Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 22, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/9/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111201097
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6111201097.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalujúceho Mesta Banská Bystrica, so sídlom v Banskej
Bystrici, Československej armády 26, zastúpeného splnomocnenkyňou Advokátska kancelária GEREG
& MESSINGEROVÁ, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Horná Strieborná 4, v mene ktorej koná ako
konateľ advokát JUDr. Ján Gereg, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o 1 455 029,16 eur s príslušenstvom,

vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7C/16/2011, o dovolaní Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. februára 2014
sp. zn. 17Co/2/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. februára 2014 sp. zn. 17Co/2/2013 aj rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica zo 7. novembra 2012 č. k. 7C/16/2011-134 vo vyhovujúcej časti z r
u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)
rozsudkom zo 7. novembra 2012 č. k. 7C/16/2011-134 uložil žalovanej (v súlade so žalobou,
označovanou „za návrh“ označenej za „odporcu“ spôsobom „Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava“) povinnosť zaplatiť žalujúcemu
(označovanému za „navrhovateľa“) sumu 1 455 029,16 eur (celú žalobou požadovanú sumu tzv. istiny)

so7%-nýmročnýmúrokomzomeškania od4.júna2011dozaplatenia,všetkodo3dní;vozvyšku(podľa
odôvodnenia rozsudku v časti požiadavky na úroky z omeškania od 27. januára do 3. júna 2011) žalobu
zamietol a napokon vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím. Tento v
poradí druhý rozsudok, vydaný po zrušení prvého (zo 17. októbra 2011, celkom zamietajúceho žalobu) a
vrátení mu veci na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej tiež len „odvolací
súd“ alebo „krajský súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) zo 16. mája 2012 sp. zn.

17Co/353/2011 odôvodnil nad rámec svojej viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným
v zrušujúcom uznesení (podľa ktorého 1. zákon za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu
škodyprotištátuneustanovujezánikmožnostidosiahnuťuspokojeniepohľadávkytitulombezdôvodného
obohatenia a 2. spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi zodpovedá, aby štát uhradil
tomu, kto sa stal povinným v exekúcii na základe nezákonného rozhodnutia súdu, škodu vzniknutú v
priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím) prakticky tým, že v konaní nebolo sporným

vykonanie exekúcie proti žalujúcemu (a vymoženie od neho sumy urobenej aj predmetom žaloby v
prejednávanej veci) za situácie, keď 7. marca 2006 došlo k odpísaniu z bankového účtu žalujúceho
finančných prostriedkov v sume 43 834 208,47 niekdajších Sk (dnes 1 455 029,16 eur) a k poukázaniu
z nich sumy 42 933 319 niekdajších Sk (dnes 1 425 125,11 eur) oprávnenej (obchodnej spoločnosti
TIKKA INVESTMENTS LIMITED, sídliacej na Cypre) a 900 889,59 niekdajších Sk (dnes 29 904,05 eur)
na trovy exekúcie, pričom sa tak stalo v čase právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 15. februára 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 (uznesenia odvolacieho súdu v exekučnej veci súdu prvej
inštancie sp. zn. 1Er/254/2001, zamietajúceho návrh žalujúceho - považovaného súdnym exekútorom ajnižšímisúdmizapovinného -nazastavenieexekúcie)apredzrušenímtakéhotorozhodnutiarozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 30. júla 2008
sp.zn.5Cdo2/2007anáslednýmpotvrdenímuzneseniaprvoinštančnéhosúdu,vyhlasujúcehoexekúciu

proti žalujúcemu za neprípustnú (uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. decembra 2008
sp. zn. 12CoE 91/2008).

2. Odvolací súd na odvolanie žalovanej (označenej aj ním spôsobom už priblíženým vyššie) rozsudkom
z 26. februára 2014 sp. zn. 17Co/2/2013 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil len v časti lehoty plnenia

tak, že prvoinštančným súdom určenú zákonnú (trojdňovú) lehotu predĺžil na 90 dní (čím až na túto jednu
výnimku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil - pozn. najvyššieho súdu) a vyslovil, že dovolanie je
prípustné. Popri opise priebehu sporu a konštatovaní, že prvoinštančný súd, viazaný právnym názorom,
vysloveným v kasačnom rozhodnutí nadriadeného súdu, takýto názor vo svojom druhom rozsudku i
rešpektoval a preto v podstatnej časti do odôvodnenia svojho rozsudku len prevzal argumentáciu zo
zrušujúceho uznesenia, sa odvolací súd predovšetkým zameral na vyporiadanie s tými odvolacími

námietkami, ktorých podstatou bolo nerešpektovanie ním výkladu zákona o zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnení, ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“), podaného Ústavným súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) a podporné riadenie sa odvolacieho súdu judikatúrou, nevzťahujúcou sa na
túto vec, uprednostnenou na úkor inej relevantnej judikatúry. Mal za to, že už v zrušujúcom uznesení

v tejto veci zo 16. mája 2012 dostatočne objasnil dôvody svojho príklonu k názoru, vyplývajúcemu z
uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 48/2010 a 2 Cdo 155/2011 (rozumej k názoru, podľa ktorého
nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má vo vzťahu k iným nárokom - vrátane nároku
na náhradu škody - len subsidiárnu povahu) a to navzdory jeho oboznámenosti s opačným názorom,
reprezentovaným najmä uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 361/09 a rozhodnutiami najvyššieho

súdu sp. zn. 4 Cz 110/84 a 4 Cdo 199/2005, prvým publikovaným pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí
a stanovísk najvyššieho súdu (tu rozumej názor, podľa ktorého sa náhrady škody voči štátu možno
domáhať až potom, čo sa nepodarilo vymôcť bezdôvodné obohatenie od toho, kto sa takto obohatil).
Uzavrel, že sa snaží nájsť riešenie, ktoré by bolo objektívne spravodlivým, pričom tomuto parametru
by podľa neho nezodpovedalo bezvýnimočné trvanie na tom, aby podaniu žaloby v prejednávanej veci

muselo predchádzať uplatnenie práva žalujúceho proti cyperskej schránkovej firme, v gréckom jazyku a
to v čase, keď už premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
uplynula. K uplynutiu trojročnej objektívnej premlčacej doby (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. z.“) v tejto veci došlo už 7. marca
2009, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE 91/2008 (ako definitívne rozhodnutie,

ustaľujúce bezdôvodnosť vedenia exekúcie voči žalujúcemu) však nadobudlo právoplatnosť až 16. júla
rovnakého roka. Otázku úspechu prípadnej žaloby o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia si
šlo vyriešiť aj v prejednávanej veci ako predbežnú bez potreby trvania na vedení žalujúcim takéhoto
iného konania (ak namieste bol záver o jeho zjavnej bezvýslednosti) a pretože odvolací súd nevidel
dôvod ustupovať od svojho skôr vysloveného názoru o neustanovení (zodpovednostným zákonom)

zániku možnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia ako podmienky
úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu, pripustil tiež proti svojmu rozsudku
dovolanie, považujúc za otázku zásadného právneho významu, odôvodňujúcu taký postup, otázku,
či podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods.
1 písm. a/ zodpovednostného zákona je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť žaloby o vydanie

bezdôvodného obohatenia.

3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podalo dovolanie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky (i ono inak označujúce žalovanú spôsobom „Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti
SR, Župné nám. 13, Bratislava“ - v tomto prípade bez pomlčky medzi označením štátu a štátneho

orgánu majúceho za štát konať, pozn. najvyššieho súdu). Navrhlo zmenu rozsudku odvolacieho súdu
zamietnutím žaloby i tam, kde tak neurobil už súd prvej inštancie, resp. zrušenie rozsudku krajského
súdu s vrátením mu veci na ďalšie konanie, namietajúc nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím
súdom i odňatím jeho postupom účastníkom konania možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm.
a/ a c/ a § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien

a doplnení, platného a účinného v čase podania dovolania - ďalej tiež len „O. s. p.“). Zotrvalo na
námietke uprednostnením (oboma nižšími súdmi) judikatúry, ktorá v tejto veci nebola použiteľnou.
Práve to zapríčinilo nesprávnosť právneho posúdenia veci, nakoľko treba trvať na tom, že škoda
vzniká až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľnýma žalujúce tu nepreukázalo splnenie jednej zo základných podmienok vzniku nároku na náhradu
škody voči štátu (vznik škody spôsobenej v dôsledku činnosti orgánov verejnej moci). Po vymožení
(od žalujúceho) súm, na zaplatenie ktorých bola povinná jeho (mestská) príspevková organizácia

(Investorský útvar mesta Banská Bystrica), vznikol oprávnenej z exekučného konania voči žalujúcemu
záväzok z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 O. z. (plnenie bez právneho dôvodu). Aj pri prijatí
názoru odvolacieho súdu o nepotrebnosti vedenia zjavne bezúspešného konania o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia nesmie byť stav bezúspešnosti zapríčinený tým, kto sa domáha nároku
na náhradu škody voči štátu (jeho nečinnosťou pri uplatňovaní svojich práv) a ani o taký prípad tu

nejde, keďže žalujúce získalo vedomosť o neprípustnosti exekúcie aj o bezdôvodnom obohatení na
svoj úkor už z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 2/2007 (doručeného žalujúcemu už 4. októbra
2008, teda viac než 5 mesiacov pred uplynutím objektívnej premlčacej doby) a i po ňom nasledujúce
uznesenie krajského súdu (vo veci sp. zn. 12CoE/91/2008) mu bolo doručené ešte v decembri 2008.
Aj odkazy na rozhodnutia najvyššieho súdu, preferované odvolacím súdom a použité na podporu
jeho argumentácie sú neobhájiteľné, hraničiace s arbitrárnosťou v rozhodovaní a porušujú tiež právo

žalovanej na spravodlivé súdne konanie, nakoľko odvolací súd sa vo svojom rozsudku nevysporiadal s
tým právne významným aspektom, ktorým je rôznosť okruhu subjektov povolateľných k vydaniu plnenia
z bezdôvodného obohatenia (na jednej strane) a k náhrade škody (na strane druhej).

4. Žalujúce navrhlo dovolanie zamietnuť pre stotožnenie sa s právnym posúdením veci nižšími súdmi

(a takto aj s vyriešením odvolacím súdom otázky, pre ktorú bolo pripustené dovolanie), zdôrazňujúc
predovšetkým ten aspekt rozhodovania vedúceho k uplatneniu nároku na náhradu škody, ktorým bolo
„automatické“ konanie s ním (mestom) ako povinným a tiež vymoženie od neho pohľadávky vzniknutej
voči mestskej príspevkovej organizácii bez toho, aby na to boli splnené zákonom ustanovené podmienky
(najmä zánik mestskej príspevkovej organizácie alebo prechod jej práv či záväzkov na žalujúce a tomu

zodpovedajúce postupy oprávnenej a exekučného súdu).

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
len „C. s. p.“). Najvyšší súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci až po 1. júli 2016, postupoval
na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už
podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie tu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho
prípustnosti (podobne ako aj ďalšie otázky s týmto priamo súvisiace, akými sú o. i. včasnosť dovolania
či oprávnenosť dovolateľa na jeho podanie) bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v
čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je

nevyhnutnosť rešpektovania základného princípu C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a
právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych
očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy
procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne
konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

6. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti právoplatnému
rozsudku odvolacieho súdu a to naň oprávnenou osobou (za ktorú z dôvodov podrobnejšie rozvedených
nižšie bolo treba považovať aj štátny orgán konajúci za štát pred nižšími súdmi, reprezentovaný pritom
osobou ministra s vyžadovaným vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa, tu por. tiež §

21 ods. 1 písm. a/ a ods. 4 a § 241 ods. 1 vetu druhú O. s. p., resp. i § 72, § 73 a § 429 ods. 2 písm.
b/ C. s. p.), preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania
(§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) predovšetkým z pohľadu prípustnosti dovolania. Dospel
pritom k záveru, že dovolanie treba považovať za prípustné a zároveň i za dôvodné.

7. Rozhodná úprava procesného práva (platná a účinná v čase začatia dovolacieho konania v tejto
veci, teda 3. apríla 2014, ktorou v tejto veci treba rozumieť O. s. p. v znení všetkých jeho novelizácií
predchádzajúcich zákonu č. 106/2014 Z. z. a ďalších po ňom nasledujúcich zákonov) umožňovala
napadnutie (dovolaním) právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§
236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudkom odvolacích súdov upravovali

ustanovenia § 237 a § 238 O. s. p.

8. Ustanovenie § 238 O. s. p. zakotvovalo, že dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je ním
napadnutý zmeňujúci rozsudok (odsek 1); rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právnehonázoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2); rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej
stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
(odsek 3).

9. Dovolanie v tejto veci bolo nasmerované proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým došlo k zmene
rozsudku súdu prvej inštancie len v časti lehoty plnenia a inak je nutné na rozsudok odvolacieho súdu

nazerať ako na rozsudok potvrdzujúci (proti ktorému by zásadne dovolanie prípustné nebolo); zároveň
tu však ide o prípad, v ktorom odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, pretože po právnej
stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 písm. a/ O. s. p.). Dovolanie preto bolo
prípustným už z tohto dôvodu (bez ohľadu na výskyt či tvrdenie tzv. zmätočnostných vád podľa § 237
O. s. p.).

10. Ustanovenie § 237 O. s. p. (pred 1. januárom 2015, teda pred nadobudnutím účinnosti čl. I bodu 9
a čl. IV zákona č. 353/2014 Z. z. ešte nečlenené na odseky) potom pripúšťalo dovolanie proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
a/ lebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Hoci dovolací súd zvykne na tomto mieste zdôrazniť, že z hľadiska úpravy pojatej do
práve odcitovaného ustanovenia O. s. p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej

v takomto ustanovení (resp. aj viacerých takýchto vád), ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že
k tejto vade (prinajmenšom jednej) skutočne došlo; v prejednávanej veci bolo namieste práve takéto
zistenie,založenénavýskytehneďdvoch v§237O.s.p.spomenutýchvád(natomtomiesteodhliadajúc
od vytýkania dovolaním nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu ako jednej z podôb vady podľa
§ 237 písm. f/ O. s. p.).

11.1. Podľa § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať
práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Až na nahradenie pojmu „spôsobilosť byť
účastníkom konania“ iným pojmom „procesná subjektivita“ a ďalšieho súvisiaceho (v ustanovení C. s. p.
predstavujúcom ekvivalent skoršej úpravy ani výslovne nepoužitého) pojmu „účastník konania“ novým

pojmom „strana“ totožnú úpravu obsahuje i § 61 C. s. p.

11.2. Podľa § 18 ods. 1 O. z. spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby a podľa § 21
takéhoto zákona pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.

11.3. Podľa § 3 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy (v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „kompetenčný zákon“) v Slovenskej republike
pôsobiaministerstvá(sichvýpočtomobsiahnutýmvrovnakomustanovení),naktorýchčeleječlenvlády;
podľa písm. g/ takého ustanovenia jedným z ministerstiev je i Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky a podľa § 35 ods. 1 kompetenčného zákona ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej

správy sú právnické osoby.

11.4. Podľa § 21 ods. 4 vety prvej O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu. Pri úprave tejto otázky je C. s. p. strohejší, keďže sa obmedzuje na to, že na konanie štátu

pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát (§ 73) a na to, že na konanie
právnickej osoby pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu
(§ 72).

11.5. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zodpovednostného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, resp. 3. škoduspôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného
predpisu.

11.6. Podľa § 79 ods. 1 O. s. p. konanie sa začína na návrh (veta prvá). Ak je účastníkom právnická
osoba, návrh musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené
(veta tretia). Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného
štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať (veta šiesta) a ak sa návrh týka dvojstranných právnych
vzťahov medzi žalobcom a žalovaným (§ 90), nazýva sa žalobou (veta siedma). V tomto prípade je u

právnických osôb vo všeobecnosti nová úprava procesného práva prakticky totožnou s tou skoršou,
nakoľko i podľa § 133 ods. 2 C. s. p. sa právnická osoba v žalobe označuje názvom alebo obchodným
menom, adresou sídla a identifikačným číslom organizácie, ak je pridelené. V sporoch vedených štátom
či proti štátu, resp. štátnym orgánom alebo proti takémuto orgánu potom C. s. p. priniesol i výslovnú
úpravu toho, čo pred nadobudnutím jeho účinnosti už relevantná judikatúra dôvodila výkladom, teda
rozlišovanie medzi zapojením do konania štátu a štátneho orgánu - tak, že ak je stranou štát, v žalobe

sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná
(§ 135 ods. 1) a ak je stranou štátny orgán, v žalobe sa označuje uvedením názvu tohto štátneho orgánu
(§ 135 ods. 2).

11.7. Podľa § 157 ods. 1 O. s. p. sa v písomnom vyhotovení rozsudku po slovách „V mene Slovenskej

republiky“ uvedie (okrem iných tam uvedených náležitostí) presné označenie účastníkov a znenie
výroku. Aj tu nová úprava prináša len nevýznamné formulačné odchýlky, keď zakotvuje, že v písomnom
vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky" uvedie (i tu popri iných náležitostiach)
presné označenie strán, iných subjektov a výrok (§ 220 ods. 1 C. s. p.).

11.8. Podľa § 43 ods. 1 O. s. p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka,
aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá
nemôže byť kratšia ako desať dní a v uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať;
podľa odseku 2 vety prvej tohto ustanovenia ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví
alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré

by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za
konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky
konania). Napokon podľa § 104 ods. 2 O. s. p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno
odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia; pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie
vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí a ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť,

konanie zastaví. Aj u tohto súboru ustanovení platí, že ich ekvivalenty v C. s. p., teda §§ 129 a 161
takéhoto zákona sa od nich nelíšia buď významne (tu porovnaj z diskutovaného pohľadu nevýznamnú
potrebu poučenia o možnosti odmietnutia podania, nemožnosť odmietnutia podania v prípade možnosti
napriek tomu v konaní pokračovať /ktorú možnosť samozrejme nejde stotožniť s možnosťou vydať
konečné meritórne rozhodnutie/ či možnosť zrušenia uznesenia o odmietnutí podania až do konca

odvolacej lehoty proti nemu a za podmienky úplného učinenia zadosť výzve na opravu alebo doplnenie
podania súdom, ktorý takéto rozhodnutie vydal) alebo vôbec (tu porovnaj praktické prevzatie znenia §
103 O. s. p. do § 161 ods. 1 C. s. p. a § 104 O. s. p. do § 161 ods. 2 a 3 C. s. p.).

11.9. Podľa § 37 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti [Exekučný

poriadok] v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „E. p.“) proti inému, než tomu, kto je v
rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného, než toho, kto je v rozhodnutí označený ako
oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z
exekučného titulu podľa § 41; podľa § 44 ods. 2 vety prvej a tretej E. p. potom súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ak zistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne (keď inak označenia oprávneného aj povinného - s logikou
ich uvádzania v súlade s exekučným titulom - sú obligatórnymi náležitosťami viacerých v exekúcii
vydávaných listín, o. i. poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 8 písm. d/ E. p., upovedomenia
o začatí exekúcie podľa § 48 ods. 1 písm. c/ E. p. či exekučného príkazu podľa § 53 písm. c/ E. p.).

12. Z obsahu spisu potom vyplýva, že práve ustanoveniami citovanými zhora sa nižšie súdy v
prejednávanej veci neriadili.13. Právna úprava vystupovania štátu ako právnickej osoby sui generis (svojho druhu) v
hmotnoprávnych vzťahoch, pri uplatňovaní nárokov v súdnych konaniach a aj pri bránení sa
požiadavkám iných osôb (podľa toho, či štát má v konaní vystupovať ako žalobca alebo naopak ako

žalovaný) nutne musí reflektovať to, že i keď všetky právnické osoby (teda i štát) sú (na rozdiel od osôb
fyzických), štát má i medzi takýmito právnymi konštrukciami jedinečné postavenie. Táto jedinečnosť
spočíva najmä v tom, že každý štát nadaný (z titulu svojho statusu právnickej osoby) spôsobilosťou
mať práva a povinnosti (podľa hmotného práva) aj spôsobilosťou byť účastníkom konania, resp.
dnes procesnou subjektivitou (podľa práva procesného) má síce svoj názov (obvykle vyplývajúci zo

základného zákona štátu, ktorým je jeho Ústava), na rozdiel od iných právnických osôb však nemôže
mať i svoje sídlo (v zmysle rešpektovaných, i tu sa však postupom času vyvíjajúcich definícií podávaných
najmä predpismi obchodného práva, podľa ktorých sídlom je adresa zapísaná v určitom registri a
adresou sa rozumie názov obce s uvedením jej poštového smerovacieho čísla, názov ulice alebo iného
verejného priestranstva a orientačné číslo, prípadne súpisné číslo, ak sa obec nečlení na ulice - v tejto
súv. por. najmä § 2 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení). V prípade štátu taktiež nie je celkom jednoznačne (bez ďalšieho) identifikovateľný ten, kto by
v konkrétnej veci mal za štát vystupovať. Kým u iných právnických osôb toto obvykle nečiní zásadné
obtiaže a spravidla všetky fyzické osoby robiace úkony v mene právnickej osoby odvodzujú takéto svoje
oprávnenie od štatutárneho orgánu právnic-kej osoby, u štátu i s prihliadnutím k princípu deľby mocí v
ňom jednak nie je zrejmé, komu by postavenie jeho štatutárneho zástupcu malo prislúchať, okrem toho

však i snaha priznať takéto postavenie len jednej konkrétnej fyzickej osobe (napr. prezidentovi, ak je
štátoprávnym usporiadaním - ako aj v prípade Slovenska - republika) by musela naraziť na problémy
spojené či už s nutnosťou zapájania takejto osoby do neodhadnuteľného počtu hmotnoprávnych
vzťahov aj súdnych konaní alebo prinajmenšom s ustanovením mechanizmu odvodzovania oprávnení
iných osôb na konanie v mene štátu od takejto osoby.

14. Práve na vyššie priblíženú osobitosť úprava procesného práva (platná v čase začatia konania v
prejednávanej veci i tá dnešná) reaguje ako ustanovením takého spôsobu konania za štát, pri ktorom
prakticky do pozície jeho štatutárneho orgánu (štátu) vsadzuje určitý štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
takéhoto orgánu zverenej mu osobitnými predpismi (ktorými predpismi sú okrem už vyššie čiastočne

citovaného kompetenčného zákona aj ďalšie predpisy obvykle na úrovni zákona, vyporiadavajúce sa s
prípadnou potrebou zúčastnenia štátu v právnych vzťahoch a tiež v súdnom konaní), tak i vymedzením
už za jednu z náležitostí žaloby, sledujúcej zapojenie štátu do súdneho konania, nielen označenia
samotného štátu, ale tiež štátneho orgánu, ktorý má za štát konať.

15. Vyššie opísaná osobitosť existujúca tu inak už od kodifikácie civilného procesu v roku 1963 však
prinajmenšom od čias zadefinovania aj ústredných orgánov štátnej správy (ministerstiev) za právnické
osoby (k čomu došlo práve v rámci kompetenčného zákona) nesie so sebou nutnosť venovania
zvýšenej pozornosti i spôsobu označovania účastníkov súdnych konaní (dnes strán sporov) už len z
toho dôvodu, že tu do konania (sporu) celkom špecificky majú byť zapojené až dve právnické osoby

(1. štát a 2. ministerstvo či iná právnická osoba majúca konať za štát). Preto už z označenia v
žalobe (následne preberaného aj do rozhodnutia súdu s ambíciou byť vykonateľným, teda so zákonom
súladným exekučným titulom) musí byť mimo akúkoľvek pochybnosť jasné, či v spore má vystupovať
(ako strana) len jedna z takýchto osôb (a ak ide o tento prípad, ktorá) alebo obe (ako dvaja žalobcovia,
dvaja žalovaní či za istých okolností aj ako procesní súperi) a ak ide o prípad zapojenia do sporu štátu,

či štátny orgán má vystupovať v postavení zástupcu takejto strany.

16. To je i dôvod, pre ktorý nemôže obstáť označenie, aké sa vyskytlo v prejednávanej veci nielen v
žalobe, ale ktoré oba nižšie súdy prakticky bez povšimnutia prevzali aj do úvodných častí všetkých
svojichrozhodnutí(napadnutýrozsudokodvolaciehosúdu anijemupredchádzajúcirozsudoksúduprvej

inštancie z toho nevynímajúc).

17. Spojenie dvoch označení pomlčkou, označovanou ešte v časoch sporov týkajúcich sa štátoprávneho
usporiadania na úrovni niekdajšej československej federácie a vrcholiacich tzv. pomlčkovou vojnou tiež
za spojovník alebo rozdeľovník (podľa toho, ktorú interpretáciu v rámci prijímania ústavného zákona

č. 81/1990 Zb. zástanca príslušného označenia hájil), totiž bez ohľadu na vyššie priblíženú rôznosť
pomenúvania interpunkčného znamienka, o ktorom je reč, tradične vyjadruje výraz prinajmenšom istej
jednoty oboch častí označenia (čo nepochybne možno ilustrovať práve na už spomenutom prípade hoc
aj len veľmi krátky čas existujúceho označenia federatívne usporiadaného spoločného štátneho útvaruČeskej republiky a Slovenskej republiky, tu pre prípad záujmu por. aj ústavný zákon č. 101/1990 Zb.).
Okrem práve uvedeného však v tu uvažovanej právnej dimenzii problému predstavuje i vyjadrenie stavu,
pri ktorom status osoby s príslušnými spôsobilosťami (subjektivitou) prislúcha ako jednotlivým častiam

útvaru vzniknutého zložením, tak i zloženému útvaru (keďže postavenie štátu ako právnickej osoby
podľa § 21 O. z. v minulosti bez možnosti akejkoľvek diskusie na túto tému patrilo ako Českej republike
a Slovenskej republike na jednej strane, tak i federatívnemu štátnemu útvaru istý čas nesúcemu názov
„Česko-slovenská federatívna republika“).

18. O taký prípad ale naopak u označenia použitého v prejednávanej veci nejde.

19. Hoci postavenie právnickej osoby a teda i osoby so spôsobilosťou mať práva a povinnosti i
spôsobilosťou byť účastníkom konania (procesnou subjektivitou) evidentne patrí ako štátu (tu nesúcemu
názov „Slovenská republika“), tak i príslušnému rezortnému ministerstvu (tu Ministerstvu spravodlivosti
SR), takto to nie je aj u útvaru vzniknutého zložením názvov oboch takýchto právnických osôb, pretože

„Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR“ právnickou ani žiadnou inou osobou s potrebnými
(zákonom vyžadovanými) spôsobilosťami nie je. Rovnako tu nie je ani legitímny cieľ priznať takto
označenému útvaru spôsobilosť vystupovať v právnych vzťahoch či v súdnom konaní, keďže účel
úpravy tu je - na rozdiel od výkladu zhora týkajúceho sa niekdajšieho federatívneho usporiadania
štátu - iný a to nevytvoriť ďalší útvar s postavením právnickej osoby, ale len umožniť jednej právnickej

osobe s osobitným postavením zúčastniť sa v konaní tak, že túto bude reprezentovať, teda len za
ňu bude konať iná právnická osoba. Pokusy vytvoriť „subjekt“ s označením „Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti“ a u takéhoto „subjektu“ usudzovať i na existenciu príslušných spôsobilostí
podľahmotného i procesného práva tak nie sú (nemôžu byť) v súlade s už vyššie citovanými i vyloženými
ustanoveniami právnych predpisov a každý takýto pokus môže viesť len k tomu, že za účasti takéhoto

„subjektu“ nie je možným vydanie akékoľvek súdneho rozhodnutia, ktoré by sa okrem formálnej
právoplatnosti mohlo stať právoplatným i materiálne a bolo i vykonateľným.

20. Záujem na účasti štátu v občianskom súdnom konaní (ako strany sporu) a na vystupovaní na
to povolaného štátneho orgánu len v pozícii osoby konajúcej za štát (tak ako to do 30. júna 2016

vrátane mala na mysli šiesta veta § 79 ods. 1 O. s. p. a v neskoršom čase § 135 ods. 1 C. s.
p.) preto prinajmenšom od doby priznania statusu právnických osôb aj štátnym orgánom majúcim
konať za štát treba vyjadriť inak a to (pri zohľadnení i špecifík slovenského jazyka) buď uvedením
označenia štátu v prvom páde a štátneho orgánu majúceho za štát konať iným spôsobom, alebo
vložením medzi označenie štátu a štátneho orgánu za štát konajúceho obratu, vyjadrujúceho status

jednej osoby ako účastníka (strany) a druhej len ako orgánu, ktorý má za stranu konať. Príklad
takéhoto i procesnému právu zodpovedajúceho označenia pritom ešte v čase pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 273/2007 Z. z. (pred tou novelizáciou O. s. p., ktorou bola skoršia formulácia v
niekdajšom ustanovení § 21 ods. 2 zákona vyjadrená slovami „pracovník toho štátneho orgánu, ktorého
sa vec týka, alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu“ nahradená inou v znení „štátny orgán

v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená
podľa osobitného predpisu“) sformuloval napr. Krajský súd v Trnave (v uznesení z 29. júna 2001 sp. zn.
11 Co 103/01) tak, že by sa mohlo uplatniť napr. v podobe „Slovenská republika (vo veci týkajúcej sa
Ministerstva spravodlivosti SR ...“). Práve s prihliadnutím k tu priblíženej zmene a inak aj ďalšej zmene
§ 21 O. s. p., vykonanej zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou od 15. októbra 2008 potom rovnaký

súd skorší záver korigoval (napr. v uznesení z 19. marca 2012 sp. zn. 10Co/235/2010) spôsobom
zodpovedajúcim i dnešnej väčšinovej praxi vrátane judikatúry najvyššieho súdu (tu tak, že správne
označenie má znieť „Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, ...“
alebo „Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti ...“).

21. Nedostatok takéhoto dostatočne analytického právneho posúdenia veci a tým spôsobené
uspokojenie sa oboch nižších súdov s pôvodným (doterajším) označením žalovanej (u ktorej navyše
len jednej z častí „subjektu“ vzniknutého zložením a to Slovenskej republike by prislúchalo označenie
žalovaná - rozumej právnická osoba ženského rodu, kým u druhej a to Ministerstva spravodlivosti SR by
muselo ísť naopak o „to“ žalované - právnickú osobu rodu stredného) tak mali za následok nezachovanie

správneho postupu. Tým mal byť buď pokus o odstránenie takejto základnej vady žaloby už v úvodnom
štádiu konania (podľa § 43 O. s. p.), alebo vykonanie pokusu o odstránenie nedostatku hneď dvoch
podmienok sporového konania v takejto veci (1. nepochybného označenia za jedného z účastníkov
konania osoby so spôsobilosťou byť účastníkom konania a 2. riadnej žaloby) aj neskôr (postupom podľa§ 104 ods. 2 O. s. p., dnes podľa § 161 ods. 3 C. s. p.), v oboch takýchto prípadoch však bez možnosti
vecného rozhodnutia (rozsudkom), ak by k odstráneniu vady (nedostatku podmienky konania) nedošlo.
Ak ale žiaden z nižších súdov takto nepostupoval a odvolací súd, povolaný súdu prvej inštancie vadu

vytknúť už rozhodnutím podľa § 221 ods. 1 písm. b/ O. s. p. tak rovnako neurobil, zaťažili tým konanie
i jeho výsledok (svoje rozsudky) zmätočnostnou vadou podľa § 237 písm. b/ O. s. p., pri ktorej výskyte
bolo (až do jej odstránenia) vylúčené konečné rozhodnutie (vo veci samej) nielen na dovolacom, ale
aj na odvolacom i prvoinštančnom súde.

22.Preúplnosťkpráveuvedenémuježiadúcenapokondodaťito,ženenáležitýpostupsúdovvskoršom
konaní sa samozrejme musel podpísať i na liberálnejšom prístupe dovolacieho súdu k posudzovaniu
otázky oprávnenia na podanie dovolania. Striktne formalistické hľadisko by totiž zvádzalo k dojmu, že tu
osoby subjektívne oprávnenej na dovolanie a zároveň disponujúcej potrebnými spôsobilosťami vlastne
ani niet (keďže popri „subjekte“ zloženom zo štátu a ministerstva spravodlivosti, majúcom vystupovať
v pozícii žalovanej, resp. žalovaného by tu už malo byť len žalujúce, ktorého požiadavkám ale nižšie

súdy ich ostatnými rozhodnutiami vyhoveli a tým ho subjektívneho oprávnenia na dovolanie zbavili), za
takejto situácie by ale konanie skončilo vydaním nevykonateľného rozhodnutia (postaviteľným na roveň
odopretiu reálnej spravodlivosti). Ak potom osoba vykazovaná do pozície žalovaného má pri určovaní
okruhu účastníkov sporového konania (strán) iniciátorom konania len obmedzené možnosti, ako brojiť
proti spôsobu svojho zapojenia do konania, nemalo tu zásadný význam, že v prejednávanej veci neprišlo

k využitiu ani takýchto obmedzených možností. Existenciu vád podľa § 237 O. s. p. dovolací súd vždy
skúmal aj bez ich namietania dovolaním (ex offo) a zistenie niektorej z takýchto vád so sebou nieslo i
jeho povinnosť hľadať také riešenie, ktoré možnosť nápravy spriechodní (nie naopak). Cestou k náprave
(a k vydaniu v budúcnosti vykonateľného rozhodnutia) preto v intenciách prejednávanej veci mohlo
byť len považovanie za osobu oprávnenú na dovolanie ktorejkoľvek z osôb zanesených do spojeného

označenia žalovanej najskôr žalujúcim a po ňom i oboma nižšími súdmi (tu inak za stavu nemožnosti na
podobe označenia osoby určenej za žalovanú bez iniciatívy žalujúceho čokoľvek zmeniť i na dovolacom
súde).

23. Nižšie súdy ale procesne pochybili i priznaním žalujúcemu úrokov z omeškania, hoci pôvodnou

žalobou žalujúce požadovalo iné príslušenstvo v podobe úrokov (tu por. č. l. 3 spisu a § 121 ods.
3 O. z.), až v priebehu konania (dokonca až krátko pred rozhodnutím súdu prvej inštancie jeho
druhým rozsudkom na pojednávaní 17. októbra 2012) došlo ku korekcii takejto požiadavky, čiastočne
vykazujúcej (len pokiaľ šlo o doplnenie dňa, od ktorého by sa mali priznať pôvodne požadované úroky)
znaky opravy žaloby a čiastočne (pokiaľ šlo o typ požadovaného príslušenstva) jej zmeny (tu por. i

č. l. 128 a 129 spisu) a žiaden z nižších súdov o zmene žaloby (jej pripustením alebo nepripustením
podľa § 95 O. s. p.) nerozhodol. Nešlo tu pritom o prípad jednoducho odstrániteľného rozporu textovej
časti žaloby s jej petitom (vlastným žalobným návrhom, formulujúcim výrok žalujúcim požadovaného
rozsudku), keďže v texte žaloby o príslušenstve nebolo žiadnej zmienky. Bez rozhodnutia o zmene
žaloby sa „nové“ príslušenstvo nemohlo stať a to „pôvodné“ neprestalo byť predmetom konania, takže

rozsudky oboch nižších súdov vyhovujúce žalobe v časti príslušenstva pohľadávky, ktoré sa právom
aprobovaným spôsobom nestalo predmetom konania boli postihnuté jednou z variácií na zmätočnostnú
vadu podľa § 237 písm. e/ O. s. p.

24. Aj keby ale vyššie spomínaných pochybení, resp. opomenutí (a nimi zapríčinených zmätočnostných

vád) nebolo, dovolací súd by nemohol dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považovať za
správny. Námietky z dovolania, podľa ktorých takéto rozhodnutie spočinulo na nesprávnom (presnejšie
nedostatočneúplnom)právnomposúdeníveci,sútotižopodstatnenýmiavichsvetlezáveryodvolacieho
súdu prinajmenšom predčasnými (čo inak sekundárne platí aj o odvolacím súdom potvrdenom rozsudku
prvoinštančného súdu, pri ktorého vydaní bol tento súd viazaný právnym názorom súdu odvolacieho).

25. Odvolacím súdom sformulovanú otázku, odôvodňujúcu pripustenie ním dovolania a uvedenú v
odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku, pritom nešlo chápať doslovne, teda iba ako potrebu
ujasnenia si, či preukázanie bezúspešnosti žaloby o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
je de facto ďalšou (v zodpovednostnom zákone priamo neupravenou) zákonnou podmienkou vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (pri výkone verejnej moci), ale
širšie. Takýmto širším ponímaním dovolací súd rozumie poskytnutie korektnej (objektívne uspokojivej)
odpovede na otázku, ako pristupovať k vyriešeniu problému konkurencie nárokov na náhradu škody
a na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, okrem nej však i na ďalšiu súvisiacu otázku, kdetreba hľadať medze, po ktorých prekročení už nemôže byť obhájiteľným názor o nemožnosti kvalifikácie
majetkovej ujmy vzniknutej niekomu v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím súdu za
škodu, za ktorú zodpovedá štát.

26. Vo vzťahu k prvej zo zhora položených otázok dovolací súd nemôže inak, než prisvedčiť tým
námietkam z dovolania, podstatou ktorých bolo zaštítenie sa (odvolacím súdom) judikatúrou, ktorá
nebola v prejednávanej veci použiteľnou, a to na úkor inej judikatúry (ktorá naopak použiteľnou a aj
použitou byť mala). Tým z pohľadu použiteľnosti (resp. nepoužiteľnosti) judikatúry celkom kľúčovým

pritom bolo, že odvolací súd nerozlišoval medzi prípadmi existencie nárokov na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, v ktorých
nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má povahu doplnkového (záložného) titulu
v takých záväzkových vzťahoch, v ktorých ako oprávnený (veriteľ) i zaviazaný (dlžník) figurujú tie
isté osoby. Práve a len na prvú z takýchto dvoch skupín prípadov dopadajú i rozsudky najvyššieho
súdu a uznesenie ústavného súdu, na ktoré upriamovalo i ministerstvo spravodlivosti, pričom účelom

je zabrániť nástupu zodpovednosti štátu za škodu, kým existuje možnosť uspokojenia na báze
inštitútu bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je osobou od štátu
odlišnou. U druhej skupiny prípadov zhora ale ide o riešenie inej (aj od prejednávanej veci odchylnej)
situácie, v ktorej neexistencia nároku jednej osoby na náhradu škody voči osobe druhej nevylučuje
uspokojenie „titulom“ bezdôvodného obohatenia. Až do vydania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2

Cdo 48/2010 sa medzi týmito skupinami prípadov dôsledne rozlišovalo a z takéhoto rozlišovania vyplýva
aj opodstatnenosť záverov urobených súčasťou odôvodnení väčšiny rozhodnutí, resp. stanovísk,
spomínaných v dovolaním napadnutom rozsudku odvolacieho súdu z prejednávanej veci i v dovolaní,
práveuznesenienajvyššiehosúduz21.decembra2010 sp.zn.2Cdo48/2010(pokúšajúcesazáveryzo
stanovísk dopadajúcich na prípady spadajúce do druhej skupiny zhora vztiahnuť aj na prípady rôznosti

osôb volaných na jednej strane k plneniu titulom bezdôvodného obohatenia a na strane druhej titulom
náhrady škody) je ale v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu i v teórii považované za exces (ako na to
najvyšší súd poukázal napr. v uznesení z 29. novembra 2016 sp. zn. 6 Cdo 27/2016). Čo bolo povedané
o nazeraní na takéto uznesenie, musí platiť rovnako aj na uznesenie najvyššieho súdu z 21. decembra
2011 sp. zn. 2 Cdo 155/2011, u ktorého by si iba ťažko šlo nepovšimnúť to, na čo taktiež upozorňovalo

dovolanie a síce, že tu ide o neskoršie rozhodnutie dovolacieho súdu v rovnakej veci, v akej tento už
predtým rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cdo 48/2010 a zároveň rozhodnutie, v ktorom si dovolací súd
podržal názor vyslovený ním už skôr (navzdory jeho problematičnosti).

27. V prípade druhej z otázok uvedených pod 25. zhora a reprezentujúcich širšie ponímanie problému

predostretého odvolacím súdom potom odvolací súd síce principiálne správne uvažoval o spravodlivosti
usporiadania veci a v takomto rámci i o možnosti od žalujúceho spravodlivo žiadať (pred uplatnením
nároku na náhradu škody proti štátu) vedenie sporu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia,
pričom úmerne vyhodnoteniu ním vyhliadok žalujúceho na úspech v takomto spore ako nereálnych
uzavrel, že škoda, za ktorú zodpovedá štát, už žalujúcemu vznikla a je namieste ju nahradiť;

dovolací súd však úvahy odvolacieho súdu vedúce k prijatiu týchto jeho záverov považuje za výsledok
nesprávneho (nedostatočne úplného) právneho posúdenia veci.

28.1. Podľa § 451 O. z. kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (odsek 1)
a bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (odsek 2).

28.2. Podľa § 454 O. z. bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

29. Citované ustanovenia O. z. vymedzujú nielen všeobecnú povinnosť na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia (zodpovedajúcu úprave vzniku záväzkového vzťahu aj v takýchto prípadoch,
tu por. i §§ 488 a 489 O. z.), ale tiež jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, z
ktorých prvé štyri zákonodarca urobil súčasťou § 451 ods. 2 O. z. a piatu súčasťou § 454 rovnakého
zákona. Takéto rozdelenie má svoje racio, prameniace z toho, že kým pre všetky skutkové podstaty

bezdôvodného obohatenia uvedené v § 451 ods. 2 O. z. je spoločnou - popri neexistencii záväzku na
strane toho, na koho úkor bolo obohatenie získané - aj neexistencia práva toho, kto sa obohatil (veriteľa),
na plnenie predstavujúce predmet bezdôvodného obohatenia (či už 1. pre absolútnu neexistenciu
právneho dôvodu plnenia, 2. pre neplatnosť právneho úkonu predstavujúceho len domnelý právnydôvod, 3. pre odpadnutie pôvodne existujúceho právneho dôvodu alebo 4. pre nepoctivosť zdrojov
získaného prospechu), osobitosťou skutkovej podstaty podľa § 454 O. z. je presný opak práve
uvedeného, teda právo veriteľa prijať predmet plnenia a bezdôvodné obohatenie vznikajúce nezávisle

na jeho osobe tým, že mu plnil niekto iný než ten, kto mal takúto povinnosť (v ktorom prípade preto
záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká medzi skutočným dlžníkom a tým, kto za neho
plnil).

30. Obsah spisu v prejednávanej veci potom nasvedčuje tomu, že tu šlo o (nech aj nedobrovoľné)

splnenie žalujúcim povinnosti vzniknutej jeho príspevkovej organizácii (Investorskému útvaru Mesta
Banská Bystrica), teda práve o prípad skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454
O. z. (plnenia za iného, čo podľa práva mal plniť on). Z ničoho totiž nateraz nejde vyvodiť ako to,
žeby oprávnená z exekučného konania, uspokojená z prostriedkov získaných od dnešného žalujúceho
a súdny exekútor (ponechávajúci si časť celkovej zexekvovanej sumy) nemali byť nositeľmi práv,
oprávňujúcich ich na prijatie nimi si ponechaných plnení (najmä tu nebol preukázaný výsledok konania,

zmieňovaného v poslednom odseku odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16.
decembra 2008 sp. zn. 12 CoE/91/2008, ktorý by spochybňoval záver takéhoto súdu o dostatku vecnej
legitimácie obchodnej spoločnosti sídliacej na Cypre a vystupujúcej v pozícii oprávnenej na vedenie
exekúcie), tak ani to, žeby inak zjavne nemajetnej, dosiaľ ale preukázateľne nezrušenej príspevkovej
organizácii žalujúceho nemalo prislúchať postavenie dlžníka aj zodpovedajúca povinnosť (plniť).

31. To ale muselo zásadným spôsobom zmeniť pohľad na posudzovaný problém, keďže takto sa javili
bezpredmetnými či prinajmenšom predčasnými úvahy o nemožnosti od žalujúceho spravodlivo žiadať
vedenie sporu s cyperskou schránkovou spoločnosťou (ak tým, za koho mesto v tomto prípade plnilo
a proti komu by malo viesť spor o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, bola jeho vlastná

príspevková organizácia). Osoba obohacujúca sa na úkor žalujúceho pritom tomuto musela byť známou
od momentu vymoženia povinnosti prináležiacej jeho príspevkovej organizácii, v exekúcii vystupujúcej
v procesnom postavení povinného (s výhradou dosiaľ nepreukázaného nedostatku vecnej legitimácie
oprávnenej z exekúcie) a chybou úvah o premlčaní práva (na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia) ešte pred právoplatným vyriešením otázky dôvodnosti návrhu Mesta Banská Bystrica na

zastavenie exekúcie vedenej proti nemu bolo to, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 2/2007 i
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008 boli žalujúcemu doručené ešte pred
uplynutím objektívnej premlčacej doby, čas nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí nemal žiaden
právny význam a najneskôr od získania možnosti oboznámiť sa už s prvým z nich žalujúce nemalo
dôvod s uplatnením nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia otáľať. Pokiaľ takúto žalobu

nepodalo, nielenže potvrdilo opodstatnenosť námietky o nedostatočnej bdelosti pri uplatňovaní svojich
práv (ktorá z pohľadu úspechu žaloby o náhradu škody proti štátu rozhodne nie je zanedbateľnou),
ale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno usudzovať i na dôvod takejto jeho nečinnosti,
spočívajúci v evidentnom uvedomovaní si ním bezvýslednosti konania vedeného ako proti spoločnosti
sídliacej na Cypre, tak i proti vlastnej nemajetnej príspevkovej organizácii a v rozhodnutí sa za takéhoto

stavu vecí pre žalobu proti štátu.

32. Pri uvažovaní o tom, čo zodpovedá spravodlivému spôsobu usporiadania vecí, potom odvolací
súd (podľa všetkého pre podcenenie faktoru získania bezdôvodného obohatenia na úkor žalujúceho
jeho vlastnou príspevkovou organizáciou) opomenul položiť si a aj skúsiť zodpovedať otázku, či

spravodlivému usporiadaniu vecí odporuje, ak zriaďovateľa dlžníka neschopného plniť svoje záväzky,
oprávneného rozhodnúť o zrušení takéhoto dlžníka a neochotného na takýto krok (nepochybne i z obavy
pred prechodom záväzkov dlžníka práve na zriaďovateľa) takpovediac „dostihne“ to, na čom má podiel,
teda to, že obrazný Čierny Peter pri vymáhaní plnenia z bezdôvodného obohatenia ostane v jeho rukách
(keď jedinou predstaviteľnou alternatívou k takémuto usporiadaniu je zaplatenie dlhu, vyprodukovaného

príspevkovou organizáciou mesta, štátom).

33.Dovolaciemusúdupretoneostávaloiné,neždovolanímnapadnutýrozsudokodvolaciehosúdu(tento
ako celok) i ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie (tento len v medziach daných odvolaním a po
ňom nasledujúcim dovolaním ministerstva spravodlivosti, teda iba vo vyhovujúcej časti) podľa § 449 ods.

1 a ods. 2 a contrario C. s. p. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvoinštančnému súdu. Nedostatky v
právnom posúdení veci by síce šlo napraviť aj na odvolacom súde, nesprávnosť (neúplnosť) právneho
posúdenia veci, vedúca i k pochybnostiam o dostatku skutkových zistení sa však týkala konaní na oboch
nižších súdoch a najmä tu boli neprehliadnuteľné zmätočnostné vady, ktorými boli zaťažené rozsudkyoboch nižších súdov a ktorých odstránenie si vyžadovalo začať tam, kde problém vznikol (u žaloby,
ktorá je primárnou „parketou“ súdu prvej inštancie).

34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.