Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244869
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1111244869.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu T.. Z. M., bývajúceho v K., G.Á.. I. XX, zastúpeného
advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského, IČO: 35
955 341, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom
v Bratislave, Imricha Karvaša 1, IČO: 30 844 789, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 15 C 212/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 21. februára 2018 sp. zn. 6 Co 213/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“).
Tvrdil, že škoda mu vznikla zanedbaním náležitého bankového dohľadu Národnej banky Slovenska
(ďalej len „NBS“) nad činnosťou Podielového družstva slovenské investície, ktorému zveril svoje financie
za účelom ich zhodnotenia, zaznamenal však finančnú stratu, za ktorú zodpovedá štát.

2. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. októbra 2014 č. k.

15 C 212/2011-237 žalobu vo veci samej zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
Zároveň zamietol návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Výrok
rozhodnutia vo veci samej odôvodnil neopodstatnenosťou žaloby danou tým, že NBS nezanedbala
bankový dohľad, v dôsledku čoho žalobca nemá právo na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu v poradí druhým rozsudkom
(pozrušenírozsudkuodvolaciehosúduz27.apríla2015sp.zn. 6Co69/2015,6Co70/2015uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2016 sp. zn. 4 Cdo 589/2015, 4 Cdo 69/2016 a
vrátení veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie) z 21. februára 2018 sp. zn. 6 Co 213/2017 rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách konania
podľa § 387 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) potvrdil a

žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Výrok, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie, odôvodnil vecnou správnosťou skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie.

4. Proti potvrdzujúcemu výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj
„dovolateľ“) dovolanie s tým, že: a/ súdy mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby
uskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniujehoprávanaspravodlivý

proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.), b/ napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.).Podľa názoru dovolateľa sú rozhodnutia súdov oboch inštancií svojvoľné, arbitrárne, nepreskúmateľné,
založené na nedostatočných skutkových zisteniach a ich nesprávnom právnom posúdení, ku ktorému
došlo aj tým, že súdy opomenuli zohľadniť judikatúru, ktorá je pre neho priaznivá. V konaní predložené

dôkazy jasne preukazujú, že NBS zanedbala náležitý bankový dohľad porušením povinností, výpočet
ktorých obsahuje dovolanie. I keď rozsudok súdu prvej inštancie spočíval na nesprávnych záveroch,
odvolací súd ho potvrdil ako vecne správny, pričom sa stotožnil s názorom, že k zanedbaniu bankového
dohľadu nedošlo. Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušiť
a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žiadala tento mimoriadny opravný prostriedok odmietnuť alebo
zamietnuť.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 C.s.p.), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.). Dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.) dovolací súd
uvádza nasledovné:

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie
prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti
tomu-ktorémurozhodnutiuodvolaciehosúduprípustné,nemožnotakérozhodnutie(úspešne)napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v

ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.

8. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/ C.s.p. a zároveň z § 421 ods. 1
písm. b/ C.s.p.

9. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Podľa § 421 ods. 1 C.s.p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

11. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 420 písm. f/ C.s.p., dovolací súd uvádza, že
znakmi vady zmätočnosti konania podľa tohto ustanovenia sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý
proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou
aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny

proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II.
ÚS 251/03).13. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúcačinnosťalebonečinnosťsúdu,tedasamaprocedúraprejednaniaveci(to,akosúdviedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej

účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu.

14. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 C.s.p.) vyplýva, že žalobca vyvodzuje jeho prípustnosť z toho,

že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je (ako uvádza) formalistický, nedostatočne odôvodnený
a arbitrárny. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola ale už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu
považovaná za inú procesnú vadu (než je zmätočnosť), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj
R 111/1998). K rovnakému záveru dospelo neskôr tiež zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
R 2/2016. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1.

júla 2016 (v dôsledku prijatia C.s.p.), sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba
považovať za naďalej aktuálne.

15. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých

(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku
z roku 2003).

16. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za

rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah
odvolania i právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v
odôvodnení. Treba mať na pamäti tiež to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím
súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody

rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nedôvodná je preto argumentácia
žalobcu, podľa ktorej je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný. Za vadu konania v zmysle § 420
písm. f/ C.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv strany sporu.

17. Obdobne ani za účinnosti C.s.p. nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. to,
že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch
(porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017).

18. Dôvodom, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nie je
tiež nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na
naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993, R 125/1999 a R 42/1993.

19. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie v časti, v ktorej sa namieta existencia procesnej vady
konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., treba odmietnuť ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ C.s.p.

20. Aj tú časť dovolania, ktorá obsahuje dovolaciu argumentáciu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/

C.s.p., posudzoval dovolací súd podľa obsahu (§ 124 ods. 1 C.s.p.). Dospel pritom k záveru, že i keď
dovolateľ v dovolaní formálne označil za dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie, v skutočnosti
odvolaciemu súdu vyčítal nesprávne zistenie skutkového stavu veci. Napríklad na strane 2 dovolania
v piatom odseku uviedol, že „rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnych skutkových
a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú z vykonaného dokazovania prvostupňovým

súdom, ktoré je neúplné“. Ak je v dovolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci a táto námietka
je odôvodňovaná tým, že skutkové zistenia a z nich vyplývajúci skutkový záver sú chybné (neúplné),
nie je z obsahového hľadiska splnená zákonná náležitosť dovolania vyplývajúca z § 428 C.s.p., a to
jeho odôvodnenie dovolacími dôvodmi. Vo všetkých troch procesných situáciách, na ktoré sa vzťahujeustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C.s.p., je dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania spätý výlučne
len s takým riešením „právnej“ (nie skutkovej) otázky, ktoré sa v prípade splnenia predpokladov pre
uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu ukáže ako nesprávne (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

21. Pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie na závere, že žalobca nepreukázal zanedbanie
bankového dohľadu, dovolateľ v dovolaní výslovne uviedol, že z predložených listinných dôkazov
vyplýva opak. Tým zreteľne namietol správnosť skutkových zistení súdov ako výsledok hodnotenia
dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový záver. Rovnako spochybnenie správnosti záveru odvolacieho

súdu, že žalobu bolo potrebné zamietnuť aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody môže byť úspešne
uplatnený proti štátu iba vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi v
konkurznom konaní, založil žalobca na tom, že odvolací súd v súvislosti s týmto záverom nevyhodnotil
správne ním navrhnuté dôkazy. Nesprávne zistenie skutkového stavu ale nezakladá prípustnosť
dovolania a nie je ani relevantným dovolacím dôvodom. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať
skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd

(§ 442 C.s.p.).

22. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu v časti, v ktorej formálne
uviedol, že ho podáva podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., nespĺňalo náležitosti vyplývajúce z § 428
C.s.p., čo zakladá dôvod na jeho odmietnutie podľa ustanovenia § 447 písm. d/ C.s.p.

23. Treba dodať, že žalobca v dovolaní ani náležite neuviedol, v čom - podľa jeho názoru - spočíva
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Právnym posúdením veci je činnosť súdu
spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k
záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Nesprávnosť právneho posúdenia

veci nemožno vymedziť nesprávnym (nedostatočným, neúplným) zistením skutkového stavu, ale len
argumentáciou spochybňujúcou buď správnosť použitia niektorej právnej normy na daný prípad, alebo
správnosť jej interpretácie. Takáto argumentácia ale v dovolaní žalobcu absentuje, čo je dôvodom na
odmietnutie dovolania podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C.s.p.

24. Pokiaľ dovolateľ namietal nesprávnosť záveru odvolacieho súdu, že nárok na náhradu škody
môže byť úspešne uplatnený proti štátu iba vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky
voči dlžníkovi v konkurznom konaní, dovolací súd konštatuje, že nešlo o právnu otázku, od ktorej
by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na tom, že
žalobca nepreukázal zanedbanie náležitého bankového dohľadu (t. j. že nepreukázal jeden z viacerých

predpokladov zodpovednosti štátu za škodu). Neexistencia škody bola odvolacím súdom uvedená iba
ako argument navyše.

25. Najvyšší súd nad rámec vyššie uvedených dôvodov majúcich kľúčový význam pre rozhodnutie
dovolacieho súdu poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. mája 2017 sp. zn.

II. ÚS 295/2017, v zmysle ktorého „v zásade niet subjektívneho práva či nároku na presný a správny
zákonný bankový dohľad a z toho vyplývajúci nárok na náhradu škody pri zlyhaní dohľadu. Z podstaty
bankového dohľadu vyplýva, že ide o činnosť koncepčnú, priam (ekonomicko) politickú, nie činnosť
tradične správnu - administratívnu, na akú myslí zákon č. 514/2003 Z.z.“.

26. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol, a to sčasti podľa § 447 písm. c/ C.s.p.,
sčasti podľa § 447 písm. d/ a f/ C.s.p.

27. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol jej nárok
na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods.

1 a § 262 ods. 1 C.s.p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.