Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113203769
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5113203769.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: JUDr. B.
I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., ul. O. č. XXXX/XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom Advokátska
kancelária Mrázovský & partners, s.r.o., so sídlom Žilina, Mariánske námestie č. 2, IČO: 36 855 278, proti
žalovanému: PEREX, a.s., so sídlom Bratislava, Trnavská cesta č. 39/A, IČO: 00 685 313, zastúpený
splnomocneným zástupcom LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Sartorisova č.
12, IČO: 36 857 998, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/40/2013-567 zo dňa 13. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

odvolanie žalovaného do výroku II. rozsudku okresného súdu odmieta.

Rozsudok okresného súdu vo výroku I. mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,-
eur ako náhradu nemajetkovej ujmy do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti žalobu žalobcu
zamieta.

Vo výrokoch III. a IV. rozsudok okresného súdu mení tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na

náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy 2.000,- eur
a Slovenská republika - Okresný súd Žilina má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania z titulu
svedočného v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozsudku, a to osobitným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 13C/40/2013-567 zo dňa 13.11.2017 žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 66.387,84 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.). V ostatnej časti súd žalobu zamietol (výrok II.). Zároveň rozhodol, že žalobca a
Okresný súd Žilina má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). O výške trov konania

rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku a to osobitným uznesením, ktorý vydá súdny úradník
(výrok IV.).
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa pôvodnou žalobou domáhal ochrany osobnosti, v ktorej
žiadal, aby sa mu žalovaný v týždenníku Moment č. 47 z roku 1999 na strane 6 ospravedlnil a zároveň
žiadal aj nemajetkovú ujmu vo výške 2.000.000,- Sk. Neskôr žalobu zmenil a žiadal o ospravedlnenie,
avšak v denníku Pravda a nemajetkovú ujmu vo výške 2.000.000,- Sk. Podľa žalobcu zverejnený
článok podsunul čitateľovi nepravdivé a hrubo skreslené informácie o ňom. Dokonca neskôr podsúval

v texte čitateľovi aj jeho protiprávny postup ku skutočnostiam, ktoré mal ako šéf odboru hospodárskej
kriminality v Žiline uskutočniť. Čitateľ bol presviedčaný, že porušil všetky právne normy, neobjektívne
a nespravodlivo v rozpore s objektívnym právom posudzoval zverenú vec, zneužil svoju právomoc
štátneho orgánu a postavenie vyšetrovateľa policajného zboru (ďalej len „PZ") , nezákonným spôsobomrozhodol, keď konkrétnu vec - trestné stíhanie voči F.T. zastavil. Čitateľ s údivom konštatuje a prijíma
záver z uvedeného článku, že za zastavenie trestného stíhania voči uvedenej osobe získal automobil
Octavia a drahý mobilný telefón. Žalobca mal za to, že v predmetnom článku ho žalovaný hrubo urazil

a zasiahol do jeho práv spojených s právom na ochranu osobnosti, ako aj do jeho občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti. Bez overenia skutočných podstatných okolností zverejnil článok, ktorý hrubo porušil
jeho dobré meno. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal aj na to, že po prvom
rozhodnutí súdu, už bolo uverejnené ospravedlnenie v týždenníku Moment, a to v máji 2005, a preto nie
je možné, aby sa dvakrát ospravedlnil žalobcovi za tú istú vec.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, svedkov, oboznámením s inkriminovaným
článkom týždenníka Moment, prečítaním listín a fotodokumentáciou. Konštatoval, že žalovaný ako
vydavateľ týždenníka Moment v č. 47 z 19.11.1999 na strane 6, 7, 8 uverejnil článok pod názvom „Sudca
na odstrel". Predmetný článok pod odstavcom „Biely golier" kartograficky informoval o tom, že žalobca je
vyšetrovateľom prípadu, ktorý napriek údajnej vine obvineného F.T. z podvodu vo výške 122.000.000,-
Sk sa ujal vyšetrovania a o necelé tri mesiace trestné stíhanie zastavil a F.T. bol slobodný. Okrem toho

sa v článku píše, že žalobcovi zrejme vôbec neprekážalo, že s odstupom rokov zrazu svedkovia začali
meniť svoje výpovede, že sú evidentne zastrašovaní alebo podplatení a že to celé je jeden veľký podvod.
Možno sa len bál, veď F.T. sprevádzala dosť odstrašujúca povesť násilníka schopného všetkého ...
Možno však bol len slabý. Jeho kolegovia si nemohli nevšimnúť, že nejaký čas po zrušení trestného
stíhania F.T. si žalobca napriek svojej povestnej šetrnosti kúpil drahý mobilný telefón a onedlho sa začal

vyvážať na novom motorovom vozidle zn. Octavia.
Podľa súdu pisateľka článku vychádzala pri ich opísaní len z vyjadrení niektorých príslušníkov polície.
Tieto si ozrejmila bez adekvátneho zhodnotenia. Viac-menej tieto informácie jej poskytol bývalý riaditeľ
finančnej polície JUDr. M. C.. Podozrenia, ktoré boli produkované zo strany JUDr. M. C., neboli doposiaľ
žiadnym spôsobom objasnené, nebolo voči žalobcovi ani len začaté trestné stíhanie pre prijatie úplatku

alebo nejakej inej výhody. Úradný záznam „BLOK" súd nemohol považovať za objektívny dôkaz, a to s
poukazom na výpoveď JUDr. O. Z. - riaditeľa odboru vyšetrovania poukazujúceho na konkurenčný boj
medzi kriminálnou políciou, ktorá objasňovala vec a usvedčovala páchateľa a odborom vyšetrovania,
ktorý rozhodoval o veci a zastavil trestné stíhanie. V článku odzneli informácie, že vyšetrovateľ po
troch mesiacoch zastavil trestné stíhanie. Podľa súdu bolo nepochybne zistené, že toto trestné stíhanie

bolo zastavené po 4 rokoch objasňovania tejto závažnej trestnej činnosti po odsúhlasení krajského
prokurátora. Článok v tomto bol nepravdivý. V ďalšej časti článku sa podsúva čitateľovi, že svedkovia
začalimeniťsvojevýpovede,bolievidentnezastrašovaníalebopodplateníajetoveľkýpodvod.Natomto
mieste súd dal do pozornosti, že žalobca tvrdil, že sa mu nikto nevyhrážal, nemal dôvod pochybovať o
svedeckých výpovediach a nemal dôvod svedkom neveriť. Žalovaný nepredložil žiadne dôkazy v tom

slova zmysle, aby uviedol svedkov, ktorí sa skutočne v tom čase báli alebo boli zastrašovaní alebo boli
podplatení. Z článku je možné vyčítať: „Možno však bol len slabým, jeho kolegovia si nemohli nevšimnúť,
že nejaký čas po zrušení trestného stíhania si kúpil napriek svojej šetrnosti drahý mobilný telefón a
onedlho sa začal vyvážať na novej Octavii." K tomuto súd uviedol, že táto skutočnosť nebola taktiež
žalovaným preukázaná. Práve naopak, žalobca svojou výpoveďou, ale aj výpoveďou svojich rodinných

príslušníkov vypovedal o tom, v akých skromných podmienkach žili (v 2-izbovom byte), sústavne šetrili.
Na rozdiel od ostatných vrstovníkov sa snažili zarábať finančné prostriedky pre svoje deti. Mali 20-ročné
auto a následne sa rozhodli kúpiť si nové auto, ktoré im bolo neskôr poškodené. Žalobca si kúpil aj
mobilný telefón, čo je úplne normálna vec. Tieto skutočnosti však žalovaný nedokázal preukázať, že
žalobca získal nejaké finančné prostriedky od F.T. Podľa súdu je nepravdivou konštatácia v článku:

„Najvyšší súd SR rozhodol, že zrušenie trestného stíhania bolo v rozpore so zákonom a že sa obnovuje
stav, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal". Podľa dostupných informácií aj z vypočutia svedka, a
je to známe aj žalovanému, nedošlo k žiadnemu zrušeniu uznesenia, ktorým žalobca zastavil trestné
stíhanie. Toto trestné stíhanie je právoplatne skončené. Nepravdivým tvrdením je aj uvedenie: „Bývalý
vyšetrovateľ I. je dnes šéfom odboru hospodárskej kriminality v Žiline". O tomto vypovedal svedok JUDr.

O. Z., jeho priamy nadriadený.
Pri rozhodovaní súd vychádzal z ust. § 11 Občianskeho zákonníka týkajúcom sa ochrany osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti atď. Naviac podotkol, že podľa § 10 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. v
tom čase platného o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkov (ďalej len zák.
č. 81/1966 Zb."), za periodickú tlač zodpovedá vydavateľ a v zmysle odseku 3 za ochranu spoločnosti a

občanov proti zneužitiu slobody slova a tlače zodpovedajú solidárne vydavateľ, šéfredaktor, redaktor a
autor v rozsahu vyplývajúceho z platných predpisov. Podľa týchto predpisov sa tiež posudzuje povinnosť
vydavateľa na náhradu škody spôsobenej organizáciám alebo obsahom periodickej tlače alebo iného
hromadného informačného prostriedku. Zo samotného článku, ktorý bol uverejnený v týždenníkuMOMENT, kde bolo uvedené plné meno vyšetrovateľa, z výpovede svedkyne J. A. ako aj z vyjadrenia
žalobcu je nepochybné, že tomuto, ako občanovi bola spôsobená týmto článkom a zverejnením takéhoto
článku nemajetková ujma. Autorka článku čerpala informácie, ako sama uviedla, len od šéfa finančnej

polície JUDr. M. C.. Tieto si ani neoverila, následne zverejnila predmetný článok kde uviedla celé mená,
hodnosť žalobcu, jeho funkciu, bez dania priestoru samotnému žalobcovi a oboznámila čitateľa so
svojimi zisteniami. Sama potvrdila, že vychádzala z informácií, ktoré jej boli poskytnuté z policajného
zdroja. Jednalo sa len o podozrenia zo strany JUDr. M. C., v tom čase riaditeľa finančnej polície, ktoré
neboli nijakým spôsobom preukázané a doposiaľ nebolo ani len začaté trestné stíhanie voči žalobcovi

alebo niektorým ostatným osobám, ktorí sú povpisovaní v tomto článku. Z výpovede JUDr. O. Z. ako
nadriadeného žalobcu nevyplynulo, že by žalobca porušil interné predpisy Ministerstva vnútra SR (ďalej
len „MV SR"), že by ako policajt zneužíval etiku a morálku policajného zboru, že by zneužil právomoc
verejného činiteľa. Súdu je aj dobre známe, že v tomto období boli nedostatočne vyhodnocované
súvislosti, ktoré prezentovali novinári vo svojich článkoch. Táto skutočnosť však nemohla ovplyvniť súd
pri rozhodovaní v tomto prípade. Už vtedy boli vymedzené „mantinely", ako majú byť zverejňované

články, popisované mená, funkcie, respektíve označovanie mien a priezvisk prípadných možných
páchateľov. Autorka článku sa týmto neriadila, neriadila sa predovšetkým zákonom č. 81/1966 Zb.
Tvrdené skutočnosti v článku samotný žalovaný prakticky žiadnym spôsobom nerozporoval. Bol to
žalovaný, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, aby preukázal, že tvrdenia autorky článku sú pravdivé.
Článok nemožno vyhodnocovať tak, že sa jednalo o oprávnenú kritiku alebo o úsudok novinárky a

jej vyslovenie názoru na osobu vyšetrovateľa. Pokiaľ žalovaný žiadal vypočuť svedka JUDr. M. C. -
bývaléhoriaditeľafinančnejpolície,súdnávrhzamietol.Výsluchtohtosvedkasamujavilakonadbytočný
nakoľko jeho výsluch sa mu javil ako nadbytočný. Svedok by buď potvrdil, že poskytol tieto informácie
redaktorke J. A., alebo by toto poprel. Nič by to nezmenilo na dôkaznej situácii, že článok bol v
týždenníku Moment zverejnený. Nadbytočný bol aj dôkaz o zisťovaní na dopravnom inšpektoráte, kedy

žalobca nadobudol motorové vozidlo zn. Škoda Octavia. Nenaznačilo by to nič o tom, že finančné
prostriedky boli získané z nepoctivých zdrojov. Žalovaný tiež žiadal vyžiadať osobný spis žalobcu z MV
SR. Súdu do vyhlásenia rozsudku nebolo zrejmé, na základe čoho si má tento spis vyžiadať, nakoľko
žalobca už dávno nie je príslušníkom policajného zboru a čo by sa dalo z tohto spisu zistiť, či už jeho
odmeny alebo jeho potrestania. V tomto smere dal do pozornosti výsluch svedka JUDr. T. Z. - priameho

nadriadeného žalobcu, ktorý ozrejmil, kde žalobca pracoval, na akej pozícii, akú mal hodnosť a zhodnotil
jeho morálne a kvalifikačné predpoklady na výkon funkcie riaditeľa odboru vyšetrovania. Napokon, v
samotnej záverečnej reči žalovaný uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Súd sa
preto už s pôvodnými návrhmi, ktoré boli v predošlom konaní predkladané, ani nezapodieval.
Z výpovedí rodinných príslušníkov žalobcu vyplynulo, že tomuto vznikla ujma tým, že stratil vážnosť u

občanov. Článok bol vyvesovaný a nalepovaný na autobusových zastávkach v mieste jeho bydliska,
ako aj na vchode jeho pracoviska, či v budove Krajského riaditeľstva policajného zboru (ďalej len KR
PZ") v Žiline. Tiež na vchodových dverách Základnej školy Vlčince II, a to s nápisom „I.platkár" a aj na
nástenke vo vchode domu synovca žalobcu v M., ul. E.. X. Susedia sa žalobcu stránili, bočili od neho.
Žalobca vykonával prednáškovú činnosť, kde ho inštitúcie odmietali ako lektora v ďalšej prednáškovej

činnosti, a to odmlčaním sa, resp. oznámením písomnou formou vyjadrujúcou stratu dôvery v súvislosti
s uverejneným článkom. Na pracovisku žalobcu bol článok riaditeľom Krajského úradu vyšetrovania
policajného zboru (ďalej len „KÚV PZ") Žilina prečítaný a vyvolal opovrhnutie kolegov, ochladenie
kolegiálnych vzťahov a stratu dobrej spolupráce s ostatnými súčasťami policajného zboru. Navyše,
počas vykonania svojej profesionálnej činnosti na úseku vyšetrovania osoby, ktoré sám obvinil, zasielali

listy súvisiace s článkom s tým, že žiadajú, aby žalobca bol z ich prípadu odvolaný, čo zjavne využívali vo
svoj prospech. Súd mal uvedené nepochybne preukázané z priloženej fotodokumentácie, listu žalobcu
z 27.12.1999 a 12.01.2000 a výpovede svedka JUDr. O.T.. Po zhrnutí potom musel konštatovať, že
boli naplnené všetky znaky v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, že došlo k narušeniu dôstojnosti
a cti žalobcu a bolo tak v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka zasiahnuté do osobnostných práv

žalobcu. V žiadnom prípade nemohol sa súd stotožniť s názorom žalovaného, že v konkrétnom prípade
je možné, aby bolo dané žalobcovi primerané zadosťučinenie, resp. aby sa odstránili následky zásahov.
Bola poškodená dobrá povesť žalobcu. V značnej miere bola znížená dôstojnosť jeho fyzickej osoby.
Jednalo sa predovšetkým o samotnú prácu vyšetrovateľa. Samotní kolegovia ho začali upodozrievať,
že v konkrétnom prípade zobral úplatok. Takisto sa jednalo o jeho susedov, ktorí sa ho stránili, bočili

od neho. Aj situácia v rodine bola veľmi napätá, manželka žalobcu to veľmi ťažko znášala, čo sa
odzrkadlilo aj na jej zdravotnom stave. Súd podotkol, že jej zdravotný stav predovšetkým spočíval vo
fyzických problémoch, ale tieto mohli spôsobiť aj okolnosti, ktoré boli a sú predmetom tohto konania
(najmä, keď podľa preventívnej prehliadky 09.04.1999 bola manželka žalobcu po zdravotnej stránke vporiadku). Z výpovede detí žalobcu vyplynulo, ako ťažko prežívali túto situáciu v rodine. Dcéra študujúca
na vysokej škole nedostala internát, syn sa neskôr dozvedel, že neurobil štátnicovú skúšku len z dôvodu
spomínaného článku, o čom mu rozprával jeho sused. Manželka žalobcu vypovedala o tom, akým

spôsobom bola v škole doslovne ponižovaná, kolegyne sa jej smiali, robili posmešky, prestala mať s
nimi kontakty. Celkový tlak spoločnosti v blízkom okruhu žalobcu v dôsledku uvedeného článku musel
byť pre žalobcu doslovne neznesiteľný.
Pri hodnotení výšky nemajetkovej ujmy a závažnosti zásahu bol podľa súdu významný najmä dopad
na profesionálny a kariérny život žalobcu, ktorý z hľadiska nepravdivých informácií bol z etických a

kolegiálnych princípov na opakované výzvy nadriadených kolegov nútený ukončiť služobný pomer.
Jeho kariérny postup bol zastavený, dosiahol hodnosť podplukovníka. Za pravdivé súd považoval, že
jeho priamy nadriadený ho vyzýval, aby zotrval v práci, ustál tieto tlaky, avšak sám svedok uviedol,
že vzhľadom aj na vyšetrované osoby, ako i odbor kriminálnej polície a tlaky z tohto odboru, pochopil
jeho rozhodnutie, že ukončí svoju činnosť v policajnom zbore. Významným bol aj sociálny aspekt
ako dopad na žalobcu, kedy dosahoval príjem v tom čase 30.000,- Sk (995,82 eur). Po ukončení

služobného pomeru v priamej príčinnej súvislosti s predmetným článkom bol nútený zabezpečovať svoje
sociálne potreby náhodným príjmom a budovaním nového spoločenského a sociálneho postavenia,
vykonaním skúšky daňového poradcu, zaškoľovaním, štúdiom úplne inej profesionálnej orientácie,
čomu venoval všetky svoje úspory. V tejto súvislosti vypovedala aj jeho manželka, ktorá potvrdila,
že viacero mesiacov nemali zaplatené poplatky z titulu užívania bytu. Spočiatku jeho noví klienti mu

vôbec nedôverovali, a to v súvislosti so spomínaným článkom. Žalobca doložil do spisu aj listiny
osvedčujúce, že aj ako lektor prednášajúci danú problematiku cestou zmluvných vzťahov z dôvodu
neželanej publicity v periodiku stratil dôveru a dostal výpovede z niektorých inštitúcií. Žalobca doložil
súdu aj argumenty a listiny dosvedčujúce negatívny zdravotný dopad na manželku žalobcu. Súd
ohľadne výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa dôsledne riadil dvoma zákonne taxatívne

stanovenými kritériami, t.j. závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Žalobca si musel celý svoj rodinný, spoločenský a profesionálny život v dôsledku predmetného
zásahu zmeniť, pričom nikdy nebude mať možnosť úplne sa spoločensky rehabilitovať z hľadiska fikcií,
hypotéz a nedôvodných úvah vo vzťahu k nepravdivým faktom a informáciám, ktoré z predmetného
článku zanechali v širokej verejnosti nepriaznivý dopad na osobnosť žalobcu. Žalobca na základe

jednéhočlánkuprišielpraktickyosvojuceloživotnúkariéru.ČlánkyvtýždenníkuMomentbolivylepované
dokonca v Martine na obchodoch, autobusových zastávkach a týmto spôsobom zanechali na žalobcovi a
jeho rodine veľkú traumu. Súd si tieto závažné skutočnosti dôsledne uvedomoval a nemal pochybnosti o
priznaní nemajetkovej ujmy v sumách, ako ich žalobca žiadal. Čo sa týka ospravedlnenia, aby opätovne
rozhodoval o ospravedlnení, ktoré bude uvedené v denníku Pravda, tak súd uviedol, že priznali to aj

sporové strany, že toto ospravedlnenie už bolo uverejnené, bolo by preto neprimerané, aby súd zaviazal
žalovaného opätovne k takémuto ospravedlneniu. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, žalobca potvrdil, že
táto mu bola v plnom rozsahu vyplatená, nakoľko však rozhodnutia všeobecných súdov boli nálezom
Ústavného súdu SR zrušené, bolo potrebné o nemajetkovej ujme opätovne rozhodnúť.
O trovách konania rozhodoval súd v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.". V tomto konaní mal plný úspech
žalobca, a preto mu súd priznal trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku okresného súdu do výrokov I. a III. podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho
splnomocneného zástupcu, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že odvolací súd žalobu

v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania eventuálne, aby v súlade s
ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C. s. p. odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. Dôvodom súd vady konania, neúplne zistený skutkový
stav, nevykonanie opakovane navrhnutých dôkazov, nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne
posúdenie veci, odňatie možnosti konať pred súdom a pochybenia v jeho činnosti.

Žalovaný považoval napadnutý rozsudok za zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný, bez uvedenia
konkrétnych dôvodov a skutočností, ktoré by vychádzali a mali oporu z obsahu celého vykonaného
dokazovania a preukazovali zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu a odôvodňovali priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súvisiace odôvodnenie rozsudku je podľa neho účelové,
tendenčné, povrchné a prihliadajúce len na skutkové zistenia potrebné pre výrokovú časť rozsudku bez

toho, aby bolo vykonané dokazovanie vyhodnotené komplexne, detailne a vo vzájomných súvislostiach.
Súd úmyselne prehliadal skutočnosti a dôkazy vykonané v konaní, ktoré boli ním produkované alebo
navrhované. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ktoré skutočnosti boli medzi stranami sporné, aké
boli skutkové zistenia súdu, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, a akými úvahami bolsúd vedený v prípade vyhovenia žaloby a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navyše,
rozhodnutie súdu je vo viacerých častiach odôvodnenia založené na predpokladoch a domnienkach, a to
bez toho, aby tieto domnienky a predpoklady mali akúkoľvek oporu v obsahu vykonaného dokazovania.

Keďže v danom prípade sa jednalo aj jedná o stret dvoch ústavných práv (právo na súkromie žalobcu
a právo na slobodu slova - právo na informácie u žalovaného), súd prvej inštancie mal (a v zmysle
judikatúry Ústavného súdu SR (ďalej len „ÚS SR") a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP") musel vykonať test proporcionality, na posúdenie ktorému právu v rámci súdneho rozhodnutia
je potrebné dať prednosť. V rozsudku však žiadny test proporcionality, (a to ani formálne) vykonaný

nie je a dokonca v odôvodnení rozsudku nie je o vykonaní testu proporcionality ani žiadna zmienka.
Súd riadnym, relevantným a právne konformným spôsobom neuviedol a nevysvetlil, prečo v danom
prípade nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktoré bolo žalobcovi už poskytnuté, a to uverejnením
ospravedlneniavtýždenníkuMomentvroku2005,očomonpredložildôkaz.Vdanomprípadevychádzal
súd výlučne len z tvrdení žalobcu ako účastníka konania. Svedecká výpoveď manželky žalobcu alebo
detí žalobcu sa týkali následkov, ktoré boli vyvolané v ich osobnostnej sfére, ale nie v osobnostnej

sfére žalobcu, ktorý bol stranou sporu. Už absolútne vôbec sa v rozsudku nevysporiadal s otázkou
primeranostiavýškypriznanejnáhradynemajetkovejujmy,skutkovýchzisteníaleboúvah,ktoréhoviedli
k priznaniu absolútne neadekvátnej a neprimeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie
súdu tak žalovaný v plnom rozsahu považoval za arbitrárne a nepreskúmateľné.
V ďalšej časti odvolania žalovaný poukázal na fakt, že žalovaný článok obsahoval informácie o

žalobcovi v označených siedmych častiach, ktoré následne jednotlivo podrobne rozoberá a uzaviera,
že ním uverejnená informácia bola pravdivá a nemohla spôsobiť zásah do práva na ochranu osobnosti
žalobcu. V súvislosti s obsahom predmetného článku potom zhrnul a uzavrel, že je nepochybným a
nespochybniteľnýmtenfakt,žežalobcasaakovyšetrovateľKÚVPZŽilinaujalvyšetrovaniaprípaduF.T.,
že po vydaní F.T. z Brazílie bol tento po príchode na Slovensko zakrátko prepustený na slobodu, trestné

stíhanie voči jeho osobe bolo skončené v mesiaci október 1998 (rozhodnutie doručené a právoplatné
až v mesiaci november 1998), taktiež žalobca ako vyšetrovateľ trestné stíhanie v tejto veci podľa § 172
ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku voči obvinenému F.T. zastavil. Z uznesenia o zastavení trestného
stíhania (ČVS: KÚV-21/20-1997 zo dňa 29.10.1998) v tejto veci nepochybne vyplýva, že svedkovia (ako
príklad je potrebné uviesť osobu P. C. v odôvodnení uznesenia) v priebehu predmetného trestného

konania začali meniť výpovede. Ako vyplýva z úradného záznamu o akcii „BLOK" predloženého do
konania svedkyňou J. A., došlo vo vzťahu k určitým osobám k fyzickým aj psychickým vyhrážkam.
Samotným žalobcom nebol spochybnený ani fakt, že si žalobca v tom čase kúpil drahý mobilný telefón
a že sa začal vyvážať na drahej Octavii. Sám žalobca tieto skutočnosti na pojednávaní v rámci svojej
výpovede potvrdil. Na základe uvedeného nie je žalovanému zrejmé, v čom mala spočívať nepravdivosť

v článku uvádzaných tvrdení/informácií a z akého dôvodu mali tieto informácie spôsobiť zásah do
osobnostných práv žalobcu v značnej miere (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Vytýkal súdu, že
v predmetnom konaní nepovažoval za potrebné zadovážiť pre konanie trestný spis vo veci trestného
stíhania voči F.T., ktorý on v konaní navrhoval opakovane ako dôkaz, personálny spis žalobcu a ďalšie
dôkazy ním navrhnuté za účelom preukázania pravdivosti skutkových tvrdení v texte žalovaného článku.

Existenciu materiálu „BLOK", obsah podozrení a to, že bol tento materiál poskytnutý novinárom, uvádza
sám súd v napadnutom rozsudku. Naviac uviedol, že F.T. podal voči nemu taktiež žalobu avšak na
základe rozsudku Krajského súdu Žilina v konaní sp. zn. 10Co 301/2011 v súvislosti s totožným článkom
bolo súdom právoplatne rozhodnuté o zamietnutí žaloby v plnom rozsahu a preto mal postupovať
rovnakýmspôsobomajvtejtoveci.Podľažalovanéhovodôvodnenírozsudkusarelevantnýmspôsobom

nevysporiadal ani s dôkazom predloženým do konania svedkyňou J. A. a totiž s úradným záznamom k
akcii „BLOK", z ktorého autorka čerpala pri písaní predmetného článku. Mal za to, že súd prvej inštancie
sa v konaní nestotožnil s jeho argumentáciou avšak svoje stanovisko uvedené v rozsudku riadne a
presvedčivo neodôvodnil, najmä s ohľadom na právo účastníka, aby v konaní rozlíšil v zverejnených
článkoch medzi faktami a neprimeranými hodnotiacimi úsudkami, ako aj objasnením, ktoré skutočnosti

mal za preukázané a ktoré nie a ktoré z uverejnených informácií boli v konaní preukázané ako pravdivé a
ktoré ako nepravdivé. Ďalej žalovaný uviedol, že jeho právny zástupca opakovane, jasne a zrozumiteľne
označoval dôkazy, ktoré v konaní navrhuje vykonať a odôvodnil, ktoré skutočnosti majú byť týmito
dokladmi preukázané. Z uvedeného dôvodu nie je možné zo strany súdu tvrdiť, že on nemal návrhy na
doplnenie dokazovania.

V ďalšej časti odvolania mal žalovaný za to, že z odvolaním napadnutého rozsudku a obsahu spisu
vyplýva, že v tomto konkrétnom prípade skutkové zistenia súdu prvého stupňa nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Informácie v žalovanom článku vzhľadom na všetky okolnosti tohto prípadu a
osobu žalobcu ako policajta, osoby verejne činnej - teda osoby verejného záujmu, nemali objektívnuspôsobilosťvyvolaťnemajetkovúujmuužalobcu.Ožalobcovineboliuverejnenéžiadneinformácie,ktoré
by sa týkali jeho súkromia, ale boli uverejnené informácie, ktoré súviseli s výkonom jeho funkcie/profesie.
K ukončeniu služobného pomeru žalobcu v policajnom zbore došlo na základe žiadosti žalobcu, bez

toho, aby bol dôvodom žalovaný článok a žalobcovi boli priznané náležitosti súvisiace so skončením
služobného pomeru (odchodné a výsluhový dôchodok). Uvedené potvrdil žalobca i vypočutý svedok
JUDr. O. Z.. Napriek tomu súd dospel k záveru, že žalobca bol nútený ukončiť služobný pomer. Žalovaný
považoval za absurdné odôvodňovať výšku žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
zdravotnou dokumentáciou manželky žalobcu, nakoľko táto nie je stranou sporu a preto tieto skutočnosti

žiadnym spôsobom nepreukazujú následky vykonané v osobnostnej sfére žalobcu. Navyše medzi
zdravotným stavom manželky žalobcu a žalovaným článkom absentuje akákoľvek príčinná súvislosť.
Žalovaný spochybňuje a spochybňoval vierohodnosť výpovedí svedkov - rodinných príslušníkov žalobcu
z dôvodov uvedených vo vyjadrení zo dňa 12.10.2017. Za kľúčový považoval fakt, že títo svedkovia
nevypovedali o následkoch v osobnostnej sfére žalobcu ako strany sporu, ale o následkoch vyvolaných
osobne u svedkov. Vytýkal tiež súdu, že napriek tomu, že nemal ničím preukázanú intenzitu, rozsah

ani trvanie zásahu, príčinnú súvislosť medzi následkami zasahujúcimi do osobnostnej sféry žalobcu a
predmetným článkom a ani to, že vôbec došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere,
priznal žalobcovi neuveriteľne neprimeranú vysokú náhradu nemajetkovej ujmy. Dal do pozornosti
novelu zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi upravujúcu
výšku náhrady nemajetkovej ujmy nepresahujúcu 10-násobok minimálnej mzdy (v roku 2017 v sume

435 eur). Uvedená skutočnosť by mala byť podľa názoru žalovaného braná do úvahy pri rozhodovaní o
priznaní resp. nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výšky. V nadväznosti na uvedené
je podľa žalovaného potrebné poukázať aj na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. V tejto súvislosti sa odvolával na základné

princípy a kritériá aplikované ESĽP v ním označených rozhodnutiach. označil aktuálnu judikatúru
Najvyššieho súdu SR (ďalej „NS SR"), ÚS SR, Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu
Českej republiky.

3. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a zároveň zaviazať žalovaného na náhradu
trov odvolacieho konania. Podľa neho z hľadiska hmotno-právneho posudzovania sporového nároku
žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, resp. iné podstatné okolnosti či právne dôvody,
ktoré by neboli predmetom skúmania súdu v doterajšom priebehu konania, či ktoré by menili právne
východiská a skutkové okolnosti, ktoré by boli podkladom pre rozhodnutie prvostupňového súdu. Ďalej

uviedol, že na základe pokynu odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí bolo okresným súdom
doplnené dokazovanie a v konaní prakticky všetky vykonané dôkazy podporujú jeho tvrdenia. Žiadny
právny názor žalovaného nemôže zmeniť fakt, že v predmetnom novinovom článku bol vykreslený
ako „úplatkár" naviac v pozícii policajného vyšetrovateľa. Každá osoba, ktorá si predmetný článok
prečítala, bez ohľadu na jej odbornosť či vzdelanie, nepochybne nadobudla vysoko negatívny obraz

o ňom, ktorý znamenal zásah do jeho osobnostnej a majetkovej sféry, a to nielen hypoteticky ale s
reálnym dopadom, tak ako to bolo v konaní dôkazne potvrdené. Žalobca sa nestotožnil s argumentáciou
žalovaného v odvolaní, že autorka v rámci realizácie svojho práva na slobodu prejavu vyjadrila svoj
názor na priebeh vyšetrovania v trestnej veci F.T., na základe čoho nejde o neoprávnený zásah voči
nemu. Z hľadiska gramatickej interpretácie časti článku bolo preukázané, že sa nejedná o hodnotiaci

úsudok, či oprávnenú kritiku, ale v predmetnom článku boli uvedené konkrétne fakty a informácie,
a to nepravdivé, ktoré závažným spôsobom zasiahli do práv garantovaných čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy
SR, § 11 Občianskeho zákonníka a boli porušením práv garantovaných čl. 10 ods. 2 Európskeho
dohovoru vo vzťahu k nemu. Následne cituje tri vety z článku a na tieto reaguje argumentmi, na
základe ktorých nemožno prisviedčať námietkam odvolania, že informácie boli pravdivé a v zhode s

ich pravdivosťou bol následne sformulovaný názor v súlade s právom autorky na slobodu prejavu.
S uvedeným súvisí aj unesenie dôkazného bremena žalovaným. Vo vzťahu k námietke žalovaného
týkajúcej sa nedostatočného zistenia vo vzťahu k výške a neprimeranosti nemajetkovej ujmy, ktorá mu
vznikla, on v súlade s § 101 Občianskeho súdneho poriadku doložil súdu právne relevantné dôkazy a
skutočnosti osvedčujúce závažný zásah a dopad do jeho občianskej cti, profesionálnej bezúhonnosti

jeho ako aj členov jeho rodiny, ktorý bol mimoriadne široký. Vzhľadom k tomu, že k neoprávnenému
zásahu do práv spojených s právom na jeho osobnosti došlo celoslovenským periodikom a predmetný
týždenník Moment č. 47 bol prezentovaný aj na internete a on zastával významnú funkciu, je z
hľadiska rozsahu dopadu na jeho osobu veľmi závažným, lebo internet aj predmetné periodikum ješiroko dostupným zdrojom informácií širokej verejnosti. Na záver žalobca uviedol, že si musel celý svoj
rodinný, spoločenský, profesionálny život v dôsledku predmetného zásahu zmeniť, pričom nikdy nebude
mať možnosť úplne sa spoločensky rehabilitovať z hľadiska fikcií, hypotéz, a nedôvodných úvah, vo

vzťahu k nepravdivým faktom a informáciám, ktoré z predmetného článku zanechali v širokej verejnosti
nepriaznivý dopad na jeho osobnosť.

4. Žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu v písomnom podaní zo dňa 23.05.2018
označeného ako „vyjadrenie žalovaného a doplnenie dôkazov" doplnil odvolanie a uviedol ďalšie

nové skutočnosti a dôkazy na podporu svojich tvrdení (prostriedky procesnej obrany), ktoré podľa
neho nebolo možné predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie, a to v súlade s § 366 C. s. p.
Uviedol, že v priebehu celého súdneho konania opakovane (a to už od roku 2005) navrhoval ako dôkaz
celý vyšetrovací spis KÚV Žilina ČVS:KUV-21/20-1997, ktorý sa priamo dotýkal obsahu žalovaného
článku ako aj pravdivosti uverejnených informácií. Súd tento jeho návrh na vykonanie dokazovania
vytrvalo ignoroval a tento spis nezabezpečil a ako dôkaz nevykonal, a to napriek skutočnosti, že

on v konaní riadne uviedol a zdôvodnil, prečo navrhuje v konaní tento dôkaz vykonať a čo ním má
byť preukázané. Rovnako zdôvodnil, že tým, že nie je účastníkom trestného konania, nemá prístup
k obsahu tohto spisu a nevie zabezpečiť doklady z tohto spisu a žiadal, aby súd tento vyšetrovací
spis pripojil k súdnemu spisu, alebo požiadal na základe edičnej povinnosti o predloženie dokladov
z tohto vyšetrovacieho spisu. Povinnosť zabezpečiť tento dôkaz bola súdu prvej inštancie uložená

aj rozhodnutím odvolacieho súdu. Ďalej uviedol, že až dňa 14.05.2018 sa mu dostali do dispozície
doklady, písomnosti a rozhodnutia, ktoré navrhoval (nahliadnutím do spisu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 7C 178/2015 týkajúceho sa veci žalobcu F.T. a žalovaného Ministerstvo spravodlivosti
SR o náhradu škody, ktorý bol pripojený k veci sp. zn. 40C/22/2017 týkajúcej sa žalobcu F.T. a jeho
ako žalovaného o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy). On ako odvolateľ bez svojej viny

nemohol tieto doklady predložiť v konaní pred súdom, nakoľko sa mu dostali do dispozície až dňa
14.05.2018, a to po tom ako bol súdom vo veci dňa 13.11.2017 vyhlásený rozsudok. V tejto súvislosti
dal do pozornosti skutočnosť, že navrhoval už v konaní sp. zn. 2C/69/2000 a rovnako neskôr v tomto
konaní sp. zn. 13C/40/2013 tieto doklady ako dôkaz, pričom ich objektívne nemal možnosť zabezpečiť
ani predložiť. Uvedené listiny a doklady, ktoré pripája k tomuto písomnému podaniu preukazujú aj vady

v konaní, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej. Žalovaný
mal na základe uvedeného za to, že z jeho strany bolo preukázané, že sú splnené podmienky podľa
§ 366 C. s. p. (novoty v odvolacom konaní) a v danom prípade je možné použiť v odvolacom konaní
prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie bez jeho viny
a vykonať ako dôkaz listinné doklady ním predložené v prílohe tohto podania. V ďalšej časti podania

žalovanýuviedolaodvolaciemusúdupredložilakodôkazrozsudokNSSRzodňa14.07.1999sp.zn.6Tz
8/99, na základe ktorého je zrejmé, že žalobca ako vyšetrovateľ svojim uznesením zo dňa 29.10.1998
rozhodol protiprávne, porušil zákon a rozhodol v prospech obvineného F.T. Závery súdu prvej inštancie
uvedené v napadnutom rozsudku sú preto nepodložené, vyfabulované, v rozpore s objektívnym stavom
a existujúcimi listinnými dokladmi. Obsah žalovaného článku objektívne konajúci súd nemôže vyhodnotiť

ako nepravdivý - práve naopak. Dôvody a argumentáciu uvedené v odvolaní dopĺňa o nasledovné
doklady a písomnosti, ktoré sa mu dostali do dispozície z nahliadnutia do spisu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 7C 178/2015 dňa 14.05.2018 a ktoré preukazujú a podporujú správnosť uverejnených
informácií, ale tiež jeho argumentáciu v súdnom konaní. Následne žalovaný reagoval na jednotlivé texty
článku, ohľadom ktorých možno uzavrieť, že uverejnené informácie boli a sú pravdivé. Vzhľadom na

skutočnosť,ževkonanínebolodoterazvykonanýmdokazovanímpreukázané,žeuverejnenéinformácie
(skutkové tvrdenia) o žalobcovi v žalovanom článku týždenníku Moment, napadnuté žalobcom podanou
žalobou (teda nie o informácie o trestnej kauze ani o osobách odlišných od žalobcu) boli nepravdivé,
nemohlo dôjsť uverejnením pravdivej informácie k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.
Uverejnené informácie na podklade vykonaného dokazovania neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do

žalobcovho práva na ochranu osobnosti. Informácie v žalovanom článku boli poskytnuté z relevantného
zdroja (Policajný zbor SR, doklady a písomnosti získané autorkou článku pred jeho uverejnením), a
predstavovali sumarizáciu faktov a vyjadrení pochádzajúcich od tretích osôb - subjektov.

5.Žalovanýprostredníctvomsplnomocnenéhozástupcuvpísomnompodanízodňa01.06.2018(replike)

reagovalnavyjadreniežalobcu.Odmietal,žebybolžalobcavžalovanomčlánkuoznačenýako„úplatkár"
nakoľko v žalovanom článku sa nenachádza jediná informácia, z ktorej by vyplývalo, že žalobca prijal
akúkoľvek protihodnotu v súvislosti so svojou činnosťou (samozrejme s výnimkou platu policajta). V
texte článku nebolo v súvislosti s osobou žalobcu použité jediné skutkové tvrdenie, ktoré by žalobcuoznačovalo alebo spájalo s korupciou. Faktom v danom prípade ostáva, že okolnosti daného prípadu
(trestnákauzaF.T.)akoajspôsobrozhodnutiažalobcuakovyšetrovateľaPZvtejtosúvislosti(zastavenie
trestného stíhania) a následné zrušenie tohto rozhodnutia rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa

14.07.1999 sp. zn. 6Tz 8/99 s vyslovením porušenia zákona a príkazom NS SR vec opätovne prejednať
a rozhodnúť, vyvolávajú značné pochybnosti o činnosti a rozhodnutí žalobcu ako vyšetrovateľa PZ. V
súvislosti s postavením žalobcu uviedol, že žalobca pôsobil v rovnakej pozícií až do ukončenia svojho
služobného pomeru a v príčinnej súvislosti so žalovaným článkom mu nebola odňatá bez jeho súhlasu
žiadna trestná vec. Svedok JUDr. T. Z. považoval a považuje žalobcu za odborníka. Preto zásah do

jeho práv v súvislosti s obsahom článku bol preto nulový. Opakovane uviedol, že žalobca ukončil
služobný pomer na vlastnú žiadosť a so všetkými náležitosťami, ktoré mu v zmysle zákona náležali.
V súvislosti s argumentáciou žalobcu o zhoršení zdravotného stavu manželky, odkázal opakovane
na svoje predchádzajúce vyjadrenie, podľa ktorých tento je irelevantný pre účely tohto konania a pre
absenciu akejkoľvek priamej alebo nepriamej príčinnej súvislosti s článkom, a to i s ohľadom na fakt,
že manželka žalobcu nie je stranou tohto súdneho sporu. Pokiaľ žalobca poukazuje na nepravdivosť

článku, resp. že nepreukázal pravdivosť uverejnených informácií, uviedol, že v priebehu celého súdneho
konania opakovane navrhoval v konaní vykonať viaceré listinné dôkazy, pričom ale súd tieto návrhy
na dokazovanie buď odmietol alebo odignoroval. Týka sa to návrhu na zabezpečenie vyšetrovacieho
spisu KÚV Žilina ČVS:KÚV-21/20-1997. Opakovane dal do pozornosti rozsudok NS SR sp. zn. 6Tz 8/99
zo dňa 14.07.1999, ktorý vyvracia tvrdenie žalobcu uvedené v jeho vyjadrení o nedokázaní žiadneho

konkrétneho dôkazu, či skutočnosti o tom, že je akýmkoľvek orgánom rozhodnuté, že žalobca nesprávne
rozhodol. V plnom rozsahu odkázal na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 23.05.2018. Napokon uviedol,
že žalobca vo vyjadrení poukazuje a odvoláva sa neúčinný právny predpis, keď poukazuje na ust. § 101
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.".

6. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného a doplneniu
dôkazov zo dňa 23.05.2018. V tomto uviedol, že meritom vyjadrenia žalovaného je odkaz na rozsudok
NS SR sp. zn. 6Tz 8/99, ktorý podľa neho potvrdzuje pravdivosť tvrdení zverejnených informácií v
predmetnom článku týždenníka Moment. Uvedené podľa žalobcu nie je pravdivé, keďže v označenom
rozsudku sa nikde neuvádzajú (ani nijak nepotvrdzujú) nepravdivé informácie zverejnené v novinovom

článku žalovaného. Skutkovo v tejto súvislosti uviedol, že trestné stíhanie F.T. bolo právoplatne
zastavené z identických dôvodov ako pôvodne zrušil rozsudok NS SR sp. zn. 6Tz 8/99 (NS SR zrušil
meritórne rozhodnutie a vyšetrovateľovi prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a
rozhodol, trestné stíhanie bolo následne pridelené dvom nezávislým vyšetrovateľom, ktorí rozhodli o
zastavení trestného stíhania F.T. tak, ako pôvodne bolo zastavené dňa 29.10.1998 vyšetrovateľom -

žalobcom, čo len potvrdzuje správnosť jeho rozhodnutia v predmetnej veci). Na uvedené on v konaní
na pojednávaniach poukázal (nejedná sa o žiadnu novú skutočnosť), pričom táto skutočnosť nemá ani
vplyv na merito sporu (zverejnenie nepravdivých informácií o ňom).

7. Následne žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu v podaní zo dňa 15.06.2018 uviedol,

že strohosť vyjadrenia žalobcu a neschopnosť reagovať na konkrétne skutočnosti ním uvádzané v tomto
písomnom podaní len dokladajú nedôvodnosť a účelovosť podanej žaloby žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdil,
že rozsudok NS SR zo dňa 14.07.1999 sp. zn. 6Tz 8/99 nepreukazuje pravdivosť v článku uverejnených
informácií, opak je pravdou. Z predmetného rozhodnutia pri jeho podrobnom preštudovaní (vrátane
odôvodnenia) vyplýva, že uverejnené informácie v žalovanom článku boli a sú pravdivé a úvahy a

hodnotiace úsudky autorky článku mali reálny základ v skutkovom stave. Žalovaný tiež uviedol, že v
priebehu súdneho konania opakovane namietal a uvádzal, že žalobca nebol schopný v podanej žalobe
konkretizovať, ktoré uverejnené informácie v žalovanom článku mu mali údajne spôsobiť zásah do jeho
práv a v žalobe samotnej ani v žalobnom petite neboli konkretizované žiadne konkrétne nepravdivé
informácie. Nebolo a nie je jasné, ktoré konkrétne informácie v žalovanom článku žalobca považoval/

považuje za zásah do svojich práv. Súd žalobcu nikdy na doplnenie/upresnenie žaloby nevyzval a
pojednával o takomto „neurčitom" a všeobecnom nároku žalobcu založenom na „vyznení" obsahu
článku.Žalovanýsavyjadrilajpodľanehokzavádzajúcejargumentáciížalobcuotom,žetrestnékonanie
vo veci obvineného F.T. bolo právoplatne z identických dôvodov ako ho zrušil žalovaný, a teda podľa
žalobcudefactooničnejde,nakoľkotototvrdeniejeopakovanenepravdivéazavádzajúce.Rozhodnutie

žalobcu ako vyšetrovateľa PZ z 29.10.1998 bolo zrušené pretože bolo nezákonné a v prospech
obvineného F.T. Neskôr vydané rozhodnutie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania (z roku 2004)
nebolo nikdy zrušené a medzi vydaním týchto uznesení muselo byť vykonaných množstvo úkonov (ktoré
mal vykonať žalobca ako vyšetrovateľ PZ, ale ich nevykonal) a právoplatné uznesenie o zastavenítrestného stíhania bolo vydané s odstupom 6 rokov odo dňa vydania uznesenia žalobcu, ktoré bolo
rozoberané v žalovanom článku. V podaní žalobca uvádza tvrdenie o pridelení veci „dvom nezávislým
vyšetrovateľom", pričom na toto svoje tvrdenie neoznačuje žiadny dôkaz. Uvedená skutočnosť ale

nemení nič na fakte, že žalobca ako vyšetrovateľ PZ uznesením zo dňa 29.10.1998 v trestnej veci F.T.
rozhodol nezákonne, v prospech obvineného F.T. a touto vecou sa musel opätovne zaoberať a vo veci
rozhodnúť iný vyšetrovateľ PZ, keďže rozhodnutie žalobcu ako vyšetrovateľa PZ bolo rozsudkom NS
SR zrušené pre nezákonnosť.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou sporu (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti do výroku II. odmietol (§ 386 písm.
b/ C. s. p.) a vo výrokoch I., III. a IV. zmenil (§ 388 C. s. p.) z nasledovných dôvodov:

9. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že žalobou došlou súdu dňa 18.01.2000 sa žalobca domáhal
rozhodnutia, ktorým je žalovaný povinný v lehote do 15 od právoplatnosti rozsudku v týždenníku
MOMENT na str. 6 uviesť text: „Ospravedlnenie JUDr. B. I.". V článku „Sudca na odstrel?" uverejnenom v
týždenníku MOMENT v č. 47 zo dňa 19.11.1999, sme neoprávnene a hrubým spôsobom vážne zasiahli

do práv spojených s právom na ochranu osobnosti pána JUDr. B. I., vyšetrovateľa KÚV PZ v Žiline tým,
že sme bez overenia pravdivosti údajov autorky článku J. A. uverejnili nepravdivé údaje o tom, čo bolo
obsahom predmetného článku. V tomto článku boli uvedené nepravdivé informácie týkajúce sa JUDr.
B. I. a boli nedôvodným ponížením dôstojnosti, občianskej cti, profesionálnej bezúhonnosti a vážnosti
JUDr. B. I. pred spoluobčanmi, za čo sa mu redakcia ospravedlňuje". Žalovaného žiadal zaviazať zaplatiť

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.000.000,- Sk do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

10. Okresný súd rozsudkom v prvom poradí č. k. 2C/69/00-157 zo dňa 04.04.2003 rozhodol, že odporca
je povinný uverejniť v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v týždenníku MOMENT na str. č. 6,

ktorý je v súčasnosti prílohou denníka Pravda, nasledovný text: „Ospravedlnenie JUDr. B. I.". V článku
„Sudca na odstrel" uverejnenom v týždenníku MOMENT v č. 47 zo dňa 19.11.1999, sme neoprávnene
a hrubým spôsobom vážne zasiahli do práv spojených s právom na ochranu osobnosti pána JUDr. B.
I., vyšetrovateľa KÚV PZ v Žiline tým, že sme bez overenia pravdivosti údajov autorky článku J. A.
uverejnili nepravdivé údaje o tom, čo bolo obsahom predmetného článku. V tomto článku boli uvedené

nepravdivé informácie týkajúce sa JUDr. B. I. a boli nedôvodným ponížením dôstojnosti, občianskej
cti, profesionálnej bezúhonnosti a vážnosti JUDr. B. I. pred spoluobčanmi, za čo sa mu redakcia
ospravedlňuje". Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 1.500.000,- Sk
v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Odporca je povinný uhradiť súdny poplatok vo výške
81.000,- Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 92.234,- Sk na účet právneho zástupcu navrhovateľa

JUDr. Jána Mrázovského, ktorý je vedený v A., a.s. Žilina, č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, a to do 15
dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný zaplatiť svedočné vo výške 798,- Sk svedkyni J. A.,
bytom K. - P., Q. XXX/X, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V ostatnej časti súd návrh
navrhovateľa zamieta.
Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8Co 378/03-199 zo dňa 12.02.2004 odvolanie odporcu

odmietol. Odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 17.146,- Sk od
právoplatnosti rozhodnutia na účet JUDr. Jána Mrázovského, advokáta, so sídlom v Žiline, Mariánske
námestie č. 2, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
NS SR uznesením č. k. 2Cdo 128/2004-243 zo dňa 20.09.2004 rozhodol, že Najvyšší súd SR dovolanie
žalovaného odmieta. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi do troch dní náhradu trov konania 17.140

Sk, do rúk jeho zástupcu JUDr. Jána Mrázovského, advokáta v Žiline, Mariánske námestie č. 2.
Ústavný súd SR na základe sťažnosti žalovaného nálezom z 30.11.2005 sp. zn. II.ÚS 264/04 rozhodol,
že uznesením Najvyššieho súdu SR z 20.09.2004 sp. zn. 2Cdo 128/2004 bolo porušené základné právo
sťažovateľa(žalovaného)nasúdnuochranupodľačl.46ods.1ÚstavySR,ďalejlen„Ústava",uznesenie
dovolaciehosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanieaNajvyššiemusúduSRuložilpovinnosťuhradiť

žalovanému, na účet jeho zástupcu, trovy právneho zastúpenia v sume 9.352 Sk, do dvoch mesiacov
od doručenia nálezu.
Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Cdo 112/2012 zo dňa 16.05.2012 uznesenie Krajského súdu v
Žiline z 12. februára 2004 sp. zn. 8Co 378/03 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8Co 209/2012-331 zo dňa 30.11.2012 rozsudok Okresného súdu
Žilina č. k. 2C/69/2000-157 zo dňa 04.04.2003 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 13C/40/2013-394 zo dňa 26.09.2013 rozhodol tak, že odporca

PEREX, a.s. je povinná ospravedlniť sa žalobcovi v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, a to tak,
že v denníku PRAVDA na 2. strane uverejní ospravedlnenie v tomto znení: „Ospravedlnenie JUDr. B.
I.". V článku „Sudca na odstrel?" uverejnenom v týždenníku MOMENT č. 47, zo dňa 19.11.1999, sme
neoprávnene a hrubým spôsobom vážne zasiahli do práv spojených s právom na ochranu osobnosti
pána JUDr. B. I., bývalého vyšetrovateľa KÚV PZ v Žiline tým, že sme bez overenia pravdivosti údajov

autorky článku, J. A. uverejnili nepravdivé údaje o tom, čo bolo obsahom predmetného článku. V
tomto článku boli uvedené nepravdivé informácie týkajúce sa JUDr. B. I. a boli nedôvodným ponížením
dôstojnosti, občianskej cti, profesionálnej bezúhonnosti a vážnosti JUDr. B. I. pred spoluobčanmi, za
čo sa mu redakcia ospravedlňuje". Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 66.387,84 eur
ako náhradu nemajetkovej ujmy v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný
zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 2.688,70 eur a trovy právneho zastúpenia vo

výške 4.817,76 eur, a to na účet právneho zástupcu navrhovateľa AK Mrázovský & partners, s.r.o.,
Mariánske námestie 2, Žilina, vedený u F. K., pobočka J., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX., do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd Žilina dopĺňacím rozsudkom č. k. 13C/40/2013-434 zo dňa
10.03.2014 rozhodol, že odporca je povinný uhradiť Okresnému súdu v Žiline trovy konania vo výške
26,48 eur na jeho účet vedený v Z. O. K., do troch dní od právoplatnosti tohto dopĺňacieho rozsudku.

Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8Co 418/2014-460 zo dňa 29.04.2015 rozsudok okresného súdu v
spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

11. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 66.387,84 eur
ako náhradu nemajetkovej ujmy a v ostatnej časti, v ktorej sa žalobca domáhal ospravedlnenia ohľadom

uverejneného článku, žalobu zamietol jednak z dôvodu zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu
ako i s prihliadnutím na to, že základe rozsudku okresného súdu v prvom poradí č. k. 2C/69/00-157 zo
dňa 04.04.2003 a to pred tým ako bol zrušený odvolacím súdom uznesením č. k. 8Co 209/2012.331
zo dňa 30.11.2012, došlo zo strany žalovaného v týždenníku Moment v máji 2005 (č.l. 367 spisu) k
uverejneniu ospravedlňujúceho článku.

12. Žalovaný v odvolaní v úvodnej časti uviedol, že podáva odvolanie voči výrokom I. (o priznaní náhrady
nemajetkovejujmy)aIII.(trováchkonania).VodvolaníatovčastiII.označenejako„výrokaodôvodnenie
rozsudku" uvádza, že napadnutý rozsudok považuje za zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný, bez
uvedenia konkrétnych dôvodov a skutočností, ktoré by vychádzali z a mali oporu v obsahu celého

vykonaného dokazovania a preukazovali zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu a odôvodňovali
priznanie náhrad nemajetkovej umy v peniazoch žalobcovi. V časti III. zdôrazňuje, že samotný žalobca v
petite ani v texte žaloby nešpecifikoval žiadny konkrétny údaj (informáciu), časť článku týkajúcu sa jeho
osoby, ktorá bola nepravdivá. Okrem toho poukazuje na to, že uverejnené informácie boli pravdivé a
nemohli spôsobiť zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. V podstate hodnotí okrem nesprávneho

skutkového zistenia a nesprávneho právneho posúdenia (v bode IV.) celý rozsudok za zmätočný,
nepresvedčivý a nepreskúmateľný. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje za neprimerane
vysokú a nevysporiadajúcu sa s otázkou primeranosti a výšky. Považoval preto rozhodnutie súdu za
v plnom rozsahu arbitrárne a nepreskúmateľné. V závere odvolania žiadal, aby krajský súd rozsudok
okresnéhosúduvsúlades§388C.s.p.zmeniltak,žežalobuvcelomrozsahuzamietneeventuálne,aby

odvolanímnapadnutýrozsudokzrušilavecvrátilsúduprvejinštancienanovéprejednaniearozhodnutie.

13. Posúdiac odvolanie žalovaného podľa obsahu (§ 124 C. s. p.) mal odvolací súd za to, že ním napadol
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a teda aj v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá ohľadom
uloženia povinnosti uverejniť ospravedlnenie.

14. Aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania odvolacím súdom, odvolanie musí spĺňať všetky
zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto riadneho opravného prostriedku. Jednou z
objektívnych podmienok prípustnosti odvolania je, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné odvolanie a zároveň je podané oprávnenou osobou.

15. Podľa § 359 C. s. p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.16. Možno konštatovať, že rozhodnutie (resp. jednotlivý výrok), proti ktorému je prípustné odvolanie, je
spravidla vydané vždy len v neprospech niektorej zo strán (buď žalobcu alebo žalovaného). Nemôže
teda vyznieť v neprospech obidvoch strán. Z toho vyplýva, že podať odvolanie proti tomu ktorému

výroku rozhodnutia má vždy len jedna strana. Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa viaže na
osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho
daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému
týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol
odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho

pomery.

17. Podľa § 386 písm. b/ C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou
osobou.

18. Podľa odvolacieho súdu nakoľko súd žalobu v ostatnej časti (do časti o uložení povinnosti uverejniť

ospravedlnenie) zamietol, len žalobca, ako iniciátor sporového konania je procesne legitimovaný na
podanie odvolania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda v tejto časti nebolo vydané v neprospech
žalovaného, ale v neprospech žalobcu. Pokiaľ žalovaný preto podal odvolanie do výroku II., ktorým v
ostatnej časti súd žalobu zamietol, bolo povinnosťou odvolacieho súdu odvolanie odmietnuť, pretože
bolo podané neoprávnenou osobou a to v zmysle ust. § 386 písm. b/ C. s. p.

19. Nakoľko odvolací súd bol rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1
C.s.p.)zaoberalsapriposudzovaníveciibatvrdeniamižalovaného uvedenýmivodvolaníaprocesným
postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či nedošlo
k vadám, ktoré týkajú procesných podmienok (§ 161 C. s. p.).

20. Žalovaný podal proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 30.04.2018.
Podaním zo dňa 23.05.2018 (č.l. 613 spisu) označeným ako „vyjadrenie žalovaného a doplnenie
dôkazov" doplnil odvolanie a uviedol ďalšie nové skutočnosti a dôkazy na podporu svojich tvrdení
(prostriedky procesnej obrany), ktoré nebolo podľa neho možné predložiť v konaní pred súdom prvej

inštancie a to v súlade s § 366 C s. p. Odvolací súd mal z obsahu spisu zistené, že rozsudok okresného
súdu bol splnomocnenému zástupcovi žalovaného doručený dňa 26.04.2018 (č.l. 584 spisu). Lehota na
podanie odvolania (§ 362, 121 C. s. p.) uplynula dňa 11.05.2018, pričom doplnenie odvolania bol podané
súdu až dňa 26.05.2018. Odvolací súd uvádza, že je oprávnený zaoberať sa len odvolacími dôvodmi
uvedeným v odvolaní v zmysle § 380 ods. 1 C. s. p. (mimo nich len pokiaľ ide o skúmanie vád týkajúcich

sa procesných podmienok v zmysle ust. § 380 ods. 2 C. s. p.) a odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 3 C. s. p. V podaní zo dňa 23.05.2018
doručenom súdu dňa 26.05.2018 žalovaný doplnil odvolanie a to vrátane prostriedkov procesnej obrany
po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Odvolací súd preto na uvedené podanie neprihliadol.

21. Vzhľadom na to, že odvolanie žalovaného do výroku II., ktorým súd v ostatnej časti žalobu zamietol,
bolo potrebné vychádzať z toho, že bol preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu.

22. V ďalej časti rozhodnutia sa preto odvolací súd zaoberal preskúmaním rozsudku okresného súdu
do výroku I., ktorým súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 66.387,84 eur.

23. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že vzal za preukázané poškodenie dobrej
povesti, cti žalobcu, zníženie jeho vážnosti pred verejnosťou, jeho vzťahy v rodine, či postavenie v
zamestnaní a spoločnosti. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal na to, že žalobca
si musel celý svoj rodinný, spoločenský, profesionálny život v dôsledku predmetného zásahu zmeniť,

pričom nikdy nebude mať možnosť úplne sa spoločensky rehabilitovať z hľadiska fikcií, hypotézy
nedôvodných úvah vo vzťahu k nepravdivým faktorom a informáciám, ktoré z predmetného článku
zanechali v širokej verejnosti nepriaznivý dopad na osobnosť žalobcu. Články zanechali na žalobcovi
a jeho rodine veľkú traumu.

24. Odvolacie námietky žalovaného ohľadom tejto napadnutej časti spočívali v tom, že zníženie vážnosti
voverejnostialebovzamestnanínebolopreukázanéjedinýmdôkazomazvýpovedísvedkov-rodinných
príslušníkov nevyplynuli ani žiadne zhoršenia vzťahov v rodine. Rozhodnutie súdu je podľa neho v tejto
časti neodôvodnené a nepreskúmateľné a je založené len na tvrdeniach žalobcu ako strany sporu. Súdnapriek tomu, že nemal ničím preukázanú intenzitu, rozsah ani trvanie zásahu, príčinnú súvislosť medzi
následkami zasahujúcimi do osobnostnej sféry žalobcu a predmetným článkom, a ani to, že vôbec došlo
k zníženiu dôstojnosti fyzickej ujmy v značnej miere priznal žalobcovi neuveriteľne neprimerane vysokú

náhradu nemajetkovej ujmy. Zároveň dal do pozornosti odškodňovanie obetí násilných trestných činov v
súvislosti so zásahom do práva na ochranu osobnosti, ktorá skutočnosť by mala byť podľa jeho názoru
pri rozhodovaní súdu o priznaní, resp. nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výšky
braná do úvahy.

25. Ústava SR zakotvuje právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a
na ochranu mena (čl. 19). V zmysle Ústavy SR má každý právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života a tiež pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

26. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej

dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka).

27. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do
práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie

podľa ods. 1, najmä preto že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka).

28. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa žalobca v danej veci domáha, môže súd podľa

§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca,
najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.
Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje
jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa
nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú

najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
ide iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je táto podmienka splnená.

29. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy,
v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Za závažnú

ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú; pritom nie sú
rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická
osoba. pri určení výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

30. Pred tým ako odvolací súd pristúpil k posúdeniu náhrady nemajetkovej ujmy považoval za potrebné
konštatovať,žežalovanývuverejnenomčlánkuhodnotívyšetrovanievecizostranyžalobcuoznačeného
menomapriezviskomavykonávanoufunkciouvpolicajnomzboreSR.Vrámcitohtotiežuviedol:„Možno
všakbollenslabý.Jehokolegoviasinemohlinevšimnúť,ženejakýčaspozrušenítrestnéhostíhaniaY.T.

si B. I. napriek svojej povestnej šetrnosti kúpil drahý mobilný telefón a onedlho sa začal vyvážať na novej
Octavii". Naznačenie podozrenia žalobcu z korupcie bolo spôsobilé vyvolať u čitateľov dojem, že žalobca
akoverejnáosobasatohtodopustilprivýkonepovolania.Dôkaznébremenozaťažovaložalovaného,aby
v súdnom konaní osvedčil pravdivosť tvrdenia, že kúpa vecí žalobcom, ktorú potvrdil žalobca, súvisela
s prijatím prospechu práve s vydaním rozhodnutia o zastavení trestného stíhania osoby, ohľadom ktorej

v rámci výkonu povolania - vyšetrovateľ policajného zboru - rozhodoval. Pre takéto tvrdenia však nemal
žalovanýžiadenrelevantnýpodklad.Otom,žežalobcabolkorumpovanýmalbyťžalovanýakovydavateľ
motivovaný informovať vtedy keď to bolo preukázané. Takto možno konštatovať, že žalovaný resp.
autorka článku vydaného žalovaným nesledovala dobrý úmysel spočívajúci v informovaní verejnosti.
V tejto súvislosti možno tiež uviesť, že pri zverejnení informácie difamačného charakteru nemožno

správanie toho, kto takéto informácie šíri považovať za legitímne v prípade, že tento nepreukáže, že
mal rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak preukázal,
že podnikol dostupné kroky na to, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej
mu bolo overejnenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informáciaje nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie
neoverí jej pravdivosť otázkou o osobe, ktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou
nemožnosti takéhoto postupu alebo kde to nebolo nutné (Rozhodnutie Snemovne lordov z 28.10.1999

vo veci Reynolds v. Times News Papers Limited citované v Náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS
453/03). Preto podľa odvolacieho súdu uvedenie nepravdivej informácie nemožno ospravedlniť či už
privilegovaným postavením novinárov vo vzťahu k slobode prejavu, alebo naopak, povinnosťou verejne
činných osôb zniesť väčšiu mieru kritiky, či verejným záujmom na odhaľovaní, potieraní a pranierovaní
trestnej činnosti. Publikovanie informácie, ktorá žalobcu nepriamo obviňuje zo spáchania trestného činu

aktorúžalovanýnepreukázal,jetakzávažnýmzásahomdoosobnostnýchpráva.Zásahboluskutočnený
prostredníctvom masového informačného prostriedku, ktorý má spravidla široký vplyv na verejnosť.
Ujmu preto možno z objektívneho hľadiska považovať za závažnú lebo by ju ako závažnú vnímala
rovnakokaždáináfyzickáosobanachádzajúcasavpostaveníanamiestežalobcu.Ajodvolacísúdpreto
uverejnenie len ospravedlnenia nepovažoval za postačujúce. Opodstatnené je preto priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

31. V zmysle judikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na
povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené
kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade

musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa
poškodenia dobrej povesti (Público-Comunicacao Sociial, S.A. v. Protugalsko). Napokon zdôrazňuje, že
pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá
je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada
za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov

prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti
a Karhuvaara v. Fínsko).

32. Aj keď priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu,
odvolací súd náhradu nemajetkovej ujmy priznanú okresným súdom v sume 66.387,84 eur považoval

za neprimerane vysokú. Peňažná satisfakcia nemôže byť zdrojom nedôvodného obohacovania sa
účastníkov, ale musí byť spôsobilá kompenzovať mu následky, ktoré nastali v jeho osobnostnej sfére,
pokiaľ ich nie sú spôsobilé reparovať iné sankcie (napr. ospravedlnenie sa).

33. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy aj odvolací súd za rozhodujúce skutočnosti

považoval to, že výrok bol uverejnený v masovokomunikačnom prostriedku - týždenníku, ktorý bol
súčasťou najčítanejšieho denníka v čase jeho vydania. Naznačenie podozrenia z korupcie spochybnilo
dôveryhodnosť a vážnosť žalobcu ako vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania v Žiline, ktorý bol
naviac aj postavení riaditeľa odboru vyšetrovania. Článok ho znevážil ako zamestnanca v kolektíve
spoluzamestnancov. Vyplynulo to z výsluchu jeho nadriadeného JUDr. O. Z.. Bolo znemožnené

aj jeho ďalšie uplatnenie v odbornej oblasti - prednášková činnosť. Vyplýva to z listu zo dňa
27.12.1999 adresovaného žalobcovi zo strany s.r.o. Detektívna informačná služby, Žilina ktorá pre
vážne pochybnosti o jeho bezúhonnosti stratila dôveru a ukončila jeho lektorskú činnosť. Preukázaním
vyvesovania článku hlavne na verejných miestach v mieste bydliska žalobcu stratil tento vážnosť aj
u spoluobčanov. Fyzická osoba zasiahnutá zverejnením nepravdivých informácií (tak ako štandardne

každá fyzická osoba) je v najbližšom a najčastejšom kontakte s jeho rodinnými príslušníkmi, preto
je neprípustné paušálne (len pre tento vzťah) vylúčiť ich svedectvo v otázke dopadov na dotknutý
subjekt. Bolo preto možné prihliadnuť na svedectvo manželky a detí žalobcu o dopade na ich súkromnú
sféru predstavujúcom najmä napätie v rodine v uvedenom čase. Oboznámením sa s listinami o
zdravotnom stave manželky žalobcu nebolo možné konštatovať, že by jeho prvotnou príčinou bolo

uverejnenie článku. V tomto smere sa preto odvolací súd stotožnil s odvolaním žalovaného v tom,
že medzi zdravotným stavom manželky žalobcu a žalovaným článkom absentuje akákoľvek príčinná
súvislosť. Rovnako tak odvolací súd nepovažoval za správne konštatovanie súdu, že žalobca bol
nútený ukončiť služobný pomer. Pokiaľ ide o ukončenie služobného pomeru žalobcu u zamestnávateľa
nebolo totiž preukázané, že dôvodom toho by malo byť rozhodnutie zamestnávateľa. Naopak z výsluchu

jeho nadriadeného JUDr. O. Z. vyplynulo, že žalobcovi neodporúčal ani ho nenútil, aby odišiel z
policajného zboru, tento odišiel na základe vlastného rozhodnutia. Z toho dôvodu nebolo možné súhlasiť
s rozhodnutím okresného súdu v tom, že, žalobca si musel celý svoj rodinný, spoločenský, profesionálny
život v dôsledku predmetného zásahu zmeniť. Pokiaľ dal žalovaný do pozornosti odvolacieho súduskutočnosť, že zákonodarca v zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi upravuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy obetiam násilných trestných činov, ktorej
výška ani v prípadoch tých najtvrdších a najzávažnejších prípadov nepresiahne 10 násobok minimálnej

mzdy, táto skutočnosť nie je zákonným kritériom pri rozhodovaní súdu o priznaní, resp. nepriznaní
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaniach o ochranu osobnosti. Napokon pri úvahe o
určení výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch odvolací súd prihliadal aj na súdnu prax na
tunajšomodvolacomsúde(napr.rozsudokKrajskéhosúduŽilinasp.zn.5Co231/2010zodňa21.11.2011
priznávajúci náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.500,- eur, rozsudok sp. zn. 7Co/189/2013 zo

dňa 26.02.2014 priznávajúci sumu 3.319,43 eur, rozsudok sp. zn. 6Co/269/2013 zo dňa 27.11.2013
priznávajúci 1.000,- eur).

34. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd na rozdiel od okresného súdu za
primeranú,charakteruzásahuspôsobiacehomédiomavyvolanýmdôsledkomnajmävoblastiprofesijnej
dôstojnosti, cti a občianskej bezúhonnosti žalobcu, považoval náhradu nemajetkovej ujmy v sume

2.000,- eur.

35. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku I. zmenil tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a v ostatnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Odvolanie žalovaného do výroku

II. rozsudku okresného súdu odmietol.

36. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého ak
odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie
a v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou sporu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej

ujmy bol žalobca. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné
a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté.
Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Úspech vo veci sa teda skúma čo do
právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Rozhodujúcou skutočnosťou bolo preto to, že
došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Z toho dôvodu odvolací súd vo výroku

III. a IV. týkajúcom sa trov konania strán sporu rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobca má
voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % z
prisúdenej sumy 2.000,- eur.
Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade a v danom čase platnou procesnou normou,
ust. § 148 O. s. p., podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že

nová procesná úprava C. s. p. analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu
uvedeného v čl. 4 ods. 2 C. s. p. s použitím ust. § 253 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C. s. p.
a § 472 ods. 2 C. s. p. je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za
právnej úpravy C s. p. (uznesenie NS SR zo dňa 31.07.2018 sp. zn. 4Obo/3/2018 - zverejnené v Zbierke
rozhodnutí pod R/75/2018). Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku

III. a IV. týkajúci sa trov štátu zmenil tak, že z titulu svedočného vyplateného zo štátnych prostriedkov
Slovenská republika - Okresný súd Žilina má voči žalovanému nárok na túto náhradu v rozsahu 100 %.
O výške trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

37. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).