Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/119/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613208004
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1613208004.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: Resistance Investments, s.r.o.,
so sídlom Hlavná 50, Prešov, IČO: 46 476 105, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom,
AK so sídlom Braneckého 161/12, Trenčín, proti žalovaným: X/ O. J., X/ Y. J., T. Z. Š. I.. XXX/XX, L., o
zaplatenie sumy 425 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky,

č. k. 6C/21/2014 - 47 zo dňa 30.09.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c
i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomzodňa30.septembra2015,č.k.6C/21/2014-47súdprvejinštanciezamietol
žalobu žalobcu a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. Skutkové zistenia nadobudnuté

vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 497 Obchodného
zákonníka, § 100 ods. 1, § 101, § 122 ods. 2 a 3, § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa; a dospel
k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná. Uviedol, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo
zmluvy, ktorá má bezpochyby charakter zmluvy spotrebiteľskej. Mal za preukázané, že dňa 28.04.2008
bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými uzavretá zmluva, na základe ktorej bol
žalovaným poskytnutý úver vo výške 497,90 eur (15.000 Sk), ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v

12-tich splátkach v sume 72,86 eur mesačne so splatnosťou prvej splátky dňa
28.05.2008 a so splatnosťou ostatných splátok vždy k 28. dňu v mesiaci. Konštatoval, že celková
cena úveru bola dojednaná na sumu 874,32 eur, pričom splatnosť prvej splátky bola určená dňa
28.04.2009 a konečná splatnosť úveru bola určená v prípade, že nevyhlási predchodca žalobcu
úver za splatný skôr, dňom 28.04.2009. Uviedol, že z priložených obchodných podmienok vyplýva, že
dlžníci sa zaviazali uhradiť splátky podľa splátkového kalendára; pokiaľ veriteľ vyšle za účelom priameho

inkasovania dlžných súm od dlžníkov vlastného zamestnanca a na vlastné náklady, zaviazali sa žalovaní
popri sume istiny úveru, dohodnutého navýšenia, zmluvnej pokuty a úroku z omeškania zaplatiť aj
manipulačný poplatok 26,55 eur za každý výjazd zamestnanca veriteľa k dlžníkom, aj neúspešný (bod
8 obchodných podmienok"), ďalej sa dlžníci zaviazali uhradiť veriteľovi náhradu režijných nákladov za
spracovanie a odoslanie oznámenia o strate výhody splátok tiež za spracovanie a odoslanie každej
písomnej, telefonickej, faxovej odôvodnenej upomienky vo výške 3,32 eur za každé podanie veriteľa

(bod 9 obchodných podmienok); ďalej sa žalovaní zaviazali zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,5%
za každý deň omeškania z nesplatenej časti úveru, zmluvnú pokutu vo výške 0,5% denne z dlžnej
sumy v prípade, ak do lehoty určenej vo výzve veriteľa dlžné splátky úveru s príslušenstvom riadne
a včas neuhradia, jednorazovú zmluvnú pokutu 0,5% z výšky úveru, v prípade, že v zmluve uvedú
nepravdivé skutočnosti alebo porušia niektorú v zmluve uvedenú povinnosť, okrem
hore uvedenej (bod 17 obchodných podmienok). Konštatoval, že splátkový kalendár tvorí neoddeliteľnú

súčasť zmluvy o úvere (bod 20 obchodných podmienok). Uviedol, že z upomienky - oznámenie o odňatí
výhody splátok úveru č. XXXXXXXX E. dňa 28.08.2008 zistil, že právny predchodca žalobcu odstúpil odzmluvy a vyhlásil úver za predčasne splatný a zároveň vyzval žalovaných na úhradu splatného záväzku
zo zmluvy o úvere najneskôr 07.09.2008 v sume 397,97 eur (upomienka bola doručená žalovanému 1/
dňa 02.09.2008 uložením na pošte; žalobca nepreukázal doručenie upomienky - oznámenie o odňatí

výhody splátok úveru a o predčasnej splatnosti žalovanému 2/). Poukázal na to, že predtým než skúmal
opodstatnenosť samotného nároku žalobcu, zaoberal sa otázkou premlčania (§ 5b zákona č. 250/2007
Z. z.). Konštatoval, že v prípade ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. ide o výnimku
z ustanovenia § 100 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka. Uviedol, že ustanovenie § 5b zákona
o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2014, pričom

vo vzťahu k nemu neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia. Konštatoval, že uvedené ustanovenie
je ustanovením procesným, keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (tým aj
súdu) ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez námietky premlčania vznesenej spotrebiteľom.
Mal za to, že vzhľadom na procesný charakter tohto ustanovenia a absentujúce prechodné ustanovenia,
je povinný aplikovať toto ustanovenie a prihliadať na premlčanie ex offo (aj bez námietky). Uviedol,
že premlčanie sa týka aj úrokov z omeškania, pričom povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením

dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v
deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva
plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Čo sa týka ustanovenia § 5b zák.
č. 250/2007 Z. z. uviedol, že toto je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1
Občianskeho zákonníka, a je treba ho aplikovať prednostne v prípade nároku uplatneného zo

spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený v tomto konaní. Ďalej uviedol, že keďže
žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z.
z. (ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) povinný z úradnej povinnosti
skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu, a teda prihliadnuť na premlčanie ex offo,
t.j. zo zákona, teda aj bez toho, aby sa žalovaní premlčania dovolávali. Konštatoval, že právna úprava

v ustanovení § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou
od 01.05.2014. Mal za to, že keďže toto ustanovenie je procesného charakteru, platí táto povinnosť
odo dňa účinnosti predmetného zákonného ustanovenia, teda aj na právne vzťahy, ktoré v predmetnej
veci posudzoval. Uviedol, že predmetné zákonné ustanovenie upravuje postup súdu pri rozhodovaní o
nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv, a to vo všetkých veciach, v ktorých bolo začaté súdne

konanie a v čase účinnosti tohto ustanovenia nebolo vo veci ešte rozhodnuté. Konštatoval, že ak by bolo
úmyslom zákonodarcu odlišne upraviť posudzovanie právnych vzťahov, resp. nárokov zo spotrebiteľskej
zmluvy (vrátane premlčania) vo veciach pred účinnosťou tohto ustanovenia, resp. zák. č. 102/2014 Z. z.,
toto by bolo obsahom prechodných ustanovení predmetného zákona, nakoľko problematiku začatých
a neskončených konaní, ako aj účinky vykonaných procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia.

Mal za to, že platí základné pravidlo, podľa ktorého ak zákon neustanoví inak, platí nový zákon aj v
konaniach, ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou, a preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné
ustanovenie § 5b citovaného zákona, je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie
začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona. Poukázal na to, že z platobnej histórie vyplynulo, že posledná
splátka mala byť uhradená dňa 28.04.2009, a teda dňa 29.04.2009 začala plynúť v zmysle

§ 101 Občianskeho zákonníka všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 29.04.2012,
pričom žalobca podal žalobu na súd dňa 08.07.2013, teda v čase, keď bol jeho nárok v celom rozsahu
premlčaný. Uviedol, že nakoľko bol povinný aplikovať ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. ako
procesnú právnu normu s poukazom na absenciu prechodného ustanovenia k tejto úprave, a teda bol
povinný prihliadnuť na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi ex offo, na túto skutočnosť prihliadol a

dospel k záveru, že z dôvodu premlčania nároku žalobcu nebolo možné mu uplatnený nárok
priznať, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Konštatoval, že za premlčané považoval aj uplatnené
úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno
usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie
alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že rozhodnutím súdu prvej inštancie za pomoci uplatnenia
novely § 5b zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, došlo súdom prvej inštancie
k uplatneniu v slovenskom právnom poriadku neprípustnej pravej retroaktivity, čím došlo k porušeniu
základných znakov právneho štátu, medzi ktoré patrí aj samotný zákaz retroaktivity právnych noriem,keďže sa jedná o významnú demokratickú záruku ochrany práv a právnej istoty. Tvrdil, že účinnosť § 5b
zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nastala dňa 01.05.2014, no žalobca podal žalobu na
súd dňa 02.11.2012, teda oveľa skôr ako nastala účinnosť zákona v zmysle ktorého súd prvej

inštancie žalobu žalobcu zamietol. Uviedol, že prihliadnutím z úradnej moci na premlčanie
uplatneného nároku žalobcu voči žalovaným, v zmysle neskoršej právnej normy, došlo zo strany súdu k
znevýhodneniu žalobcu oproti žalovaným. Mal za to, že v prípade ak by mal žalobca pri podaní žaloby na
súd vedomosť o novelizácii zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, žalobu na súd by nepodal
a snažil by sa so žalovanými dohodnúť na splácaní dlžnej sumy mimosúdne. Poukázal na § 5b a §

29b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Konštatoval, že pravá retroaktivita stanovuje nové
právne následky pre také skutkové podmienky, ktoré nastali ešte pred účinnosťou novej právnej úpravy.
Z povahy procesného práva však vyplýva, že nové predpisy môžu pôsobiť iba odo dňa ich účinnosti
zákona, a to aj pre súdne konania, ktoré boli začaté pred účinnosťou novely predmetného zákona. Tvrdil,
že nie je možné aby súd prvej inštancie bezvýhradne uplatnil nový zákon ihneď po jeho účinnosti a to i
na konanie začaté pred účinnosťou tohto zákona. Takéto bezvýhradné uplatnenie novely zákona vedie

do zásahu už vzniknutých procesných práv strán sporu. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
neakceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy. Retroaktivita je niečo výnimočné
a je prípustná len v prípade, keď to zákon výslovne nariaďuje. Zákonodarca zákona číslo 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa v § 29b ako prechodného ustanovenia k úpravám zákona účinným
od 01.05.2014 jasne vymedzil právne vzťahy strán sporu vzniknuté pred novelou tohto zákona, avšak

v prechodných ustanoveniach zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ani v
§ 29b nie je nikde uvedené vymedzenie práv a povinností strán sporu vzťahujúcich sa k §
5b zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ako novele zákona účinnej od 01.05.2014. Tvrdil,
že novela zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinná ku dňu rozhodovania súdu prvej
inštancie sa nevzťahuje na predmetné súdne konanie a teda vznesená námietka premlčania zo strany

súdu proti uplatnenej žalobe žalobcu je protizákonná. Mal za to, že uplatnenie novely § 5b zákona číslo
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je možné najskôr až po účinnosti novely, teda
na súdne konania začaté až po 01.05.2014.

3. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej
len "C.s.p.") účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v
medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu

je potrebné vyhovieť.

5. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetnou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovaným
zaplatenia istiny 425 eur s príslušenstvom ako nároku zo zmluvy o úvere, ktorý záväzkovo-právny vzťah
súd prvej inštancie správne ustálil ako vzťah spotrebiteľský podľa § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka.

6. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a dôvodov odvolania odvolací súd dospel k záveru, že
je dôvodná námietka žalobcu voči aplikácii ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej

zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Toto zákonné ustanovenie (v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie) upravovalo postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv a súd bol

povinný ex offo prihliadať na premlčanie aj bez toho, aby strana sporu vzniesla námietku premlčania.
Súd prvej inštancie v súdenej veci v zmysle uvedenej právnej úpravy postupoval.

7. Dňa 27.09.2018 bol v Zbierke zákonov, č. 98/2018 uverejnený Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, č. 271/2018 Z. z., podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa do súladu s čl. 46 ods.1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto
nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

8. Odvolací súd tak zistil, že ustanovenie zákona (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z.), ktoré aplikoval súd
prvej inštancie a ktoré by musel aplikovať v rámci svojho rozhodovania aj odvolací súd, nie je v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, čo vyslovila najvyššia súdna autorita ústavou povolaná na rozhodovanie
o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila
súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom (Čl. 125 ods.1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky). Súd prvej inštancie vo veci rozhodoval
na základe platného a účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v čase
vyhlásenia rozsudku (30.09.2015). Vzhľadom na to, že následne na to (07.02.2018) bol Ústavným
súdom Slovenskej republiky vyslovený nesúlad tohto ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky
musela byť táto skutočnosť zohľadnená v rámci odvolacieho konania. Uvedený nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého

ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu SR - okrem toho, že je právnym
dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v
tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že
ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v

tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito
ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade
s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v

spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v
zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PL z. ÚS 1/06, kde bola
riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem

inéhokonštatoval,žehmotnoprávneúčinkynálezuvovzťahukukonaniam,ktoréešteneboliprávoplatne
skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí,
akoby nebolo. Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu sú v súlade aj so závermi, ktoré vyslovil vo
svojom uznesení Najvyšší súd SR sp. zn. 6 Cdo 82/2017 zo dňa 31.10.2018.
9. Z vyššie uvedených dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007

Z. z., ktoré v súdenej veci aplikoval súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť napadnutý
rozsudok ako vecne správny. V odvolacom konaní bolo potrebné nesprávny (hoci v tom čase zákonný)
procesný postup súdu prvej inštancie napraviť. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie po zistení
premlčania uplatneného nároku sa jeho vecnou, hmotnoprávnou dôvodnosťou nezaoberal, respektíve v
tomto rozsahu nevyhodnotil vykonané dôkazy, nebolo možné vytýkaný nedostatok napraviť v odvolacom

konaní zmenou napadnutého rozsudku. Preto odvolací súd musel postupovať podľa § 389 ods. 1 písm.
b) a c) C.s.p. a napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej
inštancie vyhodnotí dôkazy vo vzťahu k hmotnoprávnej dôvodnosti uplatneného nároku a jeho výške a
opätovne vo veci rozhodne. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne nielen o
trovách prvoinštančného konania, ale aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396

ods. 3 C.s.p.).

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).