľstva SR č. 54256/2003 zo dňa 2.4.2004 (ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti

rozhodnutiam Colného úradu Komárno) a zároveň odložil vykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia
Colného riaditeľstva SR. Podľa názoru súdu tento odklad vzhľadom na odôvodnenie rozsudku sa mal
vzťahovať na rozhodnutia Colného úradu Komárno, inak by rozhodnutie o odklade vykonateľnosti
nemalo opodstatnenie. Proti tomuto rozsudku zákon pripúšťa opravný prostriedok (odvolanie), ktorým
by žalobca mal možnosť domáhať sa priznania odkladného účinku rozhodnutí Colného úradu Komárno

podľa § 453 ods.2 Colného zákona č. 238/2001. Žalobca nepreukázal ani pravdivosť tvrdenia, že
zaplatením colného dlhu utrpel škodu tým, že tieto finančné prostriedky nemohol použiť na rozvíjanie
svojej podnikateľskej činnosti. Na preukázanie tejto skutočnosti žiadny dôkaz nenavrhol.K škode na trovách právneho zastúpenia súd udáva, že faktúru č. 3 žalobca do spisu nezaložil, iba kópie
faktúry č. 08/07/2002 zo dňa 29.7.2002 (čl. 110) vystavenú na 45.300,-Sk, faktúry č. 1/01/2003 zo
dňa 2.1.2003 (čl.112) vystavenú na základe ústnej dohody zo dňa 18.12.2002 na sumu 42.300,-Sk

a faktúry č. 08/01/04 zo dňa 31.1.2008 (čl.114) vystavenú na sumu 616,120,-Sk + DPH 117.063,-Sk.
Z tejto faktúry vyplýva, že zo sumy 616.120,-Sk podielová odmena predstavuje 497,716,-Sk a tarifná
odmena + náhrady 118.404,-Sk. Z faktúry však nie je zrejmé za ktoré právne služby, v ktorých konaniach
bola odmena vo výške 118.404,-Sk právnym zástupcom žalobcu fakturovaná. V súvislosti so zmluvou
o právnom zastupovaní žalobcu súd poukazuje na to, že za právne služby právny zástupca žalobcu si

uplatňuje náhradu s poukazom na písomnú zmluvu zo dňa 16.12.2002 a vo faktúre zo dňa 2.1.2003 sa
odvoláva na ústnu dohodu z 18.12.2002. Pri posúdení tohto právneho nároku nie je zanedbateľné ani
to, že NS SR rozhodnutím vo veci 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.1.2007 náhradu trov konania žalobcovi
nepriznal pre dôvod hodný osobitného zreteľa. Vznik trov právneho zastúpenia nezapríčinil správny
orgán, alesámžalobca ako deklarant uvedenímnepravdivýchprehláseníopôvodetovaru,jednak jeho
obchodný partner (dodávateľ tovaru), voči ktorému mal žalobca možnosť uplatniť si nárok na náhradu

škody.

Dôkazné bremeno podľa § 120 ods.1 O.s.p. zaťažuje v tomto konaní žalobcu. Pod unesením
dôkazného bremena sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení
z vykonaného dokazovania. Je vecou účastníkov, aby sa o svoje práva starali a pokiaľ sa stane,

že účastníkom produkovaný dôkaz nesvedčí o jeho skutkových tvrdeniach, v spore podľahne. Podľa
názoru súdu žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Colné orgány pri domeraní cla postupovali v súlade
s príslušnými ustanoveniami Colného zákona, nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom
škody a nesprávnym rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, preto súd
žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Nakoľko z troch atribútov vzniku nároku na náhradu škody jedna

- príčinná súvislosť nebola preukázaná, súd nevykonal dokazovanie na zistenie skutočnej výšky škody,
ktorá tiež bola žalovaným spochybnená.

Knámietkepremlčaniavznesenejžalovanýmsúdzaujalstanovisko,žetátonámietkajeneopodstatnená.
Subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie náhrady škody začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený

dozvedeloškodeaotom,ktojuspôsobil,resp.ododňadoručenia(oznámenia)rozhodnutiazrušujúceho
pôvodné - nezákonné, rozhodnutie poškodenému. Táto premlčacia lehota je trojročná. Objektívna
premlčacia lehota je desaťročná a začína plynúť odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia
poškodenému, alebo odo dňa, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Subjektívna i objektívna
premlčacia lehota platí jednotne pre uplatnenie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne v rámci

predbežného prerokovania i pre uplatnenie nároku na náhradu škody na súde. Počas predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne premlčacie lehoty odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania nároku, najviac však 6 mesiacov neplynú. Žalobca až doručením
uznesenia Colného úradu Trnava sp. zn. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008 sa mohol dozvedieť
o tom, že konanie bolo zastavené a dorubený colný dlh nemá zaplatiť. Toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 25.1.2008, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalobca doručil
žalovanému 2.6.2009 a návrh na začatie konania podal súdu dňa 20.5.2010, čiže v zákonnej trojročnej
premlčacej dobe.

Podľa § 142 ods. l, 2 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Žalovaný si uplatnil trovy konania pozostávajúce z cestovného hromadným dopravným prostriedkom

z Bratislavy do Komárna a späť v súvislosti s účasťou na pojednávaniach dňa 12.1.2011, 10.10.2011,
15.4.2013, 9.4.2014 a 14.1.2014, t.j. 5 x 11,30 Eur, spolu 56,50 Eur.

Súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods.1 O.s.p. priznal úspešnému žalovanému trovy konania v
uplatnenej výške a na ich úhradu zaviazal žalobcu, ktorý vo veci úspech nemal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia cestou podpísaného súdu súdu na Krajský súd v Nitre
písomne vo 2 vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods.1-3 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu,
ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo vec
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykoval navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené

(§ 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie. .

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie oprávnený môže podať návrh na exekúciu podľa
osobitného zákona