Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 28, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/102/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111226639
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5111226639.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a. s., so
sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, proti žalovanému: M., bytom L., zastúpený
JUDr. Milošom Gerom, advokátom so sídlom Štefánikova 217, 041 01 Bytča, o zaplatenie 1 143,10 € s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18 C 279/2011, o dovolaniach žalobcu a
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2015 sp. zn. 10 Co 100/2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2015 sp. zn. 10 Co 100/2015 z r u š u j e a vec
vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) svojim prvým rozsudkom z 13. apríla 2012 č.
k. 18 C 279/2011-118 žalobný návrh zamietol a konanie o zaplatenie sumy 3 618,03 € zastavil na
základe dispozitívneho úkonu žalobcu. Po zrušení tohto rozhodnutia rozsudkom Krajského súdu v Žiline

z 20. marca 2013 sp. zn. 10 C 125/2012 súd prvej inštancie v poradí už svojim druhým rozsudkom
zo 4. decembra 2014 č. k. 18 C 279/2011-419 určil, že žalobný návrh vo zvyšnej časti zamieta a
žalobcoviuložilpovinnosťzaplatiťžalovanémutrovykonaniavovýške1.508,70eurtitulomtrovprávneho
zastúpenia. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom na začatie konania domáhal voči žalovanému
uloženia povinnosti na zaplatenie sumy 4 761,13 eur a náhrady trov konania z dôvodu neoprávneného
odoberania zo zariadenia pre verejný rozvod elektrickej energie žalovaným na odbernom mieste Súľov

Čistička,nazákladečohožalobcazbernoufaktúrouvyúčtovalneoprávnenýodbervovýške4761,13eur,
ktorú žalovaný neuhradil. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca tvrdil, že z dôvodu registrovania
nulovej spotreby z daného odberného miesta, bola vykonaná kontrola a 30. júna 2012 bol zistený
neoprávnený odber elektrickej energie na odbernom mieste žalovaného, kedy sa zistilo, že elektromer je
poškodený a neregistroval spotrebu. Keďže nebolo možné zistiť podľa spoľahlivých podkladov spotrebu,
nakoľko elektromer neregistroval spotrebu, tak ju vypočítali podľa platných právnych predpisov. Súd

prvej inštancie uviedol, že hoci mal za to, že žalobca si uplatňoval náhradu za neoprávnený odber
v zmysle § 39 ods. 1 písm. b/ zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a o zmene niektorých zákonov
(ďalej aj „zákon č. 656/2004 Z.z.“), v zmysle ktorého vykonaným dokazovaním nebolo zistené zavinenie
žalovaným, súd postupoval v zmysle intencií odvolacieho súdu a zaoberal sa všetkými súvislosťami
uplatňovaného nároku na náhradu škody ako napr. preukázaním reálne vzniknutej škody žalobcovi, a
to aj za predpokladu, že by malo ísť o neoprávnený odber v zmysle § 39 ods. 1 písm. c/ cit. zákona, v

zmysle ktorého ide o objektívnu zodpovednosť odberateľa. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom
na zistené skutočnosti, v zmysle neoprávneného odberu v zmysle § 39 ods. 1 písm. b/ cit. zákona nebol
preukázaný zásah žalovaného do elektromera, a tak podľa tohto ustanovenia nedošlo k neoprávnenému
odberu. Pre posúdenie neoprávneného odberu v zmysle § 39 ods. 1 písm. c/ cit. zákona však v zmysle
intencií odvolacieho súdu pri zachovaní objektívnej zodpovednosti v zmysle tohto ustanovenia mal súd
prvej inštancie za preukázané, že čistička bola nefunkčná, žiadny z perspektívnych užívateľov nebol

napojený na ňu a ani chata C., ktorá bola v spornom období mimo prevádzky, teda nemohlo dôjsť k
žiadnemu odberu elektrickej energie. Súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko nebol preukázanýžiadny odber, nemohlo dôjsť ani k žiadnej škode spôsobenej neoprávneným odberom, a preto žalobu
zamietol, nakoľko nebola preukázaná skutočná škoda, neboli splnené všetky znaky skutkovej podstaty,
všetky náležitosti zodpovednosti za škodu. Prípadné zistenie porušenia elektromera automaticky podľa

súdu prvej inštancie neznamená, že v prípade porušenia elektromera vždy odberateľ musí zaplatiť sumu
za neoprávnený odber, nakoľko platí sa skutočná spotreba. A ak sa nedá zistiť skutočná spotreba, vtedy
sa postupuje pri výpočte podľa vyhlášky č. 154/2005 Z.z., ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu škody
spôsobenej neoprávneným odberom elektriny (ďalej aj „vyhláška č. 154/2005 Z.z.“), avšak len vtedy, ak
skutočne došlo k odberu, k čomu však v danom prípade preukázateľne nedošlo.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. novembra 2015
sp. zn. 10 Co 100/2015 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 185,85 € spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 160,65 € od
20. júla 2010 až do zaplatenia; vo zvyšku žalobu žalobcu o zaplatenie 1 143,10 € spolu s úrokom
z omeškania 9 % ročne zo sumy 1 143,10 € od 20. júla 2010 až do zaplatenia zamietol. Žalobcovi

uložil povinnosť titulom náhrady trov konania, predstavujúcich trovy právneho zastúpenia, zaplatiť
žalovanému sumu 300,- €. V odôvodnení konštatoval, že žalobca svoj nárok z titulu neoprávneného
odberu elektrickej energie v zásade v priebehu celého konania vymedzuje prostredníctvom skutkovej
podstaty v zmysle § 39 ods. 1 písm. c/ zákona č. 656/2004 Z.z., hoci na faktúre uvádza neoprávnený
zásah odberateľa do určeného meradla, t. j. skutkovú podstatu podľa § 39 písm. b/ cit. zákona a tiež

na úvodnom pojednávaní právne argumentoval týmto zákonným ustanovením, následne jednoznačne a
výslovne definoval svoj nárok ako nárok z neoprávneného odberu meracím zariadením, na ktorom bolo
porušené zabezpečenie proti neoprávnenej manipulácii. Odvolací súd poukázal na objektívny charakter
zodpovednosti odberateľa za to, že na „jeho“ odbernom mieste nedôjde k nedovolenej manipulácii s
meracím zariadením, čím došlo na strane žalovaného k neoprávnenému odberu elektrickej energie,

za ktorý i zodpovedá. Hoci súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu viac-menej nerešpektoval jeho
právne závery z predošlého rozhodnutia, vykonal dokazovanie a ustálil skutkové okolnosti, ktoré sú
primeraným základom pre rozhodnutie o výške povinnosti, ktorá zaťažuje žalovaného v súvislosti s
neoprávneným odberom elektrickej energie v rámci ČOV. Predmetný nárok žalobcu má dve relatívne
samostatnézložky-tzv.zisťovacípoplatokaúhraduza(samotný)neoprávnenýodberelektrickejenergie

v čase porušenia zabezpečenia meracieho zariadenia. Na základe neunesenia bremena tvrdenia
a dôkazného bremena ohľadne nákladov spojených so zisťovaním neoprávneného odberu, ktoré
prevyšujú sumu uhradenú žalobcom spoločnosti SSE - Metrológia, a. s., odvolací súd nárok žalobcu
v dotknutej časti tzv. zisťovacieho poplatku zamietol, pričom zamietnutie sa vzťahuje i na súvisiace
príslušenstvo. Odvolací súd konštatoval, že množstvo skutočne neoprávnene odobratej elektriny nie je

presne možné zistiť prakticky žiadnym spôsobom. Ani v schopnostiach akéhokoľvek znalca nie je spätne
možné ustáliť, aké spotrebiče (resp. prístroje, či strojné zariadenia) a akým spôsobom boli používané
v dobe neoprávneného odberu. Uviedol, že uvedený záver rešpektuje i zákonnú právnu úpravu,
ktorá preferuje určenie škody „na základe objektívnych a spoľahlivých podkladov“ a až subsidiárne
odkazuje na použitie výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny prostredníctvom

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý vydá ministerstvo - § 39 ods. 2 veta druhá zákona
č. 656/2004 Z.z. V zmysle § 1 ods. 4 písm. b/ vyhlášky č. 154/2005 Z.z. je namieste vychádzať
z konkrétnych skutkových okolností („objektívnych a spoľahlivých podkladov“) obdobia neoprávnenej
spotreby, osobitne ak použitie výpočtu fiktívnej spotreby prináša disproporciálne výsledky vzhľadom
k predchádzajúcej, či následnej spotrebe. Z histórie spotreby na dotknutom mieste vyplynulo, že po

vykonaní kontroly 30. júna 2010 a súvisiacich nevyhnutných technicko-montážnych úkonov opätovne
odberné miesto žalovaného vykazovalo spotrebu/odber elektrickej energie. Z daného titulu nie je možné
stotožniťsasozáveromsúduprvejinštancie,ženakoľkonedochádzalokžiadnemuodberu,neprichádza
do úvahy uloženie povinnosti žalovaného platiť za neoprávnený odber ani z hľadiska jeho (hypotetickej)
objektívnej zodpovednosti. Odvolací súd dospel k záveru, že bolo dostatočne preukázané, že k odberu

elektrickej energie dochádzalo aj v rozhodnom období - od 8. júna 2010 do 30. júna 2010, t. j. v období,
keď poškodené, resp. znefunkčnené meracie zariadenie na odbernom mieste žalovaného vykazovalo
nulovú spotrebu/odber. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval za primerané a zodpovedajúce
okolnostiam súdenej veci použitie výpočtu fiktívnej spotreby v zmysle dotknutej vyhlášky, ale stanovenie
rozsahu neoprávneného odberu „na základe objektívnych a spoľahlivých podkladov“. Prioritne prihliadol

na históriu spotreby v období tak pred vykonaním kontroly (zahrňujúcom i bezprostredne predchádzajúci
časový úsek od 1. januára 2010 do 7. júna 2010, kedy bola taktiež vypracovaná nulová spotreba),
ako i po vykonaní kontroly. Najväčšie množstvo odobratej elektrickej energie za jednotlivé odpočtové
obdobia-ccapolročné-činilo671kWh.Zdanéhohľadiskabybolopodľaodvolaciehosúduneadekvátnerešpektovanie rozsahu neoprávneného odberu za 23 dní vo výške 4 703 kWh (ako by vyplývalo
z výpočtu fiktívneho odberu), nakoľko by išlo o takmer 55 násobok najväčšieho množstva reálne
odobratej elektrickej energie v predchádzajúcom, resp. neskoršom období. Odvolací súd konštatoval,

že na základe voľnej úvahy považoval za primerané uvedeným skutkovým okolnostiam stanovenie
posudzovaného neoprávneného odberu v období 23 dní mesiaca jún 2010 v rozsahu 200 kWh. Takéto
vymedzenie podľa neho prihliada na rámec daný históriu spotreby a dostatočne reaguje aj na legitímny
cieľ zásahu do práva vlastniť majetok pri znášaní dôsledkov (objektívnej) zodpovednosti za škodu v
súvislosti s neoprávneným odberom. Vo zvyšnej časti žalobu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť

za samotný neoprávnený odber (t. j. mimo tzv. zisťovacieho poplatku) zamietol. Zamietnutie sa týkalo v
plnej miere tiež uplatňovaného príslušenstva - úroku z omeškania.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý namietal nepreskúmateľnosť
a vady rozhodnutia podľa § 241 ods. 2 písm. b/ (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci). Odvolací súd podľa žalovaného nesprávne aplikoval § 39 ods. 1 písm. c/
zákona č. 656/2004 Z.z. a nesprávnym postupom pri hodnotení výsledkov dokazovania neprihliadol
na skutočnosti, ktoré boli preukázané, resp. vyplynuli z prednesov účastníkov konania a dokazovania.
Nedostatočnesavysporiadalsobranoužalovaného,podľaktorejžalobcanepreukázal,žeelektromerbol
skutočne poškodený. Odvolací súd nebol dostatočne presvedčivý ani pri výpočte škody. Na strane jednej

nepovažovalzaprimeranéazodpovedajúceokolnostiamsúdenejvecipoužitievýpočtufiktívnejspotreby
v zmysle dotknutej vyhlášky, ale stanovenie rozsahu neoprávneného odberu „na základe objektívnych
a spoľahlivých podkladov“, na strane druhej posudzoval neoprávnený odber na základe voľnej úvahy.
Nepreskúmateľnosť videl aj v odôvodnení výroku o náhrade trov konania, kde odvolací súd svojvoľne,
bez akejkoľvek argumentácie, uvedenia konkrétnych ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktoré
použil, rozhodol o tom, že žalovanému patrí náhrada trov právneho zastupovania vo výške 300,- €. Na
základe uvedeného žiadal zrušiť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

4. Dovolanie voči rozsudku odvolacieho súdu podal aj žalobca, a to proti výroku, ktorým odvolací

súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 185,85 €
spolu s úrokom z omeškania zo sumy 160,65 € vo výške 9 % ročne od 20. júla 2010 a vo zvyšnej
časti zamietol. Namietal, že sa mu postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Žalobca uvádza, že vzhľadom na to, že vo
väčšine prípadov neoprávnených odberov elektriny v dôsledku zásahu do meradla nemožno odčítať
reálne odobraté množstvo elektriny, zákon o energetike odkazuje s vyčíslením škody na použitie
všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného ministerstvom, ktorým je vyhláška č. 145/2005
Z.z., ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom elektriny. Keďže

aj v prejednávanom prípade neoprávneného odberu na odbernom mieste Súľov Čistička, sa nedal
presne kvantifikovať čas, v ktorom reálne došlo k spotrebe elektriny neoprávneného odberu a taktiež ani
príslušná výška spotreby elektriny v predmetnom období, mal byť na stanovenie výšky škody použitý
právny predpis, vyhláška č. 145/2005 Z.z. a to v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z. Ako je uvedené
aj v rozsudku odvolacieho súdu, odvolací súd dospel k výslednej sume vo výške 185,85 € vlastnou

úvahou, pričom svoj výpočet nepodporil žiadnym relevantným ustanovením zákona, príp. vyhlášky.
Žalobca argumentuje, že súdu neprináleží postupovať pri výpočte škody spôsobenej neoprávneným
odberom elektriny na základe vlastnej úvahy a aj v cit. vyhláške absentuje spôsob výpočtu škody, aký
použil odvolací súd.

5. Dovolanie žalovaného aj žalobcu boli podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol
účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný ajpo 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016
účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v
plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto

ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný
záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe
dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené
v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“, sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

7. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015
Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP
(ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ a „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) a strana sporu zastúpená v zmysle § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, v ktorých
neprospech bolo rozhodnutie vydané, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k
záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.

9. Vzhľadom k tomu, že dovolania boli podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, dovolací súd postupoval v zmysle vyššie
uvedeného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolaní posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238
O.s.p.

10. Dovolaním bolo možné napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťal (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

11. Dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolaní voči rozsudku odvolacieho súdu samostatne.

12. Dovolanie proti rozsudku, je prípustné, ak je ni´m napadnuty´ zmenˇuju´ci rozsudok (§ 238 ods. 1
O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolaci´ su´d odchy´lil od pra´vneho na´zoru dovolacieho su´du
vyslovene´ho v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzuju´ci rozsudok su´du prve´ho
stupnˇa, ak odvolaci´ su´d v jeho vy´roku vyslovil, že je dovolanie pri´pustne´, pretože po pra´vnej stra

´nke ide o rozhodnutie za´sadne´ho vy´znamu, alebo ide o potvrdenie rozsudku su´du prve´ho stupnˇa,
ktory´m su´d prve´ho stupnˇa vo vy´roku vyslovil neplatnostˇ zmluvnej podmienky podlˇa § 153 ods. 3
a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

13. V prejednávanej veci bol dovolaním žalovaného napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, a tak dovolanie žalovaného je prípustné v zmysle
§ 238 ods. 1 O.s.p.

14. Vo vzťahu k dovolaniu podaného žalovaným dovolací súd posudzoval aj prípustnosť dovolania vo
vzťahu k druhému výroku rozsudku, o náhrade trov konania. Výrok o trovách konania, aj keď tvorí súčasť

rozsudku, má charakter uznesenia. Dovolanie, ktore´ smeruje proti vy´roku rozsudku odvolacieho su
´du o trova´ch konania, smeruje proti rozhodnutiu, ktore´ je si´ce su´cˇastˇou rozsudku odvolacieho su
´du, ma´ ale charakter uznesenia. Tento svoj charakter uznesenia nestra´ca, i kedˇ rozhodnutie o trova
´ch s merito´rnym rozhodnuti´m vo veci su´visi´ a je do rozsudku pojate´ (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Pokialˇ
teda ide o tu´to cˇastˇ rozhodnutia odvolacieho su´du, pri´pustnostˇ dovolania treba posudzovatˇ podlˇa

§ 239 O.s.p. (porovnaj k tomu usta´lenu´ su´dnu prax, napr. rozhodnutie Najvysˇsˇieho su´du Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 283/2005, ako bolo uverejnene´ v cˇasopise Zo su´dnej praxe pod cˇ. 51/2006).

15. Ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. vymedzuju´ pri´pady, v ktory´ch je dovolanie proti uzneseniu
odvolacieho su´du pri´pustne´, pricˇom vsˇak podlˇa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia § 239 ods. 1

a 2 O.s.p. neplatia, ak ide o uznesenie o pri´slusˇnosti, predbežnom opatreni´, poriadkovej pokute,
o znalecˇnom, tlmocˇnom, o odmietnuti´ na´vrhu na zabezpecˇenie predmetu do^kazu vo veciach ty
´kaju´cich sa pra´va dusˇevne´ho vlastni´ctva a o trova´ch konania, ako aj o ty´ch uzneseniach vo
veciach upraveny´ch Za´konom o rodine, v ktory´ch sa vo veci samej rozhoduje uzneseni´m. Dovolaniezˇalovaného v časti výroku o náhrade trov konania smeruje teda proti rozhodnutiu odvolacieho su´du, u
ktore´ho je dovolanie uvedeny´m ustanoveni´m expressis verbis (vy´slovne) vylu´cˇene´.

16. So zretelˇom na ustanovenie § 242 ods. 1 druha´ veta O.s.p., ktore´ uklada´ dovolaciemu su
´du povinnostˇ sku´matˇ vždy, cˇi napadnute´ rozhodnutie odvolacieho su´du nebolo vydane´ v konani
´ postihnutom niektorou z procesny´ch va´d uvedeny´ch v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolaci´ su´d sa
neobmedzil len na sku´manie pri´pustnosti dovolania podlˇa § 238 O.s.p., ale komplexne sa zaoberal ota
´zkou, cˇi konanie nie je postihnute´ niektorou z va´d vymenovany´ch v § 237 ods. 1 pi´sm. a/ až g/ O.s.p.

17. Žalovaný aj žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdili
a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolatelia v dovolaní namietali. že v konaní
došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd poukazuje na to,
že žalovaný túto vadu výslovne neuvádza vo svojom dovolaní, ale s prihliadnutím na obsah dovolania a
v ňom vytýkané nesprávnosti, ktoré nie sú len vecného charakteru (dotýkajúce sa správnosti právneho

posúdenia veci), ale vo svojej podstate spochybňujú základné premisy presvedčivosti odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu, možno vyvodiť aj ním namietané procesné vady v zmysle § 237 ods.
1 O.s.p.

18. K uplatnenej procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., je potrebné poukázať na

nasledovné. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa do 30. júna 2016 ustálila v názore,
že odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumel taký závadný postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré
mu poskytoval Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. išlo
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18
O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť
im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne

pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

19. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej „udržateľnosti" rozhodnutia odvolacieho súdu z
pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny
(svojvoľný), teda takého práva účastníka konania na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou

súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu, riešiac z tohto hľadiska i otázkou, či
dovolateľom prípadne nebola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p. Právo na spravodlivý proces (i súdnu ochranu) je naplnené práve tým, že všeobecné súdy
zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

20. Obsah práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú
tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť).

21. Dovolací súd vychádza z toho, že práve všeobecné súdy majú povinnosť poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09).

22. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí

taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavnejednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

23. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že akceptoval záver, že množstvo skutočne neoprávnene
odobratej elektriny nie je presne možné zistiť prakticky žiadnym spôsobom. Uviedol, že napríklad nie je
v schopnostiach akéhokoľvek znalca spätne ustáliť, aké spotrebiče a akým spôsobom boli používané
v dobe neoprávneného odberu.

24. V zmysle § 39 ods. 2 veta druhá zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike ak nemožno vyčísliť skutočne
vzniknutú škodu na základe objektívnych a spoľahlivých podkladov, použije sa spôsob výpočtu škody
spôsobenej neoprávneným odberom elektriny, ktorý ustanoví všeobecne záväzný predpis, ktorý vydá
ministerstvo. Odvolací súd však dospel k výslednej sume vo výške 185,85 € vlastnou úvahou (čo aj
uviedol v odôvodnení rozhodnutia), pričom svoj výpočet nepodporil žiadnym relevantným ustanovením
zákona, resp. vyhlášky.

25. Nepresku´matelˇnostˇ rozhodnutia bola uzˇ da´vnejsˇou judikatu´rou najvysˇsˇieho su´du (R
111/1998) povazˇovana´ za procesnu´ vadu („inu´ vadu konania“) nezakladaju´cu pri´pustnostˇ
dovolania. Spra´vnostˇ take´ho nazerania na pra´vne do^sledky nepresku´matelˇnosti potvrdili viacere
´ rozhodnutia u´stavne´ho su´du o stˇazˇnostiach proti ty´m rozhodnutiam najvysˇsˇieho su´du, ktore´

zotrvali na pra´vnych za´veroch su´ladny´ch s R 111/1998 (vidˇ napri´klad rozhodnutia sp. zn. I. U´S
364/2015, II. U´S 184/2015 a III. U´S 288/2015). U´stavny´ su´d v na´leze z 30. janua´ra 2013 sp. zn. III.
U´S 551/2012 konsˇtatoval, zˇe „sa va¨cˇsˇinovy´m na´zorom svojich sena´tov priklonil k tej judikatu´re
najvysˇsˇieho su´du, ktora´ prijala za´ver, zˇe nedostatok riadneho odo^vodnenia rozsudku nezaklada´
vadu konania podlˇa § 237 O.s.p., ale len tzv. inu´ vadu konania podlˇa § 241 ods. 2 pi´sm. b/ O.s.p.“.

Obdobne argumentoval u´stavny´ su´d v uzneseni´ zo 14. janua´ra 2015 sp. zn. III. U´S 1/2015 a tiezˇ
v uzneseni´ z 26. augusta 2015 sp. zn. I. U´S 364/2015.

26. Na rokovani´ obcˇianskopra´vneho kole´gia najvysˇsˇieho su´du, ktore´ sa uskutocˇnilo 3. decembra
2015, bolo prijate´ zjednocuju´ce stanovisko, pra´vna veta ktore´ho znie: „Nepresku´matelˇnostˇ

rozhodnutia zaklada´ inu´ vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 pi´sm. b/ O.s.p. Vy´nimocˇne, kedˇ
pi´somne´ vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje za´sadne´ vysvetlenie do^vodov podstatny´ch pre
rozhodnutie su´du, mo^zˇe i´stˇ o skutocˇnostˇ, ktora´ zaklada´ pri´pustnostˇ dovolania podlˇa § 237
ods. 1 pi´sm. f/ O.s.p.“. Toto stanovisko, ktore´ bolo publikovane´ v Zbierke stanovi´sk najvysˇsˇieho
su´du a rozhodnuti´ su´dov Slovenskej republiky pod R 2/2016, povazˇuje dovolaci´ su´d za plne

opodstatnene´ aj v presku´mavanej veci. Poznamena´va, zˇe obsah spisu neda´va zˇiadny podklad pre
to, aby sa na dany´ pri´pad uplatnila druha´ veta tohto stanoviska, ktora´ predstavuje krajnu´ vy´nimku
z prvej vety a ty´ka sa vy´lucˇne len celkom ojedinely´ch pri´padov, ktore´ maju´ znaky relevantne´ aj
podlˇa judikatu´ry Euro´pskeho su´du pre lˇudske´ pra´va. O taky´ pri´pad ide v praxi napri´klad vtedy,
kedˇ rozhodnutie su´du neobsahuje vo^bec zˇiadne odo^vodnenie, alebo kedˇ sa vyskytli „vady najza

´kladnejsˇej do^lezˇitosti pre su´dny syste´m” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), pri
´padne ak dosˇlo k vade tak za´sadnej, zˇe mala za na´sledok „justicˇny´ omyl“ (Ryabykh proti Rusku,
rozsudok z roku 2003).

27. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti

spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje
aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá tak prípustnosť i dôvodnosť podaných
dovolaní v prejednávanej veci.

28. Dovolací súd dospel aj k záveru, že dovolacia námietka žalovaného týkajúca sa nepreskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu v časti výroku o náhrade trov konania, je dôvodná, nakoľko nie je zrejmé,
ktoré úkony právnej služby považoval za účelne vynaložené a ktoré nie, a tak nie je zrejmé, ako
a na základe akých ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb dospel k sume 300,- €, ktorú považoval za primeranú.

29. Dovolací súd navyše poukazuje na skutočnosť, že v preskúmavanej veci je potrebné aj napriek
v dovolaniach nenamietanej skutočnosti zohľadniť, že žalovaný podal vyjadrenie (č. l.: 443 spisu) k
odvolaniu žalobcu (č. l. 439 spisu), avšak toto vyjadrenie žalobcovi doručené nebolo. Žalobca sa teda
nemal možnosť dozvedieť o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd toto vyjadrenienedoručil. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces
v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

30. V zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo a verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávisle a nestranným
súdom zriadeným zákonnom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach a záväzkoch. V zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou zo všeobecných záruk

spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Tento princíp je jeden zo znakov
širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania a vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná
primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť jej protistrane.

31. Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa
ktorého procesné strany musia dostať príležitosť predložiť nielen všetky dôkazy potrebné na to, aby

ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s
cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa pred ním. Požiadavka, aby procesné strany v konaní
mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám
pripojeným v spise, sa aplikuje aj na odvolacie konanie.

32. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu
protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k
názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku
ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a prípadne ide

o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná
možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia (obdobne pozri
aj rozsudok ESĽP vo veci Nider?st-Huber proti Švajčiarsku č. 18990/91, 18.2.1997, § 27).

33. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť

dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k
nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti,
že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej
strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods.
1 Dohovoru (rovnako tak v rozsudku vo veci Nider?st-Huber proti Švajčiarsku, § 29).

34. Právo strán konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných strán je súčasťou práva na
spravodlivé súdne konanie. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru odvolacieho súdu išlo o podanie
skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhá
strana konania. Každá strana musí mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje

za nutné na to, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou
predloženému súdu na účely ovplyvnenia jeho rozhodnutia a vyjadriť sa k nim. Kontradiktórny spor
znamená možnosť strany popierať (contra dicere) požiadavky a argumenty druhej strany a právo na to,
aby vypočuli jej argumenty a návrhy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 31/2016,
III. ÚS 32/2015, I. ÚS 276/ 2016, I. ÚS 230/03, IV. ÚS 186/09, II. ÚS 18/2013).

35. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu - ako tomu nasvedčuje obsah spisu - došlo v
preskúmavanej veci k procesnej nesprávnosti, na procesné dopady ktorej sa vzťahujú právne závery
ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike. Rovnako tak by ani neobstál prípadný argument,
že predmetné vyjadrenie, ktoré nebolo doručované, je len opakovaním predchádzajúcich vyjadrení v

konaní pred súdom prvej inštancie a prípadne vyjadrenie dovolateľa by nemalo vplyv na rozhodnutie
odvolaciehosúdu.Nietpochýbotom,žežalovanémumalabyťdanámožnosťoboznámiťsasvyjadrením
žalobcu k odvolaniu a že faktickým procesným postupom odvolacieho súdu bola táto možnosť upretá. V
kontexte vyššie uvedeného je zrejmé, že odvolací súd nemôže vopred vyhodnotiť, bez oboznámenia sa
s takýmto vyjadrením, či prípadné vyjadrenie dovolateľa mohlo mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho

súdu. V súlade so zásadou kontradiktórnosti je legitímna požiadavka strán sporu, aby mali možnosť sa
oboznámiť k opatreným vyjadreniam druhej strany, pričom nestačí, že informácie v nich obsiahnuté boli
v priebehu konania určitým spôsobom uvádzané (pozri bližšie rozsudok ESĽP vo veci Krčmár a ďalší
proti Českej republike č. 35376/97, 3.3.2000, § 43).36. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho vždy zrušiť podľa § 449

ods. 1, § 450 CSP a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom
tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. K vadám zmätočnosti prihliadal
dovolací súd - ak bolo dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom - z úradnej povinnosti.
Úlohou odvolacieho súdu bude doručiť vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu a až po vykonaní
tohto procesného úkonu bude možné pokračovať v odvolacom konaní v intenciách tohto rozhodnutia.

37. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací
súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

38. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu, rozhodne tento súd o trovách
pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.