Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/182/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217215450
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2217215450.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
IČO: 47 967 692, so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, proti žalovanému: O. R., nar. XX.X.XXXX,
bytom C., V. XXX/X, o zaplatenie 440,30 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 16Csp/229/2017-127 zo dňa 13.6.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti sumy 20,- Eur, rozsudok súdu prvej
inštancie v tejto časti r u š í a konanie v tejto časti z a s t a v u j e

II. V ostatnej zamietnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie I. výrokom žalobu o zaplatenie 440,30
Eur,úrokovvyčíslenýchvsume292,32Eur,29,5%-néhoročnéhoúrokuzosumy440,30Eurod8.6.2017
do zaplatenia a 5,25 %-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 440,30 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia
zamietol, II. výrokom stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. 497 Obchodného zákonníka, § 526,
§ 39, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 6, § 517 ods. 2, Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b), c), d), § 9 ods. 2
písm. g), y), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z., s poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že pôvodný veriteľ a žalovaný podpísali

dňa 5.4.2012 zmluvu o úvere č. 429798912, v ktorej bolo uvedené: výška úveru 700,- Eur, dátum každej
ďalšej platby k 5. dňu v mesiaci, výška mesačnej splátky 28,62 Eur, dátum končenej splatnosti úveru
5.4.2016, dátum prvej platby do 5.5.2012, priem. RPMN na trhu v % 45,23 %, počet mes. splátok 48,
RPMN banky v % 33,83 % p.a, celková výška nákladov 461,60 Eur, úroková sadzba 29,50 % p.a. V
bode 1 zmluvy o úvere sa o. i. uvádza, že „[zmluvou o úvere] vzniká [pôvodnému veriteľovi] záväzok
poskytnúť [žalovanému] peňažné prostriedky… do výšky uvedenej v [zmluve o úvere]. Poskytnutím
prostriedkov…vzniká[žalovanému]…záväzoktietopeňažnéprostriedkyvrátiť,zaplatiťúroky,poplatkya

plniť ostatné povinnosti v zmysle Obchodných podmienok pre úver…“. Bod 2 zmluvy o úvere stanovoval
o.i.,že„právnevzťahyneupravené[zmluvouoúvere]sariadiaVšeobecnýmiobchodnýmipodmienkami,
Obchodnými podmienkami…, Sadzobníkom poplatkov… [Žalovaný]… potvrdzuje, že bol s príslušnými
dokumentmi oboznámený a súhlasí s nimi. …“ Obchodné podmienky (účinné od 16.02.2012), v článku6 ods. 6.2 stanovovali, že „ak [žalovaný]: je v omeškaní s platením čo i len jednej Splátky v plnej,
resp. čiastočnej výške, … je [pôvodný veriteľ] oprávnen[ý] požadovať predčasné splatenie celej istiny
úveru vrátane príslušenstva“. Pôvodný veriteľ poskytol žalovanému na jeho účet sumu 700,- Eur dňa

5.4.2012. Žalovaný splátky riadne neplatil už od počiatku zmluvného vzťahu (listina s názvom „aktuálny
stav úveru“, č. l. 23). Pôvodný veriteľ žalovaného v auguste 2014 upozornil, že jeho omeškanie trvá
viac ako tri mesiace a že ak svoj dlh neuhradí, môže dôjsť k vyhláseniu predčasnej splatnosti celej
pohľadávky (upozornenie - výzva na splatenie dlžnej časti úveru (č. l. 29). Pôvodný veriteľ vyhlásil
predčasnú splatnosť úveru k 8.9.2014 (výzva na úhradu dlžnej sumy z 8.9.2014 na č. l. 26). Do

12.2.2016zaplatiťžalovanýcelkomsumu937,02Eur.Pôvodnýveriteľažalobcapodpísalidňa13.6.2017
zmluvu o postúpení pohľadávok č. III/2017, ktorá v článku I ods. 1 stanovovala, že jej predmetom „je
záväzok [pôvodného veriteľa] postúpiť na [žalobcu] pohľadávky špecifikované v Prílohe č. 12, ktorá
tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto Zmluvy …“. V článku II ods. 1 sa strany ďalej dohodli, že „touto
zmluvou postupuje [pôvodný veriteľ] na [žalobcu] ku dňu účinnosti Zmluvy Pohľadávky s príslušenstvom,
špecifikované v Prílohe č. 1…“. Podľa článku XIV. ods. 1 zmluva nadobudla „účinnosť dňom jej podpisu

obidvoma Zmluvnými stranami“. Podľa prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok predmetom postúpenia
bola aj pohľadávka voči žalovanému, spresnená jeho osobnými údajmi a číslom zmluvy o úvere.

4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamieta. Žalobca
nadobudol pohľadávku zo zmluvy o úvere na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, keď

žalovanému bolo postúpenie preukázané najneskôr doručením žaloby do vlastných rúk 8.11.2017.
V dôsledku toho je žalobca aj s poukazom na judikatúru (R 119/2003) aktívne vecne legitimovaný
v danom spore. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, vzťah z nej vyplývajúci je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň sa tým pôvodný
veriteľ považuje aj za veriteľa a žalovaný za spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,

preto sa vzťah medzi stranami riadi aj týmto zákonom. Odplata za úver bola v zmluve dohodnutá v
podobe ročnej úrokovej sadzby 29,50 %. Takýto úrok však celkom zjavne presahuje rámec odplaty
bežne požadovanej za poskytnutie peňažných prostriedkov v obdobných vzťahoch a podľa názoru
okresného súdu sa prieči dobrým mravom. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 26/2011,
s ktorým sa okresný súd stotožnil, keď je neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, taká

výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s
prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek. Okresnému súdu je známe (§ 186 CSP), že úroková miera nových úverov (spotrebiteľských
úverov pre domácnosti na obdobie 1 - 5 rokov) sa v roku 2013 pohybovala na úrovni okolo 11 %. Odplata
požadovaná veriteľom v tejto veci (29,50 %) presahovala túto úroveň takmer 3-násobne. Takýto exces

treba bezpochyby vyhodnotiť ako podstatný a dohodu o úrokovej sadzbe ako neplatný právny úkon (§
39 Občianskeho zákonníka). Nesúhlasil s názorom žalobcu, že neprimeraným zmluvným úrokom by
bol len taký úrok, ktorý by obvyklú úrokovú sadzby prevyšoval 4- až 5,5-násobne, keďže takýto záver z
citovaného rozhodnutia NS SR nevyplýva. Dôsledkom neplatnosti dohody o úrokovej sadzbe
je teda absencia úrokovej sadzby v zmluve o úvere, ktorá je však podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona o

spotrebiteľskom úvere. Nedostatok tejto náležitosti má potom podľa § 11 ods. 1 písm. b) za následok
to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

5. Ďalej uzavrel, že ani ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, na ktoré poukazoval žalobca,
nebráni preskúmavaniu úrokovej sadzby z pohľadu dobrých mravov. Účelom tohto ustanovenia je

brániť tomu, aby veriteľ cenu úveru alebo pôžičky prenášal z úroku do iných plnení, a tým sťažoval
možnosť prípadného vyslovenia neplatnosti úrokovej sadzby pre rozpor s dobrými mravmi podľa §
39 Občianskeho zákonníka. Súlad celkovej odplaty s odplatami na finančnom trhu podľa § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka. Z teda nijakým spôsobom nebráni súdu konštatovať nemravnosť úrokovej
sadzby podľa § 39 Občianskeho zákonníka a vyvodiť z tohto záveru neplatnosť dohody, na ktorej sa

zakladá (porov. rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 17.09.2018, sp. zn. 23Co/369/2017). Navyše, v
čase uzavretia zmluvy o úvere neplatilo pravidlo najvyššej prípustnej hranice odplaty, takže námietky
žalobcuvtomtosmerenemôžuobstáťaniztohtodôvodu.Žalobcovitakpatrílenistina,ktorúžalovanému
v skutočnosti poskytol, bez toho, čo už žalovaný medzičasom uhradil. Preto ani nebolo potrebné sa
zaoberať argumentáciou žalobcu týkajúcou sa nároku na bežný úrok (či už do „zosplatnenia“, alebo

po „zosplatnení“), ktorý je nedôvodný. Žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi len istinu pôžičky
(700,- Eur), a to dohodnutými mesačnými splátkami po 28,62 Eur splatnými vždy 5. deň príslušného
mesiaca. Žalovaný sa dostal do omeškania tým, že porušil svoju povinnosť splácať úver, keď splátky
od počiatku neplatil v predpísanej výške a splatnosti. Keďže toto omeškanie trvalo viac ako tri mesiace,pôvodný veriteľ si listom z 21.8.2014 uplatnil právo na okamžité splatenie celého úveru podľa §
565 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo dohodnuté v článku 6 ods. 6.2 Obchodných podmienok. Do
12.2.2016 zaplatil žalovaný 937,02 Eur, čiže uhradil viac, než mal, a preto je žaloba v časti istiny v sume

440,30 Eur, ktorú žalobca požadoval priznať, nedôvodná. Žalobca požadoval úrok z omeškania
„zosplatnenia“ v sume 1,95 Eur (č. l. 118). Hoci žalovaný bol v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. povinný platiť úrok z omeškania v závislosti od
jednotlivých čiastkových platieb, vzhľadom na žalovaného preplatok (937,02 - 700 = 237,02), treba
tento úrok z omeškania považovať za uhradený. Pokiaľ ide o úrok z omeškania vyčíslený žalobcom po

„zosplatnení“ do 31.5.2017 v sume 63,08 Eur je zjavné, že žalovaný prinajmenšom od 12.2.2016 nie
je v omeškaní s platením istiny. Preto ak aj žalobcovi nárok na úrok z omeškania vznikol (hoci v nižšej
sume), žalovaný ho už zjavne v celej výške uhradil. Keďže prinajmenšom od 12.2.2016 žalovaný nie
je v omeškaní, žalobca nemá nárok ani na pokračujúci úrok z omeškania, ktorý požadoval priznať od
8.6.2017.

6. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal okresný súd z toho, že žalobcovi ako neúspešnej
strane nárok na ich náhradu nepatrí (§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a žalovaný
by síce nárok na ich náhradu mal, no pretože mu v konaní pre jeho neúčasť žiadne trovy nevznikli, mu
tento nárok v zmysle judikatúry (R 72/2018) nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu
trov konania. Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), f), h) Civilného sporového
poriadku.Argumentovaltým,ženesúhlasístvrdenímsúdu,ževýškaúrokovejsadzby29,5%jevrozpore
s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Poukazuje na dokument: „Priemerné úrokové sadzby z

úverov obchodných bánk (%), kde pre spotrebiteľské úvery od 1-5 roka (úverová zmluva bola uzatvorená
na obdobie 48 mesiacov) za rok 2012 za mesiac apríl predstavuje 12,89%. Uvedená hodnota však
predstavujepriemernúhodnotu,tedaideotzv.aritmetickýpriemer.Zuvedenéhotedavyplýva,žedotejto
hodnoty z jednej strany vstupujú ako minimálne hodnoty úrokovej sadzby, ako aj maximálne. Maximálna
výška dohodnutých zmluvných úrokov v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy nebola žiadnym

spôsobom limitovaná. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/26/2011, z ktorého
vyplýva, že neprimeraným zmluvným úrokom by bol taký úrok, ktorý by štvrnásobne až päť a pol
násobne prevyšoval obvyklú úrokovú sadzbu. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 23Cdo/1201/2009, podľa ktorého ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu
spotrebiteľa nemožno ponímať ako obranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel

zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Záverom poukázal na odlišné stanovisko sudcu a
zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka: „Považujem za
nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov
pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú
akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie,

čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva,
v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti.

8. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/ CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie podľa § 387 CSP.10. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 440,- Eur,
úrokov 93,64 Eur, úrokov 198,68 Eur, úroku vo výške 29,50 % ročne zo sumy 440,30 Eur od 8.6.2017
do zaplatenia, úroku z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 440,30 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia.

11.Rozsudkomč.k.16Csp/229/2017-66 zodňa6.3.2018(prvýmvporadí)súdprvejinštancieI.výrokom
žalobu zamietol, II. výrokom stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania. Na odvolanie žalobcu
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

12. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. V zmysle ods.
2 súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie
žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Podľa ods. 3 ak
je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

13. V prejednávanej veci došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby (čiastočnému) v sume 20,- Eur v
časti vyčísleného žalovaného 93,64 Eur, z dôvodu úhrad vykonaných žalovaným, s ktorým žalovaný na
výzvu odvolacieho súdu (v zmysle § 370 ods. 2 CSP) nevyjadril svoj nesúhlas, čím boli naplnené všetky
zákonné predpoklady pre aplikáciu citovaného § 370 CSP a to v I. výroku rozsudku odvolacieho súdu.

14. Po zohľadnení čiastočného späťvzatia (I. výrok tohto rozsudku) predmetom prieskumu odvolacieho
súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci
správne, ak žalobu zamietol (suma 440,- Eur, úroky 73,64 Eur, úroky 198,68 Eur, úrok vo výške 29,50 %
ročne zo sumy 440,30 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 440,30

Eur od 8.6.2017 do zaplatenia).

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP <., ktorá podstatne prevyšuje
úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším
úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozhodnutie NS SR

5Cdo/26/2011).

26. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo 1/2009
zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanejfinančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná
a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž
musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým

mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla
vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia
zmluvy. Rovnako je potrebné vychádzať už na spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5 Cdo 26/2011, podľa ktorého pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými
mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o

pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý
sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou
výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni
„zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby
dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky.

27. V prejednávanej veci súd prvej inštancie zistil, že úroková miera 29,50 % dohodnutá medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v uzavretej zmluve zo dňa 5.4.2012 podstatne prevyšuje
obvyklú úrokovú mieru, keď podľa priemerných úrokov obchodných bánk bol v mesiaci apríl 2012 pri
spotrebiteľskom pre domácnosti na obdobie 1-5 rokov vo výške 12,89 % a z tohto zistenia vyvodený
správny záver o neplatnosti takéhoto dojednania pre rozpor s dobrými mravmi. S týmto názorom súdu

prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil, keď dojednaný úrok 29,50 % presahuje vyššie uvedené limity
úrokových sadzieb uplatňovaných bankami, a to viac ako 2-násobne. Dohodnuté úroky sú odplatou
za užívanie požičanej sumy, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore s
dobrými mravmi nemá vplyv, že táto bola dohodnutá. V súlade s dobrými mravmi je taká výška úrokov,
ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie požičanej sumy, teda ňou dôjde k

zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom.

28. Odvolací súd poukazuje aj na to, že odvolaním žalobcu nebol napadnutý záver okresného súdu o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu nesprávneho údaja o priemernej RPMN podľa § 9 ods.
2 písm. y) zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedené vyplýva aj správny záver, že žalobcovi patrí iba

istina, ktorá bola žalovanému poskytnutá (700,- Eur) po zohľadnení platieb žalovaného (do 12.2.2016
vo výške 937,02 Eur), čím žalovaný zaplatil vyššiu sumu ako mu bola poskynutá. Žalobca nenapadol
ani záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku na úrok z omeškania s poukazom na odsek 25
odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa odvolací súd stotožnil.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým došlo k
zamietnutiu žaloby (okrem sumy 20,- Eur, v ktorej časti konanie zastavil), ako vecne správny, spolu so
súvisiacim výrokom o náhrade trov konania, potvrdil.

30. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

32. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa
obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

33. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona

(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu vkonaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu

trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

34. S poukazom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

35. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).