Decision was made at the court Krajský súd Prešov
Judgement was issued by JUDr. Jana Burešová
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdené
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/107/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217206245
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8217206245.4
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudcov JUDr.
Moniky Juskovej a JUDr. Zlaty Simkovej, v spore žalobcov: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovanému: Q. K., G.. XX.XX.XXXX, K. O.
XXXX/XXX, XXX XX K., o zaplatenie 1.839,51 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov č.k. 5Csp/206/2017-123 zo dňa 03.07.2019 takto
r o z h o d o l :
Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bardejov (ďalej „súd prvej inštancie“) v poradí druhým napadnutým rozsudkom rozhodol:
I. Konanie v časti o zaplatenie úrokov v sume 200,00 Eur zastavuje
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta
III. Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka,
§ 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z., § 391 ods. 1, § 391 ods. 2, 3, § 144, § 145, § 146 zákona č. 160/2015 z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP).
Pôvodne sa žalobca v žalobe domáhal úhrady sumy 1.839,51 eur ako istiny, úrokov vo výške 1.183,87
eur, úrokov vo výške 32,99 eur, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.839,51 eur vo výške
24,5 % ročne od 8.6.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.839,51
eur od 8.6.2017 a náhrady trov.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku v prvom rade uviedol, že konanie v časti o zaplatenie úrokov
v sume 200,00 Eur zastavil pre späťvzatie žaloby.
4. Prvým rozsudkom zo dňa 03.05.2018 č.k. 5Csp/206/2017-77 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 249,45 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 449,45 Eur od
8.6.2017 do 16.6.2017, zo sumy 399,45 Eur od 17.6.2017 do 11.7.2017, zo sumy 349,45 Eur od
12.7.2017do2.8.2017,zosumy299,45Eurod3.8.2017do21.9.2017,zosumy249,45Eurod22.9.2017
do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol (II. výrok) a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (III. výrok). Na základe
odvolania žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 25.10.2018 č.k. 17Co/136/2018-109,
právoplatným dňa 03.12.2018 zrušil rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a vrozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo vyhovujúcom výroku nadobudol
rozsudok právoplatnosť dňom 26.07.2018.
Prvoinštančný súd vo vzťahu k zvyšku nároku, t.j. vo vzťahu k pôvodne zamietnutému nároku vykonal
dokazovanieazistil,žežalovanýakodlžníkaprávnypredchodcažalobcuPoštovábanka,a.s.akoveriteľ
uzatvorili dňa 29.06.2012 zmluvu o úvere č. 2805243512, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému
úver vo výške 2.000,- eur, s výškou úrokovej sadzby 24,50 %, RPMN 27,45 %, pri priemernej RPMN
21,68 %. Žalovaný mal zaplatiť celkovo 1.111,54 eura v 48 mesačných splátkach po 69,29 eura, pričom
dátum prvej splátky bol určený na deň 18.07.2012 a dátum konečnej splatnosti na deň 18.06.2016.
Z dôvodu neplnenia si povinností žalovaným rozhodol veriteľ o predčasnej splatnosti celého úveru k
10.11.2014avyzvalžalovanéhokúhradeceléhodlhuvovýške2.357,51Eurvlehote10dníoddoručenia
predmetnej výzvy. Žalovaný si predmetnú výzvu neprevzal v odbernej lehote a dňa 04.12.2014 bola
zásielka vrátená veriteľovi.
Žalovaný ku dňu 07.06.2017 zaplatil žalobcovi celkovo 1.550,55 Eur, pričom suma 160,49 Eur bola
započítaná na istinu, suma 1.286,99 Eur na úrok a suma 103,07 Eur na poplatky. Následne žalovaný
uhradil dňa 16.06.2017 sumu 50,- eur, dňa 11.07.2017 sumu 50,- eur, dňa 02.08.2017 sumu 50,- eur
a dňa 21.09.2017 sumu 50,- eur.
Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.06.2017 uzatvorenej medzi Poštovou bankou, a.s. ako
postupcom a spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a.s. došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky.
Prvoinštančný súd vyhodnotil aj zmluvu o úvere uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou a zistil, že predložená zmluva o úvere neobsahuje podstatnú náležitosti zmluvy podľa § 9
ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., t.j. nie sú uvedené predpoklady použité na výpočet ročnej
percentuálnej miery nákladov. Uviedol, že v zmluve o úvere nie je uvedený ani jeden predpoklad použitý
na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, keďže zo zmluvy o úvere nie je vôbec zrejmé, z
akých údajov (predpokladov) veriteľ vychádzal pri výpočte RPMN. Do kategórie týchto predpokladov je
potrebné zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Zo
žiadneho ustanovenia zmluvy o úvere nevyplýva, že veriteľ pri výpočte RPMN vychádzal z údajov, a to
§ 9 ods. 2 písm. g) - výška úveru, ďalej písm. i) - úroková sadzba, ďalej písm. k) - výška, počet a termíny
splátok, pričom tieto predpoklady tam majú byť uvedená za účelom, aby spotrebiteľ mohol skontrolovať
správnosť výpočtu RPMN.
Ďalej uviedol, že v zmluve absentuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010
Z. z., t.j. priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmluve o úvere je síce uvedená
priemerná RPMN 21,68 % vzťahujúca sa na nezabezpečené spotrebiteľské úvery, avšak účastníci
zmluvy o úvere uzatvorili Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 Občianskeho zákonníka, preto mala
byť správne uvedená priemerná RPMN vo výške 27,09 %, ktorá sa vzťahuje na spotrebiteľské úvery
so zabezpečením.
Okrem toho v zmluve o úvere chýba doba trvania zmluvy spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože termín konečnej splatnosti je v zmluve o úvere uvedený, avšak
doba trvania zmluvy absentuje, keďže v nej chýba presné časové vymedzenie obdobia trvania zmluvy,
ďalej údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť v
zmysle § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. a druh spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2
písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z..
Vzhľadom na nedodržanie vyššie uvedených obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, tento považoval
za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., a preto pôvodne
zaviazal žalovaného na zaplatenie 249,45 Eur, čo predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom vo
výške 2.000,- eur a úhradami žalovaného v prospech žalobcu v celkovej výške 1.750,55 eura.
Prvoinštančný súd právoplatne priznal žalobcovi aj úrok z omeškania.
Priznané nároky už predmetom prvoinštančného konania viac neboli.
Vo vzťahu k zvyšku pre čiastočnú úhradu dlhu bolo konanie voči žalovanému zastavené.
Vo vzťahu k ostatnému zvyšku nároku, ktorý po zrušení zamietavého výroku prvoinštančného
rozhodnutia ostal predmetom konania, prvoinštančný súd žalobu zamietol, pretože úver považoval za
bezúročný a bez poplatkov a istina úveru bola dlžníkom uhradená.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, § 369 ods. 3 CSP.
Vyhodnotil zodpovednosť strán sporu vo vzťahu k zastaveniu konania a úspech strán sporu vo zvyšku
rozhodnutého nároku.
3. Proti rozsudku, a to proti výroku II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Namietal závery prvoinštančného súdu a uviedol, že zmluva o úvere obsahuje údaj o výške úveru
ako aj celkovej výške nákladov. Číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Celková výška je zo zmluvy jednoznačne
identifikovateľná matematickým súčtom výšky poskytnutého úver a celkových nákladov spotrebiteľa
spojeným so spotrebiteľským úverom. Pokiaľ ide o predpoklady pre výpočet RPMN uviedol, že všetky
údaje potrebné pre výpočet RPMN podľa platnej legislatívy boli v zmluve uvedené. Nie je zrejmé, ktoré
údaje, podľa názoru súdu neboli uvedené a preto považuje rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné.
Nesúhlasil s tvrdením, že výška RPMN je vypočítaná nesprávne. Poukázal na listinu, ktorú zaslal
súdu s výpočtom RPMN podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd
určil celkovú výšku nákladov jednoduchým vynásobením počtu splátok a výškou mesačnej splátky. V
predmetnom výpočte je však vidieť, že 48 splátka bola len vo výške 9,51 eura. Banka pred poslednou
splátkouzasieladlžníkovilist,ktorýmmuoznámitútoponíženúsplátkuazároveňmuoznámi,žesajedná
o poslednú splátku. Poukázal, že do celkových nákladov sa nezapočítavajú poplatky za dobrovoľné
poistenie úveru, pričom medzi žalobcom a žalovaným nebol poplatok zarátaný do celkových nákladov,
nakoľko uzatvorili zmluvu o poskytnutí doplnkovej služby poistenia úveru, a tá nebola podmienkou pre
získanie úveru, či ponúkaných podmienok. Je teda zrejmé, že celkové náklady na úver boli vo výške
3.111,51(47x66+9,61=3.111.51).Pokiaľideoúdajoadresepredávajúceho,naktorejmôžespotrebiteľ
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť uviedol, že postup reklamácie upravuje Reklamačný poriadok Banky
prístupný na Obchodnom mieste, ďalej Obchodné podmienky ako aj Všeobecné obchodné podmienky.
Pokiaľ ide o absenciu údaja o dobre trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti úveru uviedol, že tieto
údajesúvčl.3bode1zmluvy,kdejeuvedenýpočetsplátok48mesiacov,dátumprvejsplátky18.07.2012
a dátum konečnej splatnosti stanovený na deň 18.06.2016. Žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie alebo žalobe vyhovieť v celom rozsahu a žalovaného zaviazať na náhradu
trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.
4. Žalovaný sa podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) výzvou zo dňa 22.11.2019 vyzval sporové strany
na vyjadrenie sa k prípadnému odlišnému právnemu posúdeniu veci (§ 382 CSP), keďže v doterajšom
rozhodovaní veci nebolo aplikované ustanovenie 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a ust. § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách), ktoré sú pre rozhodnutie veci
rozhodujúce.
6. Výzva bola žalobcovi doručená dňa 23.11.2019 a žalovanému dňa 16.12.2019.
Žalovaný sa k výzve odvolacieho súdu nevyjadril.
Žalobca uviedol, že vo vzťahu k ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zákon expressis verbis
nestanovuje, aby sa výzva s upozornením na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dostala
do dispozičnej sféry dlžníka a až odvtedy začala plynúť veriteľovi 15-dňová lehota. Žalovaný prestal
plniť dňa 27.08.2013, právny predchodca ho upozornil na možnosť postupu podľa ust. § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka listom zo dňa 24.10.2014 a dňa 11.11.2014 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru,
t.j. 18 dní po upozornení žalovaného. Vo vzťahu k ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách uviedol, že
toto ust. nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za plnenia
ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Výzva na splatenie úveru s príslušenstvom
zo dňa 10.11.2014 bola zároveň písomnou výzvou banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách, z čoho vyplýva, že do postúpenia pohľadávky dňa 13.06.2017 bol žalovaný v omeškaní s
plnením peňažného záväzku viac ako 90 dní. Výzva podľa predmetného ustanovenia musí predchádzať
postúpeniu pohľadávky, no nie zosplatneniu úveru. Účelom tejto výzvy je možnosť klienta banky zabrániť
postúpeniu pohľadávky a nie zosplatneniu dlhu (to je účelom ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).
Ak by aj súd prijal výklad, že výzva podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách musí predchádzať
zosplatneniu pohľadávky, potom sa javí, že takouto je výzva zo dňa 03.07.2014, ktorá predchádza
zosplatneniu ku dňu 21.07.2014. Z týchto dôvodov trval na tom, že jeho právny predchodca si splnil
povinnosť v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.
7. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 CSP
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s §
379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contratio a dospel k záveru, že
rozhodnutie je v napadnutom rozsahu vecne správne.
8. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Poštová banka, a.s.)
a žalovaným bola dňa 27.06.2012 uzatvorená zmluva o úvere - dostupná pôžička č. 2805243512, nazáklade ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2.000 Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť
v 48. splátkach po 69,29 eura mesačne, s tým, že celkovo zaplatí 1.111,54 eura. Predmetná zmluva
je v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch s účinnosťou v čase uzatvorenia zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou.
Dňa 13.06.2017 bola podpísaná Zmluva o postúpení pohľadávok medzi Poštovou bankou, a.s.. a
BENCONT COLLECTION (žalobca v tomto konaní).
Záväzkový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania vznikol z bankového úveru, regulovaného
špeciálnou právnou úpravou Zákona o bankách (ďalej len „ZoB“) a má spotrebiteľský charakter.
9. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Podľa § 53 ods. 9 (ods. 8) Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa
má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15
dní na uplatnenie tohto práva.
Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
10. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- navrhovateľovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je
imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.
6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009).
Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej
výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky
banky. Musia byť kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex
specialis k inštitútu cesie.
Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za
zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v
priebehu trvania úverového vzťahu.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky.
Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v
Prešove vo veci 6Co 119/2013, 19Co 194/2015, 4Co 145/2014).
Ustanovením § 92 ods.8 zákona o bankách sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej
pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné
podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal
finančnú službu. Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná
výzva, 90 dňová lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky
bola ochrana bankového tajomstva.
Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu)
so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistujeprakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej
veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže
banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých
k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.) (rozsudok NS SR vo
veci 7 Cdo 26/2017 zo dňa 28.03.2018).
Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta
ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so
zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods.
2 OZ vylúčené/zakázané Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Dovolací súd preto uzatvára, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa §
525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy pre jej
rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia, musí prihliadnuť súd aj
bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon
vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť (rozsudok NS SR sp. zn. 1
Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018).
Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva
do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu (§ 39 Občianskeho
zákonníka). Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje
dobromyseľnosť postupníka.
11. Žalobca považoval za výzvu v zmysle ut. § 92 ods. 8 zákona o bankách výzvu zo dňa 10.11.2014,
ktorou právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru poskytnutého žalovanému.
Oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, v ktorom právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného,
abydo10dníodprevzatiatohtooznámeniasplatilcelúvýškupohľadávky,boložalovanémudoručované,
no tento si ju v odbernej lehote neprevzal. K postúpeniu pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu -
Poštová banka, a. s. na spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s. došlo až dňa 13.06.2017. V konaní
nebolo preukázané, že pred postúpením pohľadávky bola žalovanému doručená výzva v zmysle § 92
ods. 8 zákona o bankách a v dôsledku uvedeného ani nie je možné posúdiť naplnenie podmienky
omeškania s plnením dlhu viac ako 90 dní po doručení výzvy. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
jednoznačne vyplýva, že omeškanie dlžníka viac ako 90 dní musí nastať až po doručení výzvy banky,
kde už len zo samotnej štylizácie vety „...ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní...“ možno vyvodiť, že omeškaniu dlžníka viac ako 90 kalendárnych
dní musí predchádzať písomná výzva banky. Iný výklad tohto ustanovenia neprichádza do úvahy.
Je nevyhnutné, aby sa písomná výzva dostala do dispozičnej sféry dlžníka, teda žalovaného. Nestačí
písomnú výzvu len vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť dlžníkovi.
Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov pre platné postúpenie splatnej
pohľadávky tak, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 zákona o bankách (splatná pohľadávka, doručenie výzvy
dlžníkovi pred postúpením pohľadávky, omeškanie dlžníka viac ako 90 dní napriek výzve veriteľa),
postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka.
Keďže podmienka pre platné postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách splnená nebola, žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný uplatňovať si nároky zo zmluvy o
úvere ako právny nástupca veriteľa - banky.
12. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument žalobcu uvedený v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05). Námietky žalobcu vo vzťahu k dôvodom uvedeným v tomto
rozhodnutí odvolacím súdom už bez právneho významu k nedostatku hmotného práva na strane
žalobcu.
13. Prvoinštančný súd správne rozhodol aj o trovách konania, ktorý výrok odvolací súd podľa § 387 ods.
1, 2 CSP potvrdil.
14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP s použitím ust. § 255
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP.V odvolacom konaní bol úspešnou stranou v spore žalovaný, ktorému by podľa § 251 ods. 1 CSP patrila
náhrada trov konania. Žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto pri aplikácii čl. 17
základných princípov CSP mu odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.