Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/60/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118200543
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3118200543.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej, v právnej veci žalobkyne:
F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, L. nad V., v konaní zastúpená: Advokátska kancelária
KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Legionárska 7158/5, Trenčín, IČO: 47 256 907, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792
752, v konaní zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho
16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie
primeranéhofinančnéhozadosťučinenia,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčín

č. k. 21Csp/5/2018-91 zo dňa 25.06.2019, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín
č. k. 21Csp/5/2018-124 zo dňa 1. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a III.
p o t v r d z u j e.

Žalobkyni sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.091,29 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom
II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti
žalovanému v rozsahu 62 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou
domáhala, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie vo
výške 2.091,29 Eur
a zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 Eur ako aj nahradiť trovy konania. Žalobkyňa
návrh odôvodnila tým, že so žalovaným uzatvorila zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo

dňa 29.01.2014, na základe ktorej jej žalovaný poskytol úver vo výške 1.500 Eur so splatnosťou 42
mesačnýchsplátokpo80,37Eurscelkovoučiastkounaúhradu3.375,54Eurvrátanezaplateniaodmeny
za poskytnutú službu vo výške 215,75 Eur. Namietala, že zmluva neobsahuje povinné náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z.. Okrem toho poukázala na to, že zmluva nemá ani písomnú formu, pretože žalobkyňa so žalovaným
spísali žiadosť o poskytnutie úveru v bode 5 a až následne táto bola podpísaná žalovaným. Z bodu 6
vyplýva, že sa nemá vypĺňať, teda v čase spísania žiadosti táto časť nebola vyplnená, o čom svedčí

aj iný typ písma v tejto časti. Žalobkyni následne došlo oznámenie veriteľa o schválení úveru, avšak
toto nie je podpísané žalobkyňou, a preto strany neuzavreli písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Žalobkyňa tvrdila, že ide o nekalú praktiku, nakoľko v čase podpisu zmluvy nevedela, v akej výške as akými podmienkami jej bude úver schválený. Ďalej namietala, že zmluva neobsahuje výšku, počet,
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ani termín konečnej splatnosti. Úver je preto bezúročný
a bez poplatkov. Okrem toho úroková sadzba vo výške 70,01% výrazne prevyšuje odplatu obvyklú

na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery, keďže v januári 2014 bola priemerná úroková miera pri
spotrebiteľských úveroch v bankách 12,91 %. Dohoda o úrokoch je preto neplatná. Žalobkyňa zaplatila
žalovanému sumu 3.375,54 Eur titulom úveru a sumu 215,75 Eur titulom dohody o poskytnutí služby,
pričom výška úveru bola 1.500 Eur. Výška bezdôvodného obohatenia je 2.091,29 Eur. Okrem toho sa
domáhala aj zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. v

sume 500 Eur,
s poukazom na výrazný zásah do práv žalobkyne a neprimerané praktiky žalovaného pri vymáhaní
úveru, primerané morálnej a majetkovej ujme. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že
podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere sú dohoda o úvere, záväzok prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Medzi náležitosťami v bode 5 a 6 zmluvy nie je žiadny rozdiel, okrem údaja o RPMN, ktorý údaj ale
stranami nie je dohodnuteľný, nakoľko do vstupných údajov pre jeho výpočet vstupujú aj údaje, na ktoré

strany nemajú vplyv (napr. dátum vyplatenia úveru) a ktoré v čase podania žiadosti nie sú známe. Ďalej
žalovanýuviedol,žeúpravaurčeniaRPMNsvojímtextomaspôsobomurčeniavychádzaztoho,ženejde
o údaj dohodnutý, ale o určený presne stanoveným výpočtom. K dohode o poskytnutí služby uviedol,
že táto je samostatným právnym úkonom, ktorého vznik nie je podmienkou pre vznik zmluvy o úvere
a má povahu individuálneho dojednania. Dohoda o poskytovaní služby je samostatne podpisovaná, a

teda dlžník podpisom úverovej zmluvy automaticky neuzatvára aj dohodu o poskytovaní služieb, táto je
aj rozlíšená od ostatného obsahu zmluvy. Dohoda je dobrovoľná, a preto ani odplata za jej poskytnutie
sa nemohla zahrnúť do výpočtu RPMN.
K bezdôvodnému obohateniu uviedol, že žalobkyňa z titulu predmetnej zmluvy zaplatila len sumu
2.892,34 Eur (30 x splátky v sume 80,37 Eur + 1 splátka 481,21 Eur), čo malo vyplývať z priloženého

prehľadu platieb. Súd prvej inštancie nariadil v spore pojednávanie, na ktoré sa dostavila žalobkyňa
a jej právny zástupca. Žalovaný sa nedostavil, svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil. Súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie žalobou, dohodou
o zrážkach zo mzdy, výpisom z účtu, oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o
revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX, oznámením zo dňa 13.09.2016, splátkovým kalendárom,

zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX, obchodnými podmienkami žalovaného, prehľadom platenia zrážok,
vyjadrením žalovaného zo dňa 14.02.2018, údajmi
o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch a vyjadreniami strán sporu. Právne súd prvej inštancie
poukázal na § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 53a ods.1, § 451 Obč. zák. v spojení s § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b),
d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 z.č. 129/2010 Zb. o spotrebiteľských úveroch a § 3 ods. 5 z.č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný so žalobkyňou uzatvoril
zmluvu o spotrebiteľskom úvere
č.XXXXXXXXXX,nazákladektorejbolžalobkyniposkytnutýúvervovýške1.500Eur.Žalobkyňazmluvu
uzatvárala ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá nekonala v rámci svojho podnikania
alebo povolania. Pri zákonnom posudzovaní prípadu súd prvej inštancie vychádzal zo zákona č.

129/2010 Z.z. s tým, že sa jedná o záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu, je vzťahom
občianskoprávnym a na predmetnú zmluvu sa hľadí ako na spotrebiteľskú zmluvu. Sporným bolo, či
uvedená zmluva o úvere má alebo nemá všetky náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 z.č. 129/2010 Z.z.
a či sa v dôsledku ich prípadnej absencie považuje úver podľa § 11 tohto zákona za bezúročný a bez
poplatkov.

V súvislosti s náležitosťou podľa § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona, a to výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, vo vzťahu ku ktorej žalobkyňa tvrdila, že nebola správne v zmluve uvedená,
nakoľko nebolo uvedené rozlíšenie splátky na istinu, úroky
a poplatky, súd prvej inštancie poukázal na najnovšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, v ktorom bolo konštatované, že § 9 ods. 2 písm. k) z. č. 129/2010

Z.z. je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala
číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné
ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, je potrebné ho vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie
vo vzťahu ku každej položke

(t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje
istinu, úroky a iné poplatky. Najvyšší súd SR tak konštatoval, že uvedené ustanovenie zákona treba
vykladať eurokonformne s poukazom na výklad podaný v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15z 09.11.2016. Preto žalobkyňou vytýkaný nedostatok nespôsobuje bezúročnosť a bez poplatkovosť
úveru. Ďalej súd prvej inštancie skúmal, či
v zmluve neabsentuje iná zo zákonom stanovených náležitostí. Dospel k záveru, že zmluva neobsahuje

povinnú náležitosť, a to uvedenie termínov splatnosti splátok podľa § 9 ods. 2 písm. k/ cit. zákona. V
zmluve o revolvingovom úvere (č.l. 12) sa uvádza len toľko, že splátok má byť 42 a že výška splátky
je 80,37 Eur, pričom zo zmluvy nevyplýva, v ktorý deň má byť mesačná splátka splatná. Súd prvej
inštancie uzavrel, že zo zmluvy nie je vôbec zrejmé, ktorý deň v mesiaci majú byť splátky splatné, ani to,
počnúc ktorým mesiacom je dlžník povinný začať splátky splácať, či prvá splátka má byť uhradená už

v mesiaci poskytnutia úveru, alebo až v nasledujúci mesiac a nie je možné ani len vyvodiť, dokedy má
dlžník splátky splácať, teda kedy je splatná posledná mesačná splátka. Preto konštatoval, že absentuje
aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) cit. zákona, a to vymedzenie konečnej splatnosti. Uvedený záver
o nedostatku presného údaja o termínoch splatnosti splátok a konečnej splatnosti úveru je aj
v súlade s výkladom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 09.11.2016 vo veci C-42/15. Súd prvej
inštancie konštatoval, že zmluva síce nemusí uvádzať 42 konkrétnych dátumov splatnosti všetkých 42

mesačných splátok, ale musí byť z nej nepochybne zrejmé, kedy majú byť splátky splatné. Podmienky
predloženej zmluvy však neumožňujú ani len vyvodiť (nieto ešte nepochybne zistiť), kedy (ktorý deň v
mesiaci) majú byť splátky splatné, kedy má začať dlžník úver splácať a kedy sa jeho povinnosť splácať
úver končí. Konečnú splatnosť nie je možné zo zmluvy ustáliť ani odpočtom dní či mesiacov, nakoľko
z predloženej zmluvy nie je jasné, odkedy má byť 42 mesiacov, počas ktorých sú splatné splátky úveru,

počítaných - či od uzavretia zmluvy, resp. až mesiaca nasledujúceho po uzavretí zmluvy, alebo od
okamihu čerpania úveru, alebo či sa 42 mesiacov viaže na inú skutočnosť. Nedostatok týchto náležitostí
preto spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/210
Z.z. . Ďalej súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že v žiadosti žalobkyne o poskytnutie úveru
(bod 5 zmluvy) je uvedená hodnota RPMN v sadzbe 70,01 %, pričom táto žiadosť žalobkyne sa považuje

za písomný návrh na uzatvorenie zmluvy, a to podľa § 43a ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého prejav vôle
smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na
uzavretie zmluvy. Následne žalovaný úver schválil, ale v časti údaju o RPMN uviedol inú sadzbu 68,92
% (správne malo byť 69,49 %, č.l. 9), a teda možno konštatovať, že čo sa týka povinnej náležitosti -
uvedenia RPMN, vzhľadom na to, že žalovaný uviedol inú, než žalobkyňou uvádzanú hodnotu RPMN,

nedošlo k ustáleniu tohto parametra úveru, a teda medzi účastníkmi zmluvy nebola riadnym spôsobom
ani v zmluve písomne zakotvená hodnota RPMN. Schválenie úveru žalovaným (bod 6 zmluvy) totiž
predstavuje v časti údaja o RPMN prijatie návrhu, ktoré obsahuje zmeny (§ 44 ods. 2 Obč. zák.). Takéto
prijatie návrhu so zmenou sadzbou v časti RPMN je podľa
§ 44 ods. 2 Obč. zák. odmietnutím návrhu, pretože podľa tohto ustanovenia prijatie návrhu, ktoré

obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu
a považuje sa za nový návrh. Tým, že žalovaný síce schválil úver, ale so zmenenou hodnotou RPMN,
takéto schválenie so zmenou je odmietnutím návrhu žalobkyne v časti RPMN
a považuje sa za nový návrh, ktorý opätovne vyžaduje schválenie zo strany dlžníka - žalobkyne.
Keďže však k takémuto schváleniu zmenenej hodnoty RPMN zo strany žalobkyne už následne písomne

nedošlo, nemožno hovoriť o tom, že by si boli strany písomne v zmluve jednoznačne ustálili a zakotvili
RPMN, a teda súd prvej inštancie uzavrel, že tento údaj predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahovala. Keďže teda v zmluve nebola riadne písomne dohodnutá výška RPMN úveru, treba
konštatovať, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahovala ani túto povinnú náležitosť zmluvy vyžadovanú v § 9 ods. 2

písm. j) zák.č. 129/2010 Z.z., čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru s poukazom
na § 11 ods. 1 písm. b) zák.č. 129/2010 Z.z. Nepostačuje, ak by tieto údaje boli prípadne uvedené
len v dodatočne žalovaným vyhotovenom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi tak, ako to
uvádza žalovaný. Oznámenie je dlžníkom odosielané až po vyplnení a podpísaní žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere. Aj z obsahu tohto oznámenia je celkom zrejmé,

že pokiaľ je žiadosť/zmluva
o revolvingovom úvere žalobkyňou podpísaná dňa 21.01.2014 a oznámenie je datované dňom
29.01.2014, oznámenie bolo vyhotovené až po tom, čo žalobkyňa podpísala žiadosť/zmluvu
o revolvingovom úvere a oznámenie až následne malo byť žalobkyni doručené. Dlžník sa teda dozvie
niektoré z podstatných povinných náležitostí zmluvy o úvere až po tom, čo z jeho strany dôjde k

podpisu listiny označenej ako žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom
úvere, pričom zákon vyžaduje, aby už pri podpise zmluvy boli zmluvnými stranami dohodnuté a
ustálené všetky povinné náležitosti zmluvy, čo v tomto prípade nebolo dodržané. Dlžník sa nemôže
dozvedieť niektoré z parametrov úveru až po podpise zmluvy, tieto mu musia byť známe už pri podpisezmluvy, a to preto, aby sa mohol objektívne rozhodnúť, či využije služby žalovaného alebo iného
poskytovateľa úverov. Rovnako nie je postačujúce, aby akékoľvek náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere boli zakotvené len v zmluvných podmienkach, na ktoré odkazuje žalovaný, ktoré majú charakter

všeobecných obchodných podmienok. Všeobecné obchodné (zmluvné) podmienky majú slúžiť len
bližšiemu vysvetleniu, konkretizácii náležitostí uvedených priamo v zmluve, ako aj k tomu, aby nebolo
potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického
a vysvetľujúceho charakteru. Každá zákonom vyžadovaná náležitosť musí byť dohodnutá priamo v
úverovej zmluve tak, aby bol spotrebiteľ preukázateľne a zreteľne informovaný

o všetkých parametroch úveru (vrátane konečnej splatnosti či termínov splátok). Súd prvej inštancie sa
nestotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom riadneho uvedenia RPMN
v zmluve, túto argumentáciu súd považuje za účelovú. Výška RPMN nepochybne musí byť riadne
určená a predostretá spotrebiteľovi najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu. Údaj o RPMN
nech aj je výsledkom výpočtu vzorcom, preto nemôže byť zmenený jednostranným úkonom zo strany
žalovaného. Žalovanému nič nebránilo, aby svoj nový návrh ohľadom RPMN predostrel žalobkyni za

účelom písomného vyjadrenia súhlasu žalobkyne
s takýmto novým návrhom. Preto zmluva neobsahuje riadne a pre spotrebiteľa jednoznačné uvedenie
údaju o RPMN. Ďalej súd prvej inštancie zdôraznil, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch základnú náležitosť, a to celkovú výšku úveru, nakoľko celková výška úveru

bola 1.284,25 Eur a nie 1.500 Eur. V danom prípade tak dostala žalobkyňa do dispozície nie sumu 1.500
Eur ale len sumu 1.284,25 Eur, t. j. sumu po odrátaní poplatku
v zmysle dohody o poskytnutí služby. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej
inštancie vyhodnotil úver z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit.
zákona za úver bezúročný a bez poplatkov. Tiež sa súd prvej inštancie zaoberal dohodou o poskytnutí

služby, ktorá je obsiahnutá v samotnej úverovej zmluve, keďže posúdenie jej platnosti je potrebné pre
posúdenie dôvodnosti nároku. Označil ju za neplatnú, pretože už v samom počiatku zhoršuje zmluvné
postaveniespotrebiteľa,nakoľkosatýmtoodnehopožadujeužnazačiatkuzmluvnéhovzťahuuhradiť ju
formou zápočtu. Jeho výška je neprimeraná i hodnote súčtu troch prípadne čo do splatnosti odložených
splátok podľa zmluvy (3 splátky po 80,37 Eur činia 241,11 Eur, pričom odplata za samotný odklad je

215,75 Eur, čo je takmer toľko, koľko je súčet všetkých troch odložených splátok). Odplata za túto službu
je platená vopred zápočtom oproti sume úveru, čo je v neprospech spotrebiteľa. Niet dôvodu, aby takáto
dohoda bola zapracúvaná do formuláru zmluvy o spotrebiteľskom úvere paušálne vopred (ako je to súdu
prvej inštancie známe z jeho činnosti, že táto dohoda sa uzatvára
v totožnom znení vo viacerých opakujúcich sa prípadoch), keď je možné si dohodnúť túto službu aj

osobitne s tým, kto skutočne o ňu požiada. Takto spotrebiteľ dopredu platí za niečo, čo ani využiť
nikdy nemá v úmysle tak, ako i v prejednávanej veci, keď žalobkyňa uhradila všetky splátky načas bez
omeškania a bez odkladu ich splatnosti. Uvedenú dohodu súd prvej inštancie vyhodnotil na základe
vyššie uvedeného ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
(§ 53 ods. 1 OZ), a teda podmienku neplatnú (§ 53 ods. 5 OZ), pričom ju nepovažoval za individuálne

dojednanú. Žalovaný nepreukázal, že v danom prípade išlo o zmluvnú podmienku, ktorú si vymienila,
výslovne vyžiadala žalobkyňa, resp. že žalobkyňa mala možnosť výberu, či predmetnú dohodu podpíše,
alebo nepodpíše. Zmluvná podmienka, ktorá bola takto vyhlásená za neprijateľnú, je zmluvnou
podmienkou s rovnakým znením, významom a obsahom ako zmluvná podmienka uvedená v bode 8.1
zmluvy uzatvorenej so žalobkyňou. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku ju určil Okresný súd Prešov

rozsudkom
č. k. 10C/291/2014-36 zo dňa 05.12.2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 15Co/70/2015 zo dňa 27.05.2015, čím už bola judikovaná. Vzhľadom na všetko vyššie
uvedené žalobkyňa bola povinná zaplatiť len čistú istinu bez úrokov
a poplatkov a všetko ostatné, čo nad rámec istiny plnila, je plnením, na ktoré od počiatku žalovaný nárok

nemal, nakoľko sa na uvedenú úverovú zmluvu vzťahuje fikcia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru. Súd prvej inštancie konštatoval, že bezúročnosť a bezpoplatkovosť nemusí
byť konštatovaná samostatným rozsudkom v súdnom konaní, ale pre účely žaloby
o vydanie bezdôvodného obohatenia splnenie podmienok na aplikáciu zákonnej fikcie bezúročnosti
a bezpoplatkvosti úveru vyhodnocuje prejudiciálne. Výška bezdôvodného obohatenia bola vypočítaná

nasledovne: žalobkyni poskytnutý úver 1.500 Eur, odmena
z dohody za poskytnutie služby 215,75 Eur, úhrady 3.375,54 Eur: rozdiel, o ktorý bola istina úveru
preplatená, predstavuje 2.091,29 Eur. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný
tvrdenie o tom, že žalobkyňa mala uhradiť „len“ 2. 892,34 Eur (30 x splátkyv sume 80,37 Eur + 1 splátka 481,21 Eur), čo malo aj vyplývať z priloženého prehľadu platieb, žiadnym
spôsobom nepreukázal a prehľad platieb nepriložil. Navyše vkladom zo dňa 02.09.2016 žalobkyňa na
predmetný úver uhradila sumu 551,02 Eur, ktorú sumu žalovaný ani neuvádza. Naproti tomu žalobkyňa

oznámením samotného žalovaného zo dňa 13.09.2016 preukázala, že zo zmluvy o revolvingovom úvere
č. XXXXXXXXXX uhradila všetky záväzky. Vzhľadom k tomu, že nárok na úroky a poplatky vôbec
nevznikol pre bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru, bolo nadbytočné sa zaoberať primeranosťou výšky úrokov. V ďalšej časti
svojho odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobu v časti

o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 Eur považoval za predčasnú. O
nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že keďže
bola žalobkyňa v konaní úspešná v časti 2.091,29 Eur, čo predstavuje
81 % úspech žalobkyne a 19 % bol úspech žalovaného (500 Eur), priznal žalobkyni proti žalovanému
nároknanáhradutrovvkonaniavrozsahu62%stým,žeovýškenáhradytrovkonaniabuderozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Na základe
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v časti o zaplatenie 2.091,29 Eur zamietne a prizná mu plnú
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že

súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom z dôvodov, že v zmysle výkladu Súdneho dvora EÚ
vo veci C-42/15 bráni unijné právo takému výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého je bezúročnosť
úveru možné spájať s náležitosťou, ktorú unijné právo neurčuje ako povinnú náležitosť zmluvy, údaj
o konečnej splatnosti uzavretá zmluva obsahuje, konajúci súd v napadnutom rozsudku uviedol len
všeobecné vyjadrenie bez toho, aby sa argumentom žalovaného vôbec zaoberal, súdna prax ohľadne

uvádzaniakonečnejsplatnostiniejejednotnáajepretoneprípustné,abynejednoznačnýaspornývýklad
zákona bol na ťarchu sporovej strany a zmena z.č. 129/2010 Z.z., ktorá je účinná od 01.05.2018 a ktorá
bola prijatá z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s konečnou
splatnosťou nie je možné spájať žiadny následok. Ak by tento údaj a jeho uvádzanie malo byť súčasťou
ochrany spotrebiteľa, potom jeho vypustenie z ustanovení zákona je vlastne popretím takéhoto cieľa.

Ďalej žalovaný uviedol, že náležitosť „konečná splatnosť úveru“ únijné právo nepozná, čo napokon
viedlo k tomu, že došlo k zmene z.č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť z dôvodu dodržiavania únijného
práva bola vylúčená, pričom išlo o zohľadnenie záverov Súdneho dvora vo veci
C-24/15 Home Credit Slovakia, a.s./ Klára Bíróová. Preto vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej
splatnosti to znamená, že s týmto údajom nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti. Údaj

o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Aj napriek
uvedenému žalovaný namietal skutkové závery súdu prvej inštancie o tom, že uzavretá zmluva
neobsahuje uvedenie konečnej splatnosti úveru. V posudzovanom zmluvnom vzťahu je požiadavka
uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu
splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z čl. 4,

ods.4.5zmluvnýchdojednaní,vzmyslektorých dátum splatnostiposlednejsplátkyuvedenývoznámení
o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 13Co/111/2014-166. Žalovaný zhrnul, že záver o bezúročnosti
úveru odporuje vykonanému dokazovaniu a relevantným ustanoveniam právneho poriadku. V ďalšej
častiodvolaniažalovanýnamietal nesprávnezáverysúduprvejinštancieoneuvedenítermínusplatnosti

splátok. Aj v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-42/15, podľa ktorého nie
je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ
podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto
splátok. Podľa záveru tohto rozhodnutia postačuje len také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej
splatnosti umožňuje identifikovať na základe uvedených údajov, čo bolo zo strany žalobcu splnené -

žalovaný mal objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín splatnosti prvej i poslednej splátky úveru,
čo vyplýva z počtu splátok a obsahu Oznámenia veriteľa o schválení úveru a splátkového kalendára.
Tiež žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že nezdôvodnil, na zákale akých skutočností
a z akých dôvodov mal za to, že údaj RPMN by si účastníci zmluvy vôbec legálne mohli dohodnúť.
Odmietol záver súdu prvej inštancie, že nedošlo k dohode o výške RPMN. Súd prvej inštancie sa podľa

žalovaného vôbec nezaoberal tým, či ide o dohodnuteľný údaj alebo nie, teda či aj RPMN nepatrí medzi
údaje, ktoré nie je možné dohodnúť. Zdôraznil, že RPMN sa medzi stranami úveru nikdy nedojednáva,
tento údaj nie je dohodnutý, pretože je určený presne stanoveným spôsobom výpočtu. Z napadnutého
rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca vlastnenavrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje,
uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Samotný z.č. 129/2010 Z.z. § 11 ods. 1 písm. c)
uvádza, že nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa spôsobuje bezúročnosť úveru. Aj

z tejto textácie vyplýva, že sa jedná o údaj presne stanovený a nejedná sa o údaj dohodnutý. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/839/2016 zo dňa 29.06.2016,
v ktorom je uvedené, že hodnota RPMN úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali účastníci
zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Táto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a je daná
výpočtom matematického vzorca. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k vzniku

zmluvy z dôvodu, že zmluvné strany sa nedohodli na hodnote RPMN, potom tento záver súdu je vecne
nesprávnym.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti, obsahuje vyčerpávajúce odôvodnenie a žalovaný
len účelovo napáda nedôvodnosť niektorých jeho častí. K uvedeniu termínu konečnej splatnosti,

výške, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a poplatkov uviedla, že údaj 42 mesiacov nemožno
považovať za postačujúci, keďže údaj o konečnej splatnosti má byť v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch uvedený jednoznačne tak, aby spotrebiteľ nemusel vykonávať ďalšie výpočty. Skutočnosť, že v
Oznámení o schválení úveru je uvedený dátum poslednej splátky neobstojí, keďže tieto údaje absentujú
vnávrhunauzavretiezmluvy,ktorýrobilažalobkyňa.Zmluvastakýmitonáležitosťamineboladohodnutá.

Tieto údaje žalovaný len jednostranne oznámil žalobcovi. V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 23Co/138/2018 zo dňa 08.04.2019, Krajského súdu v
Nitre sp.zn. 9Co/271/2018 zo dňa 02.05.2019. Konštatoval, že aj v rozhodnutí Krajského súdu v
Trenčíne sp.zn. 4Co/333/2017 zo dňa 27.03.2018 je uvedené že údaj o konečnej splatnosti úveru
má byť uvedený v zmluve konkrétnym dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a

rokom. K argumentácii žalovaného o rozhodnutí Súdneho dvora EÚ- C-42/15 žalobkyňa uviedla, že
podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba
členským štátom a nie právnickým a fyzickým osobám. Ak bola smernica prebraná do slovenského
právneho poriadku, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica nemôže ukladať
povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Žalobkyňa sa nestotožnila ani

s argumentáciou žalovaného o aktuálnom vývoji legislatívy v otázke konečnej splatnosti od 01.05.2018,
pretože v čase uzatvárania zmluvy nemohol žalovaný predpokladať vývoj legislatívy, a preto sa nemôže
takýmto spôsobom vyviniť z nedodržania zákonných povinností v čase uzatvárania zmluvy. Žalobkyňa
zdôraznila, že zákonodarca považuje za neopomenuteľnú náležitosť zmluvy presný údaj o RPMN, keď
žalovanýuviedollenpredpokladanúvýškuRPMN70,01%.Tentopredpokladanýúdajjejedinýmúdajom,

ktorý mal žalobca v čase podpisu zmluvy od žalovaného k dispozícii. Následne po podpise zmluvy
žalovaný doplnil do bodu 6 inú výšku RPMN 69,49 %, pričom reálna výška RPMN je 92,98 % a v
oznámení nie je teda RPMN uvedená správne. Vo výške RPMN nezohľadnil žalovaný odplatu za služby.
Jediné štádium uzatvárania zmluvy, kedy spotrebiteľ podpisuje úverovú zmluvu je podpis Žiadosti o
poskytnutie úveru. V čase podpisu Zmluvy - žiadosti spotrebiteľom Zmluva neobsahovala údaj o RPMN,

ale obsahovala len údaj o predpokladanej výške RPMN, čo predstavuje absenciu zákonnej požiadavky
podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. To, že následne po podpise spotrebiteľom bol do
zmluvy dodatočne vpísaný údaj o RPMN nie je relevantné, pretože nenastala akceptácia zo strany
spotrebiteľa. V závere vyjadrenia žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne
sp.zn. 6Co/51/2019 zo dňa 21.05.2019, v ktorom sa konštatuje, že do RPMN je potrebné započítať

aj mesačné platby za poskytnuté služby. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania žalovaného
podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých

častiach vo výroku I. a III. je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací
súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

5. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. napadnuté nebolo, preto v tejto časti nadobudlo
právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty. Odvolací súd sa preto časťou odôvodnenia rozhodnutia
náväznom na výrok II. nezaoberal.6. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).

8. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. V predmetnom spore si žalobkyňa uplatnila právo na vydanie bezdôvodného obohatenia,
spočívajúceho v preplatení istiny úveru, ktorý jej bol poskytnutý žalovaným na základe žiadosti
žalobkyne o poskytnutie revolvingového úveru.

11. Odvolací súd preskúmal právne posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru na základe
podaných odvolacích námietok žalovaného.

12. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobkyni požadované peňažné plnenie s

odôvodnením, že medzi stranami sporu neboli riadne dojednané náležitosti zmluvy o revolvingovom
úvere, pretože žalovaný v akceptácii návrhu žalobkyne na uzatvorenie zmluvy uviedol iný údaj o RPMN
úveru a o RPMN revolvingového úveru. Tým podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné považovať
úver za bezúročný a bez poplatkov. Preto vzniklo bezdôvodné obohatenie žalovaného, pokiaľ ide
o prijatie peňažných platieb od žalobkyne, ktoré presahovali výšku peňažných prostriedkov, ktoré jej

poskytol žalovaný ako úver.

13. Skutočnosť, že žalovaný pri prijatí návrhu žalobkyne na uzatvorenie zmluvy
o revolvingovom úvere napísal do údajov o schválenom úvere (bod 6. žiadosti) údaj o RPMN úveru
a o predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí úveru líšiace sa od toho, ktoré uviedol v návrhu na

uzatvoreniezmluvyžalobca(ajkeďtentohouvádzalakopredpokladanúRPMNzaúverapredpokladanú
RPMN úveru po poskytnutí revolvingu), neznamená, že žalovaný prijal návrh žalobkyne na uzatvorenie
zmluvy so zmenami.

14. Odvolací súd zdôrazňuje, že hodnota RPMN úveru nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere a

nejedná sa o náležitosť zmluvy o úvere, na ktorej by sa mali účastníci zmluvy konsenzuálne dohodnúť.
Takáto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a je daná výpočtom matematického vzorca
stanoveného v zákone č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Ak sa účastníci zmluvy o spotrebiteľskom úvere dojednali na podstatných
náležitostiach zmluvy o úvere, vykoná sa výpočet RPMN úveru podľa zákonom stanoveného

matematického vzorca a zistená hodnota sa uvedie veriteľom do akceptácie návrhu dlžníka na
uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to bez ohľadu na to, či samotný dlžník nejakú hodnotu
RPMN úveru vo svojom návrhu uviedol alebo nie.

15. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Jednou

z podstatných náležitostí zmluvy o úvere je v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ročná percentuálna miera nákladov
(RPMN). RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha
spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. To, že celkové náklady sú
vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na

finančnom trhu,
a tak aj výber úveru, pre toho konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho. V hodnote RPMN za úver sú
zahrnuté všetky náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom. Jednou
z položiek týchto nákladov je úrok za poskytnutý úver, ktorého percentuálnym vyjadrením je úroková
sadzba. Okrem úroku môžu medzi náklady úveru patriť rôzne poplatky, napríklad za poskytnutie úveru,

za správu účtu, poistenie úveru a podobne.16. Ak je výška RPMN v zmluve uvedená v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa, má to za
následok, že zmluva sa v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy) považuje za bezúročnú a bez poplatkov. V preskúmavanej veci,

v nadväznosti na vyššie uvedené, nakoľko poskytnutý úver v skutočnosti bol vo výške 1.284,25 Eur a
nie v zmluve uvedenej výške 1.500 Eur, je nepochybné, že v zmluve o úvere uvedený údaj o RPMN
nemôže byť správny. Naviac, v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená hodnota RPMN 70,01 %
a ročná úroková sadzba úveru v hodnote 76,21 % (teda RPMN neprevyšuje ročnú úrokovú sadzbu),
čo nie je v skutočnosti možné, keďže hodnota RPMN zahŕňa v sebe okrem úroku za poskytnutý úver

i ďalšie náklady spojené s úverom,
a preto musí byť hodnota RPMN za úver minimálne rovnaká ako hodnota úrokovej sadzby. Na základe
uvedeného odvolací súd súhlasí so záverom o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru v
zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

17. Odvolací súd dodáva, že presahovalo by rámec zásady hospodárnosti konania, aby sa odvolací

súd zaoberal ďalšími odvolacími námietkami týkajúcimi sa bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, nakoľko už samotná skutočnosť, že predmetná zmluva
obsahuje nesprávny údaj o RPMN, spôsobuje táto skutočnosť v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z.z., v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, bezúročnosť
a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.

18. Avšak na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd ešte doplňuje, že
súd prvej inštancie správne konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru v prípade
prijatia záveru, že zmluva bola uzavretá platne, a to na tom právnom základe, že zmluva neobsahuje
všetky náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, tento záver súdu

prvej inštancie považuje odvolací súd za správny. Zákon č. 129/2010 Z. z. stanovil, že
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/). Pre prípad absencie týchto náležitostí zákon stanovil, že
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/). Ide

o obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorej rešpektovaní je nutné striktne trvať a
nie je možné stotožniť sa s účelovým výkladom pojmu „termín“, prezentovaného žalovaným. Konečná
splatnosť spotrebiteľského úveru totiž musí byť vymedzená určitým spôsobom. Nepostačuje uvedenie
len počtu mesačných splátok, počas ktorých bude spotrebiteľ úver splácať; o to viac, ak predmetná
zmluva nestanovuje určitým, jednoznačným spôsobom ani termín začiatku splácania úveru. Hoci ide o

bezprostrednesúvisiaceinformácie,údaj opočtesplátokjesamostatnýmakvalitatívneodlišným(taktiež
obligatórnym) údajom s osobitným cieľom zabezpečiť spotrebiteľovi dostatočný rozsah podkladov pre
rozhodnutie o (ne)uzavretí konkrétneho zmluvného záväzku. V predmetnej veci je potom zrejmé, že údaj
o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - v zmysle konkrétneho termínu - posudzovaná zmluva
nepochybne neobsahuje (Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru zo dňa 29.01.2014). To, že tieto

údaje o splatnosti prvej splátky ako aj splatnosti poslednej splátky úveru boli uvedené v oznámení
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 29.01.2014 neobstojí, pretože toto oznámenie nie je
dvojstarnným právnym aktom a dlžníkom už nie je podpísané.

19. Absencia riadneho vymedzenia konečnej splatnosti úveru má teda za následok, že úver, poskytnutý

žalovaným žalobkyni na základe predmetnej zmluvy, sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Odvolací súd sa ďalej nezaoberal odvolaním žalovaného v časti namietajúcej
nesprávne závery súdu prvej inštancie o absencii rozpisu splátok úveru v predmetnej zmluve
na splátky istiny úveru, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Je pravdou, že tento záver už
po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti

Kláre Biroóvej a následnej aplikácii záverov tohto rozhodnutia v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 neobstojí. Napriek uvedenému samotný záver o
absenciitermínukonečnejsplatnostiúveruvzmluve,ktorýbolsprávny,odôvodňujezáverobezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru a o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2.091,29 Eur
(s príslušným úrokom), o ktorú žalobkyňa istinu čerpaného úveru žalovanému preplatila,

a ktorá je bezdôvodným obohatením, ktoré žalovaný získal na úkor žalobkyne a musí ho žalobkyni
vydať.20. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností postupoval súd prvej inštancie správne, keď
vyhodnotil, že žalobkyňa má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.091,29 Eur, ako
rozdiel žalobkyňou zaplatenej sumy 3.375,54 a istiny skutočne poskytnutej žalobkyni vo výške 1.284,25

Eur.

21. Odvolací súd považoval za vecne správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku
o náhrade trov konania. V danej veci žalobkyňa podanou žalobou uplatnila dva nároky, a to vydanie
bezdôvodného obohatenia a určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. V prvej časti

žaloby bola žalobkyňa úspešná a v druhej časti žaloby bola neúspešná. V súlade s ust. § 255 ods. 2
CSP súd prvej inštancie potom správne vychádzal z totožnej úspešnosti (neúspešnosti) oboch strán
sporu v predmetnej veci a správne rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov
konania. Námietky žalobkyne ohľadne tohto rozhodnutia neboli dôvodné, a preto odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie aj v tomto výroku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolanie žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné,
preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach výrokov I. a III. potvrdil ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 2 a §

262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní proti žalovanému priznal náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % , o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2

CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).