Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 21, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/48/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2611211740
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2611211740.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: EFI, s.r.o., so sídlom Moravský Svätý
Ján 379, IČO: 36 235 431, zastúpeného splnomocnencom: Ing. O. W., nar. XX.X.XXXX, adresa M.,
Q.. L. M. XXXX/X, proti žalovaným: 1. W. K., nar. XX.X.XXXX, adresa W. M. V. č. XXX, 2. Q. K., nar.
XX.XX.XXXX, adresa W. M. V. XXX, obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Marta Vícenová, so sídlom
Malacky, Záhorácka 5478/15B, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 5C/161/2011-265 zo dňa 18.10.2016, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1. a 2. p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovaným 1. a 2. priznal
náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie právne aplikáciou ustanovení § 130 ods. 1, § 132 ods. 1
a § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že žalobca sa podanou žalobou

domáhal, aby súd určil jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, a to k pozemkom parcelám č. 4278/12,
4278/13, 4278/14, 4278/2 o celkovej výmere 1942 m2, nachádzajúcich sa v obci W. M. V., k. ú. W. M.
V., vytvorených geometrickým plánom č. 240-241-099-2001, pričom dôvodil, že na základe zmluvy o
prevzatí zálohy za odpredaj montovanej stavby a pozemkov objektu Drahy uzatvorenou v Moravskom
Svätom Jáne medzi firmou Salvator, a.s., Moravský Svätý Ján a konateľom žalobcu (Ewald Fiedler
st.), ktorý ako fyzická osoba dňa 3.1.1996 uhradil zálohu na kúpnu cenu vo výške 240.000 rakúskych
šilingov, sa stali montované stavby vrátane príslušných pozemkov vlastníctvom Ewalda Fiedlera st.,

ktorý ich začal užívať, potom niektoré z pozemkov odkúpila jeho manželka, ktorá nehnuteľnosti previedla
na žalobcu. V roku 2001 boli nehnuteľnosti zamerané geometrickým plánom č. 240-241-099-2001, v
ktorom sú pozemky, ktoré sú predmetom žaloby vedené ako novoutvorené parcely. Ewald Fiedler st.
vtedy zistil, že nie všetky pozemky boli vlastnícky vysporiadané. K pozemkom si žiadna iná osoba
neuplatňovalavlastníckeprávoaEwaldFiedlerst.sadomnieval,žesújehovlastníctvom,atonazáklade
dobromyseľnej kúpy a zaplatenia ceny v roku 1996 a jeho pokojnej nerušenej a dobromyseľnej držby
od roku 1996 a jeho právnych predchodcov od roku 1974. V roku 2007 parcelu č. 4278/1 nadobudol F.

N. postupným dedením. Stavby na pozemkoch postavil ešte v roku 1974 Doprastav a pravdepodobne
mali vlastnícky vysporiadanú len časť pozemku, čo Ewald Fiedler st. v čase kúpy nevedel. Ewald Fiedler
st. si myslel, že kupuje celý pozemok a vstúpil do práv a povinností pôvodného vlastníka, ktorý stavby
vybudoval na pozemkoch v roku 1974. Napriek tomu ale akceptoval, že parcelu zdedil F. N. a v roku2009 mu ponúkol, že časť pozemku od neho odkúpi ale k dohode nedošlo. Pôvodná parcela č. 4278/1
má výmeru 4880 m2 a od roku 1974 časť tejto parcely vo výmere 1942 m2 patrí do areálu Drahy, ktorý
Ewald Fiedler st. užíva od roku 1996.

3. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nebola podaná
dôvodne. Žalobca svoj nárok na určenie vlastníckeho práva opieral o zmluvu o prevzatí zálohy za
odpredaj montovanej stavby a pozemkov objektu Drahy zo dňa 3.1.1996 a takisto o dobromyseľnú
nepretržitú držbu uvedeného pozemku v jeho prípade od roku 1996 a v prípade jeho právnych

predchodcov od roku 1974. Súd prvej inštancie však mal za to, že žalobca nie je v spore aktívne
legitimovaný, pretože počas celého konania nebol predložený jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo na
základe akých skutočností by práve žalobca mal byť dobromyseľným vlastníkom sporného pozemku a
mal nadobudnúť toto vlastníctvo. Vlastníctvo sporného pozemku totiž žalobca odvodzoval od zmluvy
zo dňa 3.1.1996, ktorú ale uzatváral kupujúci Ewald Fiedler st. ako fyzická osoba a nie žalobca, ktorý
v tom čase ešte ani neexistoval. Žalobca potom nepredložil žiadnu zmluvu, ktorou by Ewald Fiedler

st. previedol sporný pozemok neskôr na žalobcu. Zo zmluvy zo dňa 3.1.1996 tiež vyplýva, že kupujúci
odovzdal predávajúcemu zálohu vo výške 240.000 rakúskych šilingov za odkúpenie montovanej stavby
v areáli Drahy a predmetom predaja sú aj príslušné pozemky, ktoré sa nachádzajú v uvedenom
areáli a zmluva o kúpe montovaných stavieb a pozemkov bude uzatvorená najskôr do mája 1996.
Uvedená zmluva preto predstavuje len zmluvu o budúcej zmluve ohľadom pozemkov. Navyše pozemky

v tejto zmluve nie sú žiadnym spôsobom špecifikované, preto by takáto zmluva nepochybne ani
nebola spôsobilá na zápis do katastra nehnuteľností. Nedošlo ani k uzavretiu kúpnej zmluvy ohľadom
pozemkov, ktorá mala byť uzavretá najskôr do mája 1996. Ďalej súd prvej inštancie mal z výpovedí
svedkov za to, že Ewald Fiedler st. mal vedomosť o tom, že pozemky nie sú vysporiadané a preto ani
nedošlo následne k uzavretiu kúpnej zmluvy, keďže spoločnosť Salvator, a.s. tieto pozemky nezískala

do svojho vlastníctva. Súd tak uzavrel, že počas konania nebol predložený žiadny dôkaz, na základe
ktorého by sa Ewald Fiedler st. mohol domnievať, že sa stal vlastníkom sporného pozemku, pričom
zmluvuzodňa3.1.1996zatakýtodôkazniejemožnépovažovať.AkbysaajEwaldFiedlerst.domnieval,
žejevlastníkomspornéhopozemku,jeotázne,prečonebolpodanýnávrhnavkladvlastníckehoprávado
katastra nehnuteľností, keďže vlastnícke právo sa nadobúda až vkladom do katastra, pričom v prípade

iných pozemkov, ktoré nadobudla manželka Ewalda Fiedlera st., boli tieto vlastnícke práva do katastra
nehnuteľností zapísané.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným
v 1. a 2. priznal ich plnú náhradu, nakoľko boli v konaní úspešní v celom rozsahu.

5. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
odvolanie žalobca, pričom dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci a existenciou inej vady, ktorá
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Uviedol, že Ewald Fiedler st. kúpil stavby spolu s pozemkami
patriacimi k stavbe a pod stavbou a zaplatil v roku 1996 sumu 240.000 rakúskych šilingov na základe

zmluvy o prevzatí zálohy za odpredaj montovanej stavby a pozemkov objektu Drahy v Moravskom
Svätom Jáne. Peniaze zaplatil fyzicky Ewald Fiedler st., ale nakoľko v tom čase ako cudzinec nemohol
nadobudnúť nehnuteľnosti, kúpna zmluva bola vyhotovená s jeho manželkou V. J., predtým B.. Po tom,
čo si Ewald Fiedler st. vybavil potrebnú dokumentáciu k tomu, aby mohol na Slovensku podnikať, teda
založiť spoločnosť EFI, s. r. o., previedla V. J. nehnuteľnosti na právnickú osobu EFI s. r. o. Ewald

Fiedler st. kupoval nehnuteľnosti v dobrej viere a mal za to, že za čo zaplatil a kúpil, aj v skutočnosti
bude mať zapísané vo vlastníctve, či už fyzickej alebo právnickej osoby. Ewald Fiedler st. nebol znalý
slovenských pomerov, nedokázal pochopiť, ako je možné že kúpil pozemky, ktoré nie sú vlastnícky
usporiadané,akoichmôžeokremnehovlastniťajniektoiný.Vosvojejdobromyseľnostisavždyspoliehal
na úradné autority. Žalobca zastúpený konateľom Ewaldom Fiedlerom ml. sa ohradzuje proti tomu,

aby bola spochybňovaná dobromyseľnosť pána Ewalda Fiedlera st., ktorý na svoju dobromyseľnosť a
dôverčivosť počas života a podnikania na Slovensku doplatil stratou finančných prostriedkov, stratou
zdravia a bol aj fyzicky napadnutý. Ewald Fiedler st. sa pričinil o stavbu mosta cez rieku Moravu, ktorý
spája Slovensko s Rakúskom, preto nie sú dôvody spochybňovať vážnosť jeho osoby. V rozsudku sú
uvedenénepravdivéúdajeotom,žeEwaldFiedlerst.vedelotom,žesúpozemkyneusporiadané.Ewald

Fiedler bol na peniaze opatrný a keby vedel, že poskytuje firme Salvator peniaze za niečo, čo nevlastnia,
nebol by tieto peniaze firme vyplatil. Svedok W. K. nehovoril pravdu o tom, že Ewald Fiedler vedel, že sú
pozemky neusporiadané, uviedol totiž aj to, že pozemky usporadúvali vydržaním. Ewald Fiedler st. sa
od samého začiatku, odkedy pozemky v r. 1996 kúpil, považoval za vlastníka, bol fyzickým užívateľompozemkov aj stavby na pozemkoch a táto skutočnosť sa doposiaľ nezmenila. Jedinou zmenou bolo, že
pozemky a stavby boli prevedené na spoločnosť EFI, s. r. o., ktorá je právnym nástupcom pôvodných
vlastníkov. Súd zle zhodnotil vyjadrenie svedka W. K., resp. sa s jeho tvrdením nijako nevysporiadal.

Tento svedok tvrdí, že právny predchodca EFI, s. r. o., spoločnosť Salvator, mal získať do vlastníctva
pozemky nachádzajúce sa pod unimobunkami vydržaním, na druhej strane naopak tvrdí, že spoločnosť
Salvator sa nepovažovala za vlastníka spornej parcely. Tieto tvrdenia si vzájomne odporujú. Keby sa
spoločnosť Salvator nepovažovala vlastníka parcely, tak nie je oprávnená usporadúvať si pozemky
vydržaním, čo sa jej podarilo k viacerým pozemkom, avšak ak by sa nepovažovala za vlastníka, nemohol

by notár vydať osvedčenie o vydržaní. Svedok W. K. tvrdil, že peniaze, ktoré im Ewald Fiedler st.
zaplatil, údajne vyrovnali inými pozemkami a iným majetkom. Toto tvrdenie však nie je pravdivé a svedok
nepreukázal, ktorý majetok mal Ewald Fiedler st., resp. firma EFI s. r. o. dostať ako protihodnotu za
zaplatené peniaze, ktoré zaplatil firme Salvator v roku 1996 za stavby aj s pozemkami. Svedok V.
E., ktorému Ewald Fiedler st. dôveroval ako úradnej autorite uviedol, že sa na neho obrátil F. N. po
tom, čo sa dozvedel, že Ewald Fiedler st. má záujem o spornú parcelu. Je fakt, že kontakt s F. N.

sprostredkoval Ewaldovi Fiedlerovi V. E., avšak V. E. bol ten, kto ponúkol zámenu pozemkov medzi
Ewaldom Fiedlerom st. a F. N. a aj sám vypracoval zámennú zmluvu. Zámenná zmluva však nebola
vkladuschopná a kataster odmietol vykonať vklad, nakoľko ani po prerušení katastrálneho konania V. E.
nenapravil vady zmluvy. Ewald Fiedler st. tieto veci riešiť nevedel, nakoľko sa nevyznal v slovenských
pomeroch a už vôbec nie v slovenských zákonoch a dôveroval úradným autoritám. Nerozumel tomu,

prečo nedošlo k vkladu zámennej zmluvy. Zámennú zmluvu uzatvoril Ewald Fiedler z dôvodu, že sa v
tom čase dozvedel, že pozemok ktorý kúpil nie je právne usporiadaný a na zámennú zmluvu ho nahovoril
práve svedok V. E.. Svedok V. E. uviedol, že táto parcela ako jediná nebola predtým vyvlastnená. Z
tohto tvrdenia má žalobca za to, že štát - ako štátny podnik Doprastav, ktorý bol právnym predchodcom
firmy Salvator, v 70. rokoch 20. storočia pozemky pod stavbami vykupoval a tie, ktoré sa mu vykúpiť

nepodarilo, vyvlastňoval. Ak by sa k dnešnému dňu zachovala zmluva o výkupe pozemkov, prípadne
ako tvrdí svedok E., že sporná parcela ako jediná nebola vyvlastnená, v tých prípadoch sa štát na
výkupoch s pôvodnými vlastníkmi nedohodol, tak pozemky vyvlastnil a ak táto parcela ako jediná nebola
vo vyvlastňovacích dokumentoch zahrnutá, mohlo ísť len o administratívny omyl. Súd nesprávne vyvodil
záver o nedôvodne podanej žalobe, nakoľko táto žaloba bola podaná ako vzájomná žaloba zo dňa

4.3.2011 o určenie vlastníckeho práva podľa § 134 OZ, v ktorej žalobca EFI s. r. o. preukázal, že za
nehnuteľnosti - budovy aj pozemky zaplatil v roku 1996 firme Salvator a ktoré skutočnosti nepoprel
ani svedok W. K.. Tento svedok si však následne začal odporovať vo svojich tvrdeniach, keď tvrdil, že
spoločnosť Salvator usporiadavala pozemky vydržaním. Tento pozemok nestihli usporiadať vydržaním,
a to pravdepodobne preto, že dotknutý notár zomrel. Vzápätí však svedok W. K. protichodne tvrdil, že

sa Salvator necítil byť vlastníkom pozemku, čo žalobca namieta, pretože by sa inak nesnažili usporiadať
pozemok vydržaním, lebo by nemohli splniť podmienky pre vydanie notárskeho osvedčenia. Pozemky
mal Salvator v riadnej držbe tak ako budovy a prešli na neho od jeho právnych predchodcov a takisto
potom na právnych nástupcov, teda postupne na žalobcu. Taktiež svedok W. K. nijako nepreukázal, že
by peniaze, ktoré Ewald Fiedler st. Salvatoru v r. 1996 zaplatil, nejakým spôsobom kompenzoval inými

nehnuteľnosťami. V prospech žalobcu svedčia všetky okolnosti, to, že nehnuteľnosti kúpil a zaplatil firme
Salvator v roku 1996. Nehnuteľnosti kúpil v dobrej viere a tieto po celú dobu od roku 1996 užíval až
doposiaľ stále nerušene užíva. Na časti pozemku stojí stavba, ktorú taktiež žalobca užíva a vo dvore
pozemku má uložené stroje. Pred žalobcom predmetné nehnuteľnosti na krátku dobu užívala V. J., a
pred ňou nehnuteľnosti dobromyseľne užívala firma Salvator, predtým Slovlik, a predtým Doprastav od

roku 1974, ktorí boli vo svojich právach dobromyseľní a pozemok mali v držbe oprávnene. Medzičasom
F. N. pozemok účelovo previedol na žalovaných manželov K.. Aj v zmluve je uvedené, že majú vedomosť
o prebiehajúcom súdnom spore a pozemok kupujú s týmto rizikom.

6. Ďalej žalobca v odvolaní namietal, že súd nesprávne zhodnotil fakt, že EFI s. r. o. si

vlastníctvo sporného pozemku nesprávne odvodzuje od zmluvy zo dňa 3.1.1996, keď pozemky aj s
budovami fyzicky zaplatil Ewald Fiedler st. Ako bolo preukázané, všetky nehnuteľnosti boli prevedené
na firmu EFI s. r. o., ktorá je teda právny nástupca. Pokiaľ ide o otázku, prečo nebol podaný návrh
na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pokiaľ sa Ewald Fiedler st. domnieval, že
je vlastníkom sporného pozemku, žaloba bola podaná pôvodne ako protižaloba na žalobu podanú

F. N., podľa § 134 OZ, ktorý upravuje vydržanie. Ewald Fiedler st., resp. jeho právni nástupcovia
nemôžu niesť zodpovednosť za to, že si jeho právny predchodca Salvator nesplnil povinnosť právne
usporiadať vlastnícke vzťahy. Ak by existovala kúpno-predajná zmluva podľa § 588 OZ a táto by bola
vkladuschopná, bol by podaný návrh na vklad a žalobca by nepodával žalobu o určenie vlastníckehopráva vydržaním. Žalobca si bol vedomý svojho práva, svojej oprávnenej držby, bol si vedomý toho,
že za pozemky aj stavby - teda za celý areál riadne zaplatil, pozemok aj stavby užíval a stále užíva
a po celú dobu od roku 1996, resp. od doby držby právnym predchodcom v roku 1974 nebola držba,

užívanie ani dobromyseľnosť doposiaľ narušená. Ak by existovala papierová zmluva, načo by žalobca
žalobu o určenie vlastníckeho práva vydržaním podával. Súd teda nesprávne vyhodnotil, že žalobca
nie je aktívne legitimovaný. Podľa žalobcu je zarážajúce, prečo až teraz svedkovia tvrdia, že údajne
Ewald Fiedler st. vedel o tom, že pozemok je neusporiadaný. Ewald Fiedler st. by nikdy nezaplatil vo
svojej opatrnosti toľké peniaze za neusporiadanú riadnu kúpu. Pokiaľ Ewald Fiedler st. žil, tak ho v jeho

dobromyseľnosti a nevedomosti nechávali úmyselne, využívali jeho dôveru a spôsobovali mu najmä
finančné straty. Súd nijakým spôsobom nevyhodnotil falošný dokument zo dňa 3.11.2009, ktorým sa
žalovaní snažili preukázať komunikáciu medzi Ewaldom Fiedlerom st. a F. N. Podpis na tejto listine
preukázateľne nie je Ewalda Fiedlera st. a listina vyzerá ako poskladaná z viacerých listov alebo typov
písma.

7. Žalobca v odvolaní žiadal, aby súd zhodnotil všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, aby vzal do úvahy
falošnú listinu, ktorú predložili žalovaní a aby sa zaoberal aj tvrdením svedka E., ktorý bol v tom čase
starostom obce a pre Ewalda Fiedlera rešpektovanou autoritou, keď teraz tvrdí, že práve tento pozemok
nebol vyvlastnený. Žiadal vyhodnotiť aj účelový prevod z F. N. na žalovaných, ako aj fakt, že pozemok
nekúpili za cenu, ktorá je v zmluve uvedená. Podľa žalobcu ide o zastretý právny úkon a spochybňuje

dobromyseľnosťtohtoúkonumedziF.N.ažalovanými,keďževedeli,žeprebiehasúdnysporopozemok,
čo je uvedené v kúpnej zmluve. Boli si teda vedomí, že pozemok je sporný a napriek tomu ho kúpili.
Žiadal, aby súd vyhodnotil protichodné svedectvo W. K.. Napokon žalobca poukazoval na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 1.3.2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010, podľa ktorého: „Ustanovenie § 134
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej
zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci,
vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva
držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera
(dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná so zreteľom na všetky okolnosti. Opakom ovládania

veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho
titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej
opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení
ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom

právnym.“ Žalobca preto žiadal, aby súd vo veci znova rozhodol a určil, že vlastníkom pozemku je
žalobca, nakoľko splnil podmienky vydržania.

8. Žalovaní 1. a 2. odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobcu vo svojom písomnom
vyjadrení uviedli, že žalobca neuvádza žiadne iné skutočnosti, opakovane opisuje priebeh udalostí

bez akejkoľvek právnej argumentácie. Z tohto podania je zrejmé, že nie je možné identifikovať, ktoré
úkony vykonal nebohý Ewald Fiedler st. ako fyzická osoba, ktoré úkony mala vykonať jeho manželka
V. Fiedlerová a ktoré úkony sa pripisujú spoločnosti EFI, s. r. o. z čoho je zrejmé, že otázka aktívnej
legitimácie je sporná aj pre samého žalobcu. Zásluhy p. Ewalda Fiedlera o výstavbu mosta cez
rieku Moravu nie sú právne významné. P. J. na Slovensku vystupoval ako podnikateľ, ktorý prišiel z

kapitalistickej cudziny a on sám mal byť nepochybne dostatočne obozretný pri nakladaní s majetkom a
pozemkami. Je otázka, či nepodcenil slovenské prostredie a prečo nepostupoval tak, ako by postupoval
vo svojej domovskej krajine, z ktorej dostal dostatočné skúsenosti o súkromnom vlastníctve. Z výsluchu
svedka W. K. je nepochybné, že bolo potrebné vykonať majetkovoprávne vyporiadanie pozemkov. Ak
sa o to pokúšala spoločnosť Salvator vydržaním, tak to potvrdzuje, že mali nepochybnú vedomosť o

neusporiadanosti pozemkov. Ewald Fiedler musel vedieť rozlíšiť pojmy „užívateľ“ a „vlastník“, takéto
pojmy sa určite ani v Rakúsku nestotožňujú. Svedok V. E. preukázal, že právny predchodca žalovaných
p. F. N. sa nepochybne zaujímal o svoje vlastníctvo a ako vlastník bol náležite obozretný. Svedčí o
tom „zámenná zmluva,“ ktorá takisto preukazuje, že p. Ewald Fiedler si bol vedomý, že je potrebné
vlastníctvo vysporiadať a argumentácia o jeho dôverčivosti je nepresvedčivá. Zo zámennej zmluvy je

zrejmé, že rešpektoval vlastníctvo právneho predchodcu žalovaných. Vydržanie vlastníckeho práva
predpokladá splnenie dvoch základných podmienok, a to dobromyseľnosť a doba oprávnenej držby. Ani
jedna z týchto podmienok nebola splnená, aj keď nie je zrejmé, ktorým subjektom mala byť splnená.Žalovaní 1. a 2. navrhovali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalobcu k náhrade
trov odvolacieho konania.

9. Žalobca v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 20.6.2017 doplnil, že žiada, aby odvolací súd
prikázal žalovaným nahradiť žalobcovi trovy konania. K doručenému vyjadreniu žalovaných 1. a 2. k
podanému odvolaniu sa nevyjadril.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.

2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 a 2 CSP.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje

na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné:

13. Žalobca - obchodná spoločnosť EFI, s. r. o. sa domáhal, aby súd určil jeho vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam - pozemkom novoutvoreným parc. č. 4278/12, 4278/13, 4278/14 a 4278/2 o celkovej

výmere 1.942 m2 v kat. úz. W. M. V., vytvoreným geometrickým plánom č. 240-241-099-2001, aktuálne
evidovaným v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat. úz. W. M. V., ako pozemky parc. č. 4278/101
- orná pôda o výmere 1.942 m2 vo vlastníctve žalovaných 1. a 2., pričom vlastnícke právo k nim mal
žalobca nadobudnúť vydržaním na základe nerušenej dobromyseľnej držby žalobcu a jeho právneho
predchodcu pána Ewalda Fiedlera staršieho od roku 1996, ako aj jeho predchodcov - spoločností

Salvator, a.s., Slovlik a Doprastav, a to až od roku 1974, keď pán Ewald Fiedler st. uzavrel dňa 3.1.1996
so spoločnosťou Salvator a.s. zmluvu o prevzatí zálohy za odpredaj montovanej stavby a pozemkov
objektu Drahy (ďalej len „Zmluva“), pričom za prevádzané hnuteľné veci a príslušné nehnuteľnosti
zaplatil spoločnosti Salvator a.s. spolu sumu 240.000 rakúskych šilingov.

14. Vydržanie (§ 134 ods. 1 OZ) je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe
dlhodobej dobromyseľnej držby. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa
oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so stavom
právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva.

15. V zmysle ustanovení § 134 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 129 ods. 1 a 2 OZ, medzi predpoklady vydržania
patrí: a) spôsobilý subjekt, t. j. všetky osoby, ktoré sú spôsobilé nadobúdať vlastnícke právo, nielen
fyzickéaleajprávnické,b)spôsobilýpredmetdržby,t.j.vecihnuteľnéinehnuteľné,právaiinémajetkové
hodnoty, c) dobrá viera (dobromyseľnosť) držiteľa, d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu
(ktorá je pri hnuteľných veciach 3 roky a pri nehnuteľnostiach 10 rokov), e) uplynutie vydržacej doby. V

prípade splnenia všetkých týchto predpokladov sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci okamihom,
kedy splnil podmienky vydržania.16. Základnou podmienkou vydržania je oprávnenosť držby (§ 130 ods. 1 OZ). Za oprávnenú držbu
sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti, teda aj
okolnosti nadobudnutia držby dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Oprávnenosť držby

musí byť daná nielen pri vzniku oprávnenej držby, ale v celom jej priebehu. Oprávnenú držbu nie je
možné založiť na nepoctivom uchopení predmetu držby. Ten, kto nie je vlastníkom veci, sa považuje za
oprávneného držiteľa vtedy, ak sa jeho držba opiera o dovolený právny titul (iný ako vlastnícky), prípadne
aj vtedy, ak v dobrej viere opiera svoju držbu o domnelý právny titul (napr. o neplatnú zmluvu, na základe
ktorej nadobudol vec). Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa vždy musí opierať o niektorý

právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo právo
nadobudol. Z hľadiska oprávnenosti stačí i len domnelý právny titul, ktorý však nesmie byť v rozpore
so zákonom.

17. Otázka existencie dobrej viery sa vždy posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ
pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu

právo nepatrí. Ako podmienka vydržania teda nestačí subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec
alebo právo mu patrí, teda že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu nezasahuje do jeho práv, ale je
potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere „s prihliadnutím na všetky okolnosti,“ t. j. skúma sa, či pri bežnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom
(spravodlivo) požadovať, držiteľ mal alebo mohol mať pochybnosti o tom, či mu vec alebo právo patrí

(rozsudok NS ČR z 28.4.1997, sp. zn. 2 Cdon 1178/96, rozsudok NS ČR z 9.11.2000, sp. zn. 22 Cdo
1253/1999). Dobrá viera musí teda byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť,
že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Dôkazné bremeno preukázania právneho dôvodu držby
potom zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

18.Subjektomoprávnenejdržby(podľaprávnejúpravyplatnejod1.1.1992)potommôžebyťajprávnická
osoba. Dobrá viera sa v prípade právnickej osoby posudzuje z toho hľadiska, či v dobrej viere boli
členovia jej štatutárneho orgánu.

19. Okolnosti nastúpenia dobromyseľnosti teda vždy súvisia s nejakým omylom, s ktorým je spojené

presvedčenie držiteľa, že nadobudol vlastníctvo k veci alebo mu patrí výkon práva. Takýto omyl
môže mať skutkovú alebo právnu povahu. Relevantným pre nastúpenie dobromyseľnosti je však len
ospravedlniteľný omyl. Omyl je ospravedlniteľný iba vtedy, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci
sa postupoval obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého vyžadovať. Omyl môže byť nielen skutkový (napr. neexistencia nadobúdacej zmluvy,

či neplatnosť zmluvy), ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) známu
zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samotnej
podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z jednoznačne formulovaného ustanovenia zákona

platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl
ospravedlniť, a to v prípadoch, keď je znenie zákona nejasné a pripúšťa rôzny výklad (uznesenie
NajvyššiehosúduSRz1.3.2011,sp.zn.5Cdo30/2010,tiežrozsudokNajvyššiehosúduSRz28.9.2010,
sp. zn. 5 Cdo 234/2009).

20. V danej veci žalobca svoju dobromyseľnú držbu odvodzuje od právneho úkonu jeho predchodcu,
a to zmluvy zo dňa 3.1.1996 uzavretej medzi spoločnosťou Salvator a.s. ako predávajúcim a Ewaldom
Fiedlerom st. ako kupujúcim. Po preskúmaní tohto právneho úkonu dospel odvolací súd zhodne ako súd
prvej inštancie k záveru, že predmetná zmluva nie je spôsobilým titulom, pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k sporným pozemkom, nakoľko predstavuje len zmluvu o budúcej zmluve. Takáto zmluva nielen

že nie je spôsobilá na zápis do katastra nehnuteľností, ale pozemky v nej uvedené ani nie sú žiadnym
spôsobom bližšie špecifikované. Zároveň zmluvu nie je možné považovať za právny titul, od ktorého
by bolo možné odvodzovať dobromyseľnú držbu. Zmluva už vo svojom názve obsahuje údaj, že jej
predmetom je len prevzatie zálohy za prevádzané veci, v jej texte je vyslovene uvedené, že dohoda
medzi predávajúcim a kupujúcim bola uzavretá len „predbežne“ a kupujúci odovzdáva predávajúcemu

„zálohu“ v sume 240.000 rakúskych šilingov, t. j. nie „kúpnu cenu,“ za odkúpenie vecí, konkrétne
montovanejstavbyvareályDrahypozostávajúcejztrochobývacíchbudov-dvochjednoposchodovýcha
jednej prízemnej, vrátane sprchovacích kútov, WC a 10 ks postelí, 10 skríň a 5 ks olejových radiátorov. V
zmluve je uvedené, že predmetom predaja sú aj „príslušné pozemky“, ktoré sa nachádzajú v uvedenomareály. Tieto pozemky však nie sú v zmluve špecifikované uvedením aspoň ich parcelného čísla a
katastrálneho územia, čo spôsobuje, že v tejto časti je zmluva neurčitá. Ďalej je v zmluve nepochybne
uvedené, že predávajúci za zaväzuje, že dňom prevzatia zálohy, sa stáva v zmluve uvedený majetok

„záväzkom“ voči kupujúcemu, t. j. nie „vlastníctvom“ kupujúceho. Nakoniec je v zmluve jednoznačne
uvedené, že samotná zmluva o kúpe montovaných stavieb a pozemkov bude uzatvorená do mája
1996, ktoré ustanovenie zmluvy nepochybne znamená, že sa v budúcnosti predpokladá uzatvorenie
samostatnej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bude prevod uvedených hnuteľných vecí a nehnuteľností
z predávajúceho na kupujúceho.

21. Právny inštitút zmluvy o budúcej zmluve v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (t. j. k 3.1.1996),
upravovali ustanovenia § 50a ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka tak, že účastníci sa môžu písomne
zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných
náležitostiach. Zároveň zákon stanovoval oprávnenie zmluvnej strany, domáhať sa v lehote jedného
roka na súde, v prípade, že do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu samotnej zmluvy, aby vyhlásenie

vôle druhej zmluvnej strany bolo nahradené súdnym rozhodnutím.

22. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) tak v znení účinnom ku dňu 3.1.1996, ako aj v aktuálnom znení,
umožňuje účastníkom občianskoprávnych vzťahov uzavretie zmluvy o budúcej zmluve, ktorá však nie je
samostatným zmluvným typom, ale viaže sa na inú hlavnú (definitívnu) zmluvu, ktorá sa má v budúcnosti

uzavrieť. Účelom zmluvy o budúcej zmluve je zabezpečiť uzavretie zmluvy až v budúcnosti, pretože
zatiaľ nemožno z rôznych dôvodov dohodnúť celý obsah zmluvy. Jej účastníci sa teda zaväzujú, že do
vzájomne dohodnutej doby uzatvoria určitú zmluvu s dohodnutým obsahom.

23. Zmluvné strany spoločnosť Salvator a.s. a Ewald Fiedler st., uzavreli dňa 3.1.1996 zmluvu o budúcej

zmluve, čo je zrejmé nielen z jej názvu, ale aj z jej obsahu, ako bolo popísané vyššie. Táto zmluva
obsahuje iba záväzok zmluvných strán uzatvoriť do dohodnutej doby riadnu kúpnu zmluvu, ktorej
predmetom mal byť prevod vlastníckeho práva spoločnosti Salvator a.s. k veciam vymenovaným v
zmluve na budúceho nadobúdateľa Ewalda Fiedlera st., za ktorým účelom sa strany dohodli na zložení
peňažnej zálohy. Zmluva o prevzatí zálohy zo dňa 3.1.1996, tak nie je tzv. scudzovacou zmluvou,

na základe ktorej by dochádzalo k prevodu vlastníckeho práva k veci, ale obsahuje iba kontraktačný
záväzok jej zmluvných strán v budúcnosti uzatvoriť konkrétnu kúpnu zmluvu. Táto zmluva sama o sebe
nie je tak spôsobilým právnym titulom na prevod vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Na jej
základe malo len v budúcnosti dôjsť medzi jej zmluvnými stranami k uzavretiu samotnej scudzovacej
zmluvy, pričom ak do dohodnutej doby takáto zmluva medzi stranami uzavretá nebola, mohla sa

oprávnená zmluvná strana domáhať v lehote jedného roka žalobou na súde, aby vyhlásenie vôle druhej
zmluvnej strany bolo nahradené súdnym rozhodnutím. V spore však žalobca nepreukázal a ani netvrdil,
že by do dohodnutej doby, medzi stranami zmluvy k uzavretiu samotnej prevodnej zmluvy došlo, alebo,
že by niektorá zo zmluvných strán podala žalobu o nahradenie prejavu vôle na súde a že by tejto žalobe
bolo vyhovené. Naopak z výpovede žalobcu vyplýva, že právnym úkonom na základe ktorého sa Ewald

Fiedler st. ujal držby predmetných pozemkov a od ktorej odvodzoval svoju dobromyseľnosť, bola práve
a len zmluva zo dňa 3.1.1996.

24. Zmluva o budúcej zmluve však nie je spôsobilým právnym, ani domnelým právnym úkonom (titulom),
na základe ktorého by Ewald Fiedler st. a jeho prípadní nástupcovia mohli vstúpiť do dobromyseľnej

držby sporných nehnuteľností, pretože takýmto titulom (právnym dôvodom) je len právny úkon, ktorým
savecprevádzanainéhovlastníka,napr.kúpnazmluva,darovaciazmluva,rozhodnutieštátnehoorgánu
a pod. Vyvodzovanie dobromyseľnosti žalobcu zo zmluvy o budúcej zmluve je vzhľadom na zohľadnenie
náležitej opatrnosti, ktorú bolo možné s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od žalobcu,
resp. jeho právneho predchodcu požadovať, neobstojí. V konkrétnom prípade teda p. Ewald Fiedler

st. mal alebo mohol mať pochybnosti o tom, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol,
pretože priamo v texte zmluvy je uvedená povinnosť uzavrieť v dohodnutej lehote kúpnu zmluvu, je tu
vyslovene uvedené, že dohoda strán je len predbežná a že kupujúci platí len zálohu za budúci predaj.
K uzavretiu písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností neskôr už nedošlo, o čom pán Ewald Fiedler
st., resp. žalobca vedomosť mali. Skutočnosť, že došlo k peňažnému plneniu medzi účastníkmi zmluvy

takisto nie je možné bez ďalšieho vyhodnotiť ako právny titul dosvedčujúci prevod vlastníctva, keď bolo
zrejmé,žemedzistranamikuzavretiuriadnejkúpnejzmluvynedošlo.PánEwaldFiedlerst.malnásledne
možnosť domáhať sa buď uzavretia samotnej zmluvy súdnou cestou, alebo vrátenia zaplatenej zálohy.25. V danej veci je preto omyl žalobcu ohľadom existencie jeho vlastníckeho práva, a teda o
jeho dobromyseľnej držbe omylom neospravedlniteľným, pretože právny omyl držiteľa vychádzajúci z
neznalostijednoznačneformulovanýchustanoveníObčianskehozákonníka-ozmluveobudúcejzmluve

(§ 50a OZ), o potrebe dodržať písomnú formu právnych úkonov pri zmluvách o prevodoch nehnuteľností
(§ 46 ods. 1 OZ), ako aj ustanovení o kúpnej zmluve (§ 588 a nasl. OZ) - platného v dobe, kedy sa držiteľ
ujal držby (t. j. 3.1.1996), nie je ospravedlniteľný. Ak sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti len na základe
zmluvyobudúcejzmluve,beztoho,abydošlokuzavretiusamotnejscudzovacejkúpnejzmluvy,nemohol
byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom nehnuteľnosti (obdobne rozsudok

NS ČR z 10.10.2002, sp. zn. 22 cdo 490/2001). Z hľadiska predpokladu vydržania - riadnej držby - stav
dobrej viery nastáva k okamihu vedomosti, či presvedčenia o tom, že právny titul, na základe ktorého mal
držiteľ spornú vec získať, je spôsobilý vyvolať zamýšľaný právny následok. Nie je preto dobre možné,
aby držiteľ vec oprávnene držal skôr, než došlo k právnej skutočnosti, ktorá mohla založiť nadobudnutie
spornej veci, t. j. k uzavretiu kúpnej zmluvy o prevode sporných nehnuteľností. Dobromyseľnosť teda
absolútne chýba, ak dôvodom držania veci je právny titul - zmluva o budúcej zmluve, na základe ktorého

je zrejmé, že k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníckeho práva ním nedošlo. Obrana žalobcu v odvolaní,
že pán Ewald Fiedler st. nebol znalý slovenských pomerov a dôveroval úradným autoritám a mal za
to, že zmluva zo dňa 3.1.1996 je riadnou kúpnou zmluvou, neobstojí, pretože ospravedlniteľným je len
taký právny omyl, ktorý vychádza z aplikácie objektívne nejasného ustanovenia všeobecne záväzného
právnehopredpisu,pričomvdanomprípadeboliustanoveniaObčianskehozákonníkaupravujúcekúpnu

zmluvu a zmluvu o budúcej zmluve jednoznačné. Žalobca sa nemôže odvolávať na to, že Ewald
Fiedler st. nepoznal právne predpisy Slovenskej republiky. Zo znenia § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o
Zbierke zákonov SR účinného do 31.12.2015 totiž vyplýva nevyvrátiteľná domnienka znalosti všeobecne
záväzných právnych predpisov uverejnených v Zbierke zákonov každému, koho sa to týka (rovnaké
ustanovenie obsahuje v § 15 aj aktuálne platný a účinný zák. č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych

predpisovaoZbierkezákonovSlovenskejrepublikyaozmeneadoplneníniektorýchzákonov).Vdanom
prípade teda právny omyl držiteľa vychádzajúceho z neznalosti jednoznačne formulovaných ustanovení
Občianskehozákonníkaplatnýchvdobe,kedysadržiteľujaldržby,niejeospravedlniteľný.EwaldFiedler
st. uzavrel zmluvu o prevzatí zálohy, v ktorej je výslovne uvedené, že ide o predbežnú dohodu a kúpna
zmluva bude uzavretá neskôr, preto vzhľadom na okolnosti tohto prípadu nemožno usudzovať, že nemal

alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že do držby sporných pozemkov vstúpil oprávnene.

26. Navyše ako v konaní uvádzal samotný žalobca, pán Ewald Fiedler st. bol v čase uzavretia Zmluvy zo
dňa 3.1.1996 cudzincom, ktorý mohol platne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na území
SR len za podmienok v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 Devízového zákona č. 202/1995 Z. z. v znení

účinnomkudňu3.1.1996,ktorépodmienkyvšakvdanomprípadenajehostranesplnenéneboli,nakoľko
v konaní nebolo preukázané, že nehnuteľnosti mali byť nadobúdané do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Potom platí, že cudzinec, ktorý nie je občanom SR, môže nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním, len pokiaľ podľa osobitného zákona môže nadobúdať nehnuteľnosti na území SR. Preto ani
vzhľadom na základe zákonného obmedzenia v zmysle Devízového zákona, nemohol Ewald Fiedler st.

ako cudzinec vstúpiť do dobromyseľnej držby sporných nehnuteľností.

27. Ewald Fiedler st. nedodržal potrebnú mieru opatrnosti tiež v tom, že sa nepresvedčil v katastri
nehnuteľností, resp. v príslušnej pozemkovoknižnej vložke, komu v skutočnosti svedčí vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam. Platí, že kto kupuje nehnuteľnosť, má sa predovšetkým presvedčiť, nielen

o vlastníctve prevodcu podľa údajov v katastri, ale aj o skutočnom stave nehnuteľnosti, včítanej jej
užívania, a ak tak neurobí, nemôže sa účinne brániť, že jeho držba bola dobromyseľná.

28. Nedodržanie potrebnej miery opatrnosti na strane Ewalda Fiedlera st. spočíva tiež v tom, že
pozemky nie sú v zmluve zo dňa 3.1.1996 žiadnym spôsobom bližšie špecifikované. Ewald Fiedler

st. a následne žalobca sa uspokojili s tým, že ide o pozemky objektu Drahy. Dohoda o budúcej
kúpnej zmluve pritom musí mať obsahové i formálne náležitosti zmluvy, ktorá má byť v budúcnosti
uzavretá, v tomto prípade kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorej súčasťou okrem iného musí
byť aj presná definícia predmetu prevodu, t. j. vymedzenie - špecifikácia prevádzaných nehnuteľností.
Individualizácia nehnuteľností musí byť v predbežnej zmluve vykonaná natoľko určitým spôsobom,

aby bolo aj tretím osobám nepochybne zrejmé, ktoré nehnuteľnosti (pozemky) alebo ktoré konkrétne
časti pozemkov, majú byť predmetom prevodu, a to minimálne uvedením ich parcelných čísel a
katastrálneho územia, na ktorom sa nachádzajú. Pokiaľ zmluva jednoznačnú identifikáciu prevádzaných
nehnuteľností neobsahuje, nemožno usudzovať, že kupujúci dodržal potrebnú mieru opatrnosti prinadobúdaní nehnuteľnosti, pretože si vôbec nemohol byť istý, čo vlastne má byť predmetom zmluvného
prevodu a či prevodca má oprávnenie s prevádzanými nehnuteľnosťami nakladať.

29.PodľauzneseniaÚstavnéhosúduČRz3.6.2004,sp.zn.ÚSIII50/2004:„Dobrávieradržiteľasamusí
vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je
predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Pokiaľ sa niekto uchopí
držby nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy neplatnej z dôvodu, že jej predmet nie je dostatočne
určitý, nemôže byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani

v prípade, že je presvedčený, že taká zmluva na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje.
Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.“

30. Obrana žalobcu o dobromyseľnosti Ewalda Fiedlera st. neobstojí ani tvrdením, že pred ním
dobromyseľne sporné nehnuteľnosti užívala spoločnosť Salvator a.s., resp. spoločnosti Slovlik a
Doprastav, a to už od roku 1974. Žalobca dobromyseľnú držbu uvedených spoločností žiadnym

spôsobom v konaní nepreukázal. Navyše Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení
vydržanie neupravoval. Až novela Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb., účinná od 1.4.1983,
vrátila inštitút vydržania späť do Občianskeho zákonníka, ale možnosť vydržania obmedzila len
na občanov - fyzické osoby a nepriznala toto právo organizáciám - právnickým osobám. Súčasná
právna úprava vydržania zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. obnovila od 1.1.1992 tradičné dôsledky

spojené s vydržaním a zrušila vylúčenie vydržania právnickou osobou. Podľa § 872 ods. 6 OZ možno
do vydržacej doby podľa § 134 započítať aj dobu držby uskutočnenej pred 1.1.1992, a to aj v
prípade ak ide o vydržanie právnickou osobou. Avšak v danom prípade ku dňu 3.1.1996 vlastníci
sporných pozemkov (právni predchodcovia pôvodného žalovaného F. N.) boli zapísaní v príslušných
pozemkovoknižných vložkách, pričom žalobca právny titul preukazujúci dobromyseľný výkon práv k

sporným pozemkom spoločnosťami Doprastav, Slovlik a Salvator a.s. v konaní nepreukázal. To že
sa právni predchodcovia pôvodného žalovaného F. N. ako vlastníci nedomáhali vo vzťahu k sporným
pozemkom voči uvedeným spoločnostiam svojich vlastníckych práv, nemožno posúdiť ako skutočnosť
potvrdzujúcu dobromyseľnosť spoločností Doprastav, Slovlik a Salvator a.s. o ich oprávnenej držbe,
pretože vlastník takúto povinnosť, domáhať sa výkonu svojich vlastníckych práv alebo iným spôsobom

ich riešiť nemá (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 287/2006).

31. K naplneniu dobrej viery nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo uvedenými
spoločnosťami vykonávané bez toho, aby sa vlastníci nehnuteľnosti v jeho výkone bránili, prípadne,
že bolo vykonávané od nepamäti. Nadobúdateľovo presvedčenie o tom, že mu právo užívania veci

patrí, že nekoná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim na toto presvedčenie, teda
okolnosťami svedčiacimi o poctivom nadobudnutí. Jeho domnienka, že nehnuteľnosti neboli vyvlastnené
ich vlastníkom zrejme len na základe administratívneho omylu, na preukázanie dobromyseľnosti
uvedených spoločností nepostačuje. Posúdenie toho, či je držiteľ s prihliadnutím na všetky okolnosti v
dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych predstáv

držiteľa, ale len z preukázania právneho dôvodu dobromyseľnej držby jeho právnymi predchodcami. Len
v tom prípade si oprávnený držiteľ do plynutia vydržacej doby môže započítať vydržaciu dobu svojho
právneho predchodcu. Doby, v rámci ktorých vykonávali oprávnenú držbu rôzni držitelia, potom musia na
seba navzájom nadväzovať a nesmú byť prerušené dobou, počas ktorej bola vec v neoprávnenej držbe.
Dobromyseľnosť totiž zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne

musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí, a to bez ohľadu na to, že
subjektívne naďalej ostal v presvedčení o svojom vlastníctve veci, alebo oprávnenom výkone práva.
V závislosti od konkrétneho prípadu takouto skutočnosťou môže byť oboznámenie sa s vlastníckym
zápisom v katastri nehnuteľností alebo verejnou, či inou listinou, z ktorej vyplýva vlastníctvo v prospech
inej osoby.

32. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase uzavretia zmluvy zo dňa 3.1.1996,
spoločnosťSalvatora.s.uždobromyseľnýmdržiteľomspornýchpozemkovnebola.SvedokW.K.,riaditeľ
a člen predstavenstva spoločnosti Salvator a.s. ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 3.1.1996 totiž uviedol,
že spoločnosť v čase uzavretia tejto zmluvy vedela, že nie je vlastníkom pozemkov pod unimobunkami,

preto bola s pánom Ewaldom Fiedlerom st. uzavretá iba zmluva o budúcej zmluve, keďže sa spoločnosť
domnievala, že sa jej podarí získať tieto pozemky do vlastníctva vydržaním, avšak nakoniec k uzavretiu
samotnej kúpnej zmluvy nedošlo, pretože takýmto spôsobom sa im vlastníctvo vysporiadať nepodarilo. Z
toho vyplýva, že v čase uzavretia zmluvy zo dňa 3.1.1996 spoločnosť Salvator a.s. už vedela, že spornénehnuteľnosti jej nepatria, čím nepochybne došlo k prerušeniu plynutia vydržacej doby. Počas plynutia
vydržacej doby však musí byť oprávnená držba nepretržitá. Dobromyseľnosť držiteľa musí trvať po celú
zákonom predpísanú dobu potrebnú na vydržanie. V prípade, že v priebehu tejto doby držiteľ dobrú vieru

stratí (napr. zistí, že mu podľa všetkého vec právom nepatrí), dôjde k prerušeniu vydržacej doby. Pokiaľ
potom Ewald Fiedler st. vstúpil do držby sporných nehnuteľností v čase, keď už držba spoločnosťou
Salvator a.s. nebola dobromyseľná, nemôže si do plynutia svojej vydržacej doby započítavať dobu
dobromyseľnej držby svojho predchodcu. Ako bolo vyššie uvedené, žalobca nepreukázal, že by spol.
Salvator a.s. alebo jej predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam vydržaním

kedykoľvek pred dátumom 3.1.1996. Neobstojí preto ani obrana žalobcu v odvolaní, že svedok W. K. si
vo svojej výpovedi protirečil, keď jednak tvrdil, že spoločnosť Salvator a.s. sa snažila získať do svojho
vlastníctva pozemky vydržaním a zároveň uviedol, že spoločnosť sa necítila byť vlastníkom pozemkov,
pretože podľa žalobcu, ak by sa spoločnosť necítila byť vlastníkom, nesnažila by sa usporadúvať
vlastníctvo vydržaním. Odvolací súd má za to, že tvrdenie svedka W. K. nie je protirečivé, ale len
dokazuje skutočnosť, že minimálne v čase uzavretia zmluvy zo dňa 3.1.1996 už spoločnosť Salvator a.s.

vedela, že nie je vlastníkom sporných pozemkov, snažila sa toto vlastníctvo usporiadať, avšak samotná
skutočnosť, že sa snažili usporiadať toto vlastníctvo práve vydržaním, nepreukazuje, že v tom čase
aj boli splnené všetky podmienky vydržania, najmä pokiaľ ide o dobromyseľnosť držby spoločnosťou
Salvator a.s. Navyše v danom prípade dvaja svedkovia potvrdili, že pán Ewald Fiedler st. mal vedomosť
o tom, že nie je vlastníkom sporných pozemkov, keď svedok W. K. uviedol, že Ewald Fiedler st. už pri

uzatváraní zmluvy vedel, že pozemky pod unimobunkami nie sú majetkovoprávne vysporiadané, ďalej
svedok V. E. uviedol, že pánovi Ewaldovi Fiedlerovi st. povedal, pozemky pod a v okolí unimobuniek
nie sú jeho vlastníctvom. Títo svedkovia nielenže vyvrátili dobromyseľnosť pána Ewalda Fiedlera st.,
ale spochybnili aj tvrdenie žalobcu o subjektívnom presvedčení pána Ewalda Fiedlera st., že sporné
pozemky riadne kúpil.

33. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd uzatvára, že Ewald Fiedler st.
nemohol byť na základe zmluvy zo dňa 3.1.1996 so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v
tom, že mu sporné pozemky patria, nakoľko do držby sporných nehnuteľností vstúpil na základe
zmluvy o budúcej zmluve, nie na základe riadnej kúpnej zmluvy, pričom v zmluve od ktorej odvodzuje

svoju oprávnenú držbu neboli nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca určenia vlastníckeho práva domáha
vôbec špecifikované a vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam podľa zápisu v príslušných
pozemkovoknižných vložkách v tom čase svedčalo konkrétnym osobám, avšak iným než s ktorou
ako prevodcom bola uzavretá zmluva zo dňa 3.1.1996, a napokon pán Ewald Fiedler st. ako cudzinec
ani nemohol v uvedenom čase pozemky na území SR v zmysle Devízového zákona do svojho

výlučného vlastníctva nadobúdať. Jeho subjektívne presvedčenie o tom, že keďže za uvedené pozemky
niekomu riadne zaplatil, je jeho držba oprávnená, na dobromyseľnú držbu nepostačuje. Aj keď je držiteľ
subjektívne presvedčený o svojom práve, nie je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu
sú, alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať,
že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide, čo je aj daný prípad. Dobromyseľná držba môže

viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k veci vydržaním len na základe prísneho splnenia všetkých
zákonných podmienok. V opačnom prípade má v prípade stretu práv a povinností pravého vlastníka
a držiteľa veci, jednoznačne prednosť vlastník ako nositeľ silnejšieho práva k veci, ktoré je navyše
chránené Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná.

34. Ak potom žalobca, spoločnosť EFI s. r. o. odvodzuje svoju držbu od držby pána Ewalda Fiedlera st.
a nadobúdacieho titulu - zmluvy zo dňa 3.1.1996, nemožno ani jeho držbu považovať za dobromyseľnú
a oprávnenú. Zároveň považuje odvolací súd v predmetnej právnej veci za nevyhnutné zdôrazniť, že
žalobca v konaní nesprávne stotožňuje osobu Ewalda Fiedlera st. so spoločnosťou žalobcu keď uvádza,
že Ewald Fiedler st. je právnym predchodcom spol. EFI s. r. o. K zmene osoby oprávneného držiteľa

dochádza na základe rovnakých skutočností ako je tomu pri prevode alebo prechode vlastníctva, keďže
tak aktuálny držiteľ ako i jeho právny predchodca sa domnievajú, že im patrí vlastnícke právo. Pán
Ewald Fiedler st. uzavrel predmetnú zmluvu dňa 3.1.1996 ako fyzická osoba. Obchodná spoločnosť
EFI, s. r. o. vznikla až dňa 14.1.2000. Ewald Fiedler st. bol síce jej jediným spoločníkom a konateľom,
avšak to nemá za následok, že majetok Ewalda Fidlera st. sa stal automaticky majetkom obchodnej

spoločnosti EFI s. r. o. V danom prípade žalobca nepreukázal, že by sporné pozemky boli kedykoľvek
predmetom prevodu medzi Ewaldom Fiedlerom st. ako fyzickou osobou a obchodnou spoločnosťou
EFI s. r.o., či už na základe kúpnej zmluvy, darovacej zmluvy, prípadne že by Ewald Fiedler st. vložil
predmetné pozemky ako nepeňažný vklad do spoločnosti EFI s. r.o. (§ 59, § 109 ods. 3 Obchodnéhozákonníka). Žalobca v konaní opakovane uvádzal, že pán Ewald Fiedler st. bol čo sa týka dobromyseľnej
držby právnym predchodcom spoločnosti EFI s. r. o., avšak nepreukázal existenciu žiadnej právnej
skutočnosti, na základe ktorej by malo dôjsť k zmene osoby oprávneného držiteľa z pána Ewalda

Fiedlera st. práve na spoločnosť EFI s. r.o. Žalobca tvrdil, že Ewald Fiedler st. bol dobromyseľným
držiteľom a pozemky boli prevedené na spol. EFI s. r. o., ktorá je teda právnym nástupcom pôvodného
vlastníka, avšak nepreukázal, kedy a akým titulom (zmluvou, vkladom, či inak) boli sporné pozemky
prevedené z Ewalda Fiedlera st. na žalobcu. Skutkové tvrdenie žalobcu, že tieto pozemky boli Ewaldom
Fiedlerom st. prevedené na EFI s. r.o. vyvracia tiež Osvedčenie o dedičstve po poručiteľovi Ewaldovi

Fiedlerovi sp. zn. 7D/52/2013, Dnot 153/2013 zo dňa 22.7.2014, v ktorom konaní bol prejednávaný
obchodný podiel spoločnosti EFI s. r. o., pričom v súpise majetku spol. EFI s. r. o. predmetné sporné
nehnuteľnosti uvedené nie sú.

35. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil, že žalobca v spore nie je aktívne legitimovaný,
keďže počas celého konania nebol predložený jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, na základe akých

skutočností by práve žalobca mal byť dobromyseľným držiteľom sporných pozemkov a mal nadobudnúť
vlastníctvo, ktoré odvodzoval zo zmluvy zo dňa 3.1.1996 uzavretej Ewaldom Fiedlerom st. a takisto
žalobca nepredložil žiadnu zmluvu, ktorou by Ewald Fiedler st. previedol sporné pozemky neskôr na
žalobcu. Skutkové tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní, že na základe zmluvy zo dňa 3.1.1996 peniaze
zaplatil fyzicky Ewald Fiedler st., avšak nakoľko ako cudzinec nemohol nadobúdať nehnuteľnosti, bola

kúpna zmluva uzavretá s jeho manželkou V. J., ktorá následne previedla nehnuteľnosti na právnickú
osobu EFI s. r. o., v konaní žiadnym spôsobom preukázané neboli. Z vykonaného dokazovania vyplýva
ibato,žekúpnouzmluvouzodňa14.12.1998uzavretoumedziSalvatora.s.akopredávajúcimaV.B.ako
kupujúcou (č. l. 184 spisu) došlo k prevodu nehnuteľností - pozemkov parc. č. 4278/6 a parc. č. 4278/7
v kat. úz. W. Sv. V. zapísaných na LV č. XXX. Následne potom V. B. ako predávajúca previedla kúpnou

zmluvou zo dňa 27.7.2001 (č. l. 57 spisu) na kupujúceho - spoločnosť EFI s. r. o. viaceré nehnuteľnosti,
avšak predmetom tohto prevodu nebola parc. č. 4278/1 v kat. úz. W. M. V., ani jej časť, pričom v zmluve
je vyslovene uvedené, že pokiaľ ide o prevádzané objekty súp. č. XXX na parc. č. 4278/12, objekt
súp. č. XXX na parc. č. 4278/13 a objekt súp. č. XXX na parc. č. 4278/14, pozemky pod tými objektmi
sú neusporiadané. Žalobca v konaní nepredložil žiadny iný listinný doklad, z ktorého by vyplývalo, že

sporné novoutvorené pozemky , t. j. parc. č. 4278/12, 4278/13, 4278/14 a 4278/2 o celkovej výmere
1.942 m2 v kat. úz. W. M. V., vytvorené geometrickým plánom č. 240-241-099-2001, aktuálne evidované
v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat. úz. W. M. V., ako pozemky parc. č. 4278/101 - orná
pôda o výmere 1.942 m2, v minulosti kúpila V. J. a previedla ich na spoločnosť EFI s. r. o. Nebol teda
preukázaný žiadny domnelý právny titul, na základe ktorého by spol. EFI s. r.o. vstúpila do oprávnenej

dobromyseľnej držby predmetných pozemkov. Skutočnosť, že jej jediný spoločník a konateľ uzavrel v
roku 1996 zmluvu o budúcej zmluve, takýmto relevantným domnelým titulom nie je. Ak prípadne aj spol.
EFI s. r. o. predmetné pozemky pri výkone svojej podnikateľskej činnosti využívala, v zmysle už vyššie
uvedených právnych záverov to pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nepostačuje, pretože
nešlo o držbu oprávnenú.

36. Neobstojí ani odvolací argument žalobcu, poukazujúceho na „účelový“ prevod sporného pozemku z
pôvodného žalovaného F. N. na žalovaných 1. a 2, keď žalobca má za to, že ide o zastretý právny úkon,
pretože žalovaní 1. a 2. vedeli, že prebieha súdny spor o predmetný pozemok, napriek tomu ho kúpili,
pričom nezaplatili cenu, ktorá je v zmluve uvedená. Skutočnosť, že žalovaní 1. a 2. kúpili pozemok,

ohľadom ktorého prebieha súdny spor o určenie vlastníckeho práva, nerobí kúpnu zmluvu neplatnou.
Žalobca nijako nepreukázal, že ide o zastretý právny úkon, prípadne, že bola zaplatená iná kúpna cena.
Rovnako vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, nie je v predmetnej veci rozhodné, za akých
okolností bola uzatvorená zámenná zmluva medzi F. N. a EFI s. r. o., ktorá pre nespôsobilosť nakoniec
zavkladovaná ani nebola. Je tiež bez významu skúmať hodnovernosť dokumentu zo dňa 3.11.2009,

na ktorom mal byť podľa žalobcu podpis Ewalda Fiedlera st. sfalšovaný, keďže v danom prípade bolo
podstatným preukázať dobromyseľnú držbu žalobcu, ktoré dôkazné bremeno však žalobca neuniesol.

37. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami

prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

38. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1
CSP rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol, vrátane súvisiaceho a odvolaním

osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil.

39. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným
žalovaným 1. a 2. priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady
trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).