Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 18, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/62/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6917212665
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6917212665.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobkyne:
Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. Y. 3, XXX XX P. Y., zast.: Advokátskou kanceláriou KONCOVÁ &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.
Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava,
IČO: 47 233 516, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 187,21 Eur a o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8Csp/290/2017-90 zo dňa 28. novembra 2018, ako súdu prvej
inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 187,21 Eur titulom bezdôvodného obohatenia v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
a v druhom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť poskytnúť žalobkyni sumu 100,- Eur titulom
primeraného finančného zadosťučinenia v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku o nároku na náhradu trov konania mení tak, že
žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancieodvolanímnapadnutýmrozsudkomuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkyni
sumu 187,21 Eur titulom bezdôvodného obohatenia v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku

(prvý výrok); žalovanému uložil povinnosť poskytnúť žalobkyni sumu 100,- Eur titulom primeraného
finančného zadosťučinenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (druhý výrok) a
priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, ktorých výška bude vyčíslená
v samostatnom uznesení (tretí výrok).
1.1 Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa dňa 18. 08.
2014uzatvorilasožalovanýmzmluvuorevolvingovomúvereč.XXXXXXXXXX(ďalejaj„zmluva“).Podľa
žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru podpísanej žalobkyňou dňa 13. 08. 2014 mala žalobkyňa

záujem o úver vo výške 1 500,- Eur, ktorý chcela splácať po dobu 36 mesiacov v splátkach po 53,25
Eur a týmto spôsobom zaplatiť žalovanému na úver celkovú čiastku 1 967,- Eur. Predpokladaná ročná
percentuálna miera nákladov (ďalej aj „RPMN“) za úver bola uvedená vo výške 20,91 %, priemerná
RPMN za úver 49,67 % a ročná úroková sadzba ako 18,03 %. Poplatok za poskytnutie úveru boluvedený v sume 50,- Eur. Súčasťou tejto zmluvy/žiadosti bol aj bod 6 označený ako údaje o schválenom
revolvingovom úvere v EUR s pokynom „nevypĺňajte“, v ktorom boli rukou dopísané údaje žalovaným.
V tejto časti listiny bola priemerná RPMN za úver uvedená nižšou sadzbou 44,06 % (oproti žiadosti).

Žalobkyňa zároveň dňa 18. 08. 2014 uzavrela so žalovaným dohodu o poskytovaní služieb, v zmysle
ktorej bola dohodnutá odplata za poskytnuté služby vo výške 1 310,40 Eur s ročnou úrokovou sadzbou
18,03 %. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi č. XXXXXXXXXX zo dňa 18. 08. 2014
vyplýva, že žalobkyni bol schválený úver vo výške 1 500,- Eur (v skutočnosti len suma 1450,- Eur,
keďže bol znížený o sumu 50,- Eur ako poplatok za poskytnutie úveru) so splatnosťou na 36 mesiacov

s mesačnou splátkou úveru 53,25 Eur, s dátumom splatnosti prvej splátky úveru 01. 10. 2014, s
dátumom splatnosti poslednej splátky úveru 01. 09. 2017, s mesačnou periodicitou splácania úveru
a dátumom splatnosti splátky v priebehu periody splácania - 1. Ročná percentuálna miera nákladov
úveru bola uvedená vo výške 20,91 % a priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpísania zmluvy o
revolvingovom úvere ako 44,06 %. Celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť bola vo výške 1 917,- Eur
a odplata za poskytnutie služby v zmysle dohody o poskytnutí služby 1 310,40 Eur s ročnou úrokovou

sadzbou úveru 18,03 %. Súd prvej inštancie mal z prehľadu platieb žalobkyne za preukázané, že
žalobkyňa uhradila žalovanému dokopy na úver sumu 1 637,21 Eur.
1.2 Súd prvej inštancie vyslovil názor, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorila spotrebiteľskú zmluvu
podliehajúcu ustanoveniam zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 129/2010

Z. z.“). Táto zmluva bola podľa súdu prvej inštancie pre spotrebiteľa vopred pripravená a žalobkyňa
nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah. Súčasťou zmluvy boli aj zmluvné dojednania, ktoré žalobkyňa
taktiež nemohla ovplyvniť a tieto neboli stranami sporu ani podpísané. Súd prvej inštancie skonštatoval,
že v zmluve absentujú podstatné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy vyžadované v zmysle § 9 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a to, že zmluva musí okrem iného obsahovať konečnú

splatnosť úveru a výšku, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. Poukázal na to, že
ako termín konečnej splatnosti je uvedený len údaj „36 mesiacov“, pričom termín konečnej splatnosti
musí byť vyjadrený konkrétnym dátumom a nie len udalosťou závislou od vôle zmluvnej strany. Termín
konečnej splatnosti síce vyplýva z oznámenia žalovaného o schválení úveru, ktoré však nemožno
považovať za zmluvu a nie je ani jej súčasťou. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdením

žalovaného o tom, že dohoda o poskytnutí služby nebola predpokladom a ani podmienkou pre vznik
zmluvy o úvere a taktiež ani s tvrdením, že bola uzavretá ako samostatná zmluva, vzhľadom k tomu, že
táto dohoda bola podpisovaná súčasne so žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru - zmluvou o
revolvingovom úvere a bez jej uzavretia by nemala žiadny význam. Z toho dôvodu je v zmluve zároveň
nesprávne uvedený povinný údaj podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g), h) a i) zákona č. 129/2010

Z. z v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. S poukazom na vyššie uvedené zaviazal súd prvej
inštancie žalovaného zaplatiť žalobkyni rozdiel medzi poskytnutou sumou úveru 1 450,- Eur a sumou,
ktorú zaplatila mesačnými splátkami (1 637,21 Eur), čo predstavuje sumu 187,21 Eur.
1. 3 Súd prvej inštancie sa stotožnil aj s nárokom žalobkyne na poskytnutie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 100,- Eur z dôvodu, že žalovaný porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľky,

tým že používal nekalé praktiky pri poskytovaní spotrebiteľských úverov a teda porušil svoje povinnosti
stanovené v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa.
1.4 Námietku miestnej nepríslušnosti uplatnenú žalovaným vyhodnotil súd prvej inštancie ako
nedôvodnú, nakoľko ide o spotrebiteľský spor strán a v zmysle § 19 písm. d) v spojení s § 290 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) je popri všeobecnom súde miestne

príslušnýnakonanieajsúd,vktoréhoobvodemáadresutrvaléhopobytužalobca,ktorýjespotrebiteľom,
ak ide o spotrebiteľský spor. Vzhľadom na čl. 3 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 C. s. p., preto súd dospel k záveru,
že na žalobkyňu je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľku (princíp zvýšenej ochrany strany spotrebiteľa
ako slabšej strany sporu).
1.5 Súd prvej inštancie priznal žalobkyni podľa § 255 ods. 1 C. s. p. právo na plnú náhradu trov konania

z dôvodu, že mala vo veci plný úspech.

2.Žalovanýpodalvzákonnejlehoteprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuodvolanieprotirozsudku
súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Z obsahu odvolania vyplýva, že predmetný rozsudok napadá
z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C. s. p., t.j. z dôvodu, že súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.2.1 Žalovaný v odvolaní uviedol, že napáda závery súdu prvej inštancie o nesprávnej určenej RPMN.
Poukázal na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že uzavretie dohody o poskytovaní
služiebniejeanebolopodmienkouprevznikúverovejzmluvy.Pokiaľsúdprvejinštancietvrdil,žedohoda

bola uzavretá spolu s úverovou zmluvou a bez jej uzavretia by nemala žiadny význam, tento záver je
mätúci a nejednoznačný, pretože úverová zmluva mohla vzniknúť a aj by vznikla bez ohľadu na to, či
dohoda o poskytovaní služieb je alebo nie je uzavretá. Z článku 1., bod 2 dohody vyplýva, že dohodnuté
služby sú doplnkové a dobrovoľné a nemajú charakter podmienky alebo predpokladu pre uzavretie
akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi Poskytovateľom a Zákazníkom. Dohoda o poskytovaní služieb

je osobitne podpisovaná čo zdôrazňuje jej samostatnosť od ostatného obsahu zmluvy o revolvingovom
úvere. Nakoľko uzavretie dohody o poskytovaní služieb nebola podmienkou a ani predpokladom pre
získanie úveru, potom náklady podľa tejto dohody nepredstavujú súčasť celkových nákladov a teda ani
súčasť výpočtu RPMN. Na podporu svojej argumentácie žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoR/5/2016.
2.2 Žalovaný ďalej poukázal na to, že v zmysle výkladu Súdneho dvora Európskej únie zo dňa

9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./U. Y. bráni únijné právo takému
výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle ktorého je bezúročnosť úveru možné spájať s náležitosťou,
ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú náležitosť zmluvy. Súdna prax ohľadne uvádzania konečnej
splatnosti nie je jednotná a je preto neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona bol
na ťarchu sporovej strany. Zmena zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá je účinná od 01. 05. 2018 a

ktorá bola prijatá z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s
„konečnou splatnosťou“ nie je možné spájať žiadny následok. Zmenou zákona č. 129/2010 Z. z. bola
náležitosť „konečná splatnosť úveru“ z dôvodu dodržiavania únijného práva vylúčená. Najvyšší súd
SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017, ktoré sa týkalo práve výkladu ustanovení zákona č. 129/2010
Z. z. v kontexte unijného práva, konštatoval (bod 24 odôvodnenia), že: „Smernica ako špecifický

prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný
smernicouprijatímtranspozičnýchopatrenívosvojomprávnomporiadku.Členskýštátmusítranspozíciu
smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel
musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa
zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy

účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej
únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie
je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom
prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu
vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v

súladesúčelomsledovanýmsmernicouazaručujejejúplnúúčinnosť“.Podľažalovanéhojepreukázané,
že spôsob výkladu vnútroštátneho práva a implementácia smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS (ďalej aj „smernica“) nebola správna a teda zo samotného stavu, ktorý odporuje cieľu, aký
mal byť implementáciou smerníc EÚ dosiahnutý, nie je možné vyvodzovať záver o protiprávnosti.

Žalovaný namieta aj skutkové závery súdu prvej inštancie o tom, že uzavreté zmluvy neobsahujú
uvedenie konečnej splatnosti úveru. Požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v
posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods.
4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o

schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Zmluva o revolvingovom úvere požadované
informácie obsahovala, a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa
vôle zmluvných strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť. Poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Prešove, č. k. 13Co/111/2014-166, podľa ktorého oznámenie veriteľa o schválení úveru tvorí
neoddeliteľnú súčasť zmluvy.

2.3 Čo sa týka povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie z dôvodu, že
žalovaný porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľa, žalovaný má za to, že absentuje označenie
práva spotrebiteľa, ktoré žalovaný porušil a označenie nekalej praktiky, ktorú žalovaný mal pritom
použiť. Dôvody uvádzané súdom prvej inštancie sú nepreskúmateľné a nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Zároveň ide o predčasné rozhodnutie, pretože ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nebolo

ustálené a preukázané právoplatným rozhodnutím to, že došlo k porušeniu práva určeného na ochranu
spotrebiteľa. Podmienkami na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ
aktívne ako žalobca uplatní svoje právo na súde a to porušenie práva a povinností určených na
jeho ochranu proti porušiteľovi a že je úspešný, pričom o úspechu sa dá uvažovať, keď je o ňomrozhodnuté.Kýmtietopodmienkynaplnenéniesú,spotrebiteľnemážiadneprávonaprimeranéfinančné
zadosťučinenie, pričom uvedený záver vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
389/2015.

2.4 Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietne a žalovanému prizná právo na náhradu 100 % trov právneho
zastúpenia. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie. Má za to, že
žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iný záver
ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Čo sa týka dohody o poskytnutí
služieb táto jej bola predložená na podpis „automaticky“ ako potrebná pre poskytnutie úveru, preto
ju jednoznačne treba pokladať za povinnú a súvisiacu priamo s úverom. Ak sa aj žalovaný s týmto
tvrdením nestotožňuje a tvrdí opak, je potrebné v prípade nejasností v súvislosti so spotrebiteľskými

spormi vyhodnotiť vec v prospech spotrebiteľa. V zmysle ustálenej judikatúry má za to, že odmeny
vyplývajúce z dohody o poskytovaní služieb je potrebné zahŕňať do výšky RPMN. Žalobkyňa poukázala
na to, že nebola žiadnym spôsobom osobitne oboznámená zo strany žalovaného, čo presne má byť
obsahom poskytovania služieb a služby vyplývajúce z dohody o poskytnutí služby sú bezprostredne
viazané na vznik spotrebiteľského úverového vzťahu, bez ktorého by existencia takejto dohody nemala

žiaden význam. Zákon č. 129/2010 Z. z. účinný v čase uzavretia zmluvy v § 9 ods. 2 jednoznačne
uvádzal, že údaj o RPMN musí byť v zmluve uvedený. Keďže teda v zmluve nebola riadne dohodnutá
výška RPMN úveru, treba konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje túto povinnú
náležitosť zmluvy vyžadovanú v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., čo má za následok bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z. z.

3.2 Žalobkyňa sa nestotožnila s názorom žalovaného, že zmluva obsahuje zákonom vyžadovaný údaj
o konečnej splatnosti úveru. Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutia všeobecných
súdov (rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/333/2017 zo dňa 27.03.2018, rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.01.2016, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014). Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 vyplýva, že

Slovenská republika prijala zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý nie je (a ani
nemôže) byť v rozpore so smernicou. Uviedla, že predmetné uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/146/2017, na ktoré odkazuje žalovaný, neprijali z dôvodu jeho nepresvedčivého odôvodnenia
mnohé súdy prvej či druhej inštancie (napr. rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn. 11Co/97/2017
zo dňa 16. 05. 2018, rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 24Csp/31/2017 zo dňa 17.04.2018).

Tvrdenia žalovaného o tom, že zmluva obsahuje všetky ustanovenia tak, ako mu to ukladá smernica
neobstoja, nakoľko zákonodarca vo svojej podrobnejšej úprave (t.j. v zákone č. 129/2010 Z. z.) vyjadril,
čo považuje za náležitosti takejto zmluvy.
3.3 Zo samotnej dikcie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„zákon č. 250/2007 Z. z.“) podľa žalobkyne jednoznačne vyplýva, že jediným predpokladom uplatnenia
práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi tým, kto za takéto porušenie zodpovedá. Žiadna reálna
ujmasanepreukazujeatakátopožiadavkažalovanéhojenadrámeczákonnéhoustanovenia.Vzhľadom
na to, že zákon výšku primeraného finančného zadosťučinenia nestanovuje, žalobkyňa má za to, že je

spravodlivé, aby primerané finančné zadosťučinenie vychádzalo z jej ujmy, v dôsledku čoho bola nútená
domáhať sa svojich práv v tomto konaní. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žalovaného zaviazal na náhradu trov
odvolacieho konania.

4. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C. s. p. preskúmal
vec len v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods.
1 C. s. p. a mimo nich podľa § 380 ods. 2 C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok,
ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu,
že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý
verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v
prvom a druhom výroku vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdiť. Tretí výrok
rozsudku súdu prvej inštancie zmenil odvolací súd v zmysle § 388 C. s. p. len z formálnych dôvodov.5.Podľa§9ods.1prvávetaaods.2písm.k)zákonač.129/2010Z.z.(vzneníúčinnomkudňuuzavretia
zmluvy) zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Zmluva o spotrebiteľskom úvere

okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia.

6. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) sa
poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1.

7. Z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že v žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru/zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX bol úverový limit určený sumou

1 500,- Eur a celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť žalovanému bola vyčíslená na 1 967,- Eur.
Počet splátok bol určený na 36 s výškou splátky 53,25 € a poplatok za poskytnutie úveru bol dohodnutý
vo výške 50,- €. V tomto písomnom dokumente podpísanom zmluvnými stranami nie je uvedené, kedy
má žalobkyňa (dlžník) začať splácať úver (resp. dokedy ho musí splatiť v celom rozsahu). Chýba údaj o
termíne splatnosti mesačnej splátky. Následne v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa

18. 08. 2014, ktoré bolo podpísané len veriteľom bol určený dátum splatnosti prvej splátky úveru dňom
01. 10. 2014 a dátum splatnosti poslednej splátky úveru dňom 01. 09. 2017. Periodicita splácania bola
určená mesačne a dátum splatnosti splátok v priebehu periódy splácania vždy k 01. dňu v mesiaci.
7.1 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne
skonštatoval, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi nemožno považovať za zmluvu a nie

je ani jej súčasťou. Rovnako súd prvej inštancie správne skonštatoval absenciu zákonnej náležitosti
v zmluve (t. j. v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru) a to výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/). Odvolací súd dáva do pozornosti, že zákonné
náležitosti musia mať v zmluve také vyjadrenie, ktoré spotrebiteľovi v každom okamihu umožňuje bez
ťažkostí a s istotou konkrétny dátum splatnosti každej splátky jednoznačne identifikovať. Zo zmluvy

podpísanej oboma zmluvnými stranami resp. zo zmluvných dojednaní nevyplýva dátum splatnosti prvej
a nasledovných splátok. Údaj o termíne splatnosti prvej splátky, z ktorého by bolo možné odvodiť
konkrétne termíny následných splátok je uvedený len v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi.
Nie je zrejmé, či a kedy sa oznámenie reálne dostalo do dispozičnej sféry žalobkyne, žalovaný
nepreukázal, že by žalobkyňa vyjadrila s predmetným oznámením súhlas a toto na znak súhlasu

podpísala. Oznámenie veriteľa o schválení úveru nespĺňa znaky dvojstrannej písomnej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere z dôvodu, že tento dokument nie je podpísaný žalobkyňou. Ide len o jednostranný
právny úkon žalovaného, ktorý tento dokument vyhotovil a netvorí súčasť uzavretej písomnej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o termínoch splátok v zmluve o úvere je
možné považovať len prípad, keď má spotrebiteľ vedomosť o týchto údajoch v čase, kedy zmluvu na

znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný.
7.2 Údaj o termíne splatnosti jednotlivých splátok istiny (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), ktorý je uvedený len v oznámení veriteľa o schválení úveru, nie
jepísomnedohodnutánáležitosťzmluvyospotrebiteľskomúverevzmysle§9ods.1zákonač.129/2010
Z. z. a v dôsledku absencie písomnej formy sa považuje úver poskytnutý žalovanému za bezúročný a

bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z.
7.3 Vzhľadom na to, že pre vyslovenie záveru o bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru stačí čo i len
jednaporušenápovinnosťuvedenávustanovení§11zákonač.129/2010Z.z.(vtomtoprípade§11ods.
1 písm. a/), odvolací súd sa argumentáciou žalobcu ohľadne termínu konečnej splatnosti nezaoberal,
nakoľko táto nebola pre rozhodnutie vo veci relevantná. Rovnako sa odvolací súd nezaoberal ani

argumentáciou žalobcu v odvolaní ohľadne nesprávne určenej hodnoty RPMN.

8. Podľa § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z. z. má spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto

zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

9. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je prostriedkom
slúžiacim k reparácii ujmy spotrebiteľa vzniknutej porušením povinností dodávateľa. Jeho výškazákonom určená nie je. Z pojmu primerané zadosťučinenie je možné vyvodiť, že jeho výška bude závislá
od konkrétnych okolností každého prípadu. Súd by mal pri určení výšky primeraného zadosťučinenia
prihliadaťnazávažnosťaintenzituprotiprávnehokonaniadodávateľa,rozsahjehonásledkovamožností

ich odstránenia. Nárok na primerané zadosťučinenie je samostatným nárokom nezávislým na iných
finančných nárokoch (napríklad náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia) a jeho výška má byť
úmerná len rozsahu a významu porušenia povinnosti dodávateľa. Nárok vzniká proti porušiteľovi práva
spotrebiteľa. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ,
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo
povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve.Žiadnuinúpodmienku,t.j.anipodmienku,abybolmedzistranamisporzospotrebiteľskejzmluvy
a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019).
9.1 Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil keď v predmetnom konaní
aplikoval ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a stotožnil sa s nárokom žalobkyne na
poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100,- Eur z dôvodu, že žalovaný porušil
práva žalobkyne ako spotrebiteľa, resp. porušil svoje povinnosti ustanovené v právnych predpisoch

na ochranu spotrebiteľa. V predmetnom konaní žalobkyňa ako spotrebiteľ úspešne uplatnila na
súde porušenie svojich práv, resp. porušenie povinností žalovaného v zmysle osobitných predpisov
(zákona č. 129/2010 Z. z.), nakoľko odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
prvom výroku o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobe vyhovel vzhľadom na bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru (z dôvodu, že žalovaný porušil povinnosti uložené mu zákonom č. 129/2010 Z. z.

vyhotoviť perfektnú a spotrebiteľovi zrozumiteľnú zmluvu o úvere so všetkými zákonom vyžadovanými
náležitosťami). S prihliadnutím na vyššie uvedené je podľa názoru odvolacieho súdu poskytnutie
finančnéhozadosťučineniavsume100,-Eurdôvodnéaprimerané.Pokiaľžalovanývpodanomodvolaní
vo vzťahu k primeranému finančnému zadosťučineniu namietal, že v čase vyhlásenia rozsudku súdu
prvej inštancie neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., nakoľko

úspešné uplatnenie práva na finančné zadosťučinenie musí vyplývať z právoplatného rozhodnutia s
týmto sa odvolací súd nestotožnil. Právo na primerané finančné zadosťučinenie nemožno viazať len na
právoplatné rozhodnutie vo veci porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007
Z. z. alebo osobitnými predpismi tak, ako to tvrdí v podanom odvolaní žalovaný, keďže takéto právne
posúdenie nevyplýva z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Vydanie bezdôvodného

obohatenia je potrebné považovať za konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti v zmysle
ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Žalobkyňa tak bola v konaní plne úspešná, keď bolo
vyhovené jej žalobe, ktorou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, čím bol splnený jediný predpoklad, ktorý zákon č. 250/2007 Z. z.
v ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ C. s. p. nebol žalobcom uplatnený dôvodne. Právo žalovaného na
spravodlivý proces nebolo porušené, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie aj ohľadne nároku
na primerané finančné zadosťučinenie je dostatočné, preskúmateľné, súd prvej inštancie správne zistil

skutkový stav, jeho skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných dôkazov a vec správne právne posúdil.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd prvý aj druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil.

11. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.) nevykonateľným výrokom, v ktorom
neuložil žalovanému povinnosť nahradiť jej trovy konania a neuviedol, v akej lehote má byť náhrada
trov konania zaplatená. Zmena výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie v treťom výroku o trovách
konania teda súvisí len s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali tieto údaje. O výške
a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. Obsahovo ide o totožnérozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 ods. 1 C. s. p. V druhom výroku bol preto rozsudok súdu
prvej inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní bola žalobkyňa plne úspešná.
Aj o výške a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C.
s. p. taktiež od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).