Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/273/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6209200191
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6209200191.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov
JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v exekučnej veci oprávneného: A., s. r. o., so sídlom
so sídlom XXX XX N., A. XX, L.: XX XXX XXX, zastúpeného poverenou zamestnankyňou Mgr. Miriamou
Mošonovou, proti povinnej: O. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX O. G., R. XXX/XX, vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60,

pod sp. zn. EX XXXXX/XX, o vymoženie pohľadávky vo výške 306,71 eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 5Er/138/2009 - 23 zo dňa 07. 06. 2012,
takto

r o z h o d o l :

I. Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP (pôvodne ust. § 109 ods.
1 písm. b/ OSP) z a m i e t a .

II. Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

III. Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

IV. Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“ alebo len „dovolací súd“) uznesením
č. k. XXEObd/XX/XXXX zo dňa 30. 04. 2019 rozhodol o dovolaní oprávneného v exekučnom konaní
proti uzneseniu tunajšieho krajského súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
5Er/138/2009-23 zo dňa 07. 06. 2012 a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Najvyšší
súd SR o dovolaní oprávneného rozhodol tak, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

16CoE/323/2012-53 zo dňa 29. 01. 2013 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2. Vzhľadom na to, že dovolanie bolo podané pred 01. 06. 2016, t. j. za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok), dovolací súd postupoval
v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“ alebo
„Civilný sporový poriadok“) a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ust. § 236, § 237 a § 239 OSP.

3. Dovolací súd sa najskôr osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ust. § 237 písm. f) OSP. Uviedol, že procesnú
vadu v zmysle uvedeného ustanovenia ide aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka
konania. V tejto súvislosti dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní proti uzneseniu
okresného súdu na č. l. 37 spisu navrhol, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP

konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia
§ 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskejrepubliky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v
právny poriadok. Ďalej uviedol, že z obsahu spisu tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania vôbec nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol

žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom nezaoberal. Skonštatoval, že uvedeným postupom
odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP.

4. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd SR postupom podľa ust. § 449 ods. 1 a ust. § 450 CSP
uznesenie tunajšieho odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V

ďalšom konaní zaviazal odvolací súd posúdiť návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162
ods. 1 písm. b) CSP (pôvodne ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP) a na to, aby rozhodol o trovách pôvodného
konania a o trovách dovolacieho konania v zmysle ust. § 453 ods. 3 CSP).

5. Okresný súd v konaní na prvom stupni uznesením č. k. 5Er/138/2009-23 zo dňa 07. 06. 2012
zastavil exekúciu s poukazom na ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods.

1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd preskúmal exekučný titul
(rozhodcovský rozsudok Z. rozhodcovského súdu sp. zn. SR XXXXX/XX zo dňa 12. 08. 2008) a
tiež zmluvu o úvere č. XXXXXXX zo dňa XX. XX. XXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej
konal a rozhodol rozhodcovský súd. Okresný súd poukázal na bod 17. Zmluvy, resp. „Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru“, podľa ktorých všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní
alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na
žalobcovi. Rozhodcovská doložka tak znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá
možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinnosti zo strany oprávneného

je vo väčšine prípadných sporov vylúčené. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú
podmienku v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj
rozhodcovskémukonaniu,akhovyvolaldodávateľ.Tojepravdepodobneajnajčastejšiasituácia,pretože

dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Z uvedených dôvodov okresný súd vyhodnotil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom. Preto v danej veci boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Osobitným výrokom
súd rozhodol o trovách exekúcie podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a oprávnenému uložil

povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi sumu 40,- Eur.

6. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v
zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku) odvolanie. V prvom
rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú

doložku, ktorým nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením

§ 43 Zákona o rozhodcovskom konaní, a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského
rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného
ustanovením§40anasl.Zákonaorozhodcovskomkonanírevíznympostupomexekučnéhosúduvšetky

svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna
interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný
súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je povinnosťou súdov v situácii,
keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný)
vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového

obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon
o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky
právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušnédeklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný
súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na

účastníkov konania. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe
existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu.

Povinná by sa tak mohla vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bola by zbavená
zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom
odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo

na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním
zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na
smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,
oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde
pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ
sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na

všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval
uzavretúzmluvumedzioprávnenýmapovinnouzazmluvuospotrebiteľskomúvere.Oprávnenýposkytol
úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré
mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej
zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o

úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na
to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo
forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne
posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy
o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 %

za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa
názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore
s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z
vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369

ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje
predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 %
denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je
obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004

zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť

úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal

exekučnýtitulzasúladný,keďudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie.Odvydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenieokresného súdu v súlade s ustanovením § 221 Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

7. Súčasťou odvolania oprávneného bol tiež návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109
ods. 1 písm. b) OSP, aby súd podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s

princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné
opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez
akejkoľvek časovej limitácie.

8. V rámci odvolania oprávnený podal aj návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c/ OSP, v rámci ktorého Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku,
je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47

ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesné
a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

9. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací a príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34

CSP, po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom odvolanie opätovne prejednal a preskúmal podľa § 379
a § 380 ods. 1 a 2 CSP, posúdil návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP (aktuálne § 162 ods. 1 písm. b) CSP) a dospel k záveru, že návrh na prerušenie konania je
potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné postupom podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdiť ako vecne správne. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle

ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, a to z nasledovných dôvodov:

10. Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd
prvého stupňa. Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej

skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský
vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzavretia zmluvy v nadväznosti na články Smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite
zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s
početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08,

C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv
spotrebiteľa. Snaha dodávateľa (oprávneného) použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný
zákonník naráža na prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy
a tiež vykonávacích predpisov k nemu. Navyše oprávnený právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo
zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 08. 06. 2007 ako vzťahu spotrebiteľského ani v samotnom odvolaní

nespochybnil, keď len zmätočne poukazoval na skutočnosť, že nesúhlasí s právnym posúdením
predmetnej zmluvy o úvere okresným súdom ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to napriek
skutočnosti, že exekučný súd uvedenú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere neklasifikoval.11. Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je
povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je
tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým

exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v

rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a
stanovísksúdovSlovenskejrepublikyvozväzku5-6,ročník1997nastrane188)tak,že:„súdnaexekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je
súdom „treťostupňovým“, ale vykonávacím, a teda nebol oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského

rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v
ktorom tento uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné

už začaté exekučné konanie zastaviť“. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom
obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny
dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou

dotknutéhovnútroštátnehosúduurčiť,čisamápodmienkazmluvyoúverepovažovaťzanekalúvzmysle
článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

12. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Tieto ustanovenia
sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura

scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura

sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere

konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z
tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány

účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe
rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním.

13. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je
plne opodstatnená. Nejde, teda, v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci.

14. Odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka).

15. Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul je uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

16. Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

17. Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona

o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací
súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že
súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný

titul uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani
predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne
rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí
preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len

na návrh účastníka.

18. Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil normatívnou
úpravou,ktorávSlovenskejrepublikenemápovahuprameňapráva,keďaplikovalustanoveniesmernice
Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá

všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice, podľa ktorého členské
štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva
bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,

sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná Smernica bola
prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky
zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice, je táto
záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Správnosť uvedeného záveru je
potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner
Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde Súdny dvor EÚ judikoval, že keď sa vykladá a
aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom
rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v

prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri
použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby
dosiaholcieľsledovanýsmernicouvsúlade sodsekom3článku189Zmluvy.Zásadavýkladuvsúladesosmernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či
skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. Rovnako podľa
rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann

proti Land Nordrhein-Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax
GmbH platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený
smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo
konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských
štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva

a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu
(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo
vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.
Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí
aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej

Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

19. Nedôvodná je i námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,

kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje
za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o
to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor, a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne

používanú oprávneným ako dodávateľom.

20. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných
podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na
ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú

podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd
nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve
bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľkou

vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,

čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou

rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnej absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly

vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a
jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

21. Po posúdení rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd vyslovil

právny záver, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní
nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul považoval za materiálne
nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaníexekúcie. Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok
ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe

ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.

22. Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z. z.
Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a

formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50),
na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

23.Rozhodnutieprvostupňovéhosúdubolonazákladeuvedenýchskutočnostívovýrokuvecnesprávne,
preto odvolací súd uznesenie okresného súdu postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Zároveň nepovažoval za potrebné prerušiť prebiehajúce exekučné konanie za účelom, aby podal

Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučnéhoporiadkusčl.1ods.1vetaprváÚstavySlovenskejrepublikytak,akotopožadovalodvolateľ
z nasledovných dôvodov:

25. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na to, že s účinnosťou od 01. 07.

2016 začal platiť nový procesný predpis Civilný sporový poriadok, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených
prechodných a záverečných ustanovení ako aj v zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použije aj v
právoplatne neskončených exekučných konaniach.

26. Po prijatí nového procesného predpisu Civilného sporového poriadku zodpovedá ustanoveniu § 109

ods. 1 písm. b) OSP ustanoveniu § 162 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého súd konanie preruší, ak
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych
predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

27. Podľa § 44 ods. 2 EP, Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak
sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa
uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť
použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné

odvolanie.

28. Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho
štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.

Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod
na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS
545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia navykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené
všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí
IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,
ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

29. Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd
SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu skúmať spôsobilosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I.
ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa §162

ods.1 písm. b) CSP.

30. Je potrebné prihliadať aj na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Opačným výkladom tohto ustanovenia potom
platí, že v iných prípadoch ako tých podľa osobitného zákona je prerušenie konania vylúčené. Takýmto

osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov
(§ 14), zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d). Dôvodom nemožnosti
prerušeniaexekučnéhokonaniaokremvýnimiekjeajtáskutočnosť,žeúčel,ktorýsavzákladnomkonaní
sleduje prerušením konania, je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56

Exekučného poriadku. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetného
exekučného konania nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol.

31. O návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP (aktuálne § 162 ods. 1 písm.

c)) odvolací súd nerozhodoval, nakoľko o tomto návrhu už rozhodol v uznesení č. k. 16CoE/323/2012-53
zo dňa 29. 01. 2013 tak, že návrh zamietol, výrok o čom sa stal právoplatným.

32. V prípade trov konania bolo zmysle § 453 ods. 3 CSP potrebné rozhodnúť súčasne o trovách
odvolacieho konania aj o trovách dovolacieho konania.

33. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov odvolacieho konania, súd ich posúdil podľa pomeru úspechu vo
veci v súlade s § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní bol v celom
rozsahu úspešný povinný, ale nakoľko povinnému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, súd mu
nárok na ich náhradu nepriznal.

34. Pokiaľ ide o trovy dovolacieho konania, tak tu bolo potrebné nárok na ich náhradu posudzovať
v intenciách § 257 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, pretože oprávnený síce bol v dovolacom
konaní úspešný, ale keďže sa v ňom odstraňovala len procesná vada bez vecného vplyvu na konečné
rozhodnutie vo veci samej, je tu potrebné prihliadať na dôvody hodné osobitného zreteľa. Nakoľko

výsledok dovolacieho konania nemal vplyv na výsledok sporu medzi oprávneným a povinným, v ktorom
bol oprávnený v konečnom dôsledku neúspešný, pretože spor prehral, je potrebné túto skutočnosť
považovať za dôvod osobitného zreteľa, v dôsledku ktorého súd oprávnenému nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).