Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 25, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/323/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810203062
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3810203062.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Oľgy Lichnerovej v spore žalobcu S., zastúpeného G. proti žalovanej
E., zastúpenej V., o zaplatenie 2.574,81 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 15. júna 2017, č.k. 16C/72/2010-338, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku

IV. o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím, v poradí druhým rozsudkom, konanie v časti o zaplatenie 1.774,42 Eur
zastavil (výrok I.), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 137,19 Eur, do troch dní od
právoplatnosti svojho rozhodnutia (výrok II.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.) a žalobcovi
priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 5 % (IV.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa pôvodnou žalobou
domáhal voči žalovanej zaplatenia 3.368,70 Eur titulom leasingovej zmluvy, uzavretej medzi stranami
sporu dňa 13.12.2005. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.03.2012,
č.k. 16C/72/2010-142 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.09.2014, č.k.
19Co/168/2012-164 bol žalobcovi voči žalovanej právoplatne priznaný nárok na zaplatenie 596,15 Eur
s príslušenstvom a právoplatné bolo i rozhodnutie v zamietajúcej časti o zaplatenie 197,74 Eur, čím

predmetom tohto konania zostal nárok žalobcu na zaplatenie 2.574,81 Eur. V priebehu konania žalobca
po čiastočnom späťvzatí žaloby trval na zaplatení istiny vo výške 800,69 Eur s príslušenstvom, preto súd
prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 1.774,42 Eur zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP. Predmetom
konania zostali žalobcom tvrdené nároky na zaplatenie časti poplatku za ukončenie zmluvy
vo výške 99,58 Eur (pôvodne 118,50 Eur, vo zvyšnej časti tento nárok bol právoplatne zamietnutý),
náklady spojené s odobratím predmetu leasingu vo výške 177,75 Eur, náhrada škody z titulu
budúcich úrokov z leasingových splátok 740,29 Eur, parkovné 44 Eur, náklady na ODI 271 Eur, znalečné

70 Eur a strata z odpredaja majetku (rozdiel medzi neuhradenou istinou a výťažkom z predaja predmetu
leasingu) vo výške 1.208,60 Eur.

3. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, konštatoval, že uzavretá
leasingová zmluva medzi stranami sporu bola zmluvou spotrebiteľskou a spadá do pôsobnosti
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom dojednania obchodných podmienok s prihliadnutím k § 53

ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy sa uplatnia len v
prípade, že tieto žalovaná prevzala a bola s nimi oboznámená pri podpise kúpnej a leasingovej zmluvy
zo dňa 13.12.2005.4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná obchodné podmienky
pri podpise zmluvy neprevzala, ani s nimi pred podpisom zmluvy nebola oboznámená, ktorá skutočnosť

vyplynula nielen z výpovede žalovanej, ale i výpovede svedka Y. W., ktorý jednoznačne potvrdil, že
podpis na obchodných podmienkach je jeho podpisom a tieto mu boli odovzdávané až
pri prevzatí motorového vozidla, t. j. po uzavretí a po podpísaní kúpnej
a leasingovej zmluvy zo strany žalovanej. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ k
prevzatiu obchodných podmienok zo strany otca žalovanej došlo nesporne až po podpísaní kúpnej a

leasingovej zmluvy zo strany žalovanej, je nesporné, že žalovaná pred podpísaním kúpnej a leasingovej
zmluvy nebola oboznámená s obchodnými podmienkami, a preto ich následné prevzatie, prípadne
aj jej zástupcom, nemôže vyvolať voči žalovanej žiadne právne účinky. Na základe uvedeného súd
prvej inštancie považoval za neopodstatnené nároky žalobcu vyplývajúce len z obchodných podmienok,
konkrétne sa jedná o nárok na zaplatenie časti poplatku za ukončenie zmluvy vo výške 99,58 Eur
podľa čl. 7 ods. 5 obchodných podmienok, nárok na náklady agentúry spojené s odobratím predmetu

leasingu vo výške 177,75 Eur podľa čl. 12 ods. 4 obchodných podmienok, ako aj všetky nároky podľa čl.
13 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 6 obchodných podmienok, ktoré žalobca v žalobe zahrnul pod označenie
„časť nároku na náhradu škody v súvislosti s odobratím predmetu leasingu“ a „strata z
odpredaja majetku.“ Jedná sa tak o všetky žalobou uplatnené nároky, o ktorých doposiaľ
nebolo právoplatne rozhodnuté.

5. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalovaná porušila povinnosť riadne a včas
uhrádzať leasingové splátky. Žalobca preto odstúpil od zmluvy. Odstúpením od leasingovej
zmluvy zaniklo oprávnenie leasingového nájomcu predmet leasingu užívať a jeho povinnosť
za toto užívanie platiť leasingové splátky. V súvislosti s porušením povinnosti žalovanou tak žalobcovi

vznikla škoda vo výške ušlého zisku zodpovedajúca budúcim úrokom z leasingových splátok vo výške
740,29 Eur a nákladov na odobratie predmetu leasingu, ktoré v zmysle § 380 Obchodného zákonníka
treba taktiež považovať za škodu, vo výške 448,75 Eur (pozostávajúce z nákladov agentúry
spojených s odobratím predmetu leasingu vo výške 177,75 Eur a s prepisom vozidla na ODI vo výške
271 Eur), teda spolu 1.189,04 Eur. V tejto časti súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú.

6. Čo sa týka uplatneného nároku na zaplatenie 1.208,60 Eur z titulu straty z odpredaja majetku (rozdiel
medzi neuhradenou istinou a výťažkom z predaja predmetu leasingu vo výške 1.208,60
Eur), podľa názoru súdu prvej inštancie tá časť budúcich leasingových splátok, ktorá je tvorená budúcimi
splátkami kúpnej ceny predmetu leasingu, sa nikdy nemohla stať ziskom leasingového prenajímateľa,

ale predstavuje úhradu jeho nákladov spojených so zaobstaraním predmetu leasingu. Nemožno ani bez
ďalšieho tvrdiť, že nezaplatením týchto splátok leasingovému prenajímateľovi vznikla
skutočná škoda, nakoľko ako protihodnota mu zostal predmet leasingu. Pokiaľ nebol predmet leasingu
leasingovému prenajímateľovi vrátený v stave podstatne horšom, než by zodpovedal primeranému
opotrebeniu, hodnota predmetu leasingu by v zásade mala korešpondovať s tou časťou budúcich

leasingových splátok, ktorá mala pripadnúť na úhradu ceny predmetu leasingu. Skutočná škoda by na
strane leasingového prenajímateľa mohla vzniknúť, len ak by hodnota vráteného predmetu leasingu bola
vo výraznom nepomere k príslušnej časti budúcich leasingových splátok, čo však žalobca netvrdil, ani
v tomto smere nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Žalobcom tvrdená škoda, ktorá leasingovému
prenajímateľovi podľa jeho tvrdení vznikla ako rozdiel medzi neuhradenou istinou a výťažkom z predaja

predmetu leasingu vo výške 1.208,60 Eur, náhrada parkovného 44 Eur, znalečného 70 Eur, vrátane
príslušenstva z týchto nárokov, za zisteného skutkového stavu, nie je v príčinnej súvislosti s
porušením akejkoľvek zmluvnej, či zákonnej povinnosti žalovanou, ale zapríčinil ju svojím ďalším
konaním a obchodnými rozhodnutiami leasingový prenajímateľ. V tejto časti súd považuje žalobu za
nedôvodnú, a preto ju zamietol.

7. Súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú v časti o zaplatenie 1.189,04 Eur (viď bod 5 tohto
odôvodnenia) vrátane príslušenstva - úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.189,04 Eur od
14.08.2009 do zaplatenia. V konaní bolo nesporne preukázané oznámením zástupcu žalobcu v podaní
zo 16.05.2017, že žalovaná uhradila dňa 21.10.2015 sumu 900 Eur a následne v dňoch 04.12.2015,

08.01.2016, 04.02.2016, 03.03.2016, 07.04.2016, 12.04.2016, 17.05.2016, 14.06.2016, 08.07.2016,
15.08.2016, 16.09.2016, 11.10.2016, 15.11.2016, 14.12.2016, 10.01.2017, 09.02.2017, 15.03.2017 a
11.04.2017, 18 x po 100 Eur, a teda spolu 2.700 Eur, pričom platbu z 21.10.2015 vo výške
900 Eur a čiastočne platbu zo 04.12.2015 vo výške 25,61 Eur žalobca započítal v zmyslerozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 25.09.2014 na potvrdenú časť o zaplatenie 596,15 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 591,48 Eur, od 14.08.2009 do 21.10.2015 vo výške 329,46
Eur a ostatné platby spolu v celkovej výške 1.774,39 Eur, žalobca započítal na napadnutú

časť rozsudku, ktorú krajský súd zrušil. Z uvedené potom vyplýva, že z platby žalovanej zo 04.12.2015
zostalo 74,39 Eur (100 - 25,61 Eur), pričom žalobca má potom nárok na úroky z omeškania vo výške 9
% ročne z istiny 1.189,04 Eur od 14.08.2009 do 03.12.2015, teda 675,21 Eur, z 1.114,65 Eur (1.189,04
- 74,39 Eur zvyšok z úhrady zo 04.12.2015) od 04.12.2015 do 07.01.2016, teda 9,61 Eur,
z 1.014,65 Eur (1.114,65 - 100 Eur úhrada 08.01.2016) od 08.01.2016 do 03.02.2016, teda 6,75 Eur,

z 914,65 Eur od 04.02.2016 do 02.03.2016, teda 6,31 Eur, z 814,65 Eur od 03.03.2016 do
06.04.2016, teda 7,03 Eur, z 714,65 Eur od 07.04.2016 do 11.04.2016, teda 0,88 Eur, z 614,65
Eur od 12.04.2016 do 16.05.2016, teda 5,30 Eur, z 514,65 Eur od 17.05.2016 do 13.06.2016,
teda 3,55 Eur, z 414,65 Eur od 14.06.2016 do 07.07.2016, teda 2,45 Eur, z 314,65 Eur od
08.07.2016 do 14.08.2016, teda 2,94 Eur, z 214,65 Eur od 15.08.2016 do 15.09.2016, teda
1,69 Eur, z 114,65 Eur od 16.09.2016 do 10.10.2016, teda 0,70 Eur, z 14,65 Eur od 11.10.2016

do 14.11.2016, teda 0,12 Eur, teda spolu na takto vypočítané príslušenstvo vo výške 722,54
Eur a zároveň má nárok na zaplatenie priznanej istiny vo výške 1.189,04 Eur, čo predstavuje
spolu 1.911,58 Eur. Nakoľko k 11.04.2017 žalovaná uhradila okrem nárokov už právoplatne priznaných
spolu 1.774,39 Eur, zostáva je z titulu priznaných úrokov z omeškania vypočítaných
spôsobom, ako je uvedené vyššie, ešte zaplatiť 137,19 Eur, v ktorej časti súd prvej inštancie

žalobnému návrhu ako opodstatnenému vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 351, § 373, § 379 veta prvá, § 380
Obchodného zákonníka, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, o trovách konania rozhodol podľa
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, ods. 2 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, a
to v časti, v ktorej súd jeho žalobu o zaplatenie 1.322,60 Eur s príslušenstvom zamietol. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie považoval za vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vytýkal súdu
prvej inštancie, že zamietol jeho nárok na náhradu parkovného vo výške 44 Eur, znaleckého posudku

vo výške 70 Eur a straty z odpredaja na majetku v sume 1.208,60 Eur. Nesúhlasil
s názorom súdu prvej inštancie, že nárok na stratu z odpredaja na majetku v sume
1.208,60 Eur mu mohol vzniknúť iba v prípade, ak by hodnota vráteného predmetu
leasingu bola vo výraznom nepomere k príslušnej časti budúcich leasingových splátok. Odôvodnenie
zamietnutia jeho nároku považoval za nedostatočné, nepresvedčivé a nemajúce

oporu v žiadnych zákonných a zmluvných ustanoveniach. Predmetná položka predstavuje rozdiel medzi
zostatkom istiny (sumou rovnajúcou sa súčtu istín splátok od 41. splátky vrátane až do konca) vo výške
3.039,60 Eur a účtovnou hodnotou predmetu leasingu (zostatková cena vozidla, hodnotou, za ktoré sa
predmet leasingu predal bez DPH) vo výške 1.831 Eur. Ide o náhradu škody, pričom povahu predmetnej
položky najlepšie vystihuje práve označenie strata z odpredaja, keďže ide o záporný rozdiel medzi

predajnou cenou vozidla po jeho odobratí žalovanému a zostatkom istiny poskytnutej finančnej služby.
Právnemu predchodcovi žalobcu predčasným ukončením zmluvy vznikol nárok na náhradu škody, to
znamená nárok na zaplatenie všetkých leasingových splátok od predčasného ukončenia zmluvy do
konca leasingu. Žalovaný si nesplnil svoje zmluvné povinnosti, keď prestal uhrádzať dohodnuté splátky,
leasingovému prenajímateľovi nebol poskytnutý leasing splatený a je zrejmé, že mu bola spôsobená

škoda, ktorá nebola pokrytá ziskom z predaja odobratého vozidla. Poukázal na rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove, Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre v obdobných veciach. Nesúhlasil i
so zamietnutím žaloby v časti o zaplatenie nároku na znalecký posudok vo výške 70 Eur a parkovné vo
výške 44 Eur. Dôvodil, že v konaní predložil znalecký posudok, čím preukázal dôvodnosť tejto položky.
Pokiaľ ide o položku parkovného, je logické, že bol nútený zabezpečiť uskladnenie

vozidla po jeho prevzatí od žalovaného, s čím sú spojené náklady, v danom prípade konkrétne označené
ako náklady na parkovanie. Uvedené náklady musel vynaložiť v záujme ďalšieho predaja vozidla, a tým
poníženia dlžnej sumy žalovaného. Z týchto dôvodov sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie, alternatívne rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť.10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej písomne nevyjadril.

11. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

§ 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd

prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, vyhodnotil pre svoje rozhodnutie
významné dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti,
odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje
skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i
správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky
žalobcu, uvedené v podanom odvolaní, ktoré sú totožné s námietkami uplatnenými pred

súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal, preto nemohli privodiť
zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli žalobcom preukázané, ani tvrdené také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd
osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387
ods. 2 CSP poukazuje.

13. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

14. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je možné v zmysle ust. § 365 CSP odôvodniť len
okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až h). Žalobca uplatnil v

podanom odvolaní odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), písm. h), CSP.

15. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil predovšetkým odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
f) CSP a dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

16. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaného zákonného ustanovenia spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom
je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu
prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov

sporových strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení
dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové
zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia
dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP. Podľa citovaného zákonného
ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli strany sporu. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak
zákon neustanovuje inak. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol

rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov
odporuje citovanému zákonnému ustanoveniu. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako
k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani
polemizovať s jeho skutkovými závermi.

17. Odvolací dôvod, uplatnený žalobcom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, spočíva v
mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú
na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok
žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na

správnosť rozhodnutia vo veci samej.

18. Odvolací súd preskúmaním danej veci v rozsahu podaného odvolania nezistil dôvodnosť
uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), písm. h) CSP.19. Žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočné, nepresvedčivé a nemá oporu
v žiadnych zákonných a zmluvných ustanoveniach.

20. Z ustanovenia § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich hodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá
o to, aby odôvodnenie jeho rozhodnutia bolo presvedčivé.

21. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie (v poradí druhého) vyplýva, že sa citovaným ustanovením § 220
ods. 2 CSP riadil, uviedol, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal, uviedol stanovisko žalovanej,

uviedol, aké dôkazy vo veci vykonal, vykonané dôkazy vyhodnotil, uviedol zistený skutkový stav
veci a právne posúdenie k danej veci. Žalobu v napadnutej časti zamietol pre nesplnenie zákonných
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu na strane žalobcu, keď žalobca nepreukázal
existenciu skutočnej škody vo výške 1.322,60 Eur (1.208,60 Eur + 44Eur + 70 Eur), ktorá by bola v
príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovanej. Skutočná škoda by mohla žalobcovi vzniknúť len

v prípade, že vrátený predmet leasingu by nezodpovedal primeranému opotrebeniu (vrátený predmet
leasingu by mal zodpovedať budúcim leasingovým splátkam) a bol by vrátený v podstatne horšom stave
než by zodpovedalo primeranému opotrebeniu, t. j. vo výraznom nepomere k príslušnej časti budúcich
leasingových splátok, ktorú skutočnosť však žalobca ani netvrdil, ani nepreukázal. Odvolací súd zastáva
názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne odôvodnené v súlade s ustanoveniami § 220 CSP.

22. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti -
vo výroku III. a súvisiacom výroku IV. o trovách konania, ktoré neboli odvolateľom vecne spochybnené,
potvrdil ako vecne správny.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal proti žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

24. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).