Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Monday, October 30, 2017

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 10C/246/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210211259
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Kováčová

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2017:1210211259.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno v konaní pred sudkyňou JUDr. Oľgou Kováčovou v právnej veci žalobcu:

PARADISO Slovakia, s.r.o. so sídlom Nová osada 2, Dunajská Streda, IČO: 34 103 406, v konaní
zastúpeného JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom so sídlom Račianska 66, Bratislava, proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 132,78 € spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 132,78 € od 3.12.2009 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á právo na náhradu trov konania v rozsahu 99,58 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II. dňa 20.5.2010 domáhal uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 67.934,74 € titulom náhrady škody, ktorá bola vyvolaná
nezákonnými rozhodnutiami a úradným postupom Colného riaditeľstva SR a Colného úradu Komárno
(Trnava) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne od 3.6.2009 do zaplatenia a trov konania,

ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia. V žalobe uviedol, že nárok na náhradu škody predložil na
predbežnéprerokovanieMinisterstvufinanciíSR,ktoréhoajprerokovalo,avšaknároknanáhraduškody
zpožadovanéhotituluoznačilozanedôvodnýbezbližšiehozdôvodnenia.Štyridsiatimirozhodnutiamisp.
zn. 1153/2002-556100 a sp. zn. 1768/2001-556100 až 1806/2001-556100 zo dňa 18.6.2002 mu Colný
úrad Komárno vymeral colný dlh v celkovej výške 5.275.800,- Sk, z toho clo vo výške 4.977.170,- Sk a
DPH vo výške 298.640,- Sk. Proti týmto rozhodnutiam podal odvolanie, ktoré bolo Colným riaditeľstvom
SR zamietnuté rozhodnutím č. 43594/2002-890102. Bol toho názoru, že rozhodnutia Colného úradu

Komárno mali byť ako nezákonné zrušené, preto podal žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Colného riaditeľstva SR ako aj rozhodnutí Colného úradu Komárno. Najvyšší súd SR zrušil napadnuté
rozhodnutie Colného riaditeľstva SR rozsudkom sp. zn. 5 Sž 172/2002 zo dňa 30.9.2003. Rozhodnutia
Colného úradu Komárno zrušené neboli a keďže tieto boli predbežne vykonateľné, jeho povinnosť
zaplatiť colný dlh vo vyššie uvedenej výške trvala aj naďalej. Colné riaditeľstvo SR opätovne vo
veci rozhodlo zamietnutím jeho odvolania a zároveň potvrdilo rozhodnutia Colného úradu Komárno
rozhodnutím sp. zn. 54256/2003 zo dňa 2.4.2004. Následne podal na Krajskom súde v Trnave

žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva SR a rozhodnutí Colného úradu
Komárno. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/44/2004 zo dňa 10.3.2005 zrušil rozhodnutie
Colného riaditeľstva SR. Colné riaditeľstvo SR podalo proti rozsudku odvolanie na Najvyšší súd SR,
ktorý rozsudkom 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.1.2007 prvostupňový rozsudok potvrdil. Na základetohto rozsudku Colné riaditeľstvo SR rozhodnutia Colného úradu Komárno ako nezákonné zrušilo
rozhodnutím č. 39617/2007 zo dňa 29.10.2007 a vec vrátilo na ďalšie konanie Colnému úradu Trnava,
ktorý po zániku Colného úradu Komárno sa stal miestne a vecne príslušným konať vo veci. Colný úrad

Trnava rozhodnutím č. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008 konanie zastavil. Zaplatený colný dlh mu bol
vrátený až dňa 21.2.2008. Nezákonnými rozhodnutiami Colného úradu Komárno a postupom Colného
riaditeľstva SR mu vznikla škoda v celkovej výške 67.934,74 €, ktorá sa skladá z úrokov zaplatených za
čerpanie finančných prostriedkov z kontokorentného účtu, ktoré boli použité na zaplatenie jednotlivých
splátok vymeraného colného dlhu. Takto zaplatil na úrokoch 22.604,60 € a ďalších 11.311,45 € Dexia

banke ako úroky za zloženú colnú zábezpeku, ktorú musel zložiť na účet colného úradu. Za bankovú
zárukuzaplatil poplatkyvovýške10.360,72€.Všetkytietoplatbysúviselisozaplatenímazabezpečením
colného dlhu a boli vyvolané nezákonným postupom a nezákonným rozhodnutím Colného riaditeľstva
SR, ako aj Colného úradu Komárno, rovnako ako boli vyvolané aj platby za poskytnuté právne služby,
ktoré by inak nepotreboval a za ktoré zaplatil 23.525,19 €. Rovnako zaplatil sumu 132,78 € za správne
poplatky za žiadosť o odklad platenia colného dlhu. Všetky tieto platby sú škodou, pretože boli vyvolané

nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov a medzi týmito rozhodnutiami a škodou je príčinná
súvislosť. Nebyť týchto rozhodnutí nebol by musel vyššie uvedené finančné prostriedky vynaložiť a jeho
majetok by sa o tieto finančné prostriedky nezmenšil. Svoj právny nárok na náhradu škody opieral o
ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) a b), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. S poukazom na ustanovenie § 3 vládneho nariadenia č. 87/95 Z.z. si uplatnil aj úrok

z omeškania zo sumy 67.934,74 € vo výške 9,75 % ročne od 3.6.2009, nakoľko bol toho názoru, že
žalovaný sa dostal s plnením do omeškania najneskôr nasledujúci deň po tom, čo mu bol doručený
návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

2. Škodu uplatnenú žalobcom titulom trov právneho zastúpenia právny zástupca žalobcu upresnil

na pojednávaní konanom 10.10.2010. Uviedol, že so žalobcom mali uzatvorenú písomnú zmluvu o
poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.12.2002 (čl.184), podľa ktorej v prípade plného úspechu má nárok
na odmenu vo výške 10% z hodnoty prejednávanej veci, t.j. zo sumy 4.977.160,- Sk, z čoho 10 % činí
497.716,- Sk. Trovy právneho zastúpenia uplatnené v tomto konaní fakturoval žalobcovi faktúrou č. 3 vo
výške 118.404,- Sk bez DPH za: prevzatie zastúpenia, podanie žaloby a za účasť na pojednávaniach

na Krajskom súde v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 14S/44/2004 po 23.250,- Sk, 2 x režijný paušál
po 136,- Sk a 1 x 150,- Sk, stratu času za 6 polhodín 1.500,- Sk, za podanie odvolania a zastúpenie
na odvolacom pojednávaní pred Najvyšším súdom SR sp. zn. 1Sž-o-KS/71/05 po 23.250,- Sk, režijný
paušál 1 x 150,- Sk a 1 x 178,- Sk, t.j. spolu 118.404,- Sk + 19 % DPH 22.497,- Sk.

3. Na pojednávaní konanom dňa 10.10.2011 žalobca žalobu v časti o zaplatenie škody titulom trov
právneho zastúpenia v sume 1.503,68 € s príslušenstvom vzal späť, súd konanie v tejto časti uznesením
vyhláseným na tomto pojednávaní č.k. 10C/246/2010-436 zo dňa 10.10.2011 zastavil. Písomným
vyjadrením k prednesu žalovanej na pojednávaní 9.4.2014 (čl. 400) došlo k ďalšiemu čiastočnému
späťvzatiu žaloby v časti o zaplatenie sumy 3.017,94 € spolu s uplatneným úrokom z omeškania.

Rozhodnutie o čiastočnom späťvzatí žaloby sa odrazilo v prvom výroku rozsudku Okresného súdu
Komárno č.k. 10C/246/2010-443 zo dňa 4.2.2015. Rozsudok vo výroku o čiastočnom zastavení konania
odvolaním napadnutý nebol. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom uplatnený
nárok na náhradu škody predstavuje sumu 63.413,12 €, ktorú si uplatňuje spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9,75 % ročne od 3.6.2009 do zaplatenia.

4. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil, žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom písomnom
vyjadrení zo dňa 13.8.2010, tiež na ústnych pojednávaniach uviedol, že žalobca v colných konaniach v
postavení deklaranta na Colnom úrade Komárno podal colné vyhlásenia, ktorými navrhol prepustiť tovar
- biely cukor v množstve 800 ton do colného režimu voľný obeh. Deklarovaným kódom „CZ“ v colných

vyhláseniach uplatnil nárok na priznanie preferencie s ohľadom na pôvod tovaru. V rámci následnej
kontroly po prepustení tovaru do navrhnutého režimu české colné orgány vykonali verifikáciu deviatich
účtovných dokladov (faktúr), kde bolo zistené, že na faktúrach uvedený tovar nespĺňal podmienky
preferenčného zaobchádzania. Tento výsledok bol oznámený Colnému riaditeľstvu SR dňa 8.3.1999 a
26.11.1999. S touto skutočnosťou bol oboznámený aj žalobca, ktorý vo svojom písomnom stanovisku

uviedol, že odberateľom tovaru, ktorý bol vyrobený v Cukrovare a rafinérii cukru, a.s. Dobrovice v Českej
republike, bola spoločnosť Pain Impex s.r.o. Nymburg. Tovar bol určený pre bulharského odberateľa,
ktorý kúpnu cenu neuhradil a preto tovar bol ponúknutý jemu. Kúpnu zmluvu uzatvorili 28.6.1998.
Miestom plnenia bola železničná stanica v Podunajských Biskupiciach odkiaľ bol tovar preložený nakamióny a prepravený do Dunajskej Stredy. Domnieval sa, že pochybnosti o pôvode tovaru vznikli tým,
že po jeho preložení na kamióny požiadal o následnú verifikáciu tovaru tak, ako bol naložený a preclený
u výrobcu podľa priložených nákladných listov a nie tovaru v kamiónoch. Ministerstvo financií ČR -

Generálne riaditeľstvo ciel v Prahe v liste zo dňa 30.5.2000 označenom „Výsledok následnej verifikácie“
uviedlo, že : „z prehlásenia výrobcu - Cukrovar a rafinérie cukru a.s. Dobrovice vyplýva, že nemôže s
istotou prehlásiť, že tovar, ktorý firma Pain Impex, s.r.o. predala na Slovensko, skutočne pochádza z ich
výroby, pretože tento obchod sa uskutočnil bez ich vedomia ..., a vzhľadom k tejto skutočnosti výrobca
pôvod vyvezeného tovaru nepotvrdil“. Teda tovar nemožno považovať za pôvodný v ČR v zmysle

podmienok ustanovených Protokolom. Zistenie colných orgánov v ČR odôvodňovalo a bolo podkladom
pre začatie konania vo veci porušenia colných predpisov voči žalobcovi dňom 26.1.2000 pre colný
delikt z dôvodu, že žalobcovi bol tovar prepustený do režimu na základe nepravdivých údajov v colných
vyhláseniach prijatých v čase od 1.7.1998 do 8.7.1998. Za uvedené konanie bola žalobcovi uložená
pokuta vo výške 10.000,- Sk a zároveň bolo začaté konanie vo veci dodatočného vymerania colného
dlhu. Colný úrad Komárno na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v pôvodných colných

konaniach došlo k vymeraniu nižšej sumy cla, ako je suma cla dlžná na základe právnych predpisov,
preto rozhodnutiami zo dňa 18.6.2002 clo v správnej výške žalobcovi dodatočne vymeral. Dorubené
clo bolo aj predmetom konania Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Trnave, Colného riaditeľstva
SR, Colného úradu Trnava a bolo ukončené rozhodnutím Colného úradu Trnava č. 4550/2008-5861
zo dňa 25.1.2008, ktorým rozhodnutím bolo konanie zastavené. Žalobca si v žalobe uplatnil škodu v

celkovej výške 67.934,74 €, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti so splatením colného dlhu v splátkach
- úroky, zo zloženia colnej zábezpeky - úroky, poplatkov za bankovú záruku, poplatkov za poskytnutie
právnych služieb a správnych poplatkov za podanie žiadosti za odklad platenia cla. Vo vzťahu k
zaplateniu colného dlhu v splátkach uviedol, že ide o jednu z foriem zaplatenia colného dlhu, pre ktorú sa
rozhodol sám žalobca, to znamená, že pri vstupe do právneho vzťahu s príslušným peňažným ústavom

si musel byť vedomý, že poskytnutie uvedenej služby je spojené s určitým navýšením poskytnutých
finančných prostriedkov. V prípade úrokov, ktoré si uplatnil žalobca za čerpanie finančných prostriedkov
z kontokorentného účtu, z ktorého platil colný dlh v splátkach a k úrokom zaplateným banke zo
zloženej colnej zábezpeky uviedol, že žalobca mal právo požiadať colný úrad o odloženie vykonateľnosti
prvostupňových rozhodnutí, ktorými mu bol colný dlh dodatočne vymeraný, a to už v čase, keď mu

uvedené rozhodnutia boli oznámené. Poukázal aj na to, že Krajský súd v Trnave rozsudkom sp.
zn. 14S 44/2004 zo dňa 10.3.2005 odložil vykonateľnosť rozhodnutí colných orgánov. Z uvedeného
vyplýva, že žalobca neuskutočnil všetky zákonom ustanovené postupy a úkony za účelom zabránenia
vzniku škody. V súvislosti s trovami právneho zastúpenia poukázal na zákon č. 58/1969 Zb., ktorý
v žiadnom ustanovení neuvádza, že do trov konania sa zahrňujú aj trovy právneho zastúpenia. Až

zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 18 ods. 3 stanovil, že trovy právneho zastúpenia sú súčasťou
trov konania. Dával do pozornosti súdu aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sž-o-KS 71/2005
zo dňa 23.1.2007, ktorým súd žalobcovi náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania
nepriznal z dôvodov osobitného zreteľa. Zastával názor, že v danom prípade nezákonné rozhodnutia
colnýchorgánovnebolivydané,pretoškodažalobcovivsúvislostisvydanímrozhodnutícolnýchorgánov

nevznikla a preto nie je splnená zákonom ustanovená podmienka na uplatnenie nároku na náhradu
škody, a to príčinná súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Okrem
vyššie uvedených namietal aj premlčanie pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto konaní s poukazom
na ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa právo na náhradu škody
premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie

tohto práva zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia. Na základe žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva SR
č. 43594/2002 zo dňa 21.10.2002 Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sž 172/2002 zo dňa 30.9.2003
rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Právo na uplatnenie náhrady
škody si mal žalobca uplatniť v trojročnej premlčacej dobe, ktorá mu začala plynúť dňom doručenia

zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 30.9.2003 a uplynula v roku 2006. Z uvedeného
vyplýva, že žalobcovi už v roku 2006 zaniklo právo na uplatnenie náhrady škody. K trovám konania
poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/172/2002, ktorým boli žalobcovi priznané
trovy konania vo výške 83.340,-Sk (2.766,38 € za právne služby poskytnuté v rokoch 2002, 2003) od
Colného riaditeľstva SR. Ku kontokorentnému úveru od Tatra banky, a.s. uviedol, že zmluva o úvere bola

uzatvorená 28.11.2001, pričom Colný úrad Komárno domeral žalobcovi colný dlh vo výške 5.275.800,-
Sk až dňa 18.6.2002. Žalobca si zobral úver vo výške 20.000.000,- Sk, z ktorého 15.000.000,- Sk zobral
na financovanie svojich prevádzkových potrieb. Zdôraznil, že žalobcom vykázané úroky uplatnené vo
výške 22.604,60 €, ktoré mal zaplatiť Tatra banke, a.s. a Dexia banke, a.s. sú úrokmi za celý poskytnutýúver vo výške 25.000.000,- Sk za obdobie od roku 2006 do 28.2.2008, pričom doteraz predloženými
dokladmi žalobca preukázal iba to, že Tatra banke, a.s. zaplatil 40 splátok po 49.600,- Sk. Zo spôsobu
výpočtu úrokov od dátumu každej splátky uhradenej colnému úradu k dátumu vrátenia zaplatených

splátok colným úradom, do 21.2.2008 vyplýva, že sa jedná o výpočet úrokov z omeškania a nie o úroky z
úveru a takéto úroky žalobca od štátu požadovať nemôže, pretože štát sa do omeškania nikdy nedostal.
Do omeškania sa dostal jedine colný úrad. O takto vzniknutej škode žalovaný sa mohol dozvedieť
výlučne zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňom 2.6.2009 a podľa § 10
zákona č. 58/1969 Zb. v prípade opodstatnenosti nároku mal možnosť odškodniť žalobcu do 6 mesiacov.

K sume 340.768,74 Sk uplatnenej za úroky za zloženú colnú zábezpeku zaplatenej Dexia banke, a.s.
uviedol, že žalobca predložil súdu iba potvrdenie Dexia banky, a.s. aká bola výška úrokových sadzieb za
jednotlivé roky a o zaplatenej sume úrokov z celého úveru poskytnutého žalobcovi vo výške 25.000.000,-
Sk. Zdôraznil pritom, že ide o obdobie, kedy mal žalobca odloženú vykonateľnosť rozhodnutí colného
úradu a napriek tomuto dobrovoľne splácal colný dlh.

5. Podanej žalobe rozhodol Okresný súd Komárno rozsudkom č.k. 10C/246/2010-443 zo dňa 4.2.2015,
ktorým konanie v časti o zaplatenie sumy 3.017,94 € s príslušenstvom pre späťvzatie žaloby v tejto časti
zastavil. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Proti tomuto
rozsudku v zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade trov konania podal žalobca odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č.k. 7Co/531/2015-474 zo dňa 30.6.2016 tak,

že rozsudok tunajšieho súdu v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vo svojom rozhodnutí odvolací súd vyslovil záväzný právny
názor o danosti základu nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami,
keď rozhodnutia Colného úradu Komárno špecifikované v podanej žalobe vyhodnotil ako nezákonné
rozhodnutia v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb., pričom svoj právny názor

a analýzu rozhodnutí Colného úradu Komárno podrobne vyhodnotil a odôvodnil vo svojom rozhodnutí.
Tiež vo svojom rozhodnutí odvolací súd vyslovil záväzný právny názor o tom, že nárok na náhradu
škody uplatnený žalobcom v tomto spore je potrebné posudzovať výlučne v zmysle ustanovení zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v znení účinnom do 30.6.2004. Prvoinštančnému súdu konštatujúc existenciu jednej

z kumulatívnych podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody (existencia nezákonného
rozhodnutia) uložil opätovne sa zaoberať existenciou ostatných podmienok pre priznanie nároku na
náhradu škody a to existenciou škody a príčinnou súvislosťou medzi vznikom škody a nezákonným
rozhodnutím. Tiež ustálil, že žalobca v konaní do času rozhodnutia odvolacieho súdu nepredložil žiadne
dôkazy, ktoré by viedli k nepochybnému záveru po preukázaní výšky škody.

6. Tunajší súd riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vo veci nariadil pojednávanie,
na ktorom po vypočutí si prednesu žalobcu a jeho právneho zástupcu ako aj poverenej
zamestnankyne žalovaného a po oboznámení sa s listinami tvoriacimi súdny spis a to výpisom
žalobcu z obchodného registra, rozhodnutiami Colného úradu Komárno sp. zn. 8116/2002-550110 (k

zaplateniu cla domeraného rozhodnutím č. 1806/2002-556100 zo dňa 18.6.2002) 8124/2002-550110,
8125/2002-550110 8154/2002-550110, 8115/2002-550110, 8153/2002-550110, 8151/2002-550110,
8152/2002-550110, 8149/2002-550110, 8150/2002-550110, 8148/2002-550110, 8147/2002-550110,
8146/2002-550110, 8144/2002-550110, 8145/2002-550110, 8141/2002-550110, 8142/2002-550110,
8143/2002/550110, 8140/2002-550110, 8132/2002-550110, 8133/2002-550110, 8134/2002-550110,

8135/2002-550110, 8136/2002-550110, 8137/2002-550110, 8138/2002/550110, 8139/2002-550110,
8120/2002-550110, 8123/2002-550110, 8127/2002-550110, 8128/2002-550110, 8126/2002-550110,
8117/2002-550110, 8118/2002-550110, 8119/2002-550110, 8129/2002-550110, 8130/2002-550110,
8131/2002-550110, 8121/2002-550110, 8122/2002-550110 zo dňa 12.8.2002, ktoré nadobudli
právoplatnosťavykonateľnosťdňom16.8.2002,žiadosťoužalobcuopredbežnéprerokovanienárokuna

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Colného riaditeľstva SR v spojení s rozhodnutiami
Colného úradu Komárno zo dňa 28.5.2009, dôkazom o doručení žiadosti Ministerstvu financií SR
dňa 2.6.2009, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.1.2007, rozhodnutím
Colného úradu Trnava č. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008, potvrdením Tatra banky, a.s. o výške
zaplatených úrokov z kontokorentného úveru, prehľadom úrokových sadzieb Tatra banky a.s. platných

pre kontokorentný úver ÚZ č. 1479/2001, výpismi z internetovej stránky Národnej banky Slovenska,
potvrdením Dexia banky Slovensko, a.s. o výške úrokových sadzieb a o sumách zaplatených úrokov
na kontokorentnom úvere č. 50/004/06, dodatkom č. 1 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001
uzatvorenej medzi Tatra bankou a.s. a žalobcom, zmluvou o podmienkach poskytnutia záruky č.603.864 a spôsobe zabezpečenia pohľadávok banky - zmluvou o otvorení vkladového účtu - zmluvou
o zabezpečovacom postúpení pohľadávky uzavretej medzi Tatra bankou a.s. a žalobcom, záručnou
listinouč.603.864Tatrabankya.s., výpismizpodnikateľskéhoúčtuzodňa6.8.2002,6.8.2003,6.8.2004,

8.8.2005 14.2.2006, potvrdením Tatra banky a.s. o poplatkoch za bankovú záruku č. 603.864, faktúrami
advokáta JUDr. Ondreja Krempaského za poskytnutie právnej pomoci č. 08/07/2002, 1/01/2003,
08/01/04, výpisom z účtu zo dňa 30.7.2002, 15.1.2003, 27.2.2008, zmluvou o poskytnutí právnej pomoci
uzavretej medzi JUDr. Ondrejom Krempaským a žalobcom dňa 16.12.2002, oznámením Ministerstva
financií SR zo dňa 23.11.2009 o prerokovaní nároku na náhradu škody, žiadosťou žalobcu o povolenie

zaplatenia časti colného dlhu v splátkach, rozhodnutím Colného úradu Komárno č. 8154/2002-550110
zo dňa 12.8.2002 vo veci povolenia zaplatiť časť dovoznej platby v splátkach, rozhodnutím Colného
riaditeľstva SR sp. zn. 3961/2007 zo dňa 29.10.2007, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/44/2004-37zodňa10.3.2005,rozhodnutímColnéhoriaditeľstvaSRč.54256/2003zodňa2.4.2004,
rozsudkomNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Sž172/02zodňa30.9.2003,rozhodnutímColnéhoriaditeľstva
SR sp. zn. 43594/2002 zo dňa 21.10.2002, vyjadrením žalovaného zo dňa 13.8.2010, vyjadrením

žalobcu zo dňa 27.9.2010, vyčíslením trov konania zo dňa 23.1.2007, vyjadrením žalobcu k vyčísleniu
škody zo dňa 9.2.2011, výpismi z účtu z ČSOB, a.s. za obdobie od 29.7.2002 do 5.8.2002, súvahou k
31.12.2002, zmluvou o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 z 28.11.2001, prvou stranou dodatku č. 2
k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001, dodatkom č. 3 k zmluve o kontokorentnom úvere č.
1479/2001 uzavretým dňa 19.4.2004, dodatkom č. 4 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001

uzavretým dňa 29.7.2005, zmluvou o kontokorentnom úvere č. 50/004/06 zo dňa 24.1.2006, oznámením
o zmene spôsobu zabezpečenia dovoznej platby z 14.10.2005, výpismi z účtu z neurčitého dátumu,
žiadosťou o zrušenie záručnej listiny z 6.2.2006, žiadosťou o preúčtovanie colného dlhu z 31.1.2006,
súhlasom zo dňa 31.1.2006, zápisnicou zo dňa 10.10.2011 v časti výsluchom svedkyne Z., vyjadrením
žalovaného zo dňa 3.11.2011, daňovým priznaním žalobcu za rok 2000, súvahou k 31.12.2000, výkazom

ziskov a strát k 31.12.2000, daňovým priznaním žalobcu za rok 2001, súvahou k 31.12.2001, výkazom
ziskovastrátk31.12.2001,vyjadrenímžalobcuzodňa20.1.2012,vyjadrenímžalobcuzodňa29.1.2013,
potvrdením Tatra banky, a.s. zo dňa 26.4.2013 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001,
vyjadrením žalovaného zo dňa 10.5.2013, vyjadrením žalobcu zo dňa 19.5.2014, oznámením žalobcu
adresovaným Colnému úradu Trnava zo dňa 18.12.2007, doplnením odvolania adresovanému Colnému

riaditeľstvu SR zo dňa 2.7.2007, rozhodnutím Colného úradu Komárno č. 1805/2001-556100 zo dňa
18.6.2002, rozsudkom Okresného súdu Komárno č.k. 10C/246/2010-443 zo dňa 4.2.2015, odvolaním
žalobcu, vyjadrením žalovaného k odvolaniu, uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 7Co/531/2015-474
zo dňa 30.6.2016, stanoviskom žalobcu zo dňa 29.10.2017 ustálil nasledovný skutkový a právny stav
veci:

7. Predmetom konania je uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej žalobcovi nezákonnými
rozhodnutiamiColnéhoúraduKomárno.Tútoškodužalobcavyčíslilsumou63.413,12€,ktorápozostáva
z úrokov úveru poskytnutého žalobcovi Tatra bankou, a.s. použitého na zaplatenie colného dlhu v
celkovejvýške6.938,72€,zúrokovúveruposkytnutéhoDexiabankouSlovensko,a.s.vsume12.647,95

€, z úrokov z colnej zábezpeky v sume 11.311,45 € uhradenej Dexia banke Slovensko, a.s., z poplatkov
vo výške 10.360,71 € za bankovú záruku, z úhrady titulom právnych služieb v sume 22.021,51 € a zo
správneho poplatku 132,78 €.

8. Táto škoda podľa žalobcu vznikla dorubením cla v sume 5.275.800,- Sk štyridsiatimi rozhodnutiami

Colného úradu Komárno sp. zn. 1153/2002-556100, sp. zn. 1768/2002-556100 až 1806/2002-556100
zo dňa 18.6.2002 v rozpore s platnými právnymi predpismi. Tieto rozhodnutia Colného úradu
Komárno žalobca napadol odvolaním. Jeho odvolanie bolo rozhodnutím Colného riaditeľstva SR sp.
zn. 43594/2002-890102 zo dňa 21.10.2002 (čl.152) zamietnuté a zároveň boli potvrdené napadnuté
rozhodnutia Colného úradu Komárno. Žalobca podal na Najvyšší súd SR žalobu o preskúmanie

zákonnosti tohto rozhodnutia Colného riaditeľstva SR a jeho zrušenia z dôvodu nezákonnosti. Súčasne
žiadal zrušiť aj 40 prvostupňových rozhodnutí Colného úradu Komárno. NS SR rozsudkom sp. zn.
5Sž 172/02 zo dňa 30.9.2003 (čl. 149) zrušil rozhodnutie Colného riaditeľstva SR a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 83.340,-
Sk na účet JUDr. Ondreja Krempaského. V odôvodnení rozsudku uviedol, že Colné riaditeľstvo sa

dôsledne nevysporiadalo s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v podaných odvolaniach, predovšetkým
s námietkami ohľadne vzniku colného dlhu a tvrdením, že dlžníkom mala byť tiež osoba, ktorá
mu poskytla informácie (§ 196 ods.3 veta druhá colného zákona). Napadnuté rozhodnutie Colného
riaditeľstva SR považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Po opätovnom posúdení azhodnotení námietok žalobcu Colné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 2.4.2004 sp. zn. 54256/2003
(čl.140) opätovne potvrdilo rozhodnutia Colného úradu Komárno a odvolanie zamietlo. Nakoľko s týmto
rozhodnutím žalobca nesúhlasil, podal žalobu na Krajský súd v Trnave, ktorý rozsudkom sp. zn.

14S/44/2004-37 zo dňa 10.3.2005 (čl.133) rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zo dňa 2.4.2004 č.
54256/2003 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Colné riaditeľstvo SR zaviazal zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v sume 73.576,- Sk do rúk JUDr. Ondreja Krempaského, zároveň odložil
vykonateľnosť rozhodnutia Colného riaditeľstva SR z 2.4.2004 č. 54256/2003 majúc za to, že okamžitým
výkonom napadnutého rozhodnutia by hrozila vážna ujma žalobcovi. V odôvodnení rozsudku vyslovil

názor, že žalovaný sa náležite nevysporiadal s úlohou uloženou mu NS SR v rozsudku č.k. 5Sž 172/02
zo dňa 30.9.2003, a to predovšetkým s námietkou ohľadne vzniku colného dlhu a tvrdením žalobcu,
že dlžníkom mala byť tiež osoba, ktorá poskytla informácie, a to v zmysle § 196 ods. 3 veta druhá
Colnéhozákona,ktoráskutočnosťjesamaosebespôsobilounazrušeniepreskúmavanéhorozhodnutia.
Ďalej krajský súd poukázal na to, že správne orgány oboch stupňov nevykonali dostatok dôkazov na
preukázanie spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti vzniku colného dlhu v zmysle § 220 ods. 4, 5

Colného zákona, pretože potvrdenie výrobcu tovaru - cukru Cukrovaru a rafinérii cukru, a.s., Palackého
1, Dobrovice, ČR, nemôže byť jediným dôkazom o pôvode tovaru najmä s poukazom, že označená
spoločnosť vo svojom vyjadrení oznámila skutočnosť, že nemôže potvrdiť, že predmetný tovar bol u
nej vyrobený, z ktorého vyjadrenia jednoznačne vyplýva, že danú skutočnosť nepotvrdil ani nevylúčil.
Bolo povinnosťou žalovaného skúmať ďalšími dôkazmi preukázanie existencie pôvodu tovaru a za tým

účelom si vyžiadať stanovisko predajcu PAIN IMPEX s.r.o. Nymburg, zaoberať sa s vecou v širších
súvislostiach a vyžiadať si stanovisko českej strany na preukázanie pôvodu tovaru, ktorý označená
spoločnosť predávala pred predajom žalobcovi a za tým účelom, pokiaľ existujú odobraté vzorky tohto
tovaru, prípadne i znaleckým dokazovaním skúmať zhodu tovaru, ktorý vystavila Hospodárska komora
Českej republiky ako certifikáty o pôvode tovaru v prospech spoločnosti PAIN IMPEX s.r.o. Nymburg za

účelom predaja tovaru konečnému odberateľovi Boyana import - export LTD Sofia Bulharsko. Okrem
uvedených krajský súd poukázal na to, že žalovaný sa nezaoberal skúmaním podmienky prekludovania
nároku z úradnej povinnosti, pretože pokiaľ ide o verifikáciu faktúry č. 25/98 zo dňa 30.6.1998 výsledok
verifikácie bol známy dňa 8.3.1999 a vzhľadom k tomu, že sa začalo správne konanie dňa 26.1.2000
a prvýkrát rozhodol o dorubení colného dlhu dňa 18.6.2000, dorubenie dlhu na základe označenej

faktúry treba považovať za prekludované. Pokiaľ ide o ďalšie faktúry vychádzajúc z výsledkov verifikácie,
doručené žalovanému dňa 26.11.1999, treba mať za to, že v tejto časti nárok na dorubenie colného dlhu,
keďže Colný úrad v Komárne vo veci rozhodol dňa 18.6.2002, nemožno považovať za prekludovaný.
Krajský súd v Trnave vyslovil právny názor, že pokiaľ správne orgány na základe doplnenia dokazovania
dospejú k názoru, že sú splnené zákonné podmienky na dorubenie colného dlhu v zmysle § 220 ods.

4, 5 Colného zákona, zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že údaje o pôvode tovaru
žalobca uviedol výslovne na základe oznámenia o pôvode tovaru svojho predajcu, a to spoločnosti PAIN
IMPEXs.r.o.Nymburg,zktorýchdôvodovjezaloženázodpovednosťzavznikpredmetnéhocolnéhodlhu
označenejspoločnostiakoďalšiehodlžníkavzmysle§196ods.3Colnéhozákona.ColnériaditeľstvoSR
podalo proti rozsudku KS v Trnave odvolanie, ktoré bolo prejednané Najvyšším súdom SR pod sp. zn.

1 Sž-o-KS 71/2005 (čl.52). Rozsudkom z 23.1.2007 bol rozsudok krajského súdu potvrdený z dôvodu,
že najvyšší súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je spôsobilé jednoznačne spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Vytýkal žalovanému, t.j. Colnému riaditeľstvu SR, že v
predmetnej veci bolo jeho povinnosťou presne konkretizovať skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov na

základe ktorých rozhodoval. Bolo jeho povinnosťou označiť konkrétne ustanovenia a pre zrozumiteľnosť
aj s čiastočnou alebo úplnou citáciou, preto bolo nedostatočné v napadnutom rozhodnutí len poukázať
na existenciu medzinárodných dohôd (Dohoda medzi SR a ČR č. 199/1993 Z.z. o vytvorení colnej únie,
Dohoda medzi Vládou SR a Vládou ČR z 22.2.1993 uverejnené v oznámení Ministerstva zahraničných
vecí SR pod č. 118/1994 Z.z. o pravidlách pôvodu tovaru a metódach administratívnej spolupráce

vrátane protokolov a príloh, ktoré sú jej súčasťou) bez toho, aby pre účely predmetného rozhodnutia
bolo náležite objasnené okrem iného, či a prečo po vytvorení colnej únie a spoločného colného územia
zostala zachovaná ochranná funkcia medzi zmluvnými stranami, či naďalej vzájomný dovoz a vývoz bol
koordinovaný, ktorým ustanovením bolo záväzným spôsobom určené kto má žiadať sprievodné doklady
k vývozu a ktoré konkrétne ustanovenie konkrétneho predpisu vyžaduje použitie presne stanovených

dokladov. Správnemu orgánu vytýkal nedostatočne zistený skutkový stav, jeho rozhodnutie považoval
za predčasné. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania napadnutý rozsudok zmenil tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania
rozhodol tiež tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Pri rozhodovaní o trováchprvostupňového ako aj odvolacieho konania vychádzal z ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. Náhradu
trov žalobcovi nepriznal z dôvodov osobitného zreteľa, za ktoré považoval dôvodné pochybnosti o
postupe žalobcu bona fidae pri uplatňovaní svojich nárokov v predmetnom konaní. Následne Colné

riaditeľstvo SR rozhodnutím sp. zn. 39617/2007 zo dňa 29.10.2007 ( čl.125) rozhodnutia Colného úradu
Komárno zn. 1153/2002-556100 a zn. 1768/2001-556100 až 1806/2001-556100 zo dňa 18.6.2002 zrušil
a vec vrátil Colnému úradu Trnava ako vecne príslušnému správnemu orgánu (právnemu nástupcovi
zaniknutého Colného úradu Komárno) na nové prejednanie a rozhodnutie. Z dostupných dokladov
Colného úradu Trnava predloženého súdu colným úradom, ako aj z vyššie uvedených rozhodnutí

správneho orgánu a súdov vyplýva, že žalobca podal colné vyhlásenia, ktorými navrhol prepustiť tovar
- biely cukor v množstve 800 ton do režimu voľný obeh. Colný úrad Komárno jeho žiadosti vyhovel. V
colných vyhláseniach žalobca uplatnil nárok na priznanie colnej preferencie s ohľadom na pôvod tovaru
- Česká republika. Prílohami jednotlivých colných vyhlásení predkladanými v rámci colných konaní
boli faktúry, ktorých súčasťou bolo vyhlásenie vývozcu o pôvode tovaru. V rámci následnej kontroly
po prepustení tovaru do voľného obehu bola prostredníctvom českých colných orgánov vykonaná

verifikácia faktúry č. 28/98, ktorou sa zistilo, že na nej uvedený tovar nespĺňa podmienky preferenčného
zaobchádzania. Výsledok verifikácie bol doručený Colnému riaditeľstvu SR 8.3.1999. Následne bola
vykonaná i verifikácia ostatných 39 účtovných dokladov s výsledkom doručeným Colnému riaditeľstvu
SR dňa 26.11.1999. Dňa 22.6.1999 bol žalobca, zastúpený konateľom spoločnosti, oboznámený s
výsledkom verifikácie. Podľa konateľa odberateľom tovaru vyrobeného v Cukrovari a rafinérii cukru,

a.s. Palackého 1, Dobrovice, ČR bola česká spoločnosť PAIN IMPEX s.r.o. Nymburg a bol určený
pre konečného odberateľa Boyana Import - Export LTD Sofia Bulharsko. Bulharský kupujúci však
neuhradil kúpnu cenu, preto zásielka bola ponúknutá na odkúpenie žalobcovi, ktorý následne uzavrel
kúpnu zmluvu so spoločnosťou Pain Impex s.r.o. Tovar bol na železničnej stanici v Podunajských
Biskupiciach pod colným dohľadom preložený na kamióny a následne prepravený do Dunajskej Stredy,

kde bol navrhnutý na prepustenie do colného režimu voľný obeh. Ministerstvo financií ČR vzhľadom
na prehlásenie výrobcu zaujalo stanovisko, že cukor nemožno považovať za pôvodný v ČR v zmysle
podmienok ustanovených Protokolom (vzhľadom na prehlásenie výrobcu Cukrovaru Dobrovice, že
nemôže s istotou prehlásiť, že cukor ktorý firma Pain Impex predala na Slovensko, skutočne pochádza
z ich výroby, pretože tento obchod sa uskutočnil bez ich vedomia). Vzhľadom na toto stanovisko

Ministerstva financií ČR boli začaté konania vo veci porušenia colných predpisov žalobcom a Colný
úrad Komárno rozhodnutiami č. 1768 až 1806/2001-556100 a č. 1153/2002-556100 zo dňa 18.6.2002
dodatočne vymeral žalobcovi colný dlh podľa § 196 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a § 220 ods. 4, 5 Colného
zákona č. 180/1996 Z.z. úhrnom vo výške 5.275.800,- Sk.

9.Listomzodňa5.8.2002sažalobcaobrátilnaColnýúradKomárnoopovoleniezaplateniačasticolného
dlhu v splátkach. Jeho žiadosti colný úrad vyhovel rozhodnutiami zo dňa 12.8.2002 a povolil mu zaplatiť
časť dovoznej platby (cla) domeranú 40 rozhodnutiami Colného úradu Komárno zo dňa 18.6.2002 v
splátkach, a to každým rozhodnutím vymerané clo 99-mi splátkami po 1.240,- Sk vždy do posledného
kalendárneho dňa a poslednú splátku v sume 1.669,- Sk do 31.12.2010.

10. Colný úrad Trnava rozhodnutím sp. zn. 4550/2008-5861 zo dňa 25.1.2008 konanie vo veci
dodatočného vymerania colného dlhu za tovar - cukor biely kryštál v množstve 800.000 kg voči
PARADISO Slovakia s.r.o. zastavil, pretože odpadol dôvod konania v dôsledku uplynutia trojročnej
lehoty na jeho dodatočné vymeranie v zmysle § 220 ods. 5 Colného zákona, ktorá lehota uplynula dňom

14.10.2007 (čl. 60). Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.1.2008.

11. Žalobca žiadosťou zo dňa 28.5.2009 doručenou Ministerstvu financií dňa 2.6.2009 (čl. 48) požiadal
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Colného
riaditeľstva v spojení s rozhodnutiami Colného úradu Komárno v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z..

Škodu spôsobenú štátom vyčíslil sumou 67.934,74 € a zároveň si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške
dvojnásobku základnej sadzby ECB (čl. 48). Ministerstvo financií listom č. MF/018145/2009-241 zo dňa
23.11.2009 (čl. 121) oznámilo žalobcovi, že po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody sa
zistilo,ženávrhžalobcujeneopodstatnený,niesúsplnenépodmienky nauplatnenienároku nanáhradu
škody voči štátu v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

12. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30.6.2004, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní predštátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán
štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 3 citovaného zákona, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti

nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1, 2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno
uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na

jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo
zmenené.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné

vopred prerokovať s ústredným orgánom.

Podľa § 18 ods. 1,2 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 20 citovaného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v
tomto zákone občianskym zákonníkom.

13. Predmetné rozhodnutia Colného úradu Komárno č. 1768 až 1806/2001-556100 a č.

1153/2002-556100 zo dňa 18.6.2002, ktoré žalobca označil v podanej žalobe za nezákonné a titulom
vydania ktorých si v tomto konaní uplatnil nárok na náhradu škody po tom, ako príslušný orgán
(Ministerstvo financií SR) jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nevyhovel,
tunajší súd viazaný názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho rozhodnutí č.k. 7Co/531/2015-474 zo
dňa 30.6.2016 považuje za nezákonné rozhodnutia v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. v znení účinnom

do 30.6.2004. Z titulu týchto rozhodnutí v súvislosti so zastavením konania pred príslušným správnym
orgánom bola žalobcovi suma uhradeného cla v plnej výške dňa 21.2.2008 vrátená. V konaní bola
zo strany žalobcu preukázaná vecná legitimácia strán sporu i dodržanie zákonného postupu a lehoty
pre uplatnenie si nároku na náhradu škody formou podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
príslušnému orgánu verejnej moci.

14. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje nárok na zaplatenie sumy úrokov a poplatkov, ktoré uhradil
bankovým inštitúciám v súvislosti s poskytnutým úverom, colnou zábezpekou a bankovou zárukou ako
aj sumu uhradenú právnemu zástupcovi titulom úkonov právneho zastúpenia v konaniach vyvolaných v
súvislostisvydanímpredmetnýchrozhodnutíColnýmúradomKomárnoatiežsumusprávnychpoplatkov

uhradených titulom podania žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutí Colného úradu Komárno.

15. Keďže zo strany žalobcu bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb., súd riadiac sa rozhodnutím odvolacieho súdu a právnym názorom tam vysloveným, v
ďalšomkonanískúmal,čizostranyžalobcubolapreukázanáexistenciaďalšíchpodmienokprepriznanie

nároku na náhradu škody a to preukázanie vzniku škody (a jej výšky) a preukázanie príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Pre priznanie nároku na náhradu škody musí žalobca
preukázať splnenie týchto podmienok kumulatívne.

16. Ako vyplynulo zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 zo dňa 28.11.2001 uzavretej

medzi obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s. a žalobcom, jej predmetom bolo poskytnutie
kontokorentného úveru do výšky úverového rámca 20.000.000,- Sk s konečnou splatnosťou dňa
30.11.2002. V čase uzavretia zmluvy bol zmluvný úrok dojednaný vo výške 12 % p.a.. Úver bol
žalobcovi poskytnutý k účtu 2624210240/1100.17. Ako vyplynulo z dodatku č. 1 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 zo dňa 29.7.2002, jeho
predmetom bolo navýšenie úverového rámca na sumu 25.000.000,- Sk, zmena účelu použitia, ktorým

bolo zabezpečenie a uspokojenie pohľadávok veriteľa z titulu zmluvy o zárukách a tiež sa dodatkom č.
1 zmenila doba konečnej splatnosti na deň 31.7.2003. Dodatkom č. 1 k zmluve o kontokorentnom úvere
tiež došlo k zmene podmienok poskytnutia úveru.

18. Ako vyplynulo z dodatku č. 2 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 (ohľadne ktorého

žalobca predložil v priebehu konania len prvú stranu, preto nie je známy dátum jeho uzavretia), jeho
predmetom bolo navýšenie úverového rámca na sumu 30.000.000,- Sk, zmena konečnej splatnosti na
deň 31.7.2004. Dodatkom č. 2 k zmluve o kontokorentnom úvere tiež došlo k zmene úrokovej sadzby
na hodnotu 9 % p.a..

19. Ako vyplynulo z dodatku č. 3 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 zo dňa 19.4.2004, jeho

predmetom bola zmena účelu použitia, zmena konečnej splatnosti ako aj úrokovej sadzby. Konečná
splatnosť bola dohodnutá na deň 31.7.2005 a úroková sadzba sa zmenila na hodnotu 1 M BRIBOR +
2 % p.a..

20. Dodatkom č. 4 k zmluve o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 zo dňa 29.7.2005, jeho predmetom

bola zmena konečnej splatnosti, ktorá bola dohodnutá na deň 31.7.2006.

21. Ako vyplynulo zo zmluvy o podmienkach poskytnutia záruky č. 603.846 a o spôsobe zabezpečenia
pohľadávok banky, zmluvy o otvorení vkladového účtu a zmluvy o zabezpečovacom postúpení
pohľadávky, túto uzatvoril žalobca s obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s.. Predmetom zmluvy

bolo (okrem iného) poskytnutie bankovej záruky v prospech colnej správy SR prostredníctvom Colného
úradu Komárno, pobočka Dunajská Streda až do najvyššej čiastky 4.977.160,- Sk tým spôsobom, že
sa banka zaviaže spoločne a nerozdielne s dlžníkom splniť colný dlh, ktorý vznikol dlžníkovi pri dovoze,
resp. v súvislosti s dovozom tovaru: biely cukor kryštál a jeho prepustením do colného režimu voľný
obeh. Za poskytnutie bankovej záruky si zmluvné strany dohodli bankový poplatok vo výške 1,7 % p.a.

zo záručnej sumy (minimálne vo výške 5.000,- Sk/ročne) a to za obdobie odo dňa vystavenia až do
skončenia ručenia banky zo záruky vždy ročne vopred, jednorazový spracovateľský poplatok vo výške
7.000,- Sk zúčtovaný po podpise zmluvy a ostatné poplatky a náklady spojené so zárukou v zmysle
platného sadzobníka poplatkov. V súvislosti s touto zmluvou obchodná spoločnosť Tatra banka, a.s.
vystavila záručnú listinu č. 603.864 dňa 6.8.2002, ktorou Colnému úradu Komárno, pobočka Dunajská

Streda poskytla záruku až do sumy 4.977.160,- Sk a zaviazala sa spoločne a nerozdielne so žalobcom
splniť colný dlh - clo dovymerané rozhodnutiami Colného úradu Komárno, pobočka Dunajská Streda
dňa 18.6.2002 (VS 6115103094 - 6115103135 a 6115201283).

22. Ako vyplynulo z predložených výpisov z účtu dňa 6.8.2002 bola na účte žalobcu evidovaná položka

603864 POPL. GARANCIA vo výške 8.610,00 Sk, dňa 6.8.2002 položka 603864 POPL. GARANCIA
vo výške 85.786,88 Sk, dňa 6.8.2003 položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške 86.021,92 Sk, dňa
6.8.2004 položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške 85.786,88 Sk, dňa 8.8.2005 položka 603864
POPL. GARANCIA vo výške 85.786,88 Sk, dňa 14.2.2006 položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške
1.500,- Sk a dňa 14.2.2006 položka 603864 POPL. GARANCIA vo výške 41.365,73 Sk.

23. Ako vyplynulo z podania Tatra banky, a.s. zo dňa 10.2.2006, Tatra banka, a.s. oznámila žalobcovi,
že v súvislosti so zárukou č. 603.864 bol vrátený poplatok vo výške 41.365,73 Sk a že jeho účet bol
zaťažený poplatkom za zmenu záruky (ukončenie záruky) vo výške 1.500,- Sk.

24. Ako vyplynulo z potvrdenia Tatra banky, a.s. zo dňa 12.12.2008, výška zaplatených úrokov z
kontokorentného úveru (ÚZ č. 1479/2001) bola k maturite úveru (k 17.2.2006) v celkovej výške
4.256.847,67 Sk, z toho za rok 2002 suma vo výške 346.214,13 Sk, za rok 2003 suma vo výške
1.323.999,89 Sk, za rok 2004 suma vo výške 1.427.831,35 SK, za rok 2005 suma vo výške 1.056.692,31
Sk a za rok 2006 suma vo výške 102.109,99 Sk. Potvrdenie bolo vydané na žiadosť žalobcu. Ako

vyplynulo z prehľadu úrokových sadzieb Tatra banky, a.s. platných pre kontokorentný úver č. zmluvy
1479/2001, v období od 30.11.2001 do 1.4.2002 bola úroková sadzba vo výške 12 % p.a., v období od
2.4.2002 do 30.11.2002 vo výške 11 % p.a., v období od 1.12.2002 do 19.1.2003 vo výške 10 % p.a., v
období od 20.1.2003 do 23.7.2003 vo výške 9,50 % p.a., v období od 24.7.2003 do 31.3.2004 vo výške9 % p.a., v období od 1.4.2004 do 22.4.2004 vo výške 8 % p.a. a v období od 23.4.2004 do 17.2.2006
vo výške 1 M BRIBOR + 2 % p.a..

25. Z daňového priznania za rok 2000 a jeho príloh, z daňového priznania za rok 2001 a jeho príloh, z
daňového priznania za rok 2002 mal súd preukázané hospodárenie žalobcu na daňové účely.

26. Zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 50/004/06 súd zistil, že túto uzavrel žalobca s
obchodnou spoločnosťou Dexia banka Slovensko, a.s. dňa 24.1.2006. Jej predmetom bolo poskytnutie

kontokorentného úveru vo výške 25.000.000,- Sk, ktorý mohol čerpať od 27.1.2006. Úroková sadzba
bola dohodnutá vo variabilnej forme, v čase uzavretia zmluvy táto predstavovala 5,70 % p.a.. Úver
mohol žalobca čerpať tak, že mu veriteľ povolil debetný zostatok vo výške 25.000.000,- Sk na účte
9804471001/5600.

27. Ako vyplynulo z výpisov z účtu žalobcu č.ú.: 2624210240/1100 zo dňa 27.1.????, žalobca v tento

deň vložil v prospech účtu Colného úradu Nitra 40 x platbu vo výške 74.829,- Sk.

28. Ako vyplynulo z podania Colného úradu Nitra zo dňa 6.2.2006 adresovaného Tatra banke, a.s.,
colný úrad na základe žiadosti žalobcu požiadal Tatra banku, a.s. o zrušenie záručnej listiny č. 603.864
vystavenej dňa 6.8.2002, ktorá bola prijatá Colným úradom Komárno dňa 12.8.2002 z dôvodu zmeny

zabezpečenia colných dlhov ku dňu 27.1.2006.

29. Ako vyplynulo z potvrdenia Dexia banky, a.s. zo dňa 22.12.2008, táto na základe písomnej žiadosti
žalobcu vydala potvrdenie o výške úrokových sadzieb a celkových sumách zaplatených úrokov na
kontokorentnom úvere č. 50/004/06 v období od 25.1.2006 do 28.2.2008 nasledovne:

- v roku 2006 boli zaplatené úroky celkove vo výške 1.422.057,92 Sk (47.203,67 €),
- v roku 2007 boli zaplatené úroky celkove vo výške 1.507.995,21 Sk (50.056,27 €),
- v roku 2008 boli zaplatené úroky celkove vo výške 237.139,45 Sk (7.871,59 €).
Výška úrokových sadzieb v súvislosti s predmetným úverom bola:
- v období od 27.1.2006 do 31.3.2006 vo výške 6,20 % p.a.,

- v období od 28.4.2006 do 30.6.2006 vo výške 7 % p.a.,
- v období od 19.7.2006 do 1.1.2007 vo výške 8 % p.a.,
- v období od 27.1.2007 do 1.1.2008 vo výške 6,88 % p.a.,
- v období od 25.1.2008 do 29.2.2008 vo výške 5,85 % p.a..

30. Dňa 26.4.2013 Tatra banka, a.s. na žiadosť žalobcu vydala potvrdenie o vývoji výšky úrokovej
sadzby, výške zaplatených úrokov a výške zaplatených úrokov zo splátok uhradených pre colný úrad zo
zmluvy o kontokorentnom úvere č. 1479/2001. V tomto podaní sú rozpísané úroky zo splátok za obdobie
mesiacov október 2002 až február 2006, hoci zmluvný vzťah s obchodnou spoločnosťou Tatra banka,
a.s. bol podľa skutkového tvrdenia žalobcu v mesiaci január 2006 ukončený.

31. Z faktúry č. 08/07/2002 vystavenej JUDr. Ondrejom Krempaským žalobcovi dňa 29.7.2002vyplynulo,
že vystaviteľ faktúry touto vyúčtoval žalobcovi cenu za poskytnutie právnej pomoci na základe ústnej
dohody zo dňa 24.7.2002 (2 x právny úkon) tarifnú odmenu vo výške 45.300,- Sk podľa § 13
vyhl. č. 163/2002 Z.z.. Dátum splatnosti faktúry bol stanovený na deň 10.8.2002 a spôsob úhrady

bezhotovostným prevodom. Ako vyplynulo z výpisu z účtu žalobcu, tento v deň 30.7.2002 poukázal na
účet JUDr. Ondreja Krempaského sumu vo výške 45.300,- Sk k VS: 0008072002.

32. Z faktúry č. 1/01/2003 zo dňa 2.1.2003 vyplynulo, že touto JUDr. Ondrej Krempaský vyúčtoval
žalobcovi cenu za poskytnutie právnej pomoci na základe ústnej dohody zo dňa 18.12.2002 (2 x právny

úkon) tarifnú odmenu vo výške 47.300,- Sk podľa § 13 a 16 vyhl. č. 163/2002 Z.z. (z ktorej suma 5.000,-
Sk bola uhradená ako záloha a teda k zaplateniu zostala suma 42.300,- Sk). Dátum splatnosti faktúry
bol stanovený na deň 10.1.2003 a spôsob úhrady bezhotovostným prevodom. Ako vyplynulo z výpisu
z účtu žalobcu, tento v deň 15.1.2003 poukázal na účet JUDr. Ondreja Krempaského sumu vo výške
42.300,- Sk k VS: 0001012003.

33. Z faktúry č. 08/01/04 zo dňa 31.1.2008 vyplynulo, že touto JUDr. Ondrej Krempaský vyúčtoval
žalobcovi cenu za poskytnutie právnej pomoci na základe zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa
16.12.2002 podielovú odmenu vo výške 497.716,- Sk a tarifnú odmenu + náhrady vo výške 118.404,-Sk, celkove sumu 616.120,- Sk + DPH vo výške 117.063,- Sk, čo predstavuje sumu 733.183,- Sk.
Dátum splatnosti faktúry bol stanovený na deň 29.2.2008 a spôsob úhrady bezhotovostným prevodom.
Ako vyplynulo z výpisu z účtu žalobcu, tento dňa 27.2.2008 poukázal v prospech účtu JUDr. Ondreja

Krempaského sumu vo výške 733.183,- Sk (VS: 0000080104).

34. Ako vyplynulo z vyčíslenia trov konania zo dňa 23.1.2007 adresovaného Najvyššiemu súdu SR,
týmto podaním si právny zástupca žalobcu uplatnil náhradu trov konania vo veci sp. zn. 1Sž-o-KS 71/05
celkove vo výške 144.901,- Sk.

35. Zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.12.2002 vyplynulo, že túto uzavrel žalobca so
svojim právnym zástupcom JUDr. Ondrejom Krempaským. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie právnej
pomoci v právnych veciach dodatočného vymerania colného dlhu vedených na Colnom úrade Komárno
v celkovej výške 5.275.800,- Sk. Zmluvné strany sa dohodli na odmene za poskytnutie právnej pomoci
vo výške 10 % z hodnoty prejednávanej veci (t.j. 497.716,- Sk) a to v prípade plného úspechu vo veci,

ktorým sa rozumie ukončenie konania s rozhodnutím, podľa ktorého zanikne povinnosť zaplatiť sumu
4.977.160,- Sk. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že okrem podielovej odmeny bude advokátovi patriť aj
tarifná odmena bez ohľadu na úspech vo veci.

36.Akovyplynulozozápisnicezodňa 10.10.2011,vtentodeňbolvykonanývýsluchsvedkyneIng.Marty

Szabó, ktorá bola od roku 2007 daňovou poradkyňou žalobcu. K predmetu sporu uviedla, že žalobca
bol 40-timi rozhodnutiami Colného úradu Komárno zaviazaný na zaplatenie colného dlhu. Tento žalobca
splácal pravidelne každý mesiac tak, ako to bolo zosumarizované v prílohe 3, ktorú vypracoval žalobca
a uvádza sa v ňom prehľad úrokov na uhradený colný dlh pre colný úrad. Tieto úroky boli vypočítané
tak, že tieto sú vypočítané od nasledujúceho dňa po zaplatení splátky do dňa vrátenia zaplatenej sumy

colným úradom žalobcovi, ktorá suma celkove vo výške 3.124.800,- Sk bola žalobcovi vrátená dňa
21.2.2008. K tomuto dňu už žalobca mal túto sumu na svojom účte. Doplnila, že colný dlh bol hradený
dvojakýmspôsobom.Od3.10.2002do31.12.2005bolhradenýúhradamizúčtužalobcunaúčetColného
úradu Komárno a od 28.1.2006 do 30.11.2007 sa na základe žiadosti žalobcu preúčtovala suma na
Colnom úrade Nitra zo zábezpeky zloženej žalobcom na predpísané splátky. V januári 2006 žalobca celú

zostávajúcu časť sumy colného dlhu zložil na účet Colného úradu Nitra vo forme colnej zábezpeky. K
zloženiu colnej zábezpeky došlo z dôvodu ukončenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a obchodnou
spoločnosťou Tatra banka, a.s., ktorá ručila za predmetný colný dlh bankovou zárukou.

37. Žalobca v priebehu konania zotrval na podanej žalobe, jeho právny zástupca na pojednávaní dňa

30.10.2017 uviedol, že v priebehu konania predložil všetky dôkazy, ktorými preukázal, že žalobca v čase
dovyrubenia cla nemal finančné prostriedky na jeho uhradenie a tak si tieto musel obstarať z banky.
Mal za to, že zo strany žalobcu bola riadne vyčíslená výška škody, ktorá mu vznikla v súvislosti so
zaplatením úrokov z úverov a tiež preukázal vynaloženie nákladov v súvislosti s právnym zastúpením.
Hoci mu v súdnom konaní náhrada týchto trov priznaná nebola, neznamená to, že žalobca túto sumu

neuhradil a že mu tým nevznikla škoda. Zodpovednosť štátu odvodzoval od nezákonného rozhodnutia
orgánu verejnej moci, pričom škoda žalobcu predstavuje všetky prostriedky, ktoré musel vynaložiť nad
rámec bežnej podnikateľskej činnosti. Tieto považoval za riadne zdokumentované, čím mal vznik škody
za preukázaný. Na pojednávaní dňa 30.10.2017 tiež učinil návrh na doplnenie dokazovania predložením
listinného dokladu z banky ohľadne výšky sumy úrokov zaplatených titulom úverov vo vzťahu k sume

použitej na úhradu colného dlhu.

38. Poverená zamestnankyňa žalovaného na pojednávaní dňa 30.10.2017 uviedla, že vychádzajúc z
rozhodnutia odvolacieho súdu ak by aj akceptovala existenciu nezákonného rozhodnutia, zo strany
žalobcu nebolo preukázané, akí škoda v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami mu vznikla. Tvrdila,

že žalobca doposiaľ nepreukázal vznik a výšku skutočnej škody, resp. ušlého zisku. Dôkazom o vzniku
škody a jej výške pritom nie je výpočet, ktorý si vypracoval žalobca a ktorým odôvodňuje vznik a výšku
škody. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody titulom trov konania, poukázala na to, že v
čase preskúmavania rozhodnutí colných orgánov samotný súd rozhodol tak, že žalobca nemá nárok
na náhradu trov konania. Preto nie je možné, aby si žalobca takýto nárok uplatňoval opakovane ako

náhradu škody. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody prezentovaný ako nárok
titulom úrokov z úverov, konštatovala, že žalobca vypočítal úrok mechanizmom ako sa vypočítava úrok
z omeškania. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie úroku, tento by žalobca vedel preukázať len predložením
relevantného dokladu z banky, tento však zo strany žalobcu predložený nebol. Tiež nebol predloženýžiadny relevantný doklad preukazujúci splácanie úveru banke. Poukázala na to, že žalobca čerpal úver
vo výške od 20.000.000,- Sk do 30.000.000,- Sk, pričom zo sumy reálne čerpaného kontokorentného
úveru nie je možné odčleniť, koľko z uhradenej sumy pripadalo na tú časť úveru, ktorou bol splatený

colný dlh. Tiež vyslovila názor, že štát sa vo vzťahu k uplatnenému nároku nikdy nedostal do omeškania,
takýto nárok by bolo možné uplatniť len voči príslušnému colnému úradu.

39. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

40. Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30.6.2004 bližšie nedefinuje pojem škody a ani
neupravuje rozsah jej náhrady, preto je potrebné bo vzťahu k škode aplikovať ustanovenie § 442
Občianskeho zákonníka.

41. Podľa § 442 ods.1, 3 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk). Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a je to možné a účelné,
uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

42. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom musia byť splnené zákonné predpoklady vzniku k tejto zodpovednosti
podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sú :
1/ existencia nezákonného rozhodnutia,
2/ vznik škody a
3/ príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, pričom všetky tieto predpoklady

musia byť splnené súčasne.

43. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. Z.z. je zodpovednosťou objektívnou, ktorej sa nemožno
zbaviť (viď. § 1 ods. 2 citovaného zákona), čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je

potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti, ale stačí preukázať vznik škody
a to, že táto je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom
spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného, fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, ako

všeobecným ekvivalentom a spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného alebo predstavuje
majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp.
aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné, alebo
účelné. Medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Pojem
príčinnej súvislosti treba chápať ako súhrn príčin, ktoré viedli k vzniku škody. O vzťah príčinnej

súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v
dôsledku takéhoto nezákonného rozhodnutia. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný
a neprerušený, nestačí, ak je sprostredkovaný. Existencia príčinnej súvislosti musí byť vždy bezpečne
preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
Otázka príčinnej súvislosti nemôže byť riešená všeobecne, ale iba v konkrétnych súvislostiach. V

príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej
moci totiž musí byť majetková ujmy spôsobená tým, že takýto postup alebo rozhodnutie zasiahlo
do priebehu deja vedúceho k určitému zisku, a nielen tvrdené zmarenie zamýšľaného finančného
zámeru. Pre existenciu príčinnej súvislosti je nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a
následkov bol vo vzťahu ku vzniku škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno

dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. To znamená, aby prvotná príčina
bezprostredne vyvolala ako následok príčinu inú a tá prípadne príčiny ďalšie. K prerušeniu príčinnej
súvislosti dochádza, ak nová okolnosť pôsobila ako výlučná a samostatná príčina, ktorá vyvolala vznik
škody bez ohľadu na pôvodnú škodovú udalosť. Ak zostala pôvodná škodová udalosť tou skutočnosťou,
bez ktorej by k následku nedošlo, príčinná súvislosť sa neprerušuje. Podľa teórie adekvátnej príčinnej

súvislosti táto existuje vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností
adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodovej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že
škoda by nebola nastala bez tejto príčiny (conditio sine qua non).44. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať

aj len jednotlivých plnení.

Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa čl. 6 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), strany

sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci
vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán
sporu.

Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a
podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

Podľa čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa § 150 ods. 1, 2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany sporu požiadať o ďalšie skutkové

tvrdenia.

Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia

o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

Podľa§153ods.1CSP,stranysúpovinnéuplatniťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnej
obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich
strana mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

Podľa § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o

ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.

Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

45. Počnúc od 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý

nahradil dovtedy platný a účinný právny predpis - zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
Nová právna úprava civilného konania je založená na princípe zisťovania skutkového (nie skutočného)
stavu, keď zodpovednosť za výsledok konania je ponechaná na strany sporu. Civilný sporový poriadok
je postavený na princípe skutkových tvrdení a popretia skutkových tvrdení, keď výslovne nepopretéskutkové tvrdenia strán sporu sa považujú za nesporné. Súd zmenil svoje postavenie aj vo vzťahu k
dokazovaniu, keď vykonanie dokazovania je podmienené návrhom strán sporu, pričom súd rozhoduje
lenotom,ktorýznavrhnutýchdôkazovsavykonáaktorýnie.Súdzvlastnejiniciatívyužniejeoprávnený

vykonávať dokazovanie okrem prípadov upravených v ustanovení § 185 ods. 2 a 3 CSP.

46. V tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonnými
rozhodnutiami správneho orgánu. Za škodu spôsobenú rozhodnutím colných orgánov zodpovedá
Ministerstvo financií SR.

47. Vychádzajúc z ustanovenia čl. 6 CSP žalobcu zaťažovala povinnosť preukázania jeho skutkového
tvrdenia vo vzťahu k vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným
rozhodnutím, keďže žalovaný jeho skutkové tvrdenia o vzniku a výške škody ako aj vo vzťahu k existencii
príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím popieral. Pokiaľ ide o skutkové
tvrdenie žalobcu o škode vzniknutej mu v súvislosti s úhradou správnych poplatkov za podanie žiadostí

o odklad celkove vo výške 132,78 €, toto žalovaný nepopieral, preto v tejto časti súd považoval skutkové
tvrdenie žalobcu o vzniku škody a jej výške z titulu uhradených správnych poplatkov ako aj vo vzťahu k
príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami za nesporné.

48. Vo vzťahu k zvyšným nárokom na náhradu škody žalobcu v tomto spore zaťažovala povinnosť

preukázať súčasné splnenie všetkých troch základných atribútov vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
keďže vo vzťahu k tomuto nároku žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu popieral.

49. Vykonaným dokazovaním súd riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho
uznesení č.k. 7Co/531/2015-474 zo dňa 30.6.2016 vo vzťahu k nároku na náhradu škody titulom úrokov

zaplatených žalobcom z titulu kontokorentného úveru poskytnutého mu obchodnou spoločnosťou Tatra
banka, a.s. (zmluva o kontokorentnom úvere č. 1479/2001 z 28.11.2001) a titulom kontokorentného
úveru poskytnutého žalobcovi obchodnou spoločnosťou Dexia banka Slovensko, a.s. (zmluva o
kontokorentnom úvere č. 50/004/06 zo dňa 24.1.2006) dospel k záveru, že žalobca svoje skutkové
tvrdenie vo vzťahu k vzniku a výške tejto škody nepreukázal, keď v priebehu konania nepredložil

žiaden relevantný dôkaz preukazujúci, že v súvislosti s použitím konkrétnej sumy poskytnutého úveru
uhradil konkrétnu sumu zmluvného úroku. Výpočet vypracovaný žalobcom nie je dôkazom o tom, akú
sumu úroku žalobca skutočne uhradil v súvislosti s použitím peňažných prostriedkov z kontokorentného
úveru na úhradu colného dlhu a tiež nepredložil žiaden dôkaz o tom, ako poskytnutý kontokorentný
úver splácal. Zmysel kontokorentného úver spočíva v tom, že banka veriteľovi poskytne možnosť ísť

do debetu na svojom účte, pričom tento úver sa spláca kreditnými operáciami na účte. Nie je teda
vylúčené, že dlžník v jeden mesiac vyčerpá kontokorentný úver v plnej výške úverového rámca a
tento následne bezprostredne po jeho čerpaní uhradí kreditnou operáciou na svojom účte, resp. že
v určitom období kontokorentný úver nečerpá, resp. ho čerpá len v časti. Preto výpočet predložený
žalobcom nepreukazuje, ako žalobca kontokorentný úver (či už poskytnutý obchodnou spoločnosťou

Tatra banka, a.s. alebo obchodnou spoločnosťou Dexia banka Slovensko, a.s.) skutočne čerpal a
kedy a akým spôsobom tento uhradil. Z predložených listinných dokladov súd zistil, že žalobca mal v
obchodnej spoločnosti Tatra banka, a.s. zriadený podnikateľský účet, z ktorého realizoval transakcie
v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou, teda na tomto účte (prostredníctvom ktorého čerpal
aj kontokorentný úver) v období od roku 2001 (kedy uzavrel zmluvu o kontokorentnom úvere) do

januára 2006 bolo realizovaných množstvo debetných i kreditných transakcií, pričom výška zmluvného
úroku z kontokorentného úveru bola závislá od toho, v ktorom konkrétnom mesiaci v akej výške
mal žalobca na účte debetný zostatok. Preto jeho výpočet sumy škody, ktorú odvodzoval od sumy
zmluvného úroku z titulu poskytnutého kontokorentného úveru odo dňa uhradenia splátky colného dlhu
do dňa vrátenia sumy uhradenej titulom colného dlhu príslušným colným úradom, je nesprávny, keď

žalobca nepreukázal, že v čase úhrady jednotlivej splátky skutočne musel čerpať sumu zodpovedajúcu
jednotlivej splátke zo sumy kontokorentného úveru (a teda že sa dostal v súvislosti s úhradou splátky
colného dlhu do debetu na svojom účte) a tiež nepreukázal, kedy tento debet doplnil kreditnou operáciou
tak, že tento bol vyrovnaný. Totiž len suma, ktorú žalobca uhradil za to, že po istú dobu čerpal prostriedky
zo svojho účtu titulom kontokorentného úveru (teda sa čerpaním dostal do debetu), do dňa zaplatenia

tejto sumy (teda do dňa, kedy sa na svojom účte dostal na nulu, resp. plusových hodnôt) je sumou, ktorú
bol povinný titulom úrokov (ako odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov) zaplatiť banke titulom
čerpania kontokorentného úveru. V priebehu celého sporu však žalobca nepreukázal, kedy a v akej
výške využíval možnosť čerpania kontokorentného úveru (poskytnutého obchodnou spoločnosťou Tatrabanka, a.s. a následne Dexia banka Slovensko, a.s.), a tiež nepreukázal ako v rozhodnom období (od
uhradenia jednotlivých splátok do dňa vrátenia sumy uhradeného colného dlhu) hospodáril s finančnými
prostriedkami na svojom účte, tiež nepreukázal, že kontokorentný úver skutočne čerpal a v akej výške,

akú sumu úrokov v súvislosti s čerpaním kontokorentného úveru uhradil a či suma kontokorentného
úveru bola skutočne použitá na úhradu colného dlhu ako tvrdil. Preto, keďže žalobca v tejto súvislosti
svoje skutkové tvrdenie nepreukázal, súd podanú žalobu v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške
6.938,72 € (tvrdiac, že išlo o sumu uhradenú Tatra banke, a.s. v súvislosti s úrokom zaplateným v
súvislosti s kontokorentným úverom) a vo výške 12.647,95 € (tvrdiac, že išlo o sumu uhradenú Dexia

banke Slovensko, a.s. v súvislosti s kontokorentným úverom) i s uplatneným príslušenstvom - úrokom
z omeškania zamietol, a to z dôvodu nepreukázania vzniku škody a jej výšky, a následne ani poslednej
kumulatívnej podmienky priznania nároku na náhradu škody, ktorou je preukázanie príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a (v danom prípade) nezákonným rozhodnutím.

50. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy poplatkov za poskytnutie bankovej

záruky, súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že i v tejto časti uplatneného nároku žalobca
nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, keď v
priebehu konania nepredložil relevantný dôkaz o tom, že v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonných
rozhodnutí Colným úradom Komárno mu vznikla škoda v podobe poplatkov za bankovú záruku.
Uzavretie zmluvného vzťahu s obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s. bolo slobodným rozhodnutím

žalobcu, ktoré nebolo vyvolané zo strany Colného úradu Komárno, pretože tento žalobcovi neuložil
zaplatiť vymeraný colný dlh tak, že za jeho zaplatenie poskytne colnému úradu záruku banka.
Hoci teda žalobca v priebehu konania predložením zmluvy o podmienkach poskytnutia záruky č.
603.846 a o spôsobe zabezpečenia pohľadávok banky, zmluvy o otvorení vkladového účtu a zmluvy o
zabezpečovacom postúpení pohľadávky, záručnej listiny č. 603.864 zo dňa 6.8.2002 a výpismi z účtu

preukázal uhradenie konkrétnej sumy poplatkov v súvislosti s poskytnutím bankovej záruky (avšak v inej
sume, ako si uplatnil podanou žalobou titulom náhrady škody), žalobca nepreukázal existencii príčinnej
súvislosti medzi zaplatením poplatku za poskytnutie bankovej záruky a nezákonnými rozhodnutiami
o dorubení colného dlhu, keď uzavretie zmluvy, na základe ktorej bola poskytnutá banková záruka
zo strany colného úradu vyžadované nebolo a teda žalobca si mohol zvoliť z radu iných spôsobov

úhrady dlžnej sumy. Uzavretie zmluvy s bankovou inštitúciou, predmetom ktorej bolo ručenie banky za
dlh žalobcu bolo slobodným rozhodnutím žalobcu, ktoré nemalo žiadnu príčinnú súvislosť vo vzťahu k
rozhodnutiam Colného úradu Komárno, ktorými bol dovymeraný colný dlh. Takýto postup vyplynul až
z iniciatívy žalobcu, ktorý požiadal Colný úrad Komárno o povolenie úhrady colného dlhu v splátkach s
tým, že colný dlh zabezpečí bankovou zárukou (č.l. 124 spisu).

51. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody titulom úrokov za colnú zábezpeku, žalobca v
priebehu konania tvrdil, že suma zodpovedajúca colnej zábezpeke vo výške 2.933.160,- Sk bola na
účet Colného úradu Nitra prevedená z kontokorentného úveru čerpaného na základe zmluvy uzavretej
s Dexia bankou Slovensko, a.s.. Škodu žalobca definoval ako sumu nákladov v podobe zmluvných

úrokov, ktoré vynaložil titulom čerpania kontokorentného úveru od momentu zloženia tejto sumy na účet
príslušného colného orgánu do dňa 21.2.2008, kedy mu bola predmetná suma v plnej výške vrátená.
V súvislosti s týmto uplatneným nárokom súd poukazuje na svoj právny názor ohľadne preukázania
vzniku a výšky škody ako aj príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím,
ktorý vyslovil vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie úrokov titulom kontokorentného úveru

čerpaného na základe zmluvného vzťahu s obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s. a obchodnou
spoločnosťou Dexia banka Slovensko, a.s.. Tak ako už súd konštatoval vyššie, zmysel kontokorentného
úver spočíva v tom, že banka veriteľovi poskytne možnosť ísť do debetu na svojom účte, pričom tento
úver sa spláca kreditnými operáciami na účte. Nie je teda vylúčené, že dlžník v jeden mesiac vyčerpá
kontokorentný úver v plnej výške úverového rámca a tento následne bezprostredne po jeho čerpaní

uhradí kreditnou operáciou na svojom účte, resp. že v určitom období kontokorentný úver nečerpá, resp.
ho čerpá len v časti. Preto výpočet predložený žalobcom nepreukazuje, ako žalobca kontokorentný úver
skutočne čerpal a kedy a akým spôsobom tento uhradil. Výška zmluvného úroku z kontokorentného
úveru je závislá od toho, v ktorom konkrétnom mesiaci v akej výške má dlžník na účte debetný zostatok.
Preto výpočet sumy škody, ktorú žalobca odvodzoval od sumy zmluvného úroku z titulu poskytnutého

kontokorentného úveru odo dňa uhradenia sumy colného dlhu do dňa vrátenia sumy uhradenej titulom
colného dlhu príslušným colným úradom, je nesprávny, keď žalobca nepreukázal, že v čase úhrady
časti colného dlhu skutočne musel čerpať sumu zodpovedajúcu tejto úhrade zo sumy kontokorentného
úveru (a teda že sa dostal v súvislosti s úhradou colného dlhu do debetu na svojom účte) a tiežnepreukázal, kedy tento debet doplnil kreditnou operáciou tak, že tento bol vyrovnaný. Totiž len suma,
ktorú žalobca uhradil za to, že po istú dobu čerpal prostriedky zo svojho účtu titulom kontokorentného
úveru (teda sa čerpaním dostal do debetu), do dňa zaplatenia tejto sumy (teda do dňa, kedy sa na

svojom účte dostal na nulu, resp. plusových hodnôt) je sumou, ktorú bol povinný titulom úrokov (ako
odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov) zaplatiť banke titulom čerpania kontokorentného úveru.
V priebehu celého sporu však žalobca nepreukázal, kedy a v akej výške využíval možnosť čerpania
kontokorentného úveru a tiež nepreukázal ako v rozhodnom období (od uhradenia časti colného dlhu
do dňa vrátenia sumy uhradeného colného dlhu) hospodáril s finančnými prostriedkami na svojom

účte, tiež nepreukázal, že kontokorentný úver skutočne čerpal a v akej výške, akú sumu úrokov v
súvislosti s čerpaním kontokorentného úveru uhradil a či suma kontokorentného úveru bola skutočne
použitá na úhradu colného dlhu ako tvrdil. Preto, keďže žalobca v tejto súvislosti svoje skutkové
tvrdenie nepreukázal, súd podanú žalobu i v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 11.311,45
€ s príslušenstvom zamietol, a to z dôvodu nepreukázania vzniku škody a jej výšky, a následne ani
poslednej kumulatívnej podmienky priznania nároku na náhradu škody, ktorou je preukázanie príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a (v danom prípade) nezákonným rozhodnutím.

52. Žalobca si titulom náhrady škody tiež uplatnil nárok na zaplatenie sumy 22.021,51 € s príslušenstvom
titulom nákladov na právne služby poskytnuté mu JUDr. Ondrejom Krempaským na základe dvoch
ústnych dohôd (ústna dohoda zo dňa 24.7.2002, ústna dohoda z 18.12.2002) a jednej zmluvy o

poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.12.2002. Súd ohľadne uplatneného nároku dospel k záveru, že
tomuto taktiež nie je možné vyhovieť, keď žalobca v konaní jednoznačne nepreukázal vznik škody vo
výške 22.021,51 € v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí Colného úradu Komárno,
hoci tvrdil, že táto škoda mu vznikla v súvislosti s poskytnutím právnej pomoci JUDr. Ondrejom
Krempaským v konaniach, ktoré viedol proti príslušným orgánom po vydaní rozhodnutí Colného úradu

Komárno o dovymeraní colného dlhu do ich zrušenia. Pokiaľ aj žalobca v súvislosti so svojou obranou
proti vydaniu rozhodnutí Colným úradom Komárno o vyrubení cla využil právne služby advokáta, na
účely tohto konania nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom
škody titulom náhrady za právne služby a tiež nepreukázal výšku tejto škody, keď v priebehu konania
predložil tri faktúry, ktorými bola vyúčtovaná cena právnych služieb, avšak táto bola vyúčtovaná a

uhradená vo vyššej sume, než si uplatňuje žalobca v tomto konaní titulom náhrady škody. Potom súdu
nie je zrejmé, náhradu čoho konkrétne si žalobca titulom škody v súvislosti s úhradou ceny poskytnutých
právnych služieb uplatňuje.

53. V tejto súvislosti súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR vyjadrený v uznesení sp. zn. I. ÚS

543/2016-29 zo dňa 14.9.2016, keď Ústavný súd SR vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 Cdo 402/2015 z 28.4.2016 sa stotožnil s jeho záverom, že: „ z hľadiska rozsahu náhrady
škody, treba primerane použiť aj všeobecné zásady charakteristické pre právnu úpravu týkajúcu sa trov
konania (napriek tomu, že trovy konania upravujú procesné predpisy povahy verejnoprávnej a právna
úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu má základ v hmotnoprávnej

úprave súkromnej povahy). Ide predovšetkým o zásadu, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania,
ktoré vznikajú jemu osobne a trovy svojho zástupcu. V súvislosti s náhradou trov konania ide o
zásadu, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z
uvedeného pravidla vyplýva, že sa uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní,
a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil; pritom záleží na účastníkovi samotnom,

aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. V súvislosti s odmenou za
zastupovanie advokátom platí, že aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene,
pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa
výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene (§ 22 ods. 1 vyhlášky č.
240/1990 Zb. a vyhlášky č. 163/2002 Z. z., obdobne § 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). V súlade

s uvedenými zásadami niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému v tomto špecifickom prípade
náhrady škody (pozn. súdu konanie o náhrade škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.) všetky náklady,
ktoré vynaložil ... na svoju obhajobu. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody,
aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba
preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na

obhajobu vynaložené účelne. ... ale sa iba limituje právo poškodeného na náhradu účelne vynaložených
nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať za legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek
hradil náklady na odstránenie vadného stavu (v tomto prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia),
ktoré neboli vynaložené dôvodne. Účelnosť vynaložených nákladov na trovy ... znamená aj to, žeštát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi
advokátom a poškodeným, ktoré niekoľko násobne prevyšujú odmenu mimozmluvnú (tak je tomu aj v
predmetnej vecí). Východiskom, čo treba považovať za účelne vynaložené náklady na trovy obhajoby,

môže byť už zmienené pravidlo, podľa ktorého pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva
proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o
tarifnej odmene. Podľa dovolacieho súdu niet dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení
rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá náhrada sa priznáva proti štátu, keďže
jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie, ak zástupcom je advokát. Tarifná

odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiž stanovuje podľa toho, či ide o
obhajobu v trestnom konaní alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch, a podľa počtu úkonov
právnej pomoci (služby) odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide o kritériá, ktoré sú
jasne určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody podľa uvedených
kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov tohto právneho vzťahu. Pre účely náhrady
škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na

obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že
nijako nespochybňuje právo advokáta a jeho klienta dohodnúť v zmluve o poskytnutí právnych služieb
zmluvnú odmenu, ktorá môže byť vyššia, než je tarifná odmena. Tu sa iba zohľadňuje, že štát nemusí
úhraduzvýšenýchnákladovvynaloženýchpoškodenýmznášať.Podľanázoruústavnéhosúdunemožno
povinnosť náhrady trov obhajoby vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní medzi obhajcom a jeho klientom

prenášať na štát, ktorý síce za vzniknutú škodu zodpovedá, súčasne však výber obhajcu zvoleného
sťažovateľom ani výšku dojednanej odmeny nemohol ovplyvniť.“

54. Uvedený právny názor možno aplikovať aj v tomto prípade, keď si žalobca s JUDr. Krempaským
v zmluve o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.12.2002 dohodli súčasne podielovú i tarifnú odmenu

za poskytovanie služieb právnej pomoci, ktoré rozhodnutie a dohodu žalobcu s JUDr. Ondrejom
Krempaským nie je možné bez ďalšieho skúmania účelnosti vynaložených trov konania, prihliadnuc
na skutočnosť, že suma dohodnutej podielovej odmeny neprimerane prevyšuje výšku tarifnej odmeny
v súvislosti s počtom realizovaných úkonov právnej služby advokátom, premietnuť do náhrady škody.
Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny

advokátovi považovať len náklady v rozsahu tarifnej odmeny. Hoci žalobca mal právo dohodnúť sa so
svojim advokátom i na podielovej odmene za poskytnutie služieb právnej pomoci, povinnosť náhrady
trov právneho zastúpenia vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní medzi advokátom a jeho klientom nie
je možné bez ďalšieho prenášať na štát, ktorý síce za vzniknutú škodu zodpovedá, súčasne však výber
advokáta zvoleného klientom, ani výšku dojednanej odmeny nemohol ovplyvniť.

55. Keďže žalobca v priebehu konania nekonkretizoval, akú konkrétnu sumu a za aké konkrétne
služby právnej pomoci poskytnuté mu JUDr. Ondrejom Krempaským si v tomto spore titulom škody
vzniknutej mu v súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí uplatňuje, súd podanú žalobu v tejto časti
uplatneného nároku pre jeho nepreukázanie zamietol. Žalobca v tejto súvislosti nevyužil také prostriedky

procesného útoku a procesnej obrany, ktorými by bol jednoznačne preukázal uplatnený nárok, ktorý
žalovaný popieral. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že trovy konania, ktoré žalobcovi v súvislosti
s jeho obranou proti rozhodnutiam o vyrubení cla vznikli, boli predmetom rozhodovania o nároku na
náhradu trov konania príslušných súdov v ich konečných rozhodnutiach.

56.Preto,keďžalobcavpriebehukonanianepreukázalsplneniekumulatívnychpodmienokprepriznanie
nároku na náhradu škody, súd podanú žalobu v časti o zaplatenie sumy úrokov z titulu kontokorentných
úverov, z titulu poplatkov za bankovú záruku, z titulu úrokov z colnej zábezpeky, ako i z titulu sumy
zaplatenej za poskytnuté právne služby spolu s príslušenstvom - úrokom z omeškania uplatneným zo
sumy jednotlivých nárokov odo dňa 3.6.2009 do zaplatenia zamietol. Súd vyhovel podanej žalobe len

v časti o zaplatenie náhrady škody v súvislosti s úhradou správnych poplatkov za podanie žiadostí
o povolenie splácania colného dlhu v splátkach celkove vo výške 132,78 €, keď žalovaný skutkové
tvrdenie žalobcu o vynaložení týchto nákladov a ich úhrade nepopieral, pričom túto sumu žalobca uhradil
v dôsledku vydania nezákonných rozhodnutí Colným úradom Komárno a teda preukázal i existenciu
príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím.

57. Ohľadne uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania súd konštatuje, že nakoľko zákon
č. 58/1969 Zb. sám neupravuje sankcie za omeškanie s vyplatením náhrady škody, je potrebné v
predmetnom prípade s poukazom na ustanovenie § 20 tohto zákona aplikovať subsidiárne ustanoveniaObčianskeho zákonníka týkajúce sa omeškania dlžníka. Inými slovami, keďže zákon č. 58/1969
Zb. splatnosť pohľadávky na úhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom neustanovuje, použije sa právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563

Občianskeho zákonníka a to s poukazom na jeho subsidiárne použitie (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.). Toto
ustanovenie (§ 563 Občianskeho zákonníka), ktoré sa týka všetkých pohľadávok, vrátane pohľadávok
titulom náhrady škody, upravuje, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom,
alebourčenývrozhodnutí,jedlžníkpovinnýsplniťdlhprvéhodňapotom,čohooplnenieveriteľpožiadal.
Vychádzajúc z tohto ustanovenia sa potom žalovaný dostal do omeškania s úhradou dlhu titulom

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím colného úradu v deň nasledujúci po uplynutí
6 mesačnej zákonnej lehoty na dobrovoľné splnenie si povinnosti po tom, čo bol žalobcom k tomu
vyzvaný (žalovaný prevzal žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa
2.6.2009 (doručenka č.l. 48 spisu), čo bolo dňa 3.12.2009 (dňa 2.6.2009 žalovaný prevzal žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, dňa 2.12.2009 mu uplynula ž mesačná zákonná
lehota na dobrovoľné plnenie)). Preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 132,78 € počnúc

od 3.12.2009 do zaplatenia. Úrok z omeškania súd priznal žalobcovi v súlade s ustanovením § 517 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka vo výške vyplývajúcej z § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorá ku dňu
3.12.2009 predstavovala hodnotu 9 % ročne. Nad priznaný nárok titulom úroku z omeškania súd podanú
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

58. Súd návrh právneho zástupcu žalobcu na doplnenie dokazovania predložením listinného dokladu
z banky ohľadne výšky sumy úrokov zaplatených titulom úverov vo vzťahu k sume použitej na úhradu
colného dlhu zamietol a to s poukazom na ustanovenie § 153 CSP, v zmysle ktorého sú strany
povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, pričom prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť

skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Súd mal za to, že
žalobcovi nič nebránilo, aby takýto doklad predložil najneskôr na pojednávaní dňa 30.10.2017, navyše
keď z rozhodnutia odvolacieho súdu vydaného v tomto konaní mu muselo byť zrejmé, že z jeho strany
vznik a výška škody a následne ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím
preukázaná nebola. Za účelom vyhovenia návrhu právneho zástupcu žalobcu na doplnenie dokazovania

by navyše bolo potrebné pojednávanie vo veci odročiť, čo súd vyhodnotil ako nehospodárne, keď
právnym zástupcom žalobcu špecifikovaný doklad by ani nebol spôsobilý zmeniť právny názor súdu
v tejto veci, ktorý bol podrobne vo vzťahu k nároku na náhradu škody titulom zaplatených úrokov
zdôvodnený v odsekoch č. 49 a 51 tohto rozsudku.

59. Súd v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej uvádza, že zmenou procesného predpisu počnúc od
1.7.2016 už zodpovednosť za výsledok sporu spadá výlučne do kompetencie strán sporu. Pokiaľ strana
sporu vystupujúca ako žalobca v priebehu konania nepostupuje tak, aby svoje skutkové tvrdenia, ktoré
žalovaný popieral, jednoznačne preukázala, a to riadnym a včasným využitím prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany definovaných v ustanovení § 149 CSP, musí počítať s tým, že v spore súd

vysloví pre ňu nepriaznivé rozhodnutie, ktorým podanej žalobe nevyhovie. V danom prípade nešlo
o taký typ sporu, v ktorom by súd bol ex offo povinný sám vyhľadávať dôkazy, resp. prihliadať na
záujmy slabšej strany v spore (napr. spotrebiteľ v spore zo spotrebiteľskej zmluvy), preto pokiaľ bol
žalobca v spore neúspešný, je to len z dôvodu, že v priebehu konania nevyužil prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany tak, aby preukázal svoje skutkové tvrdenia uvedené v podanej žalobe, ktoré

žalovaný popieral. Úlohou súdu v civilnom sporovom konaní je byť arbitrom, dohliadať nad dodržiavaním
ustanovení Civilného sporového poriadku a v spore, ktorý je ovládaný zásadou kontradiktórnosti, na
základe zisteného skutkového (nie skutočného) stavu rozhodnúť.

60. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a § 369 CSP tak, že

žalovanému,ktorýmalvsporeneúspechlenvzanedbateľnejčastipriznalnároknanáhradutrovkonania
v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník
Okresného súdu Komárno osobitným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

61. Lehotu na plnenie súd určil v zmysle § 232 ods. 3 CSP.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Okresnom súde Komárno v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.