Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/190/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116216227
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6116216227.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcov:
1/ H. W., rod. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v W. W., Na X. č. XXXX/XX, a 2/ G. W., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom v W. W., Na X. č. XXXX/XX, zastúpený právnym zástupcom Centrum
správnej pomoci, IČO: 50401718, so sídlom v Bratislave, Gemerská č. 906/2, v mene ktorého pred
súdom koná P.. O. J., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v W., L. č. XXX/X, proti žalovaným:
1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00151653, so sídlom v Bratislave, Tomášikova č. 48, a 2/ Platiť
sa oplatí, s.r.o., IČO: 45684618, so sídlom v Bratislave, Mostová č. 2, o určenie neplatnosti zmluvy o

splátkovom úvere a o iné, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
20Csp/53/2016-415 zo dňa 06.03.2018, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (prvý výrok) p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie (druhý výrok)
vo vzťahu k žalovanému 1/ m e n í tak, že žalobcovia 1/ a 2/ sú spoločne a nerozdielne p o v i n
n í nahradiť žalovanému 1/ trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %, do 3 dní od

právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalovaného 1/ pred súdom
prvej inštancie.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie (druhý výrok)
vo vzťahu k žalovanému 2/ m e n í tak, že žalobcovia 1/ a 2/ sú spoločne a nerozdielne p o v i n
n í nahradiť žalovanému 2/ trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %, do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalovaného 2/ pred súdom
prvej inštancie.

Žalobcovia 1/ a 2/ sú spoločne a nerozdielne p o v i n n í nahradiť žalovanému 1/ trovy odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky
trov odvolacieho konania žalovaného 1/.

Žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového

poriadku; ďalej len „C.s.p.“).1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol (prvý výrok)
a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu
(druhý výrok).

1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že „žalobcovia 1/ a 2/ sa podanou žalobu
domáhali, aby súd určil, že zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.05.2009 uzavretá
medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným 1/ je absolútne neplatná, ďalej aby súd určil, že úver zo dňa
29.05.2009, ktorý poskytol žalobcom 1/ a 2/ žalovaný 1/ je bezúročný a bez poplatkov; žalobcovia 1/ a

2/ tiež žiadali určiť, že právne úkony žalovaného 1/ ako záložného veriteľa smerujúce k realizácii výkonu
záložného práva zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 323/2009 sú neplatné,
ďalej určiť, že právne úkony žalovaného 2/ ako dražobníka smerujúce k realizácii dobrovoľnej dražby
nehnuteľnostirodinnýdomsúp.č.XXXXnaparceleč.XXX/X,stavebnépríslušenstvoapozemkyparcely
registra C č. XXX/X, č. XXX/XX, č. XXX/XX zapísané na LV č. XXX pre k. ú. X. sú neplatné; ďalej
uloženia povinnosti žalovanému 1/ na príkaz súdu vymazať žalobcu zo zoznamu dlžníkov a odstráni

negatívny rating, aby si žalobcovia 1/ a 2/ mohli zobrať iný úver a nakoniec sa žalobcovia domáhali
priznania finančného zadosťučinenia v sume 1.000,- € a náhrady trov konania“. Súd prvej inštancie
vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a nespornými
skutkovými tvrdeniami strán, podľa ktorého „žalobcovia 1/ a 2/ ako dlžníci a žalovaný 1/ uzatvorili
zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.05.2009; predmetom zmluvy bolo poskytnutie

splátkového úveru na nadobudnutie, úpravu a údržbu nehnuteľností; z predmetu zmluvy vyplýva, že
dlžník je povinný za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve poskytnutý úver splatiť, platiť úroky
a plniť ďalšie podmienky dohodnuté úverovej zmluve; výška úveru bola 83.000,- €, druh úveru úver
plus, typ a výška úrokovej sadzby fixná jeden rok, 6 % ročne v deň uzatvorenia úverovej zmluvy, doba
fixácie odo dňa uzatvorenia úverovej zmluvy do 29.05.2010, spôsob poskytnutia úveru jednorazovo

bezhotovostne bez poplatku a bez spracovateľského poplatku, poplatok za správu úveru v sume 2,99
€ mesačne, výška splátky istiny 466,49 €, splatnosť prvej splátky dňa 20.07.2009, počet splátok 287,
periodicitaasplatnosťsplátokistinymesačnek20.dňuvkalendárnommesiaci,konečnásplatnosťúveru
dňa 20.05.2033, splatnosť úrokov mesačne v posledný deň kalendárneho mesiaca, splácanie riadne
progresívne, spôsob splácania inkasom z inkasnému účtu, účel úveru splatenie skôr poskytnutého

úveru a údržba nehnuteľností; podľa zmluvy bodu 8 sa dlžník zaviazal dodržať účel, na ktorý je
úver poskytnutý; zároveň v zmluve v článku II. bod 2 dlžník vyhlásil, že sa oboznámil so súčasťami
úverovej zmluvy, ktorými sú všeobecné obchodné podmienky (VOP), úverové podmienky, sadzobník a
podmienky určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle úverovej zmluvy poskytuje,
súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať; pre účely úverovej zmluvy sa VOP rozumejú všeobecné

obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou od 01.08.2002 a úverovými podmienkami, obchodné
podmienky banky pre poskytovanie úverov účinné od 01.07.2007; dlžník vyhlásil, že bol bankou
informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 zákona o bankách; predmetná zmluva je podpísaná
dlžníkmi a zástupcom za žalovaného 1/, keď táto skutočnosť v konaní sporná nebola; úver bol použitý na
dojednaný účel; žalovaný 1/ poskytol žalobcom 1/ a 2/ úver riadne a včas v zmysle zmluvy o splátkovom

úvere, o čom bol predložený výpis z úverového účtu a teda úver žalobcovia 1/ a 2/ čerpali; v dôsledku
omeškania so splácaním úveru zo strany žalobcov vyhlásil žalovaný 1/ mimoriadnu splatnosť úveru,
keď predtým výzvou zo dňa 10.09.2015 upozornil žalobcov, že môže dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru z dôvodu porušenia bodu 8.1 písm. a/ produktových obchodných podmienok“.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie „predmetná zmluva o spotrebiteľskom
úvere je zmluva, ktorá bola uzatvorená podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka a na
predmetnú zmluvu sa nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch s poukazom na
ustanovenie § 1 ods. 2 písm. a/ a e/, úver teda nie je spotrebiteľský v zmysle zákona č. 258/2001
Z. z.; na predmetnú zmluvu sa nevzťahujú ustanovenia tohto zákona a súd nemal povinnosť skúmať,

či predmetná zmluva obsahuje zákonom predpísané náležitosti podľa § 4 ods. 1, 2 a § 4 ods. 3
zákona; súd mal za to, že zmluva spĺňa všetky náležitosti, ktoré vyžaduje § 497 a nasledujúce
Obchodného zákonníka; žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali určenia, že zmluva je absolútne neplatná bez
akéhokoľvek zdôvodnenia, resp. uvedenia skutkového stavu s tým, že nenavrhli žiadne dôkazy na
preukázanie neplatnosti v zmysle zákonných ustanovení a unesenia dôkazného bremena; žalobcovia

sa začali domáhať neplatnosti predmetnej zmluvy žalobou, ktorú podali na súd dňa 31.08.2016, zmluva
bola uzavretá dňa 29.05.2009 a neplatnosti sa začali domáhať až po neúspešnej dražbe potom,
čo došlo k zosplatneniu úveru pre neplatenie pravidelných mesačných splátok; žalovaný 1/ vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu, že sa žalobcovia dostali do omeškania so splácaním úveruv marci 2015, boli vyzývaný opakovane a výzvou zo dňa 10. 09. 2015 boli upozornení, že môže
dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru z dôvodu porušenia bodu 8.1 písm. a/ produktových
obchodnýchpodmienok;súdmalzato,žepokiaľdošlokvyhláseniumimoriadnejsplatnostižalovaným1/

bolo preukázané omeškania žalobcov a k odstúpeniu došlo s poukazom na § 506 Obchodného zákonník
a § 565 Občianskeho zákonníka; do doby uskutočnenia dražby sa žalobcovia nedomáhali žiadnej
neplatnosti predmetnej zmluvy, od zmluvy neodstúpili tak, ako im to umožňujú úverové podmienky s
uvedením dôvodu ani v zmysle § 48 Občianskeho zákonníka; žalobcovia v konaní nepreukázali, že
právny úkon neurobili slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne ani, že jeho predmetom je nemožné

plnenie, ani nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní; súd nezistil rozpor so zákonom, keďže
sa na uvedený úver vzťahuje Obchodný zákonník; žalobcovia 1/ a 2/ žiadnym spôsobom v konaní
nepreukázali, že ich prejav vôle nesmeroval k uzatvoreniu predmetnej zmluvy a nebolo v konaní
preukázané, že by vôľa žalobcov nebola čerpať predmetný úver, ktorý aj riadne čerpali a riadne splácali,
tak ako uvádzali po dobu päť rokov; pokiaľ poukazovali, že zmluva je neplatná z dôvodu, že bol
urobený v omyle, túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázali a na preukázanie neplatnosti zmluvy

nenavrhli žiadne dôkazy; súd žalobu žalobcov v časti o určenie absolútnej neplatnosti zmluvy zamietol
i s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 8Cdo/251/2015 zo dňa 29.03.2016, podľa ktorého určenie
neplatnosti úverovej zmluvy celkom alebo čiastočne by neodstránil stav právnej neistoty, to znamená
nezabráni veriteľovi domáhať sa z tejto zmluvy vrátenia poskytnutého plnenia, t.j. vrátenia toho, čo
žalobcovia 1/ a 2/ podľa zmluvy dostali a spotrebovali, keďže úver čerpali, z predmetného úveru im boli

zaplatené iné úverové zmluvy a časť bola použitá na údržbu nehnuteľnosti; pokiaľ došlo k zriadeniu
záložného práva, predmetné záložné právo slúži na zabezpečenie návratnosti finančných prostriedkov
banke, ktorá finančné prostriedky žalobcom 1/ a 2/ poskytla; pokiaľ žalobcovia odôvodňovali neplatnosť
zmluvy neprijateľnými zmluvnými podmienkami v úverovej zmluve a v obchodných podmienkach,
pričom vychádzali z listiny zo dňa 13.12.2017, ktorú vyhotovila komisia na posudzovanie podmienok

v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík a ktorá prerokovala zmluvy o splátkovom
úvere zo dňa 07.08.2014, 25.09.2014, 19.11.2014 a obchodné podmienky a VOP urobili to bez
konkretizácie na žalovanú zmluvu, jej úverové a obchodné podmienky, ktoré netvoria podstatnú
náležitosť zmluvy o úvere a dôvody neplatnosti, ktoré uvádzali z dôvodu neprijateľných podmienok i v
prípade, že by súd niektorú podmienku posúdil ako neprijateľnú, nezlepšilo by sa tým právne postavenie

žalobcov 1/ a 2/, pretože naďalej trvá ich povinnosť vyčerpané peňažné prostriedky žalovanému 1/
vrátiť spolu s príslušenstvom, ktoré nevykazuje znaky úžery a žalobcovia pokiaľ zmluvu uzatvárali, zo
zmluvy jednoznačne vyplýva fixná úroková sadzba jeden rok odo dňa uzatvorenia úverovej zmluvy do
29.05.2010 vo výške 6 % a pokiaľ v priebehu trvania zmluvy o splátkovom úvere došlo k zmene úrokovej
sadzby, takto bola dohodnutá zmluva a po uplynutí doby fixácie bola banka oprávnená jednostranne

zmeniť typ a výšku úrokovej sadzby, určiť novú dobu fixácie a súd poukazuje, že žalobcovia mali za
obdobie od 29.05.2010 do 28.05.2014 nižšiu úrokovú sadzbu, ako bola dohodnutá fixná pri uzatvorení
zmluvy a len v období od 29.05.2014 do 28.05.2015 bola úroková sadzba vo výške 7,59 % a od
29.05.2015 vo výške 6,50 %, v žiadnom prípade sa nejedná o úžeru a o úrok v rozpore s dobrými mravmi
a zároveň v konaní bolo preukázané, že žalobcom bola zmena úrokovej sadzby písomne oznámená

bankou v súlade s bodom 6.8.1. obchodných podmienok vo forme výpisu z úverového účtu za každý
kalendárny rok; žalobcovia nepredložili do konania žiadny dôkaz, ktorým by namietali zmenu úrokovej
sadzby a takúto zmluvu so žalovaným 1/ uzatvorili; z uvedeného vyplýva, že podmienky splácania úveru
splátky a príslušenstvo boli pre žalobcov v čase uzatvorenia zmluvy vyhovujúce; aj v prípade, že by
súd v konaní určil čiastočnú neplatnosť úverovej zmluvy týkajúcej sa nepodstatných náležitostí zmluvy a

obchodných podmienok, a to z dôvodu neprijateľných podmienok uvedená zmluva by naďalej existovala
a nezlepšilo by sa právne postavenie žalobcov; pokiaľ žalobcovia uvádzali, že nečítali náležitosti zmluvy
svedčí to o ich nedbalom prístupe k tomuto úverovému vzťahu a súd potom konanie žalobcov o určenie
neplatnosti zmluvy o úvere považuje za účelové vyhnúť sa predaju nehnuteľností, keďže k zmluve bolo
zriadené záložné právo; súd mal za to, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení

neplatnosti daného právneho úkonu; pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ preukazovali, že je daný právny záujem
na určení neplatnosti tak zmluvy, ako aj právnych úkonov, tento v podstate odôvodnili len všeobecne;
základným predpokladom, aby sa súd mohol zaoberať otázkou neplatnosti v rámci určovacej žaloby je
preukázanie naliehavého právneho záujmu s poukazom na ustanovenie § 137 písm. c/ CSP; naliehavý
právny záujem je daný najmä tam, kde by bez požadovaného určenia bolo právo žalobcu ohrozené

alebo by sa jeho postavenie stalo neistým; skutočnosť, že žalobcovia uvádzali, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu je tiež potrebné odôvodniť naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení bez ohľadu na
skutočnosť, že pri rozhodovaní v spotrebiteľských veciach je potrebné mať na zreteli pravidlo ochrany
slabšej strany je vždy potrebné posúdiť, či podaná žaloba je vhodný účinný a správne zvolený procesnýnástroj ochrany práv žalobcov, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či len zbytočne
nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť nasledovať iné ďalšie súdne konanie; súd mal za to, že
uvedenýmiurčovacímivýrokmisaneodstránianevyriešicelýobsahadosahspornéhoprávnehovzťahu;

nie je pravdivé, že žalobcovia nemajú vedomosť o výške dlhu a podaná žaloba a rozsudok vo veci
určovacej žaloby neukladá splnenie povinnosti a uvedená žaloba neodstráni stav právnej neistoty strán
sporu“; ďalej súd prvej inštancie argumentoval, že „v prípade, že by tento záujem bol preukázaný, súd
žalobu zamietol z dôvodu, že nezistil neplatnosť predmetnej zmluvy; žalobcovia okrem tvrdení neuniesli
dôkazné bremeno a tvrdené skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázali; pokiaľ súd zamietol žalobu

v časti o určenie neplatnosti zároveň uvádza, že žalovaný 2/ nebol vecne pasívne legitimovaný, to
znamená, že nebol nositeľom označenej právnej povinnosti vo vzťahu k petitom v žalobe o určenie
absolútnej neplatnosti, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a určenie, že právne úkony
záložného veriteľa žalovaného 1/ sú neplatné; ani vo vzťahu k žalobnému petitu 5 a 6 (okrem žalobného
petitu 4), keďže so žalobcami 1/ a 2/ neuzatvoril zmluvu o splátkovom úvere a teda nebol účastníkom
predmetnej zmluvy; súd zamietol žalobu aj v časti petitu o určenie, že úver zo dňa 29.05.2009 je

bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že mal za to, že na predmetnú zmluvu sa nevzťahuje zákon č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; pokiaľ sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že právne
úkony žalovaného 1/ ako záložného veriteľa smerujúce k realizácii výkonu záložného práva zo zmluvy o
zriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiamsúneplatné,súdmalzato,žežalobcovia1/a2/sadomáhali
určenia neplatnosti úkonov bez ich konkretizácie; uvedený navrhovaný výrok je neurčitý a bez uvedenia,

ktoré konkrétne úkony žalobcovia žiadajú vyhlásiť za neplatné; v priebehu konania tento nedostatok
neodstránili, pričom boli zastúpení občianskym združením v konaní a žalobcovia mali konkrétne uviesť,
ktoré úkony sú neplatné a z akého dôvodu; v tejto časti neuniesli dôkazné bremeno a navrhovaný
výrok je nevykonateľný; súd zamietol žalobu aj v časti určenia neplatnosti právnych úkonov dražobníka
žalovaného 2/; v tejto časti nebol vecne pasívne legitimovaný žalovaný 1/ z toho dôvodu voči nemu v

tejto časti bola zamietnutá žaloba; čo sa týka žalovaného 2/ súd poukazuje, že žalobcovia neuviedli,
ktoré konkrétne úkony sú neplatné a z akého dôvodu; nie je povinnosťou súdu za žalobcov naformulovať
petit žaloby a určiť za žalobcov neplatnosti, ktorých právnych úkonov a z akého dôvodu sa domáhajú;
žalobcovia zároveň žiadnym spôsobom nepreukázali ani neuviedli skutkový stav pre určenie neplatnosti
právnych úkonov záložného veriteľa alebo dražobníka a teda nepreukázali právny záujem na takomto

určení a súd má za to, že ich postavenie by sa takýmto určením nezmenilo; pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ v
konaní poukazovali na znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný v rámci konania dražby, tento mohli v
dražobnom konaní namietať, čo neurobili; zároveň súd zamietol ich návrhy na vykonanie dokazovania,
a to výsluchom znalca k určenej všeobecnej cene nehnuteľností pre dražobné konanie; výsluch znalca
v danom konaní je bezpredmetný a účelový, nehospodárny, nesúvisiaci s týmto konaním; zároveň

znaleckýposudokstratilsvojuplatnosť,keďžebolvypracovanýdňa07.07.2016avprípadeuskutočnenia
ďalšej dražby by dražobník musel dať vypracovať nový znalecký posudok a žalobcovia majú možnosť
voči nemu v konaní o dražbe vzniesť námietky“; ďalej súd prvej inštancie uviedol, že „žalobkyňa 1/
nebola vecne aktívne legitimovaná na podanie žaloby v časti výrokov 3 a 4, keďže nie je vlastníčkou
predmetnej nehnuteľnosti, vlastníkom je žalobca 2/ ako to vyplýva z listu vlastníctva; z dôvodu, že súd

žalobu zamietol nebol dôvod rozhodovať o vymazaní žalobcu zo zoznamu dlžníkov; pokiaľ si žalobcovia
uplatnili finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €, v tejto časti žiadnym spôsobom žalobu nezdôvodnili,
keďže súd nezistil žiadne porušenie aj v tejto časti žalobu zamietol“; na základe uvedeného súd žalobu
žalobcov v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a
§ 506 Obchodného zákonníka, § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 43a, § 49a Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 1 ods. 1, § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov a § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu

trov konania proti žalovanému.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojho právneho
zástupcuvčasodvolaniezodňa30.04.2018(č.l.490-511spisu).Rozsudoksúduprvejinštancienapadliv
celomrozsahu.Vyjadrilinázor,žesúdprvejinštancienesprávnymprocesnýmpostupomporušilichprávo
na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následoknesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/

C.s.p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).

2.1.2 V prvom rade zdôraznili, vo veci ide o spotrebiteľský spor, pretože sú spotrebiteľmi ako slabšia

strana zmluvy sporu; súd prvej inštancie konal s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v rozpore so zákonom aj medzinárodnou zmluvou; vyjadrili
názor, že sú prvej inštancie porušil úradnú povinnosť, pretože žiadali, aby podrobil spotrebiteľskú zmluvu
súdnej kontrole z úradnej povinnosti, pričom súd zmluvu súdnej kontrole nepodrobil, čím im odňal
právo na spravodlivé súdne konanie; súd prvej inštancie nerešpektoval ich právo ako manželov na ich
spoločné vlastníctvo, pretože žalobcovia uzavreli manželstvo dňa 28.05.1988 a v ich bezpodielovom

spoluvlastníctve sú všetky veci, ktoré užívajú spoločne; zdôraznili, že obidvaja spoločne dojednali úver
so žalovaným 1/ dňa 29.05.2009 za účelom úpravy a údržby nehnuteľností ako aj úhrady záväzkov iných
spotrebiteľských zmlúv; nehnuteľnosť, ktorá je predmetom záložného práva a ktorú spoločne užívajú je
ich jediným obydlím a obydlím ich detí a zo zmluvného vzťahu sú ako manželia zaviazaní spoločne a
nerozdielne,pretojenesprávnetvrdeniesúduprvejinštancieonedostatkuaktívnejlegitimáciežalobkyne

1/; aktívna vecná legitimácia žalobkyne 1/ podľa nich vyplýva aj zo skutočností, že výkonom záložného
práva dobrovoľnou dražbou predmetné nehnuteľnosti je dotknuté aj jej právo vlastniť majetok a právo
na ochranu obydlia, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal.

2.1.3 Ďalej argumentovali, že súd prvej inštancie zneužil svoje postavenie a svoje rozhodnutie odôvodnil

výlučne formálne, pričom sa nezaoberal základnými otázkami v konaní a to nezákonnou úžerou podľa
zákona, ústavy, práva únie a najmä podľa smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách; vyjadrili názor, že obhajoba úžery súdom prvej inštancie je v demokratickom
štáte neprípustná, preto im súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali
procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (žalobcovia v tejto

časti odvolania podrobne teoreticky popisovali pojem odňatia možnosti konať pred súdom, práva na
spravodlivé súdne konanie a práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia); v tomto smere
najmä argumentovali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ich námietkami prednesenými v
priebehu konania s dosahom na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorý súčasne považovali
aj za arbitrárny; súčasne uviedli, že súd je povinný skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských

zmluvách z úradnej povinnosti; poukázali na to, že svoje tvrdenie o neprijateľných podmienkach v
spornej zmluve osvedčili podaním zo dňa 13.12.2017, ktoré vydala komisia na posudzovanie podmienok
v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich zriadená na Ministerstve
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá posudzovala všetky neprijateľné podmienky v obchodných
podmienkach a všeobecných obchodných podmienkach, na ktoré sa odvolávali ustanovenia spornej

zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX; predmetným podaním osvedčili, že dôležitý právny úkon
žalovaného 1/, t.j. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 21.03.2016, na základe ktorého došlo
podľa žalovaného 1/ k ukončeniu zmluvného vzťahu zo spornej zmluvy o splátkovom úvere, je neplatný;
súčasne vyjadrili názor, že osvedčili, že sporná zmluva obsahuje neprijateľné podmienky a to podaním
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, odbor ochrany spotrebiteľa, zo dňa 29.09.2016, ktorý

vyhodnotil ich konkrétnu zmluvu o splátkovom úvere ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
podmienky, pričom súd prvej inštancie sa s týmto dôkazom v odôvodnení napadnutého rozsudku
nevysporiadal; ako spotrebitelia nemajú právnické vzdelanie a nedokážu pochopiť právne účinky
jednotlivých právnych úkonov, preto požiadali ministerstvo o posúdenie zmluvy uzavretej so žalovaným
1/, pretože sa spoliehali na dobromyseľnosť banky ako veriteľa a nikdy by nepodpísali takú zmluvu,

na základe ktorej je veriteľ oprávnený kedykoľvek zvýšiť dohodnutú splátku a oni spotrebitelia, keď
nemajú rozpočet na uhradenie zvýšenej splátky, má dôjsť k scudzeniu ich rodinného domu a jediného
obydlia, čo považovali za hyenizmus, pretože päť rokov platili splátky podľa dohody, pretože veriteľ si ich
inkasoval z ich bežného účtu a oni nemali právo rozhodovať o tom, ako naloží s ich peniazmi; súd prvej
inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti

zo dňa 21.03.2016 a tento dôkaz ignoroval, keď najmä ignoroval obsah tohto podania, v ktorom boli
vyzvaní zaplatiť veriteľovi (banke) zo dňa na deň v lehote 15 dní sumu 81.962,52 €, pričom si vzali úver
v sume 83.000,- € a na úhradu úveru zaplatili sumu 34.254,57 €, pričom podľa dodatočne spočítaných
položiek z výpisov úverového účtu si žalovaný 1/ z tejto zaplatenej sumy započítal sumu 32.108,41€ na úhradu riadnych úrokov, úrokov z omeškania a poplatkov; poukázali na to, že ak by veriteľ aj
takto započítal ich finančné prostriedky a rozdiel v sume 2.146,16 € by použil na úhradu poskytnutého
úveru, matematicky by poskytnutý úver činilo sumu 80.853,84 €, čo nezodpovedá sume uvedenej v

oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 21.03.2016, teda ide o klamanie spotrebiteľa
uvedením nepravdivého údaja, čo v každom prípade nemožno ponímať inak ako úžeru, pretože nikto
(ani banka) nemá právo ukladať im takúto povinnosť súd prvej inštancie bol povinný rešpektovať; za
svojvoľnú a nepravdivú považovali argumentáciu súdu prvej inštancie, že im žalovaný 1/ nedal podpísať
všeobecné obchodné podmienky, úverové podmienky a sadzobník, pretože v zmluvnom vzťahu sú

podmienky medzi stranami významné a zmluvné strany by sa mali nimi riadiť, pričom ak nie sú jednou
alebo druhou stranou potvrdené a podpísané, nie sú nimi strany viazané, preto podľa nedohodnutých
podmienok nie je oprávnená strana zmluvy jednostranne postupovať tak, ako sa to stalo v ich prípade, že
banka jednostranne zmenila základné podmienky zmluvy, a to cenu zmluvy bez obojstranného súhlasu;
zdôraznili, že svojho práva sa domáhajú z dôvodu, že je ohrozené ich ústavné právo vlastniť majetok
a právo na ochranu obydlia.

2.1.4 Žalobcovia ďalej uviedli, že „dobrovoľná dražba je absolútne neplatný právny úkon“; vyjadrili
názor to, že úmyslom dražobníkov je získať nehnuteľnosti v nepomerne vyššej hodnote, ako bola
výška pohľadávky voči dlžníkovi; v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru svojich tento
dôsledok týkal v dôsledku plánovaného uplatnenia záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej

dražby s úmyslom scudzenia ich rodinného domu; opakovane zdôraznili, že súd neskúmal neprijateľné
podmienky v predmetnej zmluve, hoci sa tohto súdneho prieskumu dožadovali, keď navyše táto
povinnosť vyplýva súdu z úradnej povinnosti; k zmluve o úvere bola uzavretá zmluva o záložnom
práve k rodinnému domu a pozemkom na LV č. XXX pre k.ú. X.; žalovaný 1/ ako záložný veriteľ
pristúpil prostredníctvom žalovaného 2/ k výkonu záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby

na predmet zálohu napriek tomu, že pohľadávka je sporná čo do dôvodu aj výšky, nakoľko zmluva
o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX bola uzavretá na základe nekalých praktík a do zmluvy boli
včlenené neprijateľné podmienky, pretože banka ako dodávateľ po piatich rokoch trvania zmluvy a
riadneho splácania jednostranne zvýšila splátku na sumu 650,- € mesačne, čo namietali, ale banka
odmietla poskytnúť akúkoľvek informáciu o dôvode zvýšenia splátky, pričom tieto právne úkony banky

boli v rozpore so zákonom a priečia sa dobrým mravom; zmluvný vzťah sa dostal do neudržateľného
stavu, pretože došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, preto sa obrátili na súd, keď súd prvej inštancie im neposkytol ochranu, čo je v rozpore
s princípmi demokratického štátu; argumentovali, že zmluva je formulárová, typová a predtlačená,
pričom nemohli ovplyvniť jej obsah a museli podpísať v celku jedným podpisom; zmluva bola dohodnutá

splátka v sume 466,49 € mesačne a oni mali za to, že ide o splátku na dobu 287 mesiacov ako bolo
dohodnuté v zmluve; aj keď úrokové sadzby klesali, nedokázali pochopiť prečo im bola jednostranne
zvýšená splátka o približne 40 %; banka tak konala nekalo a dojednala neprijateľné podmienky, za
ktoré sa podľa § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka považujú ustanovenia, ktoré umožňujú
dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, tiež podľa

§ 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka podmienky, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil
svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením záväzku, tiež
neprijateľné podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. l) a o) Občianskeho zákonníka, keď súd prvej inštancie
sa s týmito skutočnosťami v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal; v ďalšej časti odvolania
podrobne argumentovali v prospech záveru, že výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby, je

v rozpore s ústavou; v tejto súvislosti nesúhlasili ani s postupom súdu prvej inštancie, ktorý odmietol
vykonať navrhnuté dokazovanie ohľadom zistenia správnej hodnoty ich nehnuteľností stanovenej v
rámci dobrovoľnej dražby.

2.1.5 Žalobcovia nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že nedostatočne konkretizovali právne

úkony záložného veriteľa smerujúce k realizácii výkonu záložného práva, ktorých neplatnosti sa
domáhali, pretože konkretizovali, že zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k)
Občianskehozákonníka,keďtotosúdprvejinštancieignoroval,pričomtotojevsúdnomspiseosvedčené
oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 21.03.2016, aby zaplatili žalovanému 1/ za
omeškané splátky sumu 81.962,52 €, pričom v zmluve o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009 nie je

dohodnuté, že veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky podľa
§ 565 Občianskeho zákonníka.2.1.6 Žalobcovia ďalej uviedli, že sa nachádzajú v stave právnej neistoty; ich práva pretrvávajú a
sú ohrozené; sporná zmluva o splátkovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou a obsahuje neprijateľné
podmienky, ktoré súd prvej inštancie z úradnej povinnosti neskúmal, t.j. neskúmal, či z uvedenej

zmluvy vyplýva dôvodný nárok žalovaného 1/ realizovať výkon záložného práva; zdôraznili, že celý
spor vznikol na skutkovom základe, že žalovaný 1/ sa v rozpore so zmluvou domáhal jednostranného
zvýšenia úhrady splátok, ktoré boli v zmluve dojednané v sume 466,49 € mesačne, ktoré hradili a úver
tak bol v splátkach uhradených ku dňu oznámenia žalovaného 1/ o začatí výkonu záložného práva,
ktoré bolo preto nedôvodné; v žalobe namietali všetky uvedené skutočnosti ako aj rozpor so zákonom

a dobrými mravmi v konaní žalovaných, na ktoré súd prvej inštancie neprihliadol, preto napadnutý
rozsudok považujú za nesprávny a svojvoľný; poukázali na to, že súd nevykonal navrhované dôkazy
a to výpisy z úverového účtu a bežného účtu žalobkyne 1/, kde je osvedčené, že úver bol poskytnutý
čiastočne na úhradu iných úverov, pričom tieto úvery boli uhradené; súd prvej inštancie tiež nevykonal
navrhnuté dokazovanie výsluchom žalovaných 1/ a 2/, ktorým jediným sa mohlo relevantne osvedčiť,
že žalovaný 1/ žiadal zvýšenú splátku; napadnutý rozsudok preto považovali za nezákonný, zjavne

neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti predmetnej
veci; rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne ústavné požiadavky na súdnu ochranu a napadnutým rozsudkom
bolo porušené ich právo na spravodlivý proces; rozsudok je príliš formalistický, trpí vadami a jeho závery
sú extrémne nekonzistentné; v ďalšej časti odvolania podrobne argumentovali vo vzťahu k náležitostiam
odôvodnenia súdneho rozhodnutia vo všeobecnosti z hľadiska zákona a ústavných požiadaviek,

princípov materiálneho právneho štátu a spravodlivosti; ďalej uviedli, že súd prvej inštancie na základe
vykonanéhodokazovaniaskutkovýmiaprávnymizisteniamidošielkextrémnemunesúladuahodnotenie
dôkazov nemá racionálny základ; súd prvej inštancie neprihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých do
úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohou v konkrétnom prípade nevyvážil s ohľadom na špecifikum
danej veci, pričom kritériá iba mechanicky aplikoval; súd prvej inštancie nerešpektoval kogentné normy,

pričom zvolená interpretácia je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti, súčasne výklad a
aplikácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade a odkláňa sa od ustálenej judikatúry bez
dostatočnéhozdôvodnenia;súdprvejinštanciesadostatočnenezaoberalichargumentáciouaneuviedol
ju do rozhodnutia; uzavreli, že v prejednávanom spore neboli naplnené ich legitímne očakávania, že
spor, v ktorom sa ocitli, bude rozhodnutý v súlade s ústavou, medzinárodnými zmluvami, ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a súčasne spravodlivo; na základe uvedeného navrhli,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

2.2 Žalovaný 1/ vo vyjadrení zo dňa 23.05.2018 (č.l. 515 spisu) k odvolaniu žalobcov uviedol, že

sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom, jeho výrok považuje za vecne právny a v
celom rozsahu sa stotožňuje s jeho odôvodnením; vyjadril názor, že nie je ani čiastočne daný žiadny
z odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 C.s.p.; v odvolaní nie sú uvedené žiadne skutočnosti, s
ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne a dôsledne nevysporiadal
a tiež v odvolaní nie sú uvedené žiadne novoty v zmysle § 366 C.s.p., ktoré v predmetnom konaní ani

nemôžu existovať; nesúhlasil s tvrdením žalobcov, že v prípade oznámenia o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru zo dňa 21.03.2016 ide o neplatný právny úkon; s poukazom na ustanovenia § 565
Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka uviedol, že podľa ním predložených
listinných dôkazov (výpis zo sporožírového účtu žalobkyne 1/, z ktorého boli inkasované splátky úveru
a výpisy z úverového účtu) je zrejmé, že k prvým porušeniam povinnosti platiť úver splátkami riadne

a včas došlo už 20.09/2009 a 20.10.2009, kedy splatné splátky úveru neboli uhradené riadne a včas;
nepravidelné splácanie úveru malo trvajúci charakter a preto výzvou zo dňa 10.09.2015 boli žalobcovia
vyzvaní na zaplatenie dlžnej sumy s upozornením, že ak do 15 dní nedôjde k úhrade dlžnej sumy,
môže dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru; nakoľko žalobcovia dlžnú sumu neuhradili,
oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 21.03.2016 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru

z dôvodu podľa bodu 8.1 písm. a) produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové
úvery, podľa ktorého „za prípad porušenia sa považuje omeškanie dlžníka so splácaním pohľadávky
banky o viac ako 3 mesiace“; podľa listinného dôkazu predloženého žalobcami (stanovisko komisie
MS SR zo dňa 13.12.2017) „s poukazom na uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak ide o
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo

podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto
práva; nepostačuje preto akékoľvek omeškanie spotrebiteľa s úhradou záväzku“; s poukazom na
skutkové okolnosti a časovú postupnosť jeho jednotlivých krokov, došlo podľa jeho názoru k vyhláseniumimoriadnej splatnosti úveru oznámením zo dňa 21.03.2016 plne v súlade so zákonom a je platné;
nesúhlasil ani s tvrdením žalobcov, že jednostranné zvýšenie splátky úveru predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka, pretože k zmenám výšky

mesačnej splátky úveru dochádzalo z dôvodu zmeny výšky úrokovej sadzby úveru; ku každoročným
zmena výšky úrokovej sadzby úveru a tým pádom aj splátky úveru dochádzalo z dôvodu, že zmluvnými
stranami bola v úverovej zmluve dohodnutá fixná jednoročná úroková sadzba, pričom doba fixácie
úrokovej sadzby nebola počas celého trvania úverového vzťahu zmenená, resp. žalobcovia ho ani
nepožiadali o zmenu jej dĺžky; po uplynutí každého jednoročného fixného obdobia preto muselo dôjsť k

prehodnoteniu výšky úrokovej sadzby; pri každej zmene výšky úrokovej sadzby postupoval v súlade s
právnou úpravou podľa zákona o bankách, ktorý v rozhodnom čase oprávňoval banky na (jednostrannú)
zmenu úrokovej sadzby a upravoval postup pri takejto zmene; zdôraznil, že sa naďalej pridržiava svojich
skutkových tvrdení vyjadrených na pojednávaniach a v písomných podaniach, obsahom ktorých je
popretie všetkých skutkových tvrdení žalobcov a predloženie listinných dôkazov preukazujúcich popretie
skutkovýchtvrdenížalobcov;nazákladeuvedenéhopovažovalnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie

za vecne správny a navrhol jeho potvrdenie.

2.3 Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcov nevyjadril.

2.4 Žalobcovia 1/ a 2/ v replike zo dňa 03.07.2018 (č.l. 514-528 spisu) k vyjadreniu žalovaného 1/

prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuuviedli,žepopierajútvrdeniažalovaného1/vcelomrozsahu,
pretože podľa ich názoru sú tu odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 C.s.p. ako ich uviedli v odvolaní,
najmä bolo porušené ich právo na spravodlivý proces, čo je v demokratickom štáte neprípustné;
zopakovali argumentáciu ohľadne skutočnosti, že ústavný systém Slovenskej republiky vychádza z
princípov materiálneho právneho štátu, v zmysle ktorého nie je z ústavného hľadiska možné aprobovať

a tolerovať výkon verejnej moci, ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného oprávnenia orgánu
verejnej moci bez toho, že by bol sledovaný zákonom predpokladaný a racionálny účel, ku ktorému
konkrétny výkon zverenej právomoci smeruje; príklon k materiálnemu poňatiu právneho štátu znamená,
že orgány verejnej moci sú povinné sa pohybovať nielen z hľadiska formálneho v hraniciach svojich
právomocí a kompetencií stanovených ústavným poriadkom a zákonmi, ale že výkon týchto právomocí

musí byť tiež po obsahovej (materiálnej) stránke v súlade s určitými základnými princípmi väčšinou
vyjadrenými v ustanoveniach ústavného poriadku, ktoré garantujú základné práva a vytvárajú hodnotovú
bázu ústavného poriadku; na uvedené poukázali z dôvodu, že súd prvej inštancie je povinný rešpektovať
ústavou garantované práva a to i právo vlastniť majetok a práva na ochranu obydlia; súd prvej inštancie
sa nevysporiadal so skutočnosťou, ktorú využil a zneužil veriteľ, a to skutočnosť, ktorou veriteľ uplatnil

začatie výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, ktorú zorganizoval žalovaný 2/, pričom mali
v úmysle previesť ich vlastníctvo na tretiu osobu bez ich súhlasu, čím by mohlo dôjsť k porušeniu ústavou
garantovaných práv napriek tomu, že dobrovoľná dražba je neplatný právny úkon; súd prvej inštancie
a žalovaný 1/ poukázali na ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, pričom (1) medzi stranami spotrebiteľskej zmluvy nebolo dohodnuté ani v rozhodnutí určené,

že veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, (2) nikto nemôže
previesť viac práv, než má sám, (3) pohľadávka veriteľa je dodnes sporná, (4) spotrebiteľská zmluva
obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré bol súd prvej inštancie z úradnej činnosti povinný vyhlásiť za
neprijateľné aj bez návrhu, (5) nie je možné nadobudnutie veci od nevlastníka na dobrovoľnej dražbe,
pretožedobrovoľnádražbavskutočnostiniejeoriginárnymspôsobomnadobudnutiavlastníckehopráva,

t.j. v dobrovoľnej dražbe nemožno nadobudnúť vec od nevlastníka, a to ani za stavu, že nebol podaný
návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, (6) oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
zo dňa 21.03.2016 nie je možné považovať za platný právny úkon, pretože z jeho obsahu vyplýva
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti podľa obchodných podmienok účinných od 01.01.2015, s ktorými
žalobcovia neboli oboznámení pri podpise zmluvy v roku 2009, (7) súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku nesprávne odôvodnil, že v konaní nebolo sporné, že žalobcovia a žalovaný 1/ uzavreli zmluvu
o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka napriek tomu,
že ústavným súdom bolo rozhodnuté, že aplikácia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský úverový
vzťah je ústavne konformná a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť daného záveru; ďalej
zdôraznili, že úroky v Európskej únii i na Slovensku sa z roka na rok znižovali, verejnoprávne médiá a

masovokomunikačné prostriedky denne oznamovali výrazné znižovanie úrokov, preto je nepochopiteľné
konanie žalovaného 1/, ktorý požadoval od nich platiť vyššie a vyššie úroky, ktorý fakt nemožno nazvať
inak ako úžera ako uviedli vo svojich vyjadreniach a v odvolaní; najviac nepochopiteľný a odporujúci
dobrým mravom je fakt, že žalovaný 1/ nemal záujem pristúpiť na dohodu, aby splácali úver naďalej zdôvodu omeškania so splácaním, hoci táto skutočnosť nebola v konaní osvedčená, pretože v zmluve
bola dohodnutá splátka v sume 466,69 €, od uzavretia zmluvy prešlo 81 mesiacov, keď žalovaný 1/
mal vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, pričom do tohto termínu mali podľa zmluvy zaplatiť 81 krát

466,49 €, čo predstavuje 37.785,69 €, pričom v konaní bolo osvedčené, že zaplatili 38.059,68 €, preto
nepochybne konanie veriteľa nasvedčuje konaniu odporujúcemu dobrým mravom; vyjadrili názor, že
veriteľ použil nekalé obchodné praktiky a chcel sa bez právneho dôvodu obohatiť o nehnuteľnosť v
ich vlastníctve; súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy a uprel im ústavné právo ústnosti
vo forme kladenia otázok žalovaným 1/ a 2/, čím bolo porušené ich práva na spravodlivý proces; na

základe uvedeného s ohľadom na uplatnené odvolacie dôvody zotrvali na svojom návrhu, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.5Replikužalobcovdoručilodvolacísúdžalovaným1/a2/navedomiedňa18.04.2019prostredníctvom
elektronickej pošty (č.l. 534 spisu a č.l. 535 spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa

§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancievovýrokuozamietnutížaloby(prvývýrok)podľa§387ods.1C.s.p.akovecnesprávnypotvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.3.1 Odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky
žalobcov ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel
k záveru, že sú splnené podmienky na potvrdenie výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby
žalobcov. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní bol postačujúci skutkový stav veci,

ako ho zistil súd prvej inštancie, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd (§ 383 C.s.p.);
pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní tak nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať
dokazovanie (§ 384 C.s.p.).

4.3.2Vprejednávanomsporežalobcovia1/a2/podanoužalobouprotižalovaným1/a2/uplatniliviacero

samostatných nárokov; konkrétne sa domáhali:
(1) určenia, že zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.05.2009 uzavretá medzi
žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným 1/ je absolútne neplatná;
(2) určenia, že úver zo dňa 29.05.2009, ktorý poskytol žalobcom 1/ a 2/ žalovaný 1/ je bezúročný a bez
poplatkov;

(3) určenia, že právne úkony žalovaného 1/ ako záložného veriteľa smerujúce k realizácii výkonu
záložného práva zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 323/2009 sú neplatné;
(4) určenia, že právne úkony žalovaného 2/ ako dražobníka smerujúce k realizácii dobrovoľnej dražby
nehnuteľnostirodinnýdomsúp.č.XXXXnaparceleč.XXX/X,stavebnépríslušenstvoapozemkyparcely
registra C č. XXX/X, č. XXX/XX, č. XXX/XX zapísané na LV č. XXX pre k. ú. X. sú neplatné;

(5) uloženia povinnosti žalovanému 1/ na príkaz súdu vymazať žalobcu zo zoznamu dlžníkov a odstrániť
negatívny rating, aby si žalobcovia 1/ a 2/ mohli zobrať iný úver, a (6) priznania finančného
zadosťučinenia v sume 1.000,- €.

4.3.3 Súd prvej inštancie správne pristúpil ku skúmaniu aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie strán

osobitne vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku; vo všeobecnosti pod pojmom vecná legitimácia
je potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva; podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom
aktívna vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného
práva vyplýva uplatňovaný nárok uplatnený žalobou v sporovom konaní a pod pojmom pasívnavecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne postavenie žalovaného, z ktorého mu z hmotného
práva vyplýva povinnosť splniť nárok žalobcu uplatnený žalobou v sporovom konaní; skúmanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia

tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania; súd
vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamieta;
aktívne vecne legitimovaná je tak strana, ktorá tvrdí a je schopná preukázať, že je nositeľom tvrdeného
hmotného práva a pasívne vecne legitimovaná je strana, o ktorej žalobca tvrdí, že je nositeľom tvrdenej
hmotnoprávnej povinnosti a v konaní to aj skutočne preukáže; výsledok skúmania vecnej legitimácie

strán (aktívnej a pasívnej) sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej; nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu alebo pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vedie vždy k zamietnutiu žaloby; aktívnu vecnú
legitimáciu žalobcu a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného skúma súd samostatne (oddelene), preto
na zamietnutie žaloby postačuje záver o neexistencii ktorejkoľvek z nich; skúmanie danosti vecnej
legitimácie strán v konkrétnom spore je závislé od konkrétneho hmotného práva, ktorého aplikácia
prichádza do úvahy na dokazovaním zistený, resp. nesporný skutkový stav veci; žalobcovia v podanom

odvolaníosobitnenamietalizáversúduprvejinštancie,žežalobkyňa1/niejeaktívnevecnelegitimovaná
na podanie žaloby vo vzťahu k uplatneným nárokom (3) a (4) v podstate s odôvodnením, že žalobkyňa
1/ je manželkou žalobcu 2/ a predmetné nehnuteľnosti ako rodina využívajú na bývanie (obydlie); tieto
skutočnosti však ani podľa odvolacieho súdu nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu prvej
inštancie, že žalobkyňa 1/ nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o (3) určenie neplatnosti

právnych úkonov žalovaného 1/ smerujúcich k realizácii výkonu záložného práva ako aj o (4) určenie
neplatnosti právnych úkonov žalovaného 2/ smerujúcich k realizácii dobrovoľnej dražby predmetných
nehnuteľností, pretože aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby v tomto smere môže byť len
vlastník nehnuteľností, ktorých výlučným vlastníkom je len žalobca 2/ (skutočnosť, že žalobkyňa 1/ je
jeho manželka a v predmetných nehnuteľnostiach má obydlie je tu bez právneho významu); odvolací

sa tiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
2/ vo vzťahu k uplatneným nárokom (1), (2), (3), (5) a (6), pretože tento nebol zmluvnou stranou
žiadneho zo sporných právnych úkonov, resp. so žalobcami nedojednal žiadne zmluvné dojednanie
a ani z dokazovania nevyplynul záver, že by porušil právo alebo povinnosť ustanovenú na ochranu
spotrebiteľa; z rovnakého dôvodu sa odvolací stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný

1/ nie je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatnenému nároku (4), pretože nie je dražobníkom
(t.j. nerealizuje právne úkony smerujúce k realizácii dobrovoľnej dražby).

4.3.4 Žalobcovia v podanom odvolaní obsiahlo argumentovali v prospech záveru, že napadnutý
rozsudok je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný s dôsledkom v podobe porušenia ich

práva na spravodlivý proces; odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožňuje; na
rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo
dňa 03.12.2015, bolo prijaté stanovisko, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku; Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.
1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“; toto stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod č. 2 (R 2/2016); z uvedeného
stanoviska pre účely odvolacieho konania za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení
účinnom do 30.06.2016 vyplýval záver, že k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom v dôsledku

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu s dôsledkom vzniku povinnosti odvolacieho súdu zrušiť takéto
rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016
mohlo dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahovalo zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t.j. v prípadoch, keď z rozhodnutia nebolo
možné vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých súd v konkrétnej veci rozhodol; v právnych pomeroch

Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 predstavuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia
v odôvodnených prípadoch porušenie práva strany na spravodlivý proces a preto bude predmetné
stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj naďalej použiteľné;
preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a odvolania žalobcov dospel odvolací súd
k záveru, že napadnutý rozsudok vadou nepreskúmateľnosti netrpí a jeho odôvodnenie je v súlade s

ustanovením § 220 ods. 1 a 2 C.s.p., pretože obsahuje uvedenie podstatných dôvodov pre rozhodnutie
z hľadiska skutkových zistení ako aj právneho posúdenia veci a z odôvodnenia napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie je možné zistiť dôvody, prečo súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žalobyžalobcov. Samotný nesúhlas žalobcov s rozhodnutím súdu prvej inštancie a odôvodnením napadnutého
rozsudku nemožno zamieňať s kategóriou nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.

4.3.5 Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zaoberal aj nedostatkom naliehavého právneho
záujmu žalobcov na požadovanom určení podľa § 137 písm. c) C.s.p.; v tomto smere sa odvolací
súd s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil (aj keď to nemalo vplyv na vecnú správnosť výroku
napadnutého rozsudku); je zrejmé, že v prejednávanom spore sa žalobcovia podanou žalobou domáhali
okrem iného aj určenia neplatnosti právnych úkonov, t.j. ide o nároky uplatnené pod bodom (1), (2), (3)

a (4) petitu žaloby (bod 4.3.2 odôvodnenia); konanie v prejednávanom spore začalo dňa 31.08.2016
doručením žaloby na súd (§ 156 C.s.p.), t.j. v plnom rozsahu za účinnosti Civilného sporového poriadku
v znení účinnom od 01.07.2016; právny úkon zaraďujeme medzi právne skutočnosti; podľa § 137 písm.
d) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z
osobitného predpisu; v prejednávanom spore žalobcovia netvrdili, že možnosť podania žaloby o určenie
neplatnosti sporných právnych úkonov ako právnych skutočností vyplýva z osobitného predpisu; keďže

v tomto smere v prejednávanom spore nešlo o určenie existencie alebo neexistencie práva (§ 137
písm. c/ C.s.p.), skúmanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neprichádzalo do
úvahy; súdna prax vychádzajúca z právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
do 30.06.2016 vo všeobecnosti pripúšťala podanie návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu (ako
právnej skutočnosti) za podmienky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom

určení (napriek tomu, že ustanovenie § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
30.06.2016 výslovne pripúšťalo len návrh „na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je“
a výslovne nepočítalo s určením právnej skutočnosti); Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016
žalobu o určenie právnej skutočnosti (ktorou je aj žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu) pripúšťa
len v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/ C.s.p.); aj keď v návestí ustanovenia

§ 137 C.s.p. ponechal zákonodarca „najmä“ ako vyjadrenie neuzavretého okruhu prípustných žalôb v
civilnom sporovom konaní, podľa odvolacieho súdu toto slúži predovšetkým na prípustnosť tzv. žalôb
sui generis, ktoré vyplývajú z osobitných predpisov a nespadajú medzi druhy žalôb uvedených v
ustanovení § 137 C.s.p.; najvyšší súd v aktuálnych rozhodnutiach vydaných v konaniach, v ktorých
posudzoval danosť naliehavého právneho záujmu spotrebiteľov na požadovanom určení neplatnosti

právnych úkonov (resp. určení neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách) ešte v
režimeustanovenia§80písm.c)Občianskehosúdnehoporiadkuvzneníúčinnomdo30.06.2016dospel
k záveru, že v týchto prípadoch naliehavý právny záujem spotrebiteľov na požadovanom určení vyplýva
priamo zo zákona, konkrétne z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými

podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo/233/2017 zo dňa 21.12.2018 a sp. zn. 1Cdo/235/2017 zo dňa 27.03.2019 alebo
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/148/2018 zo dňa 30.07.2019); v režime
ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p. je preto podľa odvolacieho súdu potrebné prikloniť sa k záveru,
že prípustnosť žaloby žalobcov na určenie neplatnosti sporných právnych úkonov vyplýva priamo z

osobitného predpisu (t.j. z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších predpisov); súčasne je však potrebné uviesť, že tento záver sa týka len nárokov
uplatnených pod (1) a (2) petitu žaloby (bod 4.3.2 odôvodnenia); v prípade nárokov uplatnených pod (3)
a (4) petitu žaloby (bod 4.3.2 odôvodnenia) ide (napriek určitej neurčitosti žaloby) zjavne o jednostranné
právne úkony žalovaného 1/, resp. žalovaného 2/ realizované v rámci procesu výkonu záložného práva

(žalovaný 1/), resp. v rámci realizácie dobrovoľnej dražby (žalovaný 2/); nakoľko ustanovenie § 3 ods.
3 zákona č. 250/2007 Z. z. garantuje spotrebiteľom ochranu len pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách, do pôsobnosti tohto ustanovenia nespadajú prípadné iné právne úkony,
ktoré nie sú spotrebiteľskými zmluvami; preto v tomto smere žaloba žalobcov ohľadne nárokov pod
(3) a (4) petitu žaloby (bod 4.3.2 odôvodnenia) nebola procesne prípustná a súd prvej inštancie

žalobu žalobcov v tejto časti správne zamietol (bez potreby osobitného postupu pri odstraňovaní určitej
neurčitosti žaloby, ktorý postup bol odôvodnený hospodárnosťou konania).

4.3.6 Odvolacia argumentácia žalobcov bola ťažiskovo zameraná na výhrady k postupu súdu
prvej inštancie, ktorý podľa názoru žalobcov neskúmal existenciu (danosť) neprijateľných zmluvných

podmienok v spornej zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.05.2009, ktorú žalobcovia
1/ a 2/ uzavreli so žalovaným 1/; nebolo sporné, že v prípade uvedenej zmluvy išlo o spotrebiteľskú
zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pretože pri jej uzatváraní a plnení žalobcovia 1/ a 2/
ako spotrebitelia nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) a na druhej strane žalovaný 1/ ako dodávateľ pri jej uzatváraní
a plnení konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka); z uvedeného dôvodu mal prejednávaný spor charakter spotrebiteľského sporu

(§ 290 C.s.p.), pretože išlo o spor medzi žalovaným 1/ ako dodávateľom a žalobcami 1/ a 2/ ako
spotrebiteľmi vyplývajúci zo spornej spotrebiteľskej zmluvy; aj v spotrebiteľskom spore platí, že podľa
§ 215 ods. 1 C.s.p., súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu; podľa § 215 ods. 2 C.s.p.,
skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona; z uvedeného je zrejmé, že súd
rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu, ktorý zisťuje postupom podľa Civilného sporového

poriadku; zistený skutkový stav tak tvoria predovšetkým výsledky dokazovania (§ 185 a nasledujúce
C.s.p.), ale aj ďalšie zákonom predvídané skutočnosti (napr. všeobecne známe skutočnosti, resp.
skutočnosti známe súdu z jeho činnosti v zmysle § 186 ods. 1 C.s.p., zhodné tvrdenia strán v zmysle
§ 186 ods. 2 C.s.p., nepopreté skutkové tvrdenia v zmysle § 151 ods. 1 a 2 C.s.p., rozhodnutia iných
orgánov v zmysle § 193 C.s.p.); osobitne je potrebné uviesť, že v sporovom konaní súd nevykonáva
dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán, pretože nesporné skutkové tvrdenia strán

si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí; priestor na
dokazovanie nesporných skutkových tvrdení nedáva súdu v spotrebiteľskom spore ani ustanovenie §
295 C.s.p., pretože v prípade nesporných skutkových tvrdení strán nie je dokazovanie pre rozhodnutie
vo veci nevyhnutné (skutkový stav potrebný pre rozhodnutie súdu je vytvorený práve nespornými
skutkovými zisteniami); ustanovenie § 295 C.s.p. nevylučuje (nenahrádza) povinnosť spotrebiteľa v

spotrebiteľskom spore pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu (§ 150 ods. 1 C.s.p.), t.j. súd nemôže (s poukazom na ustanovenie § 295 C.s.p.) ani v
spotrebiteľskom spore vykonávať dokazovanie ohľadne tvrdení, ktoré spotrebiteľ v spore nepredniesol;
zjednodušene povedané ani v spotrebiteľskom spore nie je súd oprávnený ani povinný zisťovať
skutočný stav veci; výnimočne môže súd v záujme ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami vykonať dokazovanie ohľadne ich existencie v spotrebiteľskej zmluve aj bez skutkových
tvrdení spotrebiteľa o ich existencii (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kolektív : Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,
str. 1029-1031); je však potrebné uviesť, že neprijateľné zmluvné podmienky v tomto zmysle nie je
možné stotožňovať so skúmaním splnenia náležitostí zmluvy o úvere (neprijateľné zmluvné podmienky

sú v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je pojmovo vylúčené, aby
neprijateľnými zmluvnými podmienkami boli náležitosti zmluvy o úvere stanovené zákonom, pretože
pri náležitostiach zmluvy ide skôr o skutkovú stránku veci, t.j. či ich zmluva obsahuje a čo je ich
obsahom, kým pri neprijateľných zmluvných podmienkach ide skôr o právne posúdenie veci v zmysle, či

konkrétne zmluvné dojednanie, ktorým môže byť aj náležitosť zmluvy, spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t.j. ide už o samotné právne
vyhodnotenie obsahu dojednania); pri skúmaní náležitostí zmluvy ide o skutkové zistenia, ktorých
zdrojom môže byť dokazovanie (alebo nesporné skutkové tvrdenia, kedy dokazovanie nie je potrebné,
pretože nesporné skutkové tvrdenie nahrádza dokazovanie, t.j. pri nespornosti skutkových tvrdení

strán nie je čo dokazovať); pokiaľ má súd za to, že niektoré skutkové tvrdenia strany sú neúplné a
pre rozhodnutie vo veci je potrebné ich doplniť, môže postupom podľa § 150 ods. 2 C.s.p. stranu
vyzvať na ich doplnenie a prípadne jej aj poskytnúť lehotu na ich preukázanie (§ 181 ods. 4 C.s.p.);
vo všeobecnosti platí, že na nastúpenie účinkov nesporného skutkového tvrdenia v dôsledku jeho
nepopretia protistranou (§ 151 ods. 1 C.s.p.) musí byť skutkové tvrdenie strany úplné, t.j. vyhovujúce

hypotéze príslušnej právnej normy, ktorej aplikácia prichádza do úvahy na zistený skutkový stav; na
základe uvedeného odvolací súd udáva, že názor žalobcov o povinnosti súdu v spotrebiteľskom spore
aj bez návrhu zaoberať sa existenciou neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve
je vo všeobecnosti správny; na druhej strane však nie je správna odvolacia argumentácia žalobcov, že
súd prvej inštancie sa existenciou neprijateľných zmluvných podmienok v spornej zmluve o splátkovom

úvere zo dňa 29.05.2009 nezaoberal, pretože podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vychádzal
súd prvej inštancie z názoru, že „sporná zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré
by ju robili absolútne neplatnou“ (bod 37 odôvodnenia napadnutého rozsudku); v podanom odvolaní
(ako aj v priebehu konania) žalobcovia osobitne argumentovali, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku
v spornej spotrebiteľskej zmluve považujú predovšetkým dojednanie o možnosti žalovaného 1/ ako

banky jednostranne meniť výšku úrokovej sadzby úveru; v spornej zmluve o úvere bola úroková sadzba
úveru dojednaná vo výške 6 % ročne a to ako fixná na dobu jedného roka od uzavretia zmluvy
(do 29.05.2010); po uplynutí doby fixácie úrokovej sadzby úroku strany dojednali právo žalovaného
v závislosti od zmeny rizikovosti úverového vzťahu stanoviť výšku úrokovej sadzby a určiť novúdobu fixácie (bod 6.8.1 obchodných podmienok, resp. 7.4.1 všeobecných obchodných podmienok);
odvolací súd dospel k záveru, že predmetnú dohodu strán nemožno považovať za neprijateľnú
zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve; neprijateľnou podmienkou je pritom potrebné rozumieť

„ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa“ (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), t.j. musí ísť z
podstaty o také ustanovenie, ktoré jednostranne poškodzuje výlučne spotrebiteľa na úkor dodávateľa
(a nie ustanovenie, ktoré je obsahovo neutrálne); posudzované ustanovenie o práve žalovaného 1/ ako
banky po uplynutí dojednanej doby fixácie úrokovej sadzby prehodnotiť rizikovosť úverového vzťahu

a podľa toho stanoviť novú úrokovú sadzbu a obdobie jej fixácie však nie je podľa odvolacieho súdu
jednostranne nevýhodné pre žalobcov 1/ a 2/ ako spotrebiteľov, pretože nutne nevedie k pre nich
nepriaznivému výsledku (t.j. nejde o jednostranne znevýhodňujúce ustanovenie na úkor žalobcov 1/ a
2/ ako spotrebiteľov); uvedený záver je podporený aj skutočnosťou, že po uplynutí dojednanej doby
fixácie úrokovej sadzby žalovaný 1/ prehodnotil rizikovosť úverového vzťahu a v období od 29.05.2010
do 28.05.2014 stanovil nižšiu úrokovú sadzbu ako bola pôvodne dohodnutá v zmluve (4,99 % ročne,

4,89 % ročne, resp. 5,49 % ročne) a teda žalobcovia 1/ a 2/ platili v uvedenom období nižšiu splátku
úveru ako bola pôvodne dohodnutá (t.j. dojednanie sa prejavilo v neprospech žalovaného 1/ ako banky);
zo samotnej skutočnosti, že neskôr v období od 29.05.2014 do 29.05.2015 stanovil žalovaný 1/ po
prehodnotení rizikovosti úverového vzťahu vyššiu úrokovú sadzbu (7,59 % ročne, resp. 6,50 % ročne)
preto nemožno podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho dovodiť, že predmetné dojednanie v

spornej zmluve predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve; vzhľadom na
odvolaciu argumentáciu žalobcov podľa názoru odvolacieho súdu nejde pritom v tomto prípade ani
o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka, pretože predmetné
dojednanie zakotvuje dôvod možnosti jednostrannej zmeny zmluvných podmienok zo strany žalovaného
1/ ako dodávateľa v podobe zmeny rizikovosti úverového vzťahu a nejde ani o neprijateľnú podmienku

podľa§53ods.4písm.k)Občianskehozákonníka,pretožecelkomzjavnenejdeosankciuzanesplnenie
záväzku žalobcov; za súladný so zákonom považuje odvolací súd aj spôsob dojednania predmetného
ustanovenia v spornej zmluve prostredníctvom inkorporácie všeobecných obchodných podmienok a
úverových podmienok (článok II body 2 a 3 spornej zmluvy), keď uvedený postup nie je ani v rozpore
s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie zn. C-42/15 zo dňa 09.11.2016, podľa ktorého zmluva

o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument za podmienky, že všetky náležitosti
budú vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, čo je v prejednávanom spore splnené;
vzhľadom na ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalobcov nejde pritom podľa odvolacieho súdu ani o prípad
neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka, pretože nejde o prenos
dôkazného bremena na žalobcov 1/ a 2/ spotrebiteľov, ktorí samotný obsah všeobecných podmienok

a úverových podmienok nenamietali. Pokiaľ žalobcovia súdu prvej inštancie osobitne vytýkali, že sa
nevysporiadal s predloženými posúdeniami spornej zmluvy (a iných obdobných zmlúv) zo strany odboru
ministerstva spravodlivosti na ochranu spotrebiteľa, je potrebné najskôr uviesť, že súd prvej inštancie
sa v odôvodnení napadnutého rozsudku touto otázkou zaoberal (bod 37 odôvodnenia) a aj podľa
odvolacieho súdu sú predmetné stanoviská (zo dňa 22.08.2016, resp. zo dňa 29.09.2016, resp. zo dňa

13.12.2017) príliš všeobecné a na základe vyššie uvedených dôvodov sa s nimi v prejednávanom spore
nestotožnil ani odvolací súd.

4.3.7Zasprávnypovažujeodvolacísúdajzáversúduprvejinštancie,ževprípadeposudzovanéhoúveru
poskytnutého na základe spornej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009 nejde o spotrebiteľský

úver podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
spornej zmluvy; podľa § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11.06.2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú
podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak; sporná zmluva o úvere bola

uzavretá pred 11.06.2010, preto sa na ňu vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. (ustanovenie §
25 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. nestanovuje inak); podľa § 1 ods. 2 písm. a) a e) zákona č. 258/2001
Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy sa predmetný zákon nevzťahoval na zmluvy
o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné
alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu (písm. a/ zákona) ani na zmluvy o

poskytnutí úveru do 200,- € a nad hodnotu 20. 000,- € (písm. e/ zákona); nakoľko žalobcom 1/ a 2/ bol
poskytnutý sporný úver aj na údržbu nehnuteľnosti (článok I bod 1 zmluvy) a súčasne úver prevyšoval
sumu 20.000,- € (istina predstavovala 83.000,- €), je zrejmé, že zákon č. 258/2001 Z. z. sa na úver
podľa spornej zmluvy nevzťahoval, z čoho vyplýva, že neprichádza do úvahy ani prípadné určenie, žesporný úver je bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. pre nesplnenie
zákonných náležitostí zmluvy, preto nárok uplatnený žalobou na určenie, že sporný úver je bezúročný
a bez poplatkov nemohol byť dôvodný.

4.3.8 Žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní osobitne spochybnili dojednanie práva žalovaného 1/
na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v spornej zmluve o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009;
odvolacísúdsastotožňujesožalobcamivtom,žeprávoveriteľanavyhláseniemimoriadnej(predčasnej)
splatnosti úveru nevyplýva zo zákona, ale je ho potrebné v každom jednotlivom prípade s dlžníkom

dohodnúť, pričom zákon formálne náležitosti tejto dohody osobitne nestanovuje (§ 565 Občianskeho
zákonníka), na jej platnosť preto bude postačovať splnenie všeobecných náležitostí právneho úkonu
(§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka); zo spornej zmluvy o úvere vyplýva, že právo žalovaného 1/ na
vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru strany dojednali v článku II bod 2 a 3 spornej
zmluvy v spojení s bodom 8.4 písm. a) obchodných podmienok, podľa ktorého ak dôjde k akémukoľvek
prípadu porušenia (bod 8.1 obchodných podmienok) je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť

pohľadávky banky, t.j. požadovať splatenie pohľadávky v lehote, ktorú banka určí v oznámení o
mimoriadnej splatnosti; obsahovo totožné oprávnenie žalovaného 1/ bolo dojednané aj v bode 7.6.1
všeobecných obchodných podmienok; z uvedeného vyplýva, že právo žalovaného 1/ na vyhlásenie
mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru strany dojednali v spornej zmluve o úvere, toto dojednanie
nepovažuje odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho

zákonníka, pretože nejde o sankciu, ale o zmluvné dojednané oprávnenie žalovaného 1/, ktoré má
svoj podklad v zákone (§ 565 Občianskeho zákonníka), preto nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú
podmienku, pretože rovnováhu zmluvných strán v prípade dojednania oprávnenia veriteľa vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru posúdil už zákonodarca; žalobcovia 1/ a 2/ osobitne namietali aj skutočnosť,
že neboli splnené podmienky na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, pretože oznámenie o

vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 21.03.2016 obsahuje nesprávne započítanie ich platieb
a preto je potrebné takýto úkon považovať za absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka); v
prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani
ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka, resp. iné ustanovenie právneho poriadku, nezakotvuje
formálne náležitosti výzvy na predčasné splatenie úveru; žiadosť o zaplatenie celej pohľadávky (§ 565

Občianskeho zákonníka) predstavuje jednostranný hmotnoprávny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi,
pre ktorý zákon nestanovuje žiadne formálne náležitosti, pre jeho platnosť preto postačuje splnenie
všeobecných náležitostí právneho úkonu (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka); zo spisu vyplýva, že
oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru realizoval žalovaný 1/ listom zo dňa 21.03.2016,
z ktorého vyplýva, splatenie ktorého konkrétneho úveru žalovaný 1/ od žalobcov žiada a aká je dlžná

suma; formálne zákonné podmienky boli preto splnené a ani prípadná nesprávnosť požadovanej sumy
(vdôsledkutvrdenéhonesprávnehozapočítaniaplatieb,ktoréodvolacísúdosobitneneskúmal)nemohla
spôsobiť tvrdenú neplatnosť spornej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009 a ďalších sporných
právnych úkonov, ktoré boli predmetom konania.

4.3.9 Žalobcovia v podanom odvolaní ďalej argumentovali v prospech záveru, že samotná „dobrovoľná
dražba je neplatný právny úkon“ a inštitút dobrovoľnej dražby je v rozpore s ústavou; názor žalobcov o
tom,žesamotnývýkonzáložnéhoprávaformoudobrovoľnejdražbyjevrozporesústavou,nezodpovedá
súdnej praxi, pretože relevantná súdna prax dospela k záveru, že samotná právna úprava dobrovoľných
dražieb, resp. možnosť vymoženia plnení zo spotrebiteľských zmlúv touto formou, nie je v rozpore s

Ústavou Slovenskej republiky, resp. s ochranou spotrebiteľa vyplývajúcou z práva únie; tento záver
vyplýva z rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie (pozri rozsudok zn. C-34/13 P. O. proti
SMART Capital, a.s., zo dňa 10.09.2014) ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri uznesenie
sp. zn. PL. ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014); v obidvoch prípadoch však tieto súdne orgány dospeli k
tomuto záveru len za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv

spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje; vo veci sp. zn. PL. ÚS 23/2014 posudzoval ústavný
súd súlad ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách s príslušnými
článkami Ústavy Slovenskej republiky, keď návrh okresného súdu síce odmietol z procesných dôvodov,
avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že je úlohou všeobecného súdu, aby
posúdil vplyv pravdivosti vyhlásenia veriteľa podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných

dražbách na platnosť dobrovoľnej dražby (z hľadiska posúdenia, či bol porušený zákon č. 527/2002
Z. z. o dobrovoľných dražbách); preto ak by žalovaný 1/ v rámci dobrovoľnej dražby uplatnil plnenia
majúce svoj základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke, prieskumu ich oprávnenosti sa môžu žalobcovia
domáhať žalobou na určenie neplatnosti dražby (§ 137 písm. d/ C.s.p.), pretože pokiaľ záložný veriteľvo vyhlásení podľa ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách uplatní
aj pohľadávku, ktorá má prípadne základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke, dochádza k porušeniu
tohto ustanovenia, pretože záložný veriteľ uplatní pohľadávku, ktorá neexistuje, čo spôsobuje porušenie

ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách zakotvujúce možnosť domáhať sa
neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách,
pretože tým neprípustným spôsobom dochádza k porušeniu práv dlžníka (resp. záložcu), od ktorého
veriteľ prostredníctvom dobrovoľnej dražby vymáha aj nároky bez právneho základu; ochrana žalobcu
2/ ako záložcu je preto v tomto prípade zabezpečená osobitným právom na podanie žaloby na určenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách; pre
úplnosťodvolacísúdudáva,žepoukazžalobcovvodvolanínarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 2MCdo/20/2011 zo dňa 18.12.2012 neobstojí, pretože sa v ňom najvyšší súd primárne
zaoberal otázkou, či aj v prípade nadobudnutia vlastníctva v rámci dobrovoľnej dražby platí princíp,
podľa ktorého nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám (nemo plus iuris ad alium transfere
potest quam ipse habet) a nie otázkou prípustnosti výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby

v spotrebiteľských vzťahoch; pre účely posudzovanej veci je preto uvedené rozhodnutie nepoužiteľné.
Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie o nepotrebnosti vykonania žalobcami
navrhnutých dôkazov súvisiacich s procesom dobrovoľnej dražby pre prejednávaný spor (bod 42
odôvodnenia napadnutého rozsudku), keď tento postup je aj v súlade so súdnou praxou (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/202/2018 zo dňa 29.10.2019).

4.3.10 Súd prvej inštancie správne posúdil aj dôvodnosť uplatneného nároku žalobcov na primerané
finančné zadosťučinenie; v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa má
spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi, právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva

alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá; inštitút finančného
zadosťučinenia je prostriedkom slúžiacim k reparácii ujmy spotrebiteľa vzniknutej porušením povinností
dodávateľa; jeho výška zákonom určená nie je; z pojmu primerané finančné zadosťučinenie je možné
vyvodiť, že jeho výška bude závislá od konkrétnych okolností každého prípadu; nárok na primerané
finančné zadosťučinenie je samostatným nárokom nezávislým na iných finančných nárokoch (napr.

náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia a podobne) a jeho výška má byť úmerná len
rozsahu a významu porušenia povinnosti dodávateľa; nárok vzniká proti porušiteľovi práva spotrebiteľa;
jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, aby spotrebiteľ na súde úspešne
uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi; pod
úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že

súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve; žiadnu inú podmienku,
t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019); odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
aj vo vzťahu k zamietnutiu žaloby žalobcov vo vzťahu k tomuto nároku, pretože v prejednávanom spore
neboli žalobcovia úspešní pokiaľ išlo o uplatnenie porušenia ich tvrdeného práva ako spotrebiteľov.

4.3.11 Súd prvej inštancie správne posúdil aj dôvodnosť uplatneného nároku žalobcov na uloženie

povinnosti žalovanému 1/ na príkaz súdu vymazať ich zo zoznamu dlžníkov a odstrániť negatívny rating,
aby si žalobcovia 1/ a 2/ mohli zobrať iný úver; vytvorenie a vedenie spoločného bankového registra za
účelom prípravy, uzatvárania a vykonávania obchodov s klientmi a na účely zdokumentovania činnosti
bánk a pobočiek zahraničných bánk ako aj za účelom (okrem iného) sprístupnenia a poskytovania
údajov o úveroch poskytnutých svojim klientom, o splácaní záväzkov klientov z poskytnutých úverov a o

bonite a dôveryhodnosti klientov z hľadiska splácania ich záväzkov z poskytnutých úverov je upravené
v ustanovení § 92a ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, pričom
poskytovanie predmetných informácií je viazané na predchádzajúci písomný súhlas klienta, pretože ide
o súčasť bankového tajomstva (§ 91 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších
predpisov); nakoľko v spore nebol preukázaný ani tvrdený nedostatok súhlasu žalobcov s poskytovaním

informácií o nich do bankového registra ani prípadná nesprávnosť údajov o žalobcoch v bankovom
registri, nebol ani tento nárok žalobcov dôvodný.4.3.12 Z hľadiska prejednávaného sporu teda aj keď žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní nesúhlasili
soskutkovýmizisteniamisúduprvejinštancienazákladevykonanýchdôkazovanespornýchskutkových
tvrdení strán, skutkový stav zistený súdom prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku

podľa odvolacieho súdu vyplýva z obsahu spisu a súd prvej inštancie sa vo vzťahu k predmetu konania
nedopustil nesprávneho postupu pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď z tohto hľadiska (t.j. z
hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov) nemôže byť napadnutý rozsudok postihnutý ani nesprávnym
právnym posúdením veci; aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo preukázané, že žalobcovia a žalovaný
1/ uzavreli spornú zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009, na základe ktorej poskytol žalovaný

1/ žalobcom 1/ a 2/ úver v dohodnutej sume; nakoľko žalobcovia nesplácali splátky úveru riadne a včas
pristúpil žalovaný 1/ k uplatneniu svojho práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a uplatnenie
svojho práva na výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby; navyše nebol preukázaný ani
tvrdený nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie zakladajúci porušenie práva žalobcov na
spravodlivý proces; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o zamietnutí žaloby žalobcov ako vo výroku vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení

s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobcovia podané odvolanie ťažiskovo odôvodnili tým, že v prejednávanom spore súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom porušil ich právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1
písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365
ods. 1 písm. g/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365

ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne
posúdenie veci sa však obsahom uplatnených odvolacích dôvodov podľa odvolacieho súdu žalobcom
z hľadiska vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby nepodarilo spochybniť;
vykonané dokazovanie súčasne postačovalo pre rozhodnutie súdu prvej inštancie a nebolo potrebné
vykonanie ďalších dôkazov; odvolací súd nezistil ani tvrdené porušenie práva žalobcov na spravodlivý

proces z dôvodu tvrdeného nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku (body 4.3.1 až 4.3.12
odôvodnenia). Žalobcovia v podanom odvolaní bližšie neidentifikovali tvrdenú inú vadu konania, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), preto sa jej
existenciou v postupe a rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd nezaoberal.

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
výroku o zamietnutí žaloby (prvý výrok) ako vecne správny potvrdil.

8. Odvolací súd na základe podaného odvolania a súčasne ako závislý výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.)
preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (druhý výrok) a dospel

k záveru o nevyhnutnosti jeho zmeny podľa § 388 C.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie; súd
prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. správne podľa výsledku konania priznal nárok na náhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu; nakoľko
však vo výroku o trovách konania súd prvej inštancie nevyjadril povinnosť plnenia ani samostatnosť

procesného postavenia žalovaných, zostal výrok o trovách konania v tejto podobe nevykonateľný;
preto bolo podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné tento výrok z formálnych dôvodov zmeniť a
formou osobitných výrokov uložiť plne neúspešným žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne povinnosť
nahradiť žalovanému 1/, žalovanému 2/ trovy konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu;z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výroky o nároku
na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn.

6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016
zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania žalovaného 1/ a žalovaného 2/ pred súdom
prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný 1/ bol v odvolacom
konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania
formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady
(porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa
23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp.
zn.7Cdo/123/2016zodňa04.04.2017).Osamotnejvýškenáhradytrovodvolaciehokonaniažalovaného

1/ rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Žalovaný 2/ bol v odvolacom konaní tiež v
plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti plne neúspešným žalobcom 1/ a 2/ ako odvolateľom nárok
na plnú náhradu trov konania; nakoľko však žalovaný 2/ bol v odvolacom konaní úplne nečinný a žiadne
trovy odvolacieho konania mu nevyplývajú ani zo spisu, odvolací súd žalovanému 2/ náhradu trov

odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ nepriznal (R 72/2018).

10. Rozsudok bol písomne vyhotovený v predĺženej lehote podľa § 223 ods. 3 C.s.p. v spojení s § 378
ods. 1 C.s.p.

11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).