Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/241/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217216045
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7217216045.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcov 1) Y. T. M. X) D. T., Q., H., V. X,
oboch zastúpených JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom, Košice, Murgašova 3, proti žalovanému
Mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku 27C/25/2017-126 z 27.3.2019 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcom p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: Určuje, že pozemky parc. č. registra KN -
C, k. ú. Š. - XXX/X, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 134 m2, - 782/17, druh

pozemku záhrady o výmere 199 m2, - 782/18, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere
199 m2, - 782/19, druh pozemku ostatné plochy o výmere 50 m2 zapísané na LV č.XXXX k. ú. Š.,
vedenom Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, obec Košice - Šaca, pre okres Košice II, patria
do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov. Žalobcom priznáva voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, čo žalobcovia žalobou, doručenou mu 26.5.2017, žiadali, čím ju
odôvodnili,akéžalobcasožaloboudoručillistinnédôkazyačoznichvyplýva,resp.čojevnichuvedené),

čo žalovaný v písomnom vyjadrení zo 4.5.2018 a 11.3.2019 namietal (čo žiadal, na čo poukázal), aké
predložil listinné dôkazy a čo je v nich uvedené, čo žalobcovia v písomnom vyjadrení z 25.3.2019 uviedli,
že vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedka D. A. a listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa
v spise a zistil tento skutkový stav, konkrétne, čo z výpovede žalobcu vyplýva, čo žalobkyňa v 2.rade
uviedla, čo práv. zástupca žalobcu uviedol, čo poverený zástupca žalovanej strany namietal, čo svedok
D. A. vo svojej výpovedi uviedol, čo právny zástupca žalobcov na pojednávaní uviedol (na čo poukázal),
čo z čestného prehlásenia Z.J. I., nar.17.11.1936, Košice - Šaca, Ranná 5 z 26.3.2019 vyplýva, a čo

zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol. Po právnej stránke posúdil spor podľa týchto ust. zák.:
Citoval znenie § 134 ods.1,§ 129 ods. 1 O. z.,§ 198,§ 199 ods.1,§ 205 O. z., účinného do 31.3.1983 a
§ 872 ods.1 O. z., účinného od 1.12.1992, a uviedol: Vydržanie je zákonným dôsledkom kvalifikovanej
držby a má vecnoprávny charakter, keďže ide o osobitný „originálny“ spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva zo zák. Podmienkami vydržania je oprávnená držba vyžadujúca, aby ten, kto vec „zdržal“,
nakladal s ňou ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu patrí. Ďalej
uplynutie vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Posúdenie toho, či držiteľ je dobromyseľný,

nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že
užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenej držby, teda trebavychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si
určitúvecprisvojuje.Podľauvedenýchzákonnýchust.vlastníkomnehnuteľnostivecisastávaoprávnený
držiteľ, ktorý mal takúto vec nepretržite v držbe po dobu 10 rokov. Otázku, či držiteľ veci bol oprávnený

alebo nie sa zisťuje z toho, z akých „skutočnosti“ vyvodzuje svoju (dobrú) vieru, že mu vec patrí, teda
titul vstupu do oprávnenej držby (môže ním byť, napr. neperfektná zmluva a p.) a či pri bežnej opatrnosti
(nie) mal alebo (nie) mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť držby
zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznamuje so skutočnosťami, ktoré boli objektívne spôsobilé vyvolať
pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Žalobcovia vyvodzujú dobrú vieru, že im vec patrí, teda titul vstupu

do oprávnenej držby, z rozhodnutia ObNV o pridelení predmetného pozemku do ich osobného užívania z
r.1973, ktorého existenciu popieral žalovaný, ktorý je vedený ako vlastník predmetného pozemku, preto
bola sporná. Žalobcovia síce nepredložili rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania ani
dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku, avšak ich tvrdenie o existencií titulu nadobudnutia
práva osobného užívania pozemku bolo preukázané svedeckou výpoveďou D.. A., zamestnanca ObNV
do r.1974. Dobromyseľnosť užívania sporného pozemku žalobcami od r.1973 „bolo preukázané“ aj

čestným prehlásením ich suseda Z.. I.. Poukazoval aj na skutočnosť, že právny predchodca žalovaného
nikdy nespochybňoval osobné užívanie predmetného pozemku žalobcami do r.2004 a tento užívací
stav vyplýva aj z geometrického plánu (ďalej len GP) na rozdelení parc.č.58/60 z 20.5.1973, kde ako
užívateľ parc.58/60 v súčasnosti 782/8 k. ú. Š. sú vedení žalobcovia. A aj z delimitačného protokolu
z r.1991 vyplýva, že žalobca s rodinou užíva predmetné parc. s označením EN 782/8 vo výmere 553

m2. Vzhľadom na uvedené, mal za to, že žalobcovia preukázali, že boli „dobromyseľný“, keď svoje
právo osobného užívania predmetného pozemku vyvodzovali z rozhodnutia o pridelení predmetného
pozemku do ich osobného užívania z r.1973. Pokiaľ žalovaný namietal, že nepredložili nielen dohodu o
zriadení práva osobného užívania notársky zaregistrovanú ako titul vstupu do oprávnenej držby ale ani
rozhodnutie, ktoré tomu predchádza, k tomu uvádzal, že v prípade ak by tieto listiny mali k dispozícií,

ich vlastnícke právo k „žalovanej parcele“ by vzniklo priamo zo zák. 1.1.1992, pretože na základe
takejto dohody registrovanej na štátnom notárstve [ďalej len ŠN; (§ 205 ods.2 OZ)], by bola preukázaná
existencia práva osobného užívania k 1.1.1992 a teda by neboli nútení domáhať sa určenia vlastníckeho
práva vydržaním. Dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku notársky registrovanú, teda
nemožno považovať za titul vstupu do oprávnenej držby, keďže išlo o titul nadobudnutia práva osobného

užívania, ktoré sa zo zák. transformovalo bez ďalšieho na vlastnícke právo [rozsudok Krajského súdu
(ďalej len KS) v Košiciach 6C0/259/2014-207 z 20.1.2015]. Vychádzajúc z existencie práva osobného
užívania žalobcami do 31.12.1991, potom 1.1.1992 sporný pozemok následne užívali v domnení, že
sa zo zák. stali jeho bezpodielovými vlastníkmi. Takto od 1.1.1992 užívali pozemok v dobrej viere, že
im vlastnícky patrí a v tejto držbe neboli nikým „rušený“ až do r.2004, kedy im žalovaný oznámil, že

nie sú vlastníkmi. Následne sa snažili dosiahnuť zhodu medzi faktickým a právnym stavom, podali
aj žiadosť o kúpu predmetných pozemkov 16.2.2011, avšak vzhľadom na to, že 10 ročná vydržacia
lehota uplynula už 31.12.2001, je uvedené už bez právneho významu. Ich naliehavý právny záujem na
určovacej žalobe nepochybne vyplýva zo skutočnosti, že na základe jeho rozsudku sa môžu domáhať
svojich vlastníckych práv, ktorých uplatneniu im doposiaľ bránila skutočnosť, že ako vlastník uvedených

pozemkov je zapísaný na LV žalovaný. Vzhľadom na skutočnosť, že preukázali všetky predpoklady
pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, teda spôsobilosť predmetu vydržania, oprávnenosť a
dobromyseľnosť držby po zák. stanovenú lehotu, žalobe v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods.1 C. s. p. a žalobcovi, ktorý bol v tomto spore v celom rozsahu úspešný, priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 % preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov

vzniknutých v tomto konaní.
3. Žalovaný z dôvodov podľa § „265“ ods.1 písm. d),f) a h) CSP podal proti rozsudku v celosti výroku
v zákonnej lehote o d v o l a n i e: I. Uviedol, čoho žalobcovia sa žalobou podanou na súde z
25.5.2017 domáhali, čím ju odôvodnili a ako súd napádaným rozsudkom rozhodol. II. Citoval znenie
§ 205 O. z., účinného do 31.12.1982. Žalobcovia v žalobe poukazovali a opierali svoje tvrdenia o

rozhodnutie o pridelení žalovaných pozemkov do osobného užívania, ktoré mal v r.1973 vydať Obvodný
národný výbor (ďalej len ObNV) Košice - Šaca, ktoré však v konaní nepredložili. Taktiež ani nepredložili
dohodu o pridelení žalovaných pozemkov do ich osobného užívania, na základe ktorej by im mohlo,
za predpokladu riadnej registrácie dohody na ŠN, právo osobného užívania k žalovaným pozemkom
vzniknúť. Súčasne od rozhodnutia o pridelení žalovaných pozemkov do osobného užívania opierali

ich „údajnú“ (úvodzovky žalovaný) dobromyseľnosť. Už zo samotného znenia cit. § 205 O. z. priamo
vyplýva, že vydaním rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania vznikne občanovi právo,
aby s ním bola uzatvorená dohoda. Samotným vydaním a právoplatnosťou rozhodnutia ešte nevzniká
právo osobného užívania pozemku, a preto občan nemôže byť v dobrej viere, že môže pozemokužívať a že mu k nemu vzniklo právo osobného užívania. Do chvíle uzatvorenia následnej dohody mu
mohol vzniknúť iba predpoklad, že mu v budúcnosti právo osobného užívania k predmetným pozemok
môže vzniknúť. Takéto poučenie bolo uvádzané aj v samotnom texte rozhodnutí o pridelení pozemku

do osobného užívania. Preto neobstojí ani argumentácia, že občan nebol znalý práva a nemohol
o tejto právnej úprave vedieť, keďže bol o takomto postupe výslovne upovedomený. Až následným
uzatvorením dohody o zriadení práva osobného užívania a jej následnou registráciou na ŠN, ktorá
musela nastať v určenej lehote odo dňa jej uzatvorenia, vzniklo občanovi právo osobného užívania.
V prípade ak aj došlo k uzatvoreniu dohody o zriadení práva osobného užívania pozemkov, avšak

následne už nedošlo k jej registrácii na ŠN, takáto dohoda nenadobudla účinnosť a právo osobného
užívania nevzniklo. Teda až kumulatívnym splnením všetkých podmienok (a to vydanie rozhodnutia o
pridelení pozemkov do osobného užívania, uzatvorenie dohody o zriadení práva osobného užívania
k pozemkom a registrácia dohody na ŠN) nastal okamih vzniku práva osobného užívania pozemkov
v prospech občana. Zdôrazňoval a poukazoval na skutočnosť, že v zmysle právnej úpravy platnej v
rozhodnom období, bolo k zriadeniu práva osobného užívania potrebné nielen uzatvorenie dohody

o zriadení práva osobného užívania a jej registrácia na ŠN, ale aj tomu predchádzajúce vydanie
rozhodnutia okresného národného výboru o pridelení pozemku do osobného užívania. Už zo samotného
znenia cit. § 205 O. z. priamo vyplýva, že až vydaním rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného
užívania vznikne občanovi právo, aby s ním bola uzatvorená dohoda. V konaní však nepredložili
takéto rozhodnutie o pridelení žalovaných pozemkov do osobného užívania, od ktorého by bolo možné

odvodzovať existenciu právneho titulu k zriadeniu práva osobného užívania v ich prospech, resp.
minimálne ich dobromyseľnosť, že sú oprávnenými držiteľmi. V konaní sa odvolávali len na výkaz
plôch ku GP č.761-3601-0063-73 a na skutočnosť, že sú v ňom uvedení ako užívatelia žalovaných
pozemkov, čo však absolútne nesvedčí o tom, že došlo k vydaniu rozhodnutia a k zahájeniu procesu
zriadenia práva osobného užívania k žalovaným pozemkom v ich prospech. Na základe uvedeného

doteraz nepreukázali, z akej objektívnej právnej skutočnosti odvodzujú svoju dobromyseľnosť držby,
ktorá je hlavným predpokladom pre začatie plynutia prípadnej vydržacej doby a pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním tak, ako to súd v napádanom rozhodnutí priznal. III. Ako sám súd v
napádanom rozsudku konštatoval, otázku, či držiteľ veci bol oprávnený alebo nie sa zisťuje z toho,
z akých skutočností vyvodzuje svoju dobrú vieru, že mu vec patrí, teda titul vstupu do oprávnenej

držby a či pri bežnej opatrnosti mal alebo mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
Žalobcovia počas celého konania nepreukázali ani neargumentovali jedinou objektívnou skutočnosťou
svedčiacou v prospech ich údajného dobromyseľného užívania žalovaných pozemkov a taktiež ani
súd sa v celom rozsudku pri posudzovaní ich dobromyseľnosti neoprel o jedinú objektívnu skutočnosť,
ktorou by argumentoval a z ktorej by priamo alebo hoc aj nepriamo vyplývala ich dobromyseľnosť ako

držiteľov pozemku. Jediné čím súd zdôvodnil ich dobromyseľnosť je subjektívna výpoveď svedka D..
A., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že si pamätá, že im bolo miestnou radou národného
výboru odsúhlasené udelenie pozemkov na užívanie, ale nepamätá si, prečo to nebolo dotiahnuté do
konca a prečo nebolo vydané rozhodnutie. Ich dobromyseľnosť mal taktiež za preukázanú subjektívnym
čestným prehlásením ich suseda Z.. I., ktorý v ňom uviedol, že má vedomosť o tom, že žalované

pozemky, na ktorých je postavený rodinný dom v dobrej viere nerušene užívajú od r.1973 a túto
skutočnosť vie, pretože je ich sused. Takýto dôkaz je absolútne irelevantný a nie je spôsobilý preukázať
ich dobromyseľnosť, ako držiteľov pozemku. Svedok nie je oprávnený na posúdenie právnej otázky
dobromyseľnosti držiteľa, pretože posúdením tejto skutočnosti sa má zaoberať súd, ktorý ako sám
uviedol v ods.22 napadnutého rozsudku, nemá vychádzať len zo subjektívnych predstáv držiteľa. Zo

žiadneho z týchto dôkazov nevyplýva, že bolo skutočne vydané rozhodnutie o pridelení žalovaných
pozemkov do osobného užívania, od ktorého, ako aj „v“ súd v napádanom rozsudku, odvodzujú ich
dobromyseľnosť. S ohľadom na uvedené rozporoval ich dobromyseľnosť, pričom poukázal na objektívne
skutočnosti, ktoré museli (minimálne na to boli spôsobilé) u nich vyvolať dôvodné pochybnosti o tom,
že žalované pozemky nie sú v ich vlastníctve, resp. že nie sú ich dobromyseľnými držiteľmi. Okrem

skutočnosti, že nepreukázali, že došlo k vydaniu rozhodnutia o pridelení žalovaných pozemkov do
osobného užívania spochybňoval ich dobrú vieru aj objektívnou skutočnosť, že v samotnom stavebnom
povolení č.j.výst.1451/530/80/Mk zo 7.8.1980 vydaného ObNV, odborom výstavby, MH a O Košice
- Šaca (ďalej ako stavebné povolenie; poznámka žalovaného), na ktoré sa v žalobe odvolávajú, je
výslovne uvedené, že žiadateľovi povoľuje výstavbu rodinného domu (ďalej len RD) na pozemku

č.58/61 v obvode Košice Šaca za týchto podmienok:...2. Zabezpečiť majetkoprávne vysporiadanie
pozemku do 7.8.1981. Z odôvodnenia stavebného povolenia je preto jasné, že žalobca nemal v
r.1980 majetkovoprávne usporiadaný vzťah k pozemku, keďže podmienkou stavebného povolenia bolo
usporiadať tieto majetkovoprávne vzťahy do 1 roku od vydania stavebného povolenia. V prípade, ak bymu k žalovaným pozemkom, na ktorých začal s výstavbou RD, v čase vydávania stavebného povolenia
svedčalo právo osobného užívania tak ako tvrdí, mal by vzťah k pozemku pod RD vysporiadaný a
ObNV, odbor výstavby, MH a O Košice - Šaca by mu nebol takúto podmienku uložil. Stavebné povolenie

na RD im bolo udelené len dodatočne, na už postavenú čiernu stavbu, pričom žalované pozemky
vysporiadané neboli, tak ako to je uvedené v samotnom stavebnom povolení a k majetkovoprávnemu
vysporiadaniu nedošlo ani následne. Teda nemohli byť ani v r.1980 dobromyseľní, že žalované pozemky
oprávneneužívajú,resp.žeimsvedčíprávoosobnéhoužívania.Ďalšouobjektívnouskutočnosťou,ktorá
vytvára dôvodné pochybnosti o ich dobromyseľnosti bola skutočnosť, že ObNV Košice V oznámením

zo 17.2.1988 im, ako žiadateľom o majetkovoprávne vysporiadanie pozemku parc.č.58/61, oznámil,
že majetkovoprávne vysporiadanie bude realizované v r.1989. Z uvedených skutočností vyplýva, že
nemohli (v r.1980,1989) a ani nemôžu byť na základe objektívnych skutočností v dobrej viere, že im
vzniklo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom, nakoľko sami dobre vedeli, že vlastníkom žalovaných
pozemkov je iný subjekt, v súčasnosti on, ktorého žiadali o ich odkúpenie. Ich dobrú vieru, že im svedčí
vlastnícke právo k žalovaným pozemkom vyvracia aj skutočnosť, že nikdy neboli vedení v katastri

nehnuteľností(ďalejlenKN)akovlastnícižalovanýchpozemkov.Jednásaoobjektívnuskutočnosť,ktorú
si mohli kedykoľvek overiť prostredníctvom KN a ktorá sa nedá žiadnym spôsobom opomenúť. Dobrú
vieru chceli preukázať aj skutočnosťou, že za žalované pozemky platili a stále platia daň z nehnuteľností.
Toto tvrdenie namietal, nakoľko ho nijakým spôsobom nepreukázali, pričom dôkazné bremeno v tomto
prípade spočívalo na nich, ako na strane sporu, ktorá je povinná túto skutočnosť preukázať. Citoval

znenie § 5 ods.1-3 zák.č.582/04 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej zák. o miestnych daniach;
poznámka žalovaného). To, že neplatia daň z nehnuteľností je ďalším dôkazom, že sa k žalovaným
pozemkom nesprávajú ako vlastníci, keďže si neplnia povinnosti, ktoré priamo súvisia s vlastníckym
právom k nehnuteľnosti a tým pádom nemohli a nemôžu byť v dobrej viere, že sú vlastníkmi. Súd

sa však s uvedenými skutočnosťami, ktoré v konaní namietal, v napádanom rozsudku nevysporiadal.
IV. Ako v konaní uviedol, na rozdiel od žalobcov je na LV č.XXXX už dlhodobo zapísaný ako vlastník
žalovaných pozemkov na základe protokolu o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku č.133/92-
SM zo 6.11.1992. Na základe tohto protokolu bol v dobrej viere zapísaný ako vlastník žalovaných
pozemkov, a to ku dňu účinnosti zák.č.138/91 Zb. o majetku obcí. O jeho dobrej viere svedčí aj

skutočnosť, že predmetné pozemky (ešte ako nerozdelenú parc.č.782/8 o výmere 553 m2) zveril
zmluvou č.XXXXXXXXXX z 8.9.2010 do správy mestskej časti Košice - Šaca. Z uvedeného vyplýva, že
sa k pozemkom správal ako vlastník, pretože s nimi ďalej nakladal. Žalobcovia až v r.2017 podali na súde
žalobu o určenie vlastníckeho práva a až týmto úkonom by prípadne mohli ho spochybniť v jeho dobrej
viere, ako vlastníka žalovaných pozemkov. Avšak ani v žalobe nepredložili dôkazy a nepreukázali svoje

tvrdenia, ktorými by ho objektívne spochybnili v dobrej viere, že mu svedčí vlastnícke právo k žalovaným
pozemkom. Preto pre prípad akýchkoľvek pochybností z opatrnosti vzniesol námietku vydržania z
jeho strany, s ktorou sa však súd nijakým spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysporiadal. V. Ďalšie
pochybenie súdu videl v nekonzistentnosti odôvodnenia rozhodnutia. Súd svoje rozhodnutie (v ods.24)
odôvodnil tým, že preukázali, že boli dobromyseľní, keď svoje právo osobného užívania žalovaných

pozemkov vyvodzovali z rozhodnutia o pridelení predmetného pozemku do ich osobného užívania z
r.1973. Uviedol, že síce nepredložili predmetné rozhodnutie a ani dohodu o zriadení práva osobného
užívania žalovaných pozemkov, ale ich tvrdenie o existencii mal za preukázané svedeckou výpoveďou
svedka D.. A. a čestným prehlásením ich suseda Z.. I.. Súčasne však konštatoval (v ods.25), že dohodu
o zriadení práva osobného užívania nemožno považovať za titul vstupu do oprávnenej držby, keďže

išlo o titul nadobudnutia práva osobného užívania, ktoré by sa zo zák. transformovalo bez ďalšieho na
vlastnícke právo. Následne (v ods.26) opätovne konštatuje, že vychádzajúc z existencie práva osobného
užívania žalobcami do 31.12.1991, potom 1.1.1992 sporný pozemok následne užívali v domnení, že sa
zo zák. stali jeho bezpodielovými spoluvlastníkmi. Takéto odôvodnenie rozsudku sa javí prinajmenšom
ako nelogické, keď jednotlivé výroky odôvodnenia sú nekonzistentné a navzájom si odporujú. Najprv súd

uvádza, že boli dobromyseľní v užívaní žalovaných pozemkov, keď svoju dobromyseľnosť odvodzovali
od rozhodnutia o pridelení pozemkov do osobného užívania. Následne konštatuje, že takéto rozhodnutie
nebolo vydané, pretože ak by bolo vydané, existovalo by im právo osobného užívania k 1.1.1992 a
automaticky zo zák. by im vzniklo vlastnícke právo. A na záver opätovne konštatuje, že vychádzajúc z
existencie práva osobného užívania boli v dobrej viere že im pozemok vlastnícky patrí. Najprv má súd

za preukázané, že právo osobného užívania im vzniklo, následne túto skutočnosť zneguje a konštatuje,
že ak by existovalo zmenilo by sa predsa zo zák. na vlastnícke právo a následne opätovne neguje
predchádzajúce konštatovanie a uvádza, že ich právo osobného užívania do 31.12.1991 existovalo. VI.
Navrhoval, podľa § 388 CSP rozsudok v celom napádanom rozsahu zmeniť tak, že žaloba sa v celostizamieta a žalobcovia sa zaväzujú na náhradu mu trov konania alebo, podľa § 391 CSP, rozsudok v
celom napádanom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcov
zaviazať na náhradu mu trov odvolacieho konania.

4. Žalobcovia k odvolaniu podali v zmysle § 373 ods.3 CSP nasledovné vyjadrenie: Podľa názoru
žalovaného a v zmysle § 365 ods.1 písm. d),f) a h) C. s. p. „prechádzalo“ napadnutému rozhodnutiu
konanie, ktoré má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Vosvojomodvolaníuvádza,ževkonanínepredložilirozhodnutie

o pridelení žalovaných pozemkov do osobného užívania, od ktorého by bolo možné odvodzovať
existenciu právneho titulu k zriadeniu práva osobného užívania v ich prospech, resp. minimálne
ich dobromyseľnosť, že sú oprávnenými držiteľmi. V dôsledku týchto skutočností - podľa názoru
žalovaného - nepreukázali, z akej objektívnej právnej skutočnosti odvodzujú svoju dobromyseľnosť
držby, ktorá je hlavným predpokladom pre začatie plynutia prípadnej vydržacej doby a pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním. S odvolaním žalovaného sa v celom rozsahu nestotožnili a sú toho

názoru, že napádaný rozsudok je vecne a právne správny a nie je tu žiaden skutočný dôvod na
zrušenie rozhodnutia. Nemôžu súhlasiť s jeho tvrdením, podľa ktorého tým, že nepredložili rozhodnutie
ObNV o pridelení predmetného pozemku do ich osobného užívania, resp. dohodu o zriadení práva
osobného užívania nepreukázali svoju dobromyseľnosť držby, ktorá je objektívnym predpokladom
vydržania a následného nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Existencia nadobúdacieho titulu

a dobromyseľnosť ich držby - podľa ich názoru - nesporne vyplýva z iných dôkazov nachádzajúcich sa
v súdnom spise a to predovšetkým zo svedeckej výpovede D.. A., zamestnanca ObNV Košice Šaca do
r.1974 ako aj z čestného prehlásenia suseda žalobcov Z.. I.. Taktiež považovali za potrebné poukázať na
skutočnosť,žezadobromyseľnýchužívateľovspornéhopozemkubolipovažovaníajsamotnýmprávnym
predchodcom žalovaného. Navyše užívanie pozemku nimi vyplýva aj z GP na rozdelenie parc.č.58/60

z 20.5.1973, kde ako užívateľ par.č.58/60 (v súčasnosti 782/8, k. ú. Š.) sú vedení práve oni. Užívanie
pozemku nimi potvrdzuje taktiež delimitačný protokol z r.1991, z ktorého je nespochybniteľne zrejmé,
že užívajú predmetné parc. s vtedajším označením v EN ako parc.č.782/8 o výmere 553 m2. Podľa ich
právnehonázorubolisplnenévšetkypodmienkyprevydržanievlastníckehoprávakspornémupozemku,
nakoľko žalobca spolu s rodinou užíval predmetný pozemok na základe neperfektného rozhodnutia o

pridelenístavebnéhopozemkudoosobnéhoužívaniaodr.1973.Bolipresvedčení,žeimprávoosobného
užívania pozemku platne vzniklo a na základe právnej úpravy účinnej od 1.1.1991 sa transformovalo na
vlastnícke právo. Zák. stanovená 10 ročná doba podmieňujúca vydržanie tak uplynula k 2001, pričom
sporný pozemok užívali dobromyseľne, nerušene, teda v dobrej viere, pričom ich vlastnícke právo nik
nespochybňoval a samotný žalovaný mal vedomosť o existencii ich práv k spornej nehnuteľnosti. V

závere si dovolili upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že v minulosti bol so žalovaným
v obdobnej veci /ide o bezprostredných susedov/ vedený spor, v ktorom KS v Košiciach rozhodnutím
6Co/590/2014-207 z 20.1.2015, potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Košice II 19C/175/2010-186 z
10.4.2014. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhovali, po preskúmaní, napadnutý rozsudok
ako vecne a právne správny potvrdiť a odvolanie žalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Žalovaný je

povinný nahradiť im trovy prvostupňového aj odvolacieho konania, o ktorých bude rozhodnuté osobitným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok potvrdil

podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne
posúdil a jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu veci, na čom nič nemení ani
odvolanie.
6. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní,

v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania,
v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu
konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho,
ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

7. V odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie bolo takou
inou vadou postihnuté.
8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie jenesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu
vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz

len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi
vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý
nesúlad.
9. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke sú správne a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.

10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale

nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil

zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
11. Súd použil správne právne predpisy, správne ich aj vyložil a na daný skutkový stav ich správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a

povinnostiach strán sporu.
12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2 CSP) odvolací súd poukazuje na
právne závery a právny názor vyslovené v rozsudku 6Co/590/20104-207 z 20.1.2015 KS v Košiciach,
ktorý rozhodoval v skutkovo a právne identickej veci, s ktorými sa plne stotožňuje a osvojuje si ich
a nepovažuje za potrebné, ani účelné ich reprodukovať, keďže uvedený rozsudok bol žalovanému (i

zástupcovi žalobcov v prejednávanej veci) doručený, a teda sú im známe.
13. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
14. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
15. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
16. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. Žalobcovia mali v odvolacom konaní plný úspech, preto im bola priznaná náhrada jeho trov v plnom
rozsahu.

18. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.