Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 12, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/457/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223706
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1512223706.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 15.
októbra 2014, č. k. 43C/142/2012 - 63, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
náhradyškodyvovýške1.731,61euranemajetkovejujmyvovýške346,32eurpodľazák.č.514/2003Z.
z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod
sp. zn. 37Er/6885/2010 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý; na základe exekučného titulu - rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 27.07.2010 sp. zn. SR 06265/10, vydaného v prospech žalobcu
ako oprávneného proti povinnej Z. V.; žiadosťou doručenou súdu dňa 26.11.2010 požiadal o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, o žiadosti ktorej súd rozhodol uznesením zo dňa 20.01.2011 tak, že
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
- predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.02.2011. Takto ustálený skutkový stav veci
posúdil po právnej stránke podľa § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Uviedol, že námietka žalovaného týkajúca sa

predčasného uplatnenia nároku je nedôvodná. Poukázal na to, že skúmal, či v predmetnom konaní pod
sp. zn. 37Er/6885/2010 došlo ku kumulatívnemu splneniu všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu. Konštatoval, že z exekučného spisu mal za preukázané, že žiadosť o udelenie
poverenia bola podaná dňa 26.11.2010 na podklade Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pod sp.
zn. SR 06265/10 zo dňa 27.07.2010 a exekučný súd o ňom rozhodol uznesením zo dňa 20.01.2011,
ktorým žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Uviedol, že pri posúdení nesprávnosti úradného postupu
vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty vychádzal zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v

znení zák. č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010, podľa ktorého bolo povinnosťou súdu vydať
poverenie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti v prípade nezistenia rozporu žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom. Konštatoval, že táto lehota však neplatila podľa § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku pre vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmierov nimischválených. Uviedol, že z exekučného spisu vyplynulo, že poverenie v danej veci vydané nebolo a
preto exekučný súd nebol viazaný 15 dňovou lehotou. Konštatoval, že nakoľko exekučný súd poverenie
nevydal, tak povahu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. d) alebo

písm. i) EP nebolo potrebné posudzovať. Poukázal na to, že z tretej vety citovaného § 44 ods. 2 je
zrejmé, že v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia nie je lehota ustanovená a lehota 15
dní sa naň nevzťahuje, čo potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze zo dňa 10.07.2013 č.
k. II. ÚS 520/2012-39. K namietaným prieťahom zo strany žalobcu uviedol, že posúdenie prieťahov v
konaní, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať len
Ústavnýsúd.Konštatoval,žezexekučnéhospisumaljednoznačnezapreukázané,ženávrhnaudelenie
poverenia bol podaný dňa 26.11.2010 a bolo o ňom rozhodnuté dňa 20.01.2011, čo znamená, že
exekučný súd o žiadosti rozhodol do 2 mesiacov, neposudzujúc pritom, či došlo k porušeniu základných
práv účastníka garantovaných Ústavou. Konštatoval, že právomoc súdu patrí k podmienkam konania
a súd kedykoľvek počas konania prihliada na jej splnenie. Uviedol, že žalobca právomoc exekučného

súdu nepopiera, avšak vytýka mu, že v rozpore so zákonom preskúmal rozhodcovský rozsudok po
vecnej stránke bez zákonného oprávnenia. K uvedenému mal za to, že každý exekučný súd po podaní
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmava žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom a
popritom skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný

titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či
sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené
všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.. Konštatoval, že vzhľadom na to, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný
nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Poukázal taktiež na to, že

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd iba realizoval oprávnenie posúdiť, či exekučný
titul - Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pod sp. zn. SR 06265/10 zo dňa 27.07.2010 nie je
v rozpore so zákonom a zároveň konštatoval, že spomínané ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
umožňuje v rámci rozhodovacej činnosti exekučného súdu nielen vydanie poverenia, ale aj zamietnutie
žiadosti na vydanie poverenie. Na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade

k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu za žiadnych okolností namietaných
žalobcom nedošlo. Ďalej uviedol, že z exekučného konania pod sp. zn. 37Er/6885/2010 mal
za preukázané, že uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia zrušené
ani zmenené nebolo, pričom z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebolo preukázané, že by existovalo
rozhodnutie, ktorým bolo toto uznesenie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, a keďže žalobca ako

oprávnený nepodal odvolanie, už neposudzoval nesplnenie podmienky riadneho opravného prostriedku
z dôvodu prípadu hodného osobitného zreteľa a ani žalobca žiadny prípad osobitného zreteľa netvrdil.
Konštatoval, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie, ktorý je
jedným z kumulatívnych predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Uviedol, že vzhľadom na uvedené už neposudzoval ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti

za škodu - vznik a existenciu škody a príčinnú súvislosť vychádzajúc aj z judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (III. ÚS 209/04). O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko
mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., strane sporu sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v konaní rozhodoval vylúčený

sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), súd prvej
inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že v dôsledku procesného postupu prvoinštančného súdu v prejednávanej
veci došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a súd prvejinštancie mu odňal možnosť konať pred súdom, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
pojednávania napriek tomu, že trval na svojej osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní
vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde, v dôsledku čoho nemal možnosť vyjadriť sa k

tvrdeniam žalovaného, z ktorých prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom,
ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Zároveň namietal i porušenie jeho práva na zákonného sudcu, keď súd prvej inštancie
vo veci konal a rozhodol napriek tomu, že už v žalobe ho upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich

tomu, že sudcu; ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie; je potrebné z konania vylúčiť,
pričom na uvedenom nič nemení ani to, že krajský súd v uvedených skutočnostiach dôvody
na vylúčenie sudcu nevzhliadol. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v súvislosti s majetkovou ujmou
analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a konštatoval, že napadnutý rozsudok, z ktorého nie
je zrejmé, na základe akej úvahy dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu, že mu majetková
škoda a nemajetková ujma nevznikla, je potrebné ako nepreskúmateľný zrušiť,

a to aj s poukazom na jeho vnútornú rozpornosť, keď prvoinštančný súd síce porušenie práva zistil,
avšak ho nekonštatoval a na tejto chybe „postavil“ svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
Nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu, že v konaní nepreukázal vznik škody, keďže výšku škody,
ktorú presne špecifikoval na základe účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť, mienil na

pojednávaní preukázať aj predložením znaleckého posudku, ktorého vypracovanie by zabezpečil, avšak
prvoinštančný súd dokazovanie neprípustne skrátil iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa
ust.§ 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že vo veci mieni rozhodnúť. Zdôraznil, že všetky problémy, ktoré
bolivjehoprávnejsférevyvolanénerešpektovanímzákonnejlehotyzostranyexekučnéhosúdu, a
ktoréjasneazrozumiteľneopísalvpodanejžalobe,svedčiaopotrebenastoliťspravodlivosťposkytnutím

finančnej satisfakcie za porušenie práva.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok

(ďalej len „C.s.p.“) účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.),
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorým sa domáhal
zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj na posúdenie
opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4
O.s.p.) zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. a dospel k správnym

skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli
naplnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi nesprávnym
úradným postupom orgánom štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 3 ods. 1, 2, §
5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a §

44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, svoje dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel
a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu Okresného súdu Bratislava V v Exekučnom konaní sp.
zn. 37Er/6885/2010, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými
argumentmisporovýchstránanáležiteposúdilopodstatnenosťvšetkýchprávneaskutkovorelevantných

námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania, a preto možno odôvodnenie jeho
rozhodnutia považovať za presvedčivé. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také relevantné
námietky alebo argumenty, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol
ustálený súdom prvej inštancie, alebo ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov,
na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

6. Súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných
skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Jeho skutkové zistenia
majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonanýchdôkazov alebo z prednesov strán či z obsahu spisu vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania
najavo, prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne
tieto správne vyhodnotil z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti či vierohodnosti.

So zreteľom na to, že odvolací súd nezistil, že by výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie
nezodpovedal pravidlám logického myslenia, možno uzavrieť, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie
majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením dospel súd prvej
inštancie k správnym skutkovým záverom.

7. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú súdom v civilnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch,
2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup súdu,
3/ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom.

8. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých
zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, keď žalobca v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup, ani nezákonné rozhodnutie a

podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázal ani vznik škody, nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce
vznik skutočnej škody a samotný paušálny výpočet údajných nákladov spojených s uplatnením práv,
vyplývajúcich mu z exekučného titulu v predmetnom exekučnom konaní vznik škody nepreukazuje.
Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalobcu, že nemohol pred rozhodnutím
súdu z dôvodu ochrany obchodného tajomstva predložiť listinné dôkazy, ktoré by preukazovali vznik

nákladov (a teda aj tvrdenej škody), ktoré mienil predložiť až na pojednávaní; ktorého sa
nezúčastnil, keď; žalobca mal od podania žaloby dostatok času a príležitostí predložiť, prípadne aspoň
označiť dôkazy na preukázanie vzniku škody.

9. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu, či nemajetkovú ujmu, okrem nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu a vzniku samotnej škody predpokladá i existenciu
príčinnej súvislosti medzi týmto rozhodnutím alebo postupom a vznikom škody.

10. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v preskúmavanej veci nepreukázal ani existenciu príčinnej
súvislosti medzi údajným vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nakoľko z vykonaného

dokazovania nevyplynulo, že by žalobcovi ním tvrdené náklady (vznik ktorých ani nepreukázal) nevznikli,
ak by exekučný súd v konaní sp. zn. 37Er/6885/2010 o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, rozhodol skôr.

11. Odvolací súd bol taktiež toho názoru, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie predpokladov pre

priznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal žiadne konkrétne okolnosti, resp.
následky údajného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktoré by jej priznanie umožňovali,
resp. odôvodňovali.

12. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že mu súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom tým, že

vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 15.10.2014 v jeho neprítomnosti, odvolací súd ju
považuje za nedôvodnú a účelovú, keďže žalobca, resp. jeho právny zástupca, boli na toto pojednávanie
riadne predvolaní už v mesiaci august 2014, pojednávania sa nezúčastnili a ani nepožiadali z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie; pričom o nezaujatosti vec prejednávajúcej zákonnej sudkyne rozhodol Krajský
súd v Bratislave; a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady (§ 101 ods. 2 O.s.p.) na prejednanie

a rozhodnutie veci na pojednávaní dňa 15.10.2014 v jeho neprítomnosti.

13. Nedôvodná je tiež odvolacia námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keď; ako
už bolo uvedené; o jeho námietke zaujatosti v preskúmavanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave,
ktorý uznesením zo dňa 16.10.2012, č. k. 3NcC 128/2012-21 sudkyňu Okresného súdu Bratislava V z

prejednávania a rozhodovania tejto veci, nevylúčil.

14. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri
skutkovom a právnom posúdení nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mumala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava V pod sp. zn. 37Er/6885/2010, pričom ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne nové
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Súd

prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami
uvádzanými v podanej žalobe a svoje rozhodnutie vydal v súlade s platnou právnou úpravou,
pričom svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, a preto ani v tomto smere nemožno námietky
žalobcu považovať za opodstatnené.

15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom
konaní v plnom rozsahu, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní

trovy nevznikli.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohtozákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).