Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoE/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717201925
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5717201925.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej v exekučnej veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 36 865
141, proti povinnej: Z. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. S. č. XXX, pre vymoženie pohľadávky vo

výške 290,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.
k. 17Er/597/2017-22 zo dňa 11. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na jeho exekútorskom úrade pod
sp. zn. EX 21928/16 potvrdzuje.

Vo výroku, ktorým súd vylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. z vykonávania exekúcie
vedenej na jeho exekučnom úrade pod sp. zn. EX 21928/16, zostáva uznesenie okresného súdu n
e d o t k n u t é .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin uznesením č. k. 17Er/597/2017-22 zo dňa 11.06.2019 vylúčil súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. z vykonávania exekúcie vedenej na jeho exekučnom úrade pod sp. zn.

EX 21928/16. Zároveň zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 21928/16.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 14.02.2017 doručil na
Okresný súd Martin žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhu
oprávneného na vykonanie e112.2016 na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž so sídlom rozhodcovského súdu

Vansovej 2, Bratislava, zriadeného zriaďovateľom Asociácia pre arbitráž Bratislava, záujmové združenie
právnických osôb sp. zn. SRSAspA 04822/15 zo dňa 03.03.2016.
Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdny exekútor s poukazom na
ust. § 30 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného poriadku“) oznámil, že
pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti bol radovým zamestnancom spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s.r.o. (oprávneného). Zároveň označil rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ÚS SR“), a to nález sp. zn. III. ÚS 322/2010 zo dňa 13.04.2011, v ktorom ústavný súd všeobecne
konštatoval vylúčenie súdneho exekútora z výkonu exekučnej činnosti pre pomer k oprávnenému,
ktorý bol jeho bývalým zamestnávateľom. Upozornil pri tom na skutočnosť, že nález bol vydaný v
prípade individuálnej sťažnosti fyzickej osoby v konaní o konkrétnej kontrole ústavnosti, čo malo
vplyv na postavenie účastníkov exekučného konania vedeného pred Okresným súdom v Žiari nad

Hronom pod sp. zn. 5Er/934/2008. Súdny exekútor zároveň uviedol, že spomínaný nález ÚS SR a
na neho nadväzujúce postupy a rozhodnutia ústavne neakceptovateľným spôsobom zasahujú do jehozákladných práv. Okrem toho označený nález ÚS SR je individuálnym normatívnym právnym aktom,
ktorého pôsobnosť je limitovaná, pričom jej hranice sú určené konaním, ktoré je vedené na Okresnom
súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 5Er/934/2008 a akékoľvek závery ústavného súdu poňaté do obsahu

vyššie označeného rozhodnutia nemajú všeobecnú platnosť a zaväzujú len účastníkov konania, v
okolnostiach prípadu najmä porušovateľa. Okrem iného proti označenému rozhodnutiu, keďže ústavne
a medzinárodnoprávne neakceptovateľným spôsobom zasiahlo do jeho základných práv, bol nútený
podaťvzmyslečl.34Európskehodohovoruoľudskýchprávachačlánkov45a47Rokovaciehoporiadku
Európskemu súdu pre ľudské práva individuálnu sťažnosť. Uviedol tiež, že postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov sledujúce názor, ktorého argumentačný základ nie je právne udržateľný, budú
základom pre posudzovanie hmotnej náhrady pri vyvodzovaní zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.
Pri rozhodovaní o oznámení súdneho exekútora, že pred začatím exekučnej činnosti bol zamestnancom
oprávneného a teda o vylúčení/nevylúčení súdneho exekútora vychádzal súd z ust. § 243h ods. 1, § 3,
§ 30 ods. 1, 3, 7 Exekučného poriadku. Nakoľko súdnym exekútorom uvádzané skutočnosti týkajúce sa

konania vedeného na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 5Er/934/2008 ako aj následného
konania na ÚS SR sa týkajú len účastníkov toho konania, teda konania vedeného na Okresnom súde
Žiar nad Hronom pod sp. zn. 5Er/934/2008 a súdneho exekútora, pri posudzovaní otázky vylúčenia
súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na tunajšom súde nemohol prihliadať na uvedené konanie
na Okresnom súde Žiar nad Hronom a na ÚS SR ani na právne závery z neho. Rovnako pri posudzovaní

otázky vylúčenia súdneho exekútora z vykonávania exekúcie nemôže byť ovplyvňovaný ani vyjadrením
uvedeným súdnym exekútorom, a to že postupy a rozhodnutia všeobecných súdov sledujúce názor,
ktorého argumentačný základ nie je právne udržateľný, budú základom pre posudzovanie hmotnej
náhrady pri vyvodzovaní zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, z ktorého v
kontexte celého vyjadrenia súdneho exekútora pre súd vyznieva upozornenie na následné uplatnenie si

náhrady škody voči súdu v prípade vylúčenia súdneho exekútora z vedenia exekúcie z dôvodu, že súdny
exekútor je bývalým zamestnancom oprávneného. V zmysle čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR
súd rozhoduje (aj) otázku vylúčenia súdneho exekútora z vedenia exekúcie nestranne a nezávisle. Je
pri tom viazaný Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy
SR a zákonom. Záver, teda rozhodnutie, si po preskúmaní skutkových okolností prípadu a právnych

predpisov robí súd sám. Zamestnanecký vzťah (hoci aj bývalý) medzi účastníkom konania (zákon
nevyžaduje, aby to bol len povinný) a súdnym exekútorom, ktorý má exekúciu vykonať, sám osebe
vyvoláva pochybnosť o nezaujatosti súdneho exekútora pri vykonávaní exekúcie. Súd zvážil všetky
okolnosti prípadu a dospel k názoru, že o nezaujatosti súdneho exekútora pri vykonávaní exekúcie
vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 21928/16 možno mať objektívnu pochybnosť

vzhľadom na jeho pomer k účastníkovi exekučného konania, a to oprávnenému, nakoľko súdny exekútor
bol pred začatím vykonávania exekučnej činnosti zamestnancom oprávneného. Z vyššie uvedeného
dôvodu vylúčil podľa ust. § 30 ods. 7 Exekučného poriadku z ďalšieho vedenia exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pre jeho pomer k oprávnenému.
Následne súd citoval ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom pri podpise rozhodcovskej zmluvy (ďalej len zák. č. 129/2010 Z. z.),
§ 2 písm. a/, b/ zák. č. 129/2010 Z. z., § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy, (ďalej len „Občianskeho zákonníka), § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka, Smernicu Rady Európskej únie č.93/13//EHS z 05.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a to článok 3 ods. 1.
Súd vyhodnotil, že zmluva o úvere zo dňa 14.06.2013 (ďalej len „zmluva o úvere“) bola uzatvorená
medzi oprávneným ako dodávateľom podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a zároveň veriteľom
podľa ust. § 2 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z. z. a povinným ako spotrebiteľom podľa ust. § 52 ods. 4
Občianskeho zákonníka a zároveň dlžníkom podľa ust. § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. a to v zmysle

citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a citovaných ustanovení zák. č. 129/2010 Z. z. ako
zmluva o spotrebiteľskom úvere. Jedná sa teda o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa aplikujú prednostne
ustanovenia spotrebiteľského práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré sú špeciálnymi ustanoveniami vo
vzťahu k jednotlivým hmotnoprávnym predpisom, podľa zásady „lex specialis derogat legi generali“.
Vzhľadom na obsah Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 14.06.2013 (ďalej len „rozhodcovskej zmluvy“)

(týka sa sporov, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere) vzťahuje sa režim spotrebiteľského práva aj na
túto rozhodcovskú zmluvu. Vzhľadom na doposiaľ uvedené posúdil súd vzťah medzi oprávneným a
povinným, na základe ktorého bol vydaný exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie táto exekúcia,
ako spotrebiteľskú vec.Keďže rozhodcovská zmluva bola uzatvorená ešte pred nadobudnutím účinnosti zák. č. 335/2014
Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účinného od 01.01.2015, súd posudzoval jej platnosť
podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31.12.2014. Dospel k záveru,

že rozhodcovská zmluva nebola uzavretá individuálne. Ak by bola rozhodcovská zmluva dojednaná
individuálne, nespadala by pod súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Individuálnosť vyjednania však neznamená len fyzické oddelenie časti dojednaní od iných, ale spočíva
v prvom rade v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, ktorú mu
predkladá dodávateľ. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“)

sp. zn. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom,
ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej
vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v
ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade

nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a
spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Opak v
tomto prípade dodávateľ súdu nepreukázal.
Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné
podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je aj

tento prípad. Rozhodcovská zmluva bola dodávateľom pripravená vopred na predtlačenom formulári,
ktorý sa zjavne používa vo vopred neurčenom počte prípadov a do ktorého sa len dopisujú premenné
údaje (číslo rozhodcovskej zmluvy, kto koná za dodávateľa, úplné označenie spotrebiteľa, dátum a
miesto uzatvorenia zmluvy a podpisy zmluvných strán). Preto súd rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako
zmluvu formulárovú nachádzajúcu sa na vopred pripravenej samostatnej listine a podpísanú oboma

zmluvnými stranami. Z týchto skutočností jednoznačne nevyplýva, že ide o samostatnú zmluvu.
Je nesporné, že predmetnú zmluvu podpísal povinný spolu so zmluvou o úvere a zmenkou ako
viacero spolu súvisiacich dokumentov, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier
sa súdu javí ako účelné, ale nie za účelom individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky, ale za
účelom obchádzania zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Napriek tomu, že rozhodcovská doložka

je uvedená na samostatnom tlačive ako rozhodcovská zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace
súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť,
preto ju v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednanú.
Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi dojednaná
individuálne, spočívalo na strane dodávateľa, teda oprávneného, pričom oprávnený súdu nepredložil

žiadnerelevantnédôkazynapreukázanieopaku.Dospelpretokzáveru,žerozhodcovskázmluvanebola
dojednaná individuálne.
Zmluvná podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol vydaný na návrh dodávateľa na jej základe, mohol byť spôsobilým exekučným

titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie exekúcie. Súd nepopieral, že rozhodovanie sporov
v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ
nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktorý je
určený veriteľom vopred vo formulári predtlačenej zmluvy, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej
podmienke spotrebiteľskej zmluvy.

ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že
rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči
sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP.
Predmetná rozhodcovská doložka je síce tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, teda dáva na
výber žalujúcej strane medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, podaním žaloby na rozhodcovský
súd sa však stáva výhradnou, nakoľko žalovaný nemá podľa znenia rozhodcovskej doložky možnosť

zmeniť výber súdu z rozhodcovského súdu na všeobecný. Ak je žalovaným spotrebiteľ (dlžník), je
možnosť jeho voľby súdu len zdanlivá a reálne mu tento výber rozhodcovská doložka neumožňuje.
Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom, na
podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude najčastejšie a najskôr dodávateľ ateda na ňom bude aj voľba medzi všeobecným alebo rozhodcovským súdom. Súčasťou konštantnej
a relevantnej rozhodovacej praxe súdov je i záver, podľa ktorého možnosť iniciovania sporu zo
spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum

potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi
obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom). Súd preto
dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou.
Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje

už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v
dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného
takouto silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať
ustanovenie, ktoré poskytuje spotrebiteľovi možnosť výberu súdu, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od
svojhozmluvnéhopartnerapožadovať).Pravdepodobnosť,žesamotnýspotrebiteľrazbudeakožalobca

vyberať súd, je, ako už bolo skôr spomínané, v prípade úverového vzťahu veľmi nízka, keďže jemu
majú byť poskytnuté finančné prostriedky zo strany dodávateľa (veriteľa) jednorazovo hneď na začiatku
zmluvného vzťahu, pričom dodávateľ má záujem mu tieto prostriedky poskytnúť, jednak preto, že mu
majú byť vrátené v určitej dobe, na viac zhodnotené o príslušný úrok a iné platby, jednak s prihliadnutím
na jeho predmet podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov).

Oprávnený (dodávateľ) podaním návrhu v rozhodcovskom konaní v tomto prípade teda uskutočnil výber
súdu predpokladaný v rozhodcovskej zmluve. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy bolo, že
povinný (spotrebiteľ) stratil právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho
bydliska, pretože po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania,
resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva

každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom.
Keďže vzhľadom na doposiaľ uvedené dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka (vyjadrená v
rozhodcovskej zmluve) spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, súd ju posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Nakoľko je rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je

zároveň v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatnou. S poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky nemal rozhodcovský súd vôbec právomoc rozhodovať danú vec, preto
predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt, ktorý nemôže byť podkladom pre vedenie exekúcie.
Pri otázke oprávnenia exekučného súdu posudzovať právomoc rozhodcovského súdu na vydanie

exekučného titulu sa exekučný súd stotožnil s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, v
zmysle ktorej pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (rozhodnutie NS
SR46/2012,sp.zn.3Cdo/146/2011zodňa13.10.2011,rovnakouznesenieNSSRz18.januára2012sp.
zn. 6 Cdo 143/2011). Vzhľadom na doposiaľ uvedené súd zastával názor, že dojednaná rozhodcovská
doložka uvedená v rozhodcovskej zmluve predstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku v

zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka.
Súc vedený všetkými doposiaľ vymedzenými úvahami súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je
skutočnosť, že oprávnený napriek tomu, že má vedomosť o tom, že súdny exekútor, ktorého navrhuje na
vykonanie exekúcie v tejto exekučnej veci, je bývalý zamestnanec oprávneného a že z tohto dôvodu bol

v iných exekúciách vykonávaných v prospech oprávneného opakovane súdom vylučovaný, navrhol, aby
exekúciu v tejto exekučnej veci vykonal tento exekútor, teda exekútor, ktorý je z vykonávania exekúcie
pre svoj pomer k oprávnenému vylúčený. Súd zastával názor, že takýto návrh je za daných okolností v
rozpore s ustanovením § 30 Exekučného poriadku. Druhým dôvodom je, že dojednaná rozhodcovská
doložka uvedená v rozhodcovskej zmluve predstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku v

zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka.
Nakoľko súd z vyššie uvedených dôvodov zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia,
nevyzýval už súdneho exekútora na opravu žiadosti súdneho exekútora za účelom zosúladenia
označenia exekučného titulu v časti označenia rozhodcovského súdu, ktorý exekučný titul vydal,s predloženým exekučným titulom označeným v návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie (v
žiadosti súdneho exekútora je uvedený Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a.s., IČO: 35 922 761, so sídlom v Bratislave, ul. Karloveské rameno č. 8 a predložený

bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž
so sídlom rozhodcovského súdu Vansovej 2, Bratislava, zriadeným zriaďovateľom Asociácia pre arbitráž
Bratislava, záujmové združenie právnických osôb).

2. Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie oprávnený prostredníctvom splnomocneného

zástupcu.
V prvom rade vytýkal súdu nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti uviedol, že exekučný súd
v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok
a v jeho nadväznosti zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Podľa oprávneného exekučný
súd okrem ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval aj ust.
§ 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V rámci preskúmavania exekučného

titulu po materiálnej stránke, nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie. Musí sa
obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ust. §
45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (aký urobil exekučný súd) dochádza k nahradzovaniu
konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa § 40 zák. č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní), čo je v rozpore s obsahom a účelom zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní. Oprávnený namietal i neúplné zistenie skutkového stavu súdom prvého stupňa v súvislosti so
skutočnosťou, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská
doložka. K uvedenému poukázal na skutočnosti, že on s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu
podľa ust. § 3 a nasl. zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho
úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka obsiahnutá v rámci

všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto
skutočnosti dôsledne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu.
Vo veci námietky konajúceho súdu ohľadom znemožnenia voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu pred štátnym súdom v súvislosti s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia,

ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, oprávnený poukázal na odôvodnenie zákonodarcov, v zmysle
ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. V danej
veci teda konajúci súd konal nad rámec zákonných ustanovení.
Následne oprávnený reagoval na závery súdu, ktorý pri rozhodovaní o nevylúčení súdneho exekútora

vychádzal aj z nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 322/2010 zo dňa 13.04.2011. Bol názoru, že nález ÚS SR
predstavuje individuálne rozhodnutie, ktoré sa dotýka konkrétneho (individuálneho) konania a zaväzuje
teda len účastníkov tohto konania. Nemá všeobecnú platnosť a všeobecné súdy SR ním nie sú viazané.
Oprávnený ďalej poukázal na početné uznesenia okresných súdov SR, ktoré vo svojich rozhodnutiach
jednoznačne konštatovali, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý nie je vylúčený z vykonávania exekúcií.

Z dôvodu odstránenia akýchkoľvek procesných pochybností zároveň v lehote na podania odvolania
odstránil vadu konania, pre ktorú bola žiadosť o udelenie poverenia exekútorovi zamietnutá a to tým, že
oznámil súdu meno nového exekútora, ktorým je JUDr. Ivan Nestor, so sídlom Z.. XX/A, XXX XX O..
Oprávnený navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 389 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“ napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

3. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

4. Podľa ust. § 243h veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až § 243k neustanovuje

inak,exekučnékonaniazačatépred1.aprílom2017sadokončiapodľapredpisovúčinnýchdo31.marca
2017.

5. Vychádzajúc z ust. § 243h ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku účinného od 01.04.2017,
odvolací súd aplikoval ustanovenia Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, nakoľko v danom v

prípade v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 začalo exekučné konanie
podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaním zápisnice pred súdnym exekútorom dňa
11.12.2016.6. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 01.07.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v
konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 362 ods. 1, § 359 C. s. p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 2 C. s. p., § 44 ods. 2 posledná veta Exekučného
poriadku), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozhodnutie v
napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a uznesenie okresného

súdu v napadnutej časti podľa 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správne potvrdil.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú
vec aj správne právne posúdil.

9. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť
odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu
odvolacími dôvodmi (§ 380 C. s. p.). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho

odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní
vznesených, konkrétnych námietok.

10. Oprávnený v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnil zásadný záver okresného súdu o
spotrebiteľskom charaktere posudzovanej zmluvy o úvere. Vzhľadom na uvedené je potrebné pri ďalších

úvahách vo vzťahu k odvolacím námietkam oprávneného vychádzať zo spotrebiteľského charakteru
právneho vzťahu založeného medzi oprávneným a povinnou.

11. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd, v nadväznosti na odvolaciu námietku oprávneného vo
vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci s poukázaním na prekročenie rámca preskúmavacej

činnosti exekučným súdom, uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry je práva spotrebiteľov ako slabšej
zmluvnej strany potrebné chrániť extenzívnym spôsobom. Uvedený trend nastolil Európsky súdny dvor
vo viacerých rozsudkoch (napr. rozsudok zo dňa 04.10.2007 Rampion a Godard C-429/05, v ktorom
vyslovil, že spotrebiteľ nemá prostriedky na právne zastúpenie, preto má úlohu právneho zástupcu
suplovať sám súd). Ani skutočnosť, že zmluvné strany založili svoj právny vzťah na ustanoveniach

iného právneho predpisu než Občianskeho zákonníka (napr. podľa Obchodného zákonníka) pritom
nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, pričom pri riešení tejto otázky nie je viazaný tým, ako
ju posúdil rozhodcovský súd.

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným
súdomprirozhodovaníoudelenípovereniapreskúmaťsúladexekučnéhotitulusozákonom.Oprávneniu
súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou
rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zák. č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní účinného do 31.12.2014 (napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ cit. zákona).
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická právna zásada (princíp) vigilantibus iura
scripta sunt (práva patria bdelým alebo nech si každý stráži svoje práva, lebo zákony sú písané pre
bdelých). Tento princíp v spotrebiteľských veciach, v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovenia zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený,
a zároveň povinný, skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zistenia
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci

materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR z 21.03.2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).13. Odvolací súd teda považuje za nedôvodnú námietku oprávneného, že Exekučný súd presiahol
rámec svojej preskúmavacej právomoci, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej zmluvy súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského

rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
priadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul je, resp. nie je v rozpore so zákonom. V tejto
časti nepovažoval preto odvolací súd odvolanie oprávneného za dôvodné.

14.Akonedôvodnúodvolacísúdvyhodnotilajodvolaciunámietkuoprávnenéhospočívajúcuvneúplnom

zistení skutkového stavu ohľadom rozhodcovskej zmluvy a zaťažujúcou tak konanie vadou nesprávne
zisteného skutkového stavu.
15. V danom prípade sa oprávnený mýli keď uvádza, že podľa súdu prvej inštancie medzi zmluvnými
stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Okresný súd mal
totiž zistené, že medzi účastníkmi bola dňa 14.06.2013 (č.l. 7 spisu) uzavretá rozhodcovská zmluva.
Poukazovanie oprávneného na to, že on s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa ust. §

3 a nasl. zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu,
a to na samostatnej listine a v niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka obsiahnutá v rámci
všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné, považoval odvolací súd za
paušálne bez bližšieho vzťahu k danej veci. V danej veci rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc na
vydanieexekučnéhotituluodrozhodcovskejzmluvyuzatvorenejmedzioprávnenýmapovinnouvoforme

osobitnej listiny, s ktorou skutočnosťou sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia
vysporiadal keď posúdil všetky širšie súvislosti uzavretia predmetnej rozhodcovskej zmluvy, t. j. spôsob i
dôvody jej uzavretia a svoje závery v tomto smere podrobne vysvetlil. Tieto úvahy súdu oprávnený však
v odvolaní bližšie nenamietal. Rovnako tak ani tie na základe ktorých súd založil svoje rozhodnutie o
neprijateľnej povahe rozhodcovskej zmluvy.

16. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd, vychádzajúc z odvolacích námietok
vymedzených odvolateľom v podanom odvolaní, uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd
zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. z vykonávania exekúcie vedenej na
jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 21928/16 ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1

C. s. p. Vo výroku, ktorým súd vylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. z vykonávania
exekúcie vedenej na jeho exekučnom úrade pod sp. zn. EX 21928/16, zostáva uznesenie okresného
súdu nedotknuté lebo napadnuté odvolaním. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že pokiaľ oprávnený
v odvolaní reagoval na závery súdu ohľadom vylúčenia súdneho exekútora, oznámil zároveň súdu aj
meno nového súdneho exekútora. Z toho dôvodu nepovažoval jeho podanie v tejto časti za odvolanie

proti tomuto výroku uznesenia okresného súdu. Naviac s poukazom na ust. § 30 ods. 10 v spojení s ods.
7 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu súdu o tom, či je exekútor vylúčený nie je prípustný opravný
prostriedok.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko o nich v súlade s § 396 ods. 1

C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 a 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie, pričom najskôr o nároku na
náhradu trov konania aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku sa konanie skončí
rozhodnutím o zastavení exekučného konania.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).