Rozsudok Judgement was issued on Thursday, February 22, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/54/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7509211517
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7509211517.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej

a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne O.. J. Q., nar.
XX.X.XXXX, bytom R., U. XXX, právne zastúpenej JUDr. Janou Šándorovou, advokátkou so sídlom v
Košiciach,Mlynárska19,protižalovanejZ.P.-T.sosídlomP.-T.XXX,R.,právnezastúpenejAdvokátskou
kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o. so sídlom v Košiciach, Vodná 3, o náhradu mzdy,
o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 13. novembra 2014,
č. k. 14C/164/2009-179

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 5.461,30 Eur za obdobie od 1.9.2007
do 30.4.2009 spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 537,20 Eur od 11.10.2007
do 10.11.2007, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.223,60 Eur od 11.11.2007 do
10.12.2007, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.850,30 Eur od 11.12.2007 do
10.1.2008, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.387,50 Eur od 11.1.2008 do 10.2.2008,

s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.014,20 Eur od 11.2.2008 do 10.3.2008, s úrokom z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.640,90 Eur od 11.3.2008 do 10.4.2008, s úrokom z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 4.207,80 Eur od 11.4.2008 do 10.5.2008, s úrokom z omeškania vo výške 8
% ročne zo sumy 4.864,40 Eur od 11.5.2008 do 10.6.2008, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne
zo sumy 5.461,30 Eur od 11.6.2008 do 10.7.2008, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V
prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok na
účet súdu v sume 327,68 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o návrhu žalobkyne, ktorá sa proti žalovanej domáhala zaplatenia istiny 8.381,00 Eur
titulom náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru za obdobie od 1.9.2007
do 30.4.2009. V spore už bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie z 29. marca
2012, sp. zn. 14C/164/2009-122, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 3.883,86 Eur, ako aj v
časti o zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od 11.10.2007 do 11.6.2009 vo výške 10.926,79 Eur,
zastavené a v prevyšujúcej časti súd návrh zamietol. Predmetný rozsudok bol uznesením Krajského

súdu v Košiciach pod sp. zn. 3Co 185/2012-150 bol v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v
prevyšujúcej časti zamietnutá, zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.3. Z vykonaného dokazovania vzal súd prvej inštancie za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu
Košice - okolie z 3. decembra 2008, sp. zn. 8C/213/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. januára
2009, určil, že výpoveď daná žalobkyni listom z 29. mája 2007 je neplatná z dôvodu, že nebola vopred

prerokovaná so zástupcami zamestnancov, čo je podmienkou hmotno-právneho charakteru. Žalobkyňa
sa následne domáhala u žalovanej ďalšieho zamestnávania a náhrady mzdy. Žalovaná ju listom zo 4.
mája 2009 vyzvala, aby nastúpila do zamestnania, čo sa aj stalo, ale žalovaná pre žalobkyňu prácu
nemala, preto žalobkyňa zotrvala v práci 3 hodiny a nasledujúci deň si vybrala dovolenku, ktorú čerpala
do konca mesiaca máj 2009 a k 1.6.2009 sama požiadala o ukončenie pracovného pomeru z dôvodu,

že jej nebola vyplatená mzda. Takto došlo 2. júna 2009 k platnému ukončeniu pracovného pomeru
žalobkyne u žalovanej. Žalobkyni sa po neplatnej výpovedi podarilo zamestnať až 1. apríla 2008 na 3/4
úväzoknaZákladnejškolevE.O.,kdevtomčasemalahrubýpríjemccaXX.XXX,-Sk,t.j.331,94Eur.Od
tej doby pracuje naďalej na tejto základnej škole a v súčasnosti už má 100 % úväzok a pracovný pomer je
uzavretý na dobu neurčitú. U žalovanej pracovala 7 rokov a bola zaradená do 9. platovej triedy s príjmom
asi 16.000,- Sk, t.j. 531,10 Eur. V novom zamestnaní teda dosahovala vyšší príjem ako u žalovanej,

ale mala značné výdavky s cestovným, keďže musela do miesta zamestnania dochádzať. Preto podľa
názoru žalobkyne nemožno označiť uvedenú prácu za prácu vykonávanú za rovnakých podmienok.
Potvrdila, že žalovaná jej v mesiaci júl 2008 začala zasielať sumy 776,76 Eur, avšak žalobkyňa nemala
vedomosť o tom, či ide o čistú alebo hrubú mzdu, pričom štatutárny zástupca žalovanej jej odkázal, že
z tohto príjmu si má uhrádzať aj odvody do poisťovne a odvádzať daň. Všetky tieto čiastky žalobkyňa

vrátila žalovanej a po dohode s právnym zástupcom si zvyšok ponechala ako zálohu v celkovej sume
3.883,86 Eur. Tvrdila, že medzi ňou a žalovanou k žiadnej dohode nedošlo, pretože štatutárny zástupca
sa s ňou ani raz nestretol, nekomunikoval s ňou, nenavrhoval ani splátkový kalendár, žiadna snaha z
jeho strany nebola. Žalovaná tvrdila, že uhradila žalobkyni z titulu náhrady mzdy sumu 12.651,43 Eur,
jej dlh v tomto rozsahu preto zanikol. Poprela tvrdenie žalobkyne, že nemala vedomosť, aké peniaze sú

zasielané na jej účet, pretože 14. júla 2009 bol zaslaný vtedajšej právnej zástupkyni žalobkyne návrh
dohodynasplácaniedlhu,vktorombolauvedenásumu3.883,86Eur,ktorábudesplatnáv5.mesačných
splátkach po 776,76 Eur, pričom v tejto dohode bolo jednoznačne uvedené, čoho sa dlh týka, resp. z
čoho dlh pozostáva. Táto dohoda však žalobkyňou podpísaná nebola. Žalobkyňa uviedla, že jej nebolo
známe, o aké plnenie sa jedná zo strany žalovanej, pretože nebol jej doručený žiadny výpočet náhrady

mzdy. V predmetnej dohode je uvedená suma 3 883,86 Eur, čo je náhrada mzdy za 9 mesiacov, ktorú
žalovaná plnila a ktorú aj vyčíslila v dohode o splátkach. Rozhodne poprela, že by jej žalovaná uhradila
sumu 12.651,43 Eur.

4. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ust. § 252b Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa

ustanoveniami tohto zákona spravujú aj pracovno-právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.septembrom 2007,
ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne úkony urobené pred 1.septembrom 2007 a nároky, ktoré z
nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy platnej do 31.8.2007. Ďalej súd poukázal na ust. §
79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce a zdôraznil, že pri výpočte priemerného zárobku sa
vychádza z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného

zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je v zásade predchádzajúci kalendárny
štvrťrok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k 1. januáru, 1. aprílu, 1. júlu, 1. októbru kalendárneho
roka. Pri zisťovaní priemerného zárobku sa teda celková hrubá mzda delí celkovým odpracovaným
časom, do ktorého sa započítava aj prípadná práca nadčas. Rozhodujúcim obdobím pre výpočet
priemerného zárobku na určenie náhrady mzdy v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je

v prípade žalobkyne 2. štvrťrok roku 2007. Podľa údajov v evidencii žalovanej v apríli 2007 bolo 142,5
pracovných hodín, dosiahnutá mzda žalobkyne bola 18.959,- Sk, v máji 2007 bolo 157,5 pracovných
hodín, dosiahnutá mzda žalobkyne bola 17.441,- Sk a v júni 2007 bolo 157,5 pracovných hodín,
dosiahnutá mzda žalobkyne bola 18.804,- Sk. Priemerný zárobok žalobkyne je vypočítaný podľa vzorca
(18.959+17.441+18.804) : (142,5+157,5+157,5)= 54.840 : 457,5= 119,86 Sk za hodinu, t.j. 3,9788 Eur

za hodinu.
Náhrada mzdy za rok 2007 predstavuje:
- za september18 pracovných dní =135 hod. x 3,9788 Eur = 537,2 Eur
- za október 23 pracovných dní =172,5 hod. x 3,9788 Eur = 686,4 Eur
- za november 21 pracovných dní = 157,5 hod. x 3,9788 Eur = 626,7 Eur

- za december 18 pracovných dní = 135 hod. x 3,9788 Eur = 537,2 Eur
Náhrada mzdy za rok 2008 predstavuje:
- za január 21 pracovných dní = 157,5 hod. x 3,9788 Eur = 626,7 Eur
- za február 21 pracovných dní = 157,5 hod. x 3,9788 Eur = 626,7 Eur- za marec 19 pracovných dní = 142,5 hod. x 3,9788 Eur = 566,9 Eur
- za apríl 22 pracovných dní = 165 hod. x 3,9788 Eur = 656,6 Eur
- za máj 20 pracovných dní = 150 hod. x 3,9788 Eur = 596,9 Eur,

t.j. 5.461,30 Eur.

5. Súd uzavrel, že právny základ nároku žalobkyne na náhradu mzdy bol daný právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Košice - okolie, ktorým bolo určené, že výpoveď daná žalobkyni žalovanou je neplatná.
Žalobkyňa listom zo 17. augusta 2007 žalovanej oznámila, že skončenie pracovného pomeru je neplatné

a trvá na tom, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala. Tým bola splnená ďalšia zákonná podmienka
pre poskytnutie náhrady mzdy v zmysle ust. § 79 ods.1 Zákonníka práce. Súd preto žalobkyni priznal
náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za dobu od 1.9.2007 až do 31.5.2008. Súd v danom
prípade použil moderačné oprávnenie vyplývajúce z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce z dôvodu, že
žalovaná toto moderačné oprávnenie využila. Súd môže náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov
znížiť, prípadne nepriznať, iba na výslovnú žiadosť zamestnávateľa. Keďže žalovaná takúto žiadosť

vzniesla, súd na ňu prihliadol, pretože sú tu podmienky pre nepriznanie náhrady mzdy z nasledovných
dôvodov. Žalobkyňa sa po neplatnom skončení pracovného pomeru so žalovanou zamestnala na
Základnej škole v E. O. počnúc dňom 1. apríla 2008, kde spočiatku pracovala na 3/4 úväzok a jej hrubý
plat v tom čase činil cca 10.000,- Sk, t.j. 331,94 Eur. Od 1.9.2008 až doposiaľ, tam pracuje na 100 %
pracovný úväzok, pričom vykonáva rovnakú prácu, ako u žalovanej. V období od apríla 2008 do apríla

2009 dosahovala podstatne vyššiu mzdu (549,36 Eur netto), ako by v čase, za ktorý požaduje žalobkyňa
náhradu mzdy, jej prináležala u žalovanej ako u zamestnávateľa (431,54 Eur netto), to znamená, že
zarobila toľko, že žiadnu ujmu neutrpela. Žalobkyni však rozhodne patrí náhrada mzdy za obdobie od
1.9.2007 do 31.5.2008. Náhrada mzdy je satisfakciou za neplatné skončenie pracovného pomeru v
zmysle platnej judikatúry. Z potvrdenia z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach súd zistil, že

žalobkyňa bola vedená v evidencií uchádzačov o zamestnanie od 1.9.2007 do 31.3.2008 a z evidencie
bola vyradená z dôvodu zamestnania sa. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade neobstojí
tvrdenie žalovanej, že z jej strany bolo plnené žalobkyni vo výške 12.651,00 Eur, čím si obec dlh splnila,
hoci žalobkyňa tieto peniaze vrátila. Žalovaná uviedla, že čiastky, ktoré zasielala žalobkyni, boli sumy,
na ktorých sa štatutárny zástupca žalovanej dohodol s vyšetrovateľom na základe trestného oznámenia

podaného žalobkyňou, pričom samotná žalobkyňa sa so žalovanou nedohodla na žiadnych splátkach
a skutočnosť, že prijala od žalovanej sumu 3.883,86 Eur, neznamená, že tým prejavila súhlas s výškou
náhrady mzdy, ktorú jej žalovaná vyplatila. Vzhľadom na uvedené súd návrh žalobkyne nad rámec 9
mesiacov náhrady mzdy s prísl. zamietol.

6. Ďalej súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 129 ods.1, § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ako aj ust.
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., priznal žalobkyni ňou
požadovaný úrok z omeškania, nakoľko tento zodpovedal citovaným právnym predpisom. O zaplatení
súdneho poplatku súd rozhodol podľa Zákona o súdnych poplatkoch, pričom súdny poplatok tvorí 6 % z
priznanej náhrady mzdy. Žalobkyňa je od poplatku oslobodená, preto musí poplatok zaplatiť žalovaná.

7. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobkyňa aj žalovaná.

8. Žalobkyňa svoje odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie vychádza v rozhodnutí z
nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Žalobkyňa nepovažuje rozhodnutie súdu za správne v časti, v ktorej využil
moderačné oprávnenie vyplývajúce z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a nepriznal jej náhradu mzdy
prevyšujúcu deväť mesiacov. Nesprávny je podľa jej názoru aj záver súdu, že žalobkyňa od apríla 2008
do apríla 2009 dosahovala u jej terajšieho zamestnávateľa mzdu podstatne vyššiu, ako u žalovanej,
z čoho vyvodil záver, že žalobkyňa neutrpela žiadnu ujmu. Uvedený záver súdu prvej inštancie podľa

názoru žalobkyne nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že u
žalovanej dosahovala v apríli 2007 príjem 545,37 Eur (netto), v máji 2007 príjem 501,16 Eur (netto)
a v júni 2007 príjem 625,10 Eur (netto). Dosahovala teda obdobnú mzdu, avšak v priebehu konania
zdôrazňovala, že práca v obci E. O. nie je prácou vykonávanou za rovnocenných podmienok, ako
vykonávala u žalovanej. Zamestnala sa za nepriaznivých okolností, ktorým je dochádzanie do obce E.

O.,ktorájevzdialenáodmiestajejbydliska23km,sčímmápodstatnevyššienákladyvovýškeasi70Eur
mesačne, ktoré súdu špecifikovala. Podstatným hľadiskom, znevýhodňujúcim jej terajšie zamestnanie
v porovnaní so zamestnaním u žalovanej, je aj časový aspekt dochádzania do terajšieho zamestnania.
V odvolaní zdôraznila, že náhrada mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru másatisfakčnú funkciu a nie je ekvivalentom mzdy, ale je sankciou pre zamestnávateľa za to, že došlo k
neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Žalobkyňa má za to, že postup súdu, ktorým jej nepriznal
náhradumzdyprevyšujúcudeväťmesiacov,niejevsúladesvykonanýmdokazovaním,anispríslušnými

zákonnými ustanoveniami. Domnieva sa, že priznanie náhrady mzdy prevyšujúcej deväť mesiacov by
bolo plne v súlade s dobrými mravmi a spravodlivé. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd
rozhodol podľa jej odvolacieho petitu.

9. Žalovaná svoje odvolanie proti rozsudku zdôvodnila podľa § 205 ods. 2 písm. a), b) a d) O.s.p.. V

odvolaní sa stotožnila so záverom súdu prvej inštancie, ktorý podľa jej názoru správne použil moderačné
právo podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaná však nesúhlasí so spôsobom výpočtu náhrady mzdy
patriacej žalobkyni z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, nakoľko táto je súdom vyčíslená v
evidentne nesprávnej výške. Podľa výpočtov vo veci konajúceho súdu patrí žalobkyni náhrada mzdy za
obdobie od 1.9.2007 do 31.5.2008 vo výške 5.461,30 Eur, pričom táto suma je vypočítaná z hrubej mzdy
žalobkyne. Vo veci konajúci súd však pri výpočte výšky náhrady mzdy žiadnym spôsobom nezohľadnil

čiastočné platby, ktoré žalovaná žalobkyni uhradila. Dáva odvolaciemu súdu do pozornosti, že počas
konania bolo jednoznačne preukázané, že zo strany žalovanej došlo k úhrade sumy celkom 12.651,43
Eur. Žalovaná nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého neobstojí tvrdenie žalovanej, že
z jej strany bolo plnené žalobkyni vo výške 12.651 Eur, avšak žalobkyňa tieto peniaze vrátila, pretože
záver súdu nie je ničím podložený a žiadnym spôsobom odôvodnený. Súd v tejto časti odôvodnenia iba

jednoducho konštatuje, že tvrdenia žalovanej neobstoja, no tento svoj názor žiadnym ďalším spôsobom
(najmä použitím príslušných zákonných ustanovení) neodôvodnil. V tejto súvislosti poukazuje žalovaná
na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý spočíva predovšetkým v preukázaní správnosti súdneho rozhodnutia,
pričom odôvodnenie musí byť zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní
rozhodnutia v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

Uvádza, že aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej
republiky, nedostatočným odôvodnením rozhodnutia dochádza k porušeniu práv účastníka konania na
spravodlivý proces. V súvislosti s uvedeným dáva odvolaciemu súdu do pozornosti závery vyplývajúce
z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06, ako aj z nálezu sp. zn. IV. ÚS
150/03. Zdôrazňuje, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že k zaplateniu vyššie uvedených súm

skutočne došlo a že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že zasielané sumy predstavovali náhradu mzdy
z neplatne skončeného pracovného pomeru. S poukazom na ust. § 566 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v odvolaní žalovaná uvádza, že veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporuje dohode
alebo povahe pohľadávky. Citované ustanovenie dáva dlžníkovi možnosť, aby rozsah svojej povinnosti
zmenšil a odstránil tak aspoň sčasti nepriaznivé následky vyplývajúce z toho, že pohľadávka nebola

včas splnená, pričom následky omeškania potom postihnú len zvyšujúcu časť plnenia. Skutočnosť,
že žalobkyňa časť žalovanou uhradených súd bezdôvodne vrátila, je s poukazom na vyššie uvedené
irelevantná, pričom žalovaná trvá na svojich vyjadreniach, že sumy, ktoré žalobkyňa žalovanej vrátila, si
žalobkyňa môže uplatniť titulom vrátenia bezdôvodného obohatenia, resp. iným titulom, ktorý však nemá
vplyv na výsledok tohto konania. Nedôvodné vrátenie súm žalobkyňou nemôže byť na ťarchu žalovanej.

Je nepochybné, že žalobkyňa mala informácie o tom, kto je jej veriteľ a aké má pohľadávky voči nemu.
Svojvoľným vrátením sama seba vystavila do pozície, že jej nárok na náhradu mzdy zanikol a teoreticky
jej mohol vzniknúť iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý si však neuplatnila riadne a
včas, preto na neho nemožno prihliadať, nakoľko žalovaná aj týmto namieta jeho premlčanie. Žalovaná
preto tvrdí, že svoju povinnosť na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru voči

žalobkyni splnila v celom rozsahu (ba dokonca aj nad tento rozsah), nakoľko čiastočné platby uhradené
žalovanou bola žalobkyňa povinná prijať. Ďalej žalovaná uvádza, že pokiaľ ide o peňažné prostriedky vo
výške 3.883,86 Eur, ktoré boli žalobkyňou ponechané ako náhrada mzdy, žalovaná za žalobkyňu splnila
taktiež odvodové povinnosti. Keďže súd v odôvodnení konštatuje, že žalovaná nepochybne zaplatila
sumu 3.883,86 Eur a zároveň je zrejmé, že za žalobkyňu boli zaplatené aj zákonom stanovené odvody,

mal uvedené skutočnosti zohľadniť pri matematickom výpočte nároku žalobkyne. Súd prvej inštancie
správne vychádzal z náhrady mzdy za 9 mesiacov, no jej výšku, s ohľadom na plnenia žalovanej,
nesprávne vypočítal. Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku, ktorým žalobe vyhovel, zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. K odvolaniu žalovanej podala písomné vyjadrenie žalobkyňa, v ktorom uviedla, že nikdy neuznala
vyplatenie sumy vo výške 12.651,43 Eur zo strany žalovanej. Vždy uvádzala, že v predmetnej veci jej
žalovaná plnila len vo výške 3.883,86 Eur. V podaní zo 7. apríla 2010 na strane tri samotná žalovaná
uvádza prehľad, ako sa žalobkyni snažila uhradiť jej záväzok v ňou celkovo vyčíslenej výške 3.883,86Eur, a ako jej žalobkyňa jednotlivé platby vracala obratom. V súdnom spise sa nachádza list z 3.
novembra 2009, v ktorom žalobkyňa oznamovala žalovanej, že nesúhlasí s návrhom jej finančného
vyrovnania a žiadala, aby jej neposielali ňou určenú výšku splátky. Žalovaná teda plnila všetkými

špecifikovanými splátkami náhradu mzdy v celkovej výške 3.883,86 Eur, ktorú ako vyplýva zo súdneho
spisu, sama žalovaná určila v dohode o splátkach, ktorú žalobkyňa ale nikdy nepodpísala a s jej výškou
nesúhlasila. Žalovaná nikdy nemala úmysel plniť, a ani neplnila nad sumu 3.883,86 Eur. Žalovaná
nikdy nepripustila, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy vyššiu ako 3.883,86 Eur a nad túto sumu
ani nikdy nechcela plniť a ani neplnila. Žalobkyňa tvrdí, že splátky žalovanej nevracala bezdôvodne.

Konala tak z dôvodu, že nevedela, že sa jedná o náhradu mzdy, s dohodou o splátkach predloženou
žalovanounesúhlasilaanesúhlasilaanisvýškounáhradymzdy.Akojezrejmézvýpisovzúčtužalovanej
predložených v konaní, žalovaná pri jednotlivých úhradách ani neuvádzala v poznámke, o akú platbu sa
jedná, pričom ani neobdržala ňou určené splátky 776,76 Eur mesačne, ale platila rôzne čiastky. Tým,
že splátky vrátila žalovanej, nemohol zaniknúť jej nárok na náhradu mzdy. Záväzky z bezdôvodného
obohatenia majú v pracovnoprávnych vzťahoch subsidiárnu povahu, z čoho vyplýva, že povinnosť vydať

bezdôvodné obohatenie je daná len vtedy, ak nie sú splnené predpoklady pre vznik nároku na náhradu
mzdy, pričom v danom prípade takýto nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného
pomeru bol preukázaný a daný. Nie je preto opodstatnené tvrdenie žalovanej o tom, že žalobkyni
mohol vzniknúť len nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia, nie na náhradu mzdy. Za nanajvýš
nekorektné, zavádzajúce a nepravdivé považuje žalobkyňa tvrdenie žalovanej o tom, že úhradou sumy

3.883,86 Eur za žalobkyňu splnila aj odvodové povinnosti. Vo svojom vyjadrení z 30. marca 2010 na
strane tri žalovaná tvrdí, že nakoľko priemerným zárobkom žalobkyne za obdobie mesiacov apríl, máj,
jún 2007 bola suma 532,76 Eur brutto, t.j. 431,54 Eur netto, predstavuje náhrada mzdy prislúchajúca
žalobkyni sumu 3.883,86 Eur (9 x 431,54 Eur). Z uvedeného vyplýva, že žalovaná pri výpočte náhrady
mzdy 3.883,86 Eur vychádzala z čistej mzdy.

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj
na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).

12. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne a žalovanej
ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2

CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) O.s.p. v spojení s
ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, v CSP odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h)]
a dospel k záveru, že odvolaniam ani jednej strán sporu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne
vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 22. februára 2017 o 12,05 hod. v pojednávacej miestnosti č.
dv. 215, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené minimálne

5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

14. Žalobkyňa a žalovaná v odvolaní namietali odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p., t.j.
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konkrétne, že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. V zmysle CSP ide o odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h), t.j. že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

15. Pod odňatím možnosti konať pred súdom [§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., účinného do 30. júna 2016,
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP, účinného od 1. júla 2016 - nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces] je potrebné rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajútie procesné práva, ktoré jej zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o postup súdu, ktorým sa strane sporu
znemožnírealizáciajejprocesnýchpráv,priznanýchjejvobčianskomsúdnomkonanízaúčelomochrany
jej práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia nezodpovedá zákonným požiadavkám podľa § 157 ods.
2 O.s.p., účinného do 30. júna 2016 a § 220 ods. 2 CSP, platného a účinného od 1. júla 2016.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom spore rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť
nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p., alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový
stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil

aj správny právny záver. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2
písm. d) a f) O.s.p. nie sú dôvodne uplatnené.

18. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že tak odvolanie žalobkyne, ako ani odvolanie
žalovanej, nie je spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a privodiť zmenu

rozhodnutia súdu prvej inštancie, či už v zmysle odvolania žalobkyne v jej prospech, alebo v zmysle
odvolania žalovanej v prospech žalovanej.

19. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam žalobkyne a
žalovanej odvolací súd dodáva:

20. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú odvolaciu námietku žalobkyne, že hoci u nového
zamestnávateľa dosahovala obdobnú mzdu ako u žalovanej, práca v obci E. O. nie je prácou
vykonávanou za rovnocenných podmienok, ako vykonávala u žalovanej, pretože dochádzaním do obce
E. O., ktorá je vzdialená od miesta jej bydliska 23 km, má podstatne vyššie náklady vo výške asi 70

Eur mesačne, ktoré súdu špecifikovala a znevýhodňujúcim jej terajšie zamestnanie v porovnaní so
zamestnaním u žalovanej, je aj časový aspekt dochádzania do terajšieho zamestnania.

21. Už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd zdôrazňoval, že náhrada mzdy je istým
druhom satisfakcie pre neplatne skončený pracovný pomer, nie reparáciou ujmy v úplnom slova zmysle.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto vo výroku, ktorým návrh žalobkyne nad rámec 9 mesiacov
náhrady mzdy s prísl. zamietol, vecne správny.

22. Odvolaciu námietku žalovanej, v zmysle ktorej konajúci súd pri výpočte výšky náhrady mzdy žiadnym
spôsobom nezohľadnil čiastočné platby, ktoré žalovaná žalobkyni uhradila, sa nezakladajú na pravde,

pretože ani samotná žalobkyňa nespochybňovala platby prijaté od žalovanej z titulu náhrady mzdy, ani
ich výšku v sume 3.883,86 Eur, pričom v tejto časti žalobkyňa vzala svoj návrh čiastočne späť a súd
konanie v časti o zaplatenie sumy 3.883,86 Eur s prísl. právoplatne zastavil rozsudkom z 29. marca
2012, sp. zn. 14C/164/2009-122.

23. Pokiaľ žalovaná v odvolaní opakovane tvrdí, že žalobkyni uhradila z titulu náhrady mzdy sumu
12.651,43 Eur, pričom záver súdu o tejto skutočnosti nie je ničím podložený a žiadnym spôsobom
odôvodnený, pretože súd iba jednoducho konštatuje, že tvrdenia žalovanej neobstoja, no tento svoj
názor žiadnym ďalším spôsobom (najmä použitím príslušných zákonných ustanovení) neodôvodnil,
odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

24. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalovaná poprela tvrdenie žalobkyne, že nemala
vedomosť, aké peniaze sú zasielané na jej účet, pretože 14. júla 2009 bol zaslaný vtedajšej právnej
zástupkyni žalobkyne návrh dohody na splácanie dlhu, v ktorom bola uvedená sumu 3.883,86 Eur, ktorábudesplatnáv5.mesačnýchsplátkachpo776,76Eur,pričomvtejtodohodebolojednoznačneuvedené,
čoho sa dlh týka, resp. z čoho dlh pozostáva. Zároveň súd uviedol, že

25. V súvislosti s vyššie uvedeným tvrdením žalovanej, ktorá vedomosť žalobkyne o tom, aké peniaze
sú zasielané na jej účet, odvodzuje od návrh dohody na splácanie dlhu, ktorý bol 14. júla 2009 zaslaný
vtedajšej právnej zástupkyni žalobkyne (odhliadnuc od skutočnosti, že žalobkyňa žalovanej oznámila
listom z 3. novembra 2009, že nesúhlasí s návrhom jej finančného vyrovnania a žiadala, aby jej
neposielali žalovanou určenú výšku splátky), odvolací súd zdôrazňuje, že suma 776,76 Eur, zaslaná

žalovanou žalobkyni v 5 splátkach, predstavuje sumu 3.883,86 Eur, nie sumu 12.651,43 Eur, ako tvrdí
žalovaná. Preto aj vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovanej považuje odvolací súd za opodstatnené,
že žalovaná nemala úmysel plniť žalobkyni nad sumu 3.883,86 Eur.

26. Zároveň odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vzal z
vykonaného dokazovania za preukázané, že podľa vyjadrenia samotnej žalovanej, čiastky, ktoré

zasielala žalobkyni, boli sumy, na ktorých sa štatutárny zástupca žalovanej dohodol s vyšetrovateľom
na základe trestného oznámenia podaného žalobkyňou, nie so žalobkyňou; žalobkyňa sa so žalovanou
nedohodla na žiadnych splátkach.

27. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej

inštancie, že prijatie sumy 12.651,43 Eur žalobkyňou od žalovanej nebolo preukázané, a na druhej
strane,prijatiesumy3.883,86Euržalobkyňouodžalovanejneznamená,žetýmprejavilasúhlassvýškou
náhrady mzdy, ktorú jej žalovaná vyplatila. Odôvodnenie rozsudku je preto v tejto časti nielen správne,
ale aj dostatočné.

28. Odvolací súd sa stotožňuje aj s ďalším názorom žalobkyne, ktorý uviedla v písomnom vyjadrení k
odvolaniu žalovanej, že tvrdenie žalovanej o tom, že úhradou sumy 3.883,86 Eur za žalobkyňu splnila
aj odvodové povinnosti, je tvrdením nekorektným a zavádzajúcim. Žalobkyňa poukázala na vyjadrenie
žalovanej z 30. marca 2010, v ktorom na strane tri žalovaná tvrdí, že nakoľko priemerným zárobkom
žalobkyne za obdobie mesiacov apríl, máj, jún 2007 bola suma 532,76 Eur brutto, t.j. 431,54 Eur netto,

predstavuje náhrada mzdy prislúchajúca žalobkyni sumu 3.883,86 Eur (9 x 431,54 Eur). Z uvedeného
vyplýva, že žalovaná pri výpočte náhrady mzdy 3.883,86 Eur vychádzala z čistej mzdy.

29. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že zamestnávateľovi vzniká povinnosť na základe súdneho
rozhodnutia, v rámci spracovania miezd v príslušnom mesiaci, sumu náhrady mzdy z neplatne

skončeného pracovného pomeru zamestnancovi vyplatiť a z tejto sumy zabezpečiť odvodové povinnosti
podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, odvodové povinnosti
podľa zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov, ako aj daňové
povinnosti podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

30. Odvolací súd preto konštatuje, že napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd
potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa, ako aj žalovaná, neboli vo svojich odvolaniach úspešní, resp. ich

úspech i neúspech v odvolacom konaní bol rovnaký, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konaťpred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).