Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/186/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618202042
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5618202042.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcov: 1. M. O., nar.
XX.XX.XXXX s trvalým pobytom S. T. XX/XX, U. C., a 2. H. O., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom
S. T. XX/XX, U. C., obaja zastúpení JUDr. Jaroslavom Kiapešom, advokátom, so sídlom S. XXXX/
XX U. O., proti žalovanej: W. N., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom S. č. XXX, okres U.

O., zastúpenej JUDr. Katarínou Geškovou, PhD., advokátkou, so sídlom Námestie osloboditeľov 65/6,
Liptovský Mikuláš, IČO: 50 178 105, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21C/22/2018-138 zo dňa 18. decembra
2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k
nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, k. ú. S., obec Vavrišovo, okres Liptovský Mikuláš, a to
k rodinnému domu súpisné č. XXX, postavenému na pozemku parcely registra „C", parc. č. 504/1,
zastavené plochy a nádvoria, pozemku parcely registra „C", parc. č. 504/1, zastavané plochy a nádvoria,
o výmere 122 m2, pozemku parcely registra „C", parc. č. 504/2, zastavané plochy a nádvoria, o výmere
313 m2 a pozemku parcely registra „C", parc. č. 505, orná pôda, o výmere 1.392 m2, v rámci ktorého

(spoločný)podielžalobcuv1.radeažalobkynev2.radepredstavuje10/12,podielžalobcuv1.rade1/12
a podiel žalovanej 1/12, a toto podielové spoluvlastníctvo vyporiadal tak, že tieto nehnuteľnosti prikázal
dopodielovéhospoluvlastníctvažalobcuv1.radevpodiele1/11ažalobcuv1.radeažalobkynev2.rade
v (spoločnom) podiele 10/11, pričom žalobcovi v 1. rade uložil povinnosť v lehote 60 dní od právoplatnosti
rozsudku zaplatiť žalovanej peňažnú náhradu z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva vo
výške 661,36 eur a žalobcom v 1. rade a v 2. rade uložil povinnosť v lehote 60 dní od právoplatnosti

rozsudku spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej peňažnú náhradu z titulu vyporiadania podielového
spoluvlastníctva vo výške 6.613,63 eur. Zároveň rozhodol, že žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade
majú voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o konkrétnej výške tejto
náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Nárok žalobcov súd prvej inštancie posudzoval podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dôvodil tým, že zvážiac všetky relevantné kritériá, dospel
k záveru, že spoločné nehnuteľnosti by mali byť podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OZ zverené do
(nového) podielového spoluvlastníctva žalobcov a žalobcu v 1. rade (tak ako to títo spoluvlastníci na
pojednávaní výslovne žiadali). V prospech takéhoto vyporiadania totiž vyznela väčšina rozhodujúcich

kritérií pre posúdenie komu vec prikázať, a to výrazný nepomer vo veľkosti spoluvlastníckych podielov
žalobcov a žalovanej vyznievajúci v prospech žalobcov, neschopnosť žalovanej (na rozdiel od žalobcov)vyplatiť primeranú peňažnú náhradu odstupujúcemu spoluvlastníkovi, pri ktorej si ani nie je možné
tento spôsob vyporiadania predstaviť (ktoré dve kritériá pritom súd považoval za kľúčové pre svoje
rozhodnutie), a relatívne bolo v neprospech žalovanej aj hľadisko účelného využitia veci. V prospech

žalovanej boli pritom len menej závažné hľadiská pre posúdenie komu prikázať vec, a to kritérium
bytovej potreby žalovanej, ktorú si však táto mohla uspokojovať aj iným spôsobom, a prípadne tiež (v
prípade jeho preukázania) kritérium starostlivosti a udržiavania nehnuteľností žalovanou. Podľa súdu
prvej inštancie posledné kritérium však z dôvodu hospodárnosti už ani nebolo predmetom dokazovania,
pretože ak by sa aj preukázalo, že svedčí v prospech žalovanej, nestačilo by to na preváženie významu

vyššie uvedených okolností svedčiacich v prospech prikázania nehnuteľností žalobcom. Súd prvej
inštancie preto po zrušení podielového spoluvlastníctva k týmto nehnuteľnostiam (ktorého sa zhodne
dožadovali obe strany) prikázal tieto spoločné nehnuteľnosti do (nového) podielového spoluvlastníctva
zostávajúcich spoluvlastníkov, s určením (spoločného) spoluvlastníckeho podielu pre oboch žalobcov
vo výške 1/11 a spoluvlastníckeho podielu žalobcu v 1. rade vo výške 10/11, ktorý pomer zodpovedal
vzájomnému pomeru výšky ich dovtedajších spoluvlastníckych podielov v (pôvodnom) spoluvlastníctve

navzájom (10/12 : 11/12 = 10/11 a 1/12 : 11/12 = 1/11). Vychádzajúc z tohto pomeru zaviazal súd
prvej inštancie zostávajúcich spoluvlastníkov na uhradenie peňažnej náhrady v prospech odstupujúcej
žalovanej vo výške 7.275,- eur, teda oboch žalobcov spoločne a nerozdielne na sumu 6.613,63 eur
(10/11zosumy7.275,-eur)a(osobitne)žalobcuv1.radenasumu661,36eur(1/11zosumy7.275,-eur).
Súd prvej inštancie zamietol návrhy žalovanej na vykonanie dokazovania inými ako k písomným

podaniam žalovanej priloženými listinnými dôkazmi, teda zamietol návrhy na vykonanie dokazovania
výsluchmi strán sporu, resp. navrhovaných svedkov ako aj dvoch listinných dôkazov predložených
žalovanou až na pojednávaní (potvrdenia od finančných inštitúcií o možnostiach úveru), a rovnako však
zamietol návrhy žalobcov na vykonanie dokazovania výsluchmi strán a návrhy dôkazov na preukázanie
výšky čistého mesačného príjmu žalovanej za dlhšie časové obdobie. A to jednak z dôvodu uplatnenej

sudcovskej koncentrácie podľa ustanovení § 153 CSP v spojení s § 167 CSP, a jednak z dôvodu
hospodárnosti, keď už len na základe nesporných skutkových tvrdení, resp. vykonaných listinných
dôkazov mal dostatočne zistený relevantný skutkový stav pre potreby rozhodnutia tejto veci.
Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že keďže po predbežnom právnom posúdení žalobcovia upravili svoj
pôvodný žalobný návrh (o čom však súd nemusel v danom prípade rozhodovať uznesením o pripustení

zmeny žaloby, keďže išlo o konanie, v ktorom spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýval
z osobitného predpisu) tým spôsobom, aby prikázal spoločné nehnuteľnosti do (nového) podielového
spoluvlastníctva zostávajúcich spoluvlastníkov v (novom) podiele 10/11 pre oboch žalobcov (do BSM)
a v (novom) podiele 1/11 pre žalobcu v 1. rade, s povinnosťou týchto nových spoluvlastníkov vyplatiť
(vo vzájomnom pomere podľa pomeru týchto nových spoluvlastníckych podielov) primeranú peňažnú

náhradu pre žalovanú ako odstupujúceho spoluvlastníka (vo výške 7.275,- eur), súd prvej inštancie mal
za to, že (definitívny) žalobný návrh bol úplne zhodný s tým, ako súd nakoniec rozhodol, čím možno
mať za to, že žalobcovia boli v tomto konaní plne úspešní, a preto podľa § 255 ods. 1 CSP majú voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom súd prvej inštancie, rozhodujúc podľa
ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, súčasne podľa § 262 ods. 2 CSP, skonštatoval, že pokiaľ ide o konkrétnu

výšku tejto náhrady trov konania, rozhodne až po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá príslušný súdny úradník.
Záverom súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že pôvodný žalobný návrh mal určité nedostatky.
V pôvodnom návrhu išlo (v podstate) o kombináciu dvoch spôsobov vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, a to reálnym rozdelením spoločných vecí a prikázaním spoločných vecí (s povinnosťou

zaplatiť peňažnú náhradu pre odstupujúceho spoluvlastníka), ktorá kombinácia by nebola až tak
problematická (hoci zákon v zásade takúto kombináciu spôsobov vyporiadania nepripúšťa, iba za
určitých výnimočných okolností), avšak vzhľadom na to, že v rámci tejto kombinácie bolo aj reálne
rozdelenie, pre ktoré však nebol priložený geometrický plán (ako dôkaz, že je toto reálne rozdelenie
dobremožné),nebolobytakétoreálnerozdelenienareálnydielvoveľkosti1/12dovýlučnéhovlastníctva

žalobcu v 1. rade a na reálny diel vo veľkosti 11/12 do výlučného vlastníctva oboch žalobcov (BSM)
dobre možné. Ďalší problém súd prvej inštancie videl v tom, že žalobcami navrhované pomery reálneho
rozdelenia na 1/12 a 11/12 neboli určené správne, pretože správne sa mali obaja žalobcovia na jednej
strane a žalobca v 1. rade na druhej strane podieľať na týchto spoločných nehnuteľnostiach (ak by aj
reálne rozdelenie bolo možné) na v podieloch 1/11 ku 10/11, pretože toto je pomer ich spoluvlastníckych

podielov (v pôvodnom spoluvlastníctve) navzájom, v ktorom si mali podeliť aj spoluvlastnícky podiel
odstupujúcej žalovanej, a v ktorom mali tiež (v pomere medzi sebou navzájom) vyplatiť v prospech
žalovanej primeranú peňažnú náhradu.4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá namietala, že súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie

prostriedky procesného úroku, ktoré neboli uplatnené. V tejto súvislosti uviedla, že súd prvej inštancie
nepripustil vykonanie dvoch listín, ktoré žalovaná predložila na prvom pojednávaní, pričom išlo o
listiny, ktoré preukazovali tvrdenia uvádzané už vo vyjadrení k žalobe, ako aj v duplike o tom, že
žalovaná je schopná vyplatiť žalobcom výplatok. Súd tieto dôkazy nepovažoval vzhľadom na sudcovskú
koncentráciu za včas predložené, a preto na ne neprihliadal. Žalovaná má za to, že nešlo o oneskorene

predložený dôkaz, pričom ak by aj súd mal za to, že dôkaz nebol predložený včas, jeho nevykonaniu
bráni ustanovenie § 153 ods. 2 CSP, kedy je na mieste, aby súd neprihliadol na oneskorene predložený
dôkaz, lebo také odmietnutie nebude jednoducho napĺňať účel koncentrácie a išlo by len o formalistický
a následne nespravodlivý postup súdu. V tomto prípade súd za účelom vykonania dokazovania dvoch
listín nemusel pojednávanie odročovať, pretože stačilo ich vykonať prečítaním. Žalovaná má za to,
že v konaní by nebol rozdiel, ani ak by sa tieto dôkazy predložili v duplike tak, ako to uviedol súd,

pretože ide o formalistický výklad, pričom sa ani nezaoberal hospodárnosťou konania v kontexte konania
ako celku. Okrem toho poukázala na ustanovenie § 184 CSP, ktoré predstavuje materiálny korektív
prejednacej zásady s cieľom zabezpečiť riadne prejednanie veci a zistenia skutkového stavu, nakoľko
podľa tohto ustanovenia ak by aj žalovaná nepredložila žiadny dôkaz, tak súd môže určiť lehotu na
dodatočné splnenie tejto povinnosti. Súd sa týmto ustanovením vôbec nezaoberal. Napriek tomu, že

ho nepripustil, vo svojom odôvodnení ho hodnotil. Súd ani nevypočul ohľadne platobnej schopnosti
žalovanú, hoci táto priniesla rôzne listiny na pojednávanie pre prípad, že by jej mali výpoveď potvrdiť
a čakala, že jej súd dá na pojednávaní priestor, avšak súd výsluch nepripustil. Ďalej namietala, že
sa súd prvej inštancie nevysporiadal s ustálenou rozhodovacou praxou NS SR napriek tomu, že na
pojednávaní žalovaná upozornila na rozhodnutie uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí č. 3/2012

pod č. 37, ktoré zároveň súdu predložila s tým, že sa jedná skutkovo o analogickú situáciu. V dôsledku
opomenutia ustálenej rozhodovacej praxe NS SR súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil
a porušil jej právo na spravodlivý proces. Okrem toho namietala nevykonanie výsluchu strán sporu
a nesprávne posúdenie nesporných tvrdení. Poukázala na to, že súd zamietol aj obidvoma stranami
navrhnuté dôkazy - výsluchom sporových strán, keďže mal za to, že na zistenie skutkového stavu

postačovali nesporné tvrdenia a vykonané listinné dôkazy. Súd nesprávne pristúpil k posudzovaniu
toho, či strana poprela alebo nepoprela skutkové tvrdenia. Uvedené má za následok porušenie práva
na spravodlivý proces. Ďalej namietala, že súd nevyzval sporové strany na záverečné reči v súlade s
CSP, čo pokladá taktiež za porušenie práva na spravodlivý proces. Tiež namietala nesprávne posúdenie
veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu tým, že súd nesprávne priznal kritériu veľkosti podielov

významnejšie postavenie, ale to len preto, že je v demonštratívnom výpočte uvedené ako prvé, hoci
významnejšie postavenie nevyplýva ani zo súdnej judikatúre, na ktorú poukázala žalovaná. Súd prvej
inštancie ani neuviedol, akú konštantnú judikatúru má na mysli, a preto je jeho odôvodnenie nejasné a
nedostatočné. Napokon navrhla zrušiť rozhodnutie a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovia v rade 1/ a 2/ tak, že navrhli rozsudok potvrdiť
s tým, že veľkosť podielov ako prvoradé kritérium hovorí bezprostredne v prospech žalobcov, ktorá v
úhrnne viac ako 9-násobne prevyšuje podiel žalovanej. Zároveň v prospech žalobcov svedčia aj ďalšie
kritériá, a to schopnosť žalobcov vyplatiť primeranú náhradu, účelnosť využitia predmetu vyporiadania,
citový vzťah, kritérium údržby a investícií. Pokiaľ ide o judikatúru, s touto sa súd prvej inštancie náležite

vyporiadal a zároveň sa stotožňujú s odôvodnením súdu, že na zistenie skutkového stavu postačovali
nesporné tvrdenia a vykonané listinné dôkazy. Nad rámec hospodárnosti konania by boli výsluchy
strán sporu, keďže sa strany v konaní písomne vyjadrovali. Výsluchom strán sporu by sa nezistili iné
skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie.

6.Vreplikežalovanáuviedla,žesúdprvejinštancierezignovalnazistenieskutkovéhostavuapostupoval
formalisticky. K nevysporiadaniu sa s rozhodnutím NS SR uviedol, že súd sa s ňou nevysporiadal napriek
tomu,žežalobcoviauvádzajú,žesasúdsňouvysporiadal.Súdanineuviedol,oakújudikatúrusaopiera,
preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Opakovane sa vyjadrila k nevykonaniu výsluchu strán a k
formalistickému prístupu hodnotenia nesporných tvrdení. V ostatných bodoch zopakovala argumenty

uvádzané v odvolaní.

7. V duplike sa žalobcovia v rade 1/ a 2/ vyjadrili tak, že žalobcovia nenesú zodpovednosť za procesnú
pasivitu žalovanej v konaní, ktorá si nesplnila svoje povinnosti strany sporu, hoci bola poučená okoncentrácii konania a sama si zavinila, že neoznačila a nepredložila dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Zároveň bola povinná opísať rozhodujúce skutočnosti. To, že žalovaná vníma rozhodnutie ako
nespravodlivé, keď nebola vypočutá, si zavinila sama. Majú za to, že na strane žalovanej nie je žiadne

kritérium, ktoré by odôvodňovalo, aby nehnuteľnosti boli prikázané do jej vlastníctva. Navrhli rozsudok
prvej inštancie potvrdiť.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s. p.)

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b), písm. c)
C. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9.Odvolaniežalovanej,ktorýmnamietalaporušenieprávanaspravodlivýsúdnyproces,jedôvodné.Súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno

napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Rovnako je dôvodné odvolanie žalovanej, ktorým namietala,
že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

10. Podľa ustanovenia § 380 ods. 1 C. s. p., odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

11. Právo na spravodlivý proces v sebe obsahuje umožnenie strane sporu realizáciu tých procesných
práv, ktoré jej zákon priznáva. O takéto nesplnenie procesných podmienok ide vždy, ak išlo o postup
nesprávny (posudzované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom, alebo ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prvej inštancie prejavil v priebehu

konania, ale najmä pri rozhodovaní. Obsah práva na spravodlivý proces tvorí predovšetkým právo
na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo
na zákonného sudcu, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť
vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,
zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákazu ľubovôle, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ako aj

právo na preskúmanie rozhodnutia.

12. Pokiaľ žalovaná namietala nesprávny postup súdu prvej inštancie pri nepripustení dôkazov, a
to potvrdení banky o úverovom prísľube a platobnej schopnosti žalovanej na vyplatenie žalobcov,
odvolací súd má za to, že táto námietka je plne dôvodná. Napriek tomu, že súd prvej inštancie

vzhľadom na sudcovskú koncentráciu konania nepovažoval tieto dôkazy za včasné, a preto na ne
neprihliadal v zmysle ustanovenia § 153 ods. 2 CSP. Na základe uvedeného, súd prvej inštancie
konštatoval, že žalovaná aj v dôsledku nevykonania týchto dôkazov neuniesla dôkazné bremeno
ohľadne svojho tvrdenia, že je schopná vyplatiť výplatok žalobcom. Súd prvej inštancie pritom schopnosť
vyplatiť výplatok považoval za jednu z významných skutočností, ktoré následne svedčia v neprospech

žalovanej. Aj podľa odvolacieho súdu teda išlo o rozhodujúce a relevantné dôkazy. V tejto súvislosti
ďalej odvolací súd konštatuje, že podľa ustanovenia § 153 ods. 2 CSP platí, že na prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä
ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Podľa
odvolacieho súdu, citované ustanovenie formuluje prípady, keď nie je namieste, aby súd neprihliadol

na oneskorene predložený dôkaz, nakoľko takéto odmietnutie nenapĺňa účel koncentrácie a ide len
fakticky o formalistický a následne aj nespravodlivý postup súdu. Pokiaľ súd výslovne uviedol, že
oneskorene navrhnutý dôkaz možno pripustiť, ak by jeho vykonanie nevyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania, alebo vykonanie ďalších úkonov, pričom pojednávanie by sa muselo odročiť, napr. vtedy,
ak strana navrhne vypočutie nejakého svedka, ktorého ešte treba predvolať, alebo si vyžiadať listinu,

ktorou na pojednávaní nedisponuje. V tomto prípade však podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie
za účelom vykonania vyššie uvedených listín pojednávanie odročovať nemusel a nemusel vykonávať
ani iný úkon, nakoľko listiny mal súd prvej inštancie k dispozícii a stačilo ich vykonať len prečítaním.
Pokiaľ aj súd prvej inštancie argumentoval tým, že v ustanovení § 153 ods. 2 CSP je uvedené slovo
„najmä" a ide len o demonštratívny výpočet, a preto má za to, že aj v iných prípadoch, ako v situácii,

keď si to nevyžaduje nariadenie ďalšieho pojednávania, je možné na dôkaz neprihliadnuť. Odvolací
súd sa s takouto argumentáciou súdu prvej inštancie nestotožnil. Práve výslovným uvedením, že ak
si vykonanie dôkazu vyžaduje nariadenie ďalšieho pojednávania, dáva zákon procesný predpis súdu
usmernenie pri posudzovaní prípustnosti toho-ktorého dôkazu. Aj z uvedeného vyplýva, že prípustnosťoneskoreného dôkazu nemožno posudzovať formalisticky, ale v súlade s účelom koncentrácie. Zároveň
sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalovanej, že ak by žalovaná predložila predmetné listiny už v
duplike, nedošlo by k hospodárnejšiemu prejednaniu veci, nakoľko žalobcovia by aj tak mohli namietať

tieto dve listiny až na pojednávaní a navrhli by nadväzujúce dôkazy až na prvom pojednávaní, nakoľko
medzi duplikou a pojednávaním strany nerealizujú, resp. nie sú povinné realizovať žiadne procesné
úkony. Z uvedeného aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že prípustnosť dôkazov hodnotil súd prvej
inštancie výhradne formalisticky, nezaoberajúc sa hospodárnosťou konania v celku a nezaoberal sa
situáciou, či by sa situácia zmenila, ak by strana predložila dôkazy už v duplike. Ak súd prvej inštancie

nepripustil spomínané dôkazy, úplne odignoroval ustanovenie § 181 ods. 4 CSP, podľa ktorého, ak
stranaalebojejzástupcaniesúschopnépredniesťpodstatnéarozhodujúceskutkovétvrdeniaaoznačiť,
alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, súd prvej inštancie môže určiť lehotu na dodatočné splnenie
tejto povinnosti. Predmetné ustanovenie predstavuje materiálny korektív prejednacej zásady s cieľom
zabezpečiť riadne prejednanie a zistenie skutkového stavu veci. Nepripustenie dôkazu má preto význam
len v takých prípadoch, kde strana výslovne s cieľom zmariť pojednávanie, alebo konanie predkladá

dôkazy zjavne oneskorene. O toto však v uvedenom prípade nešlo. Zároveň odvolací súd konštatuje,
že hoci takáto námietka bola vznesená už v konaní pred súdom prvej inštancie zo strany žalovanej,
súd sa s ňou v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal, hoci išlo o podstatný argument
v prospech pripustenia tohto dôkazu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na to, že súd prvej
inštancie by mal reagovať na podstatné argumenty strán a vysporiadať sa s nimi, nakoľko ide o súčasť

a náležitosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré ak nie sú splnené, potom porušujú právo strany
na spravodlivý proces, a to tým, že nedáva odpovede na jej argumenty a dať najavo, že boli vypočuté
(rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 200/09 a iné). Odvolací súd tiež konštatuje, že na základe
nepripustenia predmetných dôkazov mal súd prvej inštancie za to, že žalovaná nepreukázala svoju
platobnú schopnosť zaplatiť žalobcom výplatok, a to napriek tomu, že žalovaná na preukázanie svojich

tvrdení navrhla aj svoj výsluch, ktorý mal tiež smerovať k preukázaniu týchto skutočností. Preto odvolací
súd konštatuje, že v danom prípade možno ustáliť, že uvedeným postupom súdu prvej inštancie došlo
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces tým, že bol nesprávne aplikovaný inštitút sudcovskej
koncentrácie konania. Zároveň došlo aj k porušeniu princípu rovnosti strán v zmysle čl. 6 C. s. p.,
podľa ktorého rovnosť spočíva v takom procesnom postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán

umožnilo v rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenia, princípu kontradiktórnosti konania a
prejednacieho princípu (čl. 8 a 9 C. s. p.) spočívajúcich v tom, že každá procesná strana má právo
oboznámiť sa a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Uvedeným postupom súd prvej
inštancie porušil najmä čl. 6 ods. 1 C. s. p. (princíp rovnosti sporových strán), podľa ktorého strany
sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky

procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, okrem prípadu, ak si povaha prejednávanej veci
vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán
sporu. Tým, že súd prvej inštancie neumožnil vykonanie navrhovaných dôkazov, malo to za následok aj
porušenie práva navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim na strane žalovanej. Porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny

proces.

13. Okrem toho je dôvodná aj námietka žalovanej, týkajúca sa toho, že súd prvej inštancie sa
nevysporiadal s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, keď zástupkyňa žalovanej na
pojednávaní upozornila na rozhodnutie uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí č. 3/2012 pod č. 37,

ktoré zároveň predložila súdu. Hoci zástupkyňa upozornila súd, že sa jedná o skutkovo analogickú
situáciu, kde sa súdy zaoberali vyporiadaním podielového spoluvlastníctva v pomeroch 9/10 a 1/10
nehnuteľnosti, pričom 1/10 patrila spolu trom vlastníkom, pričom aj v tomto prípade išlo o situáciu, keď
vlastníci 1/10 bývali v nehnuteľnosti. Súd sa s touto jej judikatúrou nevyporiadal vôbec napriek tomu, že
z hľadiska princípu právnej istoty čl. 2 C. s. p. ukladá povinnosť súdu rozhodnúť v analogicky skutkových

prípadoch tak, ako uvádza ustálená rozhodovacia prax najvyšších autorít. V tejto súvislosti odvolací súd
konštatuje, že bolo porušené právo na spravodlivý proces žalovanej vzhľadom na to, že súd nereagoval
na tieto podstatné argumenty a nevysporiadal sa s nimi. Na základe uvedeného je zrejmé, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a mohlo mať vplyv na správne

právne posúdenie veci.

14. Z uvedených dôvodov musel odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť v celom rozsahu,
pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnými procesnými vadami, porušujúcimiprávo na spravodlivý súdny proces nemôže byť považované za správne, a preto vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

15. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vec opätovne prejednať a rozhodnúť, následne vyhodnotí
všetky dôkazy a zdôvodní, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých záverov vychádzal a ako
ich skutkovo a právne vyhodnotil, a to s prihliadnutím k odvolacím námietkam žalovanej. Závery, ktoré
prijal, primerane vysvetlí tak, aby z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývala jednostrannosť,
a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

16. Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok o náhrade trov konania súdu prvej inštancie v zmysle
ustanovenia § 396 ods. 3 C. s. p., podľa ktorého ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)