Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/11/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111226639
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5111226639.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Stredoslovenská
distribučná, a.s., so sídlom Žilina, Pri Rajčianke 2927/8, IČO: 36 442 151, proti žalovanému M. V., nar.
XX.X.XXXX, bytom L. XX, právne zastúpenému advokátom JUDr. Milošom Gerom, so sídlom F., U. XXX,
o zaplatenie 1.143,10 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Žilina, č. k. 18C 279/2011-419 zo dňa 4. decembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že
· žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 185,85 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne

zo sumy 160,65 eur od 20.7.2010 až do zaplatenia;
· vo zvyšku návrh/žalobu žalobcu o zaplatenie 1.143,10 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo
sumy 1.143,10 eur od 20.7.2010 až do zaplatenia z a m i e t a .

Žalovaný má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 92 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol vo zvyšnej časti (o zaplatenie 1.143,10 eur s
príslušenstvom) návrh žalobcu. Vychádzal z toho, že žalobca svoj nárok jednoznačne kvalifikoval podľa
§ 39 ods. 1 písm. b/ zák. č. 656/2004 Z.z., čomu zodpovedalo vymedzenie na súvisiacej faktúre,

aj na prvých pojednávaniach; neskôr zmenil - „bez relevantného zdôvodnenia kvalifikáciu pôvodne
ním tvrdenú“ - na nárok podľa § 39 ods. 1 písm. c/ označeného zákona. Podľa okresného súdu bol
však v doterajšom priebehu konania (vrátane konania pred odvolacím súdom) opomenutý oznam na
faktúre, kde žalobca kvalifikoval neoprávnený odber (práve) prostredníctvom § 39 ods. 1 písm. b/
zák. č. 656/2004 Z.z. V zmysle dotknutého zákonného ustanovenia ide o subjektívnu zodpovednosť,
pričom zavinenie žalovaného, resp. vykonanie neoprávneného zásahu žalovaným do určeného meradla
preukázanýnebol.Vdanejspojitostiokresnýsúduviedol,ževobdobnomprípadeboloodvolacímsúdom

(sp. zn. 10Co/155/2012) konštatované, že vymedzenie vykonané dodávateľom (žalobcom) je nemenné.
2. Okresný súd zdôraznil, že na meradle odberného miesta žalovaného bola nulová spotreba
vykazovaná už od 11.6.2009 a žalobca „nelogicky“ až 30.6.2010 vykonal kontrolu predmetného
odberného miesta. Z uvedeného vyplýva, že nulovú spotrebu v predchádzajúcom období akceptoval.
Okresný súd konštatoval, že žalobca ku kontrole odberného miesta, resp. určeného meradlá neprizval
žalovaného a ani policajtov; v danej súvislosti zároveň uviedol, že prítomnosť policajtov „sa nevyžaduje v
zmysle právnych predpisov“. Svedka navrhnutého žalobcom - pána F. - vyhodnotil ako nehodnoverného,

lebo sa na výpoveď vopred pripravil a „určité skutočnosti si podozrivo pamätal a k niektorým sa vôbec
nevedel vyjadriť“. Ďalších „svedkov žalobcu“ okresný súd nevypočul, lebo nepovažoval ich výpovede za
dôvodné a ani žalobca netrval na ich výsluchu.3. Po vymedzení všeobecných súvislostí sporového konania, bremena tvrdenia, dôkazného bremena
a dokazovania (vrátane východiska, podľa ktorého sa neobjasnená skutková okolnosť považuje za
nedokázanú) okresný súd uzavrel, že v súdenej veci k žiadnej skutočnej škode nedošlo. Zdôraznil, že

nulová spotreba automaticky neznamená neoprávnený odber, pričom odpočty vykonané pred 30.6.2010
skutočne nulovú spotrebu i potvrdili. Dokonca podľa znaleckého posudku z roku 2006 bol prívod
elektrickej energie na danom mieste nefunkčný, elektroskriňa v havarijnom stave - nepoužiteľná bez
kompletnej „repasie“. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že v rozhodnom období dotknutá
čistička odpadových vôd (odberné miesto žalovaného - ďalej len ČOV) nebola ani v prevádzke, a teda

nedošlo k žiadnemu odberu elektrickej energie. Okresný súd doplnil, že aj v prípade, keď sa postupuje
podľa vyhlášky č. 154/2005 Z.z. (pretože sa nedá zistiť skutočná potreba), je rozhodujúce, či skutočne
došlo k odberu, k čomu v prejednávanom prípade „preukázateľne nedošlo“.
4. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.
tak, že uložil žalobcovi povinnosť titulom ich náhrady zaplatiť žalovanému 1.508,70 eur, ktorú
výšku trov podrobne zdôvodnil, vrátane vysvetlenia neakceptovania niektorých úkonov právnej služby

uplatňovaných žalovaným, resp. jeho právnym zástupcom.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, že návrhu (v aktuálne uplatňovanom rozsahu) bude v plnej miere vyhovené. Poukazoval
na to, že kontrolou na predmetnom odbernom mieste bol dňa 30.6.2010 zistený neoprávnený odber

elektrickej energie podľa § 39 ods. 1 písm. c/ zák. č. 656/2004 Z.z., t.j. išlo o odber meraný zariadením,
na ktorom bolo porušené zabezpečenie proti neoprávnenej manipulácii. Ohľadne zmenenej kvalifikácie
uplatňovaného nároku odvolateľ uviedol, že zmena skutkových okolností v priebehu konania nemôže
byť na jeho škodu, t.j. nemôže spôsobiť „stratu nároku“. Zdôrazňoval, že nie je podstatné, kto meracie
zariadenie poškodil; relevanciu má iba to, že žalovaný porušil povinnosť udržiavať odberné miesto

v zodpovedajúcom technickom stave. V tejto spojitosti dodal, že subjektom, ktorý mal prospech z
poškodeného meracieho zariadenia, bol žalovaný.
6. Argumentáciu znaleckým posudkom z roku 2006 považoval žalobca za neprimeranú, keďže od roku
2008 bola na predmetnom odbernom mieste zaznamenávaná spotreba elektriny. Rovnako bola táto
zaznamená po výmene (práve v dôsledku kontroly z 30.6.2010) poškodeného zariadenia v období po

30.6.2010. Odvolateľ mal za to, že len z vyjadrení vlastníkov chát, že neboli napojení na ČOV, nevyplýva,
že reálne nedochádzalo k odberu energie na odbernom mieste žalovaného. Súčasne za nepresné
označil stotožňovanie vykonávania odpočtov elektrickej energie s kontrolou konkrétneho odberného
miesta. Žalobca uzavrel, že ak v dôsledku poškodenia meracieho zariadenia toto nezaznamenávalo
odber, boli naplnené znaky neoprávneného odberu, pričom výška škody sa odvíja od „platnej vyhlášky“.

7. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny. Trval na tom, že žalobca
sa snaží posudzovaným návrhom/žalobou získať od neho bezdôvodné obohatenie. Zdôrazňoval údaje
uvedené na faktúre v časti „Oznamy zákazníkom“, z ktorých je zrejmé, že si žalobca uplatňoval svoj
nárok z titulu neoprávneného zásadu odberateľa (žalovaného) do určeného meradla, t.j. podľa § 39 ods.

1 písm. b/ zák. č. 656/2004 Z.z.

8.Krajskýsúd,akosúdodvolací,vecpreskúmalvrozsahuazdôvodovvymedzenýchvodvolaní(§379a
§ 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP)
napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je konštatované vo výroku tohto rozhodnutia.

9. Predošlé (taktiež zmeňujúce) rozhodnutie odvolacieho súdu - rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
10Co/100/2015 z 30.11.2015 - bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 102/2016 a
7 Cdo 109/2016 z 28.9.2017. Úlohou odvolacieho súdu bolo doručiť vyjadrenie žalovaného k odvolaniu
žalobcu, nedoručenie ktorého podania bolo vyhodnotené ako vada podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
podmieňujúca zrušenie odvolacieho rozhodnutia.

10. Predmetné vyjadrenie bolo žalobcovi doručené dňa 23.7.2018. V stanovenej lehote (10 dní od
doručenia) a ani neskôr - až do súčasného rozhodovania odvolacieho súdu - žalobca na dané podanie
nereagoval. Aj z tohto titulu zostala procesná situácia v aktuálnom štádiu v podstate identická, ako
v rámci odvolacieho prieskumu v novembri 2015; čomu zodpovedá i obsah odôvodnenia rozsudku
krajského súdu.

11. Odvolací súd zhodne s názorom vysloveným už v prvom (zrušujúcom) rozhodnutí - uznesenie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/125/2012 z 20.3.2013 - konštatuje, že žalobca svoj nárok
z titulu neoprávneného odberu elektrickej energie v zásade v priebehu celého konania vymedzujeprostredníctvom skutkovej podstaty v zmysle § 39 ods. 1 písm. c/ zák. č. 656/2004 Z.z. Hoci zodpovedá
skutočnosti, že na faktúre uvádza neoprávnený zásah odberateľa do určeného meradla, t.j. skutkovú
podstatu podľa § 39 ods. 1 písm. b/ označeného zákona a tiež na úvodnom pojednávaní (3.2.2012)

právne argumentoval týmto zákonným ustanovením, následne jednoznačne a výslovne definoval svoj
nárok ako nárok z neoprávneného odberu meracím zariadením, na ktorom bolo porušené zabezpečenie
proti neoprávnenej manipulácii. Dôležitým je, že skutkovo po celý čas žalobca tvrdil neoprávnenosť
odberu na odbernom mieste žalovaného v dôsledku porušenia zabezpečenia určeného meradla.
12. V danej spojitosti krajský súd poznamenáva, že faktúra nie je titulom uplatňovania hmotnoprávneho

nároku tak vo všeobecnosti, ako ani v prejednávanej veci. Taktiež právna kvalifikácia nepredstavuje
obligatórnu náležitosť návrhu na začatie konania/žaloby; navyše, na spomínanom pojednávaní dňa
3.2.2012 síce žalobca argumentoval § 39 ods. 1 písm. b/ zák. č. 656/2014 Z.z., ale skutkovo uvádzal
neregistrovanie spotreby v dôsledku poškodenia elektromeru. Tiež je nutné dodať, že poukazovanie
na bezdôvodnú zmenu právnej kvalifikácie, či už okresným súdom alebo žalovaným, je irelevantné.
Účastníkovi konania/strane sporu nič nebráni v jeho priebehu modifikovať vlastnú právnu argumentáciu;

dokonca zákonom predpísaným postupom môže meniť aj skutkové tvrdenia (čo však nie je prípad
súdenej veci). Pokiaľ okresný súd dával do pozornosti rozhodnutie v inej veci (sp. zn. Krajského súdu
v Žiline 10Co/155/2012), išlo o skutkovo odlišný prípad, kedy bolo plnené zo strany odberateľa na
základe konkrétneho skutkového i právneho vymedzenia, pričom odberateľ sa neskôr domáhal voči
dodávateľovi vydania bezdôvodného obohatenia. Záver o nemožnosti zmeny nielen právnej, ale i

skutkovej, kvalifikácie sa tak viazal k záväzku, ktorý už medzičasom zanikol splnením.

13. Následne je možné uzavrieť, že predmetom posúdenia v prejednávanom prípade bol neoprávnený
odber elektrickej energie, ktorého základom bol odber meraný meracím zariadením, na ktorom bolo
porušené zabezpečenie proti neoprávnenej manipulácii - § 39 ods. 1 písm. c/ zák. č. 656/2004 Z.z.

Už v prvom (zrušujúcom) rozhodnutí - uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/125/2012 z
20.3.2013 - odvolací súd konštatoval (tiež) objektívny charakter zodpovednosti odberateľa za to, že
na „jeho“ odbernom mieste nedôjde k nedovolenej manipulácii s meracím zariadením; rovnako tak
neexistenciupovinnostidodávateľa(resp.subjektuvykonávajúcehoprenehokontrolnúčinnosť)prizývať
ku kontrole meracieho zariadenia či už samotného odberateľa alebo príslušníkov polície, prípadne iné

nezainteresované osoby. Predmetné stanovisko o tom, že nevyplnenie všetkých „koloniek“ na tlačive
týkajúcom sa vykonania kontroly (eventuálne na tlačive týkajúcom sa pripojenia k odberu elektrickej
energie) neznamená neúčinnosť/neplatnosť kontroly (zmluvy o dodávke energie) sa viaže aj k tvrdeniam
žalovaného ohľadne chýbajúcich čísel plombovacích klieští.

14. Na základe uvedeného je namieste vysloviť, že na strane žalovaného došlo k neoprávnenému
odberu elektrickej energie, za ktorý odber i zodpovedá. Rozhodujúcim dôkazom je protokol o
kontrole, vrátane pripojenej fotodokumentácie; bezprostredné vykonávanie kontroly dňa 30.6.2010
napokon potvrdzoval samotný žalovaný. Je neprijateľné požadovať od dodávateľov energií,
aby vykonávanie priebežných kontrol možných neoprávnených odberov zaznamenávali vysoko

sofistikovaným spôsobom, ktorý vylúči akékoľvek (hoci i vyložene účelovo teoretické) námietky
odberateľov. Predmetná kontrola teda prebehla v súlade so všetkými požadovanými štandardmi.
15. Hoci okresný súd viac-menej nerešpektoval právne závery odvolacieho súdu z prvého (zrušujúceho)
rozhodnutia, vykonal dokazovanie a ustálil skutkové okolnosti, ktoré sú primeraným základom pre
rozhodnutie o výške povinnosti, ktorá zaťažuje žalovaného v súvislosti s neoprávneným odberom

elektrickej energie v rámci ČOV. Predmetný nárok žalobcu má dve relatívne samostatné zložky - tzv.
zisťovací poplatok a úhradu za (samotný) neoprávnený odber elektrickej energie v čase porušenia
zabezpečenia meracieho zariadenia.

16. Právnym základom pre uplatňovanie tzv. zisťovacieho poplatku v prejednávanom prípade bol/je §

1 ods. 5 vyhlášky č. 154/2005 Z.z. Pre posudzovanie dôvodnosti dotknutého nároku je významným
(práve) jeho výslovné vymedzenie, resp. označenie v predmetnej právnej norme - „ náklady spojené so
zisťovaním neoprávneného odberu“. To znamená, že sa nejedná o žiaden paušál, resp. poplatok, ako
sa uvedené snaží vykladať (a v bežnej praxi i používať) žalobca, ale o (skutočné) náklady viažuce sa
k zisteniu konkrétneho neoprávneného odberu. Bezprostredné úkony v rámci zistenia neoprávneného

odberu pre žalobcu zabezpečovala na zmluvnom základe spoločnosť SSE - Metrológia, a.s., ktorej
žalobca uhrádzal súvisiace výdavky. Tieto okolnosti v súdenej veci ani neboli sporné, vrátane výšky
nákladov pripadajúcich na zisťovanie neoprávneného odberu na odbernom mieste žalovaného - 160,65
eur.17. Žalobca si však okrem tejto čiastky uplatňuje v súvislosti so zisťovaním neoprávneného odberu i
údajné vlastné náklady, ktoré ale v priebehu celého konania nielenže nijako nepreukázal, ale ani náležite

skutkovo nevymedzil. Rozhodne v tomto smere neobstojí odkaz na metodický pokyn, resp. jeho dodatok
č. 2 (č.l. 156-158), t.j. na písomnosti vytvorené výlučne samotným žalobcom, ktoré neobsahujú žiadnu
špecifikáciu reálnych nákladov, ale len paušálne uvedenie sumy 550 eur (zahrňujúce i náklady uhradené
spoločnosti SSE - Metrológia, a.s.). Absencii akýchkoľvek konkrétnych tvrdení ohľadne výšky nákladov
(priamo) žalobcu zodpovedá i jeho prednes na pojednávaní dňa 15.11.2013 (č.l. 183). Vyjadrenie:

„mzdové náklady, náklady na materiálové technické vybavenie, softvérové vybavenie, personálne
náklady (v čom sú odlišné od mzdových nákladov je viac ako diskutabilné - pozn. odvolacieho súdu),
prevádzku a údržbu technických zariadení, osobných motorových vozidiel, PHM“ (kontrolu na mieste
samom pritom vykonáva iný subjekt) totiž neobsahuje ani elementárnu mieru konkrétnosti. Naopak,
celkový prístup žalobcu k vymedzeniu jeho vlastných nákladov spojených so zisťovaním neoprávneného
odberu evokuje dojem, že snahou žalobcu je neprijateľne navyšovať svoj zisk, bez špecifikácie a

preukázania reálnych nákladov.

18. Na základe neunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena ohľadne nákladov spojených
so zisťovaním neoprávneného odberu, ktoré prevyšujú sumu uhradenú žalobcom spoločnosti SSE
- Metrológia, a.s., krajský súd nárok žalobcu v dotknutej časti tzv. zisťovacieho poplatku zamietol;

zamietnutie sa vzťahuje i na súvisiace príslušenstvo. Žalovaný je tak v danej spojitosti povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 160,65 eur spoločne s úrokom z omeškania (v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení
s § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z.z.) 9% ročne od 20.7.2010, t.j. po splatnosti faktúry, na ktorej boli
náklady na zistenie neoprávneného odberu vyčíslené a zadefinované, do zaplatenia.
19. Pre úplnosť krajský súd dopĺňa, že okolnosti tejto „prvej zložky“ nároku žalobcu neboli stranami

sporu (osobitne samotným žalobcom) rozporované ani v rámci dovolacieho konania a bližšie sa k jej
súvislostiam nevyjadruje ani dovolací súd.

20. Právnym základom nároku dodávateľa/žalobcu na zaplatenie/náhradu neoprávneného odberu
elektrickej energie bolo/je ustanovenie § 39 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z.z., v zmysle ktorého „Pri

neoprávnenom odbere je ten, kto elektrinu odoberal, povinný uhradiť skutočne vzniknutú škodu. Ak
nemožno vyčísliť skutočne vzniknutú škodu na základe objektívnych a spoľahlivých podkladov, použije
sa spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny, ktorý ustanoví všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo“.
21. Z citovaného znenia zákona je nepochybné, že zákonodarca preferuje a uprednostňuje náhradu

skutočnej škody. Uvedené vyplýva z použitia daného termínu (ako východiskovo určujúceho) v prvej
vete právnej normy. V druhej vete je vymedzený spôsob určenia skutočne vzniknutej škody („na základe
objektívnych a spoľahlivých podkladov“) a až ako následná/subsidiárna možnosť je definovaný spôsob
výpočtu ustanoveného všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý vydá ministerstvo. Zároveň je
nutné zdôrazniť, že práve z titulu nezaznamenania odberu elektrickej energie meracím zariadením pri

ustálení skutočne vzniknutej škody (rozsahu neoprávneného odberu) v zásade nikdy nemôže ísť o
exaktne presný výpočet.

22. Výklad § 39 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z.z. (minimálne) naznačovaný žalobcom, podľa ktorého,
ak je vykonaný zásah do meracieho zariadenia, potom nemožno „odčítať“ množstvo odobratej energie,

teda zistiť objektívne rozsah odobratej energie, z ktorého titulu je nutné (vždy) postupovať podľa
výpočtu fiktívnej škody, úplne popiera nielen znenie, ale aj účel a zmysel dotknutej právnej úpravy.
V prípade akceptovania takéhoto prístupu by sa fakticky v každom jednom prípade neoprávneného
odberu postupovalo automaticky podľa paušálneho výpočtu fiktívneho odberu elektriny. Nadväzne by
sa obsolétnou stala tá časť § 39 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z.z., ktorá vyžaduje - dokonca prednostne

- náhradu skutočne vzniknutej škody.

23. Východiskovo zároveň platí, že striktne exaktne skutočné množstvo neoprávnene odobratej elektriny
nie je možné prakticky žiadnym spôsobom zistiť. Napríklad, nie je v schopnostiach akéhokoľvek
znalca spätne ustáliť, aké spotrebiče (resp. prístroje či strojné zariadenia) a akým spôsobom boli

používané v dobe neoprávneného odberu; čo opakovane konštatuje súdna prax aj v Českej republike.
To znamená, že v otázke ustálenia skutočne vzniknutej škody na základe objektívnych a spoľahlivých
podkladov nemôže ísť/nepôjde o výpočet podľa určitého vzorca (ktorého veličiny bude možné konkrétne
vymedziť a premenné do nich „jednoducho“ dosadiť), ale o v zásade voľnú úvahu na základe čonajkonkrétnejších skutkových okolností týkajúcich sa rozhodného obdobia. Len takouto interpretáciou §
39 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z.z. je možné naplniť požiadavky zákonodarcu, preferujúceho skutočnú
škodu pred fiktívnym stanovením škody, pričom dotknutý prístup dáva garanciu zabránenia nadužívaniu

náhradného (fiktívneho) stanovovania výšky škody; v nemalej miere na úkor odberateľa.

24. Pokiaľ ide o spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny, ktorý ustanoví
všeobecne záväzný právny predpis (§ 1 ods. 4 písm. b/ vyhlášky č. 154/2005 Z.z.), jedná sa o
výpočet (vyložene) fiktívnej škody, ktorý vychádza z hodnoty hlavného ističa, t.j. fakticky z maximálneho

množstva elektriny, ktoré by v danom mieste bolo možné odobrať. Takýto spôsob výpočtu nemá žiaden
vzťah ku skutočnej spotrebe, ale je výlučne právnym mechanizmom jej stanovenia a nepochybne je
vo svojich dôsledkoch zásahom do základného práva vlastniť majetok. Predmetný zásah je dovolený,
pokiaľ sleduje legitímny cieľ a zároveň vo vzťahu k nemu je i primeraný. Legitímnosť cieľu je určite
splnená, keďže nemožno akceptovať stav, že by neoprávnení odberatelia elektrickej energie neboli
fakticky zodpovední/postihnuteľní z toho titulu, že dodávateľ by nebol spôsobilý z titulu dôkaznej núdze

preukázať množstvo skutočne neoprávnene odobratej energie.

25. Pri posudzovaní zásady primeranosti je nutné zohľadniť charakter občianskoprávneho inštitútu
náhrady škody, ktorý definujú prioritne funkcie kompenzačná a preventívna. Náhrada škoda nemá
pôsobiť ako akýsi občianskoprávny trest alebo sankcia; k čomu má fiktívny výpočet „viac než blízko“. Aj

na základe vyššie rozoberaného úmyslu zákonodarcu je prioritne žiaduce dosiahnuť stav, aby určená
výška škody (neoprávneného odberu) zodpovedala okolnostiam zisteným vo vzťahu k obdobiu, kedy
došlo k neoprávnenému odberu a aby paušálne používanie výpočtu fiktívneho odberu nebolo absolútne
neprimerané; napr. i z pohľadu predchádzajúcej spotreby. Samozrejme, nie je vylúčené ani skokové
zvýšenie spotreby v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, ale uvedené si vyžaduje určité vysvetlenie;

t.j. konkrétne skutkové tvrdenie a jeho preukázanie.
26. Doterajšie (všeobecnejšie a východiskové) úvahy odvolacieho súdu možno zhrnúť tak, že v zmysle
§ 39 ods. 2 zákona č. 655/2004 Z.z. je potrebné prioritne vychádzať z konkrétnych skutkových okolností
(slovami zákonodarcu z „objektívnych a spoľahlivých podkladov“) obdobia neoprávnenej spotreby.
Osobitne, ak použitie výpočtu fiktívnej spotreby prináša úplne neadekvátne disproporcionálne výsledky

vzhľadom k predchádzajúcej i následnej výške spotreby.

27. V posudzovanej veci je rozhodným obdobím - obdobím posudzovaného neoprávneného odberu -
veľmi krátky časový úsek od 8.6.2010 do 30.6.2010, t.j. iba 23 dní. K dotknutému obdobiu sa žalobcovi
nepodarilo preukázať (a v podstate ani konkrétne tvrdiť) žiadne bližšie okolnosti viažuce sa ku skutočnej

spotrebe elektrickej energie žalovaným. Jedinou konkrétnejšie namietanou okolnosťou bol údajný odber
energie za účelom prevádzky ČOV. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že v rozhodnom období
nedošlo k spracovávaniu odpadových vôd ani zo zariadenia Žilinskej univerzity, ktoré ako jediné bolo
na ČOV napojené. Navyše, nebolo relevantne spochybnené žalovaného tvrdenie, že aj v prípade
využívania/napojeniadanéhozariadenianaČOV,tátonebolafunkčnávužšomslovazmysle(nepoužíval

sa motor, ktorý by bol poháňaný elektrickou energiou), ale po naplnení príslušnej zbernej nádoby by sa
jej obsah vyviezol „externým spracovateľom“ odpadových vôd.

28. Na druhej strane neobstojí obrana žalovaného, že z hľadiska odberu elektrickej energie bol
objekt ČOV absolútne nefunkčný; čo má dosvedčovať znalecký posudok z roku 2006. Jeho obsahu

síce zodpovedá záver o značnom poškodení „elektroskrine“, ale z histórie spotreby je nepochybné,
že v neskoršom období (t.j. po vypracovaní znaleckého posudku) bol na danom odbernom mieste
zaznamenávaný odber; osobitne v rokoch 2008 až 2009. Z hľadiska preukázania odberu elektrickej
energie po roku 2006 je nepodstatné, či žalovaný opravil, resp. dal opraviť zariadenie zabezpečujúce
odber elektrickej energie, eventuálne energiu odoberal prostredníctvom technicky nevyhovujúceho

zariadenia.

29. Z histórie spotreby na dotknutom odbernom mieste zároveň vyplýva, že po vykonaní kontroly
dňa 30.6.2010 a súvisiacich nevyhnutných technicko-montážnych úkonov opätovne odberné miesto
žalovaného vykazovalo spotrebu/odber elektrickej energie. Z daného titulu nie je možné sa stotožniť

so záverom okresného súdu, že nakoľko nedochádzalo k žiadnemu odberu, neprichádza do úvahy
uloženiepovinnostižalovanéhoplatiťzaneoprávnenýodberanizhľadiskajeho(hypotetickej)objektívnej
zodpovednosti. Pokiaľ by objekt ČOV mal byť z pohľadu odberu elektrickej energie dlhodobo úplne
nefunkčný - ako tvrdí žalovaný - potom by aj v období po 30.6.2010 nevykazoval žiadnu spotrebu;čo je však v rozpore s objektívne (už funkčným a neporušeným meradlom) zisteným stavom. Inými
slovami, z rozoberaných skutkových súvislostí bolo dostatočne preukázané, že k odberu elektrickej
energie dochádzalo tiež v rozhodnom období - od 8.6. do 30.6.2010, t.j. v období, keď poškodené, resp.

znefunkčnené meracie zariadenie na odbernom mieste žalovaného vykazovalo nulovú spotrebu/odber.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené východiská krajský súd nepovažoval za primerané a zodpovedajúce
okolnostiam súdenej veci použitie výpočtu fiktívnej spotreby v zmysle dotknutej vyhlášky, ale stanovenie
rozsahu neoprávneného odberu „na základe objektívnych a spoľahlivých podkladov“. Prihliadol najmä

na históriu spotreby v období tak pred vykonaním kontroly (zahrňujúcom i bezprostredne predchádzajúci
časový úsek od 1.1. do 7.6.2010, kedy bola taktiež vykazovaná nulová spotreba), ako i po vykonaní
kontroly. Najväčšie množstvo odobratej elektrickej energie za jednotlivé odpočtové obdobia - cca
polročné - činilo 671 kWh.
31. Z daného hľadiska by bolo značne neadekvátnym akceptovanie žalobcom tvrdeného rozsahu
neoprávneného odberu za 23 dní vo výške 4.703 kWh (ako by vyplývalo z výpočtu prostredníctvom

fiktívneho odberu), t.j. za polrok cca 36.800 kWh. Išlo by takmer o 55 násobok najväčšieho množstva
reálne odobratej elektrickej energie v predchádzajúcom, resp. neskoršom období. Aj pri zohľadnení
hypotetickej úvahy, že práve v čase neoprávneného odberu dotknutý odberateľ maximálne využíval
elektrickú energiu, je fiktívne stanovené množstvo elektrickej energie absolútne neprimerané. Osobitne,
ak na zmluve o dohode o dodávke elektrickej energie (prílohová obálka č.l. 108) priamo zamestnanec

žalobcu poznamenal, že „odber bude slúžiť ako chata. ČOV sa nepoužíva“.

32. Nadväzne krajský súd na základe ustálených objektívnych a spoľahlivých zistení v zmysle § 39 ods.
2 zákona č. 656/2004 Z.z. považoval za primerané stanovenie posudzovaného neoprávneného odberu
v období 23 dní mesiaca jún 2010 v rozsahu 200 kWh. Takéto vymedzenie rešpektuje rámec daný

históriou spotreby a dostatočne - zodpovedajúco spoločenskej požiadavke - reaguje aj na legitímny cieľ
zásahudoprávavlastniťmajetokpriznášanídôsledkov(objektívnej)zodpovednostizaškoduvsúvislosti
s neoprávneným odberom. Je potrebné dodať, že i takto stanovený rozsah neoprávneného odberu
predstavuje cca 5-6 násobok najväčšieho nameraného (reálneho) odberu na predmetnom odbernom
mieste. Z daného titulu odvolací súd dospel k záveru, že predmetný prístup plne rešpektuje reparačnú a

preventívnu funkciu inštitútu zodpovednosti za škodu. Keďže cena kWh v predmetnom období a v danej
tarife (D2) činila 0,126 eur, vo finančnom vyjadrení ide o sumu 25,20 eur (200 x 0,126).

33. Vo zvyšnej časti krajský súd návrh/žalobu žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť za
samotný neoprávnený odber (t.j. mimo tzv. zisťovacieho poplatku) zamietol. Zamietnutie sa týka v plnej

miere tiež uplatňovaného príslušenstva - úroku z omeškania. V otázke nároku na úrok z omeškania
bolo podstatným nielen to, že dotknutú sumu určil až odvolací súd na základe úvahy vychádzajúcej z
§ 39 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z.z., ale predovšetkým fakt, že žalobca žalovanému zaslal iba prvotnú
faktúru/vyúčtovanie, ktorá znela na sumu 4.761,13 eur a (najmä) vychádzala z absolútne odlišného
rozhodného obdobia. „Prepracovanú“ faktúru (č.l. 57), ktorá súvisela i s čiastočným späťvzatím návrhu/

žaloby v priebehu konania, žalobca zaslal už iba svojmu vtedajšiemu právnemu zástupcovi Mgr.
Karmanovi; žalovaný sa tak v súvislosti s úhradou za neoprávnene odobratú elektrickú energiu nedostal
do omeškania.

34. V dôsledku zmeny rozsudku okresného súdu krajský súd podľa § 396 ods. 2 CSP rozhodoval o

nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného, odvolacieho a v zmysle § 453 ods. 3 CSP taktiež
dovolacieho) konania. Je nepochybné, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania v časti o
zaplatenie 3.618,03 eur s príslušenstvom. V tejto časti totiž vzal návrh na začatie konania/žalobu späť
bez toho, aby zo strany žalovaného došlo k plneniu/ /uspokojeniu jeho pôvodne uplatňovaného nároku.
Nadväzne žalobcu v danej časti (tvrdeného) nároku v zmysle § 256 ods. 1 CSP zaťažuje povinnosť

náhrady trov protistrane (bližšie tiež napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 49/1993).
35. Vo zvyšnej časti nároku (o zaplatenie 1.143,10 eur s príslušenstvom), ktorá bola predmetom
bezprostredného meritórneho posúdenia, bol žalobca v konečnom dôsledku úspešný len v rozsahu
185,85 eur; čomu zároveň zodpovedá neúspech v časti o 957,25 eur. Celkovo tak „neúspech“ žalobcu

z finančného pohľadu predstavuje sumu 4.575,28 eur (3.618,03 + 957,25); v percentuálnom vyjadrení
uvedené zodpovedá pomeru úspech strán sporu 4% : 96% . To znamená, že tzv. čistý neúspech žalobcu
(a súčasne čistý úspech žalovaného) predstavuje 92 %, v ktorom rozsahu odvolací súd rozhodol o
nárokužalovanéhonanáhradutrovkonaniavoči.Lenpreúplnosťkrajskýsúddodáva,žeprirozhodovanío výške trov (vyšším súdnym úradníkom súdu prvej inštancie - § 262 ods. 2 CSP) je namieste
zohľadňovať hodnotu predmetu sporu po (zásadnom) čiastočnom späťvzatí žaloby, ako aj otázku
(ne)účelnosti trov pri prezentovaní argumentácie/obrany (o neexistencii zodpovednosti žalovaného za

škodu spôsobenú neoprávneným odberom), ktorá nebola posúdená ako vecne správna.

36. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.