Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/142/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815212454
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3815212454.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu Powerscreen SK, s.r.o. so sídlom Sasinkova
13, Žilina, IČO: 46188240, zast. MALOVIC s.r.o., so sídlom Račianska 22/A, Bratislava, IČO: 47231980,
proti žalovanému TOWER BC, a.s., so sídlom Košovská cesta 11B, Prievidza, IČO: 44073097, zas.
DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Carlton Savoy Courtyard, Mostová 2, Bratislava, IČO: 50735764,
o zaplatenie 133 840,11 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
č.k. 16C/248/2015-826 zo dňa 25. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a závislom výroku III. p

o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
124 840,11 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5, 05 % ročne zo sumy 3 240,11 eur od 15.11.2014 do
zaplatenia, zo sumy 9 000,- eur od 16.12.2014 do zaplatenia a poplatku z omeškania vo výške 0,0005%
denne zo sumy 18 000,- eur od 1.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 18 000,- eur od 1.6.2015 do zaplatenia,
zo sumy 18 000,- eur od 1.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.8.2015 do zaplatenia, zo

sumy 6 000,- eur od 1.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.10.2015 do zaplatenia, zo sumy
6 000,- eur od 1.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 6
000,- eur od 1.1.2016 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.2.2016 do zaplatenia, zo sumy 6 000,-
eur od 1.3.2016 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.4.2016 do zaplatenia, v lehote 1 mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III.
žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86,56%, výška ktorých bude
uvedená v samostatnom rozhodnutí súdu. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 39, §

663, § 666 ods. 1, § 680 ods. 2, § 721 ods. 1 a 2, § 723 ods. 1, § 853 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 ods. 1, § 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 218 ods. 1 prvá veta, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a 2 CSP.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa pôvodne podanou žalobou doručenou súdu 17.7.2015 domáhal
proti žalovanému zaplatenia 75 240,11 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy
3 240, 11 eur od 15.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 9 000,- eur od 16.12.2014 do zaplatenia, zo

sumy 9 000,- eur od 17.3.2015 do zaplatenia a poplatkom z omeškania vo výške 0,0005 % denne
zo sumy 18 000,- eur od 1.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 18 000,- eur od 1.6.2015 do zaplatenia a
zo sumy 18 000,- eur od 1.7.2015 do zaplatenia. Uviedol, že žalobca ako prenajímateľ uzatvoril so
žalovaným ako nájomcom dňa 11.3.2014 zmluvu o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí v zmysle§ 721 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej prenechal žalovanému za dohodnutú odplatu stroj
typu Powerscreen XH320SR / ďalej len stroj č. 1/, stroj typu Powerscreen Chieftain 1700 / ďalej len
stroj č. 2/ a stroj typu Powerscreen XA400s / ďalej len stroj č. 3/. Nájomný vzťah na základe zmluvy

bol podľa článku 5 dohodnutý na dobu určitú do 28.2.2015, pričom v bode 9.1 zmluvy bolo dohodnuté,
že nájomná zmluva zaniká uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená, t.j. dňom 28.2.2015. Po uplynutí
dohodnutej doby trvania nájmu žalovaný žalobcovi stroje tvoriace predmet nájmu neodovzdal, pričom
v zmysle bodu 9.3. zmluvy, ako aj § 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka je žalovaný potom povinný
zaplatiť nájomné až do vrátenia veci. Žalobca opakovane vyzýval žalovaného na vydanie prenajatých

strojov, a to v listoch z 20.4.2015 a 11.5.2015, pričom žalovaný na výzvy nereagoval. Keďže žalovaný
stroje nevydal, žalobca podal dňa 22.5.2015 návrh na nariadenie predbežného opatrenia v dôsledku
čoho žalovaný až po podaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia umožnil žalobcovi prevziať si
dňa 3.6.2015 stroj č. 3 a dňa 4.6.2015 stroj č. 2. Uviedol, že so žalovaným mal uzatvorenú i leasingovú
zmluvu č. 3/2014 z 18.3.2014, ktorá však nikdy nenadobudla účinnosť z dôvodu, že nebola splnená
podmienka pre nadobudnutie účinnosti zmluvy, uvedená v bode 12.1 písm. b/, a to že nebola uzatvorená

a podpísaná dohoda o ručení podľa bodu 6.8. tejto zmluvy. Preto uskutočnená fakturácia bola výlučne za
nájom predmetných strojov a nie na úhradu leasingových splátok. Uviedol, že zmluva bola uzatvorená
ako zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, a teda v prípade omeškania nájomcu s vrátením
prenajatej veci po skončení nájmu platí osobitné ustanovenie § 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
nie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to že nevrátenie veci včas a platenie nájomného nemá v

tomto prípade za následok predĺženie nájomnej zmluvy. Preto žiadal priznať zaplatenie dohodnutého
nájomného za užívanie prenajatých strojov počas trvania nájomného vzťahu na základe vystavenej
faktúry zo dňa 30.9.2014, ktorá znela na sumu 9 000,- eur a splatná bola 14.10.2014, z ktorej žalovaný
uhradil dňa 17.2.2015 sumu 5 759,89 eur a dlh teda predstavuje 3 240,11 eur, na základe faktúry z
1.12.2014 9 000,- eur, ktorá bola splatná 15.12.2014, na základe faktúry z 2.3.2015 sumu 9 000,- eur,

ktorá bola splatná 16.3.2015 a ďalej zaplatenie zákonného nájomného podľa § 723 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vo výške dohodnutého nájomného podľa zmluvy, a to za marec 2015 za všetky 3 stroje sumu
18 00,- eur, ktorá bola splatná 30.4.2015, za apríl 2015 za všetky 3 stroje sumu vo výške 18 000,- eur,
ktorá bola splatná 31.5.2015, za máj 2015 za všetky 3 stroje sumu 18 000,- eur, ktorá bola splatná
30.6.2015azajún2015zastrojč.1sumuvovýške6000,-eur,ktorábolasplatná31.7.2015azaobdobie

od 1.7.2015 až do vrátenia stroja č. 1 sumu vo výške 6 000,- eur mesačne. V tej súvislosti uviedol, že
keďže žalovaný dňa 3.6.2015 vydal žalobcovi stroj č. 3 a dňa 4.6.2015 mu vydal stroj č. 2 uplatňuje si
žalobca od 1.6.2015 nárok na zaplatenie zákonného nájomného len za stroj č. 1, ktoré je splatné odo dňa
podania žaloby. Splatnosť zákonného nájomného je určená v zmysle § 671 Občianskeho zákonníka, t.j.
mesačne pozadu. Zároveň žiadal priznať úrok z omeškania v zmysle § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.

z. v znení neskorších predpisov a poplatok z omeškania v zmysle § 4 citovaného nariadenia vo výške
0,0005%zdlžnejsumy zakaždýdeňomeškaniaakoináhradutrovkonania.Povykonanomdokazovaní
zástupca žalobcu uviedol, že zastáva názor, že žalobca je v danej veci aktívne vecne legitimovaný.
Uviedol, že predmetné stroje mal v nájme od svojej materskej spoločnosti Powerscreen ČR a ďalej ich
poskytol vo forme podnájmu žalovanému. Existenciu a trvanie nájomného vzťahu medzi Powerscreen

ČR a žalobcom preukazujú jednak karty dlhodobého majetku, fakturácia nájomného, platby nájomného,
čestné vyhlásenie pána Guirova a podľa neho i svedecká výpoveď pána Poláka. Snahy žalovaného
o spochybnenie existencie tohto nájomného vzťahu v celom rozsahu odmietol a zdôraznil, že ide o
vzťah medzi materskou a dcérskou spoločnosťou a žiadna z nich nespochybňuje, že tento nájomný
vzťah ohľadom predmetných strojových zariadení existoval. Uviedol, že z vykonaného dokazovania

tiež jednoznačne vyplynul záver, že žalovanému boli zo strany žalobcu poskytnuté stroje č. 1 až 3,
ktoré žalovaný užíval, pričom počiatočné problémy s ich užívaním spôsobené vlhkosťou kameniva boli
odstránené dočasným zaradením stroja č. 4 do výrobnej linky. V priebehu súdneho konania nebolo
relevantným dôkazom preukázané, že by žalovaný u žalobcu žiadal zníženie alebo krátenie, resp.
odpustenie nájomného. Uviedol, že pokiaľ by žalovaný nebol so strojmi spokojný, tak by ich u seba

nebol držal, a to dokonca dlhšie ako bolo pôvodne dojednané a tieto by vrátil žalobcovi a ich zmluvný
vzťah by ukončil. Žalovaný stroje teda užíval, mal z nich hospodársky prospech, avšak za ne riadne a
včas žalobcovi nezaplatil nájomné, pričom stroje vrátil žalobcovi až po opakovaných výzvach, preto s
poukazom na všetko uvedené, navrhol podanej žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať náhradu trov
konania. Žalovaný po vykonanom dokazovaní uviedol, že podľa neho zmluva o podnikateľskom nájme

hnuteľných vecí je neplatná v dôsledku čoho žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že neplatnosť nájomnej zmluvy spôsobil žalobca, ktorý v čase
uzavretia zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných veci nebol nielenže vlastníkom strojov, ale nemal
ani nájomné, a teda užívacie právo k týmto strojom, nakoľko v čase uzavretia zmluvy nebol vlastníkomtýchto strojov ani Powerscreen ČR s.r.o.. V tej súvislosti uviedol, že z doložených dôkazov, kariet
dlhodobého majetku všetkých 3 strojov vyplýva, že boli zaradené do majetku spoločnosti Powerscreen
ČR s.r.o. až po uzavretí zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných veci. Poukázal na to, že žalobca

zmenil pôvodnú argumentáciu, kedy začal počas konania tvrdiť, že žalovaný nebol nájomcom strojov,
ale ich podnájomcom. Podľa neho nebol ani podnájomcom týchto strojov, pretože platí zásada, že nikto
nemôže previesť viac práv ako má on sám, a preto žalobca nebol oprávnený uzavrieť ani nájomnú
zmluvu, ani podnájomnú zmluvu so žalovaným. Z toho dôvodu je zmluva absolútne neplatná, keďže
je v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, a preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. S

poukazom na nález Ústavného súdu SR 1Us 122/2012 uviedol, že súd nemôže prisúdiť iné plnenie,
ako ktorého sa účastníci domáhali, plnenie nemožno priznať z iného skutkového základu než aký bol
predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Uviedol, že ak teda súd uzná neplatnosť zmluvy o
podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, nemôže súd svojvoľne bez nároku žalobcu priznať nároky napr.
z bezdôvodného obohatenia, pričom z neplatného právneho úkonu sa môže žalobca domáhať jedine
vydania bezdôvodného obohatenia. V tomto spore si však žalobca uplatňuje úplne iný nárok, ku ktorému

nesvedčí žiadne právo. Išlo by o nesprávnu interpretáciu neplatnosti zmluvy o podnikateľskom nájme
hnuteľných vecí, ak by chcel súd priznať neplatnosť len voči 2 strojom a tretiemu stroju nie. Zdôraznil,
že žalovaný si stroje požičal ako výrobnú linku, pričom nefunkčnosť jedného z nich, by spôsobovala
nefunkčnosť všetkých 3 strojov a nebol by naplnený účel zmluvy, nakoľko tieto stroje mali fungovať ako
výrobnálinka.Uviedol,žeďalejrozporujeskutočnúexistenciunájomnejzmluvyžalobcusospoločnosťou

Powerscreen ČR s.r.o., čo podľa neho vyplynulo i zo svedeckej výpovede konateľa žalobcu, ktorý
priznal, že ak by nájomný vzťah existoval, určite by existovala aj písomná nájomná zmluva. Žalobca
neuniesol ani dôkazné bremeno pojmových znakov samotnej nájomnej zmluvy, a to dočasnosť, pretože
doteraz presne nešpecifikoval od kedy do kedy mal trvať nájomný vzťah medzi žalobcom a Powerscreen
ČR s.r.o.. Z doloženej správy audítora výslovne vyplýva, že žiadny právny vzťah medzi uvedenými

prepojenými osobami v roku 2015 neexistoval, preto je vylúčené, aby nejaký právny vzťah pochádzajúci
z nájomnej zmluvy medzi Powerscreen ČR s.r.o. a žalobcom existoval. Uviedol, že pokiaľ by uznal súd
existenciu nájomného vzťahu, poukázal na to, že faktúry, ktoré doložil žalobca tieto predložil len do
marca 2015, čiže žalobca žiadne ďalšie dôkazy na tvrdenie existencie nájomného vzťahu od marca 2015
do odovzdania strojov nepreukázal. Ďalej poukázal na to, že zo svedeckých výpovedí oboch konateľov

žalobcu i žalovaného vyplynulo, že žalovaný odôvodnil nefunkčnosť strojov a u žalobcu si uplatňoval
zľavu. Preto s poukazom na všetko uvedené navrhol žalobu zamietnuť a žalovanému priznať nárok na
náhradu trov konania.V písomnom podaní doručenom súdu dňa 11.4.2016 zástupca žalobcu zmenil,
rozšíril podanú žalobu v tom smere, že žiadal priznať nájomné za stroj č. 1 za mesiace jún 2015 až marec
2016, t.j. 9 x á 6 000,- eur a za mesiac marec za obdobie od 1.3.2016 do 23.3.2016 sumu 4 600,- eur

za stroj č. 1, t.j. spolu 58 600,- eur, čo s pôvodne uplatňovanou istinou 75 240,11 eur predstavuje spolu
133 840,11 s poplatkom z omeškania vo výške 0,0005% denne z dlžnej sumy až do zaplatenia. Súd
zmenu žaloby v zmysle uvedeného písomného podania žalobcu z 8.4.2016 v celom rozsahu pripustil na
pojednávaní konanom dňa 11.4.2016. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi pripojenými
v spise 16C 248/2015, výsluchmi svedkov, a to S. H., S. S., U. N. a zistil skutkový a právny stav.

3. Po zhodnotení skutkového stavu v zmysle citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru,
že žaloba žalobcu je v prevažnej časti opodstatnená. Z výsledkov vykonaného dokazovania v tejto veci
nespornevyplýva,žesporovéstranydňa11.3.2014uzavrelizmluvuopodnikateľskomnájmehnuteľných
vecí v zmysle § 721 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorou žalobca ako prenajímateľ prenechal

žalovanému ako nájomcovi do dočasného užívania strojové zariadenia č. 1 - 3 a žalovaný ako nájomca
sa zaviazal platiť prenajímateľovi za to odplatu v dojednanej výške. V súvislosti s uvedenou zmluvou
so strany žalovaného bola namietaná aktívna vecná legitimácia žalobcu na uplatňovanie nárokov
uplatnených v tomto konaní voči žalovanému. V tej súvislosti súd udáva, že z výsledkov vykonaného
dokazovania podľa názoru súdu vyplýva, že v čase uzavretia uvedenej zmluvy o podnikateľskom

nájme hnuteľných vecí dňa 11.3.2014, a to z kariet dlhodobého majetku obchodnej spoločnosti
POWERSCREEN ČR, s.r.o., ktoré sa nachádzajú na č. l. 732 - 734 spisu, ako i z faktúr, ktoré sa
nachádzajú na č. l. 735 - 737 spisu vyplýva, že vlastníkom stroja č. 1 XH 320SR bola obchodná
spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. s účinnosťou od 16.8.2012, kedy jej bol dodaný predmetný stroj
od predávajúceho. Vlastníkom stroja č. 2 sa stala obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. ku

dňu dodania uvedeného stroja dňa 31.3.2014 a v prípade stroja č. 3 vlastníctvo nadobudla spoločnosť
POWERSCREEN ČR, s.r.o. ku dňu 18.4.2014, kedy jej bol dodaný uvedený stroj. Z uvedeného potom
vyplýva, že ku dňu podpisu zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, t.j. 11.3.2014 žalobca
nebol vlastníkom ani jedného strojného zariadenia tam uvedeného a v prípade strojov č. 2 a 3 v časeuzavretia uvedenej zmluvy ešte nebola vlastníkom ani obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR,
s.r.o.. Spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. bola v čase uzavretia uvedenej zmluvy vlastníkom len
stroja č. 1, avšak z karty dlhodobého majetku na č. l. 732 spisu vyplýva, že z titulu prenájmu SK,

teda podľa názoru súdu z titulu prenájmu pre žalobcu, bolo do karty dlhodobého majetku uvedené
strojné zariadenie zaradené až s účinnosťou od 1.4.2014. Na základe uvedeného súd potom vyhodnotil,
že v čase uzavretia uvedenej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, t.j. 11.3.2014, ktorou
zmluvou žalobca prenechával všetky tri uvedené strojné zariadenia do nájmu žalovanému, nemal
žalobca žiadne dispozičné oprávnenie nakladať týmto spôsobom s uvedenými hnuteľnými vecami tak,

ako to predpokladá § 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona
oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
Podľa názoru súdu z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase uzavretia uvedenej zmluvy žalobca
ani nebol oprávneným držiteľom uvedených hnuteľných vecí s poukazom na vyššie uvedené, keďže
v čase uzavretia uvedenej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí ani obchodná spoločnosť
POWERSCREENČR,s.r.o. nebolavlastníkomstrojnýchzariadeníč.2a3avovzťahukstrojuč.1medzi

obchodnou spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom neexistoval žiadny vzťah, čo vyplýva
z vyššie uvedenej karty dlhodobého majetku obchodnej spoločnosti POWERSCREEN ČR, s.r.o., kedy
dátum zaradenia uvedeného majetku pre účely prenájmu bol uvedený až 1.4.2014. Vychádzajúc zo
zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, a keďže žalobca v čase uzavretia
uvedenej zmluvy nebol ani oprávneným držiteľom uvedených hnuteľných vecí na základe nájomného,

resp. iného vzťahu, dospel súd k záveru, že uvedená zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí
uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná.

4. Z výsledkov vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že obchodná spoločnosť POWERSCREEN
ČR, s.r.o. nadobudla stroj č. 3 do vlastníctva dňa 18.4.2014, stroj č. 2 dňa 31.3.2014 a stroj č.1

zaradila do karty dlhodobého majetku pre účely prenájmu SK, teda podľa názoru súdu žalobcovi dňa
1.4.2014, pričom na základe vyššie uvedenej uzavretej zmluvy bol stroj č. 1 odovzdaný do užívania
žalovanému dňa 4.4.2014, stroj č. 2 bol odovzdaný žalovanému dňa 2.4.2014 a stroj č. 3 bol odovzdaný
žalovanému dňa 24.4.2014. Z ďalších doložených listinných dôkazov žalobcom, a to z faktúr,
ktoré sa nachádzajú na č. l. 771 a ďalších účtovných dokladov, výpisov z účtu a dohôd o vzájomnom

započítaní záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 vyplýva, že ohľadom
uvedených strojných zariadení existoval medzi obchodnou spoločnosti POWERSCREEN ČR, s.r.o. a
žalobcom nájomný vzťah, na základe čoho potom odovzdaním strojných zariadení zo strany žalobcu
do užívania žalovanému, podľa názoru súdu vznikol medzi uvedenými zmluvnými stranami podnájomný
vzťah. Keďže zmluva o podnájme v zmysle 666 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemusí mať písomnú

formu, súd zastával názor, že odovzdaním hnuteľných vecí, teda strojných zariadení zo strany žalobcu
žalovanému vznikol medzi uvedenými zmluvnými stranami podnájomný vzťah, a to za podmienok ktoré
boli dojednané v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo dňa 11.3.2014, keďže sporové
strany vyjadrili vôľu, aby sa ich zmluvný vzťah riadil za podmienok dohodnutých v uvedenej zmluve,
keďže sa ňou v nasledujúcom období i riadili a teda medzi zmluvnými stranami sa dohodlo odplatné

užívanie vyššie uvedených strojných zariadení tak, ako bolo dohodnuté v článku IV. bod 4.1 uvedenej
zmluvy.

5. Predmetom žaloby bolo zaplatenie nájomného, ktoré v danom prípade z vyššie uvedených dôvodov
súd posúdil ako nárok na zaplatenie odplaty za podnájom hnuteľných vecí za obdobie od 16.9.2014

do 30.9.2014 v nezaplatenej výške 3 240,11 eur, ďalej za obdobie od 16.11. do 30.11.2014 vo výške
9 000,- eur, a za obdobie od 16.2. do 28.2.2015 vo výške 9 000,- eur, a to na základe faktúr, ktoré
sa nachádzajú na č.l. 44 - 46 spisu, z ktorých vyplýva, že v uvedených faktúrach si žalobca účtoval
voči žalovanému nájomné vo výške 7 500,- eur za obdobie pol mesiaca + 1 500,- eur DPH, t.j. spolu
9 000,- eur, čo predstavuje nájomné, tak ako bolo dohodnuté v článku IV. bod 4.1 uvedenej zmluvy,

s účinnosťou od júla 2014 do ukončenia zmluvy, t.j. vo výške 15 000,- eur mesačne bez DPH. V
súvislosti s obranou žalovaného, že v danom prípade sa v uvedenom období nemalo účtovať nájomné v
zmysle dojednanej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, ale na základe vykázaného počtu
motohodín prevádzky jednotlivých strojných zariadení, čo bolo medzi sporovými stranami dojednané na
základe e-mailu zaslaného štatutárnym zástupcom žalobcu v e-maily zo dňa 23.7.2014, v tej súvislosti

súd uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania skutočne vyplýva, že v období leta 2014 došlo k
účtovaniu nájomného, resp. podnájomného medzi zmluvnými stranami na základe vykázaného počtu
motohodín, čo vyplýva zo zoznamu prijatých faktúr vystavených žalovaným ku dňu
11.4.2016 na č. l. 84 spisu, a to v období od 23.4.2014 do 31.7.2014, čo akceptoval aj žalovaný,keďže fakturované sumy v uvedených mesiacoch žalobcovi riadne hradil s výnimkou úhrad účtovaných
žalobcom za mesiac júl 2014. Z uvedeného zoznamu prijatých faktúr vystavených žalovaným ku dňu
11.4.2016 ďalej vyplýva, že v ďalšom období od 28.8.2014 žalobca začal účtovať voči žalovanému výšku

nájomného dohodnutého v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, t.j. vo výške 7 500,- eur
+ 1 500,- eur DPH za pol mesiaca, teda vo výške 15 000,- eur + 20% DPH 3 000,- eur za prenájom
všetkých troch strojov za jeden mesiac, čo žalovaný aj akceptoval, o čom svedčia jeho úhrady vo
výške po 9 000,- eur na základe faktúr vystavených žalobcom dňa 28.8.2014, 3.9.2014, 16.9.2014,
17.10.2014, 30.10.2014 a 18.11.2014, kedy žalovaný uhradil žalobcovi šesťkrát po 9 000,- eur a z faktúry

vystavenej dňa 30.9.2014, ktorá znela na sumu 9 000,- eur uhradil len sumu 5 759,89 eur, čo bolo medzi
sporovými stranami nesporné, pričom zvyšok vo výške 3 240,11 eur je predmetom tejto žaloby v tomto
konaní, pričom žalovaný neuhradil ani ďalšie 2 faktúry zo dňa 1.12.2014, ktorá znela na sumu 9 000,-
eur a zo dňa 2.3.2015, ktorá znela na sumu 9 000,- eur, ktorých zaplatenie je tiež predmetom tejto
žaloby. Z výsledkov vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že v čase spustenia prevádzky strojných
zariadení do užívania žalovaným dochádzalo k prechodným problémom v súvislosti s prevádzkou

uvedených strojných zariadení spôsobené podľa názoru súdu nevhodnosťou spracovávaného materiálu
v uvedenom období, čo potvrdili vo svojich výpovediach viacerí vyššie uvedení svedkovia, na základe
čoho potom podľa názoru súdu medzi zmluvnými stranami práve v uvedenom období došlo k účtovaniu
nájomného len podľa počtu motohodín prevádzky uvedených strojných zariadení. V ďalšom období od
konca augusta 2014 došlo k účtovaniu nájomného, resp. podnájomného v zmysle dojednaní zmluvy

o podnikateľskom nájme hnuteľných veci, čo svojimi úhradami ako je uvedené vyššie akceptoval aj
žalovaný, na základe čoho súd vyhodnotil, že v ďalšom období zmluvné strany prejavili vôľu riadiť sa
dojednaniami uvedenými v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, a keďže k odovzdaniu
strojov č. 2 a 3 došlo zo strany žalovaného v júni 2015 a v prípade stroja č. 1 až dňa 23.3.2016 súd
dospel k záveru, že žaloba žalobcu o zaplatenie doplatku odplaty za podnájom strojov na základe faktúry

z 30.9.2014 vo výške 3240,11 eur a zaplatenie odplaty za podnájom vo výške 9 000,- na základe faktúry
z 1.12.2014 je opodstatnená. Čo sa týka nároku na zaplatenie odplaty na základe faktúry vystavenej
dňa 2.3.2015 vo výške 9 000,- eur (č. l. 46 spisu), v ktorej bolo účtovaná odplata za podnájom za všetky
tri strojné zariadenia za obdobie od 16.2.2015 do 28.2.2015, v tej súvislosti súd uviedol, že v zmluve
o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo dňa 11.3.2014 v článku IV. bod 4.1.1 bolo dohodnuté, že

za mesiac január a február sa bude z prevádzkových dôvodov splátka za nájom hradiť iba podľa počtu
motohodín plus poistné. Zmluvné strany prejavili v uvedenej zmluve vôľu, aby ich zmluvný vzťah trval
iba dobu určitú do 28.2.2015, a keďže žalobca v konaní nepreukázal, a teda neudržal dôkazné bremeno
v tom smere koľko presne boli v prevádzke všetky tri uvedené strojné zariadenia práve v období od
16.2.2015 do 28.2.2015 v počte príslušných motohodín u každého strojného zariadenia tak, aby bolo

možné posúdiť výšku uplatneného nároku za uvedené obdobie v súlade s dojednaním v článku IV. bod
4.1.1, súd podanú žalobu v časti o zaplatenie odplaty za podnájom vo výške 9 000,- eur za obdobie od
16.2.2015 do 28.2.2015 na základe faktúry zo dňa 2.3.2015 ako neopodstatnenú zamietol.

6. Čo sa týka ďalších uplatnených nárokov žalobcu na zaplatenie zákonného nájomného v zmysle

§ 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo výške dohodnutého nájomného podľa zmluvy za obdobie
marec, apríl, máj 2015 za všetky tri stroje vo výške 18 000,- eur vrátane DPH, v tej súvislosti súd
uviedol, že v prípade podnájomného vzťahu Občiansky zákonník neupravuje nároky medzi zmluvnými
stranami po skončení podnájomného vzťahu. V tej súvislosti však súd poukázal na ustanovenie § 853
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého občiansko-právne vzťahy pokiaľ nie sú osobitne upravené

ani týmto, ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom
aj účelom im najbližšie. Na základe uvedeného potom súd vyhodnotil, že je spravodlivé medzi sporovými
stranami analogicky použiť ustanovenie § 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí,
že ak nájomca vráti vec po dobe dohodnutej v zmluve je povinný platiť nájomné až do vrátenia veci
a v prípade, ak je s vrátením veci v omeškaní je povinný zaplatiť aj poplatok z omeškania. V danom

prípade z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že zmluvné strany prejavili vôľu, aby boli všetky
tri strojné zariadenia v užívaní žalovaného do 28.2.2015, a keďže žalovaný v nasledujúcom období, a
teda v žalovanom období marec až máj 2015 strojné zariadenia žalobcovi nevrátil a tieto užíval i po
skončení podnájomného vzťahu, podľa názoru súdu je povinný v zmysle citovaných ustanovení zaplatiť
žalobcovi odplatu za podnájom za obdobie marec, apríl, máj 2015 trikrát po 18 000,- eur, čo prestavuje

spolu 54 000,- eur, v ktorej časti súd považoval žalobu žalobcu taktiež za opodstatnenú. Čo sa týka
ďalšieho uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie odplaty za podnájom za obdobie jún 2015 až
február 2016 za stroj č. 1 po 6 000,- eur mesačne a za obdobie od 1.3.2016 do 23.3.2016 za stroj č.
1 vo výške 4 600,- eur, t.j. do vrátenia uvedeného stroja žalobcovi, súd uviedol, že i v tejto časti súdpovažoval žalobu žalobcu za opodstatnenú. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že stroj č. 1 počas
jeho užívania žalovaným bol používaný v rozsahu 964,7 motohodín (976,7 Mth - 12 Mth), stroj č. 2
počas jeho užívania žalovaným bol používaný v rozsahu 622 motohodín (642Mth - 20 Mth) a stroj č.

3 počas jeho užívania žalovaným bol používaný v rozsahu 673,8 motohodín (694,6Mth - 20,8 Mth). Z
vykonaného dokazovania vyplýva, že stroje č. 2 a 3 boli odovzdané žalovaným žalobcovi späť v júni
2015 a množstvo ich motohodín je približne rovnaké, niečo vyše 600 motohodín. Naproti tomu stroj
č. 1 bol odovzdaný žalovaným žalobcovi späť až v marci 2016, stav jeho motohodín je 964,70 Mth
z čoho je zrejmé, že stroj č. 1 bol používaný aj potom, ako boli vrátené žalobcovi stroje č. 2 a 3. Z

výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že napriek tomu, že žalobca opakovane žiadal vrátiť všetky
tri stroje, žalovaný napriek tomu žalobcovi stroj č. 1 až do 23.3.2016 nevrátil, na základe čoho je v
zmysle vyššie uvedených právnych úvah povinný zaplatiť žalobcovi odplatu za podnájom vo výške 1/3
z celkovej dohodnutej odplaty, čo predstavuje 6 000,- eur mesačne vrátane DPH, preto súd podanej
žalobe i v tejto časti ako opodstatnenej vyhovel. Čo sa týka námietok zo strany žalovaného, že na
základekúpnejzmluvyz6.11.2015vlastníkuvedenéhostrojnéhozariadeniaPOWERSCREENČR,s.r.o.

predal stroj č. 1 spoločnosti DITCHWITCH, s.r.o. v tej súvislosti súd uviedol, že podľa názoru súdu
na základe uvedenej zmluvy skutočne došlo k prevodu vlastníckeho práva k uvedenému strojnému
zariadeniu na uvedenú spoločnosti DITCHWITCH s.r.o. v súlade s dojednaním v článku III. bod 1, kde
sa dohodlo, že vlastnícke právo k predávanej hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho dňom platnosti
tejto zmluvy, pričom v článku V. bod 2 bolo dohodnuté, že zmluva nadobúda platnosť podpisom tejto

zmluvy, na základe čoho došlo ku dňu 6.11.2015 k účinnému prevodu vlastníckeho práva, pretože takéto
dojednanie v zmluve bolo v súlade s ustanovením § 444 Obchodného zákonníka. Avšak i keď došlo
na základe uvedeného k platnému prevodu vlastníckeho práva na uvedený subjekt, v danom prípade
platí analogicky ustanovenie § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak dôjde k zmene
vlastníctva k prenajatej veci vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca je

oprávnený zbaviť sa svojich záväzkov voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo
nadobúdateľompreukázaná.Vzmysleuvedenéhopotomdošloktomu,ženovýnadobúdateľspoločnosť
DITCHWITCH, s.r.o. vstúpila do právneho postavenia prenajímateľa uvedenej hnuteľnej veci vo vzťahu
k nájomcovi, ktorým bola v uvedenom období spoločnosť žalobcu, na základe čoho súd vyhodnotil, že
podnájomný vzťah medzi nájomcom, t.j. žalobcom a žalovaným naďalej trval i po zmene vlastníckeho

práva k hnuteľnej veci zo strany subjektu DITCHWITCH s.r.o. na základe čoho nájomcovi, teda žalobcovi
zostal zachovaný nárok na zaplatenie nárokov z podnájomného vzťahu vo vzťahu žalovanému, a to až
do odovzdania uvedenej hnuteľnej veci, teda stroja č. 1 žalobcovi ako nájomcovi, preto súd podanej
žalobe i v časti o zaplatenie 58 600,- eur z titulu podnájomného za stroj č. 1 za obdobie jún 2015 až
do 23.3.2016 ako opodstatnenej vyhovel a celkovo teda zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 124

840,11 eur (12 240,11 eur + 54 000,- eur + 58 600,- eur). Vzhľadom k tomu, že žalovaný nezaplatil
žalobcovi vyššie uvedené odplaty za podnájom vyúčtované za obdobie september a november 2014 vo
faktúrach zo dňa 30.9.2014 a dňa 1.12.2014 v lehote splatnosti stanovenej v uvedených faktúrach, súd
priznal žalobcovi dňom nasledujúcim po splatnosti uvedených faktúr i úrok z omeškania vo výške 5,05 %
ročne, a to v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, výška ktorého bola uplatnená v súlade s § 3

Nariadeniavládyč.87/1995Z.z.vzneníneskoršíchpredpisovavsúlades§723ods.1priznalžalobcovi
i ním uplatnený poplatok z omeškania, výšku ktorého stanovuje § 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z v znení neskorších predpisov vo výške 0,5‰ dlžnej sumy za každý deň omeškania, pričom keďže
žalobca žiadal priznať poplatok z omeškania v nižšej výške, a to vo výške 0,0005% denne z jednotlivých
dlžných súm uvedených vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keďže súd je viazaný žalobným návrhom a

prekročiť ho v tejto časti nemôže, súd mu priznal ním uplatňovanú výšku poplatku z omeškania vo výške
0,0005 % denne z jednotlivých dlžných súm , tak ako sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
O náhrade trov konania sporových strán v predmetnej veci rozhodol súd podľa § 218 ods. 1 veta prvá,
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2 CSP a náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa zásady čistého
úspechu v konaní. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia 133 840,11 eur,

súd mu priznal nárok na zaplatenie 124 840,11 eur, čo predstavuje úspech 93, 28 %, neúspech 6,72 % a
čistý úspech 86,56 % , preto mu súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 86,56 % voči žalovanému,
ktorý bol v konaní v prevažnej časti neúspešný, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

7. Proti tomuto rozsudku a to proti výroku I. a III. podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) CSP. Uviedol, že namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu,
nakoľko počas konania bolo preukázané, že žalobca nikdy nebol vlastníkom strojov. Z toho dôvodu
žalobca nebol nositeľom žiadneho subjektívneho práva, na základe ktorého by bol oprávnený požadovaťzaplatenie nájomného za stroje od žalovaného. Vlastníkom strojov bola od apríla roka 2014 spoločnosť
Powerscreen ČR, s.r.o. so sídlom S. K. Neumanna 2708, 530 02 Pardubice, Česká republika, IČO: 252
74 228 (ďalej len ,,Powerscreen ČR, s.r.o."). Preukázal, že žalobca nemal žiadne dispozičné oprávnenie

nakladať so strojmi, na základe čoho súd dospel k záveru, že Zmluva je absolútne neplatná v zmysle
ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Súd sa teda stotožnil s tvrdením žalovaného, že Zmluva je v celom
rozsahu neplatná. Napriek tomu súd žalobcovi priznal nárok na zaplatenie nájomného za stroje vo
výške 124 840,11 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný v konaní popieral existenciu hlavného nájomného vzťahu

medzi Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom, v nadväznosti na ktorý mal vzniknúť ,,podnájomný vzťah"
medzi žalovaným a žalobcom. Žalobca v konaní nepreukázal splnenie základných pojmových znakov
nájomnej zmluvy s poukazom na ust. § 663 Občianskeho zákonníka a to najmä platnosť a trvanie
nájomného vzťahu a teda žalovaný má zato, že preto nemohol existovať ani podnájomný vzťah medzi
žalobcomažalovaným.Žalovanýnapreukázaniesvojichtvrdenípredložilsúdusprávuovzťahochmedzi
prepojenými osobami k 31.10.2015 (č. l. 795) (ďalej len ,,Správa o vzťahoch"), pričom z nej vyplynulo,

že medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom neboli žiadne právne vzťahy a teda ani
nájomný vzťah. Podľa ust. § 82 zákona č. 90/2012 Sb. o obchodních společnostech a družstvech (zákon
o obchodních korporacích) (ďalej len ,,zákon č. 90/2012 Sb.) spoločnosť Powerscreen ČR, s.r.o. je
spoločnosťou povinnou vypracovávať písomnú správu o vzťahoch voči ovládajúcej osobe a voči osobám
ovládaným rovnakou osobou za uplynulé účtovné obdobie. Podľa ust. § 82 ods. 2 písm. e) zákona č.

90/2012 Sb. v správe o vzťahoch sa uvedie prehľad vzájomných zmlúv medzi ovládanými osobami.
Vecná správnosť údajov uvedených v Správe o vzťahoch bola overená aj nezávislým audítorom -
audítorskou spoločnosťou ADEUS Audit s.r.o., a preto túto skutočnosť nemožno spochybniť. Pán K.,
bývalý konateľ žalobcu, potvrdil na pojednávaní konanom dňa 28.03.2019, správnosť údajov a stavu
zachyteného v Správe o vzťahoch. Súd v zmysle vyššie uvedeného dospel k správnemu záveru, že

zo Správy o vzťahoch vyplýva, že medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom neboli
žiadne právne vzťahy (bod 37. rozsudku). Napriek tomu, na základe listinných dôkazov, ktoré predložil
žalobca, a to z faktúr, ktoré sa nachádzajú na č. l. 771 a ďalších účtovných dokladov, výpisov z účtu
a dohôd o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766
súd dospel k záveru, že medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom existoval nájomný

vzťah. Na základe toho mal súd ďalej zato, že faktickým odovzdaním strojov zo strany žalobcu do
užívania žalovanému vznikol medzi žalobcom a žalovaným podnájomný vzťah. Žalobca však takéto
tvrdenie nikdy v konaní nepredniesol ani netvrdil. Žalobca opakovane trval na tom, že zmluvný vzťah
medzi žalobcom a žalovaným je založený len Zmluvou a tú považoval počas celého konania za platnú.
Súd si sám zo svojej iniciatívy vytvoril vlastný skutkový stav, ktorý nebol žiadnou zo strán sporu

tvrdený ani dokazovaný na základe ktorého v konaní rozhodol, že podmienky podnájomného vzťahu
sa spravovali podmienkami dojednanými v Zmluve (určená súdom za neplatnú). Podnájom je od nájmu
odvodené užívacie právo k predmetu podnájmu za odplatu a nemôže existovať bez existencie hlavného
nájomného vzťahu medzi vlastníkom prenajatej veci a nájomcom. Podnájomnú zmluvu môže uzatvoriť
len nájomca, ktorému svedči k prenajatej veci právo užívania. Z toho dôvodu, ak neexistoval nájomný

vzťah medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom, nemohol existovať ani podnájomný
vzťah medzi žalobcom a žalovaným, vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac
práv ako sám má. Posúdenie existencie nájomného vzťahu medzi spoločnosťou Powerscreen ČR,
s. r.o. a žalobcom bolo kľúčovou otázkou v konaní pred prvoinštančným súdom. Faktúry, ktoré sa
nachádzajú na č. l. 771 a ďalšie účtovné doklady, výpisy z účtu a dohody o vzájomnom započítaní

záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 sa týkajú výlučne obdobia do marca
roka 2015, avšak súd na ich základe nelogicky dospel k záveru, že nájomný vzťah trval až do marca
roka 2016. Žalobca žiadnym spôsobom netvrdil ani nepreukázal, že súdom tvrdený nájomný vzťah so
spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. existoval aj v období od apríla roka 2015 do marca roka 2016. Ak
by nájomný vzťah existoval do marca 2016, tak by určite Powerscreen ČR naďalej uplatňoval nájomné

voči žalobcovi. Pán K., bývalý konateľ žalobcu, potvrdil na pojednávaní konanom dňa 28.03.2019, že
žalobca nemá žiadne iné dôkazy o existencii nájomného vzťahu okrem tých, ktoré doložil žalobca do
spisu. Súd však napriek tomu konštatoval existenciu nájomného vzťahu počas celého obdobia, kedy
mal žalovaný u seba stroje, t. j. od apríla roka 2014 do marca roka 2016. Súd napriek predloženým
dôkazom a hlavne v rozpore s nimi dospel k skutkovému záveru, že nájomný vzťah medzi spoločnosťou

Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom existoval v období od apríla roka 2014 do marca roka 2016.
Na základe takto zisteného skutkové stavu, t. j. na základe údajne existujúceho nájomného vzťahu
medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom, podľa názoru súdu vznikol medzi žalobcom
a žalovaným podnájomný vzťah. Podľa názoru žalovaného takýto záver neobstojí, nakoľko z vyššieuvedených dôkazov vyplýva, že nájomný vzťah a teda aj podnájomný vzťah mohol existovať najdlhšie do
konca roka 2014. Minimálne od začiatku roka 2015 mal preto súd nárok žalobcu na nájomné zamietnuť
v celom rozsahu. Na základe vyššie uvedeného súdom zisteného skutkového stavu súd posúdil aj nárok

na nájomné za stroj 1 odo dňa 06.11.2015, t. j. odo dňa, kedy došlo k účinnému prevodu vlastníckeho
práva k stroju l zo spoločnosti Powerscreen ČR, s. r. o. na spoločnosť DITCHWITCH, s. r. o., so sídlom
Plynárenská 2A, 821 09 Bratislava, IČO: 46 893 172 (ďalej len DITCHWITCH, s. r. o. ), do marca 2016,
kedy žalobca stroj 1 z areálu žalovaného odviezol. Súd analogickým použitím ust, § 680 ods. 2 OZ
dospel k záveru, že spoločnosť DITCHWITCH, s. r. o. vstúpila do právneho postavenia prenajímateľa

stroja l, vo vzťahu k nájomcovi, ktorého mal byť toho času žalobca a preto mal podnájomný vzťah
medzi žalobcom a žalovaným trvať aj po zmene vlastníckeho práva k stroju l. Z účtovných dokladov,
ktoré predložil žalobca a zo Správy o vzťahoch nesporne vyplýva, že žalobca už nebol v roku 2015 v
nájomnom vzťahu so spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. Dňa 06.11.2015, kedy došlo k účinnému
prevodu vlastníckeho práva zo spoločnosti Powerscreen ČR, s. r. o. na spoločnosť DITCHWITCH, s. r.
o. neexistoval žiadny nájomný vzťah medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom, a preto

žalovaný nerozumie ako mohla spoločnosť DITCHWITCH, s. r. o. vstúpiť do neexistujúceho zmluvného
vzťahu. Nový nadobúdateľ stroja l, spoločnosť DITCHWITCH, s. r. o., nemohla vstúpiť do právneho
postavenia prenajímateľa stroja 1 voči žalobcovi ako nájomcovi, pretože nájomná zmluva neexistovala
ani pred prevodom vlastníctva k stroju 1. Z toho dôvodu následne nemohol existovať ani podnájomný
vzťah medzi žalobcom a žalovaným. V konaní žalovaný preukázal, že z dôvodu nefunkčnosti strojov ako

výrobnej linky a nespĺňania dohodnutých parametrov strojov, si uplatnil u žalobcu zľavu z nájomného.
Na základe poskytnutej zľavy sa nájomné malo účtovať podľa vykonaných motohodín, čo vyplýva z
viacerých emailov nachádzajúcich sa v súdnom spise, čestného vyhlásenia účtovníčky žalovaného aj
svedeckých výpovedí. Súd konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania má za preukázané, že
nájomné bolo nejaký čas skutočne fakturované podľa motohodín, teda žalovaný preukázal poskytnutie

mu zľavy zo strany žalobcu. Súd si však opätovne svojou voľnou úvahou bez existencie tvrdení na
strane niektorej zo sporových strán vytvoril nový skutkový záver, že v období od augusta 2014 malo
dôjsť opäť k dohode medzi stranami, že nájomné bude fakturované podľa Zmluvy. Svoju argumentáciu
súd oprel o to, že žalovaný mal tieto ďalšie faktúry vystavené ,,v súlade" so Zmluvou uhradiť, a teda
žalovaný týmto prejavil svoju vôľu opätovne sa riadiť dojednaniami o výške nájomného uvedenými v

Zmluve. Tieto skutkové závery, ku ktorým dospel súd však nie sú pravdivé a sú v rozpore s vykonaným
dokazovaním a predloženými dôkazmi. Súd nevzal v úvahu, aj keď to mal za skutkovo preukázané
(tento dôkaz nebol zo strany žalobcu rozporovaný), že žalovaný listom zo dňa 05.09.2014 (č. l. 607)
vyzýval žalobcu na fakturovanie nájomného podľa počtu motohodín v zmysle ich dohody a upozorňoval
žalobcu na nesprávnosť vystavovania faktúr (ďalej len ,,List zo dňa 05.09.2014"). Žalovaný ďalej svoju

nevôľu s fakturáciou v zmysle zmluvy preukázal aj tým, že faktúru za obdobie od 16.09.2014 do
30.09.2014 neuhradil v plnej výške a ani ďalšie faktúry č. 1400246, či faktúru č. 1500029 a nájomné
za ďalšie obdobie neuhrádzal. Preto žalovaný určite s opätovnou zmenou výšky nájomného nesúhlasil
a ani jeho konanie nesmerovalo k tomu, že by bolo možné dospieť k záveru, že súhlasí so zmenou
nájomného za podmienok stanovených v Zmluve. Napriek tomu, súd nelogicky dospel k skutkovému

záveru, že žalovaný od konca augusta roka 2014 akceptoval účtovanie nájomného v zmysle dojednaní
Zmluvy. S poukazom na výslovný prejav vôle žalovaného, zachytený v liste zo dňa 05.09.2014, ktorým
prejavil nesúhlas s fakturovanou výškou nájomného, ktorý bol následne potvrdený aj neuhrádzaním
faktúr, nemôže svojvoľný záver vyvodený súdom v rozsudku obstáť. Súd konštatoval, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že stroj 2 a stroj 3 boli odovzdané späť žalobcovi v júni roka 2015 a množstvo ich

motohodín bolo rovnaké, okolo 600 motohodín. Stroj l bol vrátený žalobcovi v marci roka 2016 s počtom
motohodín 964,70. Obsah súdneho spisu tvoria aj prevádzkové denníky strojov, ktorých obsah tvorí
každodenný záznam o prevádzke strojov. Tieto prevádzkové denníky strojov si od žalovaného vyžiadal
na pojednávaní súd. Podľa prevádzkového denníka stroja l je možné identifikovať presné obdobie kedy
a koľko hodín sa stroj 1 u žalovaného používal. V prevádzkovom denníku stroja 1 je záznam zo dňa

23.09.2015, podľa ktorého žalobca zo stroja l odmontoval riadiacu jednotku. Po odmontovaní riadiacej
jednotkyžalobcom,t.j.od23.09.2015domarcaroka2016,nebolomožnéstrojlpoužívať.Kopätovnému
namontovaniu riadiacej jednotky došlo až pri prevzatí stroja l žalobcom. S touto skutočnosťou, že sám
žalobca znefunkčnil stroj a tým nemohol byť stroj 1 užívaný sa súd vôbec v rozsudku nezaoberal a teda
ani nevysporiadal. Súd len porovnaním celkového počtu motohodín strojov dospel k záveru, že stroj l

bol používaný aj po vrátení stroja 2 a stroja 3, preto je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi odplatu za
podnájom vo výške 1/3 z celkovej dohodnutej odplaty, a to až do vrátenia stroja, a to až do vrátenia
stroja 1 žalobcovi, v marci roka 2016. Takýto záver neobstojí, nakoľko z údajov prevádzkového denníka
stroja 1 možno riadnym spôsobom identifikovať obdobie, v ktorom nebol stroj 1 žalovaným používanývôbec. Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, a keďže
žalobca v čase uzavretia Zmluvy nebol ani oprávneným držiteľom strojov na základe nájomného, resp.
iného vzťahu, dospel súd k záveru, že Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je v zmysle ust.

§ 39 OZ neplatná. Uplatnenie nároku na nájomné na základe nájomnej zmluvy si vyžaduje, aby bola
preukázaná existencia platnej nájomnej zmluvy. Nakoľko došlo k plneniu z neplatného právneho úkonu,
právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie, ktorého sa žalobca
domáha. Žalovaný má zato, že súd sa nesprávne vysporiadal aj s nárokom žalobcu na zákonné nájomné
v zmysle ust. § 723 ods. 2 OZ. V prípade podnájomného vzťahu nemôže nájomcovi voči podnájomcovi

po skončení podnájomnej zmluvy vzniknúť nárok na uplatnenie zákonného nájomného. Už zo samej
dikcie príslušného ustanovenia OZ vyplýva, že zákonným nájomným je viazaný len prenajímateľ ako
vlastník veci, ktorý má vlastnícky vzťah k veci. Je nelogické, aby si zákonné nájomné uplatňoval subjekt
v postavení nájomcu. Rovnako Powerscreenu ČR, s.r.o. a nie žalobcovi svedčalo právo domáhať sa
vydania veci podľa ust. § 126 ods. l OZ, pričom tento tak neučinil ani žiadnym spôsobom nevyzval
žalovaného na vydanie strojov. Podľa názoru žalovaného rozsudok vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, keďže z neplatnej nájomnej zmluvy nemôže vzniknúť právo na zaplatenie nájomného,
ani zákonného nájomného na základe akejsi ,,inej nájomnej zmluvy", ktorú si vykonštruoval len súd
bez opory v zistenom skutkovom stave veci. Keďže žaloba znie na zaplatenie nájomného v zmysle
Zmluvy, pričom aj skutkovo bola takto v žalobe aj počas konania odôvodnená, súd ju mal vzhľadom na
ním zistenú absolútnu neplatnosť Zmluvy v celom rozsahu zamietnuť. Za vadu konania v zmysle ust.

§ 365 ods. l písm. a) CSP spočívajúcu v nedostatku žaloby je možné považovať porušenie zásady ne
ultra petitum, t.j. prekročenie žalobného návrhu súdom, ktorý nespĺňa predpoklad uvedený v ust. § 216
ods. 2 CSP, čo predstavuje prípad prisúdenia nároku, ktorého sa žalobca nedomáhal - či už právo na
takéto plnenie vôbec neuplatnil, alebo žiadal menej ako mu súd priznal. K takejto situácii však dôjde
i v prípade, ak súd nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, no napriek tomu o zmenenej žalobe konal

a rozhodol (Krajský súd Žilina sp. zn. 6Co/53/20l7). Žalobca je povinný vymedziť predmet konania a
to pokiaľ ide o konkrétny právny vzťah, o ktorom tvrdí, že existuje a konkrétny nárok z tohto právneho
vzťahu. Súd sa nemá vecne zaoberať iným právnym vzťahom a plnením (čo do druhu a výšky), než
aké je uvedené v žalobe (I., M., P., S., G., J., S., S., G., J., Y., M., a kol. civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016). Žalobca má vo svojom návrhu vymedziť predmet konania po

skutkovej a právnej stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Súd musí rešpektovať
predmet konania vymedzený žalobcovým návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z
iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu (Ústavný súd
Slovenskejrepublikysp.zn.:I.ÚS122/2012-47).Žalobcavosvojejžalobeuplatňovalakovlastníkstrojov
nárok na - nájomné za prenájom strojov, na základe nájomnej Zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako

prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom za obdobie od 16.09.2014 do 30.09.2014 v neuhradenej
výške 3 240,11 eur s DPH, za obdobie od 16.11.20l4 do 30.11.2014 vo výške 9000,- eur s DPH a za
obdobie od 16.02.2015 do 28.02.2015 vo výške 9.000,- eur s DPH; a zákonné nájomné podľa ust.
§ 723 ods. l OZ vo výške dohodnutého nájomného podľa Zmluvy od 01.03.2015 do 30.06.2015 za
prenájom strojov a od 30.06.2016 do 23.03.2016 za prenájom stroja l spolu vo výške 112 600,- eur.

Počas konania vyšla najavo skutočnosť, že žalobca vôbec nebol počas celého obdobia, za ktoré si
uplatňuje nájomné za stroje, vlastníkom strojov. Žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
v konaní, preto žalobca podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti pre uplatnenia svojho nároku. Svoj
nárok následne žalobca opieral o úplne nové skutočnosti. Od jesene roka 2018 žalobca začal tvrdiť,
že po celý čas, kedy mal žalovaný stroje k dispozícii bola ich vlastníkom spoločnosť Powerscreen ČR,

s. r. o. a žalobca si stroje od nej prenajímal. Uzatvorená Zmluva medzi žalobcom a žalovaným mala
byť podnájomnou zmluvou. Za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci
požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré
uviedol v žalobe (Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1M Obdo V 19/2007). Nakoľko žalobca
podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti, súd mal najprv rozhodnúť o zmene žaloby, čo sa nestalo.

Súd prvej inštancie tak v čase svojho rozhodovania konal o niečom, čo nebolo predmetom konania. Súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Základnoupodmienkoulegitimitykaždého
súdneho rozhodnutia je dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalobcovi sa
javí rozsudok a jeho odôvodnenie ako arbitrárne, neobhájiteľné, nelogické a hlavne nepresvedčivé,

čo je v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje
rozhodnutie vyplýva aj zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Čl. 46 ods. l Ústavy SR
(I. ÚS 108/07) a z Čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd. Všeobecný súd by mal vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe
týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

III. ÚS l69/2010 zo dňa 18.01.2011). Účelom odôvodnenia rozhodnutia súdu je presvedčiť strany v
konaní, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov. Úvaha súdu teda
nie je voľnou, neobmedzenou úvahou. Uznesenie súdu nie je podľa názoru žalovaného presvedčivo
odôvodnené, nakoľko sa súd v odôvodnení nezaoberal všetkými podstatnými argumentmi žalovaného
a skutočnosti tvrdené žalovaným nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a celku. Žalovaný má za to,

že práve dôsledkom takéhoto postupu, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keďže prehliadal podstatné skutočnosti tvrdené a dokázané žalovaným. Zároveň
súd podľa názoru žalovaného postupoval v rozpore s dispozičným princípom konania a v rozpore s
princípom kontradiktórnosti konania. V sporom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán
sporu. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Rozsudok v sporovom konaní (v zásade)
zodpovedá tomu, čo strany sporu zhodne tvrdili a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu

netvrdila (I., M., P., S., G., J., S., S., G., j., Y., M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H.
Beck, 2016). Súd sa nemôže v rozhodnutí odkloniť od tvrdení strán. Súd je viazaný skutkovým stavom
vymedzeným v žalobe žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: Obdo V68/2001 (ZSP Č. 1/2003),
podľaktoréhoplatí,žesúdjeviazanýžalobou,nemôžežalobcovipriznaťviac,nežpožadovalvžalobnom

petite a žalovanému nemôže uložiť inú povinnosť ako navrhoval žalobca v žalobe. Žalovaný má za to,
že súd dotváraním skutkového stavu a tvrdení na prospech žalobcu, nahradil procesnú aktivitu žalobcu
a jeho povinnosť uvádzať tvrdenia a následne ich preukazovať dôkazmi. Žalovaný sa cíti byť týmto
postupom súdu ukrátený na svojich procesných právach, pretože žalobca bol konaním súdu nedôvodné
zvýhodnený. Žalovaný má za to, že postupom súdu došlo k porušeniu rovnosti zbrani (Čl. 6 CSP),

čím súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na vyššie uvedené
žiadal, aby odvolací súd na základe preskúmania rozsudku podľa tohto odvolania napadnutý rozsudok
okresného súdu v zmysle ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok
na náhradu trov konania.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynul
nepochybný záver, že žalovaný mal od žalobcu k dispozícii stroje 1, 2 a 3 (ďalej len „Stroje“), a to počas
doby, ktorá bola ustálená vykonaným dokazovaním a jej stanovenie nie je medzi stranami súdneho
sporu sporné. Žalovanému predmetné stroje poskytol žalobca, čo tiež nebolo spochybnené. Žalovaný
tieto Stroje užíval, a to po dobu dlhšiu ako bolo pôvodne dojednané v Zmluve o podnikateľskom nájme

hnuteľných vecí zo dňa 11.03.2014 (ďalej len „nájomná zmluva“), hoci žalobca opakovane žalovaného
vyzýval na vrátenie Strojov (Stroje boli vrátené žalobcovi až po dobe pôvodne dojednanej v nájomnej
zmluve a po jeho opakovaných výzvach). Žalovaný mal zo Strojov hospodársky prospech, avšak
žalobcovi za ich užívanie riadne a včas neposkytoval odplatu, ktorej úhrady bol žalobca nútený domáhať
sa v tomto súdnom konaní. Vyššie uvedené základné skutočnosti žalovaný opakovane a dlhodobo

opomína. Cieľom žalovaného je iba akýmkoľvek spôsobom hľadať dôvody prečo žalobcovi neuhradiť
odplatu, na ktorú má žalobca jednoznačne preukázaný nárok. V právnom štáte však nie je mysliteľné,
aby ktokoľvek (t.j. aj žalovaný) užíval cudziu vec, ktorú má v podnájme, na podnikateľské účely a pritom
nebol povinný za jej užívanie (podnájom) uhradiť prenajímateľovi (žalobcovi) odplatu. Žalobca vedený
najmä vyššie uvedenými skutočnosťami sa s dôvodmi odvolania nestotožňuje a má za to, že okresný

súd rozsudkom dôvodne priznal žalobcovi ním uplatnené nároky, hoci v časti bol žalobca neúspešný
(výrok II. rozsudku). Žalobca bol oprávnený na poskytnutie Strojov 1, 2 a 3 žalovanému, nakoľko mu s
nimi umožnila nakladať v tom čase žalobcova materská spoločnosť Powerscreen ČR, s.r.o. (ďalej len
„PWČR“), ako bolo ustálené zo strany okresného súdu. Žalobca ako aj žalovaný v danom čase tiež mali
rovnakého konateľa - Ing. Z. K., t.j. tento konal jednak v mene spoločnosti PWČR ako aj v mene žalobcu.

Nejednalo sa o žiadne cudzie (tretie) spoločnosti, ale naopak žalobca a spoločnosť PWČR boli úzko
prepojené (osobou konateľa a vzťahom matka / dcéra). Spoločnosť PWČR bola vlastníkom Strojov, čo
rovnako ustálil okresný súd. Spoločnosť PWČR prenajala Stroje žalobcovi a tento ich dal do podnájmu
žalovanému. Žalobca ako aj spoločnosť PWČR opakovane deklarovali, že medzi nimi vo vzťahu k
StrojomexistovalnájomnývzťahažežalobcaboloprávnenýsoStrojmidisponovaťadaťichžalovanému

do podnájmu nájomnou zmluvou. Uvedené však žalovaný naďalej neakceptuje, a aj napriek rozsiahlemu
dokazovaniu vykonanému pred okresným súdom uvedené nedôvodne spochybňuje. Žalovaný v tomto
smere opakovane poukazuje na správu o vzťahoch medzi prepojenými osobami k 31.10.2015, z ktorej
malo vyplývať, že medzi spoločnosťou PWČR a žalobcom neboli žiadne právne vzťahy a teda aninájomný vzťah vo vzťahu k Strojom. S uvedeným sa nestotožňuje, a opakovane, ako aj na pojednávaní
konanom dňa 28.03.2019 poukazuje na skutočnosť, že daná správa nepredstavuje úplný prehľad
vzťahov medzi žalobcom a PWČR ako to vyplýva z jej záverov, kde sa iba uvádza, že audítori nezistili

žiadne skutočnosti, ktoré by ich viedli k domnienke, že správa obsahuje významné (materiálne) vecné
nesprávnosti. Audítori v tomto smere nevykonávali audit, ale iba overenie, ktoré poskytuje menší
stupeň istoty ako audit. Preto vyvodzovať z danej správy ďalekosiahle závery, že medzi žalobcom a
spoločnosťou PWČR neexistoval nájomným vzťah ohľadom Strojov, ako sa o to snaží žalovaný, je
nedôvodné a nepodložené žiadnymi ďalšími skutočnosťami, ba možno skonštatovať, že v rozpore s

vykonaným dokazovaním. Aj napriek snahe žalovaného spochybniť existenciu nájomného (hlavného
vzťahu) medzi žalobcom a spoločnosťou PWČR ohľadom Strojov, žalobca aj naďalej trvá na tom,
že medzi ním a spoločnosťou PWČR existoval nájomný vzťah ohľadom Strojov, a na jeho podklade
žalobca dal Stroje do podnájmu žalovanému. Uvedený fakt nespochybňuje ani žalobca ani spoločnosť
PWČR ako vlastník Strojov. Spochybňuje ho iba žalovaný. V tomto smere je potrebné poukázať na
skutočnosť, že žalovaný opakovane a účelovo „vytrháva z kontextu“ určité skutočnosti, čím sa snaží

zmeniť ich význam pre svoje potreby, resp. tieto skutočnosti rovno prehliada. Žalovaný úplne prehliada
čestné vyhlásenie p. Jordana A., konateľa spoločnosti PWČR, z ktorého jednoznačne vyplýva záver o
existenciinájomnéhovzťahumedziPWČRažalobcomohľadomStrojov.Vovzťahukžalovanýmtvrdenej
zľave z nájomného, kde sa žalovaný opiera o viaceré emaily zo súdneho spisu, čestné vyhlásenie
účtovníčky žalovaného a svedecké výpovede, žalobca trvá na tom, že žalovanému nebola poskytnutá

žiadna zľava titulom nefunkčnosti Strojov ako výrobnej linky. Žalovaný opakovane opomenul niektoré
skutočnosti a to najmä fakt, že pokiaľ aj bolo v určitom čase fakturované žalovanému nižšie nájomné,
išlo výlučne o jednostranný a ústretový krok žalobcu, cieľom ktorého bolo pomôcť žalovanému, ktorý
predával málo materiálu. Uvedené vyplynulo zo svedeckej výpovede p. Ing. Z. K. zo dňa 10.4.2018, z
ktorej tiež vyplynulo, že nakoľko žalobca usúdil, že ak by aj vystavil faktúru na plnú výšku nájmu, na

ktorú mal nárok, tak žalovaný by faktúru v plnej výške v danom čase aj tak zrejme neuhradil. Nešlo
teda v žiadnom prípade o zľavu z nájomného v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na list žalovaného adresovaný žalobcovi zo dňa 5.9.2014, kde
údajne upozornil žalobcu na zlú fakturáciu nájomného s odkazom na email Ing. K. zo dňa 23.7.2014,
v ktorom podľa žalovaného žalobca písomne potvrdil poskytnutie zľavy z nájomného žalovanému.

Žalovaný k predmetnému emailu uvádza, že na jeho podklade sa žalobca zaviazal fakturovať nájomné
podľa počtu motohodín výrobnej linky, a to o výške 130 € / motohodina, podľa počtu motohodín Stroja
1. V tejto súvislosti je však namieste poukázať, že žalovaný poukázal iba na časť daného emailu p.
K. z 23.7.2014. Je síce pravdou to, čo už bolo uvedené ohľadom stanovovania výšky nájomného,
avšak žalovaný opomenul poukázať na mimoriadne dôležitú skutočnosť. V dotknutom emaile sa totiž

uvádza aj minimálna výška nájomného, a to 30.000,- eur mesačne. Opakovane tak žalovaný „vytrháva
z kontextu“ určité skutočnosti, čím sa snaží zmeniť ich význam pre svoje potreby. Na dôvažok možno
zopakovať, že ak by žalovaný bol nespokojný so Strojmi, nakoľko údajne nespĺňali ním požadované
parametre, tak žalobcovi stále nie je zrejmé, z akého dôvodu mu žalovaný tieto Stroje nevrátil skôr a
zmluvný vzťah medzi nimi neukončil. Žalovaný tak neučinil a dokonca Stroje zadržiaval aj po ukončení

trvania pôvodne dojednanej doby nájmu. Toto faktické a nikým nespochybnené konanie žalovaného
jednoznačne vylučuje, že by Stroje neboli spôsobilé na výkon svojej činnosti a že žalovaný z nich
nemal ekonomický úžitok. Naďalej má zato, že bolo dostatočne preukázané, že žalovanému nebola
poskytnutá žiadna zľava z nájomného titulom nefunkčnosti Strojov ako výrobnej linky, a žalovaný si
túto ani riadne nikdy v zákonom stanovených lehotách u žalobcu neuplatnil. Vo vzťahu k žalovaným

tvrdenému odmontovaniu riadiacej jednotky zo Stroja 1, ktoré sa malo udiať dňa 23.9.2015, žalovaný
vytýka okresnému súdu, že v rozsudku sa nevysporiadal so skutočnosťou, že Stroj 1 znefunkčnil sám
žalobca. Uvedená skutočnosť však nebola v konaní preukázaná, a tvrdil ju iba žalovaný. Zo žiadnej
svedeckej výpovede nevyplynulo, že odmontovanie riadiacej jednotky zo Stroja 1, ktoré sa malo udiať
dňa 23.9.2015, vykonal žalobca. Navyše, pokiaľ odvtedy mal byť Stroj 1 znefunkčnený, tak žalobcovi,

ako už uviedol vyššie, opäť nie je zrejmé, z akého dôvodu žalovaný tento Stroj 1 nevydal späť žalobcovi,
ale zadržiaval ho u seba až do marca 2016. V ďalších častiach odvolania žalovaný poukazuje na
skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
neboli splnené procesné podmienky a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Žalobca sa s uvedenými tvrdeniami žalovaného nestotožňuje. Vo vzťahu k žalovanému tvrdenej
vade, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobca
odkazuje na svoju právnu argumentáciu v konaní pred okresným súdom, pričom však rešpektuje právne
posúdenie vykonané zo strany okresného súdu. Vo vzťahu k žalovanému tvrdenej vade, že nebolisplnené procesné podmienky, sa s argumentáciou žalovaného žalobca nestotožňuje a považuje ju za
účelovú. Žalobca pôvodne žiadal od žalovaného zaplatenie sumy 75.240,11 eur s prísl. a podaním zo
dňa8.4.2016rozšíriluplatnenýžalobnýnároknasumu133.840,11eursprísl.Súdpripustilzmenužaloby

uznesením vydaným na pojednávaní dňa 11.4.2016. Následne okresný súd v konaní rozhodoval už o
tejto sume 133.840,11 eur s prísl. a upravenom žalobnom petite žalobcu. Žalobca v priebehu konania
nemenil danú sumu ani žalobný petit. Nie je preto správne tvrdenie žalovaného, že v rámci konania pred
okresným súdom prišlo k porušeniu zásady ne ultra petitum, t.j. prekročenie žalobného návrhu súdom.
Súd konal v medziach upraveného žalobného petitu žalobcu a rozhodoval o sume 133.840,11 eur s

prísl.. Naviac možno uviesť, že žalovaný ako aj jeho právny zástupca mal po celý čas k dispozícii všetky
podania žalobcu a mal vedomosť o predmete a rozsahu konania. Rovnako ju mal aj prvostupňový súd.
Okresný súd konal so všetkými účastníkmi konania a ich zástupcami, a títo všetci mali prehľad o stave
konania a tvrdeniach strán. V zmysle aktuálnych právnoteoretických názorov totiž procesné podmienky
sú tvorené štyrmi základnými skupinami podmienok, a to a) procesné podmienky na strane súdu
(právomoc a príslušnosť), b) procesné podmienky na strane sporu (procesná subjektivita a procesná

spôsobilosť,povinnosťzastúpenia),c)vecnéprocesnépodmienky(existencianávrhunazačatiekonania
a splnenie popl. povinnosti), d) negatívne procesné podmienky (res iudicata a prekážka litispedencie).
Má zato, že v konaní pred okresným súdom boli všetky uvedené procesné podmienky riadne splnené.
Preto nevidí v postupe okresného súdu žiaden dôvod, ktorý by mohol zakladať žalovaným tvrdenú vadu
konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) CSP, t.j. že neboli splnené procesné podmienky. Ak v súčasnosti

žalovaný tvrdí, že súd mal rozhodnúť o zmene petitu, ale nerozhodol, a tým konal o niečom, čo nie je
predmetom konania, tak žalobcovi nie je zrejmé, že pokiaľ žalovanému na postupe okresného súdu pred
vydaním rozsudku niečo prekážalo, tak prečo na uvedené neupozornil už skôr a nedomáhal sa, aby
okresný súd o tom rozhodol. V súčasnosti po vydaní rozsudku, nemožno preto tvrdenia žalovaného o
prekročenížalobnéhopetituanerozhodnutíozmenežalobyvnímaťinak,ibaakoúčelovéscieľomzvrátiť

rozsudok. Rovnako sa s tvrdeniami žalovaného ohľadom toho, že nesprávnym procesným postupom
súdu tento znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniuprávanaspravodlivýproces,nestotožňuje.Súdriadneavdostatočnomrozsahuzistilskutkový
stav veci (rozsiahlym dokazovaním), ktorý následne v rozsudku zrozumiteľne zhodnotil a právne posúdil,
pričom konal s každou stranou sporu rovnako a žiadnym spôsobom neporušil rovnosť zbraní, ako to

namieta žalovaný v odvolaní. Pokiaľ aj žalovaný so zhodnotením a právnym posúdením zo strany súdu
prvej inštancie nesúhlasí, tak uvedené samo o sebe nie je odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1
písm. b) CSP. Rozsudok dáva odpovede na všetky dôležité a podstatné okolnosti, tak ako ich zhodnotil
a právne posúdil okresný súd. Záverom možno opätovne uviesť, že v súdnom konaní nik nespochybnil a
bolo preukázané že žalobca poskytol žalovanému Stroje, žalovaný Stroje užíval a mal z nich ekonomický

úžitok, žalovaný odmietal Stroje vrátiť v pôvodne dohodnutom čase, a na základe svojho vlastného
rozhodnutia ich vrátil neskôr, žalovaný neuhrádzal riadne a včas žalobcovi odplatu za Stroje, žalobca
bol nútený sa odplaty domáhať súdnou cestou. Vzhľadom na vyššie uvedené má zato, že žalobný
nárok priznaný mu rozsudkom je dôvodný. Žiadal odvolací súd, aby odvolaniu žalovaného nevyhovel
a rozsudok v odvolaním napadnutej časti potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho

konania žalobcu v rozsahu 100 %.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že trvá na zdôvodnení svojho odvolania
v celom rozsahu. Žalobca uviedol vo svojom vyjadrení skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé a žalovaný
s nimi nesúhlasí. Žalobca a spoločnosť Powerscreen ČR, s.r.o. sú dva oddelené subjekty a každý má

vlastnú právnu subjektivitu. Napriek tomu, že mali rovnakého konateľa a boli úzko prepojené vzťahom
matka /dcéra, ako žalobca zdôrazňuje, nie je možné z tohto odvodiť automatické oprávnenie žalobcu
prenajímať stroje žalovanému. Podľa názoru žalovaného z dôvodu uvedeného vzájomného vzťahu
medzi žalobcom a spoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. je potrebné venovať zvýšenú pozornosť k
zisťovaniu pravdivosti jednotlivých vyhlásení a dokumentov, ktoré si navzájom vystavujú a potvrdzujú

žalobca a spoločnosť Powerscreen ČR, s.r.o.. Žalovaný čestné vyhlásenie p. Jordana A. neprehliada,
ako tvrdí žalobca. Žalovaný hodnovernosť čestného vyhlásenia opakovane spochybňoval rozsiahlou
argumentáciou, a to napr. vo svojom vyjadrení zo dňa 16.10.2018 (bod 14.-15.), vo vyjadrení zo
dňa 10.01.20l9 (bod 20.-21.) a na pojednávaniach. Žalobca v konaní opakovane menil vyhlásenia o
vlastníctve strojov a svojimi tvrdeniami zavádzal súd, na čo by mal súd prihliadnuť aj pri hodnotení

pravdivosti čestného vyhlásenia súčasného konateľa p. Jordana A., ktorý čestné vyhlásenie poskytol v
slovenskom jazyku, pričom slovenský jazyk neovláda. Správa o vzťahoch medzi prepojenými osobami
k 31.10.2015 (ďalej len ,,Správa o vzťahoch"), v ktorej je uvedené, že medzi spoločnosťou Powerscreen
ČR, s.r.o. a prepojenými osobami (t. j. žalobcom) neexistovali žiadne vzťahy, bola vypracovanáspoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. na základe zákonnej povinnosti spoločnosti. Jej správnosť potvrdil
vtedajší konateľ p. Polák a bola overená aj audítorom. Žalovaný má za to, že Správu o vzťahoch je
potrebné považovať za dokument s rovnakou hodnovernosťou akú má účtovná závierka spoločností.

Odhliadnuc od toho, súd dospel k záveru, že medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. a žalobcom
existoval nájomný vzťah do marca roka 2016, pričom vychádzal len na základe faktúr, ktoré žalobca
predložil a týkajú sa výlučne obdobia len do marca roka 2015. Z uvedeného teda nie je logicky
možné dospieť k záveru, že nájomný vzťah trval až do marca roku 2016. Žalovaný vyčerpávajúcim
spôsobom právne a skutkovo zargumentoval, že je nesporná neexistencia nájomného vzťahu medzi

žalobcom a Powerscreen ČR, s.r.o. a podnájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Vzťah
medzi žalobcom a Powerscreen ČR, s.r.o. pojmovo nenaplnil znaky nájomného vzťahu, tak ako to
predpokladázákon.Žalobcaneuniesoldôkaznébremenosvojichtvrdeníohľadomexistencienájomného
vzťahu medzi ním a spoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. a teda ani existencii podnájomného vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným. Je úplne zarážajúce, že žalobca opakovane tvrdí, že žalovanému nebola
poskytnutážiadnazľavaznájomnéhoztitulunefunkčnostistrojov,pričomtátoskutočnosťbolapotvrdená

výsluchom konateľa žalobcu - p. Poláka na pojednávaní. Žalovaný si od zistenia nefunkčnosti strojov
ako výrobnej linky preukázateľne uplatňoval u žalobcu zľavu z nájomného, nakoľko stroje nespĺňali
požadované technické a výkonnostné parametre. Žalovaný svoje tvrdenia podložil predložením emailu
zo dňa 07.04.2014, adresovaný žalobcovi, v ktorom žalovaný uviedol, že stroje neplnia svoje funkcie a
aby bol dohodnutý nový splátkový kalendár. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný žiadal zľavu u žalobcu

ako aj vytýkal vady strojov ešte v apríli roku 2014, teda tesne po dodaní strojov do lomu Remata.
Vzhľadom na to, že žalobca žiadnym spôsobom nereflektoval na uplatňovaný nárok žalovaného, prestal
žalovaný uhrádzať faktúry žalobcovi do času kým nezabezpečí riadne fungovanie strojov a neposkytne
mu žiadanú zľavu z nájomného. Žalovaný zdôrazňuje, že uplatnenie zľavy z nájomného nemusí byť
len písomné. Neplatenie faktúr v tomto kontexte je nutné považovať za uplatnenie zľavy z nájomného,

pričom tieto právne závery sú potvrdené aj rozhodnutiami súdov. Bývalým konateľom žalobcu a rovnako
svedkami, p. Ďuratným a p. Kardošom bolo na pojednávaní potvrdené, že žalovaný odmietol uhradiť
žalobcovifaktúryzdôvodunefunkčnostistrojovatiežzdôvodu,žežalobcaodmontovalriadiacejednotky
zo strojov v období júna - júla 2014. Žalovaný má za to, že výpoveďou svedkov bolo preukázané,
že zľavu si u žalobcu opakovane uplatňoval, v dôsledku čoho mu bola zľava žalobcom následne aj

poskytnutá. Žalobca poskytnutie zľavy z nájomného písomne potvrdil aj emailom zo dňa 23.07.2014 ako
aj reálnym fakturovaním nájomného zo strany žalobcu podľa skutočne vykonaných motohodín strojov.
Súd prvej inštancie tiež dospel k záveru, že zľava bola v období leta 2014 skutočne poskytnutá, pričom
jej poskytnutie v lete 2014 má príčinnú súvislosť a priamo nadväzuje na úkony žalovaného, ktorými
si zľavu opakovane uplatňoval. Žalobca sa snaží navodiť dojem, že žalovaný mal dlhodobo zo strojov

hospodársky prospech, pričom za ich užívanie neposkytoval odplatu. Toto tvrdenie je zavádzajúce.
Obsah súdneho spisu tvoria aj prevádzkové denníky strojov. Z týchto prevádzkových denníkov možno
riadnym spôsobom identifikovať koľko motohodín boli stroje užívané a v ktorom období užívané neboli.
Súd prvej inštancie nevzal do úvahy údaje z prevádzkového denníka stroja 1, na jeho podklade by
bolo zrejmé, že od septembra roka 2015 stroj 1 nebol používaný. Súd sa teda vôbec nezaoberal

dôkazom, ktorý si sám od žalovaného zabezpečil. Žalovaný vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil
uhradenie nájomného žalobcovi za stroje vo výške 131000,- eur bez DPH, čo žalobca potvrdil svojim
podpisom na vyúčtovaní zo dňa 08.04.2015. Žalovaný predložil súdu prehľadný výpočet zľavneného
nájomného podľa skutočne odpracovaných motohodín strojov, pričom vychádzal z prevádzkových
denníkov strojov, v zmysle ktorého mal žalovaný zaplatiť žalobcovi celkové nájomné vo výške 114

864,10 eur bez DPH. Keďže žalovaný zaplatil žalobcovi sumu vyššiu o 16 135,90 eur bez DPH, odmietol
dôvodne uhradiť žalobcovi ďalšie nájomné, keďže na jeho úhradu neexistoval žiaden právny nárok.
V ďalšej časti vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného uviedol vlastný názor k dôvodom podaného
odvolania. Žalovaný trvá na dôvodoch podaného odvolania a ich odôvodnení a odkazuje na svoju
komplexnú právnu argumentáciu v odvolaní. Žalobca uviedol, že podľa jeho názoru nebola porušená

zásada ne ultra petitum, keďže súd konal v medziach upraveného žalobného petitu a rozhodoval o
sume 133 840,11eur s prísl., ktorú žalobca od žalovaného požaduje. Žalobca si však nesprávnym
spôsobom vykladá argumentáciu žalovaného, keďže žalovaný nenamietal prekročenie petitu, čo do
výšky uplatňovanej sumy. Podľa názoru žalovaného žalobca podstatne zmenil rozhodujúce skutkové a
právne tvrdenia a skutočnosti pre uplatnenie svojho nároku. Tým došlo k tomu, že súd konal o niečom,

čo nebolo predmetom konania. Podstatné je, že hoci žalobca požadoval rovnaké plnenie, činil tak na
základe iných skutkových okolností, ako tých čo uviedol v žalobe. Žalovaný namietal túto vadu konania aj
vo vyjadrení zo dňa 18.03.2019 ako aj na pojednávaniach. Žalovanému sa javí absurdná úvaha žalobcu,
prečo žalovaný neupozornil na prekročenie žalobného návrhu už skôr a prečo sa nedomáhal, aby súd otom rozhodol. Žalobca je v sporovom konaní jediný oprávnený disponovať so svojim žalobným návrhom
a teda je jediný oprávnený navrhnúť zmenu svojich skutkových tvrdení a právnej argumentácie. Až
následne je súd povinný o navrhovanej zmene rozhodnúť, či ju pripustí alebo nie. Vzhľadom na vyššie

uvedené žiadal, aby odvolací súd na základe preskúmania rozsudku podľa tohto odvolania napadnutý
rozsudok okresného súdu v zmysle ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná
nárok na náhradu trov konania.

10. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení

uvádza a poukazuje na tie isté skutočnosti - týkajúce sa najmä existencie nájomného vzťahu medzi
spoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. a žalobcom, poskytnutia zľavy z nájomného žalovanému, či
užívania Stroja 1 žalovaným, ku ktorým sa už žalobca opakovane v tomto konaní vyjadroval, a ktoré
boli predmetom jeho ostatného vyjadrenia označeného ako vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného
voči rozsudku zo dňa 13.06.2019. Naďalej zotrváva na názore, že žalovaný úmyselne opomína
podstatnéskutočnostitýkajúcesatohtokonania,ktoréneboližalovanýmspochybnenéabolipreukázané

uskutočneným dokazovaním v tomto súdnom konaní, a to, že žalobca poskytol žalovanému Stroje,
žalovaný Stroje užíval a mal z nich ekonomický úžitok, žalovaný odmietal Stroje vrátiť v pôvodne
dohodnutom čase, a na základe svojho vlastného jednostranného rozhodnutia ich vrátil neskôr, žalovaný
neuhrádzal riadne a včas žalobcovi odplatu za Stroje, žalobca bol nútený sa odplaty domáhať súdnou
cestou. Vzhľadom na skutočnosť, že žiadna zo strán sporu nezmenila svoju argumentáciu a právny

názor na predmetné skutočnosti, resp. aj na ostatné skutkové a právne okolnosti, z ktorých okresný súd
vychádzal pri vydaní rozsudku, považuje už za nehospodárne sa k predmetným skutočnostiam znova
vyjadrovať a týmto vyhlasuje, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach vo veci samej. Podľa jeho
názoruježalovanýmpodanéodvolanieprotirozsudkuneopodstatnenéamázato,žeokresnýsúdriadne
a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci (rozsiahlym dokazovaním), ktorý následne v rozsudku

zrozumiteľne zhodnotil a právne posúdil, pričom konal s každou stranou sporu rovnako, dodržal všetky
procesné podmienky, žiadnym spôsobom neporušil rovnosť zbraní a dôvodne priznal žalobcovi ním
uplatnené nároky v tomto konaní, hoci v časti bol žalobca neúspešný (výrok II. rozsudku). Preto žiadal
odvolací súd, aby odvolaniu žalovaného nevyhovel a rozsudok v odvolaním napadnutej časti potvrdil a
zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu v rozsahu 100 %.

11. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP v spojení s §
470 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I. a III. ako vecne správny potvrdiť podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., odvolaním napadnutý nebol a preto v tomto výroku je
rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

13. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj

osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

14. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo
veci rozhodol, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 124 840,11 eur spolu s príslušenstvom

v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

15. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že
z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že sporové

strany dňa 11.3.2014 uzavreli zmluvu o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí v zmysle § 721 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ktorou žalobca ako prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi do
dočasnéhoužívaniastrojovézariadeniač.1-3ažalovanýakonájomcasazaviazalplatiťprenajímateľovi
za to odplatu v dojednanej výške. V súvislosti s uvedenou zmluvou so strany žalovaného bola predsúdom prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní namietaná aktívna vecná legitimácia žalobcu na
uplatňovanie nárokov uplatnených v tomto konaní voči žalovanému. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
správne uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase uzavretia uvedenej zmluvy

o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí dňa 11.3.2014, a to z kariet dlhodobého majetku obchodnej
spoločnosti POWERSCREEN ČR, s.r.o., ktoré sa nachádzajú na č. l. 732 - 734 spisu, ako i z faktúr,
ktoré sa nachádzajú na č. l. 735 - 737 spisu vyplýva, že vlastníkom stroja č. 1 XH 320SR bola obchodná
spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. s účinnosťou od 16.8.2012, kedy jej bol dodaný predmetný stroj
od predávajúceho. Vlastníkom stroja č. 2 sa stala obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. ku

dňu dodania uvedeného stroja dňa 31.3.2014 a v prípade stroja č. 3 vlastníctvo nadobudla spoločnosť
POWERSCREEN ČR, s.r.o. ku dňu 18.4.2014, kedy jej bol dodaný uvedený stroj. Z uvedeného potom
aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že ku dňu podpisu zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí,
t.j. 11.3.2014 žalobca nebol vlastníkom ani jedného strojného zariadenia tam uvedeného a v prípade
strojov č. 2 a 3 v čase uzavretia uvedenej zmluvy ešte nebola vlastníkom ani obchodná spoločnosť
POWERSCREEN ČR, s.r.o.. Spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. bola v čase uzavretia uvedenej

zmluvy vlastníkom len stroja č. 1, avšak z karty dlhodobého majetku na č. l. 732 spisu vyplýva, že
z titulu prenájmu SK, teda aj podľa názoru odvlacieho súdu z titulu prenájmu pre žalobcu, bolo do
karty dlhodobého majetku uvedené strojné zariadenie zaradené až s účinnosťou od 1.4.2014. Na
základe uvedeného súd prvej inštancie správne potom vyhodnotil, že v čase uzavretia uvedenej zmluvy
o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, t.j. 11.3.2014, ktorou zmluvou žalobca prenechával všetky

tri uvedené strojné zariadenia do nájmu žalovanému, nemal žalobca žiadne dispozičné oprávnenie
nakladať týmto spôsobom s uvedenými hnuteľnými vecami tak, ako to predpokladá § 123 Občianskeho
zákonníka. Rovnako aj podľa odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase uzavretia
uvedenej zmluvy žalobca ani nebol oprávneným držiteľom uvedených hnuteľných vecí s poukazom na
vyššie uvedené, keďže v čase uzavretia uvedenej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí

ani obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. nebola vlastníkom strojných zariadení č. 2 a
3 a vo vzťahu k stroju č. 1 medzi obchodnou spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom
neexistoval žiadny vzťah, čo vyplýva z vyššie uvedenej karty dlhodobého majetku obchodnej spoločnosti
POWERSCREEN ČR, s.r.o., kedy dátum zaradenia uvedeného majetku pre účely prenájmu bol uvedený
až 1.4.2014. Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, a keďže

žalobca v čase uzavretia uvedenej zmluvy nebol ani oprávneným držiteľom uvedených hnuteľných vecí
na základe nájomného, resp. iného vzťahu, dospel súd prvej inštancie správne k záveru, že uvedená
zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Čo sa týka námietky žalovaného uvádzanej v odvolaní, že
keďže žaloba znela na zaplatenie nájomného v zmysle Zmluvy, pričom aj skutkovo bola takto v žalobe

aj počas konania odôvodnená, súd ju mal vzhľadom na ním zistenú absolútnu neplatnosť Zmluvy v
celom rozsahu zamietnuť, nakoľko žalobca počas konania podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti
pre uplatnenia svojho nároku, svoj nárok následne žalobca opieral o úplne nové skutočnosti, od jesene
roka 2018 žalobca začal tvrdiť, že po celý čas, kedy mal žalovaný stroje k dispozícii bola ich vlastníkom
spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobca si stroje od nej prenajímal, že uzatvorená Zmluva

medzi žalobcom a žalovaným mala byť podnájomnou zmluvou, a teda nakoľko žalobca podstatne
zmenil rozhodujúce skutočnosti, súd mal najprv rozhodnúť o zmene žaloby, čo sa nestalo, súd prvej
inštancie tak v čase svojho rozhodovania konal o niečom, čo nebolo predmetom konania a preto mal
žalobuzamietnuť,odvolacísúdtútonepovažovalzaopodstatnenú,nakoľkožalobcapotomakožalovaný
namietal jeho aktívnu legitimáciu, doplnil rozhodujúce skutočnosti o ďalšie údaje ( čestné prehlásenie,

karty dlhodobého majetku, faktúry...) a teda nezmenilo to nič na tom, že svoj nárok opiera stále o rovnaký
skutok ( skutkový dej ), ktorý uviedol v žalobe, teda že žalobca poskytol žalovanému stroje, žalovaný
strojeužívalamalznichekonomickýúžitok,žalovanýodmietalstrojevrátiťvpôvodnedohodnutomčase,
a na základe svojho vlastného jednostranného rozhodnutia ich vrátil neskôr, žalovaný neuhrádzal riadne
a včas žalobcovi odplatu za stroje, teda uvedním ďalších relevantných skutočností (čestné prehlásenie,

karty dlhodobého majetku, faktúry...) nedošlo k zmene žaloby, ale len k jej doplneniu o žalobné tvrdenia
(rozsudok Najvyšieho súdu čskej republiky sp. zn. 33Odo/1310/2004 zo dňa 22.11.2006).

16. Z výsledkov dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie ďalej vyplýva, že obchodná
spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. nadobudla stroj č. 3 do vlastníctva dňa 18.4.2014, stroj č. 2

dňa 31.3.2014 a stroj č.1 zaradila do karty dlhodobého majetku pre účely prenájmu SK, dňa 1.4.2014,
pričom na základe vyššie uvedenej uzavretej zmluvy bol stroj č. 1 odovzdaný do užívania žalovanému
dňa 4.4.2014, stroj č. 2 bol odovzdaný žalovanému dňa 2.4.2014 a stroj č. 3 bol odovzdaný žalovanému
dňa 24.4.2014. Z ďalších doložených listinných dôkazov žalobcom, a to z faktúr, ktoré sa nachádzajúna č. l. 771 a ďalších účtovných dokladov, výpisov z účtu a dohôd o vzájomnom započítaní záväzkov
a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 bolo aj podľa odvolacieho súdu preukázané,
že ohľadom uvedených strojných zariadení existoval medzi obchodnou spoločnosti POWERSCREEN

ČR, s.r.o. a žalobcom nájomný vzťah, na základe čoho potom odovzdaním strojných zariadení zo
strany žalobcu do užívania žalovanému, aj podľa odvolacieho súdu vznikol medzi uvedenými zmluvnými
stranami podnájomný vzťah. Keďže zmluva o podnájme v zmysle 666 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nemusí mať písomnú formu, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že odovzdaním hnuteľných
vecí, teda strojných zariadení zo strany žalobcu žalovanému vznikol medzi uvedenými zmluvnými

stranami podnájomný vzťah, a to za podmienok ktoré boli dojednané v zmluve o podnikateľskom nájme
hnuteľných vecí zo dňa 11.3.2014, keďže sporové strany vyjadrili vôľu, aby sa ich zmluvný vzťah riadil za
podmienok dohodnutých v uvedenej zmluve, keďže sa ňou v nasledujúcom období i riadili a teda medzi
zmluvnými stranami sa dohodlo odplatné užívanie vyššie uvedených strojných zariadení tak, ako bolo
dohodnuté v článku IV. bod 4.1 uvedenej zmluvy. Čo sa týka námietky žalovaného uvádzanej v odvolaní,
že žalobca v konaní nepreukázal splnenie základných pojmových znakov nájomnej zmluvy s poukazom

na ust. § 663 Občianskeho zákonníka a to najmä platnosť a trvanie nájomného vzťahu a preto nemohol
existovať ani podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, pričom žalovaný na preukázanie svojich
tvrdení predložil súdu správu o vzťahoch medzi prepojenými osobami k 31.10.2015 (č. l. 795), pričom
z nej vyplynulo, že medzi spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom neboli žiadne právne
vzťahy a teda ani nájomný vzťah, pričom súd v zmysle vyššie uvedeného dospel k správnemu záveru, že

zo Správy o vzťahoch vyplýva, že medzi spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom neboli
žiadne právne vzťahy, avšak napriek tomu, na základe listinných dôkazov, ktoré predložil žalobca, a
to z faktúr, ktoré sa nachádzajú na č. l. 771 a ďalších účtovných dokladov, výpisov z účtu a dohôd
o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 súd dospel
k záveru, že medzi spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom existoval nájomný vzťah,

odvolací súd ani túto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko nájomná zmluva nemusí byť písomná a
v prejednávanej veci žalobca ako aj spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. opakovane pred súdom
prvej inštancie deklarovali, že medzi nimi vo vzťahu k strojom existoval nájomný vzťah a že žalobca bol
oprávnený so strojmi disponovať a dať ich žalovanému do podnájmu nájomnou zmluvou, pričom tieto
tvrdenia boli aj podľa odvolacieho súdu ako bolo už uvedené vyššie preukázané listinami, ktoré predložil

žalobca ( karty dlhodobého majetku, faktúry a ďalšie účtovné doklady, ako aj čestné prehlásenie ) a čo
sa týky správy o vzťahoch medzi prepojenými osobami k 31.10.2015, z ktorej malo vyplývať, že medzi
spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom neboli žiadne právne vzťahy a teda ani nájomný
vzťah vo vzťahu k strojom, s uvedeným sa ani odvolací súd nestotožňuje, nakoľko podľa odvolacieho
súdu daná správa nepredstavuje úplný prehľad vzťahov medzi žalobcom a POWERSCREEN ČR, s.r.o.

ako to vyplýva z jej záverov, kde sa iba uvádza, že audítori nezistili žiadne skutočnosti, ktoré by ich viedli
k domnienke, že správa obsahuje významné (materiálne) vecné nesprávnosti, pričom tento dôkaz sám
o sebe nemôže preukázať že nájomný vťah neexistoval, teda spochybniť existenciu nájomného vzťahu,
nakoľko vykonaným dokazovaním, a to s poukazom na vyšie uvedené dôkazy, bolo preukázané, že
nájomný vzťah medzi žalobcom a POWERSCREEN ČR, s.r.o. existoval a na jeho podklade žalobca

dal stroje do podnájmu žalovanému, pričom uvedený fakt nespochybňuje ani žalobca ani spoločnosť
POWERSCREEN ČR, s.r.o. ako vlastník strojov. Čo sa týka ďalšej námietky žalovaného uvádzanej v
odvolaní, že faktúry, ktoré sa nachádzajú na č. l. 771 a ďalšie účtovné doklady, výpisy z účtu a dohody o
vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 sa týkajú výlučne
obdobia do marca roka 2015, avšak súd na ich základe nelogicky dospel k záveru, že nájomný vzťah

trval až do marca roka 2016, ani túto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko žalobca a
spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. vlastník strojov, uviedli že nájomný vzťah trval a táto skutočnosť
vyplvýva aj z kariet dlhodobého majetku, z ktorých vyplýva, že nájomný vzťah trval až do vyradenie
strojov z kariet dlhodobého majetku.

17. Predmetom žaloby bolo zaplatenie nájomného, ktoré v danom prípade z vyššie uvedených dôvodov
súd prvej inštancie správne posúdil ako nárok na zaplatenie odplaty za podnájom hnuteľných vecí za
obdobie od 16.9.2014 do 30.9.2014 v nezaplatenej výške 3 240,11 eur, ďalej za obdobie od 16.11. do
30.11.2014vovýške9000,-eur,azaobdobieod16.2.do28.2.2015vovýške9000,-eur,atonazáklade
faktúr, ktoré sa nachádzajú na č.l. 44 - 46 spisu, z ktorých vyplýva, že v uvedených faktúrach si žalobca

účtoval voči žalovanému nájomné vo výške 7 500,- eur za obdobie pol mesiaca + 1 500,- eur DPH,
t.j. spolu 9 000,- eur, čo predstavuje nájomné, tak ako bolo dohodnuté v článku IV. bod 4.1 uvedenej
zmluvy, s účinnosťou od júla 2014 do ukončenia zmluvy, t.j. vo výške 15 000,- eur mesačne bez DPH. V
súvislosti s obranou žalovaného, že v danom prípade sa v uvedenom období nemalo účtovať nájomné vzmysle dojednanej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, ale na základe vykázaného počtu
motohodín prevádzky jednotlivých strojných zariadení, čo bolo medzi sporovými stranami dojednané na
základe e-mailu zaslaného štatutárnym zástupcom žalobcu v e-maily zo dňa 23.7.2014, v tej súvislosti

súdprvejinštanciesprávneuviedol,žezvýsledkovvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvejinštancie
skutočne vyplýva, že v období leta 2014 došlo k účtovaniu nájomného, resp. podnájomného medzi
zmluvnými stranami na základe vykázaného počtu motohodín, čo vyplýva zo zoznamu prijatých faktúr
vystavených žalovaným ku dňu 11.4.2014 na č. l. 84 spisu, a to v období od 23.4.2014 do 31.7.2014,
čo akceptoval aj žalovaný, keďže fakturované sumy v uvedených mesiacoch žalobcovi riadne hradil

s výnimkou úhrad účtovaných žalobcom za mesiac júl 2014. Z uvedeného zoznamu prijatých faktúr
vystavených žalovaným ku dňu 11.4.2016 ďalej vyplýva, že v ďalšom období od 28.8.2014 žalobca začal
účtovať voči žalovanému výšku nájomného dohodnutého v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných
vecí, t.j. vo výške 7 500,- eur + 1 500,- eur DPH za pol mesiaca, teda vo výške 15 000,- eur + 20%
DPH 3 000,- eur za prenájom všetkých troch strojov za jeden mesiac, čo žalovaný aj akceptoval, o čom
svedčia jeho úhrady vo výške po 9 000,- eur na základe faktúr vystavených žalobcom dňa 28.8.2014,

3.9.2014, 16.9.2014, 17.10.2014, 30.10.2014 a 18.11.2014, kedy žalovaný uhradil žalobcovi šesťkrát
po 9 000,- eur a z faktúry vystavenej dňa 30.9.2014, ktorá znela na sumu 9 000,- eur uhradil len sumu
5 759,89 eur, čo bolo medzi sporovými stranami nesporné, pričom zvyšok vo výške 3 240,11 eur je
predmetom tejto žaloby v tomto konaní, pričom žalovaný neuhradil ani ďalšie 2 faktúry zo dňa 1.12.2014,
ktorá znela na sumu 9 000,- eur a zo dňa 2.3.2015, ktorá znela na sumu 9 000,- eur, ktorých zaplatenie

je tiež predmetom tejto žaloby. Z výsledkov vykonaného dokazovania pre súdom prvej inštancie ďalej
vyplýva, že v čase spustenia prevádzky strojných zariadení do užívania žalovaným dochádzalo k
prechodným problémom v súvislosti s prevádzkou uvedených strojných zariadení spôsobené aj podľa
názoru odvolacieho súdu nevhodnosťou spracovávaného materiálu v uvedenom období, čo potvrdili
vo svojich výpovediach viacerí svedkovia, na základe čoho potom aj podľa odvolacieho súdu medzi

zmluvnými stranami práve v uvedenom období došlo k účtovaniu nájomného len podľa počtu motohodín
prevádzky uvedených strojných zariadení. V ďalšom období od konca augusta 2014 došlo k účtovaniu
nájomného, resp. podnájomného v zmysle dojednaní zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných veci,
čo svojimi úhradami ako je uvedené vyššie aj podľa odvlacieho súdu akceptoval aj žalovaný, na základe
čoho súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v ďalšom období zmluvné strany prejavili vôľu riadiť

sa dojednaniami uvedenými v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, a keďže k odovzdaniu
strojov č. 2 a 3 došlo zo strany žalovaného v júni 2015 a v prípade stroja č. 1 až dňa 23.3.2016 súd prvej
inštancie dospel správne k záveru, že žaloba žalobcu o zaplatenie doplatku odplaty za podnájom strojov
na základe faktúry z 30.9.2014 vo výške 3240,11 eur a zaplatenie odplaty za podnájom vo výške 9 000,-
na základe faktúry z 1.12.2014 je opodstatnená. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie

pritom ani podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že si žalovaný riadne a dôvodne uplatnil nárok na zľavu z
nájomného, nakoľko ako bolo už konštatované vyššie, v čase spustenia prevádzky strojných zariadení
do užívania žalovaným dochádzalo k prechodným problémom v súvislosti s prevádzkou uvedených
strojných zariadení spôsobené nevhodnosťou spracovávaného materiálu, nie nevhodnosťou strojov.

18. Čo sa týka ďalších uplatnených nárokov žalobcu na zaplatenie zákonného nájomného v zmysle
§ 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo výške dohodnutého nájomného podľa zmluvy za obdobie
marec, apríl, máj 2015 za všetky tri stroje vo výške 18 000,- eur vrátane DPH, v tej súvislosti súd prvej
inštancie správne uviedol, že v prípade podnájomného vzťahu Občiansky zákonník neupravuje nároky
medzi zmluvnými stranami po skončení podnájomného vzťahu. V tej súvislosti však správne poukázal

na ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého občiansko-právne vzťahy pokiaľ nie
sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré
upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie
správne vyhodnotil, že je spravodlivé medzi sporovými stranami analogicky použiť ustanovenie § 723
ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že ak nájomca vráti vec po dobe dohodnutej v

zmluve je povinný platiť nájomné až do vrátenia veci a v prípade, ak je s vrátením veci v omeškaní je
povinnýzaplatiťajpoplatokzomeškania.Vdanomprípadezvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvej
inštancie aj podľa odvolacieho súdu nesporne vyplýva, že zmluvné strany prejavili vôľu, aby boli všetky
tri strojné zariadenia v užívaní žalovaného do 28.2.2015, a keďže žalovaný v nasledujúcom období, a
teda v žalovanom období marec až máj 2015 strojné zariadenia žalobcovi nevrátil a tieto užíval i po

skončení podnájomného vzťahu, je povinný v zmysle citovaných ustanovení zaplatiť žalobcovi odplatu
za podnájom za obdobie marec, apríl, máj 2015 trikrát po 18 000,- eur, čo prestavuje spolu 54 000,-
eur, v ktorej časti odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval žalobu žalobcu taktiež za
opodstatnenú. Čo sa týka ďalšieho uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie odplaty za podnájom zaobdobie jún 2015 až február 2016 za stroj č. 1 po 6 000,- eur mesačne a za obdobie od 1.3.2016 do
23.3.20165 za stroj č. 1 vo výške 4 600,- eur, t.j. do vrátenia uvedeného stroja žalobcovi, súd prvej
inštancie rovnako správne i v tejto časti považoval žalobu žalobcu za opodstatnenú. Z dokazovania

vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že stroj č. 1 počas jeho užívania žalovaným bol
používaný v rozsahu 964,7 motohodín (976,7 Mth - 12 Mth), stroj č. 2 počas jeho užívania žalovaným bol
používaný v rozsahu 622 motohodín (642Mth - 20 Mth) a stroj č. 3 počas jeho užívania žalovaným bol
používaný v rozsahu 673,8 motohodín (694,6Mth - 20,8 Mth). Ďalej z vykonaného dokazovania vyplýva,
že stroje č. 2 a 3 boli odovzdané žalovaným žalobcovi späť v júni 2015 a množstvo ich motohodín je

približne rovnaké, niečo vyše 600 motohodín. Naproti tomu stroj č. 1 bol odovzdaný žalovaným žalobcovi
späť až v marci 2016, stav jeho motohodín je 964,70 Mth z čoho je aj podľa odvolacieho súdu zrejmé,
že stroj č. 1 bol používaný aj potom, ako boli vrátené žalobcovi stroje č. 2 a 3. Napriek tomu, že žalobca
opakovane žiadal vrátiť všetky tri stroje, žalovaný napriek tomu žalobcovi stroj č. 1 až do 23.3.2016
nevrátil,nazákladečohojevzmyslevyššieuvedenýchprávnychúvahpovinnýzaplatiťžalobcoviodplatu
za podnájom vo výške 1/3 z celkovej dohodnutej odplaty, čo predstavuje 6 000,- eur mesačne vrátane

DPH, preto súd prvej inštancie správne podanej žalobe i v tejto časti ako opodstatnenej vyhovel. Čo sa
týka námietky žalovaného, že v prevádzkovom denníku stroja 1 je záznam zo dňa 23.09.2015, podľa
ktorého žalobca zo stroja l odmontoval riadiacu jednotku, po odmontovaní riadiacej jednotky žalobcom,
t. j. od 23.09.2015 do marca roka 2016, nebolo možné stroj l používať, ani túto nepovažoval odvolací
súd za preukázanú, nakoľko dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané,

že riadiacu jednotku odmontoval žalobca. Čo sa týka ďalších námietok zo strany žalovaného, že na
základekúpnejzmluvyz6.11.2015vlastníkuvedenéhostrojnéhozariadeniaPOWERSCREENČR,s.r.o.
predal stroj č. 1 spoločnosti DITCHWITCH, s.r.o. v tej súvislosti súd prvej inštancie správne uviedol,
že na základe uvedenej zmluvy skutočne došlo k prevodu vlastníckeho práva k uvedenému strojnému
zariadeniu na uvedenú spoločnosti DITCHWITCH s.r.o. v súlade s dojednaním v článku III. bod 1, kde

sa dohodlo, že vlastnícke právo k predávanej hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho dňom platnosti
tejto zmluvy, pričom v článku V. bod 2 bolo dohodnuté, že zmluva nadobúda platnosť podpisom tejto
zmluvy, na základe čoho došlo ku dňu 6.11.2015 k účinnému prevodu vlastníckeho práva, pretože takéto
dojednanie v zmluve bolo v súlade s ustanovením § 444 Obchodného zákonníka. Avšak i keď došlo
na základe uvedeného k platnému prevodu vlastníckeho práva na uvedený subjekt, v danom prípade

platí analogicky ustanovenie § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak dôjde k zmene
vlastníctva k prenajatej veci vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca
je oprávnený zbaviť sa svojich záväzkov voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená
alebo nadobúdateľom preukázaná. V zmysle uvedeného potom došlo k tomu, že nový nadobúdateľ
spoločnosť DITCHWITCH, s.r.o. vstúpila do právneho postavenia prenajímateľa uvedenej hnuteľnej veci

vo vzťahu k nájomcovi, ktorým bola v uvedenom období spoločnosť žalobcu, na základe čoho súd
prvej inštancie správne vyhodnotil, že podnájomný vzťah medzi nájomcom, t.j. žalobcom a žalovaným
naďalej trval i po zmene vlastníckeho práva k hnuteľnej veci zo strany subjektu DITCHWITCH s.r.o. na
základe čoho nájomcovi, teda žalobcovi zostal zachovaný nárok na zaplatenie nárokov z podnájomného
vzťahu vo vzťahu žalovanému, a to až do odovzdania uvedenej hnuteľnej veci, teda stroja č. 1 žalobcovi

ako nájomcovi, preto súd prvej inštancie správne podanej žalobe i v časti o zaplatenie 58 600,- eur z
titulu podnájomného za stroj č. 1 za obdobie jún 2015 až do 23.3.2016 ako opodstatnenej vyhovel a
celkovo teda správne zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 124 840,11 eur (12 240,11 eur + 54 000,-
eur + 58 600,- eur). Vzhľadom k tomu, že žalovaný nezaplatil žalobcovi vyššie uvedené odplaty za
podnájom vyúčtované za obdobie september a november 2014 vo faktúrach zo dňa 30.9.2014 a dňa

1.12.2014 v lehote splatnosti stanovenej v uvedených faktúrach, rovnako správne súd prvej inštancie
priznal žalobcovi dňom nasledujúcim po splatnosti uvedených faktúr i úrok z omeškania vo výške 5,05
% ročne, a to v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, výška ktorého bola uplatnená v súlade s
§ 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov a v súlade s § 723 ods. 1 správne
priznal žalobcovi i ním uplatnený poplatok z omeškania, výšku ktorého stanovuje § 4 Nariadenia vlády

č. 87/1995 Z. z v znení neskorších predpisov vo výške 0,5‰ dlžnej sumy za každý deň omeškania,
pričom keďže žalobca žiadal priznať poplatok z omeškania v nižšej výške, a to vo výške 0,0005%
denne z jednotlivých dlžných súm uvedených vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keďže súd je viazaný
žalobným návrhom a prekročiť ho v tejto časti nemôže, súd prvej inštancie mu správne priznal ním
uplatňovanú výšku poplatku z omeškania vo výške 0,0005 % denne z jednotlivých dlžných súm, tak ako

sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, pričom dostatočne savysporiadal i s námietkami uvádzanými žalovaným v odvolaní, preto odvolací súd nepovažoval námietky
žalovaného za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1, 2
CSP ako vecne správny potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).