Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, February 28, 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/216/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118215807
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8118215807.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL

FINANCE SA, boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska republika, vo veci organizačnej zložky
v SR: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, Karadžičova 2, 811 09
Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly
s.r.o., Ventúrska 16, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: U. I., O.. XX.X.XXXX, V. XXX XX N. O. X. XX,
o zaplatenie 719,66 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 599,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne z tejto sumy od 17.12.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 66 %, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 12.11.2018 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu
sumu 719,66 Eur spolu s úrokmi z dlžnej úverovej istiny vo výške 30 % ročne zo sumy 601,- Eur
od 17.12.2015 do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 719,66 Eur od

17.12.2015 do zaplatenia a trovy konania.

2. Žalobca uviedol, že ku dňu 30.6.2016 došlo k cezhraničnému zlúčeniu spoločnosti CETELEM
SLOVENSKO a.s. so žalobcom, spoločnosť CETELEM SLOVENSKO a.s. (ďalej len „právny predchodca
žalobcu“ alebo aj „veriteľ“) v dôsledku cezhraničného zlúčenia zanikla zlúčením bez likvidácie a žalobca
sa stal jej univerzálnym právnym nástupcom.

3. Žalobu ďalej žalobca odôvodnil tým, že dňa 23.2.2015 uzavrel právny predchodca žalobcu ako veriteľ
so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty
podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Obsahom úverovej zmluvy bol záväzok
veriteľa poskytnúť žalovanému revolvingový úver vo forme úverového rámca do výšky 5.000,- Eur na
financovanie kúpy spotrebného tovaru u predajcu uvedeného na úverovej zmluve a súčasne záväzok
žalovaného vrátiť poskytnutý revolvingový úver spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami formou
dohodnutýchmesačnýchsplátok(pozn.súdu:ničztohožalobcabližšienešpecifikoval).Žalobcauviedol,

že podľa bodu 1.5 Úverovej zmluvy žalovaný súhlasil s tým, aby žalobca poukázal peňažné prostriedky
vo výške prvého čerpania revolvingového úveru predajcovi, ktorý žalovanému predal tovar opísaný
v základných podmienkach úverovej zmluvy. Na základe tohto súhlasu žalobca poskytol žalovanému
úver tak, že uhradil požadované peňažné prostriedky na účet predajcu a žalovanému vydal kreditnúkartu a poskytol mu dohodnuté platobné služby s ňou spojené, podľa bodu 3.1 úverovej zmluvy aj
výberom finančných prostriedkov v hotovosti pomocou karty. Dodal, že žalovaný takto po dobu trvania
úverového vzťahu vyčerpal z poskytnutého úverového rámca peňažné prostriedky v celkovej výške

601,- Eur tak, že sumu 599,- žalovaný čerpal výbermi hotovosti z bankomatov a platbami na vybraných
obchodných miestach, a sumu 2,- Eur predstavujú poplatky, ktoré veriteľ účtoval žalovanému „v súlade
s úverovou zmluvou ako súčasť úverovej istiny“. Podľa bodu 4.3. Úverovej zmluvy sa žalovaný zaviazal
riadne a včas splácať poskytnutý úver, a to formou dohodnutých pravidelných mesačných splátok, ak
sa s veriteľom nedohodol inak. Veriteľ splátku použije na úhradu splatných záväzkov klienta (pozn.

súdu: žalobca ich v žalobe nijako nešpecifikoval). Pri výpočte úrokov z úveru vychádza z roku s 365
dňami (v prípade prestupného roku s 366 dňami) a zo skutočného počtu dní (pozn. súdu: nie je zrejmé
zo skutočného počtu akých dní - čoho, t.j. ako úroky počíta, viď nižšie). Ďalej žalobca uviedol, že
žalovaný svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnil. Napriek zmluvne dohodnutým
splátkam poskytnutého úveru neuhradil žalovaný veriteľovi do dňa spísania žaloby nič z dlžnej sumy.
Na predžalobné výzvy nereagoval. V dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany žalovaného

veriteľ vyhlásil dňa 16.12.2015 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovaného splatný v celom
rozsahu. Podľa žalobcu vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam má žalovaný voči žalobcovi ku
dňu spísania žaloby neuhradené záväzky po lehote splatnosti v celkovej výške 719,66 Eur (601,- Eur z
titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny; 99,16 Eur z titulu dlžných úrokov z úveru; 19,50 Eur z titulu dlžného
poistného z úveru) /pozn. sudu: bez toho aby bolo zrejmé, z čoho tieto sumy presne pozostávajú, najmä

ako ich, s uvedením všetkých konkrétnych vstupných údajov vypočítal - na základe čoho, prípadne z
akých súm a za aké obdobia/. Tvrdil, že okrem toho je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi úroky z
dlžnej úverovej istiny vo výške 30,00% ročne zo sumy 601,- Eur od 17.12.2015 do zaplatenia a úroky
z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 719,66 Eur od 17.12.2015 až do zaplatenia, a poukázal
na prílohy pripojené k žalobe.

4. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením vyzval,
a žaloba s prílohami mu bola doručená ešte dňa 16.1.2019 cestou OO PZ na adrese podnájmu. V
súvislosti s tým však súd pripomína, že „I. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok
(aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok.

II. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany
poprieťtvrdeniažalobcu,akžalobcasamotnýzanedbalsvojupovinnosťtvrdenia.Povinnosťstranysporu
tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8
CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp.
zn. I. ÚS 246/2019, zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk)

5. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka)
neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez
nariadenia pojednávania, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy, avšak len v rozsahu
včasných a konkrétnych žalobných tvrdení uvedených v žalobe (viď predchádzajúci bod).

6. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

7. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

8. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

9. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania.10. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

11. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne
opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670. + ďalej podrobnejšie viď aj bod 40. a nasl. tohto odôvodnenia).

12. V súvislosti s eventuálnym dopĺňaním skutkových tvrdení (ako podkladu zisťovania skutkového
stavu) súd tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo
doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, pričom podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v
spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ.

13. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie označenými dôkazmi (§ 132 ods. 1
CSP), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných
(resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP) a
vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

14. Dňa 23.2.2015 uzatvoril právny predchodca žalobcu ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom
písomnú zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovanému
revolvingový úver vo forme úverového rámca do výšky 5.000,- Eur, z ktorého žalovaný výbermi hotovosti
z bankomatov a platbami vyčerpal sumu 599,- Eur, avšak tento úver nesplácal. Vo vzťahu k výške
povinných splátok, uplatneným úrokom a poplatkom, najmä ich výpočtu (z akých konkrétnych súm, za

čo a za aké konkrétne obdobie ich žalobca vyúčtoval), pritom súd zo žalobných tvrdení (§ 132 ods. 2
CSP) nezistil nič.

15. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než
vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným

procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

Relevantné hmotnoprávne normy

16. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere

sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

17. Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle §
263 ods. 1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania a

splatnosti úrokov.

18. Napríklad podľa § 502 ods. 1 OBZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona. Podľa § 503 ods. 1 OBZ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť

použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak sa
poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj
úroky z tejto splátky. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné

prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do
vrátenia peňažných prostriedkov.

19. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá má v
zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho

sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však vyplýva, že v
podrobnostiach ide o nároky medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť
aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách prespotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu
úpravu spotrebiteľských úverov.

20. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

21. Podľa § 9 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.

22. Podľa § 9 ods. 2 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka (§ 52 a 60 o spotrebiteľských zmluvách) musí obsahovať (okrem ďalších tam
uvedených, pozn. súdu) tieto náležitosti:

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a

nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny.

23. Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky
vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,
ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

24. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

25. Podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1
, alebo neobsahuje náležitosti podľa §
9 ods. 2 písm. a) až k) , r) a y) a § 10 ods. 1 .

26. Podľa § 11 ods. 2 veta druhá a tretia ZoSU v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods.
1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa
považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej
situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie

zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

Všeobecné východiská

27. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa,

že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok
dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu
(vrátane niektorých otázok týkajúci sa úročenia, úrokov a ich splatnosti) je vo všeobecnosti subsidiárne
určený dispozitívnymi normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak). Vprípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere (čo je aj tento prípad) však zákon pre vznik práva na úroky a
poplatky v zmysle § 9 ods. 2 ZoSU, okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie obligatórne
obsahové náležitosti (inak sa podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver považuje

za bezúročný a bez poplatkov).

28. V písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť preto určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ),
okrem ďalších náležitostí, v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU určená:

f) doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere - čím sa, vzhľadom na vymedzenie pojmu zmluvy o
spotrebiteľskom úmere (§ 2), rozumie doba trvania záväzku poskytnúť peňažné prostriedky (čo má
osobitný význam najmä pri neskoršom, prípadne postupnom čerpaní úveru resp. pri revolvingu) a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g) podmienky upravujúce jeho čerpanie - teda „Akým spôsobom a kedy spotrebiteľ dostane peniaze“ (viď

formulárpreštandardnéinformácieospotrebiteľskomúvere, ktorýjeuvedenývpríloháchč.3a4 tohto zákona, a obsahuje niektoré vysvetľujúce
informácie),

i) úroková sadzba spotrebiteľského úveru - ktorou je podľa § 2 písm. j) ZoSU úroková sadzba vyjadrená

ako fixné alebo variabilné percento, a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie - ktorými
sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako,
resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov,
alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného
času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do

stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť
platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných
prostriedkov), a

k) výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia - čím sa nepochybne rozumie ako sa jednotlivé
splátky priraďujú k nesplateným zostatkom. Len takýto výklad požiadavky zákona totiž spĺňa účel
spotrebiteľského práva, a to jednak venovať zvýšenú pozornosť ochrane spotrebiteľa (ktorý by nemal
byť zavádzaný a mal by mať čo najviac informácií umožňujúcich mu - pred, ale i dodatočne po poskytnutí

úveru - čo najlepšie posúdiť situáciu a urobiť rozhodnutie ohľadom uzavretia zmluvy a následne aj
spôsobu, resp. rýchlosti splácania úveru), a tiež preto, že len pri vyššie uvedenom riadnom vymedzení
uplatňovania úrokovej sadzby (úročenia) je možné kedykoľvek (i v priebehu splácania) určiť obsah
právneho vzťahu, t.j. výšku zostávajúcej istiny, úrokov a ostatných poplatkov.

29. Prax, a ako vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. l) a m) ZoSU aj zákon (rozlišujúci minimálne splácanie
s amortizáciou istiny alebo bez), totiž pozná rôzne spôsoby splácania úveru. Napríklad poskytnuté
peňažné prostriedky (istina) sa môžu splácať na začiatku a úroky až na konci, prípadne naopak, alebo
sa úroky a poplatky strhnú ihneď z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (pozri napr. vysvetlivky k
položke 2C formulára o zmluvných podmienkach podľa vyhl. č. 620/2007 Z.z. v pôvodnom znení),

prípadne sa istina spláca spolu s úrokmi v rôznych kombináciách (čo navonok nevylučuje rovnakú
resp. nemennú výšku celkovej splátky), či už s pevnou splátkou istiny a sumy úroku, resp. podľa ich
rôzne stanoveného podielu, alebo sa amortizuje celkovými rovnomernými tzv. anuitnými splátkami, pri
ktorých sa plynule mení výška a pomer splátky istiny a úroku. Spôsob úročenia a splácania úveru a jeho
jednotlivých častí musí byť preto vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti

o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia). Na spotrebiteľský
úversatotižnevzťahujúautomatickyobvyklévšeobecnésubsidiárnepravidláúročeniaasplácaniapodľa
dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky,
resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov
a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom

úvere. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a veriteľ nárok na úroky a poplatky nemá.

30. Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom
zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysleZoSU sú spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa
zmluvyospotrebiteľskomúvere,aktorépretomusížalobcavsúvislostisnimipreúspechvkonaníriadne
tvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia

a splácania úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon
s takýmto prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné
kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

31. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné

podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už v
predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by
preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis
mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy
odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o

obchodnýchpodmienkach),pretožeakmábyťsúčasťouzmluvy(akoprejavuvôle),platiapreňho,aksas
ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú
tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a
zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba
hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1 ZoSU), a

zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

32. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných
podmienok napísaná drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných

zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti
súd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné
poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom
je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v
neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa

podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak
učiní, čo sa stalo aj v tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery a preto takému jednaniu nemožno
priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

33. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013,

sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute
(argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných
náležitostiach zmluvy, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný
súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,

v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj
tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,
a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom

písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

Právne posúdenie

34. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však
nemožno vyhovieť úplne.

35. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok
(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiťdôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom
je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu

prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu.

36. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj

tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

37. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový

stav aplikovať.

38. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanému ako spotrebiteľovi v súvislosti
s jeho vzťahom s ním ako dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne - poukazom
na poskytnutý úver a pripojené listiny. Ako dodávateľ tak ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky

také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1
CSP úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu
a výšky, a umožňovali ho preskúmať (a to najmä uplatňované úroky, resp. aj prípadné poplatky - ak
sú zahrnuté v žalovanej sume), a preto považoval súd podanú žalobu v tejto časti za nedôvodnú. V
súvislosti s úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky

minimálne obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa
žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto
tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by
žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť,
že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena

alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa
(porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP).

39. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a

na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych
skutočností súvisiacich s úrokmi a poplatkami) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy (resp.
jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res iudicata,
ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný k
predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane konkrétneho výpočtu úrokov a poplatkov). V

návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť
(substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle
prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za
žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza
z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom

procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek,
iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých
(§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2
CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo
skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných

registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých
by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu - na konkrétne úroky a poplatky), ktoré žalobca
(dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani
posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva -rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom
podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké

prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade,
že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena
tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu

ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

40. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne

opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesnéhobremena.Aktedasúdprocesnústranu„pristihne“priporušenípovinnostitvrdenia,jevrámci
tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v
komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto

prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové
tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a
nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní

legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí
byť umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo
nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe
vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti.
Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP,

nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové
tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia
v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.)
a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú
zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje

sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in:
tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť
uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe,
resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny

rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých
podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania
(vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné
skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme
od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností

povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“
na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už
v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor
k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v
sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní

súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z
komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je
aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale
zisťovaťskutkovýstavvmiereprimeranejprocesnejaktivitesporovýchstrán.Beztejtoaktivitystránsúdv
zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie

a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

41. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobcadomáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne
poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce
skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,

resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné
podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím
zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ - čo taktiež súvisí s bremenom

tvrdenia ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba
všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento
trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku
(účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je
možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. V danom prípade pritom ani z týchto príloh nevyplývajú
jasne a zrozumiteľne všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv.

„Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné
reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz ). Celá žaloba má skôr len
všeobecnúrámcovú(formulárovú)podobu(okrempetitusúvnejkonkrétneuvedenélen3dátumyačíslo
zmluvy) s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich)
skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv.

istine - kde absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí - čerpaní peňažných prostriedkov v
určitom čase a v určitej výške a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu
tohto vrátenia - uvedené len odkazom na prílohy).

42. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.

Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o

skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

43. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny

pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

44. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn.
33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě
(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na

tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která
soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost
příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského
(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

45. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany
netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

46. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným bola uzavretá platná písomná

zmluva o spotrebiteľskom úvere so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky,
a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi určité úroky (a
poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil,
prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetkyobligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil, a
žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením
o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

47. Tento nedostatok sa pritom týka predovšetkým úrokov či rôznych poplatkov, resp. nákladov
zaúčtovaných na ťarchu žalovaného. Žalobca uplatnil právo na vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov, ku ktorým pripočítal aj úroky (a prípadne aj rôzne poplatky), vo vzťahu k požadovaným
úrokom (a poplatkom) však neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by ich odôvodňovali,

a tieto zo žaloby a príloh (z predložených dôkazov) napokon nevyplývajú ani nepriamo. Celá
argumentácia k nim je v podstate založená len na poukaze a dôvere na ich strohé vyčíslenie žalobcom
bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i
časuvznikuodôvodňujú.Takútopraxvšakužnemožnotolerovať.Vovzťahukpožadovanejsume(najmä
k zaúčtovaným úrokom) žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie,
prípadne overenie ich výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní

žalobcu, bol síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1
O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003) ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného
ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej
správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov
(procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným

postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy,
však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení
sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí
právo konkrétne vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho
evidovanie pohľadávky (v jeho „informačnom systéme“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto

odôvodňuje a potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade,
ak by už samotné takéto vyjadrenia žalobcu mali byť dôkazom o výške dlhu, bez možnosti preskúmania
ich správnosti a výpočtu, by bola úloha súdu zbytočná a jeho tvrdenia či výstup z jeho „informačného
systému“ - závislý od vstupných údajov žalobcu - by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr.
platobný výmer niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný

nezmysel. Podľa § 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako
aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich
osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

48. Vo vzťahu k požadovanej sume zaúčtovaných úrokov (či poplatkov) žalobca neuviedol (ani nepriamo

v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu.
Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich
uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s
poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z
ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu

s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však v
danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Výšku úrokovej sadzby, z
ktorej zrejme svoj nárok odvodzuje, žalobca síce uviedol aspoň nepriamo predložením zmluvy, kde je
uvedená ako ročná úroková sadzba úveru v percentách, jej uplatňovanie s uvedením úročených súm
a konkrétnych období s jej skutkovým odôvodnením pri výpočte úroku však nie, a tieto skutočnosti zo

žaloby napokon nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh). Na spotrebiteľský úver sa totiž, ako
už bolo uvedené vyššie, nevzťahujú automaticky obvyklé všeobecné subsidiárne pravidlá úročenia a
splácania podľa dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11
ods. 1 ZoSU), a úroky, resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky
splácaniaistiny,úrokovainýchpoplatkovmusiabyťvýslovnepísomnedohodnuté,resp.určenévzmluve

o spotrebiteľskom úvere. Uvedené by pritom mohlo byť zrejmé aspoň nepriamo z dohodnutého rozpisu
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, v tomto prípade však tomu tak nebolo (v zmluve nie je uvedená
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). V návrhovom (sporovom) konaní je
pritom zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by
jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu

rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného
a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky
nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z
takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.49. Okrem neunesenia bremena tvrdenia o všetkých skutočnostiach odôvodňujúcich právo na
vyúčtované a uplatnené úroky a iné poplatky súd pripomína, že tieto sú zároveň obligatórnymi

obsahovými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a vzhľadom na vyššie uvedené, i v
nadväznosti na stým súvisiace dôkazné bremeno, je preto tiež zrejmé, že predložená zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje podmienky, ktoré upravujú spôsob uplatňovania úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru - ako, z akej sumy, odkedy a dokedy
(§ 9 ods. 2 písm. i) ZoSU), ako aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere - dobu trvania záväzku

poskytnúť peňažné prostriedky (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSU), čo má osobitný význam práve pri neskoršom,
prípadne postupnom čerpaní úveru resp. pri revolvingu, a poskytnutý spotrebiteľský úver sa preto
považuje aj podľa § 11 ods. 1 ZoSU za bezúročný a bez poplatkov.

50. V súvislosti s bremenom tvrdenia zo skutočností uvedených žalobcom tiež nevyplýva, že by v zmysle
§ 7 ods. 1 ZoSU pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil s odbornou starostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Podľa názoru súdu pritom posúdenie príjmov bez
primeraného zistenia a posúdenia sociálneho postavenia dlžníka a najmä jeho celkových výdavkov
neumožňuje dospieť k záveru, či vzhľadom na jeho sociálno-ekonomickú situáciu bude schopný úver
splácať, a preto ak veriteľ takto nepostupoval, hrubo porušil svoju povinnosť posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a tento sa tiež z tohto dôvodu podľa

§ 11 ods. 2 ZoSU považuje za bezúročný a bez poplatkov.

51. Vzhľadom na tieto dôvody, teda jednak pre neunesenie bremena tvrdenia ohľadom skutočností
odôvodňujúcich úroky, ako aj s poukazom na absenciu obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy,
a hrubé porušenie vyššie uvedenej povinnosti veriteľa, s ktorými zákon spája bezúročnosť a bez

poplatkovosť úveru, má žalobca, z titulu pohľadávky zo zmluvy o úvere nárok iba na vrátenie
poskytnutých peňažných prostriedkov (bez zmluvných úrokov a poplatkov). Keďže žalovanému bol
poskytnutý úver (čerpanie) vo výške 599,- Eur, na ktorý žalovaný neuhradil nič, súd ho zaviazal na
vrátenie tejto sumy spolu s úrokom z omeškania. Žalobca žalovaného vyzval na vrátenie peňažných
prostriedkov a žalovaný je v omeškaní s ich vrátením, a preto mu súd v zmysle ust. § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. uložil povinnosť na ich
zaplatenie spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy uplatnenými v súlade so
zákonom odo dňa nasledujúceho po lehote na úhradu uvedenej vo výzve žalobcu k splateniu úveru, a
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

52. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

53. Žalobca bol v konaní o svojej žalobe na zaplatenie 719,66 Eur s príslušenstvom úspešný v časti
o zaplatenie 599,- Eur, čo predstavuje 83% úspešnosť, žalovaný bol v konaní procesne úspešný vo

zvyšku, čo predstavuje 17% úspešnosť, takže žalobca má potom podľa pomeru úspechu nárok na
náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva v rozsahu pomerného rozdielu vo výške
66%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.