Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, December 14, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/151/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244710
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1111244710.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne D., bývajúcej v Q., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Radlinského ul. č. 2, proti žalovanej
Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska, so sídlom v Bratislave, ul. Imricha
Karvaša č. 1, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 201/2011,
o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. novembra 2014 sp. zn. 3 Co

605/2014, 3 Co 612/2014, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. novembra 2014 sp. zn. 3 Co 605/2014, 3 Co
612/2014 vo výroku, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a v
nadväzujúcom výroku o trovách odvolacieho konania a vec mu v zrušených častiach vracia na ďalšie
konanie.

V prevyšujúcej časti dovolanie o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 3. júla 2014 č. k. 15 C 201/2011-334 návrh žalobkyne na
začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie zamietol. V druhom výroku zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti
žalovanej domáhala zaplatenia sumy 1 463,40 € z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO
DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“). Žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie súd prvého stupňa
zamietol s odôvodnením, že rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie
je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a z tohto dôvodu sa neobrátil na súdny dvor
Európskej únie. Napokon prvostupňový súd nie je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu mu povinnosť obrátiť sa na súdny
dvor Európskej únie nevyplýva. Podľa súdu prvého stupňa žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by
NBS vo vzťahu k družstvu nesprávne úradne postupovala. V konaní bolo preukázané, že NBS až
od účinnosti novely zákona č. 566/2001 Z.z., t. j. od 1. júna 2010, bola oprávnená dohliadať aj na
skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - družstvo - dodržiava schválený prospekt investície.
NBSnevykonávalaaaninemohlavykonávaťdohľadnadcelkovoučinnosťoudružstvaakovyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj
v rozpore so zák. č. 566/1992 Zb., zák. č. 566/2001 Z.z., ako aj so zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade
nad finančným trhom. Žalobkyňa teda nepreukázala jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti za
vznik škody a to nesprávny úradný postup žalovanej. Napokon súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že
žalobu treba zamietnuť aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený
iba vtedy, ak nemôže poškodená dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je jej

povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok uplatnila aj v konkurznom konaní vedenom voči družstvu, ktorého
bola členom. Pohľadávka žalobkyne bola síce správcom konkurznej podstaty popretá, žalobkyňa si všakuplatnila pohľadávku incidenčnou žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe nerozhodol a konkurz
nie je ukončený. Rovnako žalobkyňa ako bývalá členka družstva si nárok na náhradu škody môže
uplatniť v zmysle ust. § 243a ods. 4 Obch. zák. voči členom predstavenstva družstva alebo členom

kontrolnej komisie. NBS by sa mohla dopustiť prípadného nesprávneho úradného postupu zanedbaním
dohľadu len vo vzťahu ku dohliadanému subjektu, ktorým je družstvo. Žalobkyňa však poukazovala na
to, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS nad činnosťou
obchodníka s cennými papiermi. Samotná žalobkyňa poukazovala na to, že družstvo poskytovalo
finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od žalobkyne, obchodníkovi s cennými papiermi na základe

zmluvy o riadení portfólia. Medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol záväzkový
vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak družstvo
zistilo, že obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať
sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade,
ak by sa družstvo svojich pohľadávok nedomohlo voči obchodníkovi s cennými papiermi, bolo by
možné teoreticky dospieť k záveru, že družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym

úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. V
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným
subjektom - obchodníkom s cennými papiermi - mohla vzniknúť škoda, ale na strane družstva, a nie
na strane žalobkyne. Preto je prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad
obchodníkom s cennými papiermi právne irelevantný. Žalobkyni totiž nevznikla škoda v priamej príčinnej

súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad
obchodníkom s cennými papiermi. Žalovaná v konaní preukázala, že NBS dohľad nad dohliadaným
subjektom - družstvom nezanedbala. Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu
(dohľad nad plnením povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ust. §
125 až 128 zákona o cenných papieroch. Preto pôvodne Úrad pre finančný trh schválil družstvu prospekt

investícií, pričom posudzoval len jeho úplnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedali
príslušné orgány družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu
o zriadení portfólia. NBS teda nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva, pretože
v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Súd prvého stupňa napokon poukázal na to,
že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v

ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy družstva sa spravovali v danom čase
stanovami a ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobkyňa ako členka družstva neinvestovala
predmetné peňažné prostriedky do subjektu,
na činnosť, ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom
družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú

činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle Obchodného zákonníka
a stanov družstva. Žalobkyňa počas trvania členstva v družstve nevyužila svoje právo člena
a nezúčastnila sa zasadnutia žiadnej členskej schôdze. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa
žalobu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola zamietnutá
žaloba o náhradu škody. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo, aby ho v tejto časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I uznesením zo 17. septembra 2014 č. k. 15 C 201/2011-357 uložil žalobkyni
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20 €.
Voči tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podala žalobkyňa odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a konanie o vyrubení súdneho poplatku zastavil.

Krajský súd v Bratislave na odvolania žalobkyne rozsudkom z 27. novembra 2014 sp. zn. 3 Co 605/2014,
3 Co 612/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a uznesenie súdu prvého stupňa zo 17.
septembra2014č.k.15C201/2011-357potvrdil.Žalovanejnáhradutrovodvolaciehokonanianepriznal.
V odôvodnení uviedol, že sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou

Družstva. V tomto ohľade odvolací súd poukázal na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nie
je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že
povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č.566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. januára
2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z.
vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z.). Tiež treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust.

§ 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.),
tedaažod1.júna2010,bolipovinnostivyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôtrozšírenétak,
že družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investície. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne o
povinnosti žalovanej v oblasti skúmania rizikovosti portfólia družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.

z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a
preto ani žalovanej z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť
ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí
niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv
subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

žalovanej a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup žalovanej iba v prípade, ak by sa jeho
postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z
toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť
žalovanej pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú
zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si

prisvojí pri aplikácii zákona viac práv. Odvolací súd považoval za dôležité zdôrazniť, že žalobkyňa sa
nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe žalovanej, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto
hmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutížalovanej,nakoľkoniejemožné
za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia

zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník,
koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Odvolací súd sa preto v celom
rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že žalovaná svojím postupom
neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií
daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala

spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je
možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z. V súvislosti s vyhlásením konkurzu na
majetok družstva ako úpadcu, odvolací súd uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom voči žalovanej môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak
žalobkyňa nemohla dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Odvolací súd mal

za to, že žalobkyňa si pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu uplatnila v konkurznom konaní, škoda
jej preto ešte nevznikla a preto nemôže byť ani daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu
škody od štátu by mohla žalobkyňa úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne
domáhala jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom
konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti

za škodu s právnou úpravou konkurzu. Konštatoval, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší
predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie
najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Z týchto

dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa §
219 ods. 1, 2 O.s.p. Ďalej sa odvolací súd venoval odvolaniu žalobkyne proti uzneseniu súdu prvého
stupňa zo 17. septembra 2014 č. k. 15 C 201/2011-357. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté
po 1. 10. 2012 a preto žalobkyni vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona

o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania. Súd prvého stupňa napadnutým
uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľke (žalobkyni) vyrubil súdny poplatok za
podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa z 3. júla 2014, č. k. 15 C 201/2011 - 334 s tým, že
prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O.s.p., a
zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný a nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho

výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto pre splnenie poplatkovej povinnosti. O trovách odvolacieho
konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.1 O.s.p.Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do oboch výrokov podala dovolanie žalobkyňa, ktorého
prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2
písm. a/, b/, c/ O.s.p. Namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu (rovnako rozhodnutie prvostupňového

súdu) je vecne aj právne nesprávne, a konanie (prvostupňové aj odvolacie) je postihnuté inou vadou (§
241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (R 11/1998). Podľa
jej názoru odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní žalobkyne svojvoľne, arbitrárne a formalisticky.
Neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú považoval za
vhodnú citoval ale ostatnú a rovnako dôležitú zamlčal, alebo ju ani nespomenul. Skutočnosť, že bez

vysvetlenia opomenul pre účastníka konania priaznivú judikatúru, sama o sebe významne oslabuje
presvedčivosť písomného vyhotovenia jeho rozsudku, taktiež ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť
súdneho rozhodnutia a preto ju v rozhodovacej praxi krajského súdu nemožno tolerovať. Rozhodnutie
odvolacieho súdu nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností
a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú
z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ktoré je neúplné. Rozsudok odvolacieho súdu je

nepreskúmateľný, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces, a
teda k odňatiu žalobkyni možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. V zmysle uvedeného
má za to, že dovolanie je prípustné a dôvodné. Tým, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd
vec nesprávne právne posúdil, umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušeniu zákona na úkor
občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich

investovanie v rámci subjektov dohliadaných žalovanou. Odvolací súd, rovnako aj súd prvého stupňa
pri svojom rozhodovaní nezohľadnili, resp. nevyhodnotili správne žalobkyňou navrhnuté dôkazy, a to
správu správcu konkurznej podstaty úpadcu PDSI o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7
C 206/2011, z ktorých jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje
možnosť žalobkyne ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3 K 95/2010.

Vo vzťahu k uzneseniu zo 17. septembra 2014 č. k. 15 C 201/2011-357, ktorým okresný súd uložil
žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie
vo výške 20 € v zmysle položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov uviedla, že rozhodnutie prvostupňového

súdu a tiež rozhodnutie odvolacieho súdu sú vecne a aj právne nesprávne. Poukázala na to, že
konanie vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, ktoré začalo do 30. septembra 2012 je podľa § 4 ods. 4 zákona o
súdnych poplatkoch oslobodené aj v odvolacom konaní. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobkyni v
týchto veciach podaním odvolania po 1. októbri 2012 poplatková povinnosť z odvolania nevzniká. Má za

to, že vecné oslobodenie tohto konania od poplatkovej povinnosti sa s poukazom na § 18ca v spojení s
§ 4 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch vzťahuje na celé konanie, teda aj na podanie odvolania.

Žalovanávosvojomvyjadreníkdovolaniužalobcuuviedla,žemázato,žerozhodnutieodvolaciehosúdu
je vecne správne a nie sú dané dôvody dovolania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie

zrušiť. Z uvedeného dôvodu navrhla, aby dovolací súd v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie
podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.)
skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
potrebné čiastočne zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým 1. potvrdil napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti; 2. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo 17. septembra 2014
č. k. 15 C 201/2011-357.

Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal dovolaním žalobkyne smerujúcim proti prvému výroku rozsudku
odvolacieho súdu, t. j. výroku ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti.Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa§238ods.2O.s.p.dovolaniejeprípustnéajprotirozsudkuodvolaciehosúdu,vktoromsaodvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil a nešlo ani o prípad,

že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, pretože vo veci ešte
nerozhodoval a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo
výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Keďže dovolaním napadnutú časť rozsudku odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod žiadny dôvod

prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O.s.p., je zrejmé, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
v predmetnej veci a predmetnej časti podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. (či už to účastník namieta

alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti
dovolania smerujúceho proti časti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané
dovolanie v uvedenej časti nie je prípustné aj podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v
ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách

a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia účastníkovi možnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľka v dovolaní voči potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu namieta, že v konaní došlo
k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

O vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, keď sa účastníkovi odníme možnosť

pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu,
ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu
priznáva Občiansky súdny poriadok.

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej

republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu
protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k
názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku
ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila
v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním,
ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť
dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k

nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti,
že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej
strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods.
1 Dohovoru.Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že k odvolaniu žalobkyne (č.l.
349 spisu) sa písomne vyjadrila žalovaná (č. l. 362 spisu), žalobkyňa (dovolateľka) ale nemala možnosť

dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd jej toto vyjadrenie žalovanej
nedoručil. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia žalobkyni došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu
jej možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Uvedenáskutočnosť,žedošlovkonaníkprocesnejvadepodľa§237ods.1písm.f/O.s.p.jeokolnosťou,
pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Z uvedeného dôvodu
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a v nadväzujúcom výroku o trovách odvolacieho konania
zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

K časti dovolania, ktorou je napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o uložení povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie je potrebné uviesť, že táto časť dovolania smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca i
keď rozhodnutie o uložení poplatkovej povinnosti s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí (§ 167 ods.

1 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o priznaní
(nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky rozhodnutia, proti
ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.

Vzhľadom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania žalobkyne zakladalo, ak v konaní došlo k
procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. netvrdila a vady tejto
povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.

K tejto problematike považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že o odňatie možnosti pred súdom
konať ide v prípade procesne nesprávneho postupu súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných oprávnení. Judikatúra najvyššieho súdu dospela k záveru, že o odňatie možnosti predsúdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, i keď pre
taký postup neboli dané procesné predpoklady (viď R 50/1997). O tento prípad ale v preskúmavanej veci
nejde - v danom prípade nebolo konanie zastavené. Napadnutým uznesením bolo potvrdené uznesenie

o vyrubení súdneho poplatku. Samotným vyrubením súdneho poplatku sa však účastníkovi neodníma
žiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p.).

Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že so zreteľom na ňou opisované okolnosti jej bol vyrubený súdny poplatok

v situácii, v ktorej jej nemal byť vyrubený, a konkretizuje, že súdy postupovali podľa Položky č. 7a,
podľa ktorej postupovať nemohli a pri tom nezohľadnili, že predmetné konanie je aj po 1. októbri
2012 vecne oslobodené od súdnych poplatkov, z rozhodujúceho - obsahového - hľadiska namieta,
že napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho
možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne
právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia

najvyššiehosúdu,napríkladsp.zn.1Cdo62/2010,2Cdo97/2010,3Cdo53/2011,4Cdo68/2011,5Cdo
44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že v konaní o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu o súdnom poplatku za odvolanie sa

nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej žalobkyňou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené
v § 237 ods. 1 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., najvyšší
súd odmietol jej procesne neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobkyne voči 2.
výroku odvolacieho súdu, ktorými potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo 17. septembra 2014 č. k. 15
C 201/2011-357 nevyplýva z § 239 ani z § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolanie v tejto (prevyšujúcej) časti preto
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.