Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/297/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5106225294
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5106225294.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa Ing. M. Z., nar. XX. X. XXXX, bytom
N. L. XXX, zastúpeného JUDr. Igorom Müllerom, advokátom so sídlom v A., A. V. XX, proti odporkyni
Všeobecná úverová banka, a.s. Bratislava, pobočka Žilina, so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO: 31
320 155, adresa pre doručovanie: Žilina, Na Bráne 1, v konaní o náhradu škody, na odvolanie odporkyne
proti rozsudku Okresného súdu v Žiline, č.k. 8C/286/2007-233 zo dňa 3. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j ea vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Žiline zaviazal odporkyňu uhradiť navrhovateľovi sumu 8 661,71
eur so 14 % úrokom z omeškania od 7. 11. 2006 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a zároveň v tej istej lehote nahradiť mu trovy konania, pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 2 595,34 eur a iných trov konania vo výške 715,40 eur.

Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 420 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval,
že odporkyňa porušením právnej povinnosti spôsobila navrhovateľovi škodu, a to konkrétne tým,
že nedojednala kúpnu cenu za odpredaj nehnuteľnosti vlastnícky patriacej navrhovateľovi obvyklým
spôsobom, čo bolo už konštatované v rozsudku Okresného súdu v Žiline 23C/56/2001, ktorým názorom
je súd viazaný. Podľa obsahu písomného plnomocenstva zo dňa 10. 3. 2000 bola odporkyňa oprávnená
na predaj nehnuteľnosti za kúpnu cenu 2 500 000,- Sk a nebola oprávnená dojednať splatnosť čo

i len časti tejto kúpnej ceny v rozpore s obvyklým časom plnenia. Pokiaľ sa cena nedala dojednať
podľa udeleného plnomocenstva, mala zvoliť ďalší postup po dohode s navrhovateľom a nie dojednať
neobvyklú podmienku splátkového kalendára, tobôž, keď voči sebe takúto podmienku nedojednala.
Navrhovateľ sa takýmto postupom odporkyne dostal do platobnej neschopnosti, preto mu vznikla ujma
v rozsahu ďalších nákladov voči veriteľom.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal navrhovateľovi

ako úspešnému účastníkovi náhradu trov konania v celom rozsahu.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie, v zákonom stanovenej lehote, odporkyňa. Žiadala napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že prvostupňový
súd nevykonal vo veci dostatočné dokazovanie, a preto i nesprávne rozhodol. Navrhovateľ nielen,

že v konaní nepreukázal dostatočným spôsobom zníženie majetku (predloženie exekučného spisu
nepovažuje odporkyňa za rozhodujúci dôkaz), nakoľko nebolo jednoznačným spôsobom preukázané,
kedy a akým spôsobom a z akých prostriedkov boli uhradené príslušné sumy, ako to vyplýva z
vyúčtovania exekúcie. Čo sa týka príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody, tam
malabyťpreukázanáexistencioučasovejsúvislostimedzivznikompovinnostinaúhraduanemožnosťou
plnenia tejto povinnosti. Mala nepochybne za to, že príčinná súvislosť musí byť bezprostredná a priama

a k jej preukázaniu nepostačuje druhotná platobná neschopnosť a časová súvislosť, ako to uvádza
súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Zo samotného plnomocenstva udeleného odporkyni napredaj nehnuteľnosti nevyplýva, že by bola povinná uzavrieť kúpnu zmluvu na nehnuteľnosť do určitej
doby, preto sa mohlo stať, že by táto nehnuteľnosť mohla byť predaná aj o niekoľko mesiacov od
udeleniaplnomocenstvaaztohtodôvodumáodporkyňazato,ženemohlazaviniťplatobnúneschopnosť

navrhovateľa, lebo ten ani nemohol predpokladať poukázanie kúpnej ceny v určitej lehote. Nie bez
významu je i skutočnosť, že v snahe o ústretovosť bola ochotná za účelom úspory času a prostriedkov
pristúpiť na to, aby navrhovateľ uhradil svoje záväzky voči nej prostredníctvom predaja nehnuteľnosti
na základe prijatia splnomocnenia a samotného podpísania kúpnej zmluvy s kupujúcim, ktorého si sám
našiel.

Nesprávne podľa jej názoru prvostupňový súd i vyhodnotil námietku premlčania vznesenú odporkyňou v
zmysle ust. § 106 Občianskeho zákonníka, keď konštatuje, že ani výhradný charakter príkaznej zmluvy
ako zmluvy ustanovenej ustanoveniami Občianskeho zákonníka neznamená, že by právne vzťahy na
jej základe nemohli byť posudzované podľa tretej časti Obchodného zákonníka. Žiaden zo subjektov
predmetného právneho vzťahu sa nezaoberal v rozhodujúcom čase podnikateľskou činnosťou v oblasti
predaja, či sprostredkovania predaja nehnuteľnosti, a preto má za to, že práve výhradný charakter

príkaznej zmluvy ako zmluvy občianskoprávnej je dôvodom pre subsumovanie právnych vzťahov z
nej vyplývajúcich pod ustanovenia Občianskeho zákonníka. Už v čase predchádzajúceho konania
navrhovateľ v konaní 23C/56/2001 navrhol podaním zo dňa 19. 2. 2004 rozšírenie návrhu, ktorým žiadal,
aby súd zaviazal odporkyňu na zaplatenie sumy 359 207,- Sk titulom náhrady škody, a teda už v tom
čase musel mať vedomosť o domnelej škode.

Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom
bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods. 1

písm. f/, h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zákonná úprava v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. okrem iného ukladá súdu jednoznačným spôsobom uviesť ako
vec právne posúdil, teda uviesť, z ktorých konkrétnych ustanovení pri rozhodovaní vychádzal, ako ich
vyložil, t.j. aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu

k predmetu konania práva a povinnosti. Dôvody súdneho rozhodnutia i pokiaľ ide o právne posúdenie
veci, musia byť jednoznačné a niet v nich už miesto pre rôzne alternatívy bez bližšieho zdôvodnenia v
tom, aké ktoré konkrétne ustanovenie zákona malo význam pre posúdenie veci.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je v prvom rade potrebné poukázať na to, že prvostupňový

súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia (č.l. 9, 10, 11 dôvodov napadnutého rozhodnutia) cituje rôzne
ustanovenia Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka bez toho, aby z ďalších dôvodov bolo
zrejmé, aký mali tieto ustanovenia význam pre posúdenie veci (popri sebe cituje ust. § 420 Občianskeho
zákonníka a zároveň § 373 Obchodného zákonníka, ako i § 566 Obchodného zákonníka). Ak potom
prvostupňový súd v ďalšom konštatuje, že medzi účastníkmi sa jednoznačne jednalo o uzatvorenie

príkaznej zmluvy v zmysle § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka a náhradu škody posudzoval podľa ust.
§ 420 Občianskeho zákonníka, nie je zrejmé (tak ako je už vyššie uvedené), aký význam pre posúdenie
veci mali ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka, resp. § 566 Obchodného zákonníka. Takýmto
postupom (nedostatočným zdôvodnením právneho posúdenia) odňal účastníkom možnosť konať pred
súdom, a preto musel odvolací súd prihliadnuť i na námietku odvolateľa v tomto smere a rozsudok

prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Právne posúdenie veci v tomto konkrétnom prípade je významné i v súvislosti s odporkyňou vznesenou
námietkou premlčania. Pri úprave náhrady škody, či už podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, sa jedná o komplexnú úpravu, t.j. včetne plynutia premlčacej

doby, a preto ani nemôže prichádzať do úvahy kombinácia nárokov podľa dvoch rozdielnych predpisov,
ale súd si musí jednoznačne ujasniť, či sa jedná o nárok podľa Občianskeho zákonníka (vrátane
premlčacej doby) alebo podľa Obchodného zákonníka. V tomto smere je podľa názoru odvolacieho
súdu potrebné vychádzať z právneho úkonu medzi účastníkmi označenom ako splnomocnenie zo dňa
10. 3. 2000 a k tomuto dátumu potom i vychádzať z textu hmotnoprávnych predpisov, t.j. predpisov

účinných k 10. 3. 2000. Obchodný zákonník účinný ku dňu 10. 3. 2000 nepoznal ust. § 261 ods. 7,
na ktoré poukazuje súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Textu tohto ustanovenia zodpovedalo ust. §
261 ods. 4 ObZ, ale toto ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu nemožno v prejednávanej veci
aplikovať. Vychádzajúc zo splnomocnenia uzavretého medzi účastníkmi dňa 10. 3. 2000 je zrejmé, ženavrhovateľ ako vlastník nehnuteľnosti (nie ako záložný dlžník) splnomocnil odporkyňu ako právnickú
osobu k odpredaju nehnuteľnosti (nie ako záložného veriteľa), a preto ani nemožno konštatovať, že
by sa tu jednalo o realizáciu záložného práva a už vôbec nie o zabezpečovací úkon (zabezpečovacím

úkonom bolo už existujúce záložné právo). Sám prvostupňový súd v dôvodoch rozhodnutia okrem iného
poukazuje na to, že sa tu jednalo o príkaznú zmluvu v zmysle Občianskeho zákonníka. Zdôvodnenie
rozhodnutia prvostupňovým súdom, kde poukazuje na to, že ani táto skutočnosť nevylučuje použitie
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka potom pôsobí autoritatívne bez bližšieho zdôvodnenia,
lebo tak ako je vyššie uvedené, otázku náhrady škody je potrebné posudzovať komplexne a súd okrem

iného pri právnom posúdení vychádzal i z ust. § 420 Občianskeho zákonníka (aj keď tak ako je vyššie
uvedené cituje i ust. § 373 Obchodného zákonníka).

Ani zo skutočnosti, kedy v inom konaní bol kupujúci zaviazaný uhradiť navrhovateľovi kúpnu cenu
iným spôsobom, než bola dojednaná v kúpnej zmluve, nemožno bez ďalšieho vyvodiť protiprávnosť
konania na strane odporkyne, ani príčinnú súvislosť medzi jej konaním a vznikom prípadnej škody na

strane navrhovateľa, a preto i v tejto časti považoval odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu za
predčasné. Konštatovanie súdu, že sa jedná o neobvyklé dojednanie kúpnej ceny zo strany odporkyne,
nemá podľa názoru odvolacieho súdu oporu v doteraz vykonanom dokazovaní, lebo zo žiadneho z
doteraz predložených dôkazov nevyplynulo, že by sa jednalo o neobvyklý spôsob. Navrhovateľ doteraz
nepreukázal súdu, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy mal možnosť dojednať odpredaj za iných

výhodnejších podmienok, či už s prihliadnutím na kúpnu silu alebo celkovú situáciu na realitnom trhu.
Iba v takomto prípade by bolo možné totiž konštatovať, že postupom odporkyne (zavinením) došlo na
jeho strane k vzniku škody. Taktiež doposiaľ neozrejmil, z ktorých konkrétnych skutočností vychádzal,
keď sa spoliehal na to, že bude môcť hradiť svoje pohľadávky z kúpnej ceny, najmä s prihliadnutím na
skutočnosť, že odporkyni z plnomocenstva nevyplývala povinnosť odpredať nehnuteľnosť v konkrétnej

lehote (na čo správne poukazuje i v odvolaní).

V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu v prvom rade vyzvať navrhovateľa, aby
preukázal, z ktorých konkrétnych skutočností vychádzal, keď predpokladal úhradu svojich pohľadávok z
vyplatenia kúpnej ceny, a teda či bolo objektívne možné očakávať úhradu ku konkrétnemu dátumu, lebo

lenpotombudemôcťprvostupňovýsúdustáliť,čikonanieodporkynejevpríčinnejsúvislostisprípadným
vznikom škody, a teda či navrhovateľovi vôbec právo na náhradu škody vzniklo (nemôže byť na ujmu
odporkyne, ak navrhovateľ bral na seba neprimerané riziká i v prípade, keď nemohol predpokladať, či
vôbec k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy dôjde).
Ak po doplnení dokazovania dôjde k záveru, že právo na náhradu škody navrhovateľovi vzniklo, bude sa

musieť vyporiadať i s námietkou premlčania vznesenou zo strany odporkyne (k premlčaniu môže dôjsť
iba u existujúceho nároku) a túto posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, lebo
tak ako je už i vyššie naznačené, medzi účastníkmi sa nejednalo o obchodno-právny vzťah, ale o vzťah
vyplývajúci z príkaznej zmluvy, teda ani nie o vzťah, ktorý by bezprostredne súvisel so zabezpečením
záväzku.

V tomto smere je prvostupňový súd viazaný názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie prípustné n i e j e .