Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 7, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/54/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117221274
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4117221274.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej
a sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: A.. E.
K., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., R. 4, zastúpený JUDr. Karolom Spišákom, advokátom, so sídlom
Bratislava, Tuhovská 1, proti žalovaným: 1. G. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., Y. XXX/X, zastúpený
Advokátska kancelária JUDr. René Hudzovič s. r. o., so sídlom Nitra, Štefánikova tr. 49, 2. ČSOB

Poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Žižkova 11, IČO: 31 325 416, zastúpený Advokátska kancelária
MGA IURIS s. r. o., so sídlom Bratislava, Pri starej prachárni 10, o náhradu škody z ublíženia na zdraví,
o zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 21. septembra 2017 č. k. 25C/47/2017-74 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o zaplatenie sumy 58.773 eur voči žalovanému
v 1. rade zastavil. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal plnú náhradu trov
konania. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 11 ods. 1, § 13 ods. 2, 3, § 420
ods. 1, § 424, § 442 ods. 1, § 443, § 444, § 445, § 446, § 449 ods. 1, § 450, § 799 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 5, § 6 ods. 3, § 7 ods. 1, § 8 ods. 1, 4, § 10 ods. 4 zákona č.

437/2004 Z. z., § 11 ods. 6, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., čl. 8, čl. 13, čl. 15, čl. 17, § 159, § 162
ods. 3, § 164, § 187 ods. 1, 2, § 193, § 194 ods. 1, § 195 ods. 1 CSP. Uviedol, že žalobca sa
podanou žalobou zo dňa 05. 06. 2017 domáhal náhrady škody z titulu bolestného a SSÚ, navýšeného
v sume 58.773 eur a nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur voči žalovaným v 1. a 2. rade tak, že plnením
jedného z nich zaniká v rozsahu plnenie povinnosť druhého z nich. Pri dopravnej nehode
dňa 06. 06. 2015 utrpel ťažké ublíženie na zdraví. Podľa posudku o bolestnom a SSÚ bolo bodové

hodnotenie bolestného vo výške 750 bodov a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 2.140 bodov.
Hodnota bodu predstavovala sumu 17,16 eura. Zároveň sa žalobca domáhal 25% zvýšenia SSÚ,
vzhľadom na ťažké následky nehody. Ochrany osobnosti sa domáhal z dôvodu zásahu do rodinného a
súkromného života. Voči žalovanému v 1. rade bolo vznesené obvinenie a vedie sa trestné konanie. U
žalovaného v 2. rade mal žalovaný v 1. rade povinné zmluvné poistenie motorového vozidla. Súd v časti
o zaplatenie sumy 58.773 eur voči žalovanému v 1. rade konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol.

Ako bolo prezentované žalobcom, sumu 58.773 eura, teda žalovanú istinu okrem nemajetkovej ujmy v
sume 5.000 eur si uplatňuje v trestnom konaní prebiehajúcom pod sp. zn. 2T/5/2016 vedenom na OS
Nitra. Toto konanie nie je skončené. Pre litispendenciu v zmysle § 159 CSP predmet o tom istom spore -
náhradeškodynazdraví,súdkonaniezastavil.Doposiaľneboloprávoplatnerozhodnuté,žezadopravnú
nehoduzodpovedážalovanýv1.rade.Pridokazovanívcivilnomkonanísúdpostupujepodľazákladných
princípov CSP a paragrafového znenia CSP. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Dôkazom

je aj výsluch strany sporu rovnako ako oboznámenie výpovede z iného spisu. Žalobca, žalovaný v 1.
rade, svedkovia nehody, ako aj znalci ohľadne cestnej dopravy k priebehu nehody podrobne vypovedaliv trestnom konaní. Súd tieto výpovede bral ako dôkazy. Bolo tak nadbytočné a nehospodárne opätovne
ich k priebehu nehody vypočúvať, neprimerane by to zaťažovalo strany sporu, preto súd doplnenie
dokazovania s poukazom na hospodárnosť konania zamietol. Na základe vykonaného dokazovania

nie je možné konštatovať, že za nehodu je jednoznačne zodpovedný žalovaný v 1. rade. Vplyv na
vznik škody mal aj žalobca vyššou ako dovolenou rýchlosťou, pričom pri dodržaní rýchlosti jeho jazdy
motocyklom by k nehode nedošlo. Súd mal teda za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom,
že žalovaný v 1. rade je zodpovedný za vznik škody. Či bol spáchaný trestný čin, je civilný súd viazaný
rozhodnutím príslušného orgánu. S poukazom na § 194 CSP nemá právo v civilnom konaní o tom

rozhodovať. Z týchto dôvodov bola žaloba voči nemu ohľadne nemajetkovej ujmy a ohľadne žalovaného
v 2. rade v celosti zamietnutá. Po podaní žaloby má súd vo veci konať čo najrýchlejšie, hospodárne.
Súd môže, nemá však povinnosť, prerušiť konanie do skončenia iného konania, kde sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Súd skúma, či je takýto postup s poukazom na princípy
CSP potrebný. Žalobca si uplatnil náhradu škody v trestnom konaní, nič mu nebránilo si v ňom uplatniť
aj nemajetkovú ujmu. To, že v trestnom konaní údajne súdy nemajetkovú ujmu nepriznávajú, nie je

relevantný argument. Počas trestného konania neplynú premlčacie lehoty. Žalobca tak nie je ukrátený
na svojich právach na prejednanie jeho veci súdom. Podanie žalobcu možno hodnotiť ako predčasné,
nič mu nebráni v civilnoprávnom podaní po právoplatnom trestnom konaní, ak nejaký nárok nebude
mať priznaný v trestnom konaní a bude potrebné o niečom rozhodovať, čo je však predčasný záver.
O predčasnosti svedčí aj litispendencia žaloby. Súd tak mal za to, s poukazom na princípy CSP, že

prerušenie konania nie je potrebné a takýto návrh žalobcu spolu s rozhodnutím vo veci samej zamietol.
Iný postup by bol v rozpore s Civilným sporovým poriadkom. O trovách konania súd rozhodol podľa §
255 ods. 1 CSP (v zamietajúcej časti), § 256 ods. 1 (v zastavujúcej časti) CSP a 262 ods. 1 CSP tak, že
obom úspešným žalobcom (správne malo byť žalovaným) priznal plnú náhradu trov konania.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním žalobca, domáhajúc sa ním jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vytkol súdu prvej
inštancie, že jeho rozhodnutie je vydané v rozpore so skutkovým stavom, je svojvoľné a nezákonné. K
výroku súdu, ktorým zastavil konanie o zaplatenie sumy 58.733 eur z dôvodu litispendencie uviedol, že
podanie žaloby na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy nemožno považovať za prekážku

litispendencie, vzhľadom na skutočnosť, že sa nejedná o totožnosť predmetu sporu, vzhľadom na
odlišnosť povahy trestnoprávneho konania a občianskeho konania. Ďalej nie je daná ani totožnosť strán
na strane žalovaných, nakoľko žalovaný v 2. rade nie je účastníkom trestného konania. Považuje za
potrebné prerušenie civilného konania, tak ako to aj súdu navrhol, až do právoplatného skončenia
trestného konania, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať zásadný význam na rozhodnutie súdu v

civilnom konaní. Ďalej uviedol, že odôvodnenie prvoinštančného rozsudku je zmätočné a rozporuplné,
pretože súd na jednej strane uvádza, že doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, že za dopravnú
nehodu zodpovedá žalovaný v 1. rade, poukazujúc pritom na skutočnosť, že ide o otázku, na ktorej
riešenie nie je ako civilný súd oprávnený, avšak na druhej strane si súd sám urobil záver o tom,
že žalobca počas jazdy na motocykli išiel vyššou ako povolenou rýchlosťou a pri dodržaní rýchlosti

žalobcu na motocykli by k dopravnej nehode nedošlo. Z doposiaľ vykonaného dokazovania v trestnom
konaní civilný súd nie je oprávnený a ani schopný v danom štádiu trestného konania sám vyvodiť
takýto záver, z ktorého vyplýva, že za vzniknutú dopravnú nehodu zodpovedá žalobca, a nie žalovaný
v 1. rade, čím nepriamo neuznal žalovaného v 1. rade za vinného, pričom svoj názor vyslovil bez
dostatočného odôvodnenia a preukázania týchto tvrdení konkrétnymi skutočnosťami. Pritom príslušný

súd v trestnom konaní doposiaľ trestné konanie právoplatne neskončil. Prvoinštančný súd zamietol
žalobu bez náležitého zistenia skutkového stavu, nakoľko odmietol vykonať žalobcom navrhnuté dôkazy
a za dôkazy považoval výpovede žalobcu, žalovaného v 1. rade, svedkov a znalcov v trestnom konaní
a až po vyslovení záveru trestného súdu o vine/nevine žalovaného v 1. rade by mohol civilný súd
zamietnuť žalobu, ak by boli na to splnené predpoklady. Súd nemal evidentne dostatočné dôkazy, ktoré

by odôvodňovali zamietnutie žaloby. Uviedol tiež, že s odôvodnením súdu, ktoré sa týka premlčania
práva na náhradu nemajetkovej ujmy, prerušenia plynutia premlčacej lehoty uplatnením tohto nároku v
rámci trestného konania a predčasnému podaniu žaloby o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej
ujmy sa nestotožňuje s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov, od ktorej sa prvoinštančný súd odklonil
a náležite sa s tým nevysporiadal v odôvodnení rozsudku tak, ako to hovorí ustanovenie § 220

ods. 3 CSP. S poukazom na nepreukázanie dôvodnosti zamietnutia žaloby a rovnako aj nedostatok
náležitého odôvodnenia rozhodnutia zo strany súdu, má za to, že konanie o ochranu osobnosti s
náhradou nemajetkovej ujmy malo byť prerušené až do právoplatného skončenia trestného konania
vedeného na OS Nitra pod sp. zn. 2T/5/2016, v ktorom sa rieši otázka viny/neviny žalovaného v 1.rade. Vzhľadom na odklonenie sa súdu od jednotnej rozhodovacej praxe súdov má za to, že súd prvej
inštancie nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil spôsob svojho rozhodnutia, porušil právo žalobcu na
spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. Zároveň

podstatnou skutočnosťou je aj to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nebol uplatnený v trestnom
konaní a nie je ani povinnosť si ho uplatniť v trestnom konaní. Nakoľko aj v tejto časti súd nevykonal
dokazovanie, stroho odkázal na dokazovanie vykonané v trestnom konaní, neumožnil žalobcovi vykonať
ním navrhnuté dôkazy, porušil tým jeho právo na spravodlivé súdne konanie vrátane toho, že mu odňal
možnosť konať pred súdom.

3. Žalobca dňa 12. 01. 2018 doručil súdu prvej inštancie doplnenie odvolania, na ktoré odvolací súd
neprihliada, nakoľko bolo žalobcom urobené po uplynutí odvolacej lehoty (§ 365 ods. 3 CSP). Z
uvedeného dôvodu preto obsah odôvodnenia doplnenia odvolania, vrátane vyjadrení k nemu, neuvádza.

4. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu

prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania v časti
sumy 58.733 eur je vecne správne, nakoľko ohľadne uvedeného nároku, ktorý pozostáva z bolestného
a z nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia prebieha na OS v Nitre iné konanie, a to
konkrétne konanie vedené pod sp. zn. 2T/5/2016, v ktorom konaní si žalobca ešte pred podaním žaloby
uplatnilzhodnénároky,akosiuplatnilvtomtokonaní.Rovnakojesprávnyivýrokrozhodnutia,ktorýmsúd

žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5.000 eur zamietol. Žalobca v tomto konaní
nepreukázal existenciu zákonných predpokladov vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej
zásahom do osobnosti fyzickej osoby, ako ani na preukázanie skutočnosti, že u neho došlo k vzniku
nemajetkovej ujmy nenavrhol, neoznačil vykonanie žiadnych dôkazov. Tvrdenia žalobcu v ním podanom
odvolaní sú právne irelevantné. Záverom uviedol, že všetky žalobcom uvádzané skutočnosti, ktorými

sa snažil odôvodniť jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, patria medzi nároky, resp.
odôvodňujú nároky, ktoré sú odškodňované v zmysle ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka ako
nároky zo spôsobenia škody na zdraví, ktorým za predpokladu splnenia zákonných podmienok, patrí
odškodnenie titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a neprislúcha mu titulom takto odôvodnených
nárokov náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

5. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie v časti, v ktorej súd žalobu vo vzťahu k nemu zamietol, považuje za správne a dostatočne
odôvodnené. Pokiaľ žalobca súdu prvej inštancie vytýkal, že neprerušil konanie do skončenia trestného
konania, poukázal na to, že súd prvej inštancie dôvodu, pre ktorý nevyhovel návrhu na prerušenie

konania, venoval v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočnú pozornosť. Predmetom tohto konania,
tak ako ho vymedzil žalobca žalobou, je ustálenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu a prípadne
zásah do osobnostných práv, ktoré podmienky sú úplne odlišné od podmienok vzniku trestnoprávnej
zodpovednosti. Z tohto dôvodu súd prirodzene (najmä za stavu, keď vykonal dokazovanie aj pripojenou
spisovou dokumentáciou z trestného konania) návrhu na prerušenie konania nevyhovel a v konaní

pokračoval. Z tohto hľadiska je potom odvolanie žalobcu nedôvodné. Tiež poukázal na to, že žalobca,
ako i žalovaný v 1. rade už boli podrobne o priebehu dopravnej nehody vypočutí opakovane v
trestnom konaní, a to s výrazne kratším časovým odstupom od nej. Súd prvej inštancie sa pritom s ich
výpoveďamioboznámilzpripojenéhospisuzpredmetnéhotrestnéhokonania.Ztohtohľadiskanemožno
rozumne očakávať, že by uviedli nové rozhodné skutočnosti pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, a

preto ich výsluch bol nadbytočný a v konečnom dôsledku nehospodárny. Rovnako nadbytočnými a
nehospodárnymi by boli aj výsluchy znalcov, ktorí podali znalecké posudky v predmetnom trestnom
konaní.Teda,aksúdprvejinštancienevykonalpredmetnédokazovanienavrhnutéžalobcom,postupoval
správne a odvolanie žalobcu je aj z tohto hľadiska nedôvodné. Ďalej uviedol, že v civilnom sporovom
konaní je žalobca povinný svoj nárok nielen uplatniť, ale aj preukázať. Ak sa tak nestane, má to za

následok zamietnutie žaloby pre jej nedôvodnosť. Teda, žalobca je povinný preukázať všetky podmienky
vzniku zodpovednosti žalovaného v 1. rade na vzniknutej škode, toto dôkazné bremeno však žalobca
neuniesol. Žalobca sa snažil vytvárať dojem, že jedinou možnosťou súdu prvej inštancie bolo čakať na
rozhodnutie súdu v trestnom konaní. Nie je však tomu tak. Ak žalobca pristúpil k podaniu žaloby ešte v
priebehu trestného konania, nič mu nebránilo v tom, aby vyvinul aktivitu potrebnú na preukázanie svojho

nároku aj iným spôsobom. Žalobca to však neurobil. Za tohto stavu potom súd prvej inštancie, v súlade
s princípmi rýchlosti a hospodárnosti a tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, žalobu zamietol,
pričom takýto postup nemožno hodnotiť inak ako správny. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, tak toto ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedá na všetky relevantné otázkysúvisiace s predmetom konania, a preto ho nemožno považovať za arbitrárne. Navrhol napadnuté
rozhodnutie v časti výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2. rade potvrdiť.

6. Žalovaný v 1. rade k písomnému vyjadreniu žalovaného v 2. rade uviedol, že k skutkovému a k
právnemu posúdeniu obsiahnutému v podaniach žalovaného v 2. rade nemá žiadne námietky a plne sa
s tvrdeniami žalovaného v 2. rade stotožňuje.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v 1. rade uviedol, že s názorom žalovaného

v 1. rade, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne sa nestotožňuje. Podanie žaloby na ochranu
osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno považovať za prekážku litispendencie. V
konaní chcel navrhovaným dokazovaním, paralelne popri trestnom konaní, preukázať vinu žalovaného
v 1. rade, teda aj jeho zodpovednosť za vznik nemajetkovej ujmy, resp. opodstatnenosť v žalobe
uplatnených nárokov. K výhradám žalovaného v 1. rade k uplatnenej nemajetkovej ujme nad rozsah
nárokov uplatnených v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444

Občianskeho zákonníka uviedol, že zásah do jeho osobnostných práv nie je totožný s nepriaznivými
následkami pre životné úkony a následkami pri uspokojovaní potrieb a plnení spoločenských úloh, ktoré
si uplatňuje v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka. Nárok za zásah do osobnostných práv opiera aj o
skutočnosť, že samotná výška ujmy je pri sťažení spoločenského uplatnenia ohraničená maximálnym
bodovým ohodnotením, príp. mimoriadnym zvýšením, avšak pri nemajetkovej ujme limit najvyššej sumy

nemajetkovej ujmy zákon neupravuje. Keďže súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie a stroho
odkázal na dokazovanie vykonané v trestnom konaní, neumožnil žalobcovi vykonať ním navrhované
dôkazy, porušil tým jeho právo na spravodlivé súdne konanie vrátane toho, že mu odňal možnosť konať
pred súdom.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v 2. rade uviedol, že prvoinštančný súd
nerozdeľoval dôvod zamietnutia žaloby zvlášť pre žalovaného v 1. rade a zvlášť pre žalovaného v 2.
rade. Uviedol, že je síce pravdou, že predmetom trestného konania je skúmanie prípadnej trestnej
zodpovednosti, v danom prípade práve uznanie viny konkrétnej osoby zakladá zároveň zodpovednosť
za škodu a zásah do osobnostných práv. Súd v civilnom konaní je okrem iného viazaný rozhodnutím

príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, pričom súd si o tých
otázkach nemôže urobiť ani prejudiciálny záver a ak súd bez vyriešenia týchto otázok nemôže
pokračovať v konaní, konanie preruší. Ak súd nechcel prerušiť konanie, mal v konaní pokračovať, riadne
vykonať navrhnuté dokazovanie a sám si ustáliť zodpovednosť žalovaného i za spôsobenú škodu a
zásah do osobnostných práv. Prvoinštančný súd nevyhovením návrhu na prerušenie konania, resp.

nepokračovaním v riadnom prejednaní veci pochybil. Nemôže byť predsa na ťarchu žalobcu, aby pri
takom zásahu do jeho osobných práv, sa stal obeťou rôznych postupov súdov v rámci SR rozhodujúcich
v zmysle jednotného právneho poriadku. Súd prvej inštancie taktiež nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie, ktoré je navyše zmätočné a rozporuplné.

9. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu z 31. 01. 2018 uviedol, že
nepovažoval za potrebné osobitne sa vyjadrovať k odvolaniu žalobcu v rozsahu tých častí rozhodnutia,
ktoré sa týkajú žalovaného v 1. rade. Podľa jeho názoru, súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby vo
veci konal a rozhodol. Súd prvej inštancie vykonal všetko účelné a hospodárne dokazovanie, ktoré
bolo navrhnuté sporovými stranami, zároveň sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal aj s tým, prečo

nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie. Ak žalobca nepreukázal naplnenie všetkých predpokladov
zodpovednosti žalovaného v 1. rade za spôsobenú škodu (a náhradu nemajetkovej ujmy), má to bez
ďalšieho za následok zamietnutie žaloby pre neunesenie dôkazného bremena.

10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu

(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní
veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia §
389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.12. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a

použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej

požiadavkami (I. ÚS 50/04).

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za
účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý
znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

14. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej
inštancie dňa 05. 06. 2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť mu sumu vo
výške 63.773 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť

druhého žalovaného, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoj nárok odôvodnil s poukazom na to,
že dňa 06. 06. 2015 bol účastníkom dopravnej nehody, v dôsledku zrážky osobného motorového vozidla
žalovaného v 1. rade a jeho motocykla, pričom pri dopravnej nehode utrpel v žalobe opísané zranenia a
poškodeniezdravia.Zaspáchanieuvedenéhoskutkusavočižalovanémuv1.radevedietrestnékonanie
pod sp. zn. 2T/5/2016. Celkový nárok žalobcu pozostáva zo žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy v

peniazoch za zásah do jeho osobnostných práv (rodinného a súkromného života) v sume 5.000 eur, z
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, navýšenej o 25%, v sume 45.903 eur a z bolestného
v sume 12.870 eur.

15. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie o zaplatenie sumy 58.773 eur (uplatnený

nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia) voči žalovanému v 1. rade zastavil, čo
odôvodniltým,žetentonároksižalobcauplatňujevočižalovanémuv1.radevtrestnomkonanívedenom
na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 2T/5/2016 a vyhodnotil tak, že v zmysle ustanovenia § 159 CSP
ide o prekážku litispendencie. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, keď na jednej strane uviedol, že nie je
možné konštatovať, že za dopravnú nehodu jednoznačne zodpovedá žalovaný v 1. rade, keď žalobca v

tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno a súčasne uviedol, že to, či bol spáchaný trestný čin, je civilný
súd viazaný rozhodnutím príslušného orgánu, a teda nemá právo v civilnom konaní o tomto rozhodovať.
Následne tak konštatoval, že z tých dôvodov žalobu voči žalovanému v 1. rade o náhradu nemajetkovej
ujmy a žalobu voči žalovanému v 2. rade (v celosti) zamietol. Taktiež uviedol to, že žalobcovi nič
nebránilo, aby si okrem náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia uplatnil v trestnom

konaní i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

16. Odvolací súd, po prejednaní veci v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania žalobcu dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, keď závery súdu prvej inštancie je jednak potrebné považovať
za predčasné, ako i za dostatočne neodôvodnené, a tak nepreskúmateľné, ktoré z obsahu spisu súdu

prvej inštancie doposiaľ nemožno takto ustáliť.

17. Poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola
spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil
obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške

sanároknanáhraduškodyuplatňuje.Adhéznekonanietedaprebiehavrámcitrestnéhokonaniazároveň
s rozhodnutím o vine obžalovaného. Adhézne konanie je teda typom konania, v rámci ktorého možno v
priebehu trestného konania uplatniť nárok, ktorý je možné uplatniť len v konaní občianskoprávnom. Je
tak možné, za splnenia ďalších predpokladov, alternatívne voliť, v rámci ktorého konania sa oprávnený
subjekt rozhodne svojho nároku domáhať. Z judikačnej praxe je zrejmé, že v prípade škody spôsobenej

trestným činom platí, že ak začalo adhézne konanie, táto skutočnosť bráni podaniu civilnej žaloby o
náhrade škody spôsobenej týmto trestným činom, to znamená, že pre adhézne konanie a konanie o
náhradu škody z toho istého skutku platí prekážka litispendencie. Avšak v prípade, ak bol v adhéznomkonaní uplatnený nárok na náhradu škody, o ktorú už prebieha skôr začaté občianske súdne konanie,
nemožno občianske súdne konanie z tohto dôvodu zastaviť.

18. Súd prvej inštancie, pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobcu vo výške 58.773 eur (bolestné a sťaženie
spoločenskéhouplatnenia)konanievovzťahukžalovanéhov1.radezastavil,keďkonštatovalexistenciu
prekážky skôr začatého konania, a to trestného konania vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp.
zn. 2T/5/2016. Tieto závery súdu prvej inštancie však z obsahu spisu nie sú zrejmé, keď vôbec nie je
zrejmé, aký nárok na náhradu škody a kedy si žalobca uplatnil v trestnom konaní, či ide o žalobcom

uplatnený nárok pred začatím tohto konania, či ide o nárok v celom rozsahu totožný s nárokom žalobcu
uplatneným v tomto konaní. Teda, súdom prvej inštancie konštatovaný záver o prekážke litispendencie
nie je možné z obsahu spisu vôbec zistiť, keď ani nie je zrejmé, že by sa súd prvej inštancie v
priebehu konania oboznámil s tou časťou trestného spisu pod sp. zn. 2T/5/2016, z ktorej by bolo možné
konštatovať uplatnenie nároku žalobcu v rámci adhézneho konania, a tak následne ustáliť záver, či je,
resp. nie je tu prekážka veci skôr začatej. Potom takéto závery súdu prvej inštancie sú pre odvolací

súd nepreskúmateľné. Rovnako treba uviesť i to, že súd prvej inštancie síce v rozhodnutí konštatuje,
že výpovede žalobcu, žalovaného v 1. rade, svedkov nehody, ako i znalcov, ktorí sa v trestnom konaní
podrobne vyjadrili, bral ako dôkazy v rámci tohto konania, z ktorého dôvodu považoval za nehospodárne
a nadbytočné vykonanie týchto dôkazov v rámci predmetného konania, avšak z obsahu spisu rovnako
nemožno zistiť, aké konkrétne výpovede, či už strán sporu alebo svedkov (ktorých) súd prvej inštancie

v rámci dokazovania a hodnotenia dôkazov, v tomto konaní zohľadnil, keď tieto opätovne nie sú z
obsahu spisu zrejmé a uvedené nevyplýva ani zo zápisnice z pojednávania konaného pred súdom prvej
inštancie, v rámci ktorého prvoinštančný súd z pripojeného trestného spisu síce uviedol, že oboznámil
výpovede svedkov, poškodeného v prípravnom konaní, ako aj v trestnom konaní, a to bez toho, aby
bolo jasné, o ktoré konkrétne výpovede a akých osôb sa jedná a aký je ich obsah. Potom takéto

závery súdu prvej inštancie sú pre odvolací súd v rámci prejednania podaného odvolania absolútne
nepreskúmateľné, keď z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutkových
okolností dospel k ním ustáleným právnym záverom, ktoré sú tak nespôsobilé relevantného právneho
prieskumu odvolacím súdom.

19. Rovnako je potrebné konštatovať nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo vzťahu k zamietajúcemu
výroku napadnutého rozhodnutia (vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy),
keď v rozsahu tohto výroku napadnutý rozsudok postráda akékoľvek relevantné odôvodnenie. Závery
súdu, kde na jednej strane sám vyhodnocoval zodpovednosť žalovaného v 1. rade za uplatnený nárok
a na druhej strane poukazuje na to, že civilný súd je viazaný rozhodnutím trestného súdu o tom, že bol

spáchaný trestný čin, sú zmätočné a v zásade len s poukazom na uvedené súd žalobu vo vzťahu k
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Navyše, konštatovanie súdu o tom, že žalobca si spolu
s nárokom na náhradu škody mohol uplatniť v rámci trestného konania i nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, je nenáležité, keď je voľbou žalobcu, v rámci ktorého konania (adhézneho, resp.
občianskoprávneho) si tento nárok uplatní, bez toho, že by bolo namieste, aby súd polemizoval o tom,

že tak mohol urobiť v rámci iného konania a jeho povinnosťou je uplatnený nárok prejednať a rozhodnúť
o ňom. Taktiež je potrebné uviesť i to, že pokiaľ ide o skutočnosť, že prebieha konanie, z výsledkov
ktorého možno ustáliť i záver o tom, či žalovaný v 1. rade nesie zodpovednosť za zásah do osobnostných
práv žalobcu, potom nie je správne konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o preukázaní
tejto zodpovednosti žalovaného v 1. rade, za situácie, že žalobca práve poukazuje na to, že uvedený

záver bude zrejmý z výsledkov prebiehajúceho konania (keď z výroku o vine je potrebné brať nielen
jeho právnu, ale aj skutkovú časť), keď v takomto stave konaní ani nie je jasné, akým iným spôsobom
by uvedené mal žalobca preukázať. Len skutočnosť, že do skončenia konania, predmetom ktorého
môže byť otázka zásadného právneho významu pre iné konanie, strana sporu nie je objektívne schopná
inak preukázať vyriešenie tejto zásadnej otázky, by nemala viesť súd ku konštatovaniu o neunesení

dôkaznéhobremenastrany,atoanipoukazujúcnazásahuhospodárnostiarýchlosticivilnéhosporového
konania, pretože potom by taký inštitút civilného sporového konania, ktorý zakotvuje ustanovenie § 164
stratil akékoľvek svoje opodstatnenie. Napriek uvedenému konštatovaniu však odvolací súd poukazuje
i na to, že súd prvej inštancie z hľadiska tohto nároku žalobcu absolútne neposúdil to, či si žalobca
tento nárok uplatnil v súlade s ustanovením § 13 Občianskeho zákonníka, a či tak z tohto aspektu urobil

opodstatnene.

20. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie anové rozhodnutie, keď postupom súdu prvej inštancie (vytknutým vyššie) došlo k porušeniu
práva strán na spravodlivý súdny proces. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie, viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu, opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods.

2 CSP náležite odôvodní.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).